Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/141/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211221396 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211221396.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Ing. Š. F., CSc., F. R.. X, D., zastúpený MALICH, advokátska kancelária, s.r.o., Dunajská 25, Bratislava, proti žalovanému: SAG Elektrovod, a.s., Prievozská 4C, Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou Krahulec, s.r.o., Hlavná 25, Trnava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 58C/160/2011-370, zo dňa 15.12.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným výpoveďou žalovaného zo 16.6.2011 je neplatné a pracovný pomer medzi stranami naďalej trvá. Žalobu odôvodnil tým, že dostal výpoveď pre nadbytočnosť po prijatí novej organizačnej štruktúry u zamestnávateľa; táto organizačná schéma však nezodpovedala skutočnému stavu a štruktúre zamestnancov u žalovaného. Za sporné považoval aj prerokovanie výpovede výborom ZO ECHOZ, pretože nebolo zrejmé, či k nemu došlo skutočne pred doručením výpovede. Žalobca tvrdil, že nebola naplnená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, keď medzi organizačnou zmenou žalovaného a jeho následnou nadbytočnosťou nebola príčinná súvislosť. Podľa názoru žalobcu daním výpovede bol porušený § 13 ods. 3 Zák. práce. Rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a tento iba predstieral prijatie organizačného opatrenia. V danom prípade podľa žalobcu došlo k výkonu práva žalovaného ukončiť pracovný pomer so žalobcom výpoveďou podľa § 63 ods. 1, písm. b) Zák. práce v rozpore s dobrými mravmi a preto výpoveď je podľa § 39 Obč. zák. absolútne neplatným právnym úkonom. 3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca s právnym predchodcom žalovaného spoločnosťou Elektrovod Holding, a.s. uzavrel dňa 20.6.2005 pracovnú zmluvu na dobu určitú do 31.12.2005 na funkciu projektový manažér pre telematiku. Pracovný pomer bol viackrát predlžovaný na dobu určitú a to dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2005 do 30.6.2006 na tú istú pracovnú pozíciu, dohodou zo dňa 28.6.2006 do 31.12.2006 na funkciu projektový manažér v úseku generálneho riaditeľa, dohodou zo dňa 13.12.2006 do 31.12.2007 na tú istú pracovnú pozíciu a na túto pozíciu aj dohodou zo dňa 21.12.2007 do 30.6.2008. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.7.2008 bol pracovný pomer zmenený na dobu neurčitú na tú istú pracovnú pozíciu. Ďalšou dohodou zo dňa 19.12.2008 bola zmenená pracovná zmluva v časti funkčného zaradenia s tým, že žalobca vykonával od X.X.XXXX funkciu K.tvaru pre obchod v úseku generálneho riaditeľa. Ďalšiu dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 1.6.2011, podľa ktorej sa funkčné zaradenie žalobcu malo zmeniť na funkciu špecialista - vonkajšie vzťahy a koordinácia v útvare Kancelária GR, už žalobca odmietol podpísať. Dôvodom zmeny mala byť zmena funkcie a miesta výkonu práce. 4. Dňa 16.6.2011 žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce. Vo výpovedi je uvedené, že v zmysle Príkazu GR č. 2/2011 zo dňa 20.4.2011 bol zrušený útvar Obchod v úseku GR a tým aj funkcia manažéra útvaru Obchod, ktorú žalobca vykonával, z dôvodu organizačných zmien. Ďalej vo výpovedi uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca neprijal ponúknutú pozíciu špecialistu pre vonkajšie vzťahy a koordináciu, pracovný pomer v zmysle § 63 ods. 2 písm. b) Zák. práce je skončený výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce ku dňu 30.9.2011. Podľa výpovede táto bola podľa § 74 Zák. práce prerokovaná vo výbore ZO ECHOZ pri SAG Elektrovod, a.s. 5. Zo zápisu č. 06/2011 z porady výkonného manažmentu žalovaného, konanej 28.3.2011, súd prvej inštancie zistil, že v rámci bodu programu - Rôzne predseda predstavenstva Ing. K. po prerokovaní aktuálnej situácie v útvare Obchodu - 1060 uložil generálnemu riaditeľovi Ing. O.. J. st. zvolať poradu za účasti riaditeľov divízii 4000 a 5000 a manažéra pre obchod s cieľom navrhnúť systém činnosti a elimináciu pretrvávajúcich problémov v zabezpečovaní obchodnej činnosti a pri spracovávaní podkladov a dokumentácie obchodných prípadov, v termíne do 12.4.2011. Z dokladu označeného ako Zabezpečovanie obchodnej činnosti v podmienkach u žalovaného (úloha z PVM z 28.3.2011) je zrejmé, že so žalobcom sa od 1.6.2011 nepočítalo v divíziách 4000 a 5000 a bol zaradený do úseku 1000, t.j. podľa vtedy platného Organizačného poriadku do Útvaru generálneho riaditeľa. 6. Z Príkazu generálneho riaditeľa č. 2/2011 zo dňa 20.4.2011 súd prvej inštancie zistil, že tento sa týkal zmeny organizačnej štruktúry žalovaného, pričom generálny riaditeľ k 31.5.2011 zrušil okrem iného v úseku GR 1000 - útvar Obchodu 1060 a v tomto útvare, funkciu špecialistu - obchod a k 1.6.2011 zriadil v úseku GR 1000 v útvare KGR (Kancelária generálneho riaditeľa) 1010, funkciu špecialistu - vonkajšie vzťahy a koordinácia, ktorá bola po organizačnej zmene ponúknutá žalobcovi, ale tento ju neprijal. Súčasne s Príkazom č. 2/2011 bola k 1.6.2011 vydaná nová Organizačná schéma žalovaného (Funkčná schéma a kvalifikačný katalóg). Z tejto schémy súd zistil, že v úseku GR 1000, v útvare Kancelárie GR 1010 bola vytvorená funkcia špecialista - vonkajšie vzťahy a koordinácia (ponúknuté Ing. F.); v Divízii elektromontáží 4000, útvar Obchod 4010 je ako manažér útvaru pre obchod DEM uvedený Ing. N., ako obchodný manažér pre elmontáže Ing. O. a v Divízií elektrických vedení 5000, v útvare Obchod 5010 je uvedený ako manažér útvaru pre DEV Ing. F.. 7. Vydaniu Príkazu č. 2/2011 predchádzalo zasadnutie predstavenstva žalovaného zo dňa 19.4.2011. Podľa zápisnice z tohto zasadnutia hlavným bodom programu bolo prerokovanie a schválenie zmeny organizačnej štruktúry žalovaného, čo súviselo s riešením aktuálnej situácie v útvare obchodu, o ktorej predsedu predstavenstva Ing. T. K. informoval osobným listom člen predstavenstva Ing. O. J. st. Tento list z 14.4.2011 obsahoval informácie o pretrvávajúcich problémoch s fungovaním a výsledkami útvaru obchodu, osobitne vyjadroval nespokojnosť s prácou vedúceho útvaru obchodu Ing. F.. 8. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce z dôvodu, že v dôsledku organizačných zmien bola zrušená jeho funkcia manažér útvaru obchodu, pričom žalobca neprijal ponúknutú pracovnú pozíciu špecialistu pre vonkajšie vzťahy a koordináciu. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rozhodnutie o organizačnej zmene nemá povahu právneho úkonu, teda nie je možné ho preskúmať z hľadiska platnosti na súde. Súd sa môže zaoberať iba otázkou, či také rozhodnutie bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. Aj výber nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi. Ani tu súd nemôže preskúmavať správnosť tohto výberu zamestnávateľom. Predpokladom platnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce je preukázanie organizačnej zmeny, nadbytočnosti zamestnanca a príčinnej súvislosti medzi nadbytočnosťou zamestnanca a organizačnou zmenou. 9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede, spočívajúca v tom, že zamestnávateľ je povinný vopred ju prerokovať so zástupcami zamestnancov, bola splnená. Traja vypočutí svedkovia (Ing. J. st., K., Ing. X.) sa vo svojich výpovediach vyjadrili ku skutkovým okolnostiam prejednania výpovede Výborom ZO ECHOZ. Bolo jednoznačne preukázané, že ráno dňa 16.6.2011 predseda odborového orgánu U. K. prevzal podklady týkajúce sa výpovede Ing. F., pričom potvrdil zaradenie prejednania výpovede do programu zasadnutia Výboru ZO pod bodom 1 programu, ktoré začalo okolo 13.00 hod. dňa 16.6.2011. Asi okolo 13.15 až 13.20 hod. sa s p. K. telefonicky spojil vtedajší generálny riaditeľ Ing. J. st. a to za prítomnosti Ing. X. z dôvodu, aby zistil, či výpoveď bola prejednaná. Keď dostal kladnú odpoveď, následne pred 14.00 hod. za prítomnosti Ing. X. bola žalobcovi doručená generálnym riaditeľom Ing. J. st. výpoveď z pracovného pomeru. Dokazovaním bolo teda preukázané, že výpoveď bola prejednaná odborovým orgánom pred doručením výpovede zamestnancovi. 10. Pokiaľ ide o organizačnú zmenu, v dôsledku ktorej sa mal stať žalobca nadbytočným, v konaní bolo preukázané, že o nej bolo rozhodnuté predstavenstvom žalovaného, ktoré dňa 19.4.2011 prijalo uznesenie č. 1. Týmto s účinnosťou k 1.6.2011, okrem iného, zrušilo útvar 1060 - Obchod a všetky funkcie v útvare Obchodu a vytvorilo útvar 4010 - Obchod v Divízii elektromontáží - 4000 a útvar 5010 - Obchod v Divízii elektrických vedení - 5000. Uvedená schválená organizačná zmena bola následne obsiahnutá v Príkaze generálneho riaditeľa č. 2/2011 zo dňa 20.4.2011. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že touto organizačnou zmenou bola zrušená aj funkcia Ing. F., a to funkcia manažér obchodu v útvare Obchod v úseku Generálneho riaditeľa. Predstavenstvo žalovaného na svojom zasadnutí 26.5.2011 prijalo uznesenie č. 3, ktorým schválilo organizačnú zmenu tak, že s účinnosťou k 31.5.2011 zrušilo pracovnú pozíciu „špecialistu pre stratégiu“ v útvare 2000 - Stratégia. Schválená organizačná zmena bola obsiahnutá v Príkaze GR č. 3/2011 zo dňa 27.5.2011. V dôsledku týchto organizačných zmien účinných od 1.6.2011 bolo zrušených 17 pracovných pozícií (16 v útvare Obchodu - 1060 a 1 v útvare Stratégie - 2000) a vytvorených bolo 16 pracovných pozícií (11 v útvare Obchod - 4010 a 5 v útvare Obchod 5010). Keďže výber nadbytočného zamestnanca je výlučne v kompetencii zamestnávateľa, bolo vecou žalovaného, ktorému zamestnancovi, ktorú pracovnú pozíciu ponúkne a ktorého zamestnanca ponechá nadbytočným. Súd tento výber nemôže preskúmavať. Súd prvej inštancie túto organizačnú zmenu nepovažoval za účelovú; v podstate išlo o návrat k organizačnej štruktúre spred roka 2009, keďže nová organizačná štruktúra (zlúčenie dvoch útvarov obchodu dovtedy riadených riaditeľmi divízií do jedného útvaru obchodu na čele s Ing. F. ako manažérom obchod v úseku Generálneho riaditeľa - 1000) sa neosvedčila, resp. nepriniesla očakávaný efekt. 11. S poukazom na ustanovenia § 63 ods. 2 písm. a) a b) Zák. práce súd prvej inštancie konštatoval, že v dôsledku organizačných zmien sa stal žalobca pre žalovaného nadbytočným. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predtým ako dal žalovaný žalobcovi výpoveď, ponúkol mu pracovnú pozíciu špecialista pre medzinárodné (vonkajšie) vzťahy a koordináciu. Náplňou práce mala, podľa vtedajšieho generálneho riaditeľa Ing. J. st., zodpovedať asi 20 % dovtedajšej pracovnej náplne žalobcu. Žalobca po rozhovore s generálnym riaditeľom Ing. J. st., ktorý prebehol koncom mája 2011, prejavil záujem u žalovaného ďalej pracovať na ponúknutej pozícii špecialista pre medzinárodne vzťahy a kooperáciu v útvare GR. Túto žalobca napokon odmietol po tom, ako sa 10.6.2011 od Ing. X. dozvedel podrobnosti súvisiace s platovými podmienkami, resp. náplňou práce. Poukázal na to, že zamestnávateľ nie je povinný v zmysle § 63 ods. 2 Zák. práce ponúknuť zamestnancovi prácu s rovnakou, resp. obdobnou pracovnou náplňou a mzdovým ohodnotením, aké mal pred organizačnou zmenou. Za irelevantné považoval, že žalovaný po tom, čo žalobca ponúknuté miesto odmietol, toto miesto neobsadil iným zamestnancom a teda, že toto pracovné miesto bolo vytvorené pre žalobcu účelovo, v snahe žalovaného nájsť pre žalobcu ďalšie uplatnenie po organizačnej zmene (toto jednoznačne potvrdil svedok Ing. X. zo svojej svedeckej výpovedi). Za podstatné považoval súd prvej inštancie práve to, že nebolo preukázané, že by mal žalovaný v tom čase iné voľné, pre žalobcu vhodné, pracovné miesto. Z uvedeného vyvodil, že žalovaný dodržal povinnosť stanovenú § 63 ods. 2 Zák. práce, keď ešte predtým ako dal žalobcovi výpoveď, ponúkol mu inú vhodnú prácu a žalobca ju odmietol. 12. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu, že v čase podania výpovede už zastával novú pracovnú pozíciu na základe konkludentnej zmeny pracovnej zmluvy, ku ktorej malo dôjsť tým, že mu po účinnosti organizačnej zmeny boli zadávané pracovné úlohy. Žalobca na preukázanie týchto tvrdení predložil elektronickú komunikáciu datovanú predovšetkým mesiacom jún 2011, z ktorej jednoznačne nevyplýva, že by Ing. F. boli zadávané pracovné úlohy od jeho nadriadeného. Išlo o komunikáciu, v ktorej sa na žalobcu obracali jeho kolegovia, resp. on na nich, vo väčšine prípadov sa jednalo o žiadosti kolegov súvisiace s prekladmi textov obchodného charakteru do anglického jazyka. Nebol teda preukázaný ani len konkludentný prejav vôle žalovaného uzatvoriť so žalobcom dohodu o zmene pracovnej zmluvy v období po 1.6.2011. 13. K tvrdeniam žalobcu ohľadne zmeny sídla žalovaného a v tej súvislosti konkludentnej zmeny pracovnej zmluvy, považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že tieto skutočnosti nemali žiadny právny význam pre posúdenie platnosti či neplatnosti skončenia pracovného pomeru, preto sa nimi podrobnejšie nezaoberal. Záverom sa vyjadril k namietanému rozporu výpovede s dobrými mravmi. Mal za to, že z okolností, za ktorých došlo k organizačnej zmene (najmä to, že išlo o návrat k predchádzajúcej organizačnej štruktúre platnej do r. 2009, po tom čo sa nová organizačná štruktúra neosvedčila) nemožno vyvodzovať, že by išlo o účelovú organizačnú zmenu s cieľom „zbaviť sa“ žalobcu. Vzal tiež do úvahy snahu žalovaného nájsť pre žalobcu vhodné uplatnenie, z čoho mal za zrejmé, že nemal záujem ukončiť so žalobcom pracovný pomer a pristúpil k výpovedi až po tom, čo žalobca odmietol ponúknuté pracovné miesto. Výpoveď teda nepovažoval za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi a keďže nezistil ani iný dôvod neplatnosti výpovede, žalobu v celom rozsahu zamietol. 14. K náhrade trov konania súd prvej inštancie uviedol, že o nej rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 15. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, resp. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s viacerými jeho námietkami a argumentmi. Uviedol, že v písomných podaniach upozornil na rozpory medzi viacerými predloženými listinnými dôkazmi - záznamami o elektronickej komunikácii a výpoveďami svedkov (bývalých a súčasných zamestnancov žalovaného), ktoré súd prvej inštancie vôbec nevzal na vedomie pri odôvodnení rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň bez vysvetlenia neuviedol výpovede Ing. A. F. a Ing. O. O., ktoré žalobca považoval za podstatné pre konanie. Obdobne nespomenul ani jeden konkrétny email, ktorý mu bol žalobcom predložený, hoci práve tieto boli predmetom dokazovania, ako aj viacerých písomných vyjadrení žalobcu i žalovaného, čo dokladá ich dôležitosť pre konanie. Počas konania opakovane upozorňoval súd prvej inštancie na rozpory vo výpovediach svedkov; svedok Ing. J. st. vo výpovedi uviedol, že dlhodobo nezvládal svoju pracovnú funkciu, pričom však o tomto nikdy preukázateľne žalobcu neinformoval. Zároveň svedkovia Ing. J. a Ing. X. zhodne tvrdili, že nevykonával akúkoľvek prácu po účinnosti organizačnej zmeny, na druhej strane potvrdili účasť žalobcu na pracovných poradách žalovaného a bola predložená jeho komunikácia s mnohými zamestnancami žalovaného v období od 1.6.2011 do 10.6.2011. Poznamenal, že súd prvej inštancie sa s uvedenými rozpornými tvrdeniami žalovaného, resp. jeho bývalých a súčasných zamestnancov, vôbec nezaoberal, a súčasne ani nezohľadnil jeho námietky. Osobitne zdôraznil, že súd prvej inštancie v rozsudku nevyhodnotil skutočnosť, že mu zo strany žalovaného (bez uvedenia dôvodu) bola ponúknutá pracovná ponuka v ucelenej podobe až 10.6.2011, t.j. 10 dní po účinnosti organizačnej zmeny a to ako jedinému zamestnancovi postihnutému touto zmenou. Na základe uvedených skutočností žalobca považoval napadnutý rozsudok za arbitrátny, nakoľko sa súd prvej inštancie oboznámil iba s takými dôkazmi (svedectvo Ing. X.), ktoré dokladali argumenty žalovaného, ale vôbec sa nezaoberal dôkazmi, ktorými on preukazoval svoje tvrdenia v konaní, čím došlo k porušeniu jeho procesných práv. Mal za to, že napadnutý rozsudok neobsahuje náležité odôvodnenie, ktoré by sa týkalo predložených dôkazov a svedeckých výpovedí, v dôsledku čoho je nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov a taktiež na nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.8.2008, podľa ktorého v zmysle § 132 O.s.p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a odôvodniť. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 16. Upriamil pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že napriek zrušeniu jeho pôvodnej pracovnej pozície (1.6.2011) nebol u žalovaného nadbytočný v čase prevzatia výpovede (16.6.2011). V konaní predložil jednoznačné listinné dôkazy, ktoré preukázali jeho výkon práce na základe pokynov, príkazov a žiadostí viacerých vedúcich zamestnancov žalovaného (napr. Ing. T., Ing. J. ml., p. S.) a jeho následnú pracovnú činnosť v súčinnosti s ďalšími zamestnancami žalovaného. Z vtedajšej zaužívanej praxe u žalovaného navyše vyplývalo (ako to dosvedčil aj Ing. J. ml.), že nie všetky pracovné pokyny vedúcich pracovníkov žalovaného boli vyhotovované v písomnej forme. Žalobca teda musel považovať za pracovný pokyn aj emailom či ústne zadávanú pracovnú úlohu. Podotkol, že viacerí pracovníci žalovaného potvrdili jeho reálny výkon práce po účinnosti organizačnej zmeny. 17. Poukázal na svoje vyjadrenie z 1.12.2014, že sa zapájal do rozdeľovania práce, zúčastňoval sa pracovných porád a komunikoval svoje pracovné úlohy s ďalšími vedúcimi zamestnancami, ktoré súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil. Výkon jeho práce v období od 1.6.2011 do 16.6.2011 pozostával z pravidelnej dochádzky do práce a účasti na plnení pracovných úloh. Opätovne upozornil na to, že obe strany prejavili pred účinnosťou organizačnej zmeny vôľu pokračovať v pracovnom pomere. Ako vyplýva z predložených listinných dôkazov, žalovaný od žalobcu výkon zadávanej práce aj vyžadoval a nikdy pred ani po účinnosti organizačnej zmeny neprejavil žalobcovi preukázateľným spôsobom nespokojnosť, pričom mu vždy riadne a včas vyplácal mzdu. Nemal tak dôvod domnievať sa, že nedošlo k zmene jeho pôvodnej pracovnej zmluvy, tak ako u ostatných zamestnancov, ktorých sa dotkla organizačná zmena a jeho nová pracovná náplň pozostáva z úloh mu zadávaných. Poukázal na výpoveď Ing. J. st. a Ing. X. ktorí potvrdili, že od neho chceli, aby komunikoval s nemeckým vlastníkom, mal na starosti veľké zákazky z hľadiska administratívnej prípravy a odkomunikovania týchto zákaziek. Žalovaný tak jednoznačne prejavil vôľu zmeniť obsah pracovnej zmluvy žalobcu, a to v časti pracovnej náplne, pričom túto žalobca aj reálne vykonával od 1.6.2011 do 16.6.2011. Súd prvej inštancie podľa žalobcu neposúdil správne zmenu pracovnej zmluvy medzi stranami. Nakoľko nebol u žalovaného nadbytočný, neexistoval ani právny dôvod na podanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4M Cdo/17/2008, zo dňa 21.12.2009). Žalobca uviedol, že mu nebola oznámená skutočná organizačná štruktúra žalovaného, ktorá sa evidentne odlišovala od tej v zmysle Príkazu GR. V tejto súvislosti Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Cdo/145/2000, zo dňa 1.9.2001 konštatoval, že oboznámenie sa s organizačnou štruktúrou žalovaného v čase dania výpovede je rozhodujúce pre posúdenie, či boli splnené podmienky uvedené v § 46 ods. 2 Zák. práce (po novom § 63 ods. 2 Zák. práce). Nebolo tak správne tvrdenie žalovaného, že bol s jeho organizačnou štruktúrou oboznámený, keďže tomu odporujú aj listinné dôkazy predložené žalovaným (funkčná schéma a kvalifikačný katalóg), z ktorých vyplýva, že bola spísaná až po podaní výpovede (po 16.6.2011); Príkaz GR pritom nemožno považovať za organizačnú štruktúru. 18. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že výpoveď nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi. Mal za zrejmé, že výpoveďou zo strany žalovaného bol porušený § 13 ods. 3 Zák. práce. Uviedol, že súd prvej inštancie jednoznačne nevyvrátil jeho tvrdenie, že žalovaný v dôsledku organizačnej zmeny disponoval s dvoma novými pracovnými pozíciami vedúcich zamestnancov v oblasti obchodu, a to oproti pôvodnej jednej takejto pozícii. Napriek uvedenému rozšíreniu mu žalovaný vôbec neponúkol nové pracovné pozície pred daním výpovede. Taktiež nebol preskúmaný žalobcom namietaný neštandardný postup žalovaného predchádzajúci daniu výpovede, hoci nebolo v konaní sporované, že žalovaný pri odovzdávaní výpovede oznámil žalobcovi, že skutočným dôvodom výpovede bola nespokojnosť s jeho pracovnými výsledkami. Uvedený dôvod však nebol ako dôvod pre výpoveď nikdy predtým pred žalobcom spomenutý. Zdôraznil, že ak dôvodom výpovede nebola organizačná zmena, ale nespokojnosť s výkonom jeho práce, jedná sa o rozpor s dobrými mravmi. Z listinných dôkazov pritom vyplýva úmysel Ing. J. st. spájať organizačnú zmenu priamo s osobou žalobcu, čo nebolo v rozsudku zohľadnené. Napriek tomu, že s vtedajšími spolupracovníkmi žalobcu na zrušenom útvare boli uzatvárané príslušné dohody o zmene pracovnej zmluvy, voči žalobcovi bol tento úkon vykonaný ako voči poslednému z dotknutých zamestnancov; u neho nebola zohľadnená ani zmena sídla žalovaného, hoci k nej prišlo už 1.5.2011. Žalovaný mu až 10.6.2011 (po účinnosti organizačnej zmeny) predložil na podpis dohodu o zmene pracovnej zmluvy, ktorá bola datovaná k 1.6.2011. Žalobca upriamil pozornosť aj na spôsob prerokovania jeho výpovede so zástupcami zamestnancov. Výpoveď bola predložená na prerokovanie výboru základnej organizácie ECHOZ u žalovaného až 16.6.2011, t.j. v deň jej doručenia žalobcovi, pričom priamo na zasadnutí výboru nemohla byť riadne vyhotovená zápisnica z prerokovania výpovede (podľa výpovede U. K.). V dôsledku oneskoreného ponúknutia zmeny dovtedajšej pracovnej zmluvy bol na rozdiel od ostatných dotknutých zamestnancov žalovaného v právnej neistote ohľadom svojho postavenia, čomu zodpovedala aj jeho absencia v oficiálnej organizačnej štruktúre žalovaného (ku 16.6.2011), s ktorou pri výpovedi nebol a ani nemohol byť oboznámený. Samotný žalovaný v konaní ani nespochybňoval svoju zodpovednosť za znevýhodnenie žalobcu oproti ostatným zamestnancom po organizačnej zmene. Žalobca tak mal za to, že žalovaný jednoznačne zneužil svoje právo zamestnávateľa v jeho neprospech ako zamestnanca. 19. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku reagoval na všetky zásadné argumenty, ktoré vyžadovali odpoveď v rozsudku a neodpovedal len na argumenty žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie bezvýznamné. Súd prvej inštancie sa podľa neho zaoberal výpoveďami svedkov Ing. F. a Ing. O. a ich výpovede vyhodnotil ako nepodstatné a právne nezaujímavé vzhľadom na predmet sporu. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že sa súd prvej inštancie oboznámil aj so žalobcom predloženou elektronickou komunikáciou, z ktorej zistil, že sa nejedná o komunikáciu s nadriadenými, ale väčšinou o preklady textov do angličtiny, resp. o bežnú komunikáciu. Následne to zhrňujúco vyhodnotil tak, že z nej nevyplýva, že by žalobcovi boli zadávané úlohy od nadriadeného, a že išlo o komunikáciu, v ktorej sa obracali na žalobcu jeho kolegovia, resp. on na nich a uviedol k tomu aj to, že nebol preukázaný ani jeden konkludentný prejav vôle žalovaného uzavrieť so žalobcom dohodu o zmene pracovnej zmluvy. 20. Žalovaný zdôraznil, že predmetom konania je neplatnosť rozviazania pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti žalobcu po organizačnej zmene. Uviedol, že v konaní nebol dôvod zaoberať sa jednotlivými okolnosťami zakladajúcimi jeho nespokojnosť s činnosťou žalobcu a ním riadeného útvaru, keďže pracovný pomer nebol rozviazaný z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zák. práce. Konštatoval, že samotná účasť žalobcu na jednej porade, ani emailová komunikácia s inými zamestnancami nijako nepotvrdzujú, že by žalobca vykonával konkrétne pracovné úlohy, a vôbec nie úlohy, ktoré by mohli zakladať zmenu dojednaného druhu práce. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nevyhodnotil v rozsudku skutočnosť, že mu bola ponúknutá pracovná ponuka v ucelenej podobe až 10.6.2011, t.j. 10 dní po účinnosti organizačnej zmeny, považoval za potrebné uviesť, že pre posudzovanie platnosti výpovede z organizačných dôvodov súd skúma splnenie podmienky podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zák. práce. To znamená, či zamestnanec bol ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu. Zo Zákonníka práce vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak zamestnancovi ponúkne vhodnú prácu kedykoľvek pred doručením výpovede a nie je podstatné, či to bolo pred účinnosťou alebo po účinnosti organizačnej zmeny; táto podmienka zo strany žalovaného splnená bola, s čím sa stotožnil aj súd prvej inštancie. Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že pre neho nebol nadbytočným, keď mu na základe pokynov viacerých nadriadených prideľoval prácu. Zastával názor, že po zbežnom oboznámení sa s emailami nie je žiadny z nich ani len od jeho zamestnancov, a tak mu nemohli byť zadávané pracovné úlohy. Tvrdenie žalobcu z písomného vyjadrenia z 28.3.2014 je tak v priamom rozpore s jeho písomným vyjadrením z 22.11.2013 (s poukazom na emaily č. 11-13). Žalobca podľa neho účelovo zavádzal a jeho tvrdenie, že pracovná činnosť mu bola prikazovaná jednorazovo aj ďalšími vedúcimi zamestnancami žalovaného nemá oporu v dokazovaní a ani v emailoch č. 11-13. Mal za to, že samotná dochádzka do práce nie je výkon práce, je len predpokladom výkonu práce. 21. K tvrdeniam žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil zmenu pracovnej zmluvy medzi ním a žalovaným, že preniesol dôkazné bremeno nadbytočnosti na žalobcu a že nebol oboznámený s organizačnou štruktúrou, žalovaný zdôraznil, že žalobca v žalobe, ani v písomnom vyjadrení, ani na pojednávaniach (16.1.2013, 11.3.2013, 14.6.2013) vôbec netvrdil, že by medzi ním a žalovaným prišlo konkludentne k uzatvoreniu akejkoľvek dohody o zmene pracovnej zmluvy. Je tak zrejmé, že žalobca si bol po vykonaní organizačnej zmeny vydanej Príkazom GP č. 2/2011 plne vedomý svojej nadbytočnosti. Z jeho písomného vyjadrenia z 31.1.2012 jednoznačne vyplýva, že v čase od 1.6.2011 do 10.6.2011 ani nedisponoval informáciami pre zváženie ponuky práce, nakoľko ako uviedol, jednalo sa o úplne odlišnú pracovnú pozíciu, než akú dovtedy zastával a je zrejmé, že v uvedenom čase ani on konkludentne vôľu uzavrieť dohodu o zmene pracovnej zmluvy neprejavil. Upriamil pozornosť odvolacieho súdu na to, že žalobca s teóriou o konkludentnej dohode o zmene pracovnej zmluvy prišiel účelovo až v písomnom vyjadrení z 22.11.2013. 22. Žalovaný mal za to, že žiadna zo žalobcom tvrdených vykonávaných činností nemala znaky úkonu, ktorý by zakladal konkludentnú zmenu pracovnej zmluvy v časti dojednaného druhu práce. Vykonávanie činnosti na základe pokynov iných zamestnancov žalovaného nezodpovedá skutkovému stavu z ktorého vychádzal Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4M Cdo/17/2008, na ktoré v odvolaní žalobca poukázal, pretože v uvedenom rozhodnutí existoval výslovný jednoznačný prejav vôle zamestnávateľa previesť zamestnanca hoci aj dočasne na inú prácu, teda prejav vôle, ktorý vo vzťahu medzi žalovaným a žalobcom neexistoval. Žalovaný zastával názor, že pred súdom prvej inštancie preukázal jeho nadbytočnosť, najmä predložením Funkčnej schémy a Kvalifikačného katalógu k 16.6.2011, z ktorých vyplýva, že nemal iné voľné pracovné miesto ako miesto, ktoré žalobca odmietol. Organizačnú zmenu nepredstieral, ale organizačnú zmenu nariadenú príkazom GP č. 2/2011 v plnej miere realizoval, pričom jej cieľom bolo zlepšenie vykonávania obchodnej činnosti. 23. Zdôraznil zároveň, že si splnil podmienku vyplývajúcu z § 74 Zák. práce a výpoveď z pracovného pomeru vopred prerokoval so zástupcami zamestnancov. Žalobcovi doručil výpoveď až po tom, ako mal pozitívne predsedom ZO ECHOZ potvrdené, že ZO ECHOZ výpoveď z pracovného pomeru prerokoval. Z výpovede p. K. vyplynulo, že 16.6.2011 priamo na zasadnutí bola vyhotovená aj ručne zápisnica, ktorá bola následné prepísaná 17.6.2011. Podotkol, že vyhotovenie zápisnice z prerokovania nie je podmienkou platnosti výpovede, rozhodujúcou je skutočnosť, že výpoveď bola prerokovaná pred jej doručením. Za nepravdivé považuje žalobcovo tvrdenie, že v konaní nespochybňoval svoju zodpovednosť za znevýhodnenie žalobcu oproti iným zamestnancom. Uviedol, že opakovane odmietal akékoľvek znevýhodnenie a taktiež, že nebolo preukázané. Žalobca po celý čas trvania pracovného pomeru poberal mzdu v pôvodnej výške dojednanej pracovnou zmluvou; vzťahovala sa na neho trojmesačná výpovedná lehota a bolo mu riadne vyplatené aj odstupné vo výške 3 priemerných mesačných platov. 24. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 26. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 27. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). 28. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru danú zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce a trvania pracovného pomeru naďalej. Súd prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku. Na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenia § 1 ods. 4, § 13 ods. 3, § 17 ods. 2, § 63 ods. 1 a 2, § 74 Zák. práce a § 37 ods. 1 a § 39 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu žalobcu aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. 29. Žalobca v podstatnej časti svojho odvolania už len zrekapituloval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorými sa tento v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto smere za presvedčivé a vyčerpávajúce. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). 30. Na podčiarknutie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zdôrazňuje, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru z uvedeného výpovedného dôvodu je splnenie povinností vyplývajúcich pre zamestnávateľa z § 63 ods. 2 Zák. práce. Zákon umožňuje zamestnávateľovi, aby reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. V prípade posudzovania dôvodnosti použitia tohto výpovedného dôvodu treba vychádzať z obsahu pracovnej zmluvy a posúdiť, či došlo u zamestnávateľa k takej organizačnej zmene, ktorá by robila zamestnanca pre neho nadbytočným z hľadiska funkcie, na ktorú znie pracovná zmluva. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. 31. Súd prvej inštancie sa uvedenými zásadami dôsledne riadil. Ak na základe zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že rozhodnutím generálneho riaditeľa č. 2/2011 zo dňa 20.4.2011 žalovaný zrušil funkčné miesto žalobcu - funkciu špecialistu obchodu v úseku GR, útvare Obchodu 1060 (keď bol zároveň zrušený útvar Obchodu 1060 v úseku Generálneho riaditeľa 1000) ako nadbytočné a že výpovedi predchádzalo prerokovanie so zástupcami zamestnancov ZO ECHOZ dňa 16.6.2011, čím žalovaný preukázal splnenie všetkých zákonom stanovených hmotnoprávnych predpokladov skončenia pracovného pomeru, je nutné považovať tento záver za vecne správny. 32. K námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nebral do úvahy rozpory medzi viacerými listinnými dôkazmi, na ktoré upozornil v Záverečnom vyjadrení z 1.12.2014, Záverečnom vyjadrení k dokazovaniu z 28.3.2014, Záverečnom vyjadrení z 31.1.2014 a Vyjadrení k dokazovaniu z 22.11.2013, že nevyhodnotil výpovede Ing. A. F. a Ing. O. O., že nehodnotil osobitne každý email, ktorý predložil v konaní a teda, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa s dôkazmi vykonanými v konaní v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal dostatočne podľa ich závažnosti. 33. Nebola dôvodná námietka žalobcu, že súd prvej inštancie bez vysvetlenia neuviedol v napadnutom rozsudku výpoveď svedkov Ing. F. a Ing. O., ktorí boli do organizačnej zmeny vykonanej k 1.6.2011 podriadenými žalobcu, a v konaní sa vyjadrili k okolnostiam, ktoré súviseli s prijatou organizačnou zmenou. Naopak, súd prvej inštancie ich vyhodnotil ako nepodstatné a právne nezaujímavé vzhľadom na predmet sporu. Toto hodnotenie aj podľa odvolacieho súdu zodpovedá vyjadreniam týchto svedkov. Ing. F. na pojednávaní 11.3.2013 (č.l. 196) na dve z troch otázok odpovedal, že nemá o objasňovanej skutočnosti vedomosť a na tretiu, že nespolupracoval so žalobcom na žiadnom projekte; Ing. O. na pojednávaní 14.6.2013 (č.l. 215) takisto na dve otázky odpovedal, že nemá vedomosť o skutočnosti, na ktorú sa súd pýtal, a na tretiu, či spolupracoval so žalobcom po organizačnej zmene odpovedal, že nevie, či spolupracovali aj po tejto zmene, ale že aj po tejto zmene spolu komunikovali, keďže mali kancelárie vedľa seba. Hodnotenie dôkazov by mohlo okrem toho byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, len ak by medzi hodnotením a výpoveďami bol extrémny rozpor, k čomu pri hodnotení uvedených výpovedí jednoznačne nedošlo. 34. Žalobca mal ďalej za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s viacerými jeho námietkami a argumentmi a poukázal na to, že svedkovia J. st. a Ing. S. X. tvrdili, že nevykonával žiadnu prácu po tejto organizačnej zmene, ale aj to, že sa zúčastnil na pracovných poradách, čo je v rozpore s ním predloženou komunikáciou s inými zamestnancami žalovaného. Z uvádzaného podľa neho nie je zrejmé, aký záver mal súd prvej inštancie z týchto zistení vyvodiť a aké mali mať význam pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Záver súdu prvej inštancie k tvrdeniu žalobcu, že v dobe, keď dostal výpoveď, už zastával novú pracovnú pozíciu na základe dohody, ku ktorej malo dôjsť, a že mu boli zadávané pracovné úlohy, je podľa odvolacieho súdu podložený výpoveďami svedkov, uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Ing. J.Š. st., ako nadriadený žalobcu, na otázku, čo žalobca robil v období od 1.6.2011 do 16.6.2011 uviedol, že nerobil prakticky nič, chodil do zamestnania v podstate kvôli tomu, aby mal rovnaké mzdové zaradenie ako predtým a že v tomto období viackrát rokoval s Ing. X. o platovom zaradení v novej pracovnej pozícii, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol a ktorú nakoniec neprijal. 35. Súd prvej inštancie hodnotil v tejto súvislosti aj elektronickú komunikáciu (z júna 2011), predloženú v konaní žalobcom tak, že z nej jednoznačne nevyplýva, že by boli žalobcovi zadávané úlohy jeho nadriadenými. Toto hodnotenie súdu prvej inštancie zodpovedá obsahu predloženej elektronickej komunikácie žalobcu s inými zamestnancami. Samotné hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie by mohlo byť odvolacím dôvodom (ako po vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 C.s.p.) len pre spôsob, ako súd hodnotenie dôkazu vykonal. Ak nemožno súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, potom nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. 36. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nezohľadnil konkludentnú zmenu pracovnej zmluvy v časti pracovnej náplne, ku ktorej došlo tým, že v období od 1.6. do 10.6.2011 vykonával zadávané úlohy, odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie, ktoré svedčia o tom, že sa týmito tvrdeniami zaoberal a na ich preukázanie vypočul všetkých svedkov, predvolaných na súdne pojednávanie na návrh žalobcu. Ani žalobca nespochybňoval vyjadrenia, že po zrušení jeho pracovnej pozície v útvare Obchodu úseku GR pred tým, ako mu bola daná výpoveď, novú pracovnú náplň a nové mzdové podmienky s ním prerokoval Ing. X. 10.6.2011 a on po troch dňoch ponúkané nové pracovné zaradenia odmietol. 37. Pre výpoveď z pracovného pomeru pre nadbytočnosť (§ 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce) je charakteristické, že zamestnávateľ môže i naďalej (objektívne posudzované) zamestnancovi prideľovať práce podľa pracovnej zmluvy, keďže v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene nestráca možnosť prideľovať zamestnancovi prácu, ktorú pre neho dovtedy podľa pracovnej zmluvy vykonával, avšak jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu) pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom k organizačnej zmene. V danej veci žalovaný ponúkol, aby žalobca v novej pozícii vykonával asi 20 % z pôvodnej pracovnej náplne, za čo mu bolo ponúknutý plat asi vo výške 50 % pôvodného platového ohodnotenia (výpoveď Ing. J. st. na pojednávaní 14.6.2013, č.l. 212). Ak by teda žalobca po 1.6.2011 a aj po 16.6.2011 naďalej vykonával práce podľa pracovnej náplne, resp. ak by mu aj žalovaný zamestnávateľ prideľoval prácu, ktorú vykonával do organizačnej zmeny, bolo by to v súlade s uvedeným, keďže zamestnávateľ mu po dobu od 1.6. do 16.6. a od 16.6.2011 do skončenia výpovednej doby vyplácal mzdu. Vyvodiť záver, že medzi stranami došlo k zmene pracovnej zmluvy a teda že predmetná výpoveď nemôže byť platná, za zisteného skutkového stavu súdu prvej inštancie bránilo predovšetkým nespochybňované vyjadrenie žalobcu, že o pozíciu, ktorá mu bola ponúkaná po organizačnej zmene, nemal záujem. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že o rozhodnutie o organizačných zmenách ide vtedy, ak sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie počtu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej zamestnávateľ chce regulovať počet svojich zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce a ich profesijné alebo kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával iba taký počet zamestnancov a v takom profesijnom alebo kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám. V prípade, ak by rozhodnutím zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ciele a že by zamestnávateľ iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery, nebol by naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo by mohlo mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade (rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. Tvrdenia žalobcu o vyjadreniach svedka Ing. O. J. st., že dlhodobo nezvládal svoju pracovnú funkciu a že to bol dôvod organizačnej zmeny, preukázané neboli. Bolo preukázané, že celý útvar Obchod neplnil očakávania zamestnávateľa v čase, keď bol jeho vedúcim žalobca. Navyše vyjadrenia nadriadeného žalobcu Ing. J. st. o tom, ako plnil zverené úlohy, nebola skutočnosť rozhodná pre posúdenie návrhu s ohľadom na to, že žalovaný dal žalobcovi výpoveď pre organizačnú zmenu podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zák. práce. 38. O organizačných zmenách, ako aj o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové okolnosti, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení týchto okolností prihliada aj na čl. 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súlad s dobrými mravmi (R 28/2009). V prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvodom organizačnej zmeny, vykonanej príkazom generálneho riaditeľa č. 2/2011, ktorou došlo k návratu k starej organizačnej štruktúre spred roka 2009, bolo, že nová (ktorá mala útvar Obchod spoločný pre obe výrobné divízie) sa neosvedčila. Jej cieľom bolo začlenením obchodu do oboch výrobných divízií zabezpečiť kontinuitu, včasné obchodnoprávne zabezpečenie, kvalitnú predvýrobnú prípravu a sledovanie obchodného hľadiska počas realizácie projektov, čím sa žalobca stal pre žalovaného nadbytočným vo funkcii manažéra osobitného útvaru Obchodu. Teda v konaní nebolo preukázané, že výlučným dôvodom organizačnej zmeny bolo zrušiť pracovné miesto žalobcu pre nespokojnosť s jeho pracovnými výsledkami. 39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).