Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/199/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211830 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210211830.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: ALUSTAV s.r.o. v likvidácii, Šamorínska 10, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: BAU-RENT spol. s r. o., Šamorínska 10, Bratislava, o zaplatenie 3.485,36 eura s prísl. a o vzájomnej žalobe žalovaného na zaplatenie 5.165,22 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C/185/2010-213, zo dňa 30.1.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach z r u š u j e a v r a c i a vec na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I.), úspešnému žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania (výrok II.), žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 1.131,36 eura s úrokom z omeškania 9 % ročne od 6.11.2010 do zaplatenia, ako aj trovy konania 100,50 eura (výrok III.); vo zvyšku uplatňovaného úroku z omeškania žalobu žalovaného zamietol (výrok IV.). 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou a pripustenou zmenenou žalobou domáhal zaplatenia 3.485,36 eura s prísl. s tým, že žalobca so žalovaným 21.6.2007 a 4.7.2007 uzatvoril dve zmluvy o pôžičke; 21.6.2007 bola uzatvorená zmluva o pôžičke vo finančnej hodnote 2.323,57 eura (70.000,- Sk) a 4.7.2007 vo finančnej hodnote 1.161,79 eura (35.000,- Sk). Pôžičku z 21.6.2007 sa dlžník zaviazal vrátiť do 31.8.2007 a pôžičku zo 4.7.2007 sa zaviazal vrátiť do 31.9.2007. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal od žalobcu zaplatenia pohľadávky 5.165,22 eura s tým, že pohľadávka 4.031,86 eura sa započíta ako vzájomný nárok sporových strán a žalovaného (v procesnej pozícii žalobcu) žiadal zaviazať k úhrade 1.131,36 eura s prísl. s odôvodnením, že 25.9.2010 uzavrel so spoločnosťou ERS Holding, spol. s r.o. zmluvu o postúpení pohľadávky z 25.9.2010, ktorá pozostáva z titulu neuhradených faktúr č. 547/2007, 106/2008, 211/2008, 254/2008 a 2010 VF145 v súhrnnej výške 3.799,22 eura. V súlade so zmluvou o postúpení pohľadávky čl. III. bod 3.3 žalovaný - postupník je oprávnený vymáhať od dlžníka - žalobcu úrok z omeškania a zmluvnú pokutu; spolu výška pohľadávky k 31.10.2010 pozostáva z istiny 3.799,22 eura + úroku z omeškania 593 eur a zmluvnej pokuty 773 eur, t.j. 5.165,22 eura. Žalobca má k 31.10.2010 voči žalovanému nárok 4.033,86 eura (t.j. istinu 3.485,36 eura a zostatok úroku z omeškania 548,49 eura). 3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené zmluvy o pôžičke z 21.6.2007 a zo 4.7.2007, na základe ktorých žalobca požičal žalovanému 105.000,- Sk. Splatnosť pôžičiek bola dohodnutá jednotlivo 2 mesiace s tým, že ak nebudú zaplatené, bol dohodnutý úrok 6 % ročne. Mal za nesporné, že medzi právnym predchodcom žalovaného ERS Holding spol. s r.o. a žalobcom bola 24.1.2007 uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej boli administratívne priestory na Š.Í. XX, H., s tým, že výška nájmu bola dohodnutá na 30.000,- Sk ročne; taktiež bolo dojednané, že ak sa nájomca dostane do omeškania s platením nájomného alebo platieb za energie a služby spojené s nájmom, je povinný zaplatiť prenajímateľovi zmluvnú pokutu 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Zistil, že 25.9.2010 došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej ERS Holding spol. s r.o. postúpila na BAU-RENT spol. s r.o. (žalovaného) pohľadávky z titulu neuhradených faktúr č. 547/2007, 106/2008, 211/2008 a 2010 VF145, ako aj príslušenstva a všetkých práv spojených s touto pohľadávkou. O postúpení bol žalobca informovaný žalovaným listom z 5.11.2010. Zo živnostenského spisu žalobcu ďalej zistil, že na ohlásení je uvedené jeho sídlo: Š. XX, H., to isté sídlo je uvedené aj na zakladateľskej listine žalobcu. Samotný žalobca založil k tejto žiadosti aj zmluvu o nájme nebytových priestorov, ktorú uzatvoril dňa 24.1.2007 s ERS Holding spol. s r.o. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že pohľadávka žalobcu k 31.10.2010 činila voči žalovanému 4.033,86 eura (s odkazom na výpočet na č.l. 36) a pohľadávka žalovaného k 31.10.2010 činila voči žalobcovi 5.165,22 eura (s odkazom na výpočet na č.l. 33). Skonštatoval, že zo strany žalovaného došlo 5.11.2010 k písomnému započítaniu pohľadávok k 31.10.2010 s tým, že žalovaný si započítal so žalobcom sumu 4.033,86 eura. Žalovaný nepoprel, že dlžoba voči žalobcovi existuje, avšak voči nemu splnil započítané prepisy; v nadväznosti na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že predmetné pohľadávky sa stali spôsobilými na započítanie v zmysle § 358 Obchodného zákonníka a teda, že k započítaniu predmetných pohľadávok došlo. Uviedol, že žalobca 5.6.2007 právnemu predchodcovi žalovaného uhradil faktúru č. 177/2007; podľa výpisu z UniCredit Bank (č.l. 141) bola faktúra vystavená právnym predchodcom žalovaného na úhradu za nájom priestorov v objekte administratívno-prevádzkovej budovy na Š. XX D. H.. 4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na konštatovaní, že je nepochybné, že žalobca s právnym predchodcom žalovaného uzavrel zmluvu o nájme nebytových priestorov, tieto aj užíval, o čom svedčia listinné dôkazy založené v spise, ale aj výpoveď svedkyne Z. S.. Na uvedenom základe v zmysle § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 5 zákona č. 116/1990 Zb. a § 358 Obchodného zákonníka žalobu žalobcu zamietol a zaviazal ho uhradiť žalovanému predmetnú istinu ako rozdiel po zápočte. O úroku z omeškania rozhodol v zmysle § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Keďže k prejavu započítania zo strany žalovaného došlo 5.11.2010, žalobca sa dostal s plnením do omeškania od 6.11.2010, preto vo zvyšku uplatňovaného úroku z omeškania návrh žalovaného zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalovanému náhradu trov konania, ktorá spočíva v zaplatenom súdnom poplatku 100,50 eura. 5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie, ktoré podľa jeho obsahu smerovalo proti výrokom I. až III. a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a vzájomnú žalobu žalovaného zamietnuť. Uviedol, že nárok z pohľadávky 3.485,36 eura s prísl. zo zmlúv o pôžičke nebol medzi stranami sporný. Žalovaným uplatnená pohľadávka 5.165,22 eura s prísl. z údajnej nájomnej zmluvy mala byť postúpená na žalovaného spoločnosťou ERS Holding, spol. s r.o. Súdu prvej inštancie vyčítal, že sa vôbec nezaoberal otázkou platnosti predmetnej zmluvy, keď opakovane namietal, že žalovaným predložený dokument nespĺňa náležitosti nájomnej zmluvy, keďže nemá dostatočne vymedzený predmet nájmu a v tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb.; v predloženej zmluve je pri predmete uvedená iba adresa D. a výmera 5 m2, z čoho vyvodil, že chýba vymedzenie predmetu zmluvy. Takáto zmluva, aj keby existovala, by bola neplatná ako celok v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. Zdôraznil, že opakovane spochybňoval pravosť a obsah predloženej zmluvy a žiadal o predloženie jej originálu; dôkazné bremeno pravosti alebo pravdivosti takejto listiny zaťažuje toho, kto takúto listinu predložil ako dôkaz. Súd prvej inštancie sa uspokojil len s tvrdením žalovaného, ktorý však dôkazné bremeno neuniesol. Zastával ďalej názor, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou, že nikdy nemal vôľu prenajať si akékoľvek administratívne priestory od spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. Ako štatutárny zástupca žalobcu taktiež vypovedal, že žiadne priestory na uvedenej adrese nemal a ide len o fikciu; aj v prípade, ak by nejaká žalovaným uvedená zmluva existovala, išlo by o zdanlivý právny úkon, ktorý sa posudzuje ako absolútne neplatný. Mal za to, že záväzok z údajnej nájomnej zmluvy nikdy nevznikol, nemohol byť na žalovaného postúpený a ani započítaný. Jednou z náležitostí právneho úkonu je náležitosť vôle, ktorá má právnu relevanciu len vtedy, ak je skutočne daná, slobodná, vážna a bez omylu. Požiadavka skutočnej vôle znamená nevyhnutnosť jej existencie. Ak neexistuje vôľa, nevzniká ani právny úkon, a preto takýto úkon treba považovať za zdanlivý právny úkon. Občiansky zákonník nedostatok vôle sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Oponoval tým, že v tejto nehnuteľnosti nikdy nemal priestory na administratívnu prevádzku a žalovaný neuviedol o aké priestory by sa malo jednať. Uvedenú skutočnosť mala potvrdiť aj svedecká výpoveď Ing. H. Y., ktorý uviedol, že jediný spoločník a konateľ žalobcu I. F. sa v roku 2007 nepresúval do iných priestorov v rámci Š. XX, kde aj dovtedy sedel ako zamestnanec žalovaného; a taktiež, že nemá vedomosť o žiadnych administratívnych priestoroch žalobcu na adrese Š. XX. Poukázal na výpoveď svedkyne Z. S., že I. F. odišiel z jednej kancelárie do inej, ale táto mala väčšiu výmeru ako 5 m2. Nestotožnil sa tak s názorom súdu prvej inštancie, ktorý mal za nepochybné, že žalobca s právnym predchodcom žalovaného uzavrel zmluvu o nájme nebytových priestorov a tieto aj užíval, o čom svedčia listinné dôkazy založené v spise, ale aj výpoveď svedkyne Z. S.. Súd prvej inštancie neuviedol konkrétne z ktorých listinných dôkazov mal uvedený záver vyplývať a výpoveď svedkyne Z. S. svedčí o tom, že spoločnosť žalobcu sídlila na Š.j (čo nikto nespochybnil), ale nie vo svojich prenajatých priestoroch o výmere 5 m2. Z. S. taktiež uviedla, že disponovala s účtom žalobcu cez internetbanking a mohla urobiť úhradu faktúry č. 177/2007, na ktorú sa súd prvej inštancie taktiež odvolával; táto faktúra bola navyše z väčšej časti za vedenie účtovníctva a nie za nájom. Žalobca na jej úhradu nikdy nedal pokyn a ani ju neschválil, nemôže ísť preto o uznanie dlhu. Z bankového výpisu ERS Holding, spol. s r.o. z 5.6.2007 mal za zrejmé, že bola na jej účet pripísaná identická suma 95.200,- Sk od ALUSTAV-u a zároveň od BAU-STAV-u a obratom bola obom firmám vrátená späť suma 25.391,- Sk. Z uvedeného vyvodil, že ide o nepriamy dôkaz toho, že tieto čiastky stiahol z účtov spriaznených firiem pracovník ERS Holding, spol. s r.o., disponujúci s účtami týchto firiem, pri oboch platbách sa pomýlil vo výške sumy a prebytok obratom poslal späť. Ak by uhrádzal faktúru č. 177/2007 žalobca, tak by určite neuhradil nesprávnu sumu a zhodou okolností ešte aj v rovnakej nesprávnej výške ako iná firma v tom istom čase. Je zjavné, že sa nejednalo o úhrady nájomného, ale len o prevádzanie prostriedkov z firiem nastrčených vo verejných obstarávaniach do spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. v rámci modelu podnikania, ktorý žalobca počas konania podrobne opísal. Nesúhlasil ďalej s výpočtom súdu prvej inštancie ohľadom úrokov z omeškania 464 eur a zmluvných pokút 773 eur odo dňa splatnosti faktúr č. 547/2007, č. 106/2008, č. 211/2008, č. 254/2008 a č. 2010 VF145 do 31.10.2010, keďže predložené faktúry mu neboli nikdy doručené a nemohli byť tak splatné. Na poštovú prepravu boli tieto faktúry podané až 23.9.2010 a aj v prípade fikcie doručenia by sa musela táto odvíjať od príslušného dátumu. Tieto faktúry mu boli doručené až s doručením protižaloby žalovaného 7.12.2010. Mal za to, že žalovaný nepreukázal doručenie faktúr pred týmto dátumom. Aj podľa predloženej zmluvy o nájme nebytových priestorov sa podľa čl. VI ods. 5 splatnosť odvodzuje od faktúry vystavenej prenajímateľom. Nesúhlasil s tým, že k započítaniu došlo 31.10.2010, kedy ešte údajná pohľadávka žalovaného nebola splatná a k platnému započítaniu nemohlo dôjsť s poukazom na § 359 Obchodného zákonníka. Dôvodil, že pohľadávky nezanikajú svojvoľne v určený deň v jednostrannom zápočte, ale v deň, keď sa stretnú spôsobilé na započítanie, t.j. spätne v deň splatnosti tej neskoršej z nich. Ak by aj vychádzal zo svojvoľne určených dátumov splatnosti jednotlivých faktúr, zanikli by pohľadávky dňom splatnosti jednotlivých faktúr a nie všetky naraz. Akcentoval, že súd prvej inštancie na pojednávaní 9.5.2012 pripustil rozšírenie jeho návrhu o zákonný úrok z omeškania zo zmlúv o pôžičke 14,25 % ročne zo sumy 2.323,57 eura od 1.9.2007 do zaplatenia a úrok z omeškania 14,25 % ročne zo sumy 1.161,79 eura od 1.10.2007 do zaplatenia; aj túto skutočnosť súd prvej inštancie úplne opomenul a skopíroval do napadnutého rozsudku výpočet žalovaného. Ak by aj pohľadávky účastníkov boli spôsobilé na započítanie a teoreticky by sa stretli 31.10.2010, tak by pohľadávka žalobcu k tomu dňu vrátane príslušenstva (6 % ročný úrok a 14,25 % ročný úrok z omeškania) predstavovala 5.637,15 eura a prevyšovala by tak údajnú pohľadávku žalovaného. Napadnutý rozsudok mal v tomto ohľade v závažnom rozpore so zisteným skutkovým a právnym stavom; navyše ho mal za nedostatočne odôvodnený a závažne porušujúci základné právo účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal jeho argumentmi ohľadom platnosti nájomnej zmluvy a existencie vôle ako náležitosti právneho úkonu, jednostranným zápočtom pohľadávok, výpočtom úrokov z omeškania, zmluvných pokút a úrokov z pôžičky; neuviedol, čím sa riadili jeho úvahy, z čoho vychádzal, prečo niektoré argumenty vzal do úvahy a iné nie. Napadnutý rozsudok mal zdôvodnený natoľko nedostatočným a chybným spôsobom, že mu neposkytol ani šancu na vysporiadanie sa s argumentmi súdu prvej inštancie v odvolaní, keďže takéto argumenty v rozhodnutí úplne absentujú. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie nezobral do úvahy podstatu vzťahov medzi žalobcom, žalovaným a spoločnosťou ERS Holding, spol. s r.o. Reálne požičal žalovanému peňažnú sumu, ktorú mu nevrátil a až keď sa obrátil na súd, tak boli spätne vystavené faktúry za fiktívny nájom administratívnych priestorov, ktoré pred tým spoločnosť ERS Holding, spol. s r.o. roky nevystavovala. Súd prvej inštancie tak paradoxne poskytol ochranu špekulatívnemu konaniu, ktoré je očividne v rozpore s dobrými mravmi. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť. V súvislosti s tvrdením žalobcu o neplatnosti predmetnej nájomnej zmluvy z dôvodu údajného nedostatku jej vymedzenia uviedol, že vymedzenie predmetu nájmu nie je zákonom dané striktne, teda pre vznik nájomnej zmluvy je dostatočné vymedzenie formou uvedenia adresy, označenia administratívnej budovy a rozlohy daných priestorov. Argument žalobcu o údajnej fikcii predmetnej zmluvy a jej absolútnej neplatnosti z dôvodu nedostatku vôle subjektu považoval za účelový a nepodložený; právny úkon k platnosti vyžaduje vážnosť vôle oboch zmluvných strán, rovnako tak ale platí, že v prípade, ak by druhej zmluvnej strane so zreteľom na okolnosti prípadu, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za platný. Nakoľko účelom nájmu je využívanie predmetu nájmu ako administratívnu prevádzku a sídlo spoločnosti a pre samotný vznik a existenciu spoločnosti bolo uzavretie takejto zmluvy pre žalobcu nevyhnutné, nie je dôvodné poukazovanie na nedostatok jeho vôle. Obaja svedkovia potvrdili, že I. F. sa najprv ako zamestnanec a neskôr ako konateľ žalobcu zdržiaval v priestoroch uvedenej nehnuteľnosti na Š. XX. Svedkyňa Z. S. taktiež vypovedala, že v období kedy sa I. F. stal konateľom, sa premiestnil do iných priestorov, čo len potvrdzuje reálne využívanie priestorov prenajatých ako administratívna prevádzka a sídlo spoločnosti a to napriek tomu, že samotný nájomný vzťah založený na základe nájomnej zmluvy na svoj vznik a existenciu nevyžaduje reálne využívanie predmetu nájmu; mal za to, že nájomcovi zo zákona nevyplýva povinnosť vec užívať, pokiaľ nie je táto povinnosť dojednaná v nájomnej zmluve, alebo ak by sa vec neužívaním znehodnotila viac než jej užívaním. Výmera predmetu nájmu 5 m2 predstavuje výmeru kancelárskeho pracovného miesta v rámci spoločnej kancelárie, v ktorej môže mať svoje sídlo prípadne viacero spoločností zároveň. Takýto spôsob prenajímania obchodných a kancelárskych priestorov je v súlade s obchodnou politikou jeho právneho predchodcu - spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. Dal do pozornosti odvolacieho súdu, že v prípade, ak by aj I. F. ako konateľ spoločnosti nikdy nevyužil svoje riadne prenajaté priestory v predmetnej nehnuteľnosti, na existenciu zmluvného vzťahu to nemá a nemôže mať žiaden dosah, nakoľko je plne v dispozícii žalobcu kedy, a za akých okolností má potrebu využívať administratívne priestory pre výkon svojej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené, akékoľvek dokazovanie či a akým spôsobom I. F. reálne využíval predmetné prenajaté priestory, považoval za absolútne irelevantné a neprípustné, pokiaľ ide o snahu takýmto spôsobom preukázať neexistenciu vôle žalobcu na uzavretí nájomnej zmluvy. K tvrdeniu žalobcu, že finančné prostriedky boli presúvané bez vedomia I. F., poznamenal, že ako konateľ spoločnosti má a mal I. F. plné právo disponovať účtami spoločnosti, pričom v jeho autonómii je rovnako poverenie resp. splnomocnenie iných osôb k dispozícii s účtami spoločnosti. Napriek tomu však za konanie spoločnosti stále nesie zodpovednosť konateľ, ktorý si prípadnú zodpovednosť môže regresom uplatňovať u jednotlivých zamestnancov v rámci ich pracovnoprávnej zodpovednosti. Poukázal na to, že právnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok, pokiaľ sa vzájomne kryjú; nastáva okamihom, keď sa stretli ako pohľadávky spôsobilé na započítanie a nie až od kompenzačného prejavu, resp. od doby, keď takýto prejav došiel druhej strane. Právne účinky (zániku záväzkov) nastavajú ku dňu stretnutia vzájomných pohľadávok, ak sú splnené všetky predpoklady pre započítanie, a to: vzájomnosť pohľadávok, plnenie rovnakého druhu, spôsobilosť pohľadávok na započítanie a prejav smerujúci k započítaniu. V zmysle článku VI. zmluvy o nájme nebytových priestorov je nájomné splatné na základe faktúr vystavovaných nájomcom a v prípade neprevzatia resp. odopretia prevzatia faktúr platí fikcia doručenia, pričom ako žalobca správne uviedol, samotná splatnosť faktúr sa odvodzuje od momentu vystavenia faktúry. Čo sa týka momentu zániku pohľadávky, žalobca vo svojom odvolaní mylne uviedol, že k zániku na základe započítania malo dôjsť spätne k momentu splatnosti jednotlivých faktúr; hrubo opomenul skutočnosť, že stret pohľadávok, ktorý je predpokladom ich zániku, sa odvodzuje od ich vzájomnosti a že jednou z hlavných podmienok vzájomnosti je totožnosť subjektov. V danom prípade došlo k takémuto stretu pohľadávok až momentom nadobudnutia účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej 25.9.2010 a následne oznámením o postúpení pohľadávky z 5.11.2010, na základe čoho boli pohľadávky z predmetných faktúr postúpené na jeho osobu a po prvý krát mohlo dôjsť k stretu protichodných pohľadávok medzi stranami sporu. Mal za to, že žalobca sa v odvolaní uchyľoval k špekulatívnym a k nepodloženým tvrdeniam ohľadne jeho obchodnej povesti, ktorými sa snaží docieliť vnímanie jeho postavenia ako bezbranného a slabšieho subjektu, ktorému má byť z nejasných príčin poskytnutá špeciálna ochrana, nakoľko všetky obchodno- zmluvné vzťahy vrátane predmetnej zmluvy o nájme, boli len fiktívnymi, za účelom údajného prevádzania finančných prostriedkov medzi spoločnosťami, avšak pokiaľ sa jedná o zmluvu o pôžičke, tá bola odrazu reálnou. V obchodnoprávnych vzťahoch, do ktorých vstupujú obchodné spoločnosti ako subjekty práva, platí rovnosť strán a zmluvná voľnosť účastníkov takýchto vzťahov. Záverom uviedol, že nájomný vzťah, z ktorého pochádzajú predmetné pohľadávky uplatňované ako protinárok naďalej trvá, pričom žalobca si trvalo neplní svoje zmluvné povinnosti a neuhrádza nájomné aj napriek tomu, že nepretržite užíva prenajaté priestory ako sídlo spoločnosti. Splatné faktúry za obdobie od konca roka 2010 až 2012 doteraz neboli žalovaným uplatnené v rámci vzájomného návrhu proti pohľadávke žalobcu. Avšak v prípade, ak odvolací súd posúdi právnu vec v zmysle argumentácie žalobcu, a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nepotvrdí, bude si uplatňovať v priebehu odvolacieho konania vyššie špecifikované nároky z predmetnej nájomnej zmluvy ďalším vzájomným návrhom, ktorý predloží súdu spolu s ďalšími listinnými dôkazmi preukazujúcimi tieto nároky. 7. O odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach, t.j. vo výrokoch I., II., a III. je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 9. V prejednávanej veci žalobca žalobou podanou proti žalovanému uplatňoval svoj nárok na zaplatenie 3.485,36 eura spolu s ročným úrokom z omeškania 6 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, spolu s ročným úrokom z omeškania 6 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, titulom vrátenia dvoch pôžičiek, ktoré uzavrel so žalovaným na základe zmluvy o pôžičke z 21.6.2007 na sumu 2.323,57 eura (70.000,- Sk) a zmluvy o pôžičke zo 4.7.2007 na sumu 1.161,79 eura (35.000,- Sk). Rozšírenou žalobou, ktorej zmenu pripustil súd prvej inštancie na pojednávaní konanom 9.5.2012 za prítomnosti obidvoch strán sporu, žiadal uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 3.485,36 eura spolu s ročným úrokom z pôžičky 6 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.1.2008 do zaplatenia a s ročným úrokom z omeškania 14,25 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.9.2007 do zaplatenia, spolu s ročným úrokom z pôžičky 6 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.1.2008 do zaplatenia a s ročným úrokom z omeškania 14,25 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.10.2007 do zaplatenia. Žalovaný sa vzájomnou žalobou z 11.11.2010 (č.l. 32) domáhal od žalobcu zaplatenia pohľadávky 5.165,22 eura, s tým, že pohľadávku 4.033,86 eura započítava ako vzájomný nárok sporových strán a žalovanému (t.j. ALUSTAV s.r.o. v likvidácii) žiadal uloženie povinnosti zaplatiť mu 1.131,36 eura spolu s ročným úrokom z omeškania 9 % (z tejto sumy) od 31.10.2010 do zaplatenia, na tom skutkovom základe, že ako postupník uzavrel 25.9.2010 s postupcom, so spoločnosťou ERS Holding, spol. s r.o., zmluvu o postúpení pohľadávky voči ALUSTAV s.r.o. v likvidácii ako dlžníkovi, ktorá pozostáva z titulu neuhradených faktúr č. 547/2007, 106/2008, 211/2008, 254/2008 a 2010 VF145 za prenájom nebytových priestorov, náklady spojené s prenájmom a za vedenie účtovníctva v súhrnnej výške 3.799,22 eura. Dôvodil, že v súlade čl. III. bod 3.3 zmluvy o postúpení pohľadávky je oprávnený vymáhať od dlžníka aj úrok z omeškania a zmluvnú pokutu, ktoré k 31.10.2010 vyčíslil v sume 593 eur (úrok z omeškania) a 773 eur (zmluvná pokuta). 10. V konaní medzi stranami nebola sporná pohľadávka žalobcu na zaplatenie 3.485,36 eura s prísl. titulom zmlúv o pôžičke; otáznou zostala pohľadávka žalovaného 5.165,22 eura s prísl. zo vzájomnej žaloby, ktorú získal ako postupník a ktorú si uplatnil na súde prvej inštancie po vykonaní započítacieho prejavu 5.11.2010, s tým, že si pohľadávku 4.033,86 eura započítal v zmysle § 358 Obchodného zákonníka ako vzájomný nárok sporových strán, čím mal žalobcovi zaniknúť nárok uplatňovaný žalobou titulom zmlúv o pôžičke a ďalej žalobcu (v procesnej pozícii žalovaného) žiadal zaviazať povinnosťou na zaplatenie 1.131,36 eura s prísl. 11. V zmysle § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky, a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.5.2010, sp. zn. 1 M Cdo 11/2008). Úprava započítania v § 358 až § 364 Obchodného zákonníka je len doplňujúca, pretože na započítanie medzi podnikateľmi sa použijú základné ustanovenia o započítaní v Občianskom zákonníku, s niektorými rozdielmi. Započítaniu podľa § 358 Obchodného zákonníka napr. nebráni, aj keď je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až pod dobe, keď sa stali pohľadávky spôsobilými na započítanie (boli teda napr. existujúce a zároveň splatné už pred premlčaním). Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku, ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky (§ 359 Obchodného zákonníka). Rovnako je možné započítať nesplatnú pohľadávku, kde veriteľ bez zmeny jej obsahu odložil na žiadosť dlžníka dobu jej splatnosti (§ 360 Obchodného zákonníka). Špecifikom započítania je to, že jeho účinky nastávajú (najmä pri jednostrannom započítaní) spätne, t.j. ak existujú vzájomné pohľadávky, ktoré sa stali splatné v minulosti, nastáva zánik pohľadávok nie v čase adresovania započítacieho prejavu, ale v čase, keď sa stali splatnými. Má to vplyv napr. na možnosť žiadať úroky z omeškania, prípadne zmluvné pokuty, pretože tieto možno zo započítavaných pohľadávok žiadať len do momentu stretnutia sa započítavaných pohľadávok (t.j. spravidla, keď sa stane posledná zo započítavaných pohľadávok splatnou) a nie až do momentu vykonania (jednostranného) právneho úkonu započítania. 12. S ohľadom na uvedené bola potom dôvodná námietka žalobcu uplatnená v odvolaní, že pohľadávky nezanikajú svojvoľne v určený deň v jednostrannom zápočte, ale v deň, keď sa stretnú spôsobilé na započítanie, t.j. spätne v deň splatnosti tej neskoršej z nich a že, ak by sa aj vychádzalo z určených dátumov splatnosti jednotlivých faktúr, zanikli by pohľadávky ku dňom splatnosti jednotlivých faktúr a nie všetky naraz. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že stret pohľadávok, ktorý je predpokladom ich zániku, sa odvodzuje od ich vzájomnosti, t.j. totožnosti subjektov a že v danom prípade došlo k takémuto stretu pohľadávok až momentom nadobudnutia účinnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z 25.9.2010 a následne oznámením o postúpení pohľadávky z 5.11.2010, na základe čoho boli pohľadávky z predmetných faktúr postúpené na jeho osobu a po prvý krát mohlo dôjsť k stretu protichodných pohľadávok medzi stranami sporu. Z § 580 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že zánik pohľadávky započítaním nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie, bez ohľadu na to, že došlo k započítaniu pohľadávky získanej cesiou podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, tak ako tomu bolo v prejednávanej veci. Súd prvej inštancie v rozpore s uvedeným na túto skutočnosť neprihliadol a bez ďalšieho si osvojil názor žalovaného, že k prekrytiu vzájomných pohľadávok došlo k 31.10.2010; nerešpektoval tak podstatu započítania, ktorou je zánik vzájomných pohľadávok od okamihu, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a nie až od kompenzačného prejavu; započítaním pohľadávok nastáva spätne ich zánik v časti, v ktorej sa vzájomne kryjú - teda nie v čase započítania, ale v čase kedy sa navzájom stretli, inými slovami v prvý deň, kedy obom pohľadávkam nastala splatnosť. Okrem toho, že sa súd prvej inštancie nezaoberal splatnosťou jednotlivých faktúr (č. 547/2007, 106/2008, 211/2008, 254/2008 a 2010 VF145) z uvedených hľadísk, neskúmal, či vôbec došlo k ich doručovaniu právnym predchodcom žalovaného, ktoré je podmienkou na splnenie záväzku (dlhu) žalobcu na základe požiadania veriteľa. V zmysle § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Faktúra okrem účtovného a daňového dokladu plní aj funkciu výzvy veriteľa, ktorou veriteľ požaduje splnenie peňažného dlhu a jej doručenie (v závislosti od okolností aj pokus o jej doručenie), ak nie je dohodnuté inak, je predpokladom na zaplatenie fakturovanej sumy. Zákonodarca v § 340a ods. 1 Obchodného zákonníka zadefinoval legislatívnu skratku „dokladu“ ako faktúru alebo inú výzvu veriteľa podobnej povahy, ktorou požaduje splnenie peňažného záväzku (napr. predžalobná výzva na plnenie, výzva na plnenie, ak dlžník nemá zákonnú povinnosť vystaviť faktúru), nakoľko smernica 2011/7/EU v bode 18 preambuly uznáva faktúru za doklad, ktorý (okrem toho, že je podľa osobitných predpisov daňovým dokladom a účtovným dokladom) je výzvou na zaplatenie. Až v nadväznosti na doručenie faktúry, ktorou veriteľ požaduje splnenie peňažného záväzku, sa dlžník môže dostať do omeškania záväzku spočívajúceho v peňažnom plnení a veriteľ môže požadovať úroky z omeškania. V predmetnej veci žalovaný (žiadnou listinou) nepreukázal doručovanie predmetných faktúr v čase ich vystavenia na poštovú prepravu jeho právnym predchodcom na sídlo žalobcu, okrem jedného predloženého podacieho hárku (č.l. 57), z ktorého vyplýva, že tieto faktúry boli podané na poštovú prepravu 23.9.2010 a z kópie obálky (č.l. 98) je zase zrejmé, že si adresát ALUSTAV s.r.o., Šamorínska 10, Bratislava zásielku neprevzal. Žalovaný tak neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, že on ako aj postupca (spoločnosť ERS Holding, spol. s r.o.) sa opakovane pokúšali doručiť faktúry a výzvy na úhradu dlžnej sumy žalobcovi, ale tento zásielky v sídle spoločnosti nepreberal. Napriek uvedenému sa súd prvej inštancie stotožnil s výpočtom žalovaného (č.l. 33) ohľadom požadovaných úrokov z omeškania 593 eur a zmluvných pokút 773 eur odo dňa splatnosti jednotlivých faktúr do 31.10.2010. Odvolací súd v tomto smere neprihliadol ani na námietku žalovaného, že v zmysle článku VI. zmluvy o nájme nebytových priestorov je nájomné splatné na základe faktúr vystavovaných nájomcom a v prípade neprevzatia resp. odopretia prevzatia faktúr platí fikcia ich doručenia, jednak preto, že okrem nájomného a platieb za energie a služby spojené s nájmom nebytového priestoru právny predchodca žalovaného fakturoval žalobcovi aj služby za vedenie účtovnej evidencie, pri ktorých nebol zmluvne určený ani čas plnenia záväzku, ani spôsob fakturácie; a jednak preto, že žalovaný v konaní nepredložil žiaden dôkaz o odmietnutí prevzatia faktúry žalobcom, ani dôkaz o vrátení neprevzatej zásielky po uplynutí odbernej lehoty. Splatnosť nájomného bola osobitne upravená v čl. VI. bod 5. zmluvy o nájme nebytových priestorov, tak, že nájomné bude nájomca (žalobca) uhrádzať ročne, a to do 20.12. roku, za ktorý sa nájomné platí, na účet prenajímateľa na základe faktúry, ktorú prenajímateľ zašle nájomcovi najneskôr do 5.12. príslušného roku. Ak nájomca faktúru odmietne prevziať, faktúra sa považuje za doručenú v deň, keď nájomca jej prevzatie odmietol. Ak faktúra nebola nájomcom prevzatá napriek oznámeniu pošty o uložení zásielky, považuje sa faktúra za doručenú po uplynutí odbernej lehoty (18 dní) stanovenej Poštovými podmienkami Slovenskej pošty. Pokiaľ ide o splatnosť platieb za energie a služby spojené s nájmom, táto bola upravená v čl. VII. bod 6. zmluvy o nájme nebytových priestorov, tak, že ich bude nájomca uhrádzať ročne, a to do 20.1. roku nasledujúceho po roku, za ktorý sa služby spojené s nájmom platia, na účet prenajímateľa a to na základe faktúry, ktorú prenajímateľ zašle nájomcovi najneskôr do 15.1. príslušného roka. V prípade platieb za energie a služby spojené s nájmom nebola osobitne dojednaná v prípade neprevzatia resp. odopretia prevzatia faktúr fikcia doručenia, ako pri nájomnom v cit. čl. VI. bod 5. zmluvy. Na uvedenom základe nemôže obstáť ani tvrdenie žalovaného, že splatnosť faktúr vystavených jeho právnym predchodcom sa odvodzuje od momentu ich vystavenia. 13. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu v celom rozsahu s poukazom na jeho zistenia, že medzi právnym predchodcom žalovaného ERS Holding spol. s r.o. a žalobcom bola 24.1.2007 uzavretá zmluva o nájme nebytových priestorov, predmetom ktorej boli administratívne priestory na D., Bratislava, s tým, že výška nájmu bola dohodnutá na 30.000,- Sk ročne; žalobcom uplatnená pohľadávka mala zaniknúť započítaním s pohľadávkou žalovaného, ktorú získal cesiou od ERS Holding spol. s r.o. a ktorú mali tvoriť v prevažnej miere fakturované sumy nájomného. Žalobca v konaní vzniesol množstvo námietok, týkajúcich sa neplatnosti predmetnej zmluvy o nájme nebytových priestorov, s ktorými sa súd prvej inštancie nevysporiadal dostatočne vyčerpávajúco. V zmluve o nájme nebytových priestorov musia byť predmetné nebytové priestory dostatočne určito vymedzené predovšetkým určením nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzajú, určením podlažia, či inej špecifikácie umiestnenia priestoru. Nehnuteľnosť je možné určiť predovšetkým jej adresou, katastrálnym územím, parcelným číslom, prípadne geometrickým plánom, či iným vhodným spôsobom, aby nevznikla pochybnosť, o aké nebytové priestory ide. Za absolútne neplatnú bude považovaná aj zmluva o nájme, ktorá bude uzavretá v písomnej forme, ale nebude obsahovať všetky stanovené náležitosti, a to i vtedy, pokiaľ by chýbajúce náležitosti boli určené dohodou účastníkov zmluvného vzťahu ústne. Pokiaľ zmluva neobsahuje náležitosti uvedené v § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 116/1990 Zb. neplatná. S prihliadnutím na § 40a Občianskeho zákonníka ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Absolútnu neplatnosť taktiež nie je možné zhojiť napr. tým, že v dodatku k zmluve bude dojednaná chýbajúca povinná náležitosť zmluvy. Z čl. II. bod 1. zmluvy o nájme nebytových priestorov vyplýva, že prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné do užívania administratívne priestory v objekte na Š. ulici XX v H., o výmere 5 m2 vrátane spoločných priestorov. Pôdorys administratívneho priestoru, vymedzenie prenajatej plochy a pozícia administratívneho priestoru v objekte je prílohou č. 1 tejto zmluvy. Ďalej sa v čl. II. bod 4. uvádza, že nehnuteľnosť, v ktorej sa prenajaté priestory nachádzajú (objekt), je vo výlučnom vlastníctve prenajímateľa, a je zapísaná na liste vlastníctva číslo XXXX a nachádzajú sa v budove so súpisným číslom XXXXX a orientačným číslom XX na ulici Š. v katastrálnom území Podunajské Biskupice, obec Podunajské Biskupice, okres Bratislava II. Kópia listu vlastníctva tvorí prílohu č. 2 tejto zmluvy. Odvolací súd konštatuje, že aj napriek tomu, že prílohy č. 1 a č. 2 majú tvoriť neoddeliteľnú súčasť zmluvy o nájme nebytových priestorov, v súdnom spise sa nenachádzajú. Bude na žalovanom, aby ich existenciu preukázal, lebo bez týchto príloh nemožno ani interpretačným pravidlom presne identifikovať predmet nájmu, ale iba to, že ide o administratívne priestory v objekte na Š. ulici XX v H., o výmere 5 m2, vrátane spoločných priestorov bez ich bližšej špecifikácie. Takto špecifikovaný nebytový priestor bez vyznačenia jeho pôdorysu, grafického vymedzenia prenajatej plochy a jeho pozície v objekte nie je (bez predmetných príloh k zmluve) vymedzený dostatočne určito a nevyplýva z neho jednoznačne, o ktorý nebytový priestor sa jedná. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nemal nikdy vôľu prenajať si akékoľvek administratívne priestory od spoločnosti ERS Holding, spol. s r.o. a pre nedostatok vážnosti (jeho) vôle je preto zmluva o nájme nebytových priestorov neplatná odvolací súd poznamenáva, že tvrdenia žalobcu, že žiadne nebytové priestory v uvedenom objekte nemal a ani ich neužíval, nie sú bez ďalšieho dôkazom o nedostatku vážnosti jeho vôle uzavrieť zmluvu o nájme nebytových priestorov; nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou na svoj vznik a existenciu nevyžaduje reálne využívanie predmetu nájmu. Nedostatok vážnosti prejavu vôle je daný tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje a ak by aj existovala, tak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. K takýmto prejavom vôle patria predovšetkým úkony urobené pri hre, zo žartu a podobne. Dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nedostatok vážnosti prejavu vôle, zaťažuje toho, kto konal bez tohto predpokladu platnosti právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno sa týkajú skutkovej okolnosti vzťahujúcej sa na to, že adresát takéhoto úkonu aspoň mohol pochopiť, že chýba vážnosť ako základná náležitosť prejavu vôle. V prípade, ak adresát nevážneho právneho úkonu (žalovaný) nemohol predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu, je právny úkon vo vzťahu k nemu platný a dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho, kto konal bez atribútu vážnosti. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu správne uvádza, že v prípade, ak by druhej zmluvnej strane so zreteľom na okolnosti prípadu nebolo a ani nemohlo byť zrejmé, že prejav vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za platný. Odvolací súd tiež súhlasí s jeho argumentáciou, že nakoľko účelom nájmu je využívanie predmetu nájmu ako administratívnu prevádzku a sídlo spoločnosti a jedným z predpokladov pre založenie a vznik spoločnosti žalobcu bolo uzavretie takejto zmluvy, nie je namieste poukazovať na nedostatok vôle žalobcu na uzatvorenie predmetného právneho úkonu. Takisto nie sú dôvodné námietky žalobcu, ktorými spochybňoval pravosť a obsah zmluvy o nájme nebytových priestorov a žiadal predloženie jej originálu, nakoľko pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. Občiansky súdny poriadok (teraz Civilný sporový poriadok) v žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá v rámci hodnotenia dôkazov, t.j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jeho dôkaznú silu (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.11.2010, sp. zn. 3 Obo 61/2009). 14. Súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby 3.485,36 eura s prísl. a pri ustaľovaní výšky nároku na zaplatenie 1.131,36 eura s prísl. zo vzájomnej žaloby žalovaného vychádzal z toho, že pohľadávka žalobcu spolu s prísl. činila k 31.10.2010 voči žalovanému 4.033,86 eura a pohľadávka žalovaného spolu s prísl. činila k 31.10.2010 voči žalobcovi 5.165,22 eura; urobil tak s odkazom na výpočet žalovaného na č.l. 33 a č.l. 36, ktorý bol vypracovaný v čase konania o pôvodnej žalobe žalobcu, ktorou uplatňoval nárok na zaplatenie 3.485,36 eura spolu s ročným úrokom z omeškania 6 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, spolu s ročným úrokom z omeškania 6 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.1.2008 do zaplatenia. Týmto postupom súd prvej inštancie nezohľadnil nespornú a z pohľadu predmetu konania právne významnú skutočnosť, že žalobca pôvodnú žalobu proti žalovanému neskôr v priebehu konania rozšíril o požadované príslušenstvo (ročný úrok z pôžičky 6 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, ročný úrok z omeškania 14,25 % zo sumy 2.323,57 eura od 1.9.2007 do zaplatenia, ročný úrok z pôžičky 6 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.1.2008 do zaplatenia, ročný úrok z omeškania 14,25 % zo sumy 1.161,79 eura od 1.10.2007 do zaplatenia); o pripustení zmeny žaloby súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní 9.5.2012. Odvolaciemu súdu preto z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd prvej inštancie zamietol aj tú časť žalovaného príslušenstva žalobcu, ktorá k 31.10.2010 spolu s istinou prevyšovala vypočítanú pohľadávku 4.033,86 eura, keď voči nej nevykonal žiadny zápočet z protipohľadávky žalovaného. Samotné znenie výroku I. o zamietnutí žaloby žalobcu dáva rozumný dôvod domnievať sa, že súd prvej inštancie vyčerpal celý predmet konania, tak ako ho vymedzil žalobca (rozšírenou) žalobou, avšak uvedené vylučuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré nijakým spôsobom nekorešponduje s týmto rozsudočným výrokom, preto je odôvodnenie napadnutého rozsudku, pri absencii právneho zdôvodnenia rozhodujúcich skutočností a vlastných úvah, ktoré by ozrejmovali výrok I. napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozšírenému príslušenstvu, v tejto časti nepreskúmateľné. 15. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantné odvolacie dôvody žalobcu, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie ním uplatňovaného nároku na základe rozšírenej žaloby a ktoré poukazovali na nesprávne hodnotenie uplatneného nároku žalovaného vo vzájomnej žalobe uvedenými dôvodmi sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal, čo malo vplyv na jeho neúplné a predčasné skutkové a právne závery. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k rozšírenej žalobe a k vzájomnej žalobe žalovaného, súd prvej inštancie znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výroky I., II., a III.) podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v ňom opätovne posúdi dôvodnosť nároku žalobcu na zaplatenie 3.485,36 eura spolu s prísl. a dôvodnosť nároku na zaplatenie 5.165,22 eura spolu s prísl. zo vzájomnej žaloby žalovaného v naznačenom smere (viď ods. 11, 12, 13 a 14 tohto odôvodnenia) a bude povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vezme do úvahy, že ak by aj pohľadávky sporových strán boli spôsobilé na započítanie a došlo by k ich prekrytiu 31.10.2010, pohľadávka žalobcu by k tomu dňu vrátane príslušenstva (6 % ročný úrok a 14,25 % ročný úrok z omeškania) predstavovala 5.637,15 eura a prevyšovala by tak protipohľadávku žalovaného. Vec opätovne prejedná na pojednávaní, na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, vysporiada sa s odvolacími námietkami žalobcu a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).