Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cob/197/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211205826 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211205826.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: BKS-Leasing a. s., Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 31 644 333, zastúpeného: Mgr. Miroslavom Rybánskym, advokátom, Kresánkova 3580/7A, 841 05 Bratislava - Karlova Ves, proti žalovanému: Plastic People, s. r. o. , Dunajská I. 7664/12, 811 08 Bratislava, IČO: 35 846 666, zastúpenému: JUDr. Líviou Krnčokovou, advokátkou, 29. augusta č. 5, 811 08 Bratislava, o zaplatenie 12.486,49 eur spolu s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/123/2011-310 zo dňa 13.06.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 54Cb/123/2011-310 zo dňa 13.06.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 749 eur titulom náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok a sumu 2.475,50 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 09.03.2011, doručenou súdu dňa 10.03.2011, domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na uhradenie istiny vo výške 12.486,49 eur spolu s príslušenstvom, ako i náhradu trov konania. Zistený skutkový stav súd prvého stupňa právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 269 ods. 2, § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa článkov VII bod 7.5, IX. bod 9.3, 9.12, 9.12.1 Dohody o všeobecných podmienkach finančného leasingu (ďalej len „DVPL“). Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ uzavrel so žalovaným ako leasingovým nájomcom leasingovú zmluvu č. Q. dňa 16.06.2008, predmetom ktorej bolo 9 kusov zostavy hákových naťahovacích kontajnerov, ktoré leasingová spoločnosť dodala žalovanému. Žalovaný sa zaviazal uhrádzať počas 16 mesiacov leasingové splátky podľa splátkového kalendára. Nakoľko sa dostal do omeškania s uhradením 4. a 5. splátky, žalobca vypracoval dňa 23.06.2009 predčasné ukončenie leasingovej zmluvy č. Q., kde uviedol, že leasingovú zmluvu vypovedá ku dňu 25.01.2010. Tieto skutočnosti neboli v danom konaní sporné. Súd prvého stupňa mal z priloženej fotokópie „predčasného ukončenia leasingovej zmluvy“ preukázané, že napriek skutočnosti, že vypovedanie leasingovej zmluvy bolo vypracované dňa 23.06.2009, žalovanému bolo doručené až dňa 17.02.2010. Žalovaný súdu preukázal, že dňa 26.06.2009 uhradil žalobcovi splátku číslo 4. vo výške 1.775,94 eur a dňa 29.06.2009 splátku č. 5. vo výške 1.775,94 eur, takže v čase doručenia výpovede žalovanému (17.02.2010 - kedy sa stala účinnou) boli dlžné splátky už uhradené. Poukázal na to, že samotný žalobca uvádza vo výpovedi leasingovej zmluvy, že žalovaný je povinný uhradiť dlžné splátky splátku č. 4 a 5.) do 07.07.2009, čo žalovaný aj splnil. Konajúci súd poukázal ďalej na to, že vo výpovedi leasingovej zmluvy bolo súčasne uvedené, že žalovaný je povinný predmet leasingu odovzdať ihneď splnomocnenému zástupcovi žalobcu, pričom v DVPL je upravené, že nájomca je povinný vrátiť predmet leasingu prenajímateľovi ku dňu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy do sídla prenajímateľa, pokiaľ prenajímateľ neuvedie v písomnej výpovedi inak. Súd mal za to, že žalobca určil vo výpovedi iný spôsob odovzdania predmetu leasingu, ako je určený vo DVPL. Argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdil, že vo výpovedi chcel len upresniť osobu, ktorej má žalovaný odovzdať predmet leasingu s tým, že naďalej trvá, že predmet má odovzdať v sídle žalobcu, považoval za účelovú. Súd taktiež nemal žiadnym spôsobom preukázané, že by splnomocnený zástupca, prípadne sám žalobca kontaktoval akýmkoľvek spôsobom žalovaného, aby odovzdal predmet leasingu. Práve naopak, z e-mailovej komunikácie uskutočnenej medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 23.05.2011 vyplýva, že žalobca kontaktoval žalovaného, žiadal o poskytnutie súčinnosti a umožnenie vstupu do areálu žalovaného, kde sa nachádza predmet leasingu, za účelom obhliadky a vyhotovenia fotodokumentácie daného predmetu leasingu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že dňa 26.02.2010 vyhotovil žalobca finančné vyrovnanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy č. Q. a uplatnil si nárok na neuhradenú časť obstarávacej ceny vo výške 12.308,04 eur, nárok na náklady za agentúru vo výške 79,00 eur, ako i nárok na zmluvnú pokutu vo výške 99,45 eur. Vyslovil názor, že neuhradenú časť obstarávacej ceny vo výške 12.308,04 eur si žalobca uplatnil v rozpore s článkom IX bod 9.12 časť 9.12.1 písm. a) DVPL, kde je priamo upravené, že škoda sa určí ako rozdiel predajnej ceny odobraného predmetu leasingu (bez DPH) a sumy neuhradenej obstarávacej ceny. Konajúci súd nemal zo strany žalobcu preukázané, že v čase vypracovania finančného vyrovnania by bol predmet leasingu predal tretej strane, prípadne, že by podnikol relevantné kroky smerujúce k predaju predmetu leasingu. Poukázal na to, že žalobca až dňa 29.04.2011 vypracoval ponuku na predaj predmetu leasingu, ktorou kontaktoval potencionálnych kupujúcich, pričom takéto konanie považoval za výslovne účelné. Konštatoval, že zo žiadnych ustanovení DVPL nevyplýva, že žalobcovi by vznikol nárok na zaplatenie neuhradenej časti obstarávacej ceny. Uviedol, že pokiaľ by súd prisvedčil názoru, že žalobcovi vznikne nárok na zaplatenie neuhradenej časti obstarávacej ceny, došlo by k výraznému poškodeniu práv žalovaného, nakoľko žalobca by na jednej strane bol súčasne vlastníkom predmetu leasingu (keďže vlastnícke právo neprešlo na žalovaného) a súčasne by mu bolo priznané právo na zaplatenie zvyšnej časti neuhradenej obstarávacej ceny, čiže v konečnom dôsledku by mu bola uhradená celá obstarávacia cena predmetu leasingu. K ďalšiemu nároku žalobcu vo výške 79 eur uviedol, že náklady agentúre neboli súdu žiadnym spôsobom preukázané a ani bližšie špecifikované a samotnú skutočnosť, že bola vystavená faktúra č. F., nepovažoval za dostatočne preukazujúcu dôvodnosť jej vystavenia. Záverom súd prvého stupňa poukázal na to, že v sporovom konaní platí takzvaná prejednávacia zásada, ktorá znamená, že je vecou účastníkov konania tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O. s. p., § 101 ods. 1 O. s. p.) a povinnosť dôkaznú (§ 120 O.s.p.). V danom prípade konajúci súd konštatoval, že žalobca si síce splnil svoju povinnosť tvrdenia, ale nenavrhol dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali pravdivosť jeho tvrdení. Na základe hodnotenia dôkazov súd uzavrel, že výsledok dokazovania nepotvrdil pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu a skutkový stav bol zistený inak, ako to žalobca uviedol. Zo zisteného a preukázaného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k názoru, že žaloba je nedôvodná, nakoľko žalobca nepreukázal tvrdené skutočnosti, z ktorých by vyplýval nárok na zaplatenie ním požadovaných súm, nepreukázal ani porušenie povinností zo strany žalovaného, ktoré by zakladali právo uplatňovať si prípadné nároky z predčasného ukončenia leasingovej zmluvy, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 749 eur a titulom náhrady trov konania za zaplatený súdny poplatok a sumu 2.475,50 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. - v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l, z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. - súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podotkol, že predčasné ukončenie leasingovej zmluvy bolo vykonané v súlade s čl. IX. bod 9.2.1, podľa ktorého bol oprávnený zmluvu vypovedať ak „nájomca mešká so zaplatením leasingovej splátky, zmluvnej pokuty alebo iného oprávneného záväzku voči prenajímateľovi po dobu dlhšiu ako jeden mesiac, prípadne, ak nájomca kumulatívne mešká s ľubovoľnou z uvedených platieb po dobu dlhšiu ako dva mesiace za celé obdobie trvania leasingovej zmluvy.“ Keďže žalovaný bol v omeškaní so zaplatením 4. a 5. splátky, považoval za zrejmé, že výpovedný dôvod existoval. Žalobca ďalej uviedol, že následne vypracoval finančné vyrovnanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy, ktoré malo zároveň povahu výzvy adresovanej žalovanému na úhradu náhrady škody, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia ustanovení leasingovej zmluvy a na úhradu zmluvnej pokuty. Bol toho názoru, že v predmetnej právnej veci boli naplnené všetky predpoklady vzniku škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, a to: a) porušenie povinnosti zo záväzku - porušenie povinnosti odporcu uhrádzať leasingové splátky riadne a včas a zároveň naplnenie predpokladov uvedených v čl. IX. bod 9.2.1 a 9.2.2 DVPL, b) vznik škody - spočívajúci v nákladoch, ktoré vynaložil v súvislosti s predčasným ukončením zmluvy (agentúra - poplatok za zastúpenie) a reálny úbytok na majetku v dôsledku vynaloženia peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, zodpovedajúci neuhradenej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, ktorú mal žalovaný povinnosť uhradiť spolu s finančnými výnosmi a c) príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo záväzku a vznikom škody - škoda, ktorej náhrady sa v tomto konaní domáha vznikla výlučne v nadväznosti na porušenie ustanovení DVPL zo strany žalovaného. K uplatneným čiastkovým nárokom vyčíslených vo finančnom vyrovnaní žalobca uviedol, že pozostávajú z: - nákladov na agentúru (poplatok za zastúpenie) vo výške 79,00 eur, ktoré si uplatnil v rámci nároku na náhradu škody, vzniknutých v súvislosti s vymáhaním dlžných splátok od žalovaného v zmysle čl. VII. bod 7.5. DVPL a v súlade s ustanovením § 380 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že riadne splnomocnil spoločnosť EVOL, s.r.o. za účelom doručenia výpovede leasingovej zmluvy a zároveň ju poveril aj na inkasovanie dlžnej sumy vrátane zmluvnej pokuty, pričom zmluvu o spolupráci a faktúru č. XXXXXX/XXXX riadne predložil, - neuhradenej časti obstarávacej ceny vo výške 12.308,04 eur, ktorá predstavuje neuhradenú časť istiny, ktorá by mu bola uhradená pri riadnom vykonávaní mesačných splátok, uplatnenej v zmysle čl. IX. bod 9.12.1 DVPL, pričom výšku vypočítal ako obstarávaciu cenu predmetu leasingu bez DPH vo výške 25.393,35 eur, zníženú o kapitálovú časť leasingových splátok splatných ku dňu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy. K spôsobu určenia výšky škody žalobca uviedol, že aj napriek tomu, že mal podľa čl. IX. bod 9.12.1 DVPL určiť škodu ako rozdiel odpredajnej ceny predmetu leasingu a položiek uvedených v čl. 9.12.1 písm. a) až f), nemožno z tohto ustanovenia jednoznačne vyvodiť povinnosť žalobcu predmet leasingu odpredať, nakoľko odpredaj predmetu leasingu sa nedotýka nároku na náhradu škody v zmysle čl. 9.12 DVPL. Poukázal na to, že vzhľadom k tomu, že napriek jeho opakovaným pokusom sa predmet leasingu nepodarilo odpredať, pri vyčíslení škody postupoval v súlade s čl. 9.12.1 DVPL pričom odpredajná cena predmetu leasingu bola v danom prípade 0,- €. Ďalej poukázal aj na tú skutočnosť, že odpredaj predmetu leasingu by bolo možné zrealizovať iba v prípade, ak by si žalovaný splnil svoju povinnosť v zmysle čl. IX. bod 9.3. DVPL a odovzdal predmet leasingu v sídle žalobcu, čo však napriek opätovným výzvam neurobil. Uviedol, že v písomnej výpovedi opätovne vyzval žalovaného na vrátenie predmetu leasingu a dodatočne špecifikoval osobu oprávnenú prevziať predmet leasingu formuláciou „aby žalovaný predmet leasingu odovzdal ihneď splnomocnenému zástupcovi BKS-Leasing, a.s.“ Bol toho názoru, že z uvedenej formulácie žalovanému v žiadnom prípade nemohla zaniknúť povinnosť odovzdať predmet leasingu do sídla žalobcu, keďže ňou len bližšie určil osobu oprávnenú prevziať predmet leasingu v sídle žalobcu. Vyslovil názor, že z predmetnej formulácie nie je možné identifikovať iné konkrétne miesto odovzdania predmetu leasingu, takúto úpravu nie je možné považovať za odchylnú od znenia DVPL, preto súd prvého stupňa pri posudzovaní tejto povinnosti žalovaného dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď považoval argumentáciu žalobcu o bližšom určení oprávnenej osoby za účelovú, avšak tento svoj názor nijakým spôsobom nezdôvodnil a rovnako neuviedol, aké iné miesto na plnenie (odovzdanie predmetu leasingu) žalobca podľa názoru súdu vo výpovedi určil. V súvislosti so zmluvnou pokutou uplatnenou zmysle článku VI. bod 6.9 DVPL vo výške 99,45 eur, na uplatnenie ktorej mal nárok v prípade omeškania žalovaného s platením leasingovej splátky vo výške 0,2 % denne z dlžnej čiastky za každý deň omeškania, žalobca namietol, že súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s týmto čiastkovým nárokom, neuviedol na základe akých vykonaných dôkazov dospel k zisteniam, že nie je dôvodný. V tejto časti považoval predmetný rozsudok za nepreskúmateľný, a teda ohľadom tejto časti žalovaného nároku došlo v konaní k vade, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru, že je nepochybne preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so zaplatením leasingových splátok a za obdobie omeškania až do ich reálneho zaplatenia mu vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 99,45 eur. Záverom žalobca uviedol, že konajúci súd sa nielen že dostatočne nevysporiadal s jeho argumentmi, v časti nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je rozsudok nepreskúmateľný, ale aj mylne skonštatoval, že žalobca napriek preukázaniu všetkých vyššie uvedených skutočností v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno. Na základe uvedených dôvodov mal za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje za správne, odôvodnenie za dostatočné a zrozumiteľné a podľa jeho názoru žalobcom uvádzané dôvody odvolania nie sú dané. Poukázal na to, že žalobca nešpecifikoval žiadnu vadu konania uvedenú v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., ktorú by prvostupňovému súdu vytýkal a z odvolania nevyplýva, akú procesnú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci namieta. V súvislosti s ďalším odvolacím dôvodom, v ktorom žalobca namietol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, uviedol, že súd vykonané dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy bez logického rozporu, pričom skutočnosť, že žalobca sa s posúdením veci súdom prvého stupňa nestotožňuje, nemôže byť sama o sebe dôvodom na spochybňovanie skutkového zistenia, ku ktorému súd dospel na základe vykonaných dôkazov postupom v súlade s ust. §§ 132 až 135 O.s.p.. K námietke žalobcu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci vyslovil názor, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že súd prvého stupňa posudzoval vec podľa ustanovení Obchodného zákonníka, podľa ustanovení DVPL, pričom ust. § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal, nemožno použiť na zistený skutkový stav, nakoľko neboli naplnené podmienky uvedené v hypotéze tejto právnej normy. Poukázal na to, že žalobca k predčasnému ukončeniu leasingovej zmluvy nepristúpil v čase, kedy žalovaný s úhradou leasingových splátok meškal, ale až potom, ako žalovaný svoje zmluvné záväzky splnil a leasingové splátky uhradil, a teda zjavne dal najavo, že má schopnosti a vôľu plniť si záväzky vyplývajúce zo zmluvy. Napriek uvedenému mu žalobca zaslal predčasné ukončenie leasingovej zmluvy, čím si sám spôsobil situáciu, že nedošlo k naplneniu jeho záujmov spočívajúcich v tom, aby po úhrade leasingových splátok prešiel predmet leasingu do vlastníctva žalovaného. Bol toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by sa jeho majetok ukrátil o čiastku, ktorú si v konaní uplatnil titulom náhrady škody. Skutočnosť, že kúpou nadobudol do svojho výlučného vlastníctva predmet leasingu za dohodnutú kúpnu cenu, nemožno považovať za vznik škody, nakoľko žalobca vynaložil finančné prostriedky na nadobudnutie vlastného majetku. K uplatnenému nároku žalobcu v časti nákladu - poplatku agentúre za zastúpenie uviedol, že žalobca súdu nepreukázal doklad o zaplatení sumy 79 eur v prospech spoločnosti EVOL, s.r.o., a teda nepreukázal, že jeho majetok sa v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného znížil o uplatnenú čiastku, t.j. neuniesol dôkazné bremeno ohľadom vzniku škody. K neuhradenej časti obstarávacej ceny vo výške 12.308,04 eur uviedol, že v prípade, ak je leasingová zmluva ukončená predčasne, k prechodu vlastníckeho práva k predmetu leasingu na leasingového nájomcu (žalovaného) nedochádza, a preto neexistuje právny titul na jej zaplatenie. V súvislosti so zmluvnou pokutou vo výške 99,45 eur poukázal na to, že ako obranu proti tomuto nároku si v podanom odpore v súlade s ust. § 98 O. s. p. uplatnil svoju pohľadávku vzniknutú titulom bezdôvodného obohatenia žalobcu na úkor žalovaného s odôvodnením, že od 17.02.2010 trpí umiestnenie predmetu leasingu na svojom pozemku. Žalovaný uviedol, že žalobca si zaplatenie neuhradenej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu nesprávne uplatňuje podľa čl. 9.12.1 písm. a) DVPL, nakoľko z uvedeného ustanovenia vôbec nevyplýva, že by mal nárok na zaplatenie neuhradenej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, v bode 9.12.1 DVPL je určený len spôsob určenia tejto škody, avšak v žiadnom prípade z neho nemožno vyvodiť, že žalobca má bez ďalšieho nárok na zaplatenie neuhradenej časti obstarávacej ceny. Vyslovil názor, že neexistuje priama príčinná súvislosť medzi omeškaním žalovaného s úhradou leasingových splátok a vznikom škody spočívajúcej v neuhradení zostávajúcej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, nakoľko nebyť predčasného ukončenia leasingovej zmluvy zo strany žalobcu, mal by žalobca nárok na zaplatenie zostávajúcich leasingových splátok, a teda je zrejmé, že údajný úbytok na jeho majetku, zodpovedajúci neuhradenej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, by nenastal. Okamihom predčasného ukončenia zmluvy sa už žalobca nemôže domáhať zaplatenia zostávajúcej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, pretože toto právo mu nevyplýva z leasingovej zmluvy, ani z DVPL. Bol toho názoru, že žalobca vznik a výšku škody, ktorej sa domáha, ničím nepreukázal. Poukázal na to, že v majetku má predmet leasingu, ktorý nadobudol kúpnou zmluvou a tiež sa mu zväčšil majetok o 8 leasingových splátok, ktoré zaplatil žalovaný za čas užívania predmetu leasingu. Zdôraznil, že nie z jeho iniciatívy bol ukončený leasingový vzťah medzi účastníkmi konania, leasingové splátky žalobcovi zaplatil za celý čas užívania predmetu leasingu, pričom odo dňa doručenia výpovede, t.j. od 17.02.2010 predmet leasingu neužíva, avšak trpí jeho umiestnenie na svojom pozemku, nakoľko žalobca, ani ním splnomocnený zástupca predmet leasingu neprevzali. Uviedol, že nevidí dôvod na zaplatenie zostávajúcej časti obstarávacej ceny predmetu leasingu, keďže vlastnícke právo na neho neprejde, navyše na úhradu obstarávacej ceny za predmet leasingu neexistuje právny titul. V súvislosti s povinnosťou vrátiť predmet leasingu ku dňu predčasného ukončenia zmluvy upravenú v čl. IX., bod 9.1 DVPL žalovaný poukázal na to, že nakoľko žalobca vrátenie predmetu leasingu vo výpovedi špeciálne upravil, mal za to, že sa chcel odchýliť od bodu 9.3 DVPL a vrátenie predmetu leasingu chcel realizovať odlišne tak, že ho mal žalovaný odovzdať splnomocnenému zástupcovi žalobcu. Považoval za zrejmé, že sám žalobca mal v úmysle prostredníctvom splnomocneného zástupcu odobrať žalovanému predmet leasingu, čo v žiadnom prípade nemožno vykladať tak, že žalovaný mal predmet leasingu vrátiť žalobcovi v jeho sídle. Uviedol, že poskytol aj všetku súčinnosť, o ktorú ho žalobca v súvislosti s predajom predmetu leasingu požiadal, pričom táto skutočnosť bola súdu prvého stupňa preukázaná mailovou komunikáciou medzi účastníkmi konania zo dňa 23.05.2011. Ďalej poukázal na to, že zo strany žalobcu ako vlastníka predmetu leasingu nebola splnená všeobecná prevenčná povinnosť predchádzať vzniku škody, nakoľko predmet leasingu začal ponúkať na predaj až 29.04.2011, teda až po začatí súdneho konania. Predmet leasingu stál jeden rok a štyri mesiace v prevádzke žalovaného nepoužívaný a pripravený na odovzdanie a žalobca nepreukázal, že by za tento čas mal snahu predmet leasingu predať, hoci mu v tom nič nebránilo. Uviedol, že nikdy nebránil žalobcovi v prístupe k predmetu leasingu, ani v dispozícii s ním, a preto nie je možné akceptovať jeho argument, že nemožnosť predaja predmetu leasingu spôsobil žalovaný. Za takýchto okolností nie je možné, aby žalobca sám stanovil odpredajnú cenu predmetu leasingu na 0,- eur a z tejto vychádzal pri vyčíslení svojej údajnej škody. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.03.2010, sp. zn. 23 Cdo 2902/2009 na ktoré žalobca odkazuje v odvolaní uviedol, že predmetné rozhodnutie sa vzťahuje na situáciu, kedy si zmluvné strany v leasingovej zmluve dohodli, že v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy zo strany leasingovej spoločnosti, má leasingová spoločnosť právo na úhradu dlžných splátok, a to aj tých, ktoré sú splatné po odstúpení od zmluvy zo strany leasingovej spoločnosti. Záverom žalovaný vyslovil názor, že vzhľadom na skutočnosť, že účastníci konania si nedohodli zmluvné dojednanie, že v prípade predčasného ukončenia leasingovej zmluvy zo strany leasingovej spoločnosti, má leasingová spoločnosť právo na úhradu dlžných splátok, a to aj tých, ktoré sú splatné po odstúpení od zmluvy zo strany leasingovej spoločnosti, môže sa žalobca domáhať iba náhrady škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaného. Nakoľko žalobca vznik škody, jej výšku ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti žalovaného splácať leasingové splátky riadne a včas v konaní nepreukázal, navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške 353,94 eur. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok a odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu je potrebné vyhovieť. Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca sa domáha voči žalovanému zaplatenia istiny 12.486,49 eur spolu s prísl., z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s predčasným ukončením leasingovej zmluvy č. Q.. Podľa § 373 Obch. zák., kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na prejednávaciu zásadu, ktorá platí v sporovom konaní a konštatoval, že žalobca si síce splnil svoju povinnosť tvrdenia, ale nenavrhol dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali pravdivosť jeho tvrdení. Na základe hodnotenia dôkazov bol súd toho názoru, že výsledok dokazovania nepotvrdil pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu a skutkový stav bol zistený inak, ako to žalobca uviedol. Súd prvého stupňa však v odôvodnení neuviedol, ktoré tvrdené skutočnosti žalobca nepreukázal, hodnotením akých dôkazov dospel k záveru, že výsledok dokazovania nepotvrdil pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu a skutkový stav bol zistený inak, ako to žalobca uviedol, taktiež bližšie nešpecifikoval, o ktoré skutkové tvrdenia sa jednalo a ako inak bol skutkový stav zistený. Súd prvého stupňa síce konštatoval, že z priloženej fotokópie „predčasného ukončenia leasingovej zmluvy“ mal za preukázané, že napriek skutočnosti, že vypovedanie leasingovej zmluvy ku dňa 25.01.2010 bolo žalobcom vypracované dňa 23.06.2009, žalovanému bolo doručené až dňa 17.02.2010, a to až po úhrade 4. a 5. splátky, ale žiadnym spôsobom tieto skutočnosti nevyhodnotil v nadväznosti na podmienky dohodnuté v DVPL v čl. IX. bodoch 9.2.1 a 9.3, v ktorých boli upravené dôvody jednostrannej výpovede, jej účinnosť, ako aj výpovedná lehota. V odôvodnení vykonané dôkazy dostatočne nevyhodnotil, nezaoberal sa dôkladne zákonnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu uplatnenú žalobcom, keď dostatočne jasne a presvedčivo neuviedol, v čom vidí pri nároku uplatnenom žalobcom za neuhradenú časť obstarávacej ceny vo výške 12.308,04 eur rozpor s článkom IX. bod 9.12 DVPL v nadväznosti na spôsob výpočtu škody stanovený v čl. IX. 9.12.1 písm. a) až f), na základe akých dôkazov a úvah dospel ku skutkovému zisteniu, že žalobca v zmysle čl. IX. bod 9.3. DVPL v písomnej výpovedi určil iný spôsob odovzdania predmetu leasingu, ako je určený vo DVPL a na základe akých úvah dospel k záveru, keď argumentáciu žalobcu, že vo výpovedi chcel len upresniť osobu, ktorej má žalovaný odovzdať predmet leasingu v sídle žalobcu, považoval za účelovú. V časti uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 99,45 eur je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné, súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v tejto časti vôbec neodôvodnil. Konajúci súd sa nezaoberal a nevyhodnotil ani námietky žalovaného, ktorý v rámci obrany už v odpore podanom proti platobnému rozkazu zo dňa 29.03.2011 navrhol započítať s pohľadávkou žalobcu uplatnenou z titulu zmluvnej pokuty svoju pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle § 458 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vyčíslenú ku dňu podania odporu vo výške 2.452,49 eur s tým, že celkovú výšku peňažnej náhrady vyčísli bez zbytočného odkladu po prevzatí predmetu leasingu žalobcom. Vznik svojej pohľadávky odôvodnil tým, že od 17.02.2010 proti svojej vôli poskytuje žalobcovi, ktorý napriek výzvam a dohodnutým podmienkam v čl. IX. bod 9.8. DVLP neodobral predmet leasingu, plnenie (trpí užívanie svojich podnikateľských priestorov na účely uskladnenia predmetu leasingu patriaceho žalobcovi) bez akéhokoľvek právneho titulu a bez toho, aby mu za toto poskytnuté plnenie bola platená náhrada. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa takýmito pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami je porušením práva účastníka konať pred súdom, v rámci ktorého má účastník konania právo na riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nerešpektuje § 157 ods. 2 O.s.p. a neobsahuje požadované náležitosti, predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.. Jednou z esenciálnych podmienok vydaného rozsudku je jeho riadne odôvodnenie písomného vyhotovenia podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Povinnosť súdu odôvodniť rozsudok spôsobom zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd a z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivé súdne konanie. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Konajúci súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené skutočnosti, ale tiež s poukazom na všetky relevantné úvahy, ktoré ho viedli k právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Stav, kedy v rozsudku absentujú náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, že sa tento stáva nepreskúmateľným. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V zmysle citovaného ustanovenia sa z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku vyžaduje, aby odôvodnenie obsahovalo najmä - podstatný obsah prednesov účastníkov, - vysvetlenie o tom, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané a ktoré nie, - vysvetlenie o tom, z ktorých dôkazov vychádzal pri skutkových zisteniach, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov a prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, - právne posúdenie veci, t.j. vysvetlenie, z akých právnych ustanovení vychádzal pri rozhodovaní a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 157 ods. 2 O.s.p., keď súd prvého stupňa sa dôkladne nezaoberal argumentmi žalobcu a námietkami žalovaného a v časti, v ktorej mal stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil, napadnutý rozsudok riadne neodôvodnil. Súd prvého stupňa mal pritom v súlade s § 132 O.s.p. vykonané dôkazy vyhodnotiť každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti a starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Vyhodnotenie dôkazov mal následne odôvodniť tak, aby odôvodnenie napadnutého rozsudku bolo presvedčivé a zaoberalo sa všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje hodnotenie dôkazov zo strany súdu prvého stupňa. Jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň nezakladá v súhrne jeho zrozumiteľnosť a všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Konajúci súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s námietkami žalovaného uplatnenými v rámci jeho obrany, keď s pohľadávkou žalobcu v časti uplatnenej zmluvnej pokuty navrhol započítať svoju pohľadávku uplatnenú z titulu bezdôvodného obohatenia. Vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa, ktorými došlo k odňatiu práva účastníka konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvého stupňa bude postupovať v naznačenom smere a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu odstráni vytknuté nedostatky a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiada aj so všetkými relevantnými námietkami i tvrdeniami účastníkov. Svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo kritériá zakotvené v § 157 ods. 2 O.s.p., najmä uvedie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri ich hodnotení riadil, jasne a zrozumiteľne dá odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnenými nárokmi a úvahy o skutkových a právnych záveroch zrozumiteľne odôvodní. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 224 ods. 3 O.s.p.. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.