Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/481/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211200295 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211200295.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: SENES, spol. s r.o., Vlčie hrdlo, Bratislava, IČO: 31 385 940, zastúpeného JUDr. Annou Ďurkovičovou, advokátkou so sídlom Drieňová 34, Bratislava, proti žalovanému: AVIDOL, s. r. o., so sídlom Ivanská cesta 10, Bratislava, IČO: 35 931 299, zastúpenému Mgr. Katarínou Bugáňovou, so sídlom Seberíniho 2, Bratislava, o zaplatenie 590,25 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 07. apríla 2014, č. k. 7C/186/2011- 146, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v konečnom rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým čiastočným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 590,25 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že o úrokoch z omeškania a trovách konania rozhodne v konečnom rozsudku. Rozhodol tak podľa § 10 ods. 1 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. a § 152 ods. 2 O. s. p. s odôvodnením, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný bol vlastníkom bytu č. I. XX, K. M. XX, I., Y.G. na P. Č.. XXXX K. D.. Ú.. J., a to 21. 03. 2007 do 05. 11. 2009 (podľa údaja z katastra nehnuteľností) a taktiež medzi účastníkmi nebolo sporné, že uzatvorili zmluvu o výkone správy, na základe ktorej žalobca vykonával správu domu, v ktorom sa predmetný byt nachádzal. Na základe výpočtového listu poplatkov a zálohových platieb bol žalovaný povinný uhrádzať za byt č. XX K. K. XX na M. ulici žalobcovi od 01. 07. 2008 zálohovú platbu v sume 3.547 Sk (117,74 eur), 01. 09. 2008 zálohovú platbu v sume 3.547 Sk (117,74 eur) a od 01. 02. 2009 zálohovú platbu v sume 117,74 eur. Žalobca vyhotovil vyúčtovanie nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním predmetného bytu, z ktorého vyplýva, že nedoplatok žalovaného na nákladoch za užívanie bytu a plneniach spojených s užívaním predmetného bytu predstavoval za obdobie od 01. 07. 2008 do 31. 12. 2008 sumu 460,43 eur. Žalobca vyhotovil opravné vyúčtovanie nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním predmetného bytu, z ktorého vyplýva, že náklady za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu predstavovali za obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2009 sumu 590,25 eur. Žalovaný neuhradil ani časť z predpísaných platieb a úhrad za rok 2009 v celkovej sume 941,92 eur; dňa 12. 11. 2009 uhradil sumu 460,43 eur, ktorá predstavovala nedoplatok žalovaného na nákladoch za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu v roku 2008. Predmetom tohto konania bol nedoplatok z vyúčtovania nákladov týkajúcich sa predmetného bytu za rok 2009. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný neplatil za predmetný byt žiadne pravidelné mesačné zálohové platby, keď v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz preukazujúci, že by mesačné zálohové platby za celé obdobie, počas ktorého byt vlastnil, ale najmä v roku 2009, platil. Poukazoval na vyhlásenie žalobcu, že žalovaný nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv ku dňu 07. 10. 2008, ktoré sa nachádza v katastri nehnuteľností, toto však nemožno považovať vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu, za dôkaz o úhradách zálohových platieb (a už vôbec nie za rok 2009) a skôr sa javí byť pravdivé vysvetlenie žalobcu v tom smere, že toto vyhlásenie bolo vydané účelovo, pretože žalovaný nemal peniaze a chcel predávať byty, aby nejaké peniaze získal. Námietku žalovaného, že došlo k zmene v osobe konateľa, pričom predchádzajúci konateľ neodovzdal novému konateľovi účtovné doklady, posúdil ako nedôvodnú a poukázal na to, že ide o vnútornú záležitosť žalovaného, poukázal aj na svedeckú výpoveď K.X. P., I.ývalého konateľa žalovaného, ktorý uviedol, že účtovné doklady odovzdal novému konateľovi pánovi T. a konštatoval, že žalovanému nič nebránilo vyžiadať si z banky výpis z akéhokoľvek účtu, ktorého bol žalovaný v minulosti majiteľom, aby preukázal, že uhrádzal mesačné zálohové platby z tohto účtu. Ďalej uviedol, že žalovaný tiež tvrdil, že platby mohol uskutočňovať aj v hotovosti, čo však poprel svedok K. P., ktorý uviedol, že medzi žalovaným a žalobcom neprebiehali žiadne platby v hotovosti. Žalovaný tiež namietal, že náklady spojené s užívaním bytu za žalované obdobie boli nesprávne vyúčtované, v neprimerane vysokej celkovej sume, čo však bližšie nekonkretizoval a pokiaľ poukazoval na to, že žalobca si neplnil riadne niektoré svoje povinnosti spojené s výkonom správy, napr. upratovanie, uviedol, že položka upratovanie predstavuje z celkovej sumy nákladov za rok 2009 iba sumu 20,99 eur, pričom žalovaný nepreukázal, že pokiaľ aj boli nejaké nedostatky v upratovaní, že na upratovanie napriek tomu neboli v roku 2009 vynaložené vyúčtované náklady. Poukázal aj na výpoveď svedka Z. P., ktorý uviedol, že tieto nedostatky neboli dôvodom, pre ktoré neboli platené zálohové platby, ale bolo to z dôvodu nedostatku peňazí. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalovaný dňa 12. 11. 2009 uhradil sumu 460,43 eur, ktorá zodpovedá nedoplatku za rok 2008, čím potvrdil oprávnenosť vyúčtovaných nákladov za rok 2008. Dospel k záveru, že žalobca riadne vyúčtoval náklady za predmetný byt za rok 2009, pričom toto vyúčtovanie sa nejaví byť nesprávne, ani sa nejaví, že by náklady boli účtované v neprimeranej výške a žalovaný nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by sa preukázala neoprávnená výška účtovaných nákladov. Žalovaný tiež nepreukázal, že by zaplatil náklady za byt za rok 2009, či už vo forme mesačných zálohových platieb, alebo nedoplatku z vyúčtovania. 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalovaný, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože nesprávne posúdil dôkaz navrhnutý žalovaným, a to konkrétne vyhlásenie žalobcu o neexistencii nedoplatkov žalovaného ku dňu 07. 10. 2008. Z uvedeného vyhlásenia podľa jeho názoru vyplýva, že nárok žalobcu na úhradu zálohových platieb za obdobie júl 2008 až september 2008 je neoprávnený. Namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku s týmto dôkazom nesprávne právne vysporiadal, tento dôkaz hodnotil v rozpore s ustanovením § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami, treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Podľa jeho názoru súd vyhlásenie žalobcu interpretoval v rozpore s jazykovým prejavom v ňom obsiahnutým, t. j. výklad predmetného právneho úkonu použitý súdom, je pre rozpor so zákonom v rámci hodnotenia dôkazov neprípustný. Uvedený výklad je tiež v rozpore so všeobecnou právnou zásadou contra proferentem, v zmysle ktorej výklad úkonu je v pochybnostiach potrebné vykladať v neprospech strany, ktorá sporný obsah použila ako prvá. Ďalej namietal, že uvedený výklad je neprípustný aj z dôvodu účelovej zmeny argumentácie - t.j. nie je prípustné interpretovať úkon účelovo raz ako riadny platný jednostranný právny úkon (na účely katastra nehnuteľnosti) a inokedy ako neplatný právny úkon (na účely vymáhania pohľadávky). Uvedené je v rozpore s princípom právnej istoty. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia za jeho vyjadrenie spolu v sume 46,24 eur. Uviedol, že žalovaný nemal prostriedky na platenie platieb za užívanie bytov a tieto mal získať z predaja bytov, ktorý však mohol uskutočniť až po zápise svojho vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a katastrálny úrad ako podmienku pre zápis vlastníctva vyžadoval potvrdenie správcu, že na zapisovanej nehnuteľnosti neviaznu dlhy. Preto žalobca v záujme dosiahnutia zaplatenia dlhu účelovo vystavil žalovanému potvrdenie, že k 07. 10. 2008 žalovaný nemá nedoplatky na úhradách, aj keď toto potvrdenie nezodpovedalo skutočnosti. Podľa oznámenia katastrálneho úradu z 03. 07. 2012 "k prevodu daného priestoru na súčasného vlastníka nebolo vyhlásenie doložené v spise V21810/09, ale v návrhu na vklad do KN pod týmto číslom bola odvolávka, že v spise č. V29004/08 sa nachádza vyhlásenie správcu, keďže išlo o hromadné vyhlásenie správcu". Žalovaný však v skutočnosti žalobcovi nič neplatil, ani v priebehu konania žiadnu platbu nepreukázal. Až dňa 12. 11. 2009 zaplatil žalobcovi sumu 4.522,29 eur bez bližšieho určenia, a preto žalobca túto sumu alikvotne rozúčtoval na jednotlivé byty, pričom na byt I. XX pripadla a dňom 12. 11. 2009 bola zaúčtovaná suma 460,43 eur, pokrývajúca dlžnú sumu za rok 2008. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu v časti, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 590,25 eur, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný na svoju obranu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 CSP (§ 132 O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 10 ods. 1 a 6 zákona č. 182/1993 Z.z. a správne dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne v konaní domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 590,25 eur, keď riadne vyúčtoval náklady za predmetný byt za rok 2009, ktoré žalovaný nezaplatil a v konaní nenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by sa preukázala neoprávnená výška účtovaných nákladov a taktiež nepreukázal, že by zaplatil náklady za byt za rok 2009, či už vo forme mesačných zálohových platieb alebo nedoplatku z vyúčtovania. 6. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu v tejto časti vyhovel, ako aj úvahy, ktorými sa riadil pri hodnotení dôkazov, vysporiadal sa dôsledne so všetkými námietkami vznesenými žalovaným v konaní, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať sa presvedčivé. 7. Správne súd prvej inštancie ustálil, že v konaní medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný bol vlastníkom bytu č. I. XX, K. M. XX, I., zapísaného na LV Č.. XXXX K. D.. Ú.. J. od 21. 03. 2007 do 05. 11. 2009, a taktiež nebolo sporné medzi stranami, že uzatvorili zmluvu o výkone správy, na základe ktorej žalobca vykonával správu domu, v ktorom sa predmetný byt nachádzal. Predloženým listom poplatkov a zálohových platieb bolo preukázané, že žalovaný bol povinný platiť žalobcovi zálohové platby v sume 117,74 eur, a to od 01. 07. 2008, avšak podľa vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním predmetného bytu vznikol žalovanému nedoplatok za obdobie od 01. 07. 2008 do 31. 12. 2008 v sume 460,43 eur, ktorý uhradil dňa 12. 11. 2009 a za rok 2009 mu podľa predloženého vyúčtovania nákladov za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním predmetného bytu vznikol nedoplatok v sume 590,25 eur. Žalovaný v konaní nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal úhradu predpísaných zálohových platieb, a to ani čiastočne, alebo úhradu nedoplatku vyplývajúceho z vyúčtovania za rok 2009 a tieto skutočnosti neboli preukázané ani svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov. Pokiaľ žalovaný poukazoval na vyhlásenie žalobcu, že žalovaný nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu ku dňu 07. 10. 2008, ktoré bolo prílohou zmluvy o prevode vlastníctva bytu, súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s týmto predloženým dôkazom náležite vysporiadal, pričom tento dôkaz vyhodnotil aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi a správne dospel k záveru, že vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu nemožno toto vyhlásenie žalobcu považovať za dôkaz o úhradách zálohových platieb žalobcom a vyhodnotil ako pravdivé vysvetlenie žalobcu, že predmetné vyhlásenie bolo vydané účelovo, aby žalovaný mohol získať peniaze predajom bytov. 8. Nedôvodne žalovaný v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie vyhlásenie žalobcu o neexistencii nedoplatkov žalovaného ku dňu 07. 10. 2008 hodnotil v rozpore s § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď toto vyhodnotil v rozpore s jazykovým prejavom v ňom obsiahnutým, v dôsledku čoho dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. 9. Hodnotenie dôkazov vykonávaných v občianskom súdnom konaní upravuje ustanovenie § 191 CSP (§ 132 O. s. p.), podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 10. V zmysle vyššie uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu, i keď žalobca v tomto vyhlásení vyhlásil, že žalovaný nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu ku dňu 07. 10. 2008, nemožno tento dôkaz hodnotiť len jednotlivo podľa jazykového prejavu v ňom obsiahnutého, ale aj o vo vzájomných súvislostiach s ostatnými vykonanými dôkazmi a v danom prípade vzhľadom na to, že žalovaný neprodukoval v konaní žiaden dôkaz preukazujúci úhradu či už zálohových platieb alebo vyúčtovaného nedoplatku za rok 2009, pričom svedok K.X. P. uviedol, že zálohové platby za rok 2009 žalovaný asi neplatil a zároveň uviedol, že medzi stranami neprebiehali žiadne platby v hotovosti, ďalej uviedol, že hlavný dôvod neplatenia zálohových platieb bol nedostatok peňazí, potvrdil platobnú neschopnosť žalovaného, ktorá bola tiež dôvodom dohody so žalobcom o tom, že náklady za byty, ktoré ešte neboli prevedené na vlastníka, sa zaplatia z výnosov z predaja týchto bytov; nemožno na základe predmetného vyhlásenia žalobcu považovať za vierohodne preukázanú skutočnosť, že žalovaný nemal nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním predmetného bytu k uvedenému dátumu, a to k 07. 10. 2008. Svedecké výpovede vypočutých svedkov, ale aj skutočnosť, že až dňa 12. 11. 2009 uhradil žalovaný sumu 460,43 eur, ktorá predstavovala nedoplatok žalovaného na nákladoch za užívanie bytu a plnenia spojené s užívaním bytu v roku 2008, nasvedčujú pravdivosti tvrdeniu žalobcu o tom, že predmetné vyhlásenie žalobcu nezodpovedalo skutočnosti a toto vystavil len za účelom dosiahnutia zaplatenia dlhu po odpredaji bytov žalovaným. Správne preto súd prvej inštancie s prihliadnutím na ostatné okolnosti prípadu, vyplývajúce z ďalších vykonaných dôkazov dospel k záveru, že predmetné vyhlásenie žalobcu nemožno považovať za dôkaz preukazujúci úhradu zálohových platieb. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v celom rozsahu stotožnil. 11. Obsah odvolania žalovaného preto nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 12. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 381 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol, keď s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 3 CSP rozhodne o nich súd prvej inštancie, ktorý si vyhradil rozhodnúť o trovách konania v konečnom rozsudku. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).