Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/69/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211211153 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211211153.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: Združenie vlastníkov garáží, II. etapa, Papraďová ulica, Bratislava, IČO: 317 803 18, zastúpený: Okenica Šula & Co., s.r.o., so sídlom Zámocká 7074/30, Bratislava, IČO: 36 866 512, proti žalovanému: H.. X.. I. B., U. XX, Bratislava, zastúpený: JUDr. Miroslav Pekár, advokát, Krížna 52, Bratislava, o zaplatenie 503,20 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. apríla 2013 č.k. 8C 121/2011-192, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 503,20 Eur s príslušenstvom titulom dlhu na úhradách za služby žalobcu spojené s výkonom správy a údržby spoločných priestorov a vytváraním priaznivých podmienok pre vlastníkov garáží nachádzajúcich sa v garážovom dome na V. ulici v Bratislave. Zároveň žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 255,59 Eur a nahradiť zaplatený súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu vydanému vo veci vo výške 16,50 Eur. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 137 Občianskeho zákonníka ďalej len „OZ“), § 139 OZ, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 454 OZ, § 456 OZ a § 458 OZ, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je registrovaný ako občianske združenie, ktoré má vo svojej pôsobnosti výkon správy a údržby spoločných priestorov a vytvárane priaznivých podmienok pre vlastníkov garáží nachádzajúcich sa vo vyššie uvedenom garážovom dome a žalovaný je jedným z vlastníkov garáží, a to garáže so súpisným č. XXXX zapísanej na LV č. XXXX nachádzajúcej sa v okrese Bratislava II, mestská časť Ružinov, katastrálne územie Ružinov. Poukázal na dôvody žalobcu uvádzané v žalobe, že v súvislosti s užívaním a údržbou garáží sú vlastníkom k dispozícii aj spoločné priestory, ktoré majú v zmysle podielového spoluvlastníctva s ostatnými vlastníkmi garáží právo užívať a na ktoré majú povinnosť prispievať na ich údržbu v zmysle väčšinového rozhodnutia, keď výška poplatku, ktorým sa upravuje spôsob užívania a údržby spoločnej veci, je vyjadrená v uzneseniach členských schôdzí a uvedenými rozhodnutiami sú viazaní všetci podieloví spoluvlastníci spoločnej veci na V. ulici v Bratislave. Podľa žaloby žalovaný odmieta podieľať sa na spoločnej veci, hoci ostatní vlastníci garáží poukazujú finančné prostriedky potrebné k údržbe spoločných priestorov na účet žalobcu. V predmetnej veci sa žalobca domáhal zaplatenia úhrad za rok 2008. 3. Súd prvej inštancie poukázal na odpor žalovaného zo dňa 24.5.2011 proti platobnému rozkazu vydanému v predmetnej veci, č.k. 31Ro 987/2011-122, v ktorom žalovaný namietal vecnú legitimáciu oboch strán sporu v danom konaní z dôvodu neexistenciu žiadneho právneho vzťahu medzi nimi. Namietol tiež existenciu spoločnej veci, keď žalovaný je vlastníkom výlučne garáže so súp. č. XXXX a nie je spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení a ani pozemku. Až do júna 2011 bolo výlučným vlastníkom prístupovej cesty Hl.m. SR Bratislava, v súčasnosti má prístupová cesta 120 spoluvlastníckych podielov, z ktorých 21 je naďalej vo vlastníctve Hl.m. SR Bratislavy. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že podľa žalobcu sa tento stará o údržbu priestorov, ktoré sa nachádzajú medzi jednotlivými garážami, o vjazd a výjazd do objektu, o priestory s umývarkou a elektrickými rozvodmi slúžiace pre všetky garáže, ktorú činnosť vykonáva od 26.7.1995 v prospech vlastníkov garážových boxov nachádzajúcich sa v objekte. 5. Zhrnul, že žalobca odôvodňoval povinnosť žalovaného plniť dvoma právnymi titulmi, a to z titulu podielového spoluvlastníctva, následne zo zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Mal za to, že na preukázanie povinnosti žalovaného z titulu podielového spoluvlastníctva bolo potrebné preukázať existenciu spoločnej veci, a to určitej, nezameniteľnej a nerozdelenej konkrétnej hmotnej veci, ktorú dôkaznú povinnosť žalobca neuniesol. Uviedol, že žalovaný je nesporne vlastníkom garážového boxu č. 3165, rovnako ako iní vlastníci garáží. Pokiaľ sa títo rozhodnú založiť občianske združenie, podľa súdu prvej inštancie to nerobí z objektu spoločnú vec, rovnako ak sa rozhodnú prispievať na činnosť združenia peňažným plnením, nezaväzuje táto povinnosť žalovaného bez zákonnej či zmluvnej väzby na ich združenie. Konštatoval, že spoločnou vecou neboli v čase podania žaloby ani pozemky súvisiace s užívaním garáží, keď išlo o nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy, až v roku 2011 došlo k odpredaju pozemkov do podielového spoluvlastníctva niekoľkým vlastníkom garáží, avšak bez účasti žalovaného, ktorý je podľa Katastrálneho portálu Úradu geodézie, kartografie a katastra SR len vlastníkom garáže. Pokiaľ ide o vzťah bezdôvodného obohatenia uviedol, že tento vzniká medzi subjektom obohateným a tým, na úkor koho k obohateniu došlo tam, kde sa naplnia zákonom predpokladané podmienky, keď musí ísť o plnenie bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, z dôvodu, ktorý odpadol alebo z nepoctivých zdrojov, resp. plnením za iného. Mal za to, že zo zistených skutkových okolností veci prichádza do úvahy len prvý citovaný titul, keď však dal do pozornosti, že žalovaný je vlastníkom veci (garáže), nie je jej neoprávneným užívateľom a žalobca nepreukázal výšku takto vzniknutého prípadného bezdôvodného obohatenia žalovaného, pretože aj po zmene právnej kvalifikácie nároku zotrval na jeho rovnakom vyčíslení zodpovedajúcom dohodnutým zálohám člena družstva, čo však nezodpovedá kvantifikácii hodnoty tvrdeného majetkového prospechu žalovaného. Vychádzal i zo zistenia, že žalovaný po dobu od inštalácie prístupovej brány v roku 2005, určite však za celé rozhodné obdobie nemá do objektu prístup a garáž neužíva, preto žalobu na zaplatenie nákladov za spotrebovanú vodu, elektrickú energiu, sezónne čistenie a odmeny členom združenia mal za nedôvodnú. Poukázal i na skutočnosť, že žalobca vykonával údržbu i počas vlastníctva Hlavného mesta SR Bratislavy a nákladmi zaťažil vlastníkov garáží a nie zodpovedného vlastníka. 6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.6.2016 (ďalej len „OSP“), s tým, že trovy konania žalovaného spočívajú v zaplatenom súdnom poplatku za odpor proti platobnému rozkazu a v trovách právneho zastúpenia. 7. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu sumu 503,20 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy provoinštančného i odvolacieho konania. Uviedol, že jeho úlohou na základe rozhodnutia vlastníkov garáží nachádzajúcich sa v objekte na V. ulici v Bratislave je vykonávať správu a údržbu spoločných priestorov a vytvárať priaznivé podmienky pre vlastníkov garáží, keď podľa neho prospech z výkonu tejto správy nesúvisí s vlastníctvom pozemkov, ale s vlastníctvom garáží. Poukázal na to, že pôvodný vlastník pozemkov Hlavné mesto SR Bratislava umožnil užívať spoločné pozemky vlastníkom garáží bez náhrady. Mal za to, že správu vykonáva od 26.7.1995 v prospech vlastníkov garáží, nakoľko títo pri užívaní garáží nevyhnutne užívajú i spoločné pozemky. Z uvedeného dôvodu je podľa neho i žalovaný povinný podieľať sa na správe objektu, pričom nie je vlastníkom prístupových pozemkov. Správou a údržbou objektu s zvyšuje i cena garáže žalovaného. Za spornú označil skutočnosť ohľadom neužívania garáže žalovaným, nakoľko tento si neprevzal kľúč od novej prístupovej brány, pričom bol listom upozornený na možnosť ich vyzdvihnutia, resp. na možnosť ich kúpy u predajcu. Žalobca žalovaného v užívaní garáže žiadnym spôsobom neobmedzuje. Poukázal na listinné dôkazy - správy o hospodárení za jednotlivé obdobia, z ktorých vyplýva úhrada nákladov za správu a údržbu objektu. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 14.1.2014 žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Namietal existenciu spoluvlastníctva k objektu garáží, keď jednotlivé garáže sú samostatné stavby so samostatne prideleným súpisným číslom, rovnako namietal spoluvlastníctvo prístupovej cesty, keď podľa listinných dôkazov žalovaný je vlastníkom len garáže. Prístupová cesta je rozdelená na 120 spoluvlastníckych podielov, pričom 21 podielov je naďalej vo vlastníctve Hlavného mesta SR Bratislavy, t.j. 21 vlastníkov garáží si časť prístupovej cesty neodkúpilo, pričom k odkupovaniu vlastníkmi garáží došlo až v roku 2011. Počas rozhodného obdobia bolo teda vlastníkom prístupovej cesty Hlavné mesto SR Bratislava. Pokiaľ ide o vznik bezdôvodného obohatenia pozornosť upriamil na nespornú skutočnosť, že od roku 2005 garáž neužíva. Uviedol, že žalobca v konaní uplatňuje sumy zodpovedajúce zálohovým platbám za spotrebovanú vodu, energie, sezónne čistenie a odmeny členom združenia, avšak nedošlo k preukázaniu ich konzumácie. Mal za to, že žalobca nepreukázal, aké činnosti a v akej hodnote v jeho prospech vykonal, keď jeho garáž neudržiaval a ani ju nezhodnotil. Žaloba je založená na platení členských príspevkov, hoci on nie je členom združenia a žalobca nedokumentuje prípadné reálne náklady vo vzťahu k nemu. 9. Podľa § 470 ods.1 Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015, ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia CSP o priamej a okamžitej aplikabilite nového sporového poriadku podaním odvolania žalobcu proti rozsudku tento nenadobudol právoplatnosť a je potrebné ho odvolacím súdom prejednať za použitia príslušných ustanovení CSP a v ich zmysle o odvolaní i rozhodnúť. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací teda prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým i právnym záverom, svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 393 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu prednesenými v konaní, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si ani nežiada doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než súdom prvej inštancie vyslovený právny záver o nedôvodnosti žaloby ani titulom hradenia nákladov na spoločnú vec a ani titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď nejde o argumenty, ktoré by súdu prvej inštancie neboli bývali známe a s ktorými by sa nevysporiadal. 11. Sporové konanie, o ktoré ide i v posudzovanej veci, je ovládané zásadou dispozičnou a prejednacou. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na ich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá strana sporu. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, žalovaný nenesie bremeno tvrdenia ani bremeno dôkazné, jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 12. V danej veci má odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani o svojom tvrdení, že žalovaný je povinný nahradiť mu náklady vynaložené na spoločnú vec, rovnako ani neuniesol dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na jeho úkor. Žalobca totiž nepreukázal existenciu spoločnej veci, na ktorej údržbu by náklady vynaložil, rovnako nepreukázal výšku tvrdeného bezdôvodného obohatenia, keď ju odvodzoval výlučne len od výšky zálohových platieb zaväzujúcich členov združenia, ktorým žalovaný nie je. Bezdôvodné obohatenie žalovaného mohlo spočívať výlučne len v spotrebovaných službách poskytovaných mu žalobcom a nie v zálohových platbách, ktorých súčasťou je napríklad i odmena za správu. Z vykonaného dokazovania však došlo k preukázaniu skutočnosti, že žalovaný garáž neužíva, t.j. žalobca služby spojené so správou a údržbou objektu garáží jemu neposkytuje, resp. žalovaný ich nespotrebováva. Vzhľadom na zásadu, že „súd pozná právo“, bolo povinnosťou súdu prvoinštančného i odvolacieho žalobcom uvádzané skutkové okolnosti a na ich základe uplatnený nárok subsumovať i prípadne pod inú skutkovú podstatu inej hmotnoprávnej normy, ktorá by žalobou uplatnený nárok odôvodňovala. Právny vzťah procesných strán by teda mohol byť klasifikovaný za konanie bez príkazu (§ 742 Občianskeho zákonníka), avšak len za predpokladu nutnosti odvracania hroziacej škody, ktorú zákonnú podmienku pre vznik nároku na náhradu nevyhnutných nákladov s konaním bez príkazu súvisiacich žalobca opäť nepreukázal, resp. v súvislosti s nárokom vyplývajúcim z konania bez príkazu opätovne nemožno dôvodiť zálohovými platbami členov združenia. Pre absenciu akéhokoľvek hmotnoprávneho vzťahu strán sporu súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobu za nedôvodnú. 13. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a ich náhradu úspešnému žalovanému priznal v plnom rozsahu, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).