Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/202/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208204836 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208204836.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: F. O., A.. XX.X.XXXX, W. S. XX, W. W. proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., IČO: 35 815 256, so sídlom Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, zastúpenom: MGA IURIS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Pri starej prachárni 10, Bratislava o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 sa o d m i e t a. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395 sa p o t v r d z u j e. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376 sa p o t v r d z u j e. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1,80 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : I. Napadnutým uznesením zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 súd prvého stupňa nepripustil zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy. Uznesenie na pojednávaní dňa 9.10.2013 za účasti oboch účastníkov konania vyhlásil, odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku. Proti rozhodnutiu podal dňa 22.10.2013 odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na to, že v uznesení nie je bližšie uvedené, o ktorom návrhu navrhovateľa na náhradu mzdy rozhodol, čo samotné podľa neho robí výrok neurčitým. Ďalej uviedol, že o zmenu návrhu ide vtedy, ak sa navrhovateľ domáha niečoho iného než v pôvodnom návrhu, ak požaduje na rovnakom skutkovom základe viac ako požadoval v pôvodnom návrhu alebo ak požaduje rovnaké plnenie, ale na základe iného skutkového stavu, než uviedol v pôvodnej žalobe, pričom v danom prípade sa navrhovateľ návrhom na začatie konania domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zároveň aj náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa jeho názoru totiž ak bol podaný návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, platí fikcia, že sa od odporcu domáha aj náhrady mzdy z takto neplatne skončeného pracovného pomeru, a to aj v prípade, že návrh na náhradu mzdy nie je v návrhu na začatie konania vyjadrený expressis verbis. Vychádzal z toho, že ak z návrhu na začatie konania vyplýva, že odporcovi ako zamestnávateľovi po neplatnom skončení pracovného pomeru oznámil, že považuje výpoveď za neplatnú, trvá na ďalšom zamestnávaní a žiada o prideľovanie práce, je preukázaný kauzálny nexus uplatnenia nároku na náhradu mzdy s podaním návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ďalej poukázal na návrh na nariadenie predbežného opatrenia (ktorým sa domáhal stanovenia povinnosti odporcovi vyplácať navrhovateľovi časť pracovnej odmeny), ktorý podľa neho deklaruje vôľu navrhovateľa aj na uplatnenie si nároku na náhradu mzdy. Aj z návrhu na mimosúdne vyrovnanie za účelom dosiahnutia dohody o vyrovnaní nárokov navrhovateľa z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa neho vyplýva, že ide o súhlasný prejav autonómie vôle účastníkov konania ohľadom nároku na náhradu mzdy. Z uvedeného odvolateľ vyvodil, že prvostupňový súd nemal žiadny dôvod uznesením rozhodovať o zmene návrhu, ktorou mal byť rozšírený návrh o návrh na vyplatenie náhrady mzdy. Navrhovateľ v odvolaní zároveň namietol rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu, že mu mal predchádzať postup podľa § 43 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a v prípade, ak vydal uznesenie, ktorým vyzval navrhovateľa na opravu a doplnenie návrhu, mal podanie odmietnuť uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ak tak neurobil, podľa navrhovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa (proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376) vyjadril podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 9.1.2015, v ktorom sa zároveň vyjadril aj k odvolaniu navrhovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 a uviedol, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodné a ním napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je voči napadnutému rozhodnutiu podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. prípustné. Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Podľa § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu. V prejednávanej veci navrhovateľ odvolaním napadol uznesenie, ktorým súd prvého stupňa nepripustil zmenu návrhu na začatie konania, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy. V zmysle vyššie citovaného ust. (§ 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p.) však takéto procesné rozhodnutie nie je možné napadnúť odvolaním. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na pripustenie zmeny návrhu, ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 202 ods. 3 písm. f/ O.s.p. odmietol. II. Napadnutým uznesením zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395 súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa zo dňa 19.9.2014 na doplnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 166 ods. 1, 2, 3, § 152 ods. 2 a § 202 ods. 3 O.s.p. a vecne tým, že v danej veci je nesporné, že predmetom konania je určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej navrhovateľovi a na súdnom pojednávaní dňa 9.10.2013 súd nepripustil zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy, preto v tejto časti (o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) v konečnom rozsudku rozhodovať nemohol, keď tento nárok nie je predmetom konania a z toho dôvodu nemôže ani vyhovieť návrhu navrhovateľa na doplnenie rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady mzdy. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie ako aj uznesenie vyhlásené na pojednávaní dňa 9.10.2013 a vrátil vec v časti nároku na náhradu mzdy na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej, ak sa zamestnanec žalobou domáha vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a zároveň oznámil zamestnávateľovi, že trvá na pracovnom pomere a žiada prideľovať prácu, predpokladá sa, že v zákonom ustanovenej výške sa domáha aj náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Opätovne dôvodil návrhom na mimosúdne vyrovnanie s odporcom, z ktorého možno vyvodiť prejav vôle určený súdu ohľadom nároku na náhradu škody, z čoho má vyplývať, že v čase podania návrhu na začatie konania nárok na náhradu mzdy existuje a sporná je iba jeho výška a rozsah. Na pojednávaní dňa 22.8.2012 navrhovateľ iba potvrdil to, čo sledoval už podaním zo dňa 4.3.2008, preto podľa jeho názoru je záver súdu prvého stupňa o tom, že až dňa 22.8.2012 rozšíril žalobný návrh o nárok na náhradu mzdy, nesprávny. V odvolaní tiež namietol postup súdu, na základe ktorého najprv vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu na náhradu mzdy podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a následne nepripustil zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy, keď správne mal postupovať podľa § 43 ods. 2 O.s.p. a odmietnuť návrh uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. V odvolaní ďalej uviedol, že súdu prvého stupňa v podaní zo dňa 20.3.2013 podrobne vyargumentoval objektívne dôvody, pre ktoré nemôže uviesť presnú sumu, ktorej vyplatenia sa domáha, pričom s uvedenými argumentami sa súd nezaoberal a uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť uviesť presnú sumu nad rámec zákona. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 9.1.2015, v ktorom uviedol, že s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí, nakoľko je v celom rozsahu nedôvodné a ním napadnuté rozhodnutie je vecne správne a dostatočne jasne a zrozumiteľne odôvodnené s odkazom na odôvodnenie tohto súdneho rozhodnutia. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 4.3.2008 domáhal určenia, že výpoveď daná mu odporcom podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer navrhovateľa a odporcu trvá. Zároveň sa domáhal voči odporcovi zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100 000 Sk. Prvostupňový súd uznesením zo dňa 3.9.2008, č.k. 9C/50/2008-40 zastavil konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy 100 000 eur z dôvodu späťvzatia tejto časti návrhu navrhovateľom. Na pojednávaní dňa 22.8.2012 navrhovateľ uviedol, že voči odporcovi sa zároveň domáha náhrady mzdy, a to za obdobie od 6.2.2008 do doby, pokiaľ mu bude zo strany odporcu umožnené pracovať, resp. do rozhodnutia súdu. Uznesením zo dňa 28.1.2013, č.k. 9C/50/2008-220 prvostupňový súd vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu, ktorým sa domáha zaplatenia mzdy tak, že uvedie presne sumu, zaplatenia ktorej sa domáha od odporcu a zároveň akým právnym titulom sa jej zaplatenia domáha, t.j. titulom mzdy alebo titulom náhrady mzdy. Navrhovateľ v podaní doručenom súdu dňa 5.2.2013 uviedol, že v danom prípade ide o nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Zároveň uviedol dôvody, pre ktoré objektívne nie je možné z jeho strany vyčísliť uplatňovanú náhradu mzdy spolu s požiadavkou ustanoviť v konaní znalca na zistenie výšky náhrady mzdy ako aj celkovej doby, za ktorú má byť odporcom plnená. Súd následne uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 9.10.2013 nepripustil zmenu návrhu, ktorou navrhovateľ rozšíril návrh o vyplatenie náhrady mzdy. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení, že vzhľadom na zákonné ustanovenia (predovšetkým § 152 a § 166 O.s.p.) nie je dôvodné vyhovieť návrhu navrhovateľa na doplnenie rozsudku zo dňa 11.9.2014 č.k. 9C/50/2008-376, ktorým určil, že výpoveď zo dňa 2.11.2007 daná odporcom navrhovateľovi je neplatná a pracovný pomer medzi odporcom a navrhovateľom trvá. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je predmetom konania iba určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, nakoľko zmena návrhu spočívajúca v rozšírení návrhu o vyplatenie náhrady mzdy nebola súdom pripustená, a teda nárok na náhradu mzdy nie je predmetom konania. Je nesprávny názor odvolateľa o tom, že samotné podanie návrhu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru zakladá fikciu súčasného nárokovania si náhrady mzdy, nakoľko ide o samostatný nárok, ktorý môže a nemusí byť uplatnený spolu s návrhom o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Takýto nárok si môže navrhovateľ uplatniť samostatnou žalobou (a nič mu v tom nebránilo) a s ohľadom na túto skutočnosť preto nemožno považovať postup prvostupňového súdu podľa § 95 ods. 2 O.s.p. (a nie podľa § 43 O.s.p.) za taký, ktorý by odôvodňoval záver o odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom; zároveň nejde o taký procesný postup súdu, ktorý mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na doplnenie rozsudku podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne a právne správne potvrdil. III. Napadnutým rozsudkom zo dňa 11.9.2014, č.k. 9C/50/2008-376 súd prvého stupňa určil, že výpoveď zo dňa 2.11.2007 daná odporcom navrhovateľovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a pracovný pomer medzi odporcom a navrhovateľom trvá. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil čl. 2 veta druhá, § 9 ods. 1, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2, § 61 ods. 1, 2, 3, § 63 ods. 1 písm. b), 2, § 64 ods. 1 písm. a), § 73 ods. 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, § 74, § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že vzhľadom na nepreukázanie splnenia ponukovej povinnosti a povinnosti prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov zo strany odporcu, nemožno považovať výpoveď z pracovného pomeru danú odporcom navrhovateľovi za platnú. O trovách konania rozhodol podľa 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil a tieto mu v konaní ani nevznikli. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže navrhovateľa na zaplatenie náhrady trov konania odporcovi z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na to, že predpoklad platnosti výpovede (že zamestnávateľ nemá možnosť zamestnávať zamestnanca v mieste výkonu práce, a to ani na kratší pracovný čas, resp. splnenie si ponukovej povinnosti zamestnávateľom s tým, že zamestnanec odmietne prejsť na inú pre neho vhodnú prácu ponúknutú zamestnávateľom) musí byť naplnený v čase dania výpovede, t.j. na jeho posúdenie je rozhodujúci stav v čase dania výpovede. Z toho dôvodu, podľa názoru odporcu, aj samotnú existenciu ponukovej povinnosti treba posudzovať k tejto dobe, a ak zamestnávateľ v čase dania výpovede nemá možnosť v dohodnutom mieste výkonu práce zamestnanca ďalej zamestnávať vhodnou prácou, tak ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce nemá. Odvolateľ nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že z hľadiska plnenia ponukovej povinnosti treba skúmať celé obdobie od prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene do dania výpovede. Zároveň uviedol, že pracovnú zmluvu s G. Š. (na dobu určitú) uzatvoril dňa 14.9.2007, t.j. viac ako 6 týždňov pred daním výpovede navrhovateľovi a v čase, keď bol tento práceneschopný, a teda sa na neho vzťahoval zákaz výpovede. Dodal, že pokiaľ ide o pracovné miesto referenta starostlivosti a zákazníka, toto bolo obsadené P. T., zamestnankyňou odporcu, ktorá bola rovnako ako navrhovateľ nadbytočná v dôsledku organizačnej zmeny. Podľa názoru odporcu tým, že písomne požiadal zástupcu zamestnancov listom zo dňa 3.9.2007 o prerokovanie výpovedí so zamestnancami a táto žiadosť obsahovala skutkové vymedzenie dôvodu výpovedí, splnil si svoju povinnosť prerokovať výpoveď danú navrhovateľovi vopred so zástupcami zamestnancov. Uviedol, že žiadny právny predpis nestanovuje formu a spôsob samotného prerokovania, a preto ak nedošlo k ústnemu prerokovaniu výpovede, nemá uvedené z hľadiska plnenia si povinnosti odporcu podľa § 74 Zákonníka práce žiadny význam; rovnako nemá na uvedené žiadny vplyv ani to, či odporca oznámil zástupcom zamestnancov pred prijatím rozhodnutia o organizačnej zmene dôvody, pre ktoré k nej hodlá pristúpiť. Odporca na základe uvedeného je toho názoru, že si splnil ponukovú povinnosť ako aj povinnosť prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov a zároveň boli naplnené aj všetky zostávajúce predpoklady platnosti výpovede danej navrhovateľovi, preto je výpoveď platná. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu vyjadril podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 24.10.2014, v ktorom uviedol, že podľa jeho názoru je výpoveď neplatná z dôvodu, že výpovedný dôvod je uvedený len všeobecne a neobsahuje, z akého dôvodu došlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa tak, aby bola z výpovede zrejmá príčinná súvislosť medzi prijatou organizačnou zmenou a zrušením pracovného miesta navrhovateľa. Rovnako v konaní nebolo zdôvodnené prečo došlo k zrušeniu pracovného miesta navrhovateľa a prvostupňový súd uvedenému nevenoval dostatočnú pozornosť. Zároveň neskúmal, v akom prevedení odporca výpoveď navrhovateľovi odovzdal, keď neporovnal podpis osoby oprávnenej za odporcu podpisovať výpoveď na originálnom vyhotovení výpovede s podpisom na fotokópii výpovede založenej v súdnom spise a či výpoveď bola vyhotovená aspoň v dvoch rovnopisoch. Uvedené podľa názoru navrhovateľa znamená, že odporca neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že písomnú výpoveď navrhovateľovi doručil s vlastnoručným podpisom oprávnenej osoby odporcu, čo tiež robí výpoveď neplatnou. Pokiaľ ide o splnenie si ponukovej povinnosti, poukázal na nesprávny názor odporcu, že táto sa časovo obmedzuje na okamih dania výpovede, keď takýto výklad odporcu o realizácii ponukovej povinnosti zamestnávateľa by v praxi viedol k zneužívaniu práva zamestnávateľom a prakticky by znemožnil účinné využitie § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že pre splnenie ponukovej povinnosti odporcom nie je podstatné, že v čase prijatia troch zamestnancov do pracovného pomeru bol navrhovateľ dočasne práceneschopný. Podľa názoru navrhovateľa žiadosť odporcu o prerokovanie výpovede navrhovateľa s pripojeným zoznamom pracovníkov neobsahuje náležitosti výpovede určenej v § 61 ods. 2 Zákonníka práce a k uvedenej žiadosti nie je priložená ani listina, ktorá by mohla byť návrhom výpovede v zmysle splnenia formálnych a hmotnoprávnych náležitostí výpovede. Uviedol, že takúto listinu žiadosť ani obsahovať nemohla, pretože výpoveď bola vyhotovená až 2.11.2007. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žiadosť o prerokovanie výpovede navrhovateľa bola podaná v čase, keď odporca mal minimálne tri voľné pracovné miesta vhodné pre navrhovateľa a podľa tvrdení samotného odporcu do pracovného pomeru prijal dňa 14.9.2007 G. Š. a následne obsadil ďalšie dve miesta P.. T.Á. Y. P.. C., čo možno označiť za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keď vedome zatajil zástupcovi zamestnancov nesplnenie ponukovej povinnosti voči navrhovateľovi. K riadnemu prerokovaniu žiadosti odporcu nemohlo dôjsť podľa neho aj z dôvodu, že zamestnávateľ nepredložil zástupcovi zamestnancov analýzu, na základe ktorej bolo pripravené rozhodnutie o organizačnej zmene. Zastáva názor, že počas trvania dočasnej práceneschopnosti navrhovateľa odporca ani nemohol požiadať zástupcu zamestnancov o prerokovanie výpovede navrhovateľa z dôvodu samotného obsahu § 74 Zákonníka práce, keď samotná žiadosť nemohla byť vymedzená dostatočne určito. Na záver uviedol, že odvolanie odporcu považuje za nedôvodné a súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku vec po právnej stránke posúdil správne a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná navrhovateľovi je neplatná a pracovný pomer medzi účastníkmi trvá, je vo výroku vecne správny (§ 219 ods.1 O.s.p.). V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom existoval pracovný pomer na dobu neurčitú založený pracovnou zmluvou zo dňa 3.11.2004 a odporca doručil dňa 2.11.2007 navrhovateľovi výpoveď z pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, t.j. dňa 31.1.2008 s vymedzením výpovedného dôvodu Rozhodnutím Predstavenstva Slovenského plynárenského priemyslu, a.s., uznesením č. 181/16/2007 zo dňa 11.7.2007 o organizačnej zmene, ktorým bolo zrušené pracovné miesto navrhovateľa, v dôsledku čoho sa stal nadbytočným a vzhľadom na to, že odporca pre neho nemal vhodné voľné pracovné miesto, dal mu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce výpoveď. Výpovedi predchádzalo oznámenie o uvedenej organizačnej zmene adresované navrhovateľovi s tým, že jeho pracovný pomer nemusí skončiť, a že sa má v interných výberových konaniach uchádzať o voľné pracovné miesta, na ktoré spĺňa požiadavky, a ktoré sú priebežne zverejňované na úvodnej stránke intranetu odporcu, resp. sa o nich môže bližšie informovať u personalistov. Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom závere, že v konaní odporca nepreukázal splnenie ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa, na základe ktorého vyvodil neplatnosť výpovede pre nesplnenie hmotnoprávnej podmienky platnosti výpovede, a to riadneho splnenia ponukovej povinnosti odporcu ako zamestnávateľa. Na podporu tohto názoru poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ponuková povinnosť má predchádzať výpovedi (rozsudok NS SR, sp.zn. 4Cdo/46/2000, uznesenie NS SR, sp. zn. 2NCdo/2/2010). Zároveň je potrebné uvedené vykladať aj v súvislosti s tým, či výkon práva zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru nie je zneužitím výkonu práva, resp. výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslu a účelu ponukovej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce zodpovedá ponúknutie inej práce zamestnancovi za podmienok, ktoré sa čo najviac približujú k podmienkam, za ktorých pôvodnú prácu vykonával. V prípade, že sa preukáže, že zamestnávateľ nepristúpil k týmto povinnostiam s cieľom (zámerom) naplniť vyššie uvedený účel, je nutné hodnotiť jeho konanie ako chybný výkon práva, ktorý nemôže požívať právnu ochranu. Ak teda odporca rozhodol o organizačnej zmene, na základe ktorej sa stal navrhovateľ nadbytočným zamestnancom a v období od tohto rozhodnutia až po doručenie výpovede navrhovateľovi mal voľné pracovné miesta pre neho vhodné, ktoré mu neponúkol, pričom na tieto miesta prijal iných zamestnancov, nemožno hovoriť o výkone práva v súlade a so zámerom naplniť účel ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Odporca ako zamestnávateľ totiž už v čase po rozhodnutí o organizačnej zmene vedel o nadbytočnosti zamestnanca, napriek tomu mu neponúkol voľné pracovné miesto a preukázateľne v tomto období (pred daním výpovede navrhovateľovi) prijal na pracovnú pozíciu vhodnú pre navrhovateľa iného zamestnanca. Odporca sa podľa názoru odvolacieho súdu po takomto postupe nemôže brániť tým, že v okamihu dania výpovede už nemal žiadne voľné miesto vhodné pre navrhovateľa, nakoľko takáto argumentácia by popierala účel a zmysel ponukovej povinnosti zamestnávateľa. Odvolací súd v ostatnom odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, predovšetkým v otázke nesplnenia ponukovej povinnosti odkázaním navrhovateľa na sledovanie interných výberových konaní ako aj v otázke splnenia ostatných podmienok platnosti výpovede. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa ohľadom nesplnenia povinnosti odporcu prerokovať výpoveď navrhovateľa so zástupcami zamestnancov. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že napriek tomu, že v žiadosti o prerokovanie výpovede adresovanej zástupcom zamestnancov bol skutkovo presne vymedzený dôvod výpovede, výpoveď nebola prerokovaná osobne so zástupcami zamestnancov a došlo len k písomnej korešpondencii medzi nimi. Uvedené konanie s poukazom na nedoručenie analýzy (ako podkladu pre organizačnú zmenu) zástupcom zamestnancov (požadovanej už pri prerokúvaní hromadného prepúšťania) považoval len za formálne splnenie zákonnej požiadavky, ktoré nesmerovalo k splneniu požiadavky prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov a bolo v rozpore s účelom takéhoto prerokovania. Odvolací súd nepovažuje požiadavku osobného prerokovania výpovede zamestnávateľa so zástupcami zamestnancov za takú, ktorá by vyplývala so zákonných ustanovení, týkajúcich sa skončenia pracovného pomeru ani za takú, ktorá by smerovala k naplneniu účelu týchto právnych noriem. Naopak, podľa názoru odvolacieho súdu takáto požiadavka neodôvodnene zaťažuje odporcu ako zamestnávateľa, ktorý si splnil všetky zákonom stanovené povinnosti, týkajúce sa prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, a to aj s ohľadom na účinky nesúhlasu alebo neprerokovania výpovede zo strany zástupcov zamestnancov (bez vplyvu na platnosť výpovede). Z uvedených dôvodov, keď iný záver odvolacieho súdu v otázke nesplnenia povinnosti odporcu prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov nemá žiaden vplyv na meritórne rozhodnutie súdu prvého stupňa (jeho správnosť) a keď v ostatnom sú odvolacie námietky odporcu nedôvodné, je potrebné konštatovať, že odvolaniu odporcu nemožno vyhovieť. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa ) podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť ich náhradu navrhovateľovi vo výške 1,80 eur. Trovy konania spočívajú v cestovnom vo výške 2 x 0,90 eur (cena cestovného lístka za prepravu mestskou hromadnou dopravou), ktoré navrhovateľ v podaní doručenom odvolaciemu súdu dňa 30.5.2016 aj preukázal, a to za cestu na vyhlásenie rozsudku odvolacím súdom dňa 25.5.2016 a späť do miesta pobytu navrhovateľa. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania, spočívajúcu v náhrade za stratu času, ktorú si vyúčtoval ako súčin štyroch hodín (strávených prípravou na odvolanie, preštudovaním právnych predpisov, vypracovaním vyjadrenia a použitím technických prostriedkov na vyhotovenie vyjadrenia k odvolaniu) a priemerného hodinového zárobku 5,496 eur dosahovaného v období IV. Q 2014 podľa Štatistického úradu SR, a to z dôvodu, že nejde o hotové výdavky účastníka konania (§ 72 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Odvolací súd konštatuje, že odporca ako úspešný účastník v odvolacom konaní o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.10.2013, č.k. 9C/50/2008-353 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17.10.2014, č.k. 9C/50/2008-395, si trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p., preto mu neprináleží náhrada trov v tejto časti odvolacieho konania. Odvolací súd v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (na Krajskom súde v Bratislave, č. dverí 41 o 10.00 hod dňa 25.5.2016) na úradnej tabuli súdu dňa 19.5.2016 (oznam na úradnej tabuli zvesený dňa 26.5.2016). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné