Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/654/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210207188 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210207188.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: Mestská časť Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava, IČO: 00 603 155, proti odporkyni: G. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. X, N., t. č. S. XX, N., zast. splnomocneným zástupcom M.. A. Y., Č. X, N., o vypratanie bytu a vzájomnom návrhu odporkyne, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. mája 2014 č.k. 11C 56/2010-294 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni a všetkým osobám, ktoré s ňou bývajú, povinnosť vypratať dvojizbový byt č. X-Y..X s príslušenstvom o podlahovej ploche 57,64 m2, ktorý sa nachádza na IV. poschodí bytového domu S. XX, N., súpisné číslo XXXX, zapísaný na LV č. XXXX, obec Bratislava - m. č. F., kat. úz. Trnávka a vyprataný ho odovzdať navrhovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku, vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou novú nájomnú zmluvu na predmetný byt za rovnakých podmienok ako v zmluve o nájme bytu č. R.-XX/XXXX, zamietol, a odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania v sume 99,50 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vec posúdil po právnej stránke podľa ust. § 685 ods. 1, § 710 ods. 2 Obč. zák. a § 4 zák. č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ je podľa LV č. XXXX pre katastrálne územie Trnávka, obec: Bratislava - mestská časť F., výlučným vlastníkom bytu č. X-Y..X, ktorý sa nachádza na štvrtom poschodí bytového domu na S. X. v Bratislave, a že navrhovateľ ako prenajímateľ uzatvoril dňa 01.12.2008 s odporkyňou ako nájomcom Zmluvu o nájme bytu č. R.-XX/XXXX, predmetom ktorej bol tento byt, pozostávajúci z dvoch izieb a príslušenstva o podlahovej ploche 57,64 m2 v Bratislave, na S. X. Č.. XX, 4. poschodie, číslo bytu Y..X (ďalej „byt“), pričom nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.12.2008 do 30.11.2009. Z bodu 5 čl. 2 zmluvy o nájme bytu vyplýva, že uplynutím doby nájmu vzniká nájomcovi právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy v prípade dodržania a dodržiavania povinností nájomcu uvedených v zmluve, a podmienok uvedených v smernici Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999. Z čl. 4 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999 ustálil, že ministerstvo poskytne dotáciu na výstavbu nájomných bytov iba v prípade, ak mesačný príjem nájomcu takýchto bytov a osôb s ním bývajúcich neprevyšuje trojnásobok životného minima vypočítaného pre žiadateľa a osoby, ktorých príjmy sa posudzujú spoločne, pritom mesačný príjem sa vypočíta z príjmu za predchádzajúci kalendárny rok ako podiel tohto príjmu a príslušného počtu mesiacov, počas ktorých príjem poberá. Podľa cit. smernice malo byť v nájomnej zmluve s nájomcami upravené právo nájomcu na opakované uzatvorenie nájmu bytu pri dodržaní podmienok uvedených v nájomnej zmluve a v osobitnom predpise. Podľa čl. 4 ods. 2 smernice mohol prenajímateľ rozhodnúť, že 10 % bytov, najmenej však jeden byt, pridelí do užívania fyzickým osobám, ktoré nespĺňajú podmienky podľa ods. 1, ak takéto osoby zabezpečujú spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické a sociálne potreby územného celku. Uviedol, že navrhovateľ sa domáhal vypratania bytu, keďže nájomný vzťah medzi účastníkmi konania sa skončil uplynutím určenej doby nájmu, a v danom prípade sa rozhodol, že nevyužije svoje právo udeliť výnimku na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s odporkyňou, ktorá vykonáva prácu na Magistráte Hlavného mesta SR Bratislavy, nakoľko odporkyňa nesplnila podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy v zmysle čl. 5 ods. 2 nájomnej zmluvy. Navrhovateľ prijal všeobecne záväzné nariadenie č. 8/2011 s účinnosťou od 01.01.2012, kde jednou z podmienok na to, aby bol žiadateľovi bytu, ktorý nespĺňa podmienku príjmu, pridelený byt, je, aby bol žiadateľ zamestnancom mestskej časti alebo právnickej osoby, ktorej je mestská časť zriaďovateľom. Odporkyni bol byt pridelený v roku 2002 na základe dobrovoľného rozhodnutia navrhovateľa a v zmysle výnimky podľa čl. IV ods. 2 cit. smernice č. 8/1999, keďže bola v tom čase zamestnankyňou mestskej časti Bratislava - Ružinov, pričom táto zmluva jej bola predlžovaná výlučne z tohto dôvodu s výnimkou posledného opakovaného uzatvorenia nájomnej zmluvy v roku 2008, kedy už nebola jeho zamestnankyňou, čo mu však nemôže byť na ťarchu. Odporkyňa s návrhom nesúhlasila tvrdiac, že splnila podmienky článku 4 ods. 2 smernice, nakoľko od roku 2002 až po súčasnosť pracuje v stálom pracovnom pomere pre potreby územného celku mesta Bratislava, a to na oddelení výberu daní z nehnuteľností (ktorých správcom je od roku 2006 Magistrát). Uviedla , že navrhovateľ v roku 2008 akceptoval opakované predĺženie nájomnej zmluvy, a v roku 2009 jej oznámil, že nájomnú zmluvu nepredĺži, pričom ona si ako nájomník riadne plnila všetky povinnosti a uhrádzala platby spojené s užívaním bytu, a zároveň vykonávala a vykonáva prácu, na základe ktorej jej bol byt pridelený. Argumentovala tiež tým, že navrhovateľ stále prijíma platby za nájom, čo možno považovať za konkludentnú akceptáciu nájomnej zmluvy. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 30.11.2009, a týmto dňom nájomná zmluva zanikla, a odo dňa 01.12.2009 užívala odporkyňa byt bez právneho dôvodu. Vyhodnotil, že v danej veci nemohlo dôjsť k obnoveniu nájomného vzťahu konkludentne tým, že navrhovateľ prijímal platby nájomného a za služby spojené s užívaním bytu, nakoľko v konaní bolo preukázané, že prejav vôle navrhovateľa nesmeroval k uzatvoreniu novej alebo k obnoveniu pôvodnej nájomnej zmluvy, čoho prejavom bolo podanie návrhu na vypratanie bytu. Uviedol, že navrhovateľ prijímal uvedené platby ako nárok vyplývajúci z bezdôvodného obohatenia odporkyne užívaním bytu bez právneho dôvodu. Dospel potom k záveru, že nakoľko po uplynutí doby nájmu nedošlo k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy, uplynutím doby, na ktorú bol nájom dohodnutý, nájomný vzťah medzi navrhovateľom a odporkyňou zanikol, a odporkyňa byt užíva bez právneho dôvodu. Preto návrhu navrhovateľa vyhovel, a uložil odporkyni povinnosť byt vypratať. Vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu vyhodnotil ako neopodstatnený. Poukázal na to, že dojednanie v čl. 2 ods. 5 zmluvy o nájme, podľa ktorého vzniká nájomcovi právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy v prípade dodržania a dodržiavania povinností nájomcu uvedených v zmluve a podmienok uvedených v smernici Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999, automaticky nezakladá predĺženie alebo obnovenie nájomného vzťahu. Vyhodnotil, že toto zmluvné dojednanie neustanovuje výslovne povinnosť navrhovateľovi uzatvoriť s odporkyňou zmluvu o nájme, keď v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo 3419/2006 zo dňa 07.01.2008 a sp. zn. 28Cdo 1078/2002 zo dňa 27.06.2002. Skonštatoval tiež, že odporkyňa v súčasnosti nespĺňa podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s navrhovateľom, nakoľko od 01.01.2006 nie je jeho zamestnancom. Na základe protokolu o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov sa stala zamestnancom Hlavného mesta SR Bratislavy, a teda nie je s navrhovateľom vo vzťahu, z ktorého by vyplývali nejaké práva a povinnosti, a preto nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky stanovenej v čl. IV ods. 2 cit. smernice. Dospel potom k záveru, že zmluva o nájme ani zákon neustanovujú povinnosť navrhovateľovi ako prenajímateľovi uzatvoriť s odporkyňou zmluvu o nájme, a preto vzájomný návrh odporkyne zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal proti odporkyni ich náhradu vo výške 99,50 eur za súdny poplatok za návrh. Proti tomuto rozsudku podala odporkyňa prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu včas odvolanie, a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť, a návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť, a jej vzájomnému návrhu v plnom rozsahu vyhovieť, a uložiť navrhovateľovi povinnosť uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu na predmetný byt za podmienok zmluvy o nájme č. R.- XX/XXXX. Namietala, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že jej právo na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy neznamená na druhej strane povinnosť prenajímateľa tak urobiť, a uzavrieť s ňou nájomnú zmluvu k bytu. Zopakovala svoju argumentáciu, že jej podľa čl. 2 ods. 5 zmluvy o nájme vznikol nárok na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme, pretože dodržiava povinnosti nájomcu a spĺňa podmienku čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999, keďže stále pracuje pre ekonomické potreby územného celku. Navrhovateľ mal povinnosť uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu, a i keď tak písomne neurobil, podľa jej názoru konkludentne nájomný vzťah akceptuje, keďže od nej prijíma peniaze za nájom bytu. Poukázala tiež na to, že na pojednávaní dňa 22.05.2014 predložila dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 29.05.2013, z ktorého je zrejmé, že jej pracovný pomer je stále ten istý a trvá od 01.10.1999, pričom byt jej bol pridelený až v roku 2002. Mala za to, že tvrdenie súdu prvého stupňa, že stratila k navrhovateľovi vzťah, z ktorého by vyplývali práva a povinnosti, a že nespĺňa podmienky na pridelenie bytu podľa čl. 4 ods. 2 smernice, je v rozpore s týmto ňou predloženým dodatkom, ktorý súd prvého stupňa ako dôkaz nevykonal. Vypratanie bytu, ktorý dostala pridelený výlučne kvôli jej pracovnému pomeru napriek tomu, že pracovný pomer stále trvá a plní si všetky povinnosti nájomcu, považovala za výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. Svoje odvolanie následne po uplynutí odvolacej lehoty doplnila o ďalšiu argumentáciu a dôvody. Navrhovateľ žiadal so svojom vyjadrení k odvolaniu odporkyne napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny vo všetkých jeho výrokoch potvrdiť. Opätovne poukázal na skutočnosť, že odporkyňa býva v byte bez právneho dôvodu, keďže neexistuje žiadny nájomný vzťah medzi nimi a takisto samotná nájomná zmluva nezakladá akúkoľvek jeho konkrétnu povinnosť uzatvoriť s odporkyňou ďalšiu nájomnú zmluvu. Zdôraznil, že odporkyňa nespĺňa podmienky na uzatvorenie nájomnej zmluvy, ani v zmysle výnimky stanovenej v čl. IV ods. 2 smernice. Zopakoval, že odporkyni bol byt pridelený v zmysle výnimky podľa čl. 4 ods. 2 smernice z jeho dobrovoľného rozhodnutia (podľa smernice „môže rozhodnúť“), keďže od počiatku mala príjem prevyšujúci hranicu uvedenú v čl. 4 ods. 1 smernice, a to len z dôvodu, že bola jeho zamestnankyňou, pričom podmienky tejto výnimky v súčasnosti odporkyňa nespĺňa, nakoľko jeho zamestnankyňou nie je. Znovu poukázal na platné VZN, podľa ktorého pokiaľ uchádzač o obecný byt nespĺňa podmienku nízkeho príjmu, za účelom pridelenia nájmu bytu musí byť buď zamestnancom mestskej časti N. - F., resp. právnických osôb v jej priamej zriaďovateľskej pôsobnosti, alebo musí zabezpečovať potreby mestskej časti. Vyvodil, že odporkyňa k nemu ako bývalému zamestnávateľovi nemá žiadny právny alebo iný vzťah, z ktorého by vyplývali nejaké práva alebo povinnosti. Opätovne uviedol, že odporkyňa je zamestnankyňou Hlavného mesta SR Bratislavy, pričom ako dlhoročný zamestnanec Hlavného mesta SR Bratislavy si môže kedykoľvek požiadať magistrát hlavného mesta, ktorý za obdobných podmienok prideľuje byty zo svojho fondu svojim zamestnancom, a teda nevidel dôvod na riešenie bytovej otázky odporkyne ako zamestnankyne hlavného mesta. Poukázal na to, že právna úprava je v tomto prípade jednoznačne dispozitívna a nemožno z nej akýmkoľvek spôsobom vyvodzovať nijakú jeho právnu zodpovednosť s odporkyňou opakovane uzatvoriť nájomnú zmluvu. V súvislosti s dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 29.05.2013, ktorým odporkyňa argumentuje, a z ktorého vyvodzuje údajnú nespornosť, že jej pracovný pomer s ním stále trvá a teda spĺňa podmienky smernice, dal do pozornosti fakt, že sa jedná o súkromnú listinu, ktorá na rozdiel od verejnej nezakladá automaticky prezumpciu správnosti jej obsahu, pokiaľ sa nepreukáže opak. Skutočnosti uvedené v predmetnom dodatku uzavretom medzi Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy a odporkyňou sú naviac v rozpore s delimitačným protokolom a oznámením magistrátu zo dňa 30.11.2005. Mal za to, že odporkyňa nespĺňa podmienky Smernice ani podmienky VZN smerujúce k prideleniu nájmu Bytu, a preto s ňou nájomná zmluva nemôže byť opätovne uzavretá. Podľa jeho názoru odporkyňa neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že podmienky na uzavretie novej nájomnej zmluvy na byt spĺňa, a preto sú jej vyjadrenia len v rovine nepodložených tvrdení. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie odporkyne podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výrokoch vecne správny, a keďže sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku, týmto naň v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd zastáva názor, že skutkový stav bol súdom prvého stupňa zistený v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa vykonal riadne dokazovanie, vykonané dôkazy v odôvodnení rozsudku vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., a vec po právnej stránke správne posúdil. Jeho odôvodnenie rozsudku je náležité a presvedčivé, keď dáva odpoveď na všetky zásadné otázky, ktoré sa týkajú jeho úvah a postupu pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na vypratanie bytu a o vzájomnom návrhu odporkyne na uloženie povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu na predmetný byt za rovnakých podmienok ako v zmluve o nájme bytu č. R.-XX/XXXX. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď sa dôkladne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, s argumentáciou oboch účastníkov konania, pričom zobral do úvahy všetky vykonané dôkazy. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a podrobne odôvodnil, z akého dôvodu návrhu navrhovateľa vyhovel a vzájomnému návrhu odporkyne nevyhovel. So záverom súdu prvého stupňa, že uplynutím doby, na ktorú bola nájomná zmluva uzatvorená (do 30.11.2009), nájomná zmluva zanikla a odporkyňa užíva byt bez právneho dôvodu, a preto je povinná ho vypratať, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil. Súd prvého stupňa tiež logicky zdôvodnil, prečo nepovažoval odporkyňou uplatnený vzájomný návrh, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu, za dôvodný, keď vyvodil správny záver, že odporkyňa v súčasnosti nespĺňa podmienky na opakované uzatvorenie nájomnej zmluvy s navrhovateľom, pretože je zamestnankyňou Magistrátu Hlavného mesta SR Bratislavy, a nespĺňa tak podmienky pre udelenie výnimky stanovenej v čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999. Všetky svoje závery, ako i právne posúdenie veci aj dostatočným spôsobom odôvodnil. Keďže odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je vecne správne, v bližších podrobnostiach naň odvolací súd poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.), nakoľko opätovné uvádzanie skutkových a právnych záverov by bolo už len opakovaním správneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Odporkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, a v podstate len zopakovala svoje názory, ktoré už prezentovala v konaní pred súdom prvého stupňa, a s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zaoberal, a vyjadrila nesúhlas s rozhodnutím súdu, keď mala za to, že jej podľa čl. 2 ods. 5 zmluvy o nájme vznikol nárok na opakované uzatvorenie zmluvy o nájme, pretože dodržiava povinnosti nájomcu a spĺňa podmienku čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999, pretože stále pracuje pre ekonomické potreby územného celku, že odporca tým, že od nej prijíma platby vo výške nájomného a za služby spojené s užívaním bytu, akceptuje konkludentne nájomný vzťah. V tejto súvislosti dospel odvolací súd k záveru, že skutočnosti, uvedené v odvolaní odporkyne nemôžu ovplyvniť záver odvolacieho súdu o správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Na námietky odporkyne odvolací súd uvádza, že niet vôbec žiadnych pochybností o tom, že ku konkludentnému uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi účastníkmi konania nedošlo, nakoľko na perfektný právny úkon chýba vôľa navrhovateľa, ktorý sa predsa v tomto konaní tvrdiac, že odporkyňa užíva po skončení nájomného vzťahu byt bez právneho dôvodu, domáha jeho vypratania. Napokon, sama odporkyňa tým, že podala vzájomný návrh, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu, poprela svoje tvrdenie o trvaní nájomného vzťahu účastníkov konania. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením odporkyne, že navrhovateľ je povinný uzatvoriť s ňou opakovane nájomnú zmluvu, pretože spĺňa podmienku čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999. V tejto súvislosti považuje v prvom rade za potrebné zdôrazniť, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.). V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ pôvodne uzatvoril nájomnú zmluvu s odporkyňou, ktorá od počiatku nespĺňala podmienku nízkeho príjmu, na základe udelenia výnimky v zmysle čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa, že odporkyňa podmienky pre udelenie výnimky v súčasnosti nespĺňa. Odporkyňa je na základe Delimitačného protokolu (o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov Mestskej časti Bratislava - F. na Hlavné mesto SR Bratislavu) zamestnankyňou Hlavného mesta SR Bratislavy, a nemá už k navrhovateľovi ako bývalému zamestnávateľovi žiadny právny vzťah. Podľa čl. 4 ods. 2 smernice platí, že navrhovateľ (ako žiadateľ o dotáciu) môže rozhodnúť, že 10 % bytov, najmenej však jeden byt, pridelí do užívania fyzickým osobám, ktoré nespĺňajú podmienky „nízkeho príjmu“, ak takéto osoby zabezpečujú spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické a sociálne potreby územného celku. Uvedené ustanovenie je dispozitívne („môže“), a závisí teda od posúdenia navrhovateľa, či vôbec byt osobe zabezpečujúcej predmetné potreby územného celku, ktorým je potrebné chápať Mestskej časti Bratislava - F.L. (iný výklad by bol totiž úplne nelogický), pridelí. Citovaná smernica v uvedenom dispozitívnom ustanovení čl. 4 ods. 2 nestanovuje navrhovateľovi žiadne kogentné podmienky ohľadne osôb, ktorým môže byt prideliť do užívania, s výnimkou, že musia zabezpečovať spoločenské, kultúrne, zdravotnícke, ekonomické a sociálne potreby územného celku, čo samozrejme neznamená, že každá osoba, ktorá predmetné potreby Mestskej časti Bratislava - F. zabezpečuje, má právny nárok na pridelenie bytu. Navrhovateľ si všeobecne záväzným nariadením č. 18/2011 o nájme bytov upravil (čo urobiť mohol), že pokiaľ uchádzač o nájom obecného bytu nespĺňa podmienku nízkeho príjmu, za účelom pridelenia nájmu bytu musí byť buď zamestnancom Mestskej časti Bratislava - F.L., alebo právnickej osoby v jej priamej zriaďovateľskej pôsobnosti, alebo musí zabezpečovať potreby mestskej časti, a to najmä vzdelávacie, kultúrne a bezpečnostné, pričom navrhnutie udelenia takejto výnimky starostovi je výlučne na úvahe bytovej komisie miestneho úradu. Odporkyňa je v súčasnosti (a bola i v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) zamestnankyňou Hlavného mesta SR Bratislavy, a teda je nepochybné, že nespĺňa podmienky pre udelenie výnimky v zmysle čl. 4 ods. 2 smernice Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 8/1999 v spojení so všeobecne záväzným nariadením č. 18/2011 o nájme bytov Mestskej časti Bratislava - F. na pridelenie nájomného bytu. Na tomto závere nič nemení ani poukazovanie odporkyne na dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 29.05.2013, z ktorého má vyplývať, že jej pracovný pomer je stále ten istý a trvá od 01.10.1999. Uvedený dodatok totiž uzatvorila so svojím súčasným zamestnávateľom (z pohľadu tohto konania treťou osobou), a i keď z neho vyplýva, že jej pracovný pomer trvá od 01.10.1999, ide len o konštatáciu toho, že Hlavné mesto SR Bratislava ako zamestnávateľ generálnou sukcesiou prevzal jej zamestnanecký pomer, keď delimitačným protokolom došlo k prevodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov z jej pôvodného zamestnávateľa (navrhovateľa) na zamestnávateľa súčasného (Hlavné mesto SR Bratislava). Ak odporkyňa v odvolaní tvrdila, že súd prvého stupňa dôkaz dodatkom k pracovnej zmluve zo dňa 29.05.2013 nevykonal, jej tvrdenie nie je pravdivým, nakoľko zo zápisnice z pojednávania zo dňa 22.05.2014 vyplýva, že súd prvého stupňa predmetný dodatok oboznámil. Z uvedeného je potom nepochybné, že vzájomný návrh odporkyne, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti navrhovateľovi uzatvoriť s ňou nájomnú zmluvu na predmetný byt za rovnakých podmienok ako v zmluve o nájme bytu č. R.-XX/XXXX nie je dôvodný. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že na doplnenie odvolania odporkyne neprihliadal, nakoľko rozsah a dôvody odvolania môže síce odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže v zmysle § 205 ods. 3 O.s.p. využiť len do uplynutia odvolacej lehoty, a odporkyňa svoje odvolanie doplnila a rozšírila až po uplynutí odvolacej lehoty. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 99,50 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko odporkyňa ohľadom výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie náhrady trov konania navrhovateľovi, v odvolaní ničím neargumentovala, a nenamietala ani právne posúdenie ani výšku navrhovateľovi priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu navrhovateľa v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade s výškou navrhovateľom účelne vynaložených trov, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh. Odvolací súd záverom už len uvádza, že považuje súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci za správne, a poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, pretože si právo na ich náhradu neuplatnil návrhom (ust. § 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.