Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/361/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210217857 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210217857.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľa: P. F., O. A.P.. XA, W., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 10C/149/2010-199, zo dňa 3.4.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, odporkyni nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu 15,16 eura. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ (pôvodne U. F., A.. XX.X.XXXX, X. T. XX) sa návrhom doručeným 9.8.2010 domáhal, aby súd zaviazal odporkyňu na zaplatenie 3.105.926 eura s 9 % úrokom z omeškania od 16.6.2010 až do zaplatenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že Príkazmi Okresnej prokuratúry Bratislava I č.k. I PO-V-36/07-11, zo dňa 11.7.2007 a č.k. I PO-V-42/07-1, zo dňa 8.8.2007, boli podľa § 95 ods. 1, § 537 ods. 1 Tr. por., na základe žiadosti o právnu pomoc Rakúskej republiky pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského podvodu podľa § 146, § 147 ods. 3, § 148, 2. prípad Rakúskeho Tr. zák., zaistené peňažné prostriedky na účtoch spoločnosti Tourex Middle East FZE v Tatra Banke a.s., č. XXXXXXXXXX/XXXX v sume 832.660,54 eura; XXXXXXXXXX/XXXX v sume XXX.XXX,XX J.; XXXXXXXXXX/XXXX v sume XXXXX,XX I.. Príkazom Okresnej prokuratúry Bratislava I č. 2Pn 53/07-50, zo dňa 9.9.2009, bolo zaistenie peňažných prostriedkov vykonané na základe vyššie uvedených rozhodnutí zrušené. Mal za to, že vyššie uvedenými príkazmi na zaistenie účtov došlo k prekročeniu právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, a tým k vydaniu nezákonných opatrení (rozhodnutí) a zároveň k nesprávnemu úradnému postupu, čoho dôsledkom je vznik škody. Argumentoval tým, že pri vydaní opatrení bol aplikovaný § 95 ods. 1 v spojení s § 537 ods. 1 Tr. por., avšak mal byť aplikovaný § 551 Tr. por., teda o žiadosti cudzieho orgánu mal na návrh prokurátora rozhodnúť o predbežnom zaistení veci, účtu, cenných papierov alebo iného majetku príslušný okresný súd. Postup podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení nebol dodržaný. O zaistení peňažných prostriedkov rozhodla Okresná prokuratúra Bratislava I bez toho, aby uvedený príkaz schválil príslušný súd, resp. o zaistení peňažných prostriedkov rozhodla prokuratúra napriek tomu, že vec podľa § 551 Tr. por. patrila do právomoci súdu. Ďalej argumentoval tým, že Okresná prokuratúra Bratislava I bola nečinná pri vybavovaní žiadosti o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Po podaní žiadosti o zrušenie zaistenia boli uskutočnené zbytočné prieťahy. Listom, ktorý bol Okresnej prokuratúre Bratislava I známy najneskôr 18.7.2009 dožadujúca strana ponechala konečné rozhodnutie o pokračovaní zaistenia na vôľu Okresnej prokuratúry Bratislava I. Pokiaľ by tá rozhodla o zrušení zaistenia peňažných prostriedkov bezprostredne po zistení stanoviska rakúskej strany, bolo by došlo k odblokovaniu zaistených finančných prostriedkov v mesiaci júl 2009, resp. začiatkom mesiaca august 2009. Odblokovanie finančných prostriedkov v tomto termíne by umožnilo možnosť voľného disponovania s peňažnými prostriedkami v rozsahu realizácie záložnej zmluvy a zvyšok vo forme zostatku na účtoch by bol k dispozícii majiteľovi účtov. Včasným rozhodnutím o zrušení zaistenia by sa mohlo predísť aspoň čiastočne vzniku skutočnej škody. Navrhovateľ konštatoval, že Zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14.8.2007 bola na jeho právneho predchodcu postúpená pohľadávka oprávnenej osoby - spoločnosti Tourex Middle East FZE, spočívajúca v škode, ktorá vznikla tejto spoločnosti tým, že mala odňatú možnosť disponovať s finančnými prostriedkami na zaistených účtoch v období od 8.8.2007 do 9.9.2009, teda 764 dní. Ide celkom o sumu 34.355.474,64,- Sk podľa prepočtu kurzom NBS k 8.8.2007 meny USD, EUR a CHF k SKK. Oprávnená osoba hodlala zhodnocovať finančné prostriedky prostredníctvom spoločnosti ALL Property Ltd., ktorá bola založená v U. Y. v regulovanej Free zóne v roku 2003 a 18.5.2005 bola zapísaná v obchodnom registri vo forme Limited Liability pod "O.F 1268." (spis. zn. l268). Finančné prostriedky 34.355.474,64,- Sk pri investičnom vklade boli prepočítané na eurá kurzom SKK/Eur 33,411/1, čo predstavuje hodnotu 1.028.268,374 eura. Výnos z tohto objemu finančných prostriedkov za obdobie od 8.8.2007 do 8.9.2009 by predstavoval hodnotu 1.641.527,632 eura, čo predstavuje ušlý zisk oprávnenej osoby. Ďalej uviedol, že okrem toho vznikla oprávnenej osobe aj skutočná škoda a to tým, že nezákonné zaistenie finančných prostriedkov spôsobilo jej následnú neschopnosť hospodáriť a zhodnocovať finančné prostriedky. Po dlhodobom zablokovaní účtov bol na spoločnosť Tourex Middle East FZE vyhlásený konkurz a v auguste 2009 si na tieto finančné prostriedky uplatnil nárok správca konkurznej podstaty. Tým oprávnená osoba stratila možnosť s nimi voľne disponovať. Mal za to, že skutočná škoda predstavuje sumu 552.268,37 eura, ktorá je určená ako zostatok zablokovanej istiny 1.028.268,374 eura, z ktorej bola odrátaná suma zálohu slúžiaceho na realizáciu záložného práva na základe Zmluvy o zriadení záložného práva vo výške 476.000 eur, zriadeného právnym predchodcom navrhovateľa. Jeho právnemu predchodcovi vznikla skutočná škoda vo výške 476.000 eur, čo je jeho pohľadávka ako záložného veriteľa k peňažným prostriedkom dlžníka na zaistených účtoch z titulu Zmluvy o zriadení záložného práva zapísanej v Notárskom centrálnom registri záložných práv č. 27603/2008. Táto pohľadávka mala byť uspokojená ku dňu jej splatnosti 31.8.2008 prevedením finančných prostriedkov zo zabezpečených účtov dlžníka priamo na účet záložného veriteľa. Záložné právo nemohlo byť realizované z dôvodu nezákonného zaistenia finančných prostriedkov. Po zrušení zaistenia požiadal právny predchodca navrhovateľa ako záložný veriteľ Tatra banku a.s., o plnenie z titulu výkonu záložného práva a to dňa 10.9.2009. Tatra banka, a.s., oznámila, že v mesiaci august 2009 požiadal o prevod zaistených peňažných prostriedkov správca konkurznej podstaty úpadcu, spoločnosti Tourex Middle East FZE, ktorý bol menovaný Zemským súdom vo Feldkirchu. Jeho právny predchodca taktiež hodlal uskutočňovať zhodnocovanie svojich finančných prostriedkov prostredníctvom spoločnosti ALL Property Ltd., a to v období od 18.10.2008 do 28.2.2010. Ušlý zisk v podobe ušlých výnosov z istiny predstavuje sumu vo výške 436.130,24 eura. Uviedol, že jeho právny predchodca postúpil svoju pohľadávku v priebehu konania na neho a to Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.3.2011. Svoj návrh právne zdôvodnil s poukazom na zák. č. 514/2003 Z.z., pretože mal za to, že sú naplnené všetky predpoklady pre jej priznanie, keďže vydanie nezákonných príkazov na zaistenie finančných prostriedkov a ďalší nesprávny úradný postup Okresnej prokuratúry Bratislava I boli bezprostrednou a priamou príčinou vzniku škody. V súlade so zákonom sa 24.3.2010 a opätovne 11.6.2010 obrátil na odporkyňu so žiadosťou o predbežné prerokovanie jeho nároku. Listom z 19.7.2010 mu odporkyňa oznámila, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú v celom rozsahu. Uviedla, že nebolo zistené pochybenie Okresnej prokuratúry Bratislava I pri vydávaní príkazov na zaistenie peňažných prostriedkov a ani pri ich zrušení a vylúčil aplikáciu § 551 Tr. por. na daný prípad. Nakoľko odporkyňa odmietla plniť, navrhovateľ mal za to, že sa dostala do omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. Uplatnil si preto aj 9 % úrok z omeškania počnúc dňom 16.6.2010, nakoľko v žiadosti bola odporkyni poskytnutá 2,5 mesačná lehota na plnenie, ktorá uplynula 15.6.2010. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Okresná prokuratúra Bratislava I vydala 11.7.2007 pod č.k. I PO-V-36/07-11 vo veci obvinenej P.B. O. - Príkaz na zaistenie účtov č. X., X., X.XXXXXXXX vedených v Tatra banke a.s., Bratislava, a to podľa § 95 ods. 1, § 537 ods. 1 Tr. por. s poukazom na žiadosť o právnu pomoc Rakúskej republiky pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského podvodu podľa § 146, § 147 ods. 3, § 148 2. prípad Rakúskeho trestného zákona. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza, že vyšetrovací sudca Zemského súdu vo Feldkirchu pod číslom konania 26 Ur 153/07W z 27.6.2007, vydal na návrh prokurátora nariadenie o zablokovaní účtov v Tatra Banke a.s. so sídlom v Bratislave, na Hodžovom námestí 3, v trestnom konaní vedenom proti podozrivej P. O., rodenej K., za spáchanie N. Ž. F. podľa § 146, § 147 ods. 3, § 148, 2. prípad Rakúskeho trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že v rokoch 2005 - 2006 za použitia jej patriacej firemnej skupiny TOUREX (Tourex Middle East FZE v Spojených arabských emirátoch, Tourex Middle East L.L.C, a ďalších) úmyselne nahovorila veľké množstvo investorov v Rakúskej republike a v cudzine (Slovenskej republike, v Českej republike, v Poľsku, v Nemeckej spolkovej republike a inde) k vloženiu finančných prostriedkov do jej patriacich firiem pod zámienkou, že vloženie prinesie vysoký zisk. Úmyselne ich oklamala o skutočnostiach a navedením ich k vydaniu veľkých finančných čiastok ich poškodila a to za účelom neoprávnene obohatiť seba a iné osoby a zabezpečiť si tak nepretržité príjmy. Po doplnení údajov z Tatra banky a.s., vydala 8.8.2007 Okresná prokuratúra Bratislava I pod č.k. I PO-V-42/07-1 Príkaz na zaistenie finančných prostriedkov na účtoch č. XXXXXXXXXX/XXXX v sume 832.660,54 eura, č. XXXXXXXXX/XXXX v sume XXX.XXX,XX USD, č. XXXXXXXXX/XXXX v sume XX.XXX,XX I.. Majiteľom účtov v čase ich zaistenia bola spoločnosť Tourex Middle East FZE, ktorá prostredníctvom svojho právneho zástupcu viac krát požiadala Okresnú prokuratúru o zrušenie zaistenia. Zrušenie zaistenia bolo realizované Príkazom z 9.9.2009 pod č.k. 2Pn 53/07-50. Súd prvého stupňa uviedol, že vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje zákon a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, sú 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6 /protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Konštatoval, že v prejednávanej veci si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody z dôvodu, že Okresná prokuratúra Bratislava I vydala na základe žiadosti cudzieho orgánu nezákonné príkazy, ktorými zablokovala finančné prostriedky spoločnosti Tourex Middle East FZE. Existencia nezákonného rozhodnutia je jednou zo základným podmienok preukázania nároku na náhradu škody. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je, že toto rozhodnutie (príkaz) bolo na to oprávneným orgánom pre nezákonnosť zrušené, alebo zmenené. Mal za to, že navrhovateľ splnenie tejto podmienky v spore nepreukázal a v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí vydaných v tomto prípade orgánom činným v trestnom konaní, nie je v konaní o zodpovednosti štátu za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v tomto inom konaní. Zrušujúcim alebo zmeňujúcim rozhodnutím je naopak civilný súd viazaný v zmysle výslovnej dikcie § 6 veta druhá ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. I keď je nesporné, že proti tomuto rozhodnutiu nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, navrhovateľ nepreukázal, že využil možnosti, ktoré mu dával platný právny poriadok na zjednanie nápravy, teda napr. podanie podnetu podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z.z., podľa ktorého prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení. Na vybavenie podnetu proti rozhodnutiu okresného prokurátora je príslušný podľa § 54 zák. č. 153/2001 Z.z. krajský prokurátor a proti jeho rozhodnutiu generálny prokurátor. Uvedené je v súlade s § 415 Obč. zák. stanovujúcim každému povinnosť predchádzať škode na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Všeobecná prevenčná povinnosť zároveň bráni účastníkovi v pasivite, aby sa teda neposkytovala možnosť, aby namiesto využitia možností zjednania nápravy, využil priamo zodpovednosť štátu, čo nezodpovedá princípom občianskeho súdneho konania. Keďže navrhovateľ tieto jednoduché možnosti nevyužil, pričom zákon mu priamo neukladá využiť mimoriadne opravné prostriedky, či ústavnú sťažnosť, s prihliadnutím, že išlo aj o účastníka právne zastúpeného a teda znalého práva, súd prvého stupňa dospel k názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že jeho prípad je hodný osobitného zreteľa. Nemohol prisvedčiť ani úvahám navrhovateľa o prekročení právomoci prokuratúry; tieto úvahy ako aj úvahy o aplikácii § 95 ods. 1, § 95 ods. 2, § 537 ods. 1, alebo § 551 Tr. por. pri vybavovaní dožiadania cudzieho orgánu sú čisto teoretické a ak by tu aj bol predpoklad ich správnosti, rozbor tejto otázky je oprávnený vykonať jedine orgán, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o zrušení, či zmene sporného rozhodnutia (príkazu) a teda otázka právomoci by sa stala súčasťou prieskumu zákonnosti postupu prokuratúry na to oprávneným orgánom. Zastával názor, že takýmto orgánom nie je súd rozhodujúci o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý pri rozhodovaní o nároku skúma iba splnenie zákonných podmienok pre jeho priznanie. Poznamenal, že nie je úlohou súdu suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad, nakoľko na takúto činnosť nemá právomoc, ako to vyplýva z § 7 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 271/2007, zo dňa 22.4.2009, na ktoré navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal, sa týka nesprávneho úradného postupu policajného orgánu pri vydávaní zaistenej veci, ktorého výsledkom nebolo vydanie rozhodnutia, preto nejde o analógiu s prejednávanou vecou. Súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky potrebnej pre priznanie nároku, a tou je vznik skutočnej škody a ušlého zisku. Uviedol, že pri definícii škody sa vychádza zo všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom (peniazmi). Rozoznáva sa skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou je ujma, spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného, ktorá reprezentuje hodnoty, ktoré by sa museli vynaložiť, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu. Pod ušlým ziskom treba rozumieť to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Navrhovateľ argumentoval, že konaním odporkyne vznikla skutočná škoda tým, že oprávnená osoba - spoločnosť Tourex Middle East FZE nemala po zaistení finančných prostriedkov na účtoch možnosť s nimi hospodáriť a ich zhodnocovať. Následne bol vyhlásený konkurz a v auguste 2009 správca konkurznej podstaty prejavil záujem o prevod zaistených finančných prostriedkov na jeho účet. Týmto oprávnená osoba stratila možnosť s nimi voľne disponovať. Dlhodobé zaistenie finančných prostriedkov malo za následok insolventnosť, ktorej dôsledkom bolo vyhlásenie konkurzu. Výšku skutočnej škody navrhovateľ vyčíslil na sumu 552.268,37 eura, táto bola určená ako zostatok zablokovanej istiny 1.028.268,37 eura po odpočítaní zálohu jeho právneho predchodcu vo výške 476.000 eur. S poukazom na vyššie uvedenú definíciu škody spočívajúcej v zmenšení majetku poškodeného, súd prvého stupňa sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že spoločnosti Tourex Middle East FZE vznikla skutočná škoda. Zablokované finančné prostriedky spoločnosti boli po zrušení zaistenia prevedené na účet správcu konkurznej podstaty a ako také zostali v celosti naďalej v majetkovej podstate Tourex Middle ako úpadcu. Skutočnosť, že spoločnosť Tourex Middle East FZE už nebude mať možnosť s týmito prostriedkami voľne disponovať, nakoľko v súlade s účelom konkurzného konania budú tieto prostriedky použité na pomerné uspokojenie veriteľov úpadcu, nie je dôsledkom ich zablokovania, ale je dôsledkom vyhlásenia konkurzu. Nestotožnil sa ani s ďalším navrhovateľovým tvrdením, že vyhlásenie konkurzu bolo dôsledkom dlhodobého zaistenia účtov spoločnosti v Tatra banke a.s., nakoľko z pripojeného spisu Generálnej prokuratúry SR mal vedomosť, že spoločnosť mala vedené aj iné účty v rôznych štátoch, s objemom finančných prostriedkov niekoľkonásobne vyšším, teda zablokovanie vyššie uvedenej sumy nemohlo byť pre solventnosť spoločnosti podstatné. Pokiaľ bol teda na spoločnosť Tourex Middle vyhlásený konkurz, znamená to, že spoločnosť ako celok nebola schopná plniť svoje záväzky voči svojim klientom, ktorí z pozície veriteľov, podali návrh na príslušný súd na vyhlásenie konkurzu. Súd prvého stupňa zastával názor, že skutočná škoda nevznikla ani právnemu predchodcovi navrhovateľa. Suma 476.000 eur uznaná ako dlh spoločnosti Tourex Middle East FZE voči právnemu predchodcovi navrhovateľa zo zmluvy o pôžičke z 9.8.2006 v pôvodnej sume 350.000 eur, ku ktorej bol prirátaný úrok v sume 126.000 eur a ktorá bola zaistená zriadením záložného práva na zaistené účty v Tatra banke a.s., na základe Zmluvy z 24.9.2008, bola Tatra bankou a.s., zložená do úschovy súdu na základe Uznesenia Okresného súdu Bratislava I po č.k. 1U 36/2010-29, zo dňa 19.11.2009. Z odôvodnenia tohto uznesenia súd prvého stupňa zistil, že ide o sumu 514.140 eur, na ktorú si uplatnil nárok voči Tatra banke a.s., tak právny predchodca navrhovateľa, ako aj správca konkurznej podstaty úpadcu. Zložiteľ uviedol, že podľa výrokovej časti rozhodnutia konkurzného súdu (014 S 58/08d), je zložiteľ povinný plniť sporný záväzok správcovi konkurznej podstaty (príjemcovi) po tom, čo pominú účinky rozhodnutia rakúskej prokuratúry o zaistení peňazí na účte. V zmysle odôvodnenia uvedeného rozhodnutia zároveň nie je zložiteľ oprávnený plniť záložnému veriteľovi (osobe, ktorá si uplatňuje právo k predmetu úschovy), keďže peňažné prostriedky, ktoré kryjú sporný záväzok sú údajne súčasťou konkurznej podstaty. Predmetné rozhodnutie rakúskej prokuratúry, s ktorým počíta rozhodnutie rakúskeho konkurzného súdu, nebolo na území Slovenskej republiky uznané ani vykonané, tak ako to predpokladá zák. č. 650/2005 Z.z. a preto je vykonateľnosť konkurzného súdu sporná. Ďalej zložiteľ uviedol, že okrem iného je sporná aj právomoc rakúskeho konkurzného súdu pre vydanie takéhoto rozhodnutia, nakoľko čl. 5 Nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 z 29.5.2000 o konkurznom konaní, zakotvuje výluku záložných práv registrovaných v iných členských štátov z režimu tohto nariadenia. Vzhľadom na nejednoznačnú právnu úpravu aj nejednoznačné účinky cudzích rozhodnutí, zložiteľ nevie komu má spornú sumu vyplatiť. Z vyššie uvedeného mal súd prvého stupňa za zrejmé, že finančné prostriedky právneho predchodcu navrhovateľa neboli zatiaľ prevedené na účet správcu konkurznej podstaty a ich zaradenie do majetkovej podstaty úpadcu je sporné. V čase vyhlásenia rozsudku nebolo vylúčené ich navrátenie do majetku právneho predchodcu navrhovateľa (či navrhovateľa, na ktorého bola pohľadávka postúpená); tvrdenie o vzniku škody považoval súd prvého stupňa prinajmenšom za predčasné. Ďalej poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal ani ušlý zisk. Podľa ustálenej judikatúry ak navrhovateľ tvrdil, že mu v dôsledku protiprávneho konania odporkyne ušiel zisk, ktorý mienil dosiahnuť úročením peňažných prostriedkov vo finančnom ústave, alebo inej obdobnej inštitúcii, musí súdu preukázať, že produkt tejto spoločnosti s úspechom využíval aj v minulosti. Navrhovateľ nielenže túto skutočnosť nijako nepreukázal, ale nepreukázal ani, že akýmkoľvek obdobným spôsobom finančné prostriedky pred ich zaistením vôbec zhodnocoval. V tomto smere sú aj svedecké výpovede svedkov X. Y. W. o registrácii tak právneho predchodcu navrhovateľa, ako aj spoločnosti Tourex Middle East FZE v spoločnosti ALL Property Ltd., skutkovo irelevantné a tieto registrácie sa súdu prvého stupňa javili ako účelové. Z pripojeného spisu Generálnej prokuratúry SR mal vedomosť, že skupina spoločností Tourex viedla svoje podnikanie (minimálne od vstupu P. O. do jej vedenia) „pyramídovým“ spôsobom, pričom finančné záväzky dané svojim klientom, ktorí jej poskytovali rôzne typy pôžičiek, plnila nie z prostriedkov získaných ich zmysluplným investovaním, ale z peňažných prostriedkov získaných od nových klientov, prevažne zo štátov bývalého „východného bloku“, teda najmä z Č., X., P. Y. F.X.. Takéto „podnikanie“ nutne muselo viesť ku krachu spoločnosti, ktorej aktivity sa stali predmetom vyšetrovania rakúskych orgánov činných v trestnom konaní. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, keď navrhovateľ nepreukázal súdu tak existenciu nezákonného rozhodnutia, ako ani vznik škody, nemal súd prvého stupňa za preukázaný ani kauzálny nexus. Konštatoval, že navrhovateľom tvrdená škoda nevznikla, ako sa nesprávne domnieva, v dôsledku zablokovania finančných prostriedkov okresnou prokuratúrou, ale v dôsledku vyšetrovania aktivít majiteľky skupiny Tourex Middle Margith Kanis orgánmi činnými v trestnom konaní v Rakúsku. Tu je daný priamy kauzálny nexus súvisiaci s nárokmi navrhovateľa, pričom blokácia finančných prostriedkov vykonaná slovenskými orgánmi na požiadanie Zemského súdu vo Feldkirchu, je iba jeho nepriamym následkom. Navrhovateľ odporkyni vyčítal aj nesprávny úradný postup pri zrušení zaistenia, ktorý mal spočívať v tom, že k zrušeniu zaistenia finančných prostriedkov pristúpila prokuratúra až 9.9.2009, teda 2 mesiace po tom, čo mala k dispozícii list Zemského súdu vo Feldkirchu, ktorý zrušenie zaistenia ponechal na vôľu slovenských orgánov. Pokiaľ by k zrušeniu zaistenia prišlo včas, teda ešte pred 17.7.2009, kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu, nebolo by prišlo k vzniku škody, nakoľko si na ne uplatnil nárok správca konkurznej podstaty. Súd prvého stupňa s navrhovateľovým tvrdením nesúhlasil, pretože po nahliadnutí do spisu Generálnej prokuratúry SR zistil, že list Štátneho zastupiteľstva vo Feldkirchu z 9.7.2009 bol doručený 21.7.2009; bola daná úprava kancelárii na vyhotovenie úradného prekladu do slovenčiny, pričom preklad bol vyhotovený až 17.8.2009. Správca konkurznej podstaty si nárok na prevod finančných prostriedkov uplatnil už 6.8.2009. Na základe uvedeného tak odporkyni nemožno vytknúť nedodržanie primeranej lehoty na odblokovanie účtov po oboznámení sa s obsahom listu justičného orgánu vo Feldkirchu, pričom čas samotného odblokovania nebol s poukazom na skutočnosť, že nárok správcu na prevod peňazí predchádzal času vyhotovenia úradného prekladu listiny, vôbec podstatný. Úradný postup okresnej prokuratúry tak považoval za štandardný. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvého stupňa v zmysle § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1 a § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni nepriznal žiadne trovy konania pretože jej nevznikli. O náhrade trov štátu rozhodol podľa § 148 O.s.p. Proti rozsudku podal navrhovateľ odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie; alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť tak, že mu súd prizná nárok na zaplatenie uplatnenej náhrady škody. Uviedol, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako primárny dôvod zamietnutia návrhu uviedol skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia a jeho zrušenia pre nezákonnosť príslušným orgánom ako základnej podmienky nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. S uvedenou argumentáciou nesúhlasil a mal za to, že vyššie uvedený záver neobstojí, pretože súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím sú dané odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Rovnako mal za to, že rozhodnutím súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím je daný aj odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. Obsah napadnutého rozhodnutia resp. v ňom obsiahnuté závery ako celok odporujú zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z.z. a akceptáciou výkladu právnej normy, ktorý uskutočnil súd prvého stupňa, by bol popretý zmysel tohto zákona a tým aj ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR. Pri výklade právnej normy je nepochybne relevantným zmysel a účel, pre ktorý bola právna norma včlenená do právneho poriadku SR. Zastával názor, že došlo k nesprávnej aplikácii právnej normy spôsobom popierajúcim jej účel a zmysel. K požiadavke zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť uviedol, že súd prvého stupňa zamietol návrh s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené príslušným orgánom a svoj záver oprel o dikciu § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. Nesúhlasil s takým právnym názorom súdu prvého stupňa, že nakoľko príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I neboli príslušným nadriadeným orgánom zrušené pre nezákonnosť, platí zásada prezumpcie ich správnosti a súd nie je v civilnom konaní o zodpovednosti štátu za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť takýchto rozhodnutí. Nesúhlasil ani s jeho konštatovaním, že hoci proti príkazom nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, nepreukázal, že využil možnosti, ktoré mu dával platný právny poriadok na zjednanie nápravy, teda napríklad podanie podnetu podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z.z. Namietal nesprávnosť základného východiska pri konštrukcii vyššie uvedeného záveru a to nesprávnosť aplikovanej normy, keď došlo k aplikácii § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a v odôvodnení sa opomenul vysporiadať so znením § 6 v jeho úplnom znení, vrátane odseku 4. Uviedol, že už v podanom návrhu subsumoval skutkové okolnosti vydania príkazov Okresnej prokuratúry Bratislava I pod § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto považoval takúto argumentáciu za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko zák. č. 514/2003 Z.z. obsahuje špeciálne ustanovenie, predstavujúce výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť. Za daných okolností považoval argumentáciu súdu prvého stupňa podľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko zák. č. 514/2003 Z.z. obsahuje špeciálne ustanovenie, predstavujúce výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť. V súlade s § 6 ods. 4 uvedeného zákona, teda v prípadoch konania nad rámec právomoci, nie je podmienkou priznania nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Za jednoznačne nesprávne považoval aj snahu súdu prvého stupňa pripísať mu „nečinnosť“ a nesplnenie požiadavky využitia mimoriadnych opravných prostriedkov na zrušenie príkazov Okresnej prokuratúry Bratislava I. Zastával názor, že takáto požiadavka nielenže vychádza z aplikácie nesprávnej právnej normy (požiadavka využitia opravných prostriedkov je formulovaná v § 6 ods. 1 a 2, nie však v § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.), ale zároveň je nad rámec jasnej dikcie uvedeného zákona formulujúcej požiadavku využitia riadneho opravného prostriedku a teda je nezákonná. Mal za to, že využitie riadneho opravného prostriedku v posudzovanom prípade nebolo podľa osobitných predpisov možné, čo pripustil aj súd prvého stupňa. Na uvedenom základe bol názoru, že požiadavka na využitie mimoriadnych opravných prostriedkov nemala oporu v právnej úprave a v posudzovanom prípade je v konečnom dôsledku irelevantná vzhľadom na skutočnosť, že § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. explicitne upravuje aj odškodnenie v tých prípadoch, kedy nezákonné rozhodnutie nebolo zrušené. Na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/333/2009, zo dňa 31.5.2011, v ktorom sa podrobne zaoberá požiadavkou výkladu právnej normy v súlade s jej zmyslom a účelom, a interpretuje ustanovenie ešte predchádzajúceho zák. č. 58/1969 Zb. v kontexte požiadavky naplnenia materiálneho obsahu právnej normy. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že úvahy navrhovateľa o prekročení právomoci prokuratúry sú čisto teoretické a rozbor tejto otázky je oprávnený vykonať jedine orgán, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť o zrušení či zmene sporného rozhodnutia. Zastával názor, že zodpovednostný vzťah v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. je vzťahom občianskoprávnym a posudzovanie splnenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle tohto zákona spadá v plnom rozsahu do právomoci civilných súdov. Mal za to, že pokiaľ zák. č. 514/2003 Z.z. nevyžaduje ako podmienku vzniku nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť v tých prípadoch, kedy došlo k prekročeniu právomoci, je nepochybne povinnosťou súdu zaoberať sa posúdením otázky, či vydaním určitého rozhodnutia bola prekročená právomoc konajúceho orgánu, nakoľko len posúdením tejto otázky môže civilný súd náležite vyhodnotiť splnenie podmienok pre vznik nároku na náhradu škody. Pokiaľ civilný súd odmietne posúdiť splnenie tejto zákonnej podmienky, odmietne účastníkovi poskytnúť spravodlivosť a porušuje zásadu zákazu denegatio iustitiae. Nestotožnil sa ani s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý v tejto súvislosti poukázal na § 7 ods. 2 O.s.p. V súčasnom štádiu posudzovanej veci, kedy príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I boli zrušené orgánom, ktorý ich vydal, nakoľko sa ukázalo, že zaistenie bolo nedôvodné (trestné stíhanie sa neskončilo vznesením obvinenia ani odsúdením konkrétnej osoby), pokiaľ absentuje výslovná úprava osobitným predpisom, je nepochybné, že dané posúdenie spadá do právomoci civilného súdu v rámci vyhodnocovania splnenia podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Opačný záver by znamenal odmietnutie poskytnutia ochrany dotknutému účastníkovi konania, ktoré odmietnutie spravodlivosti je v rozpore s ústavným právom zakotveným v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V posudzovanom prípade bolo v právomoci súdu prvého stupňa posúdiť prekročenie právomoci orgánu pri vydaní sporných rozhodnutí, rovnako bolo v jeho právomoci posúdiť správnosť či nesprávnosť úradného postupu pri vydávaní rozhodnutí iných orgánov. Uviedol, že civilný súd v konaniach o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom posudzuje správnosť postupu iného orgánu, a to napriek tomu, že táto právomoc súdu nie je expressis verbis formulovaná v zák. č. 514/2003 Z.z., ale možno ju vyvodiť z § 9 uvedeného zákona. Na preukázanie správnosti tohto záveru predložil rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 271/2007, zo dňa 22.4.2009. Súd prvého stupňa síce akceptoval jeho záver, avšak odmietol jeho aplikáciu, aj posúdenie nezákonnosti rozhodnutia vydaného nad rámec právomoci konajúceho orgánu. Na takéto odmietnutie a rozlišovanie však nebol žiadny právny základ, ani logický dôvod a predložené rozhodnutie je plne aplikovateľné aj na posudzovaný prípad. Poznamenal, že odôvodnenie zamietnutia návrhu nedostatkom právomoci konajúceho súdu na posúdenie otázky nezákonnosti rozhodnutia zároveň odporuje skutočnosti, že právnym dôsledkom nedostatku právomoci súdu ako jednej zo základných podmienok konania je zastavenie konania a postúpenie veci príslušnému orgánu. Uviedol, že tento procesný dôsledok výslovne vyplýva z § 104 ods. 1 O.s.p. Nedostatok právomoci súdu na prejednanie veci už vo svojej podstate vylučuje možnosť odôvodniť touto skutočnosťou zamietnutie návrhu, ktoré nevyhnutne predpokladá meritórne prejednanie veci. Právna teória i súdna prax v zhode a bez pochybností spájajú neodstrániteľný nedostatok procesných podmienok na konanie vo veci s procesným dôsledkom zastavenia konania (názor vyjadrený napr. v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 7/2012, zo dňa 15.2.2012). Mal za zrejmé, že v posudzovanom prípade je však právomoc civilného súdu daná a to výslovnou úpravou obsiahnutou v § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ako bolo uvedené vyššie a takáto právomoc spadá do rámca tzv. rozšírenej právomoci všeobecných súdov. Mal za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I na zaistenie peňažných prostriedkov boli v danom prípade vydané ultra vires a teda sú/boli paaktom. Taktiež z obsahu výroku a odôvodnenia sporných rozhodnutí o zaistení vyplýva, že boli vydané podľa § 95 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 537 ods. 1 Tr. por. Okresná prokuratúra Bratislava I aplikovala § 95 Tr. por. aj na rozhodnutie o žiadosti cudzieho štátneho orgánu o právnu pomoc a to s poukazom na § 537 Tr. por. Uvedené ustanovenie je zo systematického hľadiska v Trestnom poriadku zaradené do piatej časti s názvom „Právny styk s cudzinou“ a to konkrétne do tretieho dielu s označením „Dožiadania cudzích štátnych orgánov“. Zároveň upriamil pozornosť, že Trestný poriadok obsahuje špeciálnu úpravu realizácie právnej pomoci v osobitných prípadoch, pričom forma realizácie tejto právnej pomoci je upravená rovnako v piatej časti „Právny styk s cudzinou“ ale v štvrtom diele trestného poriadku s označením „Niektoré osobitné formy právnej pomoci“. Mal tak za zrejmé, že v prípade existencie osobitnej úpravy realizácie právnej pomoci v štvrtom diele Trestného poriadku, sa použije táto osobitná úprava, ktorá má prednosť pred všeobecnou úpravou právnej pomoci upravenou v treťom diele. Štvrtý diel Trestného poriadku ako lex specialis k dielu tretiemu pri úprave právneho styku s cudzinou, obsahuje expressis verbis úpravu právnej pomoci pri zaisťovaní peňažných prostriedkov. Uvedené ustanovenie výslovne a bez výnimky priznávalo právo rozhodnúť o zaistení peňažných prostriedkov na základe žiadosti cudzieho orgánu len a výlučne súdu. Táto konštrukcia plne zodpovedá významu a dôsledkom takéhoto rozhodnutia, ktoré je zásahom do jedného zo základných ústavných práv, a to práva vlastniť majetok. Právo vlastniť majetok je garantované čl. 20 Ústavy SR a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zastával názor, že práve vzhľadom na závažnosť a dôsledky zaistenia majetku v rovine obmedzenia vlastníckeho práva zákonodarca osobitne upravil otázku zaistenia majetku pri právnom styku s cudzinou v ustanovení § 551 Tr. por. Uvedené ustanovenie preto vylučuje postup upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Tr. por., pokiaľ sa jedná o zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou. Okresná prokuratúra Bratislava I preto nemohla na základe žiadosti orgánu cudzieho štátu realizovať zaistenie majetku podľa § 95 Tr. por., nakoľko existuje osobitná úprava v § 551 Tr. por. Zdôraznil, že obrana odporkyne bola založená na argumente, že v čase vydania rozhodnutí o zaistení bol § 551 Tr. por. aplikovateľný len na prípady, kedy bola splnená aj tá podmienka, že majetok o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej osoby, proti ktorej sa v cudzine vedie trestné stíhanie. Táto podmienka nebola splnená (trestné stíhanie sa viedlo proti P. O. a zaistené prostriedky boli majetkom spoločnosti Tourex). S uvedeným však nesúhlasil a mal za to, že takáto obrana odporkyne bola v rozpore s účelom a zmyslom osobitnej úpravy zaistenia majetku obsiahnutej v piatej časti Trestného poriadku o právnom styku s cudzinou, ako aj v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V čase vydania rozhodnutí o zaistení Trestný poriadok umožňoval na základe žiadosti cudzieho orgánu zaistiť len majetok osoby, voči ktorej sa v cudzine vedie trestné stíhanie, a to výslovnou úpravou v § 551 Tr. por. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že Okresná prokuratúra Bratislava I nemohla bez ďalšieho nad rámec právomoci a bez splnenia zákonných podmienok rozhodnúť, že ak nie sú splnené podmienky § 551 Tr. por., tak na daný prípad aplikuje § 95 Tr. por. Poukázal na fakt, že § 551 Tr. por. bol s účinnosťou od 1.9.2010 (zák. č. 224/2010 Z.z.) zmenený, v dôsledku čoho bola vypustená podmienka zaistenia spočívajúca v tom, že vlastníkom majetku, ktorého zaistenie sa navrhuje, musí byť osoba, voči ktorej sa v cudzine vedie trestné stíhanie. Až s účinnosťou od 1.9.2010 boli teda orgány SR oprávnené rozhodnúť na základe žiadosti cudzieho orgánu aj o zaistení majetku inej osoby, ako osoby obvinenej a primerane na takéto rozhodnutie aplikovať § 95 Tr. por., nie však jeho odsek 1 a 2. Na uvedenom základe mal za to, že až po novele Trestného poriadku vykonanej zák. č. 224/2010 Z.z. účinnej od 1.9.2010 mohli orgány SR (súd) zaistiť majetok na základe dožiadania cudzieho orgánu aj inej osobe, než proti ktorej sa viedlo v cudzine trestné stíhanie. Uviedol, že vzhľadom na dôsledky rozhodovania o zaistení peňažných prostriedkov (dočasné odňatie možnosti vlastníka disponovať so svojím majetkom), musí byť takéto rozhodnutie vydané len a výlučne na to určeným orgánom, ktorým je zásadne súd. Zákonnou podmienkou na rozhodnutie prokurátora spôsobom podľa § 95 ods. 2 Tr. por. je, že vec neznesie odklad a zároveň, podmienkou je tiež potvrdenie príkazu vydaného prokurátorom do 48 hodín sudcom pre prípravné konanie. Rovnaká požiadavka je formulovaná aj v § 551 Tr. por. v aktuálnom znení. Na základe týchto skutočností uviedol, že v danom prípade neboli splnené podmienky na aplikáciu § 95 ods. 2 Tr. por., nakoľko prvý z predpokladov, t.j. skutočnosť, že vec nepripúšťa odklad, nebola daná a konajúci orgán sa s touto otázkou v napadnutých rozhodnutiach ani nezaoberal a rovnako tiež nebola splnená podmienka, aby bol príkaz potvrdený sudcom pre prípravné konanie. Odporkyňa sa v tejto rovine bránila tým, že ak by sa na ňou vydané rozhodnutia o zaistení vzťahovala podmienka potvrdenia príkazu sudcom v zmysle § 95 ods. 2 Tr. por. a takéto potvrdenie nebolo vydané, stratili by jej rozhodnutia platnosť zo zákona a nebola by pasívne legitimovaná. Túto obranu však vyvracia jej postup vo veci samej, kedy odporkyňa nielenže nepredložila príkazy na potvrdenie sudcovi pre prípravné konanie (čo je zjavne nezákonný postup), ale vydané rozhodnutia o zaistení vo vlastnej réžii aj zrušila. Navrhovateľ mal za to, že všetky uvedené argumenty vo svojom súhrne preukazovali a viedli k jedinému záveru, že konanie prokuratúry pri vydaní príkazov na zaistenie peňažných prostriedkov bolo konaním ultra vires a tieto rozhodnutia sú/boli nezákonné. Podľa jeho názoru, všetky argumenty vychádzajú zo všeobecne akceptovaných foriem výkladu právnych noriem, a to jednak výkladu systematického a jednak výkladu historického s poukazom na požiadavku ústavnej konformnosti výkladu zákonov, ktorá požiadavka je v judikatúre všeobecne akceptovanou, a to obzvlášť v rozhodnutiach ústavného súdu s dôrazom na požiadavku ochrany základných ľudských práv. K argumentácii súdu prvého stupňa uvedenej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie ďalšej zákonnej podmienky na priznanie nároku a tou je vznik škody (skutočnej škody ani škody ušlého zisku) uviedol, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal charakter aj výšku spôsobenej škody. Súd prvého stupňa spochybnil vznik skutočnej škody s poukazom na to, že po zrušení zaistenia peňažných prostriedkov bola časť z nich poukázaná na účet správcu konkurznej podstaty úpadcu a ako také zostali v celosti v majetkovej podstate úpadcu. Uvedenú skutočnosť však nepovažoval za argument, vyvracajúci vznik skutočnej škody. Zdôraznil, že vzhľadom na účinky vyhlásenia konkurzu úpadca stratil natrvalo dispozičné oprávnenie k týmto peňažným prostriedkom. Práve v dôsledku zablokovania peňažných prostriedkov spoločnosti tak na území SR ako aj v Rakúsku či iných krajinách, sa spoločnosť dostala do situácie, že nebola schopná plniť svoje záväzky, v dôsledku ktorej skutočnosti došlo k vyhláseniu konkurzu na spoločnosť. Neobstojí preto tvrdenie súdu prvého stupňa, že nakoľko spoločnosť mala vedené aj iné účty v rôznych štátoch, nemohlo byť zablokovanie účtov v SR pre solventnosť spoločnosti podstatné. Zablokovanie účtov bolo realizované aj v ostatných krajinách, ktorá skutočnosť viedla k vyhláseniu konkurzu. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že nevznikla ani skutočná škoda 476.000 eur (pôžička zabezpečená záložným právom k zálohu - peňažným prostriedkom na zaistených účtoch, ktorá nebola záložnému veriteľovi v dôsledku zaistenia vyplatená), nakoľko túto sumu zložila Tatra banka, a.s. do úschovy súdu práve v dôsledku sporu o to, komu má byť záloh vyplatený - či správcovi konkurznej podstaty alebo záložnému veriteľovi uviedol, že zloženie predmetnej sumy do úschovy je s poukazom na znenie Nariadenia rady (ES) č. 1346/2000 z 29.5.2000 o konkurznom konaní v prospech správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty využil predmetné ustanovenie a pohľadávku, vyplývajúcu zo záložného práva v celej výške odmietol, ktorá skutočnosť bola súdu prvého stupňa dokladovaná aj nahliadnutím do výpisu zo zoznamu pohľadávok - konkrétne pohľadávka č. 821 (str. 165 z 1447). Zároveň uviedol, že Krajinský súd vo Feldkirchu vydal pod sp. zn. 5Cg/247/09t rozsudok, ktorým bola predmetná záložná zmluva vyhlásená podľa právnych noriem rakúskeho práva za neúčinnú. Táto skutočnosť mala za následok, že vydanie peňažných prostriedkov zložených do úschovy nemôže navrhovateľ s úspechom požadovať, nakoľko rozhodným právom pre posúdenie otázky nárokov záložný veriteľ vs. správca je právo rakúske, v zmysle ktorého, ako už bolo uvedené, bola predmetná záložná zmluva vyhlásená za neúčinnú. Nesúhlasil tak s tvrdením súdu prvého stupňa, že návrh bol podaný predčasne. Bol názoru, že závery súdu prvého stupňa o nepreukázaní ušlého zisku a jeho argumentácie v tomto smere sú bez opory vo vykonanom dokazovaní a v rozpore so zásadou hodnotenia dôkazov v zmysle požiadavky vyslovenej v § 132 O.s.p. Nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že registrácia tak právneho predchodcu navrhovateľa ako aj spoločnosti Tourex v režime umožňujúcom výhodne investovať a zhodnocovať peňažné prostriedky je účelová a že spoločnosť Tourex svoje záväzky voči veriteľom plnila nie z prostriedkov získaných investovaním, ale z peňažných prostriedkov získaných „pyramídovým spôsobom“ od nových klientov. Argumentoval tým, že takého tvrdenia sú v rozpore s vykonaným dokazovaním a mal za to, že súd prvého stupňa bez dôvodu a logického podkladu hodnotil svedeckými výpoveďami preukázanú skutočnosť, registráciu na finančnom trhu umožňujúcom investovanie - za účelovú a v rozpore s princípom prezumpcie neviny vyhodnocoval podnikanie spoločnosti Tourex ako „pyramídu“. Na takéto závery však nemal kvalifikovaný podklad. V rovine trestného stíhania sa nepreukázalo žiadne spáchanie trestného činu a v nadväznosti na túto skutočnosť tiež boli v konečnom dôsledku zaistené peňažné prostriedky odblokované, t.j. nepotvrdili sa východiská, ktoré mali byť dôvodom na zaistenie peňažných prostriedkov. Súd prvého stupňa v odôvodnení ďalej uviedol, že nie je daný priamy kauzálny nexus súvisiaci s nárokmi navrhovateľa a blokáciu finančných prostriedkov, vykonanú slovenskými orgánmi na požiadanie Zemského súdu vo Feldkirchu považoval za nepriamy následok. S uvedeným navrhovateľ nesúhlasil a konštatoval, že takýto záver odporuje obsahu aplikácie a hodnotenia pojmu príčinná súvislosť a preukázaným skutkovým okolnostiam posudzovaného prípadu. Mal za to, že priamou a bezprostrednou príčinou bol postup slovenských orgánov, ktoré zablokovali peňažné prostriedky tvoriace záloh. Skutočnosť, že tak uskutočnili na základe žiadosti o právnu pomoc Rakúska, nie je z hľadiska výsledku - nevyplatenie zálohu záložnému veriteľovi - príčinou vzniku škody. V neposlednom rade zdôraznil, že v diskrečnej právomoci slovenských orgánov pri posudzovaní žiadosti rakúskej strany o právnu pomoc bola právomoc Okresnej prokuratúry Bratislava I odmietnuť vykonanie takejto pomoci, a to v súlade s § 481 Tr. por. Zdôraznil, že sporné zaistenie peňažných prostriedkov bolo na území SR realizované na základe žiadosti o právnu pomoc bez toho, aby došlo k uznaniu výkonu cudzieho rozhodnutia - rozhodnutia rakúskej strany o zaistení peňažných prostriedkov podľa zák. č. 650/2005 Z.z., a teda takéto rozhodnutie nemá na území SR žiadne účinky. Preto pokiaľ by slovenské orgány neboli nad rámec svojej právomoci rozhodli o zaistení peňažných prostriedkov, nebola by škoda vznikla. Poukázal na to, že pre posúdenie existencie vzťahu príčiny a následku môže byť alebo je základom úvahy (test conditio sine qua non) v tom smere, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. V posudzovanom prípade je zrejmé, že následok by bez rozhodnutia o zablokovaní peňažných prostriedkov nenastal a záložný veriteľ resp. majiteľ peňažných prostriedkov by mohol disponovať so svojim majetkom a tento využívať na investičné účely. Svoj nárok subsumoval zároveň aj pod ustanovenie o nesprávnom úradnom postupe, pretože zastával názor, že konajúca prokuratúra pri zrušení predmetných príkazov nekonala v súlade s požiadavkou náležitej ochrany dotknutých osôb, keď po dobu viac ako 50 dní bola nečinná. Súd prvého stupňa však postup prokuratúry považoval za štandardný a konštatoval, že po doručení listu rakúskej strany bol tento zaslaný na vyhotovenie úradného prekladu, ktorý bol vyhotovený až 17.8.2009. S uvedenou argumentáciou nesúhlasil a zdôraznil, že v posudzovanom prípade vzhľadom na závažnosť zásahu príkazov Okresnej prokuratúry Bratislava I do jedného zo základných ľudských práv je nepochybne potrebné, aby takýto zásah trval len po nevyhnutnú dobu. Za nevyhnutné nemožno považovať konanie s odstupom viac ako 50 dní po doručení oznámenia rakúskej strany v predmetnej veci. Záverom upriamil pozornosť odvolacieho súdu na fakt, že pri zaistení peňažných prostriedkov bol postup prokuratúry neporovnateľne efektívnejší, kedy bola žiadosť rakúskej strany doručená prokuratúre dňa 3.7.2007 (resp. neskôr, nakoľko tento deň bola žiadosť o právnu pomoc len vyhotovená), a zaistenie bolo zrealizované už 11.7.2007, t.j. týždeň po doručení žiadosti. Preto nemožno pre zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov považovať za opodstatnenú dĺžku presahujúcu 50 dní po doručení listu rakúskej strany. Mal tak za to, že vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti dostatočným spôsobom preukazujú, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za súladný so zákonom. Odporkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Nestotožnila sa s názorom navrhovateľa, že by napadnuté rozhodnutie odporovalo zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z.z. Keďže zákonodarca umožnil viesť spory o odškodnenie v konaní upravenom Občianskym súdnym poriadkom, je zrejmé, že nechcel dosiahnuť úspešnosť každého údajného nároku ale len takého, ktorého existencia bude do všetkých podrobností preukázaná v súdnom konaní. Mala tak za to, že aplikácia právnej normy súdom prvého stupňa sa teda neprieči ani zmyslu či účelu zák. č. 514/2003 Z.z., ani ustálenej judikatúre. Zastávala názor, že vydanie predmetných príkazov nemožno chápať ako prekročenie právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá v danej veci konala lege artis, realizujúc oprávnenia vyplývajúce jej z medzinárodných dohôd o právnej pomoci. Na danú vec teda nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a súd prvého stupňa nepochybil, ak na jeho znenie neprihliadol. Navrhovateľom uplatnený judikát Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/333/2009, zo dňa 31.5.2011, nie je v danej veci relevantný, pretože sa týka iného druhu konania (správneho konania). Považovala za mylný navrhovateľov názor, že konaním Okresnej prokuratúry Bratislava I došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Protiústavný dôsledok vydania príkazov vylučuje ním samotným citovaná posledná veta § 537 ods. 1 Tr. por. (str. 6 odvolania). Navrhovateľom vyzdvihnuté znenie § 551 Tr. por. sa v rozhodnom čase aplikovať nedalo, pretože sa zaisťovali účty, ktoré nepatrili v zahraničí stíhanej osobe. V tejto súvislosti preto navrhla neprihliadať na argumentáciu navrhovateľa. To isté platí pre mylný výklad § 551 Tr. por. v nadväznosti na údajne nevyhnutnú aplikáciu § 551 Tr. por. na daný prípad. Dôvodila tým, že prokuratúra nemohla použiť § 551 Tr. por. vzťahujúci sa na iný, než v rozhodnom čase daný skutkový stav a preto správne a v súlade so svojimi právomocami aplikovala postup podľa § 95 Tr. por. Ak sa navrhovateľ domnieval, že týmto postupom boli dotknuté jeho ústavou garantované práva, mal sa ich ochrany domáhať v relevantnom čase a relevantným spôsobom pred Ústavným súdom SR. Ak tak neurobil, a v súčasnosti mu uplynutie času v takomto postupe bráni, nemôže svoju nečinnosť konvalidovať konštruovaním nepodložených výhrad o údajnom poškodzovaní jeho ústavných práv. Za právne bezvýznamné pre posúdenie dôvodnosti odvolania považovala taktiež navrhovateľove úvahy o aktuálnej právnej úprave a žiadala na ne neprihliadať. Uviedla, že pokiaľ by boli jeho úvahy o nutnosti postupu podľa § 95 ods. 2 Tr. por. správne, stratili by predmetné príkazy platnosť 48 hodín po ich vydaní, v dôsledku čoho by stratil (dávno pred začatím) predmet aj tento spor, keďže by to bola banka, ktorá by (uplynutím 49. hodiny po vydaní toho ktorého príkazu) protiprávne zadržiavala finančné prostriedky, ktoré si navrhovateľ nárokuje a teda len ona by bola pasívne legitimovaná, nie odporkyňa. Samotný akt zrušenia predmetných príkazov - ako aj fakt, že banka, pre ktorú tiež platí § 2 zák. č. 1/1993 Z.z. plne rešpektovala tak vydanie príkazov ako aj ich následné zrušenie, je dôkazom, že aplikovaný režim § 95 ods. 1 Tr. por. bol lege artis. V tomto režime prokurátor nebol povinný súdu čokoľvek predkladať, keďže mu to zákon neukladá. O nejakom „zjavne nezákonnom postupe“ teda nemožno byť ani reči; ide tu len o právnu mystifikáciu navrhovateľa. K tvrdeniam navrhovateľa, že spoločnosti Tourex boli zablokované prostriedky aj v iných krajinách, čo malo viesť k jej úpadku, pričom od tejto skutočnosti odvodzuje priamu príčinnú súvislosť medzi vydanými príkazmi a jemu údajne vzniknutou škodou, poznamenala, že tu ide o právne skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa a preto na ne nemožno v odvolacom konaní prihliadať. Zastávala názor, že súd prvého stupňa pri konštatovaní o nepreukázaní ušlého zisku neporušil § 132 O.s.p,, ale vychádzal z tvrdení navrhovateľa a ním navrhnutých svedkov na pojednávaní. Za zavádzajúcu považovala aj argumentáciu navrhovateľa princípom „prezumpcie neviny“, keďže tu ide o trestnoprávny princíp, ktorým nemožno úspešne argumentovať a odvolávať sa naň v konaní spadajúcom pod režim Občianskeho súdneho poriadku. Nestotožnila sa ani so snahou navrhovateľa bagatelizovať význam žiadosti o právnu pomoc rakúskych justičných orgánov, keď táto žiadosť bola jediným dôvodom vydania príkazov, ktorých zákonnosť navrhovateľ namieta, pričom bola svojím obsahom určujúca aj pre aplikáciu platnej právnej úpravy (§ 95 ods. 1 s použitím § 537 Tr. por.). Bez doručenia tejto žiadosti by nemohlo dôjsť a ani by k vydaniu predmetných príkazov s ich konkrétnym obsahom nedošlo. Záverom uviedla, že neobstojí navrhovateľovo tvrdenie o údajnom nesprávnom úradnom postupe. Doba od 21.7.2009 do 9.9.2007 (ak v jej priebehu bol zadaný a 17.8.2009 vyhotovený úradný preklad), bola pre zrušenie predmetných príkazov primeraná. Naviac, navrhovateľ neuviedol, aká lehota by podľa jeho názoru bola primeraná a či a kedy po jej prekročení mu vznikla škoda, ktorej náhrady sa domáha. Navrhovateľ v doplňujúcom podaní k odvolaniu uviedol, že mu po rozhodnutí vo veci samej bola cestou súdu doručená žiadosť správcu konkurznej podstaty o vydanie predmetu úschovy, spolu s výzvou Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1U/36/2010 na vyjadrenie. Predmetné podklady priložil k odvolaniu a mal za to, že aj tieto listinné doklady preukazujú opodstatnenosť podaného odvolania a jednoznačne spochybňujú závery súdu prvého stupňa o predčasnosti podaného návrhu a nepreukázaní vzniku skutočnej škody. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie navrhovateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.4.2016 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Zmluvou o postúpení pohľadávky zo 14.8.2007 bola na právneho predchodcu navrhovateľa postúpená pohľadávka spoločnosti Tourex Middle East FZE, spočívajúca v škode, ktorá mala vzniknúť tejto spoločnosti tým, že mala odňatú možnosť disponovať s finančnými prostriedkami na zaistených účtoch v období od 8.8.2007 do 9.9.2009. Navrhovateľ si teda nárok na náhradu škody uplatňuje z dôvodu, že Okresná prokuratúra Bratislava I vydala na základe žiadosti cudzieho orgánu (Zemského súdu vo Feldkirchu) nezákonný príkaz, ktorým zablokovala finančné prostriedky spoločnosti Tourex Middle East FZE. Ide o Príkaz na zaistenie finančných prostriedkov na účtoch č. XXXXXXXXXX/XXXX v sume 832.660,54 eura, č. XXXXXXXXX/XXXX v sume XXX.XXX,XX USD, č. XXXXXXXXX/XXXX v sume XX.XXX,XX CHF, ktorý po doplnení údajov z Tatra banky a.s., vydala 8.8.2007 Okresná prokuratúra Bratislava I pod č.k. I PO-V-42/07-1. Na účel zaistenia peňazí na účte v banke má Trestný poriadok <http://www.epi.sk/form/goto.ashx? t=30&p=30280> osobitný inštitút - zaistenie peňažných prostriedkov. Zaistenie peňažných prostriedkov je zvláštna forma odňatia veci, ktorá spočíva v zákaze akejkoľvek dispozície s peňažnými prostriedkami na účte v banke. Účelom je umožniť zaistenie peňažných prostriedkov priamo na účte v peňažnom ústave. Podstata spočíva v tom, že peňažné prostriedky na účte sa na účely trestného konania neodnímu a neuložia do úschovy, ale zakáže sa akákoľvek dispozícia s nimi. Základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. pri zaisťovaní peňažných prostriedkov na účte v banke slovenskými orgánmi pri vykonávaní právnej pomoci požadovanej cudzími orgánmi, sú existencia škody (nemajetkovej ujmy), nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Nakoľko sa navrhovateľ v konaní domáhal náhrady škody s poukazom na príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorými boli podľa § 95 ods. 1, § 537 ods. 1 Tr. por., na základe žiadosti o právnu pomoc Rakúskej republiky pre podozrenie zo závažného trestného činu živnostenského podvodu podľa § 146, § 147 ods. 3, § 148, 2. prípad Rakúskeho Tr. zák. zaistené peňažné prostriedky na účtoch jeho právneho predchodcu - spoločnosti Tourex Middle East FZE v Tatra Banke a.s., súd prvého stupňa sa správne zaoberal uvedenými základnými predpokladmi vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu v predmetnej veci. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že bolo v právomoci súdu prvého stupňa posúdiť správnosť či nesprávnosť úradného postupu pri vydávaní týchto príkazov; odvolací súd na tomto mieste poznamenáva, že podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ orgán verejnej moci zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti a tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup preto nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci, v tomto prípade Okresná prokuratúra Bratislava I, pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotila podmienky pre vydanie predmetných príkazov a že v dôsledku toho je ich vydanie podľa názoru navrhovateľa nezákonné, lebo nemali byť vydané, prípadne, že mali byť vydané v inej podobe, či za iných okolností postupom podľa § 551 ods. 1 Tr. por. a nie za použitia § 95 ods. 1 Tr. por. v spojení s § 537 Tr. por., ako to nedôvodne namieta navrhovateľ. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať ani to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutí orgánov prokuratúry preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal týmto rozhodnutiam predchádzať. Odvolací súd zdôrazňuje, že nemožno uplatňovať pochybenia v postupe Okresnej prokuratúry Bratislava I a nemožno sa dovolávať nezákonnosti jej postupu v zaisťovacom konaní na základe žiadosti cudzieho orgánu podľa medzinárodnej zmluvy ako podkladu pre jej rozhodovanie, pretože takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v jej rozhodnutiach, ktorých nezákonnosť môže byť vyslovená jedine príslušným orgánom, ktorý by právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, zrušil alebo zmenil pre nezákonnosť, k čomu však v predmetnej veci nedošlo. Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonnej podmienky podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a to zrušenie alebo zmenu predmetných rozhodnutí (príkazov) pre nezákonnosť na to oprávneným orgánom, nakoľko otázku nezákonnosti právoplatného rozhodnutia nemožno riešiť v konaní o náhradu škody titulom zodpovednosti štátu ako predbežnú bez toho, aby toto rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvého stupňa odvolací súd ďalej uvádza, že nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci orgán verejnej moci aplikuje pravidlo právnej normy na ním posudzovaný prípad a rozhoduje tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby bolo právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie ako nezákonné zrušené či zmenené. Vznik zodpovednosti štátu teda predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia (bez zrušenia) a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti dochádzalo k rozdielnemu posúdeniu tej istej otázky; vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu predpokladá zistenie, že rozhodnutie bolo nezákonné a odstránenie (zrušenie) nezákonného rozhodnutia, lebo inak by sa súčasnou existenciou nezákonného rozhodnutia a rozhodnutia priznávajúceho zodpovednostný nárok na základe jeho nezákonnosti vytvoril nekonsolidovaný právny stav (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2011, sp. zn. 6Cdo 115/2010). Rozhodnutie vydané vo veci nezákonnosti rozhodnutia príslušným orgánom je pre súd rozhodujúci o náhrade škody záväzné (§ 6 ods. 1 veta druhá cit. zákona), a tento súd musí vychádzať zo zistenia nezákonnosti príslušným orgánom, resp., musí sa držať jeho výroku, že napadnuté rozhodnutie nie je nezákonné. Odvolací súd sa tiež stotožnil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí vydaných orgánom činným v trestnom konaní nie je v konaní o zodpovednosti štátu za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom (trestnom) konaní; súd rozhodujúci o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nemôže sám otázku jeho nezákonnosti v žiadnom smere preskúmavať (§ 135 ods. 2 O.s.p.) a preto pokiaľ rozhodnutie, ktorým mala byť spôsobená škoda, nie je príslušným orgánom zrušené, platí prezumpcia jeho správnosti (konštantná judikatúra aj právna veda vychádzajú z tzv. prezumpcie správnosti verejnoprávneho aktu, podľa ktorej aj vadný akt, ktorý nie je ničotný, je platný a nepokladá sa za vadný, pokiaľ nie je predpísaným postupom zrušený alebo zmenený). Súd prvého stupňa správne poznamenal, že nie je jeho úlohou suplovať činnosť orgánov činných v trestnom konaní, ani rozhodovať spor o aplikáciu práva na posudzovaný prípad. S ohľadom na uvedené odvolací súd uzatvára, že v súlade so zásadou prezumpcie správnosti rozhodnutí nie je súd v konaní o zodpovednosti za škodu oprávnený sám posudzovať zákonnosť rozhodnutia vydaného v inom konaní a podmienka nezákonnosti rozhodnutia je splnená iba vtedy, ak bolo toto právoplatné rozhodnutie skutočne ako nezákonné zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Zo zákona sa totiž nedá dovodiť, že by štát zodpovedal za škodu spôsobenú rozhodnutím, ktoré nebolo zrušené (okrem § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.). Neexistuje teda zákonný podklad pre to, aby bola navrhovateľovi priznaná náhrada škody v situácii, kedy príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I, proti ktorým brojí, neboli zrušené či zmenené. Podmienka zakotvená v ustanovení § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. bráni tomu, aby odškodňovacie konanie plnilo funkciu, ktorá prináleží opravným prostriedkom. V súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt je na osobe, ktorá sa cíti byť rozhodnutím vydaným orgánom verejnej moci dotknutá na svojich právach, aby sa proti takému rozhodnutiu bránila prostredníctvom opravných prostriedkov a docielila tak jeho zrušenie. Odvolací súd v tejto súvislosti podotýka, že ani v prípade rozhodnutí, proti ktorým nie je prípustný riadny opravný prostriedok nemožno obecne dospieť k záveru, že absenciu opravného prostriedku by malo nahradiť odškodňovacie konanie podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ako sa toho vo svojich dôsledkoch v podanom odvolaní domáha navrhovateľ. V prípade rozhodnutí, u ktorých zákonodarca dospel k záveru (napr. u príkazov vydaných podľa Trestného poriadku), že ich prieskum v opravnom konaní nie je dôvodný, by bolo proti zmyslu zákonnej úpravy, aby tieto rozhodnutia boli preskúmavané v odškodňovacom konaní. Okrem toho, zákonodarca neexistenciu opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení peňažných prostriedkov dostatočne odstránil tým, že pri zaistení peňažných prostriedkov na účte v banke priznal majiteľovi peňažných prostriedkov právo žiadať o zrušenie zaistenia (§ 95 ods. 6 Tr. por.); vychádzajúc z obsahu pripojeného trestného spisu, právny predchodca navrhovateľa (spoločnosť Tourex Middle East FZE) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uvedený postup aj viackrát neúspešne využil, a napriek rozsiahlej korešpondencii nezákonnosť samotného zaistenia alebo prekročenie právomoci konajúceho orgánu vtedy nenamietal. Súd prvého stupňa nepochybil, keď vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ na zjednanie nápravy nepodal podnet podľa § 31 zák. č. 153/2001 Z.z., pretože v prípade príkazu na zaistenie peňažných prostriedkov, ďalším prostriedkom na odstránenie jeho možnej nezákonnosti je podanie podnetu prokurátorovi podľa § 31 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z.z., v zmysle ktorého prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí prokurátorov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. V zmysle § 34 ods. 1 cit. zákona môže podávateľ podnetu žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor, v danom prípade Krajský prokurátor v Bratislave (§ 54 ods. 2 písm. c) zák. č. 153/2001 Z.z.) <aspi://module='ASPI'&link='153/2001%20Z.z. %252354'&ucin-k-dni='31.%203.2009'>. Je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa tento právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho základného práva vlastniť majetok nevyužil a predmetné príkazy neboli preskúmané, príp. zrušené nadriadeným prokurátorom v zmysle cit. zákona a preto neexistuje žiadne rozhodnutie, ktoré by mohlo byť podkladom pre rozhodnutie súdu o náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Opísaný mechanizmus možností zrušenia predmetného zaisťovacieho úkonu je v praxi využívaný a nenaráža na ústavné prekážky; z uvedených dôvodov podľa odvolacieho súdu závery obsiahnuté v napadnutom rozsudku ako celok neodporujú zmyslu a účelu zák. č. 514/2003 Z.z. a nemožno súhlasiť s takým subjektívnym hodnotením veci navrhovateľom, podľa ktorého výkladom uskutočneným súdom prvého stupňa bol popretý zmysel a účel cit. zákona a ústavné právo zakotvené v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nakoľko ani právo na náhradu škody voči štátu v zmysle čl. 46 ods. 3 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523%25C8l.46'&ucin- k-dni='30.12.9999'> Ústavy SR nie je právom absolútnym. Odvolací súd považoval skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a dostatočne odôvodnené (reagujúce na všetky podstatné okolnosti prípadu, ktoré musia byť splnené pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, ako aj na námietky účastníkov konania). Navrhovateľ v podanom odvolaní považoval argumentáciu súdu prvého stupňa podľa § 6 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. za irelevantnú a nesprávnu, nakoľko podľa § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý predstavuje výnimku z požiadavky zrušenia rozhodnutia pre nezákonnosť v prípadoch konania nad rámec právomoci, nie je podmienkou priznania nároku na náhradu škody zrušenie rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Mal za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I na zaistenie peňažných prostriedkov boli vydané ultra vires a teda sú paaktom, pretože § 551 Tr. por. výslovne a bez výnimky priznával právo rozhodnúť o zaistení peňažných prostriedkov na základe žiadosti cudzieho orgánu len súdu; mal za to, že osobitná úprava vylučuje postup upravujúci zaistenie majetku podľa § 95 Tr. por., pokiaľ sa jedná o zaistenie majetku v právnom styku s cudzinou. V prípadoch konania nad rámec právomoci nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z.); bolo by ťažko predstaviteľné, ak by v súvislosti s rozhodnutím, ktoré po právnej stránke vôbec neexistuje, bolo podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody jeho zrušenie alebo zmena. Potiaľ je názor navrhovateľa správny. Uvedená výnimka sa vzťahuje na prípady, kedy ide o tzv. ničotné rozhodnutie, ktoré vydal orgán nad rámec jeho právomoci. Prekročením právomoci sa pritom rozumie rozhodnutie orgánu aplikácie práva vo veci, ktorá vôbec nespadá do právomoci tohto orgánu. Neexistencia rozhodnutia znamená, že rozhodnutie nebolo doteraz v zákonom ustanovenej forme vydané, alebo že vydané bolo, ale trpí takými ťažkými vadami, ktoré mali za následok jeho ničotnosť. V teórii, ale aj právnej praxi sa používa aj pojem nulitný akt, paakt, alebo ničotný akt. Môže ísť ďalej o prípady, keď rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia zjavne vnútorne rozporným, alebo právne či fakticky neuskutočniteľným, alebo inými vadami, pre ktoré ho nemožno vôbec považovať za rozhodnutie príslušného orgánu. Navrhovateľ si v odvolacej argumentácii zamieňa dôsledky možného vadného právneho aktu (nezákonného rozhodnutia) s nulitným aktom (ničotným rozhodnutím), pokiaľ sa domnieva, že v dôsledku vydania príkazov na zaistenie peňazí na účte Okresnou prokuratúrou Bratislava I postupom podľa § 95 Tr. por., a nie postupom podľa § 551 Tr. por. došlo k prekročeniu jej právomoci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu totiž v situácii, keď žiadosť Rakúskej republiky o právnu pomoc na zaistenie smerovala na zaistenie účtov patriacich spoločnosti Tourex Middle East FZE a nie, ako to predpokladá hypotéza § 551 ods. 1 Tr. por., P. O., proti ktorej sa viedlo v Rakúskej republike trestné konanie; a právny predpis upravujúci postup orgánov prokuratúry (Trestný poriadok v znení účinnom do 31.8.2010) v žiadnej právnej norme jednoznačne záväzne neurčoval konkrétne pravidlo správania prokurátora na existujúci skutkový stav (normatívne vyjadrenie „postupu prekračujúceho právomoc“), je neprípustný záver namietaný navrhovateľom, že postup Okresnej prokuratúry Bratislava I v tejto veci bol nezákonný, lebo nespadal do jej právomoci. Postup podľa § 551 Tr. por. neprichádzal do úvahy z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok uvedených v § 551 ods. 1 Tr. por. a to podmienky, že majetok o zaistenie ktorého ide, je vlastníctvom obvinenej osoby, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie. Vydanie predmetných príkazov nemožno chápať ako prekročenie právomoci Okresnej prokuratúry Bratislava I, ktorá v danej veci realizovala oprávnenia vyplývajúce jej z medzinárodných dohôd o právnej pomoci a pri vybavení dožiadania cudzieho orgánu aplikovala ustanovenie § 95 ods. 1 Tr. por. s použitím § 537 ods. 1 veta druhá Tr. por., podľa ktorého ak sa poskytuje právna pomoc podľa medzinárodnej zmluvy postupom, ktorý nie je upravený v tomto zákone, rozhodne príslušný prokurátor, akým spôsobom sa právna pomoc vykoná. Iba z týchto dôvodov nemožno predmetné príkazy Okresnej prokuratúry Bratislava I považovať po právnej stránke za nulitné resp. ničotné akty, čo je pojmovým znakom rozhodnutí orgánu verejnej moci, ktorými prekročil svoju právomoc. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti bol postup Okresnej prokuratúry Bratislava I (okresného prokurátora) v súlade s platnou medzinárodnou zmluvou, konkrétne s článkom 11 ods. 1 Dohovoru o praní špinavých peňazí, vyhľadávania, zhabaní a konfiškácie ziskov z trestnej činnosti publikovaný pod oznámením č. 109/2002 Z.z. (na žiadosť druhej strany, ktorá začala trestné konanie alebo konanie na účely konfiškácie, prijme strana potrebné predbežné opatrenia, ako zmrazenie alebo zhabanie vlastníctva, aby sa zamedzilo akémukoľvek konaniu spočívajúcemu v prevode vlastníctva alebo disponovaní s vlastníctvom, ktoré by v ďalšom stupni mohlo byť predmetom žiadosti o konfiškáciu alebo ktoré by mohlo umožniť vyhovenie takejto žiadosti) ako i v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že konajúca prokuratúra pri zrušení predmetných príkazov po dobu viac ako 50 dní bola nečinná a nerozhodla včas o zrušení predmetných príkazov, súd prvého stupňa správne skúmal naplnenie zákonného predpokladu pre vznik tohto druhu zodpovednosti za škodu, ktorým je nesprávny úradný postup; navrhovateľ odporkyni vyčítal, že k zrušeniu zaistenia finančných prostriedkov došlo až 9.9.2009, t.j. dva mesiace po tom, čo mala k dispozícii list Štátneho zastupiteľstva vo Feldkirchu, ktorý, ako správne poznamenal, ďalšie ponechanie zaistenia účtov, príp. ich zrušenie ponechal na rozhodnutie slovenských orgánov. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že postup Okresnej prokuratúry Bratislava I nebol nesprávnym úradným postupom, nakoľko po obdržaní listu Štátneho zastupiteľstva vo Feldkirchu odporkyňou dňa 21.7.2009, po zadaní úpravy kancelárii na vyhotovenie úradného prekladu do slovenčiny, si správca konkurznej podstaty nárok na prevod finančných prostriedkov uplatnil už 6.8.2009, pričom preklad bol vyhotovený až 17.8.2009. Úradný postup nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal všetko, čo je potrebné pri výkone právomoci orgánu verejnej moci vykonať. Správnosť úradného postupu je potrebné posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu; nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia určených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v určenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ nedôvodne namieta nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti Okresnej prokuratúry Bratislava I pri vybavení žiadosti o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov, pretože po tom, čo bolo odporkyni doručené 21.7.2009 oznámenie z Rakúskej republiky o stave trestného konania proti P. O., aj s celým popisom skutkového stavu veci, bolo potrebné vyhotoviť úradný preklad tejto listiny, oboznámiť sa s ním a následne rozhodnúť o žiadosti na zrušenie zaistenia. Odporkyni z uvedeného dôvodu nemožno vytýkať zbytočné prieťahy, či dokonca nečinnosť v jej úradnom postupe smerujúcom k posúdeniu, či naďalej pretrvávajú dôvody dočasného zaistenia, alebo zaistenie peňažných prostriedkov už nie je, s poukazom na obsah listu Štátneho zastupiteľstva vo Feldkirchu, potrebné. Odvolací súd vykonanie úkonu vydaním príkazu na zrušenie zaistenia v lehote dvoch mesiacov považoval v tomto prípade za primerané, vzhľadom k potrebnosti vykonania vyššie uvedených úkonov. Z chronologicky opísaného sledu udalostí, v nadväznosti na to, kedy bol doručený list Štátneho zastupiteľstva vo Feldkirchu vyplýva aj to, že k zrušeniu zaistenia nemohlo dôjsť v čase do 17.7.2009, kedy nastali účinky vyhlásenia konkurzu na spoločnosť Tourex Middle East FZE. Z vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu je zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú jednak nezákonným rozhodnutím štátu v zmysle § 6 ods. 1, 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nezákonné resp. ničotné (nulitné) rozhodnutie a rovnako nebol preukázaný ani základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Generálnou prokuratúrou SR. Keďže na vyvodenie zodpovednosti odporkyne za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, nepreukázanie nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu bolo dostatočným dôvodom na zamietnutie návrhu; odvolací súd preto nepovažoval v rámci konštatovania správnosti dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) napadnutého rozsudku za potrebné reagovať aj na odvolacie námietky navrhovateľa, ktoré sa týkali splnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a ktoré smerujú proti záveru súdu prvého stupňa, že navrhovateľ nepreukázal vznik skutočnej škody (ušlého zisku) a kauzálny nexus. S poukazom na súdom prvého stupňa správne vyhodnotenie nesplnenia ani jedného z kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti odporkyne za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom Okresnej prokuratúry Bratislava I v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., neboli navrhovateľom uvádzané skutočnosti v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého stupňa. Na uvedenom základe odvolací súd v plnom rozsahu neuznal opodstatnenosť argumentácie navrhovateľa na ktorých založil svoje odvolacie dôvody. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešná odporkyňa by mala právo na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila, odvolací súd jej ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.