Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/396/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211219 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210211219.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: Arcadia Praha, s.r.o., so sídlom U Nikolajky 5/883, Praha, Česká republika, IČO: 25056751, zastúpenom JUDr. Petrom Pečeným, usadeným euroadvokátom so sídlom Námestie sv. Martina 9, Holíč, proti odporcom: X/ L. Č., V. U. X, V., X/ R. Č., V. U. X, V., zastúpených JUDr. Jozefom Pojdákom, advokátom so sídlom Sv. Cyrila a Metoda 12, Nová Dedinka, o neúčinnosť darovacej zmluvy, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 12. marca 2014, č. k. 50C/91/2010-156, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd o p r a v u j e výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa tak, že slová: "medzi U. Č., O.. XX.XX.XXXX" majú správne znieť: "medzi U. Č., O.. XX.XX.XXXX". Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom určil súd prvého stupňa, že darovacia zmluva uzatvorená medzi U. Č. a odporcami 1/ a 2/, ktorou títo nadobudli do podielového spoluvlastníctva so spoluvlastníckym podielom v jednej polovici bytovú jednotku číslo XX nachádzajúcu sa na X. P.Í. bytového domu súpisné číslo XXXX a spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a na pozemkoch, je voči navrhovateľovi právne neúčinná a odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi spoločne a nerozdielne náhradu trov konania vo výške 99,50 eur. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 42a ods. 1, ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je dôvodný, keď odporcovia, na ktorých spočívalo dôkazné bremeno preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel svojho syna ukrátiť svojho veriteľa, toto dôkazné bremeno neuniesli. Vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ má voči dlžníkovi U. Č. (synovi odporcov) pohľadávku právoplatne priznanú súdom, na vymoženie ktorej začalo exekučné konanie, v rámci ktorého bolo dňa 11.02.2010 dlžníkovi U. Č. doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Dlžník U. Č. previedol byt číslo XX nachádzajúci sa na U. H. Č.F. X X. V. darovacou zmluvou na odporcov 1/ a 2/ - svojich rodičov, do ich podielového spoluvlastníctva, a to dňa 23.03.2010, o čom bol vykonaný zápis pod č. X. XXXX/XX, podpisy všetkých účastníkov zmluvy boli notársky overené dňa 04.03.2010, návrh na vklad do katastra nehnuteľnosti bol podaný dňa 04.03.2010 a povolený dňa 23.03.2010. Obranu odporcov spočívajúcu v tom, že byt na U. Č.. X X. V. im mal byť darovaný z vďaky za starostlivosť, ako aj z dôvodu vylepšenia si životnej situácie výmenou väčšieho bytu za menší, nepovažoval za opodstatnenú. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj keď odporcovia predajom 4-izbového bytu na F. ulici Č.Í. XX X. V. majú znížený výdavok na úhradu služieb spojených s užívaním bytu, avšak pokiaľ ide o 2-izbový byt na U. H. Č.. X X. V., treba vziať na zreteľ, že s darovaným bytom prijali aj dlh ich syna vo výške 60.000 eur, čo znamená, že ich životná situácia nie je výrazne lepšia, keď mesačný zálohový predpis na F. Č.. XX X. V. uhrádzali mesačne cca 205,80 eur a na U. Č.. X X. V. uhrádzajú mesačne cca 142,60 eur a titulom záväzku ich syna uhrádzajú banke mesačne 153,41 eur, čo v konečnom dôsledku znamená, že v darovanom byte majú vyššie výdavky, keď mesačne uhrádzajú sumu 296,01 eur. Vo vzťahu k odporcami tvrdenej náležitej starostlivosti poukázal na to, že návrh na vklad bol podaný až dňa 04.03.2010, teda po obdržaní upovedomenia o začatí exekúcie voči ich synovi, ktorý listom zo dňa 02.03.2010 súdnemu exekútorovi navrhol zaplatenie istiny s príslušenstvom. Za nedôvodné považoval tvrdenia odporcov, že navrhovateľ si mohol uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku ich syna, a to s poukazom na šetrenie majetku dlžníka v exekučnom konaní. Konštatoval, že v danej veci nepostačuje obrana odporcov, že ako osoby blízke dlžníkovi nevedeli o podnikateľských aktivitách ich syna a o jeho úmysle ukrátiť navrhovateľa odporovateľným právnym úkonom, úspešná obrana odporcov len v tvrdení, že nevedeli a ani nemohli vedieť o dlhu ich syna, nepostačuje na preukázanie náležitej starostlivosti, keď zákon predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú aktivitu, aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznala, resp. o tomto úmysle sa dozvedela. Ako účelovú vyhodnotil obranu dlžníka, v konaní vypočutého v postavení svedka, že pohľadávku voči navrhovateľovi uhradil na základe oznámenia o postúpení pohľadávky, keďže túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na vyššie uvedené uzavrel, že odporcovia nepreukázali, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel svojho syna ako darcu ukrátiť svojho veriteľa. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za návrh. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporcovia, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentovali, že ten, kto odporuje, musí dokazovať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, keď nestačí, že sa majetok dlžníka zmenšil a musí preukázať, že sa zmenšil do takej miery, že to ohrozilo aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Mali za to, že v predmetnom konaní navrhovateľ uvedenú skutočnú žiadnym spôsobom nepreukázal, a preto nebola splnená jedna zo základných zákonných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu. Mali za to, že v konaní bolo jednoznačným a nespochybniteľným spôsobom preukázané, že nevedeli a ani nemohli vedieť o skutočnostiach, na základe ktorých podľa vyjadrenia navrhovateľa mal mať darca úmysel ukrátiť svojho veriteľa. Argumentovali, že o aktivitách svojho syna, a teda darcu, nemali žiadnu vedomosť a navyše darca je dodnes presvedčený, že všetky svoje záväzky voči navrhovateľovi má vyrovnané a, že nie je v pozícii dlžníka. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa teda nemohol reálne existovať, a tým ani ich vedomosť - ako obdarovaných, o takomto úmysle. Zotrvali na svojej argumentácii, že uzatvorením darovacej zmluvy riešili svoju bytovú otázku, keď 4-izbový byt bol pre nich ako dôchodcov po odchode syna a dcéry zbytočne priveľký, a preto sa rozhodli dožiť v 2-izbovom byte, ktorý bol predmetom darovacej zmluvy, náklady na užívanie ktorého bytu boli menšie a náklady na úhradu hypotéky považovali z tohto hľadiska za irelevantné. V tejto súvislosti poukázali na to, že z výťažku predaja 4-izbového bytu finančne pomohli prilepšiť svojim deťom a splácajú z neho časť hypotekárneho úveru, a teda náklady na byt sú v konečnom dôsledku nižšie. Dodali, že so splácaním hypotéky pomáhali svojmu synovi aj pred prevodom bytu. Zdôraznili, že darovacia zmluva bola datovaná ku dňu 10.12.2009, ktorým dňom uskutočnili zmluvné strany prejav vôle smerujúci k darovaniu predmetnej nehnuteľnosti a dátum overenia podpisov a podanie návrhu na vklad je v danom prípade irelevantný a nič nepreukazujúci. Ich prejav vôle zmluvu uzatvoriť teda predchádzal momentu, kedy sa ich syn - darca o exekúcii mohol dozvedieť a dozvedel. Vzhľadom na uvedené mali zato, že neboli splnené zákonné podmienky pre vyslovenie neúčinnosti darovacej zmluvy. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcov uviedol, že všetky podmienky pre vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu boli splnené. Poukázal na to, že súd prvého stupňa bezpečne zistil z exekučného spisu majetkovú situáciu dlžníka o tom, že v rámci exekučného konania nie je možné, z dôvodu nedostatku iného majetku dlžníka, uspokojiť jeho pohľadávku inak. Mal za to, že súd prvého stupňa správne vyvodil, že darovaním bytu odporcovia prijali aj dlh syna vo výške 60 000 eur a z toho vyplývajúci vyšší mesačný náklad 296,01 eur, než v 4-izbovom byte na F. H.. Č. XX X. V.. Za účelové považoval tvrdenia dlžníka, že všetky svoje záväzky voči nemu má vyrovnané. Poukázal na to, že k overeniu podpisov došlo dňa 04.03.2010 a návrh náklad vklad do katastra nehnuteľnosti bol rovnako podaný až dňa 04.03.2010, čiže 2 dni po tom, čo exekútor informoval o zahájení exekúcie voči dlžníkovi. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcov nie je dôvodné. V prejednávanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal náležité dokazovanie; v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov konania; na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na vyslovenie právnej neúčinnosti darovacej zmluvy, ako aj z hľadiska skutočností, ktoré uvádzali odporcovia na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka ( § 42a ods. 1, ods. 2, ods. 3), ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k vyhoveniu návrhu aj náležite v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. Odporcovia vo svojom odvolaní už len zopakovali svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcov nie je spôsobilý; z hľadiska nimi uplatňovaných odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p.; spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvého stupňa v celom rozsahu, jeho napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že považuje za potrebné ho doplniť - na zdôraznenie jeho správnosti, o dôvody poukazujúce na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok odporcov. Jedným zo základných predpokladov úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu je, že právnym úkonom skutočne došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky, to znamená k takému zmenšeniu majetku dlžníka, ktoré neumožní uspokojenie pohľadávky veriteľa celkom alebo sčasti. Zmenšenie majetku dlžníka z odporovateľného právneho úkonu teda predpokladá obmedzenie alebo zmarenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, teda zmenšenie majetku dlžníka do takej miery, že to ohrozuje aspoň čiastočné uspokojenie veriteľovho nároku. Pokiaľ teda dlžníkovi aj po uskutočnení namietaného právneho úkonu zostane majetok, z ktorého je možné uspokojiť celú pohľadávku veriteľa, nemožno považovať takýto právny úkon dlžníka za odporovateľný. Zmenšenie majetku dlžníka teda znamená, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z jeho majetku, hoci, pokiaľ by nedošlo k odporovateľného právnemu úkonu, by mohol dosiahnuť z majetku dlžníka aspoň čiastočné uspokojenie svojej pohľadávky. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, že dlžníkove právne úkony skracujú uspokojenie pohľadávky, zaťažujú v konaní veriteľa, ktorý musí preukázať, že majetok dlžníka má v dôsledku odporovateľného právneho úkonu objektívne menšiu hodnotu v porovnaní so stavom pred týmto úkonom, a že zmenšenie majetku dlžníka má za následok, že veriteľ sa z tohto majetku nemôže uspokojiť, hoci nebyť odporovateľného právneho úkonu, bol by sa uspokojil . Veriteľ teda musí v konaní dôkazne preukázať, že na uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky nie je možné použiť iný majetok dlžníka. Odporovateľnými preto nemôžu byť nikdy tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka, musí však ísť o reálne ekvivalentné právne úkony, ktorá skutočnosť musí byť v konaní preukázaná zistením, že za plnenie, ktoré bolo predmetom namietaného právneho úkonu, nadobudol dlžník iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy. Z uvedeného vyplýva, že dlžníkov právny úkon nemá za následok zmenšenie jeho majetku, keď za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty dostal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada; v tomto prípade nedošlo ku skráteniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, keď nenastalo v dôsledku zodpovedajúceho právneho úkonu zmenšenie dlžníkovho majetku a na vymáhanie pohľadávky veriteľa môže slúžiť dlžníkov majetok, aj keď zmenil podobu svojich aktív, avšak v rovnakej hodnote (cene), ako keby k namietaným právnym úkonom nedošlo. Prípadný motív, pohnútka dlžníka pre takýto odporovateľný úkon, či to, že týmto úkonom plní nejaký svoj iný záväzok, nie je rozhodné, a aj keby dlžník plnil uzatvorením zmluvy s treťou osobou svoj morálny alebo právny záväzok, môže uzavretím zmluvy sledovať úmysel ukrátiť svojho veriteľa. V prípade právneho úkonu medzi dlžníkom a osobou blízkou alebo urobenou v jej prospech, nemusí veriteľ tvrdiť ani preukazovať, že odporcovi musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy a zákon v tomto prípade predpokladá, že odporca o úmysle dlžníka skrátiť, v konaní veriteľom preukázaným odporovaným právnym úkonom vedel, a preto je na odporcovi, aby preukázal, že v čase právneho úkonu dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti nemohol spoznať. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade, ak by aj bolo v konaní preukázané, že odporca o úmysle dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa nevedel ani nemusel vedieť, nepostačuje to samo o sebe k úspešnej obrane proti odporovacej žalobe a odporca, ako dlžníkovi blízka osoba, sa ubráni odporovacej žalobe len ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovaným právnym úkonom svojho veriteľa, nemohol aj pri náležitej starostlivosti poznať, hoci vynaložil k okolnostiam daného prípadu primerané úsilie (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa spoznal. Právna úprava v tomto smere vychádza z toho, aby sa blízka osoba dlžníkovi pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo v jej prospech, presvedčila, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka, a aby tak nerobila právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka a v prípade, ak takto nebude postupovať musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. V preskúmavanej veci správne súd prvého stupňa vzal za podklad pre svoje zistenie, že navrhovateľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z iného dlžníkovho majetku, obsah exekučného spisu, z ktorého vplývalo, že dlžník - povinný nevlastní motorové vozidlo; hoci na pojednávaní dňa 30.09.2011 označil dlžník vo svojej svedeckej výpovedi ako majetok dve motorové vozidlá; a ani iný majetok, z ktorého by mohol navrhovateľ dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní. Za danej dôkaznej situácie potom došlo k tzv. presunutiu dôkazného bremena na odporcov, ktorí musia preukázať opak toho, čo bolo v exekučnom konaní zistené, a teda pokiaľ tvrdia existenciu určitej skutočnosti vo svoj prospech, teda, že dlžník disponuje majetkom na uspokojenie vymáhanej pohľadávky navrhovateľa, musia túto aj v konaní preukázať pokiaľ chcú, aby s ňou boli pre nich spojené aj priaznivé procesné následky. Pokiaľ sa odporcovia bránili zánikom záväzku dlžníka plnením tretej osobe v dôsledku postúpenia pohľadávky veriteľom na túto tretiu osobu, správne vyhodnotil túto ich obranu súd prvého stupňa ako nepreukázanú, keď bola založená len na ich všeobecných tvrdeniach a navyše bola spochybnená aj tou skutočnosťou, že v exekučnom konaní navrhoval dlžník - povinný, listom zo 02.03.2010 zaplatenie istiny a úrokov z omeškania. Nedôvodná je preto námietka odporcov, že úmysel dlžníka reálne nemohol existovať vzhľadom na to, že bol presvedčený, že všetky svoje záväzky voči navrhovateľovi má vyrovnané. Navyše otázkou zániku záväzku dlžníka v dôsledku plnenia na základe oznámenia o postúpení pohľadávky veriteľom zo dňa 13.10.1999 sa vysporiadal konajúci súd pri rozhodovaní vo veci samej tak, že námietku nedostatku aktívnej legitimácie nepovažoval za dôvodnú. Zhodne so záverom súdu prvého stupňa konštatuje aj odvolací sú, že obrana odporcov v danom prípade nepostačovala na vyvrátenie domnienky o ich vedomosti, ako obdarovaných, o úmysle darcu (ich syna) odporovaným úkonom ukrátiť uspokojenie pohľadávok navrhovateľa a ich tvrdenia o tom, že nevedeli a ani nemohli vedieť o podnikateľských aktivitách darcu/ dlžníka, neboli postačujúce pre úspešné vyvrátenie zákonnom stanoveného predpokladu ich vedomosti bez súčasného preukázania, že o tomto úmysle darcu nevedeli a ani nemohli vedieť, hoci vyvinuli určitú aktivitu a úsilie k poznaniu tohto úmyslu darcu; až keď by sa im ani na základe takéhoto kvalifikovaného preverenia nepodarilo spoznať úmysel dlžníka (darcu) ukrátiť veriteľa, potom by sa mohli úspešne ubrániť odporovacej žalobe. Odporcovia však v konaní nepreukázali, žeby vyvinuli nejakú aktivitu smerujúcu k presvedčeniu sa, či právnym úkonom darovania nedochádza k ukráteniu veriteľov dlžníka/ darcu, hoci tak urobiť mali už len vzhľadom na tú skutočnosť, že darca vykonával podnikateľskú činnosť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozporné tvrdenia vo výpovediach odporcu 1/ a svedka - dlžníka U. Č., keď odporca 1/ na otázku, či sa konkrétne pri podpise zmluvy pýtal či má (syn) problémy s podnikaním uviedol, že sa pýtali, ale odpovedal, že nemá problémy a svedok U. Č. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 30.09.2011 na otázku, či sa odporcovia pýtali na podlžnosti pri darovaní uviedol, že neriešili podlžnosti. Z uvedeného nemožno vyvodiť, že by si odporcovia pred uzatvorením darovacej zmluvy so synom preverovali stav jeho podnikateľských aktivít s dopadom na možné ukrátenie pohľadávok veriteľov uzatvorením právneho úkonu darovacej zmluvy. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, ktorú si osvojil aj súd prvého stupňa, že obrana odporcov založená len na ich pasívnom konštatovaní o nevedomosti o úmyslu darcu ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky a o jeho podnikateľských aktivitách, nie je pre kvalifikované vyvrátenie zákonom prezumovanej vedomosti, dostačujúca. Správne súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedostatočnú a nedôveryhodnú obranu odporcov, že k darovaniu zo strany ich syna došlo z vďaky za ich celoživotnú starostlivosť a za účelom vyriešenia bytovej situácie. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so skutkovým záverom súdu prvého stupňa, ktorý na základe vykonaného dokazovania ustálil, že odporcovia predajom 4-izbového bytu a následným bezodplatným získaním 2-izbového bytu, ktorý bol predmetom odporovateľného právneho úkonu, so súčasným prevzatím hypotekárneho úveru, nezlepšili svoju finančnú situáciu a tým ani svoju bytovú situáciu, keď ich celkové mesačné výdavky po presťahovaní sa do menšieho bytu, so zohľadnením aj mesačnej splátky hypotekárneho úveru, boli dokonca vyššie ako uhrádzali mesačné náklady spojené s bývaním v 4-izbovom byte. Súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť účastníkov konania za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena odporcami vo vzťahu k preukázaniu náležitej starostlivosti, ani pri vyvinutí ktorej nemohli poznať úmysel darcu ukrátiť veriteľa, ktorý má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, je v súlade s platnou právnou úpravou. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že darca/dlžník vedel v čase uzatvorenia darovacej zmluvy o prebiehajúcom exekučnom konaní, keď upovedomenie o začatí exekúcie mu bolo doručené dňa 11.02.2010 a k uzatvoreniu darovacej zmluvy došlo jej podpísaním všetkými zmluvnými stranami dňa 04.03.2010 na notárskom úrade. Dátum 10.12.2009, vyznačený na darovacej zmluve, nie je dňom uzatvorenia darovacej zmluvy, keďže k relevantnému prejavu vôle zmluvných strán darovaciu zmluvu uzavrieť, došlo až dňa 04.03.2010 jej podpisom všetkými zmluvnými stranami. Odporcovia preto v podanom odvolaní nedôvodne argumentujú tým, že vôľu uzatvoriť darovaciu zmluvu mali ku dňu 10.12.2009, teda ešte pred tým, ako sa dlžník/darca dozvedel, resp. mohol dozvedieť, o exekučnom konaní. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok odporcov už len opakoval správnosť záverov súdu prvého stupňa, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Odporcovia už len zopakovali skutočnosti, na ktoré poukazovali, a ktoré odprezentovali aj pred súdom prvého stupňa, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvostupňovým súdom vydaný rozsudok. V zmysle § 164 O.s.p. odvolací súd vykonal opravu výroku napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, pri písomnom vyhotovení ktorého došlo ku chybe v písaní v označení priezviska a dátumu narodenia účastníka darovacej zmluvy U. Č.. V odvolacom konaní vznikol úspešnému navrhovateľovi, ktorý podal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p., nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ v súlade s § 151 ods. 1 vety druhej O.s.p. nevyčíslil v lehote do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku trovy odvolacieho konania, pričom zo spisu iné, ako trovy právneho zastúpenia, nevyplývajú, postupoval odvolací súd podľa § 151 ods. 2 O.s.p. a zmenil v písomnom vyhotovení výrok vyhláseného rozsudku v časti priznania navrhovateľovi náhrady trov odvolacieho konania tak, že mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.