Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/369/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210227171 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210227171.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, Michalská 18, Bratislava, zastúpeného: Cipciar & partners, s.r.o., IČO: 36 716 669, Haburská 49/F, Bratislava, proti odporcovi: J. J., naposledy bytom P. XXXX/XX, U., štátny občan SR, zastúpenému opatrovníčkou D. R., pracovníčkou Okresného súdu Bratislava V, o zaplatenie 1.004,81 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. mája 2012, č. k. 52C/197/2011-93, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov prvostupňového konania spolu vo výške 130,55 eur, z toho 108,95 eur do rúk právneho zástupcu navrhovateľa Cipciar & partners, s.r.o., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 683,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 565,14 eur od 2. 11. 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku jeho návrh zamietol. Vo výroku o náhrade trov konania vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 708 ák.č. 513/1991 Zb. v platnom znení (ďalej „Obch. zákonník“, § 52 ods. 1, 2, 4 , § 517, § 559 ods. 2 zák.č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej „Obč. zákonník“), § 2 písm. a/, b/, c/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a vecne dôvodnosťou nároku len v časti o zaplatenie povoleného prečerpania úveru vo výške 497,91 eur, v časti neuhradeného debetného zostatku vo výške 67,23 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 565,14 eur od 17. 5. 2008 do 1. 11. 2010 v sume 118,31 eur. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca navrhovateľa uzavrel s odporcom dňa 30. 9. 2005 zmluvu o bežnom účte, ku ktorému dňa 7. 2. 2006 poskytol povolené prečerpanie účtu vo výške 497,91 eur (15.000,- Sk). V dôsledku nesplácania povoleného prečerpania a vzniku debetného zostatku na bežnom účte vo výške 67,23 eur, navrhovateľ ku dňu 30. 4. 2008 zosplatnil celý záväzok a odporcu vyzval k jeho úhrade do 16. 5. 2008. Nakoľko odporca svoj finančný záväzok, existenciu ktorého mal súd prvého stupňa preukázanú predloženými listinnými dôkazmi neuhradil, súd ho zaviazal na úhradu povoleného prečerpania účtu vo výške 497,91 eur a debetného zostatku na účte vo výške 67,23 eur, spolu v sume 565,14 eur. Navrhovateľom uplatnený nárok na úhradu riadneho úroku z omeškania vo výške 11,6 % p.a. do 1. 11. 2010 v celkovej výške 223,50 eur súd prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodný, nakoľko zosplatnením dlhu dňa 30. 4. 2008 došlo aj k zmene obsahu záväzku a navrhovateľ preto počnúc dňom 1. 5. 2008 nemá viac nárok na úhradu riadneho úroku vo výške 11,6 %, tak ako bolo zmluvne dohodnuté. Podľa názoru súdu prvého stupňa po zosplatnení úveru nárok navrhovateľa spočíva len v zákonnom úroku z omeškania z titulu omeškania dlžníka. Nakoľko v oznámení o zosplatnení úveru navrhovateľ poskytol odporcovi dodatočnú lehotu na plnenie do 16. 5. 2008, dôvodným súd uznal len nárok na úrok z omeškania vo výške príslušnej ku dňu vzniku omeškania, t. j. vo výške 8,5 % p.a., nie ako požadoval navrhovateľ vo výške 15 % p.a. (platnej do 1. 11. 2010). V tejto súvislosti súd prvého stupňa dodal, že navrhovateľ nemá právo od odporcu v postavení spotrebiteľa požadovať úrok z omeškania vyšší než ho ustanovuje zákon, a to ani v prípade odlišného zmluvného dojednania. Ku dňu 1. 11. 2010 teda nárok navrhovateľa na zaplatenie úroku z omeškania predstavoval 8,5 % ročne od 17. 5. 2008 do 1. 11. 2010 zo sumy 565,14 eur, t. j. sumu 118,31 eur. Za nepreukázaný považoval súd prvého stupňa nárok navrhovateľa na úhradu poplatkov za výzvy na úhradu dlhu, spolu v sume 33,19 eur, a to s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ v konaní súdu upomienky nepredložil, a tým nepreukázal ani ich odoslanie. Aj v prípade, ak by navrhovateľ spoplatnené výzvy súdu predložil, nepovažoval by súd prvého stupňa účtovanie takýchto poplatkov, naviac v neprimeranej výške, zo strany navrhovateľa za právne opodstatnené. Uvedený záver odôvodnil tým, že ujma navrhovateľa spôsobená omeškaním odporcu je krytá zákonným úrokom z omeškania a navrhovateľ nemá právo od spotrebiteľa požadovať sankcie v podobe spoplatnených výziev na splnenie dlhu. Poplatok za výzvu na zaplatenie dlhu navyše podľa súdu zjavne presahuje skutočne vynaložené náklady na jej odoslanie. Spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť počet zaslaných výziev, čím si navrhovateľ vytvára priestor na získanie neoprávneného majetkového prospechu, čo možno označiť za konanie poškodzujúce práva spotrebiteľa. Prvostupňový súd preto vyhovel len nároku navrhovateľa na úhradu istiny v časti 683,45 eur a vo zvyšku jeho návrh zamietol. V časti žalovaného príslušenstva prvostupňový odkázal na vyššie uvedené právne závery, na podklade ktorých mal za to, že navrhovateľovi prislúcha počnúc dňom 2. 11. 2010 až do zaplatenia úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 565,14 eur. Úrokovú sadzbu aj v tomto prípade určil vo výške príslušnej ku dňu vzniku omeškania, t. j. ku dňu 17. 5. 2008, keďže omeškanie začína týmto dňom a stále trvá. Vo zvyšnej časti príslušenstva súd prvého stupňa návrh zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) a žiadnemu z čiastočne úspešných účastníkov náhradu trov konania nepriznal. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, rozsudok súdu prvého stupňa žiadal zmeniť tak, že súd odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.004,81 eur, úrok z omeškania zo sumy 497,91 eur vo výške 11,6 % ročne od 2. 11. 2010 do zaplatenia, úrok z omeškania zo sumy 754,60 eur vo výške 8,5 % ročne od 2. 11. 2010 do zaplatenia, debetný úrok zo sumy 67,23 eur vo výške 25 % ročne od 1. 10. 2010 do zaplatenia, povinnosť nahradiť trovy konania v sume 60 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 496,08 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podal v časti, v ktorej súd prvého stupňa jeho návrh zamietol, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami a inou vadou konania, majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (ust. § 205 ods.2 pís. b/, d/ a f/ O.s.p.). Namietal, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že zosplatnením úveru veriteľovi zaniká nárok na riadny zmluvne dohodnutý úrok v čase po splatnosti úveru. Takúto konštrukciu označil za v rozpore s hospodárskym účelom zmluvy o úvere, keďže vyhlásenie splatnosti úveru je oprávnením veriteľa, nie jeho povinnosťou. Vyhlásením splatnosti úveru by bol veriteľ ukrátený o zmluvne dohodnutý riadny úrok z úveru. Takáto konštrukcia by navodzovala situáciu, kedy by sa veritelia vyhýbali vyhláseniu splatnosti úverov. Vo vzťahu k nepriznanej úhrade za výzvy adresované odporcovi navrhovateľ poukázal na znenie čl. IV ods. 7 Obchodných podmienok pre povolené prečerpanie k bežnému účtu, bod 75. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli priložené k podanému návrhu a skutočnosť, že odporcovi cena týchto služieb bola pravidelne oznamovaná v jednotlivých výpisoch z účtu. Poplatky boli navrhovateľom vyúčtované za 2 výzvy á 16,60 eur (zo dňa 4. 3. 2008 a zo dňa 21. 4. 2008). Zdôraznil pritom, že odporca navrhovateľom uplatnený nárok nijako nesporoval a súd navrhovateľa na predloženie týchto listinných dôkazov nevyzval. Navrhovateľ bol tiež toho názoru, že poplatok v uplatnenej výške nemožno jednoznačne považovať za neprimeraný a rovnako nie je možné jeho výšku obmedziť len na výšku poštovného, ale je potrebné mať na zreteli skutočnosť, že rovnako ide o bankovú službu, ktorá bola odporcovi riadne a v súlade s uzatvorenou zmluvou (obchodnými podmienkami) poskytnutá. Za neopodstatnené zo strany súdu označil aj teoretizovanie o tom, že spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvniť počet zaslaných výziev, nakoľko v danom prípade nemožno konštatovať, že by navrhovateľ zneužíval takéto oprávnenie a odporcovi by zasielal neprimerané množstvo upomienok, za ktoré by si uplatňoval bankové poplatky. Výšku účtovaných poplatkov odporca preto považoval za v súlade s uzatvorenou zmluvou, občianskoprávnymi predpismi, ako aj ochranou spotrebiteľa a obvyklou bankovou praxou. Za neodôvodnené a v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. označil navrhovateľ rozhodnutie súdu v časti nepriznaného debetného úroku vo výške 25 % ročne zo sumy 67,23 eur od 1. 10. 2010 do zaplatenia. K uvedenému nároku navrhovateľ poukázal na to, že účastníci konania sa výslovne v zmluve o bežnom účte dohodli, že odporca sa zaväzuje čerpať peňažné prostriedky len do zmluvne povoleného prečerpania, a že debetný zostatok na bežnom účte sa bude úročiť debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou navrhovateľom. Debetná úroková sadzba pritom nie je sankciou, keďže bežný účet v zásade neslúži na prečerpanie finančných prostriedkov, a teda majiteľovi neumožňuje mať záporný zostatok na bežnom účte. Úročenie tzv. debetného zostatku (nepovoleného prečerpania na bežnom účte) debetnou úrokovou sadzbou, ktorá je vyššia ako je bežný riadny úrok, je štandardnou praxou v bankovom sektore pri poskytovaní bankových služieb jednotlivým klientom. Nárok na debetný zostatok a debetný úrok nie je nárokom vyplývajúcim z úverového vzťahu, ale zo vzťahu založeného zmluvou o bežnom účte. Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nesprávnosť rozhodnutia o náhrade trov konania, keď v zmysle prvostupňového rozhodnutia mal navrhovateľ úspech v časti 68 % a neúspech v časti 32 %. Súd prvého stupňa mal preto navrhovateľovi ako úspešnejšiemu účastníkovi priznať trovy konania minimálne vo výške 36 %. Odporca zastúpený opatrovníčkou sa k podanému odvolaniu v stanovenej lehote písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné len vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku vo veci samej súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). V súvislosti s podaným opravným prostriedkom navrhovateľa považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov odvolateľa obsiahnutých v podanom odvolaní. V prejednávanej veci si navrhovateľ podaným návrhom uplatnil peňažný nárok na zaplatenie istiny vo výške 1.004,81 eur pozostávajúcej z neuhradenej sumy povoleného prečerpania vo výške 479,91 eur, riadneho úroku vyčísleného k 1. 11. 2010 vo výške 223,50 eur, úroku z omeškania vyčísleného k 1. 11. 2010 vo výške 182,98 eur, debetného zostatku vo výške 67,23 eur a poplatkov vo výške 33,19 eur. V časti žalovaného príslušenstva si navrhovateľ voči odporcovi uplatnil aj úrok zo sumy 497,91 eur vo výške 11,6 % p.a. od 2. 11. 2010 do zaplatenia, debetný úrok zo sumy 67,23 eur vo výške 25 % p.a. od 1. 10. 2010 do zaplatenia, úrok z omeškania zo sumy 754,60 eur vo výške 15 % p.a. od 2. 11. 2010 do zaplatenia. Právnym titulom uplatneného nároku mala byť jednak zmluva o povolenom prečerpaní č. XXXXXXXXXR uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 7. 2. 2006, na základe ktorej bolo odporcovi povolené prečerpanie k bežnému účtu do výšky úverového limitu 497,91 eur s individuálne dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou, ako aj zmluva o bežnom účte, uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 30. 9. 2005, predmetom ktorej bolo zriadenie a vedenie osobného účtu zo strany navrhovateľa, čerpanie peňažných prostriedkov a vystavovanie platobných príkazov odporcom len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte s tým, že v prípade nepovoleného prečerpania bude debetný zostatok úročený debetnou úrokovou sadzbou vyhlasovanou navrhovateľom. Súd prvého stupňa žalovanému nároku vyhovel len v časti žalovanej istiny a príslušenstva, keď navrhovateľovi napadnutým rozsudkom priznal sumu vo výške 683,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 565,14 eur od 2. 11. 2010 do zaplatenia a vo zvyšku jeho návrh zamietol. K navrhovateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. (t. j.), že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.), ktorým je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. Súd prvého stupňa za dôvodný uznal nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy povoleného prečerpania vo výške 497,91 eur, sumy debetného zostatku vo výške 67,23 eur a 8,5 % ročný úrok z omeškania od 17. 5. 2008 do 1. 11. 2010 zo sumy 565,14 eur, t. j. sumu 118,31 eur. Nárok na zaplatenie poplatku za výzvy adresované odporcovi vo výške 33,19 eur vyhodnotil ako nepreukázaný a čo do výšky neprimeraný. V časti uplatneného príslušenstva dospel k záveru, že po zosplatnení celého dlhu, t. j. od 1. 5. 2008 navrhovateľovi neprislúcha nárok na riadny úrok vo výške 11,6 % p.a., ale len nárok na zákonný úrok z omeškania, a to vo výške 8,5 % p.a., ( podľa zákonnej úrokovej sadzby NBS ku dňu 17. 5. 2008 vo výške 4,25 % ) nie ako si navrhovateľ uplatnil vo výške 15 %. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní proti zamietajúcej časti priznania riadnych úrokov z omeškania považoval za nevyhnutné priznať mu úroky až do momentu vrátenia finančných prostriedkov, s odôvodnením neexistencie žiadneho právneho predpisu, stanoviaceho, že zosplatnením úveru veriteľovi zaniká nárok na riadny zmluvne dohodnutý úrok v čase po splatnosti úveru, jeho námietky neposúdil odvolací súd ako opodstatnené. Je nesporné, že úverový vzťah spočíva v poskytnutí peňažných prostriedkov a do vrátenia týchto prostriedkov má dlžník platiť úroky. Účastníci zmluvného vzťahu pritom ani nemusia dohodnúť čas, na ktorý sa úver, resp. iný nárok (v tomto prípade zo Zmluvy o povolenom prečerpaní) poskytuje. V takom prípade vzniká právo na úroky až do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. V opačnom prípade, teda ak dlžník poskytnuté peňažné prostriedky do dohodnutej, veriteľom určenej doby nevráti, (v prejednávanej veci došlo k zosplatneniu záväzku odporcu ku dňu 30. 4. 2008, s poskytnutím lehoty na zaplatenie do 16. 5. 2008), prichádza do úvahy za obdobie po splatnosti úveru už len platenie úrokov z omeškania. Tento záver vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku NS SR, R 59/1998, podľa ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Oproti odplatným úrokom ide o odlišný inštitút a ten má sankčnú povahu. V opačnom prípade by na ťarchu dlžníka (a v preskúmavanej veci aj spotrebiteľa) dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. V danej veci navrhovateľ pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, čím treba považovať celý dlh za splatný a logicky nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie aj úrokov z úveru. Na podporu uvedeného názoru treba poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ?S 476/2012 <http://merit.slv.cz/IV.US476/2012>-14 zo dňa 18. 9. 2012. K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že vyhlásenie splatnosti úveru je oprávnením veriteľa, nie jeho povinnosťou a vyhlásením splatnosti by bol veriteľ ukrátený o zmluvne dohodnutý riadny úrok z úveru, odvolací súd dopĺňa, že predčasné zosplatnenie úveru je svojou povahou jednostranným, sankčným právnym inštitútom, umožňujúcim veriteľovi požadovať zmenou záväzku jednorazové okamžité vrátenie celej požičanej sumy a dlžník je od tohto času v omeškaní a je povinný platiť úroky z omeškania. Inak povedané, s poukazom na mechanizmus úverového vzťahu, pri ktorom dochádza na strane veriteľa k nemožnosti nakladania s poskytnutou sumou, a teda za obdobie stavu prechodnej absencie poskytnutých finančných prostriedkov prináležia veriteľovi úroky z požičanej sumy ale ak už dlžník nemá možnosť peniaze užívať, dochádza teda k zmene stavu (záväzku), veriteľ stráca právny titul na inkasovanie úrokov. S uvedeným stavom sa prirodzene spájajú sankcie na strane dlžníka a na tento účel je kogentným určujúcim pravidlom ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 3a nar. vl. č. 87/1995 Z. z. V nadväznosti na uvedené je potom odôvodnenie súdu prvého stupňa v tejto časti vecne správne a v prirodzenej korešpondencii s ním bolo postačujúce aj jeho odôvodnenie v časti nepriznania debetného úroku z debetného zostatku 67,23 eur, vychádzajúceho z rovnakého mechanizmu posudzovania. Navyše ak odvolací súd nemohol vzhľadom na nepodanie opravného prostriedku v tejto časti, opodstatnenosť priznania samotného debetného zostatku 67,23 eur, v odvolacom konaní preskúmať. Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani navrhovateľom predostretú argumentáciu o nároku na debetný zostatok a debetný úrok, vyplývajúceho nie z úverového vzťahu ale zo vzťahu založeného zmluvou o bežnom účte, nakoľko základ nároku navrhovateľa, či jeho právneho predchodcu v písomných podaniach a listinných dôkazoch tvoriacich obsah súdneho spisu, je terminologicky založený na nárokoch u poskytnutého úveru (viď. napr. č.l. 15 oznámenie o zosplatnení úveru etc.). Aj v časti navrhovateľom napadnutého zamietnutia poplatkov vo výške 33,19 eur za služby spojené so zriadením a vedením účtu, resp. poskytnutím povoleného prečerpania k bežnému účtu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa, ktorý dôvodil ich nepredložením a teda nepreukázaním ich odoslania. V tejto súvislosti poukazuje na ust. n§ 79 ods. 2 O.s.p. podľa ktorého navrhovateľ je povinný už k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, na ust. § 120 ods. 1 O. s. p. podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a na ust. § 101 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Argumentácia navrhovateľa o tom, že odporca tento nárok navrhovateľa nikdy nesporoval a súdom nebol na predloženie týchto dôkazov vyzvaný, zostáva v rovine irelevancie jeho tvrdení. Nad rámec uvedeného súdom prvého stupňa o vytvorení priestoru pre získanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľom, keď poplatok za výzvu na zaplatenie dlhu zjavne presahuje skutočné náklady na jej odoslanie, odvolací súd dodáva, že priestor na úhradu takýchto poplatkov si navrhovateľ vytvoril už uplatnením nároku na debetný zostatok, nakoľko jednotlivé na ťarchu účtu odporcu zaúčtované pohľadávky navrhovateľa podľa popisu v histórii bežného účtu odporcu, predstavujú poplatky za avízo, poplatky za upomienku, poštovné a servisné poplatky. V súvislosti s uvedeným odvolací súd ešte upriamuje pozornosť na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky v ktorej pripomína, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, I. ÚS 352/6, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. ? 157 ods. 2 O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd ale ako vecne nesprávny zmenil odvolaním napadnutý, a od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania, ktorým nebolo žiadnemu z účastníkov priznané právo na náhradu trov konania, odôvodnené čiastočným úspechom oboch účastníkov konania. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania, ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku resp. procesná obrana proti tvrdenému nároku. Nevyhnutné sú tie trovy, ktoré sa musia vynaložiť na procesné úkony nariadené súdom, potrebné na zaujatie procesného stanoviska k žalobe, k meritórnemu vyjadreniu účastníka konania, k vykonanému dôkazu, na použitie opravných prostriedkov, zaplatenie súdnych poplatkov a na hotové výdavky. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva sa nemôžu posudzovať ako celok, teda aj v prípade, ak účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech vo veci, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Podľa § 142 ods. 2 O.s.p. ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V danom prípade súd prvého stupňa nepriznal žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania po posúdení, že obaja mali úspech v konaní len čiastočný. Odvolací súd nestotožniac sa s takýmto posúdením súdu prvého stupňa, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za úspech účastníka rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p., teda riadiac sa inou časťou vety tohto odseku, a to ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí.... Postupom vychádzajúcim z hypotézy tejto časti ustanovenia rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil a čiastočne úspešnému navrhovateľovi okrem súdneho poplatku za návrh na začatie konania vo výške 21,60 eur ( 36 % zo sumy 60,- eur ) priznal náhradu trov prvostupňového konania, podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, § 15a a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30. 6. 2013. Trovy právneho zastúpenia priznal navrhovateľovi v celkovej výške 108,95 eur, a to za 5 úkonov právnej služby, z toho 3x á 61,40 eur (1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 1. 11. 2010, 2. písomné podanie na súd - návrh na začatie konania zo dňa 29. 11. 2010, 3. účasť na pojednávaní dňa 11. 5. 2012, 2 x úkon právnej služby á 15,35 eur, t.j. vo výške 1 za účasť na pojednávaní bez prejednania veci v dňoch 11. 1. 2012 a 16. 3. 2012, (oproti navrhovateľom predloženému vyčísleniu celej hodnoty úkonu vo výške 61,40 eur), režijný paušál: 2x á 7,21 eur (za rok 2010) a 3x á 7,63 eur (za rok 2012). K tomu navrhovateľovi priznal 20 % DPH vo výške 50,40 eur. Spolu navrhovateľovi priznal trovy prvostupňového konania vo výške 130,55 eur, v ktorej je premietnutý pomer úspechu navrhovateľa v spore, vo výške 36 %. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 142 ods. 3 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľa, ktorý by v odvolacom konaní bol povinný nahradiť odporcovi neúspešnému v nepatrnej časti trovy v súvislosti s týmto konaním vzniknuté, ich náhradou nezaťažil, nakoľko odporca si ich náhradu neuplatnil (? 151 ods. 1 O.s.p. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/1963/99/>) a z obsahu spisu mu vznik trov odvolacieho konania ani nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.