Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/474/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207231857 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1207231857.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Pospíšilovej Degmovej v právnej veci žalobcu: K.. R. U., nar. XX.XX.XXXX, Q. XX, F., zast. JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s.r.o., Šafárikovo nám. 2, Bratislava, proti žalovanej: K.. A. M.Á., nar. XX.XX.XXXX, T. X, T., Č. C., zast. Mgr. Ivanou Blajskovou, advokátkou, Kalinčiakova 4, Bratislava, o zaplatenie 4.518,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 8. apríla 2014, č.k. 5C 310/2008-415, takto, r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca po jej viacnásobnej zmene od žalovanej domáhal vrátenia jeho investícii do jej majetku vo výške 4.518,06 eur s príslušenstvom, s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 21.10.2004 uzatvoril žalobca ako dlžník so Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako veriteľom zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 240.000,- Sk s úrokovou sadzbou 9,8 % ročne, s poplatkom za poskytnutie úveru vo výške 2 % z výšky úveru, s poplatkom za správu úveru vo výške 40,- Sk mesačne, ktorý bol žalobca povinný splatiť v mesačných splátkach vo výške 3.650,- Sk so splatnosťou prvej splátky dňa 20.11.2004. Žalovaná sa zaviazala na základe dohody so Slovenskou sporiteľňou, a.s. o ručení zo dňa 21.10.2004 ručiť za prípadné neuspokojené pohľadávky veriteľa z vyššie uvedenej zmluvy o splátkovom úvere. Z predložených faktúr a pokladničných dokladov mal za preukázané, a medzi sporovými stranami ani nebolo sporné, že do rodinného domu v spoluvlastníctve žalovanej boli z prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o splátkovom úvere investované finančné prostriedky vo výške 50.340,- Sk dňa 10.11.2004, 12.349,- Sk dňa 02.12.2004, vo výške 5.725,- Sk dňa 02.12.2004, vo výške 161.681,- Sk dňa 20.03.2005, a vo výške 6.848,- Sk dňa 18.12.2004, spolu vo výške 236.943,- Sk (7.865,06 eur). Z vyhlásenia ručiteľa podľa ust. § 546 Obč. zák., pripraveného žalobcom, zistil, že žalovaná nepodpísala toto vyhlásenie, ktorým by sa zaviazala uspokojiť veriteľa v ostávajúcej časti poskytnutého úveru spolu s príslušenstvom. Dňa 30.11.2006 podpísala pripomienky k predmetnému vyhláseniu, v ktorých navrhla zmeny, netýkajúce sa časti o jej záväzku uspokojiť veriteľa v ostávajúcej časti poskytnutého úveru. 3. Skonštatoval, že medzi stranami teda nebolo sporné vykonanie investícií do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovanej z prostriedkov získaných žalobcom na základe zmluvy o splátkovom úvere, pričom nesporná bola i skutočnosť, že od 19.11.2004 do 21.12.2009 platila žalovaná na účet žalobcu mesačné splátky vo výške podľa zmluvy o splátkovom úvere, a že žalobca ich následne zaslal veriteľovi. Celkovo žalovaná žalobcovi uhradila 7.921,78 eur, pričom od januára 2010 až do úplného splatenia úveru zaplatil splátky veriteľovi žalobca, celkovo v sume 4.518.06 eur. Poukázal na to, že žalobca v konaní odôvodňoval svoj nárok tým, že účelom predmetného úveru bolo vybudovanie si spoločnej domácnosti so žalovanou, s ktorou boli v tom čase životní partneri, a na využití a následnom uzatvorení zmluvy o úvere sa dohodli, pričom keďže v tom období len on spĺňal podmienky na poskytnutie úveru, uzatvoril zmluvu o splátkovom úvere ako dlžník a žalovaná ako ručiteľka. Celý úver bol investovaný do časti domu v podielovom spoluvlastníctve žalovanej, ktorá sa podľa jeho tvrdenia zaviazala platiť pravidelné úhrady v plnej miere až do úplného splatenia úveru. Túto dohodu žalovaná aj plnila, avšak po ukončení vzťahu v roku 2006, napriek jej prísľubu a skutočnosti, že jej predložil vyhlásenie ručiteľa, ktoré pripomienkovala, úver prestala v roku 2009 splácať. Žalobca v konaní tvrdil, že mu žalovaná sľúbila, že úver doplatí, a ich dohodu mal za jednoznačnú, keďže sa ústne dohodli, že žalovaná bude splácať úver ako celok. Žalovaná s tvrdeniami žalobcu nesúhlasila, keď uviedla, že vzatie úveru bolo výsledkom iniciatívy žalobcu, pričom ona tento úver brala ako jeho príspevok do domácnosti. Potvrdila, že z úveru bola zariadená časť domu v jej podielovom spoluvlastníctve, a keďže mala v tom čase lepšie finančné možnosti, posielala mesačné splátky úveru na účet žalobcu, ktorý ich zasielal banke. Potvrdila tiež, že sa so žalobcom v roku 2006 rozišla, a keďže peňažné prostriedky z úveru boli použité na nákup nábytku v uvedenom dome, posielala žalobcovi splátky úveru až dovtedy, dokiaľ vyrovnala hodnotu investícii, pretože nechcela zostať nikomu nič dlžná. Poukázala na to, že výška investícii bola 236.000,- Sk, a ona žalobcovi zaplatila 238.000,- Sk. Poprela, že by sa zaviazala zaplatiť celý úver, a uviedla, že dohoda so žalobcom bola taká, že on bude splácať auto, a ona bude splácať úver na nábytok, pokiaľ jej to finančná situácia dovolí. Žalobca mal snahu úver prepísať na ňu a zaslal jej vyhlásenie ručiteľa, ku ktorému mu poslala pripomienky, čím sa to aj skončilo. 4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca ako právny titul svojho nároku označil vrátenie investícií do cudzieho majetku, pričom počas konania argumentoval tiež tým, že vyhlásenie ručiteľa zo dňa 14.11.2006 s pripomienkami žalovanej k nemu tvorí uznanie dlhu žalovanou, keďže s článkom 3 vyhlásenia ručiteľa o jej záväzku uspokojiť veriteľa v ostávajúcej časti poskytnutého úveru súhlasila, pretože nepožadovala zmeny. Vec posúdil právne podľa ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, a § 458 ods. 2 Obč. zák., a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť. Podrobne vysvetlil inštitút bezdôvodného obohatenia, keď poukázal na to, že predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným subjektom (buď sa jeho majetkový stav zväčšil, alebo sa neznížil, keď sa znížiť mal) a to na úkor iného, v ktorého majetkových pomeroch sa táto zmena prejavila negatívne, a teda bezdôvodné obohatenie je ujma jedného v dôsledku obohatenia iného. Uviedol, že skutková podstata bezdôvodného obohatenia vzniknutého plnením bez právneho dôvodu zahŕňa prípady, keď právny dôvod plnenia neexistoval od začiatku, alebo keď pôvodne existujúci právny dôvod plnenia dodatočne odpadol. Dôsledkom je potom povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu získané. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod plnenia od začiatku chýbal (právnym dôvodom na plnenie môže byť napr. zmluva, povinnosť stanovená zákonom a pod.). Plnením bez právneho dôvodu môžu byť aj investície vynaložené na cudziu vec, ak nejestvoval právny dôvod na to, aby do veci investoval prostriedky niekto iný, než vlastník veci. Vlastníkovi nehnuteľnosti v takom prípade vzniká prospech v rozsahu, v akom sa nehnuteľnosť vykonanou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila. Dospel k záveru, že napriek nespornej skutočnosti, že žalobca na základe zmluvy o splátkovom úvere získané finančné prostriedky investoval do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovanej, žalovaný nárok na vrátenie investícií mu nevznikol, a to ani titulom vydania bezdôvodného obohatenia, vrátenia peňažných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke alebo titulom zodpovednosti žalovanej za škodu. 5. Vyhodnotil, že skutočnosť, že k bezdôvodnému obohateniu žalovanej na úkor žalobcu nedošlo, preukazuje už vyjadrenie samotného žalobcu v podanej žalobe, že sa so žalovanou vzájomne dohodli na využití a následnom uzatvorení zmluvy o splátkovom úvere so Slovenskou sporiteľňou, a.s., a že účelom tohto úveru bolo vybudovanie si spoločnej domácnosti v perspektíve spoločnej budúcnosti v partnerskom spolunažívaní, z čoho vyplýva, že žalobca od počiatku vedel, že investuje do cudzej nehnuteľnosti, a to s vedomím spoluvlastníčky nehnuteľnosti a na základe vzájomnej dohody. Že sa však jednalo o dohodu, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala investované peňažné prostriedky a peňažné prostriedky súvisiace so splátkovým úverom (úroky a poplatky) žalobcovi vrátiť, sa žalobcovi preukázať nepodarilo. Žalovaná uzavretie takejto dohody poprela, potvrdila uzavretie dohody, na základe ktorej platila mesačné splátky, pokiaľ to jej finančná situácia dovolí, a v ostatnom považovala investície žalobcu ako príspevok do spoločnej domácnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že prípadné bezdôvodné obohatenie by navyše spočívalo len v rozsahu, v akom sa nehnuteľnosť vykonanou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila, a nie v rozsahu vynaložených investícií navýšených o úroky z úveru a poplatky. Uviedol, že ako svedkov v konaní vypočul matku žalobcu, jej druha, a pôvodného spoluručiteľa z úveru Ivana Zvolenského, ktorí vypovedali, že mali vedomosť o tom, že žalovaná žalobcovi sľúbila, že splatí celý úver. Tieto výpovede považoval vzhľadom na blízky rodinný resp. kamarátsky vzťah svedkov so žalobcom za účelové a snažiace sa privodiť mu priaznivý výsledok. Vyhodnotil, že týmito svedeckými výpoveďami nebol preukázaný záväzok žalovanej vrátiť všetky peniaze, na ktorých zaplatenie sa zaviazal žalobca na základe zmluvy o splátkovom úvere. Ustálil, že žalobca nepreukázal ani uzavretie zmluvy o pôžičke so žalovanou, a to z rovnakých dôvodov, keď nepreukázal jej záväzok vrátiť mu vyššie uvedené peňažné prostriedky. Poukázal na to, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, a preto aj v prípade jej platného uzavretia, jej predmetom mohli byť len reálne odovzdané peniaze žalovanej, a nie prípadné úroky z úveru alebo poplatky súvisiace s úverom. Keďže žalobca počas súdneho konania uviedol, že splácaním úveru mu mala vznikať škoda, zaoberal sa aj prípadným vzťahom medzi stranami z pohľadu zodpovednosti za škodu, avšak nakoľko žiadne protiprávne konanie resp. porušenie právnej povinnosti, na ktorú by sa zaviazala, zo strany žalovanej nezistil, jej zodpovednosť za škodu nevznikla. Uzavrel, že vykonané dokazovanie nepreukázalo ústny záväzok žalovanej ako spoluvlastníčky nehnuteľnosti, že žalobcovi vráti finančné prostriedky, ktoré splatil Slovenskej sporiteľni, a.s., ani platné prevzatie dlhu podľa ust. § 531 Obč. zák.. 6. Poukázal tiež na to, že ak by sa aj jednalo o bezdôvodné obohatenie, žalovaná v spore vzniesla námietku premlčania práva žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, a právo žalobcu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, získaného plnením bez právneho dôvodu, sa premlčalo. V tejto súvislosti uviedol, že posledná investícia bola vykonaná dňa 20.03.2005, pričom žalobca si bol od počiatku investovania vedomý toho, že investície vynakladá na cudzí majetok, nie na svoj, a tak by mu dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 20.03.2007. Keďže žalobu podal až dňa 15.11.2007, jeho právo na vydanie bezdôvodného obohatenia by sa premlčalo. Uviedol, že na žalovanou vznesenú námietku premlčania by musel prihliadnuť, a žalobcovi by premlčané právo nemohol priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák.). Nestotožnil sa ani s názorom žalobcu, že vyhlásenie ručiteľa zo dňa 14.11.2006 a pripomienky žalovanej zo dňa 30.11.2006 sú platným uznaním dlhu žalovanou. V tejto súvislosti vysvetlil inštitút uznania dlhu podľa ust. § 558 Obč. zák., a zákonom požadovanú formu a náležitosti tohto právneho úkonu. V prvom rade zdôraznil, že žalovaná vyhlásenie ručiteľa nepodpísala, a vyhodnotil tiež, že ako vyhlásenie tak aj pripomienky k nemu nespĺňajú náležitosti uznania dlhu, keď z nich nie je zrejmé, komu sú adresované, nie je z nich zrejmý prísľub žalobkyne zaplatiť dlh, ani jeho výška a dôvod. Uviedol, že žalovaná síce nemala pripomienky k časti, v ktorej bolo uvedené, že po vzájomnej konkludentnej dohode so žalobcom pohľadávku počnúc splatnosťou prvej splátky úveru a to od 20.11.2004 až doteraz uspokojovala, z čoho ale nevyplýva, že by sa žalobcovi zaviazala na zaplatenie celého úveru, keď ani skutočnosť, že žalovaná do decembra 2009 platila mesačné splátky, nepreukazuje konkludentnú dohodu strán o splatení celého úveru žalovanou. Pri hodnotení dôkazov neprihliadal na sumár výdavkov v Y. a čestné prehlásenie E. U., nakoľko skutočnosti o prípadných výdavkoch žalobcu počas spolužitia so žalovanou a finančná výpomoc otca žalobcu neboli pre rozhodnutie veci relevantné. Skutočnosť, z koho iniciatívy boli vykonané investície, považoval pre posúdenie veci za irelevantnú, keď podstatnou bola skutočnosť, že zmluvu o splátkovom úvere uzatvoril žalobca. Navrhnutý dôkaz daňovým priznaním žalovanej za rok 2004 nevykonal s vysvetlením, že prípadné preukázanie skutočnosti, že žalovaná použila doklady o investovaní na zníženie daňového základu, by žiadnym spôsobom neovplyvnilo rozhodnutie. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p.. 7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že od počiatku vedel, že investuje finančné prostriedky z úveru do cudzej nehnuteľnosti, keď poukázal na to, že sa jednalo o investície do domácnosti, v ktorej mali so žalovanou spoločne žiť. Zdôraznil, že iniciátorkou úveru bola žalovaná, čoho dôkazom je to, že mala spoluvlastnícky vzťah k predmetnej nehnuteľnosti. Jeho zámerom bolo len pomôcť žalovanej v čase, keď chcela zrekonštruovať svoju nehnuteľnosť, hoci na to nemala finančné prostriedky a ani zodpovedajúcu bonitu pre poskytnutie úveru. Zdôraznil, že si so žalovanou jasne vysvetlili, že jeho pomoc spočíva len vo vybavení úveru, pričom splácať ho bude ona. Poukázal na to, že úverová zmluva obsahuje jednak istinu ako aj ostatné príslušenstvo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou pravidelných mesačných splátok, a tieto položky nie je možné od seba oddeľovať. Mal za preukázané, že z predmetného úveru boli zakúpené veci pre domácnosť žalovanej, preto nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že mu nárok na vrátenie finančných prostriedkov z predmetného úveru nevznikol. V tejto súvislosti uviedol, že predmetom sporu je neuhradená časť istiny úveru spolu s príslušenstvom, ktorú musel zaplatiť po tom, čo sa žalovaná rozhodla, že úver je z jej strany už splatený a odignorovala výšku úrokov, ktoré sú nedeliteľnou súčasťou úveru, a to napriek sľubu z obdobia, keď sa úver vybavoval, že ho splatí. Mal za to, že žalovaná konala v mylnom presvedčení, že splatila celú sumu, ktorú si na rekonštrukciu svojej časti nehnuteľnosti sprostredkovane požičala, ale v skutočnosti splatila len časť sumy, keďže zvyšok jej splátok pohltila práve úhrada úrokov z úveru a bankových poplatkov. Zdôraznil, že sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej vrátiť mu investície do cudzieho majetku vo výške 4.518,06 eur s príslušenstvom, keď žalovaná suma je práve tou, ktorú žalovaná neuhradila za účelom úplného vysporiadania úveru. Mal za to, že úroky sú jednoznačne súčasťou jeho investície, keďže priamo z nej vychádzajú, i keď ich výška nebola použitá priamo na nákup materiálu a služieb. Od žalovanej teda chce vrátiť splátky úveru, ktoré musel zaplatiť namiesto nej v záujme neporušenia zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Nesúhlasil ani s hodnotením dôkazov a spochybňovaním výpovedí svedkov, ktorých navrhol vypočuť. Namietal aj spôsob dokazovania z dôvodu, že sa súd prvej inštancie žalovanej na pojednávaní neopýtal, či jej patrí hlas na telefonickej nahrávke, hoci tento dôkaz súdu prvej inštancie poskytol, avšak ten ho neprijal. Uvedený dôkaz považoval za zásadný a jednoznačne potvrdzujúci dôvodnosť jeho žaloby. Poukázal tiež na ignoranciu súdu prvej inštancie ohľadom vyhlásenia ručiteľa podľa § 546 Obč. zák., ktoré vypracoval po konzultácii so žalovanou, a ku ktorému sa žalovaná vyjadrila dňa 30.11.2006 pripomienkami. Zotrval na svojom názore, že nakoľko nepožadovala zmenu v článkoch pojednávajúcich o jej záväzku k úplnému a konečnému vysporiadaniu úveru, tvorí predmetné vyhlásenie ručiteľa spolu s jej pripomienkami súvislý jednotný a neoddeliteľný dokument, ktorý vyjadruje vôľu žalovanej a silu hraničiacu s uznaním jej dlhu. V tejto súvislosti opätovne poukázal na to, že takéto uznanie urobila aj inými spôsobmi pred svedkami telefonicky. Zopakoval, že nepožadoval plnenie z bezdôvodného obohatenia, ale zaviazať žalovanú k vráteniu investícii do cudzieho majetku, teda o vrátenie finančnej časti ňou neuhradenej časti úveru s príslušenstvom. Nesúhlasil s pokusmi právnej zástupkyne žalovanej o docielenie premlčania žalovaného nároku, keď podrobne vysvetlil, prečo nemohlo dôjsť k premlčaniu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že až po tom, čo začal splácať úver mu začala vznikať finančná ujma, keďže dovtedy žiadnu priamu finančnú škodu neutrpel. Argumentoval, že nakoľko investíciou je chápaný celý finančný obnos splateného úveru vrátane príslušenstva, jeho skutočné investovanie do nehnuteľnosti nastalo až jeho prvou úhradou splátky úveru v januári 2010. 8. Žalovaná navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Mala za to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, dodržal všetky procesné predpisy a jeho rozhodnutie zodpovedá príslušným ustanoveniam hmotného práva. Uviedla, že je nesporné, že žalobca uzatvoril dňa 21.10.2004 ako dlžník so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu o splátkovom úvere vo výške 240.000 Sk, a že ním získané finančné prostriedky boli investované do nehnuteľnosti v jej spoluvlastníctve, teda do cudzej veci. Zdôraznila, že sám žalobca v konaní uviedol, že na použití predmetných finančných prostriedkov sa s ňou dopredu dohodol a rozhodol sa pre uzatvorenie úverovej zmluvy, teda slobodne a vedome investoval do jej nehnuteľnosti, keďže v nej ako životní partneri žili. Stotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nejde o bezdôvodné obohatenie sa na jej strane. Zdôraznila, že žalobca investoval sumu v celkovej výške 7.865,06 eur, pričom do decembra 2009 mu ona zaplatila 7.921,78 eur, teda o 56,72 eur viac, a to pred tým ako sa vôbec žalobca začal domáhať vrátenia investícii do cudzieho majetku. Argumentovala, že na jednej strane žalobca do cudzej veci dobrovoľne investoval finančné prostriedky, ktoré si zabezpečil na základe úverovej zmluvy, z tejto investície požíval výhody, keď už od roku 2000 s ňou žil v spoločnej domácnosti bez spolupodieľania sa na úhradách spojených s užívaním nehnuteľnosti, a na druhej strane nie je ochotný znášať svoje záväzky z úverového vzťahu, pre ktorý sa slobodne rozhodol. Mala za to, že neexistuje právny dôvod, pre ktorý by mala za žalobcu uhrádzať prostriedky súvisiace so splátkovým úverom, keďže sa nikdy nezaviazala k tomu, že predmetný úverový záväzok prevezme na seba, ani k tomu, že žalobcovi vráti finančné prostriedky, ktoré on zaplatí Slovenskej sporiteľni, a.s. Tieto tvrdenia žalobcu považovala za účelové a ničím nepodložené. Nesúhlasila s poukazovaním žalobcu na vyhlásenie ručiteľa a jej pripomienky k nemu, keď poukázala na to, že vyhlásenie ručiteľa nikdy nepodpísala a uvedené dva dokumenty nemožno považovať za uznanie dlhu, keďže nemajú potrebné zákonné náležitosti. Ohľadom hodnotenia svedeckých výpovedí rodinných príslušníkov žalobcu uviedla, že tieto boli jednoznačne účelové, keďže ani jeden z nich nebol priamym svedkom údajnej dohody medzi žalobcom a ňou. Poukázala na výpoveď matky žalobcu s tým, že klamala o tom, že videla listinu preukazujúcu skutočnosť, že v čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebola údajne bonitná, pretože takýto dôkaz nemohol existovať, keďže v danom čase ona o žiaden úver nežiadala, ani si nenechávala preverovať svoju finančnú bonitu pre účely poskytnutia úveru, nakoľko nemala v úmysle o žiadny úver žiadať. Ani žalobca v konaní listinu preukazujúcu jej zápornú bonitu nepredložil napriek tomu, že sa na ňu opakovane odvolával. Zvukový záznam údajného telefonického rozhovoru zo dňa 10.11.2006, na zhotovenie ktorého nikdy nedala súhlas, považovala za neprípustný dôkazný prostriedok, a mala za to, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď zvukový záznam nevzal na zreteľ. Uviedla, že žalobcovi nevznikol nárok na vrátenie finančných prostriedkov získaných na základe zmluvy o splátkovom úvere ani titulom bezdôvodného obohatenia, ani titulom vrátenia peňažných prostriedkov zo zmluvy o pôžičke, a ani titulom jej zodpovednosti za škodu. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa od žalovanej domáhal vrátenia jeho investícii do jej majetku vo výške 4.518,06 eur s príslušenstvom, zamietol. 12. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 a § 558 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu považoval žalobu žalobcu za nedôvodnú a jeho nárok za nepreukázaný, keď sa podrobne zaoberal argumentáciou oboch sporových strán, a riadne vyhodnotil v konaní produkované dôkazy. V tejto súvislosti sa tiež detailne zaoberal zisteným skutkovým stavom, a vyvodil správny záver, že žalobca napriek nespornej skutočnosti, že finančné prostriedky, ktoré získal na základe zmluvy o splátkovom úvere, investoval do domácnosti žalovanej (v čase vykonania investícií to však bola ich spoločná domácnosť), nepreukázal, že mu vznikol nárok voči žalovanej na vrátenie splátok v žalovanej výške, ktoré ako dlžník zo zmluvy o splátkovom úvere zaplatil svojmu veriteľovi Slovenskej sporiteľni, a.s., pričom všetky svoje skutkové závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil. Námietka žalobcu o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku preto nemohla obstáť. 13. Odvolací súd sa stotožnil so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej inštancie vo svojom rozsudku dospel, a preto na ne poukazuje s tým, že ich nepovažuje za potrebné opakovať. Na odvolacie námietky žalobcu považuje za potrebné uviesť, že žalobca v odvolaní uviedol, že sa žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej vrátiť mu investície do cudzieho majetku (majetku žalovanej) vo výške 4.518,06 eur s príslušenstvom, keď mal za to, že úroky sú súčasťou jeho investície, i keď ich výška nebola použitá priamo na nákup materiálu a služieb. Tento názor žalobcu nie je správny, pretože v konaní bolo preukázané, že jeho investíciou do pôvodne spoločnej domácnosti sporových strán, v súčasnosti domácnosti resp. nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovanej, boli finančné prostriedky vo výške 7.865,06 eur, ktoré žalobca získal na základe zmluvy o splátkovom úvere, a ktoré mu žalovaná postupne splatila v plnej výške (čo bolo v konaní taktiež preukázané), a nie úver s úrokmi a poplatkami, ako sa mylne domnieva žalobca. Ak teda žalobca v konaní žiadal od žalovanej vrátenie jeho investícií do jej majetku, je namieste konštatovať, že mu jeho investície vrátila v plnej výške. Skutočnosť, že si žalobca finančné prostriedky, ktoré investoval do v tom čase spoločnej domácnosti so žalovanou zabezpečil od Slovenskej sporiteľne, a.s., vo forme úveru na základe zmluvy o splátkovom úvere, z ktorej mu voči jeho veriteľovi vznikla povinnosť splatiť istinu úveru s úrokmi a poplatkami, nemá na tento záver žiadny vplyv, pretože, ako už bolo uvedené vyššie, do majetku, ktorý zostal po ich rozchode vo vlastníctve žalovanej, investoval výlučne konkrétnu sumu finančných prostriedkov, a nie úroky z jeho úveru, ktoré predsa ani nie je možné investovať. Ak v odvolaní tvrdil, že od žalovanej žiadal vrátiť splátky úveru, ktoré musel zaplatiť namiesto nej, odvolací súd uvádza, že žalovaná nikdy nebola v právnom postavení dlžníčky vo vzťahu so Slovenskou poisťovňou, a.s., a žiadne splátky jej teda nebola povinná platiť, a ani jej žiadne nikdy neplatila. Žalobca teda nezaplatil žalovanú sumu Slovenskej sporiteľni, a.s., za žalovanú, ako tvrdí, naopak, ako dlžník od počiatku plnil len svoju vlastnú povinnosť splatiť Slovenskej sporiteľni, a.s., jemu poskytnutý úver s úrokmi, a to či už z peňazí, ktoré mu poukazovala žalovaná, alebo z vlastných zdrojov. Ak žalobca v odvolaní zopakoval, že nakoľko z úveru boli zakúpené veci pre domácnosť žalovanej, a preto má voči žalovanej nárok na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré zaplatil za účelom splatenia úveru, odvolací súd opätovne uvádza, že predmetom jeho investície do majetku žalovanej bola finančná suma získaná úverom a vrátená mu žalovanou, a nie úver, na splatenie ktorého sa sám zaviazal Slovenskej sporiteľni, a.s.. Žalovaná by bola povinná mu celú sumu vynaloženú na splatenie úveru Slovenskej sporiteľni, a.s., vrátiť v prípade, ak by jej finančné prostriedky získané na základe zmluvy o splátkovom úvere, následne požičal za rovnakých podmienok, ako bol jemu poskytnutý úver, teda ak by preukázal, že s ňou uzatvoril zmluvu o pôžičke, na základe ktorej by jej požičal prostriedky z úveru na úrok zhodný s dohodnutým v zmluve o splátkovom úvere, ktorú uzatvoril so Slovenskou sporiteľňou. Pôžičku žalobca nepreukázal a ani netvrdil. Ohľadom odvolacích námietok žalobcu, že dôvodom, pre ktorý si zobral úver, bola jeho snaha pomôcť žalovanej, ktorá chcela zrekonštruovať nehnuteľnosť v jej spoluvlastníctve v čase, kedy nemala finančné prostriedky ani bonitu pre poskytnutie úveru, považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania jednak vyplynulo, že strany sporu sa na zobratí úveru a jeho použití na rekonštrukciu a zariadenie časti nehnuteľnosti, v ktorej spolu v tom čase žili, dohodli spoločne, pričom tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaná nemala bonitu pre poskytnutie úveru, zostali len jeho ničím nepreukázanými tvrdeniami. Ako správne vyhodnotil už súd prvej inštancie, žalobca si zobral úver, pričom od počiatku vedel, že finančné prostriedky z úveru investuje do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovanej resp. do ich spoločnej domácnosti v nej, a to na základe vzájomnej dohody so žalovanou. Súd prvej inštancie dospel tiež k správnemu záveru, že žalobcovi sa v konaní nepodarilo preukázať, že sa so žalovanou dohodol na tom, že ona splatí celý úver. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalobca takúto dohodu ničím, teda žiadnym listinným alebo iným relevantným dôkazom nepreukázal, pričom žalovaná uzatvorenie takejto dohody poprela s tým, že sa so žalobcom dohodla len na tom, že mu bude platiť mesačné splátky vo výške stanovenej zmluvou o splátkovom úvere dovtedy, kým jej to jej finančná situácia dovolí. Ak žalobca namietal vyhodnotenie svedeckých výpovedí svedkov (ktorí boli na jeho návrh v konaní vypočutí) súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že vypovedali vzhľadom na rodinný resp. blízky vzťah k žalobcovi účelovo a so snahou privodiť mu úspech v konaní, odvolací súd sa s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že žalobca ako svedkov na preukázanie svojich žiadnym listinným alebo iným hodnoverným dôkazom nepreukázaných tvrdení navrhol vypočuť svojich rodinných príslušníkov, resp. blízkeho priateľa (pôvodného ručiteľa), ktorí síce potvrdili vedomosť o tom, že žalovaná sa mala žalobcovi zaviazať na zaplatenie celého úveru, avšak žiadny z nich pri ich údajnej dohode pred zobratím úveru žalobcom prítomný nebol. Je potom len logický záver súdu prvej inštancie, že títo svedkovia chceli žalobcovi privodiť priaznivé rozhodnutie, a že vypovedali účelovo v súlade s jeho záujmom. Odvolací súd považuje tiež za potrebné poukázať na to, že podľa v čase rozhodovania súdu prvej inštancie účinného ust. § 132 O.s.p. súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd nie je v zásade obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorému súd dospel, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov potom nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Ani odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa žalovanej na pojednávaní ani neopýtal, či jej patrí hlas na ním zhotovenej telefonickej nahrávke, a to s poukazom na to, že tento dôkaz, ktorý považoval za zásadný, súdu prvej inštancie poskytol, ale tento ho neprijal, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Z predloženého spisu odvolací súd totiž zistil, že žiadna telefonická nahrávka nie je jeho súčasťou, pričom zo žaloby žalobcu vyplýva, že ako dôkaz na preukázanie svojich v žalobe uvedených tvrdení (v tom čase išlo o iný predmet sporu), označil okrem iných aj čiastkový záznam z rozhovoru medzi ním a žalovanou, s tým, že ho v prípade potreby a umožnenia súdom predloží. Z predloženého spisu, a to zo zápisníc z pojednávaní a vyjadrení žalobcu resp. jeho právnej zástupkyne tiež vyplýva, že žalobca v žiadnom štádiu konania, ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., nenavrhol vykonať ako dôkaz ním označenú telefonickú nahrávku. Jeho tvrdenie, že súd prvej inštancie tento jeho dôkaz neprijal, odvolací súd preto vyhodnotil ako nepravdivé a zavádzajúce. Ak žalobca v odvolaní ďalej poukazoval na údajnú ignoranciu súdu prvej inštancie ohľadom vyhlásenia ručiteľa podľa ust. § 546 Obč. zák., ku ktorému sa žalovaná vyjadrila pripomienkami, pričom zotrval na názore, že keď žalovaná nepožadovala zmenu v článkoch pojednávajúcich o jej záväzku k úplnému vysporiadaniu úveru, tvorí predmetné vyhlásenie ručiteľa spolu s jej pripomienkami súvislý jednotný a neoddeliteľný dokument, ktorý vyjadruje vôľu žalovanej a má silu hraničiacu s uznaním jej dlhu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie túto jeho argumentáciu, prednesenú už v konaní pred ním, nielenže neignoroval, ale dôsledne sa ňou zaoberal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Podrobne vysvetlil inštitút právneho úkonu uznania dlhu, jeho náležitosti, citoval znenie zákonného ustanovenia, a po vyhodnotení označených listinných dokumentov dospel k záveru, že v posudzovanej veci nedošlo k platnému uznaniu dlhu žalovanou. S týmto záverom sa odvolací súd stotožnil, a na odôvodnenie napadnutého rozsudku poukazuje. Okrem správnych záverov súdu prvej inštancie, že žalovaná jednak vyhlásenie ručiteľa nepodpísala, pričom toto ani v spojení s jej pripomienkami nespĺňa zákonom vyžadované náležitosti uznania dlhu, považuje za potrebné poukázať aj na to, že vyhlásenie ručiteľa podľa ust. § 546 Obč. zák. je úplne iným právnym úkonom ako uznanie dlhu podľa ust. § 558 Obč. zák., a tieto nie je možné zamieňať. V predmetnom, žalobcom koncipovanom a žalovanou nepodpísanom vyhlásení ručiteľa mala žalovaná voči veriteľovi žalobcu, Slovenskej sporiteľni, a.s., vyhlásiť, že ako ručiteľka dlžníka - žalobcu, splatí namiesto neho žalobcovi poskytnutý úver. K platnému vyhláseniu ručiteľa nikdy nedošlo, keď z predložených dokumentov vyplýva jedine snaha žalobcu o to, aby sa žalovaná zaviazala splatiť jeho úver, k čomu sa však žalovaná nezaviazala. Z predmetného vyhlásenia ani v spojení s pripomienkami žalovanej tiež nevyplýva, že by žalovaná práve voči žalobcovi (ktorému ani nemal byť tento právny úkon určený a adresovaný) uznala akýkoľvek dlh. 14. Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 387 ods. 2 C.s.p.. Dospel totiž k záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie podrobne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu, ktorý v odvolaní už len zopakoval svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, by bola ďalšia argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov vyslovených súdom prvej inštancie. 15. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže v ňom bola plne úspešná. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).