Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/77/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206203919 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1206203919.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: W.. O. Y., nar. 1.X.XXXX, J. D. XX, Š.R., št. občan SR, zastúpený: JUDr. Jana Kompišová, advokátka so sídlom Jakubovo nám. 9, Bratislava, proti odporcom: 1/. C. G., nar. XX.XX.XXXX, I. X, J., št. občan SR, 2/ X. G., L.. XX.X.XXXX, I. X, J., št. občianka SR, obaja zastúpení: JUDr. Anna Völgyfyová, Hnilecká 15, Bratislava, 3/ RNDr. W. N., L.. XX.X.XXXX, O. X, J., št. občan SR, zastúpený opatrovníčkou: JUDr. Anna Völgyfyová, Hnilecká 15, Bratislava, 4/ K. N., X.X.XXXX, X. XX, J., št. občianka SR, o neúčinnosť právneho úkonu a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. mája 2012, č. k. 8C/111/2006-227, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa s a v zamietajúcom výroku potvrdzuje. Vo výroku o náhrade trov konania sa zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že kúpna zmluva zo dňa 13. 12. 2005 uzatvorená medzi odporcami je voči navrhovateľovi právne neúčinná a po úprave petitu návrhu alternatívne neplatná. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 37, § 38, § 39, § 40 ods. 1 a § 42a, § 42b zák. č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal, že odporcovia 3/ a 4/ mali pri uzatváraní napadnutej kúpnej zmluvy úmysel ukrátiť svojho veriteľa, odporcovia 1/ a 2/ mali o tomto ich úmysle vedomosť, a že v súvislosti s kúpnou zmluvou došlo ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku dlžníkov. Vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ podľa dohody zo dňa 3. 9. 2002 vystupoval ako ručiteľ v úverovom vzťahu č. XXXXXXXXXX medzi Slovenskou sporiteľňou a odporcami 3/, 4/ s tým, že uhradením zostatku úveru dňa 15. 11. 2005, t. j. pred podpisom spornej kúpnej zmluvy, mu podľa § 550 Obč. zákonníka vznikla voči nim splatná pohľadávka, existencia ktorej zakladá aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľa v konaní o určenie právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy. Za nositeľov pasívnej vecnej legitimácie v tejto časti uplatneného nároku, označil súd prvého stupňa odporcov 1/ a 2/, ktorí mali mať z odporovaného právneho úkonu prospech. Za splnenú považoval aj podmienku neuplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty na podanie odporovacej žaloby. Uviedol, že vykonaným dokazovaním nemal za preukázaný žiadny skutkový dôvod domnievať sa, že účastníci kúpnej zmluvy konali v zhode, s úmyslom ukrátiť navrhovateľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že predaj bytu na I. A.. X E. J. zabezpečovala realitná kancelária a v čase predaja bytu reálne hrozila dražba nehnuteľnosti, ktorá by s veľkou pravdepodobnosťou spolu s jej nákladmi viedla k nižšiemu výťažku, ako bola dohodnutá kúpna cena. Z predaja bytu odporcovia 3/ a 4/ (a nie je podstatné, či sprostredkovane alebo priamo) uspokojili záložného veriteľa a iných veriteľov (Daňový úrad sumou 36.613,- Sk, Spokojné bývanie sumou 125.080,- Sk, exekučné konanie oprávneného C. E. D. 53.350,- Sk, Hlavné mesto SR Bratislava sumou 31.635,- Sk), čo za stavu odporcami 1/ a 2/ riadne uhradenej kúpnej ceny 1.370.000,- Sk, vôbec neznižuje majetok dlžníkov v takom rozsahu, že by z tohto právneho úkonu malo byť plnenie navrhovateľovi (vo výške 123.212,52 Sk) ohrozené a už vôbec nevyplýva úmysel takýto dôsledok spôsobiť. Súd prvého stupňa zdôraznil, že zmyslom odporovateľnosti je zabezpečiť občianskoprávnu ochranu veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka, ktoré vedú k úmyselnému zmenšeniu majetku dlžníka a tým i k zmareniu možnosti uspokojenia veriteľa z majetku dlžníka. Nie je pritom rozhodujúce o aký druh právneho úkonu ide. Môže ísť o úkon úplatný alebo bezúplatný, o právny úkon dvojstranný či jednostranný, resp. o úkon, ktorým bol majetok scudzený (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Spoločným základným predpokladom odporovateľnosti právnych úkonov je, že právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, pričom ukracovanie predpokladá kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka (tzn., že jeho majetok sa zmenšil do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku). Na strane dlžníka musí ísť o úmyselné konanie s cieľom ukrátiť svojho veriteľa a súčasne druhej strane odporovateľného právneho úkonu musí byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy (odporca o tomto úmysle dlžníka v čase, kedy bol právny úkon urobený, vedel alebo musel vedieť). Súd prvého stupňa zdôraznil, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napr. dobrá viera) a teda nemôže byť predmetom dokazovania. V predmetnej veci súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že v dôsledku právneho úkonu urobeného dlžníkmi navrhovateľa s odporcami 1/ a 2/, nedošlo k zmenšeniu ich majetku do takej miery, že by to ohrozilo uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa. Zamietnutie alternatívneho petitu, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy prvostupňový súd odôvodnil tým, že odporcovia nedostatok atribútov vôle alebo náležitostí prejavu nikdy nespochybnili a neurobila tak ani Správa katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu. Naopak odporcovia zhodne vo svojej obrane potvrdili, že kúpnou zmluvou dosiahli, čo chceli (vrátane odporkyne 4/). Účel a platnosť zmluvy pritom podľa súdu nemôže spochybniť ani nepresnosť v označení právneho režimu spoluvlastníctva odporcov 3/ a 4/, nakoľko sa nejedná o podstatnú náležitosť zmluvy. Navrhovateľ tiež žiadnym spôsobom neodôvodnil rozpor kúpnej zmluvy s dobrými mravmi, pričom odkaz na dodržiavanie mravných a etických noriem v pravidlách občiansko-právnych vzťahov sám o sebe nemôže privodiť ich zmenu alebo zánik. Navrhovateľovu argumentáciu v tomto smere označil za zmätočnú a nedôvodnú, nakoľko vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa nezistil žiadne kvalifikované právne vady spôsobilé privodiť absolútnu neplatnosť zmluvy, a preto návrh aj v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným odporcom 1/ a 2/ priznal proti neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania právnej zástupkyne odporcov 1/ a 2/, za 8 úkonov právnej pomoci (prevzatie a príprava, vyjadrenie k žalobe, 2x meritórne pojednávanie a 4 x nemeritórne pojednávanie) pri sadzbe 25.680,- Sk za 1 úkon a 8x režijný paušál po 178,- Sk a za tri úkony právnej pomoci (3x nemeritórne pojednávania) pri sadzbe 80,- Eur za 1 úkon a 3x paušál po 6,95 Eur. Odporcom 3/ a 4/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko im v konaní žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť tak, že súd návrhu v celom rozsahu vyhovie a odporcov zaviaže na náhradu trov konania navrhovateľa. Súdu prvého stupňa vytkol nesprávne právne posúdenie veci, neúplné zistenie skutkového stavu veci a nesprávne skutkové zistenia. Súd prvého stupňa podľa neho úplne ignoroval skutočnosť, že odporca 3/ ako autor „nápadu“ previesť vlastníctvo tangovaného bytu na tretiu osobu v situácii, keď mu dlhy prerástli cez hlavu, bol za takúto činnosť právoplatne odsúdený, takisto nihilizoval svedeckú výpoveď S.. Š.Í., relatívne „neutrálnej“ osoby, ktorá pred súdom potvrdila svoju vedomosť o tom, čo je vyvolávateľom danej transakcie, poznala širšie súvislosti ako aj s nimi súvisiaci modus operandi a jasne aj vypovedala, že manželov G. primerane informovala o tom, že vie čo robí, ako a prečo to robí. Odporcovia 1/ a 2/ vedeli, že v danom „bytovom obchode“ stoja voči nedôveryhodnej, zadĺženej osobe a preto aj odmietli vyplatiť odporcovi 3/ kúpnu cenu k jeho rukám a do jeho dispozície. Uvedené skutkové zistenia súd prvého stupňa vôbec nevyhodnotil, resp. vyhodnotil nesprávne. V odvolaní navrhovateľ tiež poukázal na rozpor vo vyjadreniach odporcov a svedkyne, týkajúci sa kontaktu odporcov 1/ a 2/ s odporcami 3/ a 4/ pred podpisom kúpnej zmluvy. Súd prvého stupňa sa podľa navrhovateľa nedostatočne vysporiadal aj s namietanými vadami kúpnej zmluvy, jej chýbajúcimi náležitosťami, vzájomne si odporujúcimi zmluvnými dojednaniami a zjavnými nepravdami. Navrhovateľ aj naďalej zotrval na tvrdení, že platnému prevodu vlastníctva predmetného bytu z majetku odporcov 3/ a 4/ na odporcov 1/ a 2/ bránila absencia slobodnej vôle odporkyne 4/, ale aj odporcu 3/, odvodená od psychického nátlaku veriteľov. Skutočnosť, že navrhovateľ bol pri uspokojení svojho nároku obídený, nemôže byť podľa neho tolerovateľným dôvodom procesného úspechu odporcov 1/ a 2/ v predmetnom konaní. Za právne irelevantné navrhovateľ v súvislosti s posudzovaním platnosti kúpnej zmluvy označil konštatovanie, že odporcovia nikdy nespochybnili nedostatok atribútov vôle alebo náležitostí prejavu, a že tak neurobila ani príslušná správa katastra. Schvaľovať nekorektnosť ba protiprávnosť konania dlžníka nemožno podľa neho ani s poukazom na to, že v čase predaja bytu hrozila dražba nehnuteľnosti, ktorá by s veľkou pravdepodobnosťou, spolu s jej nákladmi, viedla k nižšiemu výťažku, ako bola dohodnutá kúpna cena. Také konanie dlžníka, ktorý svoj majetok speňaží, ale z výnosu vyplatí len niektorých svojich veriteľov a iných nie, považoval navrhovateľ za v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal na trestný rozkaz OS BA I zo dňa 18. 3. 2011, sp. zn. 6T/88/2010, ktorým bol odporca 3/ právoplatne uznaný vinným, že ako dlžník zmaril uspokojenie nárokov svojho veriteľa, teda navrhovateľa, čím spáchal trestný čin zvýhodňovania veriteľa. Z uvedených skutočností vyvodil, že ak by nedošlo k predaju bytu odporcov 3/ a 4/, exekútor vymáhajúci pohľadávku navrhovateľa by exekučne postupoval vo vzťahu k existujúcemu majetku povinného a z neho by uspokojil pohľadávku veriteľa. Po predaji bytu sa však odporcovia 3/ a 4/ tvária ako nemajetné osoby a exekúcia vedená za účelom vymoženia pohľadávky navrhovateľa je neúspešná. Záverom namietol tvrdenia súdu prvého stupňa, že ku kvalifikovanému zmenšeniu majetku odporcov 3/ a 4/ v dôsledku predaja bytu nedošlo, ako nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Za nepreskúmateľné označil navrhovateľ rozhodnutie v časti náhrady trov konania, nakoľko z neho nie je zrejmé, za ktoré úkony právnej pomoci (špecifikované aj časovým údajom) bola odmena právnej zástupkyne odporcov 1/ a 2/ priznaná. Poukázal tiež na skutočnosť, že I.. S. E. prestala byť v priebehu konania advokátkou. Zrejmé mu nie je ani to, ako súd dospel k celkovej sume trov konania 4.570,20 Eur, z čoho súd prvého stupňa derivoval hodnotu jedného úkonu právnej služby a na základe akého výpočtu dospel k záveru, že za tri úkony právnej služby prislúcha advokátke odmena 80 Eur. Pre úplnosť dodal, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v danom prípade predstavuje sumu 58,69 Eur bez DPH (1/13 výpočtového základu pre rok 2012). K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrili odporcovia 1/ a 2/ a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa žiadali ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že súd prvého stupňa sa veľmi starostlivo zaoberal skutkovou i právnou stránkou danej veci, vykonal rozsiahle dokazovanie , svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil a v odôvodnení sa vysporiadal aj s námietkami uvedenými v odvolaní. Opätovne zdôraznili, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy konali čestne a bez akýchkoľvek úmyslov niekoho poškodiť. Predávajúcich nepoznali a ich majetkové pomery im boli celkom neznáme s tým, že dlžoby uvedené na liste vlastníctva a aj tie na ktoré boli upozornení, s ich súhlasom uhradili a zvyšnú časť kúpnej ceny uhradili odporcom 3/ a 4/, každému v jednej polovici. Dodali, že o ich dlhoch voči navrhovateľovi sa dozvedeli až na súde kde zistili, že navrhovateľ s odporcom 3/ boli dlhoroční kamaráti, ktorí majú v súčasnosti medzi sebou nejaké finančné nezhody. Ako nezanedbateľné zdôraznili aj to, že odporkyňa 4/ počas konania uhradila navrhovateľovi takmer celý dlh, ktorý voči nemu odporcovia 3/ a 4/ mali. Skutočnosť, že voči odporcovi 3/ prebiehalo trestné konanie označili za nepodstatnú pre rozhodnutie v danej veci, nakoľko protiprávneho konania sa dopustil odporca 3/ a nie oni a tiež uviedli, že kúpou predmetného bytu, na ktorý si zobrali úver a budú ho splácať ďalších 25 rokov, neporušili ani dobré mravy. Rozhodnutie aj preto označili za spravodlivé. Za vecne správne považujú aj rozhodnutie v časti náhrady trov konania, ktorá bola priznaná za dobu, pokiaľ bola ich právna zástupkyňa advokátkou. V odvolacom konaní náhradu trov konania priznať nežiadali. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je podané dôvodne len v časti rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Účelom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov upraveného v § 42a a nasl. Obč. zákonníka je zaistenie občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi dlžníka, ktorými dôjde k ukráteniu veriteľa. Súdnym rozhodnutím sa neúčinnosť dlžníkovho právneho úkonu deklaruje (nie konštituuje) a odporovacia žaloba podľa ustálenej súdnej praxe nie je žalobou určovacou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., navrhovateľ preto v konaní nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Podstata odporovateľnosti právneho úkonu spočíva v tom, že na rozdiel od neplatnosti právneho úkonu, ktorá vzniká buď zo zákona alebo tým, že sa neplatnosti dovolá oprávnený subjekt, a ktorá pôsobí voči všetkým, odporovaný úkon je platným právnym úkonom, ktorý na základe právoplatného rozhodnutia súdu stráca účinnosť avšak iba vo vzťahu k veriteľovi, ktorý právnemu úkonu úspešne odporoval. Z uvedeného tiež vyplýva, že neplatnému právnemu úkonu nemožno s úspechom odporovať, nakoľko z neho žiadne právne účinky nenastali, a nemohlo preto dôjsť ani ku skráteniu pohľadávky veriteľa dlžníkom. Neplatnosť právneho úkonu má preto prednosť pred jeho odporovateľnosťou. K zákonným predpokladom pre úspešné odporovanie právnemu úkonu patrí v zmysle ust. § 42a Obč. zákonníka splnenie nasledovných kumulatívnych hmotnoprávnych podmienok: 1. existencia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, 2. právny úkon dlžníka ukracujúci uspokojenie tejto pohľadávky veriteľa, za predpokladu jeho platnosti, 3. trojročná prekluzívna lehota, v ktorej došlo zo strany dlžníka k napádanému právnemu úkonu, 4. úmysel ukrátiť veriteľa (cum animo fraudandi), ak tento musel byť druhej strane známy, ktorý sa však nevyžaduje pri právnom úkone, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v ich prospech, s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel krátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať. Podľa ust. § 42b ods. 1 až 4 Obč. zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech. Podľa ust. § 37 ods. 1, 2, 3 Obč. zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný. Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný. Podľa ust. § 38 ods.1,2 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť na právne úkony. Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Podľa ust. § 39 Obč. zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa ust. § 40 ods. 1 Obč. zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ pôvodne domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu a zmenou petitu, pripustenou uznesením zo dňa 9.5.2012 sa alternatívne domáhal neplatnosti právneho úkonu, s poukazom na nedostatok náležitostí prejavu a vôle tohto právneho úkonu. Súd prvého stupňa zo záverov vykonaného dokazovania správne vyhodnotil, že kúpna zmluva uzatvorená dňa 13. 12. 2005 medzi odporcami 1/ a 2/ ako kupujúcimi a odporcami 3/ a 4/ ako predávajúcimi nie je postihnutá žiadnou takou vadou, ktorá by mohla vyvolať neplatnosť právneho úkonu . Námietky navrhovateľa aj odvolací súd vyhodnotil ako právne nedôvodné a vychádzajúc z prezentácie ich vzájomných súvislostí ako umelo vykonštruované, vznesené len za účelom dosiahnutia následkov vzniknutých z neplatnosti zmluvy v prípade, ak navrhovateľ nebude úspešný v pôvodne žalovanom nároku na vyslovenie právnej neúčinnosti odporovaného právneho úkonu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žiadna z obligatórnych náležitosti právneho úkonu (subjekt, vôľa, prejav, pomer vôle a prejavu, predmet) nebola postihnutá takými vadami, ktoré by mohli spôsobiť neplatnosť kúpnej zmluvy, uzatvorenej medzi odporcami 1/, 2/ a 3/, 4/. Ak navrhovateľ namietal absenciu vôle na strane predávajúcich, tak odvolací súd vyslovuje, že všetci odporcovia 1/ až 4/ zhodne pred súdom prvého stupňa potvrdili, že uzatvorenie kúpnej zmluvy bolo výrazom ich slobodnej vôle; na uvedenom nič nemôže zmeniť ani pohnútka, ktorá odporcov 3/ a 4/ viedla k predaju nehnuteľnosti, a ktorá bola výsledkom ich snahy vyrovnať dlžoby odporcu 3/. V konaní nebol preukázaný ani žiadny nátlak veriteľov na uzatvorenie kúpnej zmluvy (nie na úhradu dlhov), ktorý by mal za následok absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Odporcovia 3/ a 4/ uvedeným spôsobom len riešili aktuálnu platobnú neschopnosť, ktorá im bránila splniť svoje finančné záväzky voči tretím osobám. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že ani navrhovateľom tvrdená skutočnosť, že odporkyňa 4/ nebola vnútorne stotožnená s týmto postupom, by nemala vplyv na splnenie podmienky prejavu skutočnej a vážnej vôle vedúcej k podpisu napádanej kúpnej zmluvy, pre posúdenie platnosti ktorej je tiež irelevantné, či sa zmluvné strany stretli ešte pred podpisom zmluvy alebo až pri jej podpise. Neplatnosť kúpnej zmluvy nemôže vyvolať ani zrejmá nesprávnosť v písomnom vyhotovení zmluvy, keď v čl. I. ods. 1 zmluvy sa uvádza, že prevádzaný byt majú predávajúci v bezpodielovom spoluvlastníctve a v čl. VII. ods. 3 zmluvy bol nesprávne použitý pojem podielové spoluvlastníctvo, či skutočnosť, že časť kúpnej ceny prevzala ešte pred podpisom kúpnej zmluvy na základe splnomocnenia S.. Š. za účelom vyplatenia podlžností predávajúcich brániacich prevodu bytu, čo sa v zmluve výslovne neuvádza. Neplatnosť zmluvy nemôže spôsobiť ani vyhlásenie predávajúcich v zmluve, že ich právo nakladať s nehnuteľnosťou nie je ničím obmedzené, nakoľko len samotná existencia dlhu voči navrhovateľovi, resp. ústny prísľub dlžníka, že nebude predávať svoj majetok, nemôžu obmedziť vlastnícke právo predávajúcich k nehnuteľnosti. Bezvýznamné sú aj drobné nejasnosti v tom, ktoré dlhy viaznuce na nehnuteľnosti boli uhradené S.. Š.T. (sprostredkovateľkou predaja nehnuteľnosti), a ktoré odporkyňou 4/, a to vzhľadom na viacero dlhov odporcov 3/ a 4/ a dlhší časový odstup od uzatvárania napadnutej kúpnej zmluvy. Rovnako nemôže obstáť ani tvrdenie navrhovateľa o neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, nakoľko finančná hotovosť vyplatená odporcom 3/ a 4/ za prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti aj po uhradení záväzkov iným veriteľom, bola preukázateľne postačujúca na úhradu dlhu, ktorý mal odporca 3/ voči navrhovateľovi, a teda na základe uvedenej zmluvy nemohlo dôjsť k ukráteniu peňažnej pohľadávky navrhovateľa. Ďalšími námietkami navrhovateľa ( ako splnomocnenie S.. Š. k vyplateniu dlhov predávajúcich, aj napriek všeobecnej zmluvnej formulácii, že predávajúci neudelili žiadne splnomocnenie ani mandát žiadnej osobe k nakladaniu s právami k nehnuteľnosti alebo súvisiaci právami, podpis zmluvy zmluvnými stranami vzhľadom na súčasnú nemožnosť vypátrať pobyt odporcu 3/ a iné) sa odvolací súd vzhľadom na ich zrejmú nedôvodnosť nezaoberal. S navrhovateľom sa dovolací súd stotožnil v jedinej námietke, že na posúdenie platnosti kúpnej zmluvy nemá žiaden vplyv skutočnosť, že príslušná správa katastra (v súčasnosti okresný úrad, katastrálny odbor) na základe tejto zmluvy zapísala vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd následne pristúpil k preskúmaniu uplatneného nároku aj v časti namietanej právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s otázkou vecnej legitimácie účastníkov konania, ktorá je u navrhovateľa odvodená od jeho splatnej peňažnej pohľadávky voči odporcom 3/ a 4/ existujúcej ešte pred podpisom napadnutej kúpnej zmluvy, ktorá bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13. 12. 2005, č. k. 20C/217/2005-66 vo výške 598,75 Eur (18.038,- Sk) s príslušenstvom a platobným rozkazom Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 31Ro/368/2006 vo výške 3.496,28 Eur (105.329,- Sk) s príslušenstvom. Správne boli označení aj odporcovia 1/ a 2/, ako osoby, ktoré mali mať z odporovaného právneho úkonu prospech. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ podal odporovaciu žalobu v prekluzívnej trojročnej lehote, pri existencii vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkom (odporcom 3/ a 4/), ktorí boli pasívne legitimovaní len v časti o určenie neplatnosti právneho úkonu). Pohľadávka navrhovateľa vyplývajúca z jeho ručiteľského záväzku vznikla ešte pred podpisom odporovaného právneho úkonu, teda dotknutej kúpnej zmluvy, a následne bola priznaná právoplatnými a vykonateľnými súdnymi rozhodnutiami, na podklade ktorých došlo k jej exekučnému vymáhaniu. Dôvodnosť žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu však, ako správne uviedol súd prvého stupňa, vylučuje absencia ukracovacieho právneho úkonu, ktorý by vyvolal kvalifikované zmenšenie majetku dlžníkov a vedomosť odporcov 1/ a 2/ o úmysle dlžníkov ukrátiť veriteľa. Preukázanie týchto podmienok v spore zaťažovalo navrhovateľa. Ukrátením veriteľa sa rozumie kvalifikované zmenšenie dlžníkovho majetku, ktoré nestačí na uspokojenie veriteľovej pohľadávky. Jeho dôvodom je najčastejšie prevedenie majetku dlžníka tretej osobe bez zodpovedajúcej náhrady (protiplnenia). Pokiaľ by za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty bola poskytnutá obvyklá cena, alebo inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť ku skráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. K skráteniu veriteľa podľa ustálenej súdnej praxe nemôže dôjsť ani v prípade, ak je za účelom uspokojenia veriteľovej pohľadávky preukázateľne možné použiť iný majetok dlžníka. Z výpovede odporcov 1/ až 4/, svedkyne S.. Š., ako aj zo samotnej kúpnej zmluvy vyplynulo, že finančná hotovosť, ktorú získali odporcovia 3/ a 4/ po vyplatení tiarch viaznucich na prevádzanej nehnuteľnosti v sume 22.571,86 Eur (680.000,- Sk) pre každého, v danom čase niekoľkonásobne prevyšovala výšku navrhovateľovej pohľadávky (3.556,03 Eur). Táto skutočnosť je rozhodujúcou a vylučujúcou príčinnú súvislosť medzi uzatvorením odporovaného právneho úkonu a nemožnosťou uspokojiť splatnú pohľadávku navrhovateľa. Odporcovia 3/ a 4/ uzatvorením kúpnej zmluvy len zmenili nehnuteľný majetok na peňažné prostriedky, získanie ktorých im umožňovalo okrem dlhov viažucich sa k nehnuteľnosti, uhradiť aj pohľadávku navrhovateľa. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani to, že odporcovia 3/ a 4/ peňažné prostriedky získané odporovaným právnym úkonom použili inak, ako na zaplatenie všetkých svojich dlhov, ktoré boli dôvodom predaja ich bytu, vrátane dlhu voči navrhovateľovi. Takéto ich konanie nemôže bez splnenia všetkých zákonných podmienok daných pre vznik neúčinnosti právneho úkonu zaťažiť odporcov 1/ a 2/, ktorí navyše ( ako sa v konaní preukázalo ) o existencii navrhovateľovej pohľadávky a úmysle odporcu 3/ ukrátiť svojho veriteľa nemali vedomosť. Aj z výpovede svedkyne S.. Š. je zrejmé, že jej úlohou ako realitnej maklérky bolo zo zálohy na kúpnu cenu vyplatiť dlhy predávajúcich, znemožňujúce im predaj dotknutej nehnuteľnosti, čo odvolací súd nepovažuje za neobvyklý postup pri predaji nehnuteľnosti zaťaženej ťarchami. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že odporcovia 1/ a 2/ kupovali spornú nehnuteľnosť v dobrej viere, že po vyrovnaní finančných záväzkov predávajúcich (o ktorých mali vedomosť), nadobudnú do svojho vlastníctva prevádzanú nehnuteľnosť. Odvolací súd dodáva, že povinnosťou navrhovateľa je úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa a vedomosť druhej zmluvnej strany o tomto úmysle nielen tvrdiť, ale ho aj preukázať a navrhovateľ neprodukoval žiaden taký dôkaz, ktorým by uvedené vyvrátil a ktorým by preukázal splnenie tejto podmienky odporovacej žaloby. Svoju argumentáciu založil len na hypotetických a nepodložených tvrdeniach. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani právoplatné odsúdenie odporcu 3/ v skrátenom trestnom konaní, na ktoré poukazoval navrhovateľ v odvolaní. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa v merite veci ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 Os..p. potvrdil. Za opodstatnené vyhodnotil odvolací súd námietky navrhovateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Rozhodnutie, ktoré nerešpektuje zásady uvedené v ust. § 157 O.s.p. je nepreskúmateľné. Výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov. To sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia a dôvody preto musia byť jasné a presvedčivé. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i s jeho špecifickými námietkami. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na druhej strane, sa účastníkovi konania odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov. Túto požiadavku (vyplývajúcu vo všeobecnej rovine z práva na spravodlivý proces) je treba uplatniť aj pri rozhodovaní súdu o náhrade trov konania, ktorá je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku. Za takéto rozhodnutie je možné označiť aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania v danej veci, z odôvodnenia ktorého nie je vôbec zrejmý spôsob výpočtu tak tarifnej hodnoty veci, ako aj základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, čo nebolo možné zistiť ani z odkazu na ustanovenia vyhlášky MS SR č. 6555/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorých prvostupňový súd postupoval, nakoľko tieto vôbec neuviedol. Rovnako tiež z odôvodnenia tejto časti aj s poukazom na nešpecifikovanie vykonania úkonov právnej služby z časového hľadiska nie je zrejmé, či súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosť, že právna zástupkyňa odporcov 1/ a 2/ k 1. 4. 2011 ukončila svoju advokátsku prax. Okrem toho, že súd prvého stupňa uvedeným postupom odňal účastníkom konania možnosť skutkovo a právne argumentovať v uplatnenom opravnom prostriedku, odvolaciemu súdu nenáležitým odôvodnením tiež znemožnil preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia v časti o náhrade trov konania. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd musel výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti o náhrade trov konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť v tejto časti na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom súd prvého stupňa riadne, presvedčivo a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní svoje rozhodnutie o náhrade trov konania tak, aby z neho bolo zrejmé, akými úvahami sa riadil súd prvého stupňa pri určovaní tarifnej hodnoty sporu a základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, za aké úkony právnej služby vrátane ich presného špecifikovania aj dátumom uskutočnenia ju priznal, a podľa akých ustanovení vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. pritom postupoval. V nadväznosti na konštantnú judikatúru súdov vyššieho stupňa odvolací súd tiež dodáva, že v prípade spornosti spôsobu určenia základnej sadzby tarifnej odmeny, je súd povinný jasne uviesť nielen ustanovenie príslušnej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ale aj vyložiť, prečo vychádzal z výpočtového základu, resp. prečo naopak vychádzal z hodnoty veci. Odvolací súd dáva do pozornosti niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúce sa rozhodovania o náhrade trov konania v sporoch o určenie právnej neúčinnosti právneho úkonu a v sporoch o určenie neplatnosti právneho úkonu (uznesenie zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. 3MCdo/9/2009, uznesenie zo dňa 29. 7. 2010, sp. zn. 2MCdo/8/2009). Zároveň odvolací súd upozorňuje súd prvého stupňa na postup podľa § 9 ods. 3 zák. č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov pri peňažných sumách pôvodne vyjadrených v slovenských korunách, ktorý súd prvého stupňa pri uvádzaní odmeny advokáta za jednotlivé úkony právnej služby nerešpektoval. Podľa § 226 O.s.p. je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.