Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/608/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211211842 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211211842.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy 49, IČO : 44 703 015, zastúpená advokátskou kanceláriou Havel, Holásek & Partners, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy 49, proti žalovaným: 1/ B. I., I. I., J. X, zastúpený JUDr. Vierou Klíčovou, Bratislava, Budovateľská 27, 2/ Z. X., I. Š., I. XX, Q. Z.. Y. X., o zaplatenie 1.285,84 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21. 3. 2013 č.k. 10C/158/2011 - 169, , takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi istinu a úroky z omeškania z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a. Odvolanie žalovanej 2/ o d m i e t a. Žalovaní 1/, 2/ m a j ú právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 54,9 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie ( po ostatnej zmene žalobného návrhu zo strany žalobcu ) uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 995,84 € s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 814,78 € od 27. 10. 2010 do 20. 12. 2010, zo sumy 794,78 € od 21. 12. 2010 do 21. 1. 2011, zo sumy 774,78 € od 22. 1. 2011 do 18. 2. 2011, zo sumy 754,78 € od 19. 2. 2011 do 25. 3. 2011, zo sumy 734,78 € od 26. 3. 2011 do 8. 4. 2011, zo sumy 714,78 € od 9. 4. 2011 do 17. 5. 2011, zo sumy 694,78 € od 18. 5. 2011 do 27.6. 2011, zo sumy 674,78 € od 28. 6. 2011 do 15. 7. 2011, zo sumy 654,78 € od 16. 7. 2011 do 10. 8. 2011, zo sumy 634,78 € od 11. 8. 2011 do 16. 9. 2011, zo sumy 604,78 € od 17. 9. 2011 do 21. 10. 2011, zo sumy 574,78 € od 22. 10. 2011 do 11. 11. 2011, zo sumy 544,78 € od 12. 11. 2011 do 9. 12. 2011, zo sumy 514,78 € od 10. 12. 2011 do 9. 1. 2012, zo sumy 484,78 € od 10. 1. 2012 do 8. 2. 2012, zo sumy 454,78 € od 9. 2. 2012 do 9. 3. 2012, zo sumy 424,78 € od 10. 3. 2012 až do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 66,20 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 607,15 €, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Súd prvej inštancie tiež rozhodol o vrátení krátenej časti súdneho poplatku vo výške 10,80 € cestou Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti rozsudku. Napokon zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka žalovanej 2/ v osobe B. Z. zo dňa 5. 2. 2013 č.k. 10C/158/2011 - 135. 2/ V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 28. 2. 2003 právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s. uzatvoril so žalovaným 1/ ako dlžníkom Zmluvu o úvere, na základe ktorej poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 50.000 Sk ( v prepočte 1.659,70 € ). Úver sa žalovaný 1/ zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach po 1.140 Sk ( v prepočte 37,84 € ), keď dátum splatnosti prvej splátky bol stanovený na deň 20. 3. 2003 a konečná splatnosť úveru na deň 20. 2. 2008. Splatnosť splátok bola určená vždy k 20. dňu v mesiaci. Źalovaný 1/ neplnil podmienky úverovej zmluvy, čo vyplynulo z Výpisu z úveru č. XXXXXXXXXX, pretože sa dostával s platením splátok do omeškania a neskôr po zvýšení sumy splátky z 1.140 Sk na 1.241 Sk podľa Dodatku č. 1 k Zmluve o úvere, uzatvoreného dňa 9. 3. 2005, úver prestal splácať úplne. Posledná riadne uhradená splátka bola dňa 20. 10. 2006. Po postúpení pohľadávky zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. postupne až na žalobcu na základe riadne uzatvorených Zmlúv o postúpení pohľadávok bola žalovaným 1/, 2/ zaslaná Výzva na splatenie dlhu spolu s Oznámením o postúpení pohľadávky. Žalovaný začal dlh opätovne uhrádzať pravidelnými splátkami vo výške 20 a 30 € v období od 20. 12. 2010 až do 9. 3. 2012, celkom v sume 390 €. Súd prvej inštancie po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 497, § 387 ods.1, § 397, § 407 ods. 3 Obch. zák. dospel k záveru, že so žalovaným 1/ bola uzavretá Zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka; so žalovanou 2/ bola v ten istý deň uzatvorená Dohoda o ručení, v ktorej sa žalovaná 2/ zaviazala , že uspokojí pohľadávku veriteľa v prípade, ak ju neuspokojí dlžník. Žalovaný 1/ svoj záväzok riadne a včas nesplácal, zostal dlžný čiastku na istine ako aj na príslušenstve istiny, z ktorého dôvodu oboch žalovaných zaviazal na ich zaplatenie, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, v súlade s obsahom hlavného a ručiteľského záväzku. Žalovaní 1/ a 2/ okrem vznesenej námietky premlčania samotný záväzok čo do jeho výšky ani dôvodu nespochybňovali, nevzniesli voči nemu žiadne výhrady; rovnako tak ani voči Zmluve o úvere, vrátane jej Dodatku č. 1 a Všeobecných obchodných podmienok, tvoriacich jej prílohu. 3/ So vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaných 1/, 2/ sa súd prvej inštancie vysporiadal tak, že táto je nedôvodná. Poukazoval na to, že námietka premlčania je upravená v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého bola uzavretá aj Zmluva o úvere. Nemožno ju preto vyňať spod pôsobnosti Obchodného zákonníka, napriek tomu, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Súd prvej inštancie argumentoval tým, že zmyslom a účelom právnej úpravy ( vnútroštátnej ako i medzinárodnej ) vzťahujúcej sa k ochrane spotrebiteľa bolo vytvoriť rovnováhu medzi podnikateľom ( právnickou osobou ) a spotrebiteľom ( fyzickou osobou ), ktorá bola narušovaná jednostranným „dojednávaním“ zmluvných podmienok , ktoré boli v značnej nerovnováhe ( neprijateľné zmluvné podmienky ) medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, a to na škodu spotrebiteľa, ako jeho slabšej strany. Takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou však nie je zákonné ustanovenie, obsahom ktorého je všeobecná právna úprava premlčania nároku, nakoľko pokiaľ by tomu tak bolo , potom by prišlo k narušeniu princípu rovnosti účastníkov v neprospech právnických osôb ( podnikateľov ) a tým k opačnému extrému neoprávneného zvýhodnenia spotrebiteľov, argumentoval súd prvej inštancie. Stotožnil sa s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí NS ČR, že výhoda premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka je pre spotrebiteľa výhodou len vtedy, pokiaľ je v postavení dlžníka a nie veriteľa, nie je tomu tak v prípade uznania záväzku, kde právna úprava premlčacej doby 10 rokov je podstatne prísnejšia ako úprava podľa Obchodného zákonníka ( začne plynúť nová 4 ročná premlčacia doba ). Súd prvej inštancie dodal, že zmyslom a účelom Smernice Rady ES č. 93/13/1993 EHS zo dňa 5. 4. 1993 do vnútroštátneho práva SR bola ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu , spočívajúca v eliminácii tých ustanovení zmluvy, ktoré spotrebiteľ nemohol dojednať, ale mu boli druhou zmluvnou stranou nanútené formou predtlačených formulárov a jednostranne stanovených všeobecných obchodných podmienok, ktoré ho stavali do výrazne nerovnovážneho postavenia výlučne v jeho neprospech. Samotné zákonné ustanovenie, ktoré je ustanovením kogentným a nie je možné ho zmluvne dojednať, nemôže patriť medzi neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle Smernice a stanovenie premlčacej doby zákonom nemôže spôsobovať nerovnováhu v zmluvných vzťahoch, nakoľko ide o všeobecnú právnu úpravu, vzťahujúcu sa rovnako na všetkých, či už ide o účastníkov v postavení dlžníkov alebo veriteľov. Súd prvej inštancie zopakoval, že nemožno skonštatovať, že by úprava premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa bola vždy výhodnejšia. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že námietka premlčania je nedôvodná, nakoľko podľa úpravy premlčania v obchodnom práve prišlo v posudzovanej veci k čiastočnému plneniu záväzku a tým k uznaniu zvyšku dlhu, na základe čoho začala plynúť nová štvorročná premlčacia doba, ktorá neuplynula ku dňu podania žaloby na súd. 4/ Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ust. § 142 ods. 1v spojení s § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. Žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu v sume 66,20 € a v náhrade trov právneho zastúpenia v sume 607,15 € za 7 úkonov právnej služby : a/ Prevzatie a príprava zastúpenia, b/ podanie žaloby na súd, c/ Vyjadrenie k odporu proti platobnému rozkazu, d/ Účasť na pojednávaní dňa 19. 4. 2012, e/ Písomné vyjadrenie vo veci dňa 8. 5. 2012, f/ Účasť na nemeritórnom pojednávaní dňa 5. 2. 2013, g/ Účasť na pojednávaní dňa 21. 3. 2013 ( 6 x odmena á 61,41 € + za nemeritórne pojednávanie v sume 15,35 € ), ďalej režijný paušál + 20 % DPH, podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. 5/ O vrátení súdneho poplatku rozhodol súd prvej inštancie na základe späťvzatia časti návrhu pred otvorením pojednávania, podľa § 96 ods. 1 O.s.p. O zrušení uznesenia o ustanovení opatrovníčky žalovanej 2/ rozhodol podľa § 29 ods. 4 O.s.p., nakoľko pominuli dôvody, keďže v priebehu konania zistil miesto pobytu žalovanej 2/. 6/ Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný 1/; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým žalobe vyhovel a proti výroku o trovách konania. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní poukazoval na to, že konečná splatnosť úveru bola určená dňom 20. 2. 2008. Trval na tom, že námietku premlčania, ku ktorej sa v konaní pripojila aj žalovaná 2/, je dôvodná. Žalobca resp. veriteľ mal právo podať žalobu dňa 21. 2. 2008, a to v trojročnej premlčacej dobe, ktorá uplynula dňa 20. 2. 2011. Žalobca podal žalobu na súd dňa 9. 5. 2011, t.j. po uplynutí tejto doby. Vznesenú námietku premlčania súd prvej inštancie neuznal s odôvodnením, že otázka premlčania sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka , pričom sa odvolal na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. S takýmto právnym posúdením veci sa žalovaný 1/ nestotožnil. Argumentoval tým, že Zmluva o splátkovom úvere, uzavretá medzi pôvodným veriteľom a dlžníkom - žalovaným 1/, ktorej súčasťou mali byť aj Všeobecné obchodné podmienky, spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona č. 634/1992 Zb. , platného a účinného v čase jej uzavretia. Išlo o klasickú spotrebiteľskú zmluvu, uzavretú bez možnosti dlžníka ako spotrebiteľa zasahovať do znenia tejto zmluvy a do obsahu dopredu pripravenej úpravy vzájomných práv a povinností v zmluve a VOP. Uvedená úverová zmluva je typickou spotrebiteľskou zmluvou aj vzhľadom na právnu povahu jej účastníkov, kde dlžník vystupoval ako spotrebiteľ vo vzťahu k službe, t.j. poskytnutiu úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb a druhý účastník, veriteľ, vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu v rámci predmetu svojej činnosti podnikateľa. V danom prípade bola zmluva o splátkovom úvere uzavretá ako spotrebiteľská zmluva medzi pôvodným veriteľom ( bankou ) a dlžníkom ako spotrebiteľom ( fyzickou osobou ). Vzhľadom na to je žalovaný 1/ názoru, že premlčanie sa v tomto prípade má posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný 1/ navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná mu náhradu ako prvoinštančného tak i odvolacieho konania. 7/ Uvedený rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadla odvolaním aj žalovaná 2/, a to z identických dôvodov ako žalovaný 1/. Žalovaná 2/ v odvolaní vytýkala súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, keďže súd nepoužil ust. § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák. trvala na tom, že žalobca mohol svoje právo uplatniť na súde prvá raz dňa 21. 2. 2008, a to v trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu uplynula dňa 20. 2. 2011. Žalobu na súde však podal až dňa 9. 5. 2011, t.j. po uplynutí tejto premlčacej doby. Súd prvého stupňa mal otázku premlčania posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, s tým, že jej prizná náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia. 8/ Na odvolanie žalovaných 1/, 2/ sa písomne vyjadril žalobca tak, že sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, a teda s použitím štvorročnej premlčacej doby. Žalobca vo svojom vyjadrení vyjadril presvedčenie, že ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. nemožno vykladať tak, že všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv sa majú posudzovať výlučne podľa ustanovení Obč. zák., keď zastal názor, že uvedené ustanovenie sa má vykladať tak, že len ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( §§ 52 až 54, príp. ustanovenia o spotrebiteľskej kúpnej zmluve §§ 612 až 627 ) sú jednostranne kogentné, t.j. aj voči Obchodnému zákonníku. Svoj názor podporil poukazom na dôvodovú správu k ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. , podľa ktorej mal zákonodarca v úmysle týmto ustanovením určiť len úpravu spotrebiteľských zmlúv za jednostranne kogentnú, nie však celý Občiansky zákonník. Tento právny názor zdieľa aj Z.. Z. K., T..,, podľa ktorého sa z kogentnosti úpravy Obč. zákonníka vychádza len pri úprave neprijateľných podmienok. V prípade ostatných právnych prostriedkov je dôležité posúdenie, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch, menovite uvádza napr. úpravu o premlčaní. Podobný názor zastáva v právnej teórii aj O.. U. L., T.., podľa ktorého otázka voľby práva nie je otázkou výkladu a ak účastníci akejkoľvek zmluvy zvolia Obchodný zákonník ako právo použiteľné na ich záväzkový právny vzťah, budú sa na nich v prvom rade vzťahovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka. Ďalší iný názor zastáva B.. O.. D. T., Z..B.., P..A..,, ktorý poukazuje na to, že zákonodarca pôvodne pokladal za spotrebiteľské iba občianskoprávne zmluvy, preto v ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. uviedol odkaz iba na dispozitívne normy Obč. zák. zmenený rozsah aplikácie § 52 a nasl. ale prináša aj zmenu interpretácie skúmaného ustanovenia; predmetné ustanovenie je podľa jeho názoru potrebné chápať tak, že nie je možné odchýliť sa od dispozitívnych ustanovení Obč. zák. ale aj osobitných zákonov v neprospech spotrebiteľa. To, že predmetné ustanovenie uvádza odkaz iba na Obč. zák. je dané tým, že v čase prijatia tohto ustanovenia boli spotrebiteľskými zmluvami iba zmluvy podľa Obč. zák. Žalobca ďalej vo svojom vyjadrení podáva gramatický výklad, systematický výklad a logický výklad ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. v prípade gramatického výkladu vyvodzuje, že len podmienky zmluvy, ktoré sú medzi zmluvnými stranami individuálne dojednané, sa nesmú odchýliť v neprospech spotrebiteľa od Obč. zák. avšak tie nároky a otázky, ktoré upravuje samotný osobitný zákon, spravujú sa ustanoveniami tohto osobitného právneho predpisu. v prípade systematického výkladu s poukazom na ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. vyvodzuje, že na všetky spotrebiteľské zmluvy - t.j. aj na tie, neuzavreté podľa Obč. zák. - sa použije všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv obsiahnutá v Obč. zák. , t.j. ustanovenia o neprimeraných podmienkach podľa § 52 až § 54 Obč. zák. a následne osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv, ktorá je zas obsiahnutá jednak vo 8.časti Obč. zák. ( § 612 - § 627 ) a jednak v osobitných zákonoch. V prípade logického výkladu podľa žalobcu zákonodarca v Občianskom zákonníku ako aj v osobitných zákonoch - napr. v Obch. zákonníku - jednoznačne nepriamo vylučuje jednostrannú kogentnosť Obč. zákonníka en bloc. Ako príklad žalobca uvádza ust. § 53 ods. 4 Obč. zák., v ktorom je exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách; vo viacerých prípadoch uvádza Obč. zák. neprijateľnú podmienku takú, ktorá by vzhľadom na interpretáciu ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. ako materiálneho korektívu bola nadbytočná, resp. duplicitná ( napr. písm.c/, písm.d/, písm.e/ ). Fakt, že zákonodarca nepočítal s kogentnosťou Obč. zák. en bloc pri spotrebiteľských zmluvách podľa žalobcu logickým výkladom najviac dokazuje ust. § 369 ods. 1 Obch. zák., najmä jeho posledná veta: („Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.“). ak vy zákonodarca vychádzal z jednostrannej kogentnosti Obč. zákonníka en bloc, posledná veta tohto ustanovenia by strácala význam, resp. zákonodarca by znovu duplicitne upravil to, čo § 54 ods. 1 Obč. zák. Z uvedených výkladov žalobca vyvodzuje, že zákonodarca nemal v úmysle určiť jednostrannú kogentnosť Obč. zák. en bloc ( t.j. aj pri premlčaní ), ale len jednostrannú kogentnosť úpravy spotrebiteľských zmlúv. Žalobca svoje stanovisko osobitne podporil poukazom na rozhodnutie NS ČR zo dňa 24. 7. 2012 sp. zn. 32Cdo 3337/2010, v ktorom sa Najvyšší súd ČR vysporiadaval s obdobnou situáciou, t.j. posudzovaním námietky premlčania zo zmluvy o úvere, ktorá bola zároveň zmluvou spotrebiteľskou. Najvyšší súd ČR v ňom dospel k záveru, že nie je odôvodnená aplikácia akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takýto záver by vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby v občianskom a obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany ( spotrebiteľa ). Premlčanie pôsobí voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa. Záverom žalobca vo svojom vyjadrení zhrnul, že podľa jeho názoru ust. § 54 ods. 1 Obč. zák. nemožno vykladať tak, že všetky nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv sa majú posudzovať výlučne podľa ustanovení Obč. zák. uvedené ustanovenia sa má podľa neho vykladať tak, že len ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 - § 54 Obč. zák., príp. ustanovenia o spotrebiteľskej kúpnej zmluve § 612 až § 627 Obč. zák. ) sú jednostranne kogentné ( t.j. aj voči Obch. zák. ). Preto pri posudzovaní námietky premlčania je esenciálne najskôr posúdiť, či sa jedná o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 3 Obch. zák. absolútny obchodnozáväzkový vzťah a premlčanie upravuje Obchodný zákonník komplexne, je potrebné premlčanie uplatnenej pohľadávky posudzovať podľa Obchodného zákonníka ( premlčacia doba má byť teda štvorročná ) a nie podľa Občianskeho zákonníka ( trojročná premlčacia doba ). Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť, zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 9/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379 C.s.p., t.j. vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a tiež vo výroku o trovách konania, na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a zistil, že odvolanie žalovaného 1/ je dôvodné; odvolanie žalovanej 2/ je nutné odmietnuť. Odvolací súd zopakoval dokazovanie čítaním listinných dôkazov podľa § 204 v spojení s § 378 ods. 1, § 384 ods. 1 C.s.p. , a to : a/ Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 1. 12. 2010 uzavretej medzi postupcom HAVEL&HOLÁSEK s.r.o. a postupníkom CASH COLLECTORS SK, s.r.o. ( č.l. 7 spisu ), b/ Zmluvy o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 21. 10. 2010 medzi Slov.spor. a.s. ako postupcom a HAVEL&HOLÁSEK s.r.o. ako postupníkom ( č.l. 11 a nasl. spisu ), c/ Zmluvy o splátkovom úvere č. 0176865868 uzavretej podľa Obch.zák. medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. ako veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom, zo dňa 28. 2. 2003, s Dodatkom č. 1 zo dňa 9. 3. 2005 ( č.l. 19 a nasl. spisu ), d/ Dohody o ručení uzavretej podľa Obch.zák., zo dňa 28. 2. 2003, medzi Slovenskou sporiteľňou a.s, ako veriteľom a žalovanou 2/ ako ručiteľom ( č.l. 22 spisu ), e/ Oznámením Slovenskej sporiteľne, a.s. dlžníkovi o postúpení pohľadávky listom zo dňa 12. 11. 2010 s pripojenou fotokópiou doručenky o prijatí oznámenia žalovaným 1/ ( č.l. 23 spisu ), f/ Oznámením o postúpení pohľadávky firmou HAVEL & HOLÁSEK s.r.o. listom zo dňa 20. 12. 2010 žalovanému 1/ s pripojenou fotokópiou doručenky o prijatí oznámenia č.l. 24, 25 spisu, g/ Oznámením o postúpení pohľadávky adresované ručiteľke - žalovanej 2/ listom Slovenskej sporiteľne a.s. zo dňa 12. 11. 2010, ako aj listom firmy HAVEL & HOLÁSEK, s.r.o. zo dňa 20. 12. 2010 ( č.l. 26, 27 spisu ), h/ Výpisom z bankovej knihy Slovenskej sporiteľne a.s., týkajúceho sa pohľadávok, postúpených SLSP, a.s. firme HAVEL & HOLÁSEK, s.r.o. ( č.l. 29 až 39 spisu ). 10/ Otázkou, ktoré hmotnoprávne ustanovenia upravujúce premlčanie je potrebné aplikovať v prípade spotrebiteľskej zmluvy o úvere, uzavretej podľa Obchodného zákonníka, t.j. či ustanovenia Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 21. 4. 2015 č.k. 3MCdo 14/2014 ( na ktoré rozhodnutie poukazoval aj žalovaný 1/ ). V označenej právnej veci generálny prokurátor v ním podanom mimoriadnom dovolaní zastával názor, že v rámci ochrany spotrebiteľa sú predmetom posúdenia zmluvné podmienky a nie režim právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere, uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka generálny prokurátor skonštatoval, že napriek spotrebiteľskému charakteru vzťahu, založeného úverovou zmluvou, treba premlčanie posudzovať podľa Obchodného zákonníka. Najvyšší súd SR vychádzal v konaní sp. zn. 3MCdo 14/2014 z ust. § 261 ods. 3 písm.d/, § 387 ods. 1, § 397 ods. 1 Obch. zák., ďalej z ust. § 100 ods. 1, § 101 Obč. zák., § 52 ods. 2 Obč. zák. ( v znení účinnom od 1. 5. 2014 ), ako aj z ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinnom od 1. 5. 2014 ). Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí poukazoval na to, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného - a nie Občianskeho - zákonníka, by v prípade zrušenia rozhodnutia napadnutého mimoriadnym dovolaním bolo nutné vziať zreteľ na ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom súd by ako orgán, rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť ust. § 52 ods. 2 tretia veta Obč. zák., podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. 5. 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 11/ Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinné od 1. 5. 2014 ), orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. 12/ Podľa § 52 ods. 2 Obč. zák. ( účinného od 1. 5. 2014 ) ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 13/ V prejednávanej veci je nesporné, že úverová zmluva uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako veriteľom a žalovaným 1/ ako dlžníkom podľa Obchodného zákonníka, má spotrebiteľský charakter. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov Najvyššieho súdu SR, ku ktorým dospel v konaní sp. zn. 3MCdo 14/2014, berúc do úvahy ust. § 52 ods. 2 Obč. zák. ( v znení účinnom od 1. 5. 2014 ) je nutné na prejednávanú právnu vec v otázke premlčacej doby aplikovať prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka, včítane právnej úpravy premlčania. Znamená to, že keďže konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňom 20. 2. 2008, všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie žalovanej pohľadávky začala plynúť od 21. 2. 2008 a uplynula s dňom 20. 2. 2011. Žalobca svoj nárok na súde uplatnil žalobou podanou dňa 9. 5. 2011, t.j. po uplynutí premlčacej doby podľa § 100 ods. 1 prvá veta Obč. zák. a § 101 Obč. zák. Vzhľadom na ust. § 52 ods. 2 tretia veta Obč. zák. ( o prednostnom použití ustanovení Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva ) nedôjde ani k uplatneniu ust. § 407 ods. 3 Obch.zák., podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku; po čiastočnom plnení žalovaného 1/ v období po 20. 2. 2008 teda nezačala plynúť nová štvorročná premlčacia doba, v rámci ktorej mohol žalobca uplatniť na súde svoju pohľadávku. Čiastočné plnenie dlhu dlžníkom ( alebo ručiteľom ) po uplynutí termínu konečnej splatnosti dlhu v zmysle právnej úpravy podľa Občianskeho zákonníka totiž nemá za následok uznanie ( zvyšku ) dlhu a nie je s ním spojený začiatok plynutia novej premlčacej doby. Námietka premlčania vznesená v konaní žalovanými 1/, 2/ v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka bola preto opodstatnená. V zmysle ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ( účinného od 1. 5. 2014 ) platí, že na premlčanie uplatneného práva by v danom prípade bol súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, t.j. aj keby žalovaní 1/, 2/ námietku premlčania nevzniesli. K citovaným zákonným ustanoveniam § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. ako aj ust. § 52 ods. 2 Obč. zák., ( obe v znení účinnom od 1. 5. 2014 ) neexistujú v právnych predpisoch, ktorých sú súčasťou, prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahujú ( je nutné ich aplikovať ) aj na právne vzťahy, ktoré boli založené ešte pred 1. 5. 2014 ( ako je to aj v prejednávanej právnej veci ). 14/ Odvolací súd ďalej poznamenáva, že odvolanie žalovaného 1/ bolo podané aj s účinkami pre žalovanú 2/ ( ktorá prevzala ručiteľský záväzok ), nakoľko dlžník a ručiteľ z úverovej zmluvy tvoria nútené spoločenstvo. 15/ Pokiaľ žalobca v konaní argumentoval skoršou judikatúrou ( napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR 6MCdo 4/2012, sp. zn. 5 Obo 12/2010, sp. zn. 1 Cdo 120/2010 ), ktoré rovnako riešili otázku premlčania v prípade záväzkov z úverových zmlúv uzavretých podľa Obchodného zákonníka, kde jednou zo zmluvných strán bol spotrebiteľ, k tejto odvolací súd poznamenáva, že ide o judikatúru z obdobia, ktoré predchádzalo prijatiu právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, resp. ust. § 52 ods. 2 Obč. zák., obe v znení účinnom od 1. 5. 2014. 16/ Podľa § 386 písm.a/ C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene. 17/ Žalovaná 2/ podala proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie obsahovo identické s odvolaním, ktoré podal žalovaný 1/, avšak oneskorene. Žalovanej 2/ bol rozsudok súdu prvej inštancie doručený dňa 2. 5. 2013; pätnásťdňová odvolacia lehota jej tak začala plynúť od 3. 5. 2013 a jej posledný pätnásty deň pripadol na 17. 5. 2013 ( ktorý deň bol piatok ). Žalovaná 2/ však odvolanie podala na pošte až dňa 22. 5. 2013 ( obálka č.l. 179 spisu ), t.j. oneskorene. Odvolací súd z uvedeného dôvodu odvolanie podané žalovanou 2/ v zmysle cit. ust. § 386 písm.a/ C.s.p. ako oneskorene podané odmietol. Zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku žalovanou 2/ však v konečnom dôsledku nič nemení na výsledku konania. Vzhľadom na včas podané odvolanie žalovaným 1/ a dôvodne uplatnenú námietku premlčania nebolo možné žalobcovi žalovanú pohľadávku priznať nielen voči dlžníkovi ale ani voči ručiteľke ( žalovanej 2/ ). 18/ Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým žalobe vyhovel, zmenil podľa ust. § 388 C.s.p. tak, že žalobu žalobcu zamietol. Zároveň odmietol odvolanie žalovanej 2/ ako oneskorene podané ( § 386 písm.a/ C.s.p. ). 19/ O nároku na náhradu trov ( celého, t.j. prvoinštančného i odvolacieho ) konania medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaní 1/, 2/ dosiahli v konaní úspech vyjadrený percentuálne vo výške 77,4 % ( žaloba bola zamietnutá čo do istiny 995,84 € s prísl., z celkovej uplatňovanej istiny 1.285,84 € s prísl., keď čo do zvyšku - t.j. čo do istiny 290 € - bolo konanie zastavené uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 11. 6. 2012 č.k. 10C/158/2011 - 121 pre späťvzatie návrhu, vzhľadom na dodatočné plnenie žalovaných 1/, 2/ ). Žalobca bol tak úspešný v rozsahu 22,5 %. Potom žalovaným 1/, 2/ vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,9 % ( 77,4 % - 22,5 % ). O samotnej výške priznanej náhrady trov rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 C.s.p. ). 20/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).