Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/285/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211225996 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211225996.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci navrhovateľa: Poľnohospodárke družstvo podielnikov Veľké Uherce, Veľké Uherce, IČO: 00 205 869, zast. JUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom, Klincova 35, P.O. BOX 2, 810 05 Bratislava, proti odporcom: 1/ Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, IČO: 31 320 155, zast. AK ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, IČO: 36 857 513, 2/ E.. D. H., J. L., E.. S.. Š. XXX/XX, XXX XX T. H. T., o zaplatenie 794.640,81 € s prísl., o odvolaní navrhovateľa, odporcu 1/ a odporcu 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.6.2014, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.6.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti voči odporcovi 1/ v časti o zaplatenie sumy 92.227,67 eur spolu s úrokom z omeškania 9,25% ročne od 31.10.2011 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo veci samej z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti voči odporcovi 1/ rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.6.2014 v napadnutej zamietajúcej časti voči odporcovi 1/ p o t v r d z u j e. III. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.6.2014 v napadnutej časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o náhrade trov konania voči odporcovi 1/ v súvislosti so zastavením konania p o t v r d z u j e. IV. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 23Cb/177/2011-540 zo dňa 10.6.2014 v časti náhrady trov konania priznanej odporcovi 2/ z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie sumy 8.060,82 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia zastavil, odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 662.132,90 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku návrh voči odporcovi 1/ zamietol, a voči odporcovi 2/ celý návrh zamietol. Súd zároveň napadnutým rozsudkom odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania vo výške 33.386,73 € a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, vo výške 2.335,37 €, a odporcovi 2/ náhradu trov konania vo výške 174,86 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 31.10.2011 a smerujúcim pôvodne len voči odporcovi 1/ sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 794.640,81 € s príslušenstvom titulom náhrady škody. Návrh odôvodnil tým, že medzi ním a odporcom 1/ bola dňa 3.11.2003 uzavretá zmluva o úvere č. 172/2003, ktorou mal byť navrhovateľovi poskytnutý úver 863.486,75 € (25.200.000,- Sk) určený na platbu v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej požiadavky navrhovateľa. Úver mal slúžiť na splnenie záväzkov zaniknutej spoločnosti AGRO Partizánske, a.s., o ktorej sa navrhovateľ domnieval, že je jej právnym predchodcom. Pohľadávka odporcu 1/ z úverovej zmluvy bola zabezpečená exekučnou notárskou zápisnicou č. F. XXX/XXXX F. XXXXXX/XXXX, ako aj záložnými zmluvami č. 479/2003 a 480/2003 uzavretými 3.11.2002. Odporca 1/ úverovú zmluvu neplnil, navrhovateľovi úver neposkytol, napriek tomu však od navrhovateľa prijímal plnenia. Celkovo od navrhovateľa prijal sumu 344.898,50 € (10.390.412,15 Sk). Po zmene obchodného vedenia navrhovateľ zistil omyl, do ktorého ho uviedol odporca 1/ a bez zbytočného odkladu si na Okresnom súde Bratislava II žalobou prejednávanou pod sp. zn. 23Cb/220/2005 uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 10.390.412,15 Sk so 14 % ročným úrokom z omeškania od 21.3.2005 do zaplatenia. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 23Cb/229/2005-301 z 15.3.2007 žalobe v celom rozsahu vyhovel. Na odvolanie odporcu 1/ Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1Cob/103/2007-355 zo dňa 15.11.2007 zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Rozsudok odvolacieho súdu bol na základe dovolania navrhovateľa zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 2Obdo/6/2007-383 z 8.5.2008 a vrátený na opätovné prejednanie veci. Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1Cob/207/2008-403 zo 4.6.2009 pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcu 1/ zaviazal na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktoré Najvyšší súd SR rozsudkom č. k. 1 M Obdo 4/2010 z 22.9.2010 zamietol. Od podania návrhu vo veci sp. zn. 23Cb/229/2005 až do právoplatného skončenia konania realizoval odporca 1/ z titulu údajného postavenia veriteľa úkony, ktorými sa snažil svoju údajnú pohľadávku zo zmluvy o úvere č. 172/2003 uspokojiť v exekúcii. Konanie odporcu 1/ (okrem pohľadávky uplatnenej v konaní vedenom OS Bratislava II sp. zn. 23Cb/229/2005) spôsobilo navrhovateľovi náklady vzniknuté: a) inkasovaním úrokov z úveru, nakoľko odporca 1/ napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu od navrhovateľa na základe úverovej zmluvy č. 172/2003 zinkasoval úroky z "poskytnutých" peňažných prostriedkov za obdobie od januára 2005 do mája 2006 v celkovej sume 37.929,87 € (1.142.675,32 Sk); b) exekúciou vedenou súdnym exekútorom D.. D. E. pod sp. zn. EX 1018/06, nakoľko odporca 1/ napriek existencii súdneho sporu o oprávnenosti jeho nárokov, podal po začatí konania sp. zn. 23Cb/229/2005 súdnemu exekútorovi D.. E. návrh na začatie exekúcie pre vymoženie údajnej pohľadávky z úverovej zmluvy č. 172/2003 spočívajúcej v nezaplatenom zostatku istiny úveru vo výške 435.572,60 € (13.122.060,- Sk) s príslušenstvom. Navrhovateľ z opatrnosti zložil domnelý dlh do úradnej úschovy Okresného súdu Topoľčany. Napriek námietkam navrhovateľa exekúcia prebehla a odporca 1/ dosiahol úspešné vymoženie sumy 13.122.060,- Sk s príslušenstvom. Exekučným titulom bola exekučná notárska zápisnica F. XXX/XXXX, F.. Vykonaním exekúcie sp. zn. EX 1018/06 vznikla navrhovateľovi strata na majetku v sume 572.311,- € (17.241.440,88 Sk), pozostávajúca z vymoženej - pohľadávky vo výške 435.572,60 € (13.122.060,- Sk), - súdneho poplatku za vydanie poverenia vo výške 16,60 € (500,- Sk), - úroku z úveru vo výške 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk), - 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 € (1.190.000,- Sk), - hotových výdavkov súdneho exekútora v sume 179,23 € (5.399,70 Sk); Navrhovateľovi ďalej vznikla škoda v sume 99.581,76 € (3.000.000,- Sk) predstavujúca finančné prostriedky úschovy na OS Topoľčany vydané odporcovi 1/ počas exekúcie EX 1018/06. c) úhradou súdnych poplatkov, ktoré navrhovateľ vynaložil vo výške: - 165,97 € (5.000,- Sk) v konaní o súdnej úschove sp. zn. 13U 1/05 - 663,87 € (20.000,- Sk) v konaní o súdnej úschove sp. zn. 13U 5/06 - 16.862,49 € v súvislosti s nasledovnými návrhmi doručenými súdu v exekučnom konaní EX 1018/06 vedenom súdnym exekútorom E., a to - za odklad exekúcie 99,58 € (3.000,- Sk), - za zastavenie exekúcie 99,58 € (3.000,- Sk), - za námietky proti exekúcii 16.596.95 € (500.000,- Sk) - za námietku zaujatosti 66,38 € (2.000,- Sk); d) úhradou úrokov z úveru poskytnutého navrhovateľovi z Q. T., I..J.. za účelom prefinancovania úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003, nakoľko navrhovateľ bol pod tlakom okolností a v príčinnej súvislosti s neoprávnenými nárokmi odporcu 1/ nútený požičať si finančné prostriedky na úhradu plnenia požadovaného odporcom 1/. Dňa 6.9.2006 navrhovateľ uzatvoril zmluvu o splátkovom úvere č. 1833/06 s Q. T., I..J.., na základe ktorej mu bol poskytnutý úver v sume 14.400.000,- Sk za úrok 1M BRIOR + 1,40 % p.a., floating. Celkovo navrhovateľ za poskytnutý úver uhradil Q. T., I..J.. úroky v sume 42.965,94 € e) vyvolané exekúciou sp. zn. EX 148/2007 vedenou súdnym exekútorom E.. D. H. na podklade exekučného titulu - zmeňujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 103/2007-355 z 15.11.2007, ktorým odvolací súd zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania 20.693,88 € (623.424,- Sk). Návrhom na začatie exekučného konania zo dňa 18. decembra 2007 odporca 1/ inicioval exekučné konanie EX 148/2007 napriek tomu, že navrhovateľ voči exekučnému titulu podal dovolanie. Vykonaním exekúcie vznikla navrhovateľovi strata na majetku v sume 24.159,90 €, t.j. 727.840,00 Sk, pozostávajúca z exekučne vymáhanej pohľadávky 623.424,- Sk a predbežných trov exekúcie 104.424,- Sk. Žalovaný nárok vo všetkých jednotlivých častiach, z ktorých pozostáva, navrhovateľ odvodzuje od neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 a následného konania odporcu 1/ spočívajúceho vo vymáhaní pohľadávky z tejto úverovej zmluvy. Medzi účastníkmi konania bola sporná hmotnoprávna opodstatnenosť žalovaného nároku, ako aj jeho súdna uplatniteľnosť vzhľadom na námietku premlčania vznesenú odporcami. Na uvedené sporné skutočnosti súd zameral dokazovanie, ktoré vykonal oboznámením sa s obsahom spisu, najmä návrhom, vyjadrením odporcov 1/ a 2 a listinnými dôkazmi založenými v spise, prednesom právnych zástupcov navrhovateľa a odporcu 1/, výsluchom štatutárneho zástupcu navrhovateľa, výsluchom odporcu 2/, obsahom pripojených spisov Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/ 229/2005, 23Cb/72/2005, 26Cb/60/2011, spisov OS Topoľčany sp. zn. 6C 22/05, 13U 1/05, 8Er 28/06, exekútorských spisov sp. zn. EX 1018/06, EX 148/07. Podľa súdom zisteného skutkového stavu navrhovateľ a odporca 1/ uzavreli dňa 3.11.2003 zmluvu o úvere č. 172/2003, ktorou sa odporca 1/ ako veriteľ zaviazal, za podmienok dohodnutých v zmluve, poskytnúť navrhovateľovi ako dlžníkovi úver vo výške 25.200.000,- Sk. Navrhovateľ sa zaviazal použiť peňažné prostriedky dohodnutým spôsobom, na dohodnutý účel, a odporcovi 1/ poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s úrokmi z úveru. Podľa článku III. zmluvy bol úver účelovo viazaný a určený na reštrukturalizáciu prevzatého záväzku (pôvodného dlžníka AGRO Partizánske) voči tretím osobám odlišným od odporcu 1/. Pohľadávka odporcu 1/ bola zabezpečená exekučnou notárkou zápisnicou F. XXX/XXXX, F. XXXXXX/XXXX, spísanou dňa 3.11.2003 na notárskom úrade D.. G. H., v ktorej navrhovateľ vyslovil súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučným titulom pre prípad nesplnenia záväzkov z úverovej zmluvy č. 172/2003 (čl. 419/421). Súčasne bola úverová pohľadávka odporcu 1/ zabezpečená záložným právom na nehnuteľnosti navrhovateľa zriadeným záložnými zmluvami č. 479/2003 a 480/2003. Na základe zisteného skutkového stavu súd predmetnú vec takto právne posúdil: Súd konštatoval, že odporcom 1/ tvrdená nezákonnosť prechádzajúcich súdnych rozhodnutí (ide o rozhodnutia OS BA II vo veciach sp. zn. 23Cb/229/2005, 23Cb/72/05 a rozhodnutie OS Topoľčany vo veci sp. zn. 6C 22/05) je len jeho subjektívnym názorom bez právnej relevancie. Súd považoval predmetné rozhodnutia za záväzné aj v prejednávanej veci, nakoľko medzi rovnakými účastníkmi právoplatne vyriešili rovnakú prejudiciálnu otázku ako v prejednávanej veci. Súd sa navyše v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou uvedenou v týchto rozhodnutiach o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a jej dôvodoch a o neexistencii právneho nástupníctva navrhovateľa vo vzťahu k záväzkom obchodnej spoločnosti AGRO Partizánske a.s. Súd súhlasne s názorom navrhovateľa v jeho vyjadrení z 24.3.2014 uviedol, že v prejednávanej veci je aplikovateľná konštantná judikatúra, na ktorú navrhovateľ poukázal (konkrétne ide o rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 44/2010, 1Cdo 185/2006 a rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 192/2011), a v ktorých Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný súd SR vyslovili právny názor, že prejudiciálna otázka týkajúca sa tej istej veci a tých istých účastníkov, pokiaľ už bola riešená v právoplatne skončenom konaní, má byť rešpektovaná aj v inom súdnom konaní, ktoré je od tejto (rovnakej) prejudiciálnej otázky závislé. V prejednávanej veci je nesporné, že identická prejudiciálna otázka platnosti / neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, ako aj právneho nástupníctva navrhovateľa voči subjektu AGRO Partizánske a.s. týkajúca sa rovnakých účastníkov sporu, v rovnakom procesnom postavení, už bola riešená vo vyššie označených a v súčasnosti už právoplatne skončených súdnych konaniach, v ktorých prvostupňové, ako aj odvolacie súdy a dovolací súd dospeli k zhodnému a jednoznačnému záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a neexistencii právneho nástupníctva navrhovateľa voči subjektu AGRO Partizánske a.s. S týmito právnymi závermi všeobecných súdov vyslovenými vo vyššie uvedených konaniach bol preto súd v prejednávanej veci viazaný a plne sa s nimi stotožnil. Vo vyššie uvedených rozhodnutiach súdy konštatovali absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003 podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ. Túto neplatnosť zavinil odporca 1/, ktorý zmluvu vyhotovil, predložil ju na podpis navrhovateľovi a uviedol ho do omylu nielen v tom, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., ale navrhovateľovi ani žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky navrhovateľ neprevzal. Pokiaľ preto odporca 1/ podnikol na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 voči navrhovateľovi právne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávky z úveru, ktorá však odporcovi 1/ podľa hmotného práva nesvedčí, podľa názoru súdu odporca v 1./ musí znášať právne následky, ktoré sú s takýmto konaním spojené, a ktoré sa v majetkovej sfére odporcu 1/ prejavili ako bezdôvodné obohatenie, alebo ktoré v majetkovej sfére navrhovateľa vyvolali vznik škody. V otázke vecnej pasívnej legitimácie odporcov 1/ a 2/, ktorú v konaní namietali, súd dospel k záveru, že vecná pasívna legitimácia odporcu 1/ (a jej zodpovedajúca vecná aktívna legitimácia navrhovateľa) je daná vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom. Pokiaľ však ide o odporcu 2/, súd sa stotožnil s jeho argumentáciou o absencii vecnej pasívnej legitimácie vo vzťahu ku všetkým žalovaným nárokom. Navrhovateľ v konaní nepreukázal žiadne pochybenie odporcu 2/, jeho vzťah, hmotnoprávnu zodpovednosť ani príčinnú súvislosť k žiadnemu z nárokov uplatňovaných pod písm. a/ až e/ návrhu. Odporca 2/ nie je podľa hmotného práva nositeľom povinnosti (zodpovednosti) za žiadny z nárokov uplatnených pod písm. a/ až e/ návrhu. Navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi 2/ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo. Obaja odporcovia vzniesli v priebehu konania námietku premlčania všetkých návrhom uplatňovaných nárokov tvoriacich žalovanú pohľadávku. Súd vzhľadom na povahu žalovaného nároku nevzhliadol dôvodnosť solidárneho plnenia, a preto rovnako ako hmotnoprávnu opodstatnenosť návrhu, aj dôvodnosť vznesenej námietky premlčania posudzoval vo vzťahu ku každému z odporcov osobitne. Pokiaľ ide o odporcu 1/, ako vyplýva z argumentácie súdu uvedenej pri jednotlivých dielčích nárokoch, námietku premlčania súd akceptoval a vzhliadol ju dôvodnou len vo vzťahu k niektorým z nárokov, ktoré súd právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Ohľadne nárokov, ktoré súd kvalifikoval ako nároky na náhradu škody podľa § 268 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), súd námietke premlčania (hoci sa zhoduje s odporcami, že ide o premlčaný nárok) nepriznal právnu ochranu pre jej rozpor s dobrými mravmi. Súd poukázal na skutočnosť, že pri žalovaných nárokoch, ktoré súd kvalifikoval ako nárok na náhradu škody z neplatného právneho úkonu (§ 268 ObZ) zákon v ust. § 394 ods. 3 ObZ určuje začiatok plynutia premlčacej doby od momentu, kedy sa právny úkon stal neplatným. Aplikácia § 398 ObZ je vzhľadom na osobitnú úpravu danú § 394 ods. 3 ObZ pre náhradu škody vyplývajúcej z § 268 ObZ vylúčená. V prípade škody z úverovej zmluvy č. 172/2003, ktorú súdy označili za absolútne neplatnú, to znamená, že premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody (ktorej vznik navrhovateľovi spôsobil odporca 1/) začala plynúť od momentu uzavretia zmluvy, t.j. odo dňa 3.11.2003 a uplynula dňa 3.11.2007. Navrhovateľ prvýkrát právne relevantným spôsobom zistil absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu (úverovej zmluvy) z rozsudku súdu č. k. 23Cb/229/2005-301 zo dňa 15.3.2007. Právnu istotu v otázke absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy (v príčinnej súvislosti s ktorou navrhovateľovi vznikla škoda) navrhovateľ získal najskôr v deň vyhlásenia rozsudku NS SR č. k. 2Obo 6/2007 z 28.5.2008 a z následného potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 207/2008-403 zo dňa 4.6.2009. Uplatnená škoda majúca pôvod v § 268 ObZ vznikla (ako vyplýva zo návrhu a listinných dôkazov) navrhovateľovi v roku 2008 a neskôr. Podľa hmotnoprávnej úpravy § 394 ods. 3 ObZ upravujúcej premlčanie tohto nároku, by tak žalovaný nárok bol premlčaný už v čase jeho vzniku. Pri akceptovaní námietky premlčania súdom by navrhovateľ nemal žiadnu zákonnú možnosť domôcť sa ochrany práv porušených z tohto právneho titulu. Súd neprihliadnutím na námietku premlčania nekonštituoval nové právo pre navrhovateľa, ale len odoprel poskytnúť ochranu výkonu hmotného práva odporcu 1/ pre rozpor s dobrými mravmi. Súd poukázal na tú skutočnosť, že právna doktrína, ako aj ostatná judikatúra súdov, s ktorou sa súd stotožňuje (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 33Odo 561/2006, ktorým bolo riešené premlčanie pri neplatnej zmluve, rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 - viď odôvodnenie pod (ii), rozhodnutie KS Žilina sp. zn. 9Co 459/2011) dospela k záveru o možnosti súdu odoprieť vo výnimočných prípadoch výkon práva uplatniť námietku premlčania pre rozpor realizácie tohto práva s dobrými mravmi. Tento rozpor, ktorý súd skúma z okolností konkrétneho prípadu, je daný, ak by v konkrétnej situácii uplatnenie námietky premlčania bolo výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za tejto situácie zánik nároku vymáhanej pohľadávky bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že odporca 1/ napriek absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 vykonával voči navrhovateľovi úkony smerujúce k vymoženiu neexistujúcej pohľadávky. V dôsledku neplatnosti právneho úkonu, ktorú spôsobil odporca 1/ a v príčinnej súvislosti s jeho konaním z neplatného právneho úkonu spôsobil navrhovateľovi škodu. Odporca 1/ si bol vedomý absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, konštatovanej súdmi v rozhodnutiach, ktorými je viazaný, a ktoré napriek ich právoplatnosti a vykonateľnosti označuje za nezákonné. Pokiaľ preto za takýchto okolností v prejednávanej veci využil námietku premlčania na svoju ochranu voči nároku navrhovateľa, hoci navrhovateľ bez svojho zavinenia nemal v priebehu plynutia premlčacej doby možnosť tento nárok uplatniť, potom je konanie odporcu 1/ prejavom zneužitia tohto subjektívneho práva na úkor druhého účastníka a jeho výkon je v rozpore s dobrými mravmi. Odmietnutím prihliadnutia na námietku premlčania súdom došlo k odstráneniu mimoriadnej tvrdosti zákonných účinkov premlčania (ktoré nastali ešte pred vznikom škody) a ohľadne ktorých bolo vykonaným dokazovaním presvedčivo zistené, že ich navrhovateľ bez svojho zavinenia nemohol na súde uplatniť včas. Pokiaľ ide o odporcu 2/ (okrem nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie - ktorej absencia je významná v prípade včas uplatnených nárokov) dospel súd k záveru, že námietka premlčania vznesená odporcom 2/ je vo vzťahu k jeho osobe opodstatnená a dôvodná v prípade nasledovných nárokov resp. ich častí uplatnených v žalobe pod písm.: a) úroky z úveru 37.929,87 €, predstavujúce bezdôvodné obohatenie, kde došlo k ich premlčaniu najneskôr v máji 2010 (§ 451 OZ, § 394 ods. 2 ObZ) b) v časti škody vzniknutej navrhovateľovi v roku 2008 vymožením súdneho poplatku za vydanie poverenia a trov exekúcie v exekučnom konaní sp. zn. EX 1018/06 (poplatok za vydanie poverenia 16,60 € / 500,- Sk) + odmena SE 39.500,76 € / 1.190.000,- Sk), hotové výdavky 179,24 € / 5.399,70 Sk = spolu 39.696,60 € / 1.195.899,70 Sk). Na premlčanie tohto nároku sa vťahujú ust. § 268 a § 394 ods. 3 ObZ. c) škoda vzniknutá navrhovateľovi úhradou súdnych poplatkov v sume 9.631,51 € (ktorá po späťvzatí návrhu zostala predmetom sporu). Na premlčanie tohto nároku sa vzťahujú ust. § 268 a § 394 ods. 3 ObZ. d) úroky z úveru zaplatené Q. T. I..J.. v sume 42.965,94 €. Na premlčanie tohto nároku sa vťahujú ust. § 268 a § 394 ods. 3 ObZ. Ohľadne uvedených žalovaných nárokov sa súd stotožnil s ich premlčaním vo vzťahu k odporcovi v 2./ rade a v tejto časti vzhliadol voči nemu námietku premlčania dôvodnou. Súd konštatoval, že u odporcu 2/ (na rozdiel od odporcu 1/) neexistovali žiadne osobitné okolnosti ani dôvody, pre ktoré by bol výkon práva spočívajúci v uplatnení námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi, a ktoré by súd odporcovi 2/ mohol uplatnenie námietky premlčania odoprieť. Z dôvodu úspešne uplatnenej námietky premlčania súd návrh v tejto časti voči odporcovi 2/ zamietol (pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie by však návrh voči odporcovi v 2./rade nebola dôvodnou ani v prípade, ak by žalovaná pohľadávka nebola premlčaná). Vo zvyšnej časti žalovaných nárokov sa súd síce ani vo vzťahu k odporcovi 2/ nestotožnil s premlčaním nároku a ním vznesenú námietku premlčania nevzhliadol dôvodnou, avšak pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie voči nemu návrh aj v tejto časti zamietol (okrem nárokov vzatých späť, kde súd konanie zastavil). S poukazom na uvedené sa súd ďalej zaoberal skúmaním dôvodnosti návrhu voči odporcovi 1/ a na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania súd jednotlivé v návrhu označené dielčie nároky tvoriace žalovanú pohľadávku vo vzťahu k odporcovi 1/ posúdil takto: a) úroky z úveru plnené podľa zmluvy o úvere č. 1472/2003 v sume 37.929,87 €: Výpismi z účtu navrhovateľa mal súd preukázané, že ide o sumu úrokov z úveru, ktoré navrhovateľ uhradil odporcovi 1/ v čase od januára 2005 do januára 2006. Navrhovateľ tento nárok právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody, s čím sa súd nestotožnil a považoval ho za bezdôvodné obohatenie vzniknuté plnením z neplatného právneho úkonu. Subjektom, ktorému bezdôvodné obohatenie vzniklo a majúcim vecnú pasívnu legitimáciu je odporca 1/, ktorému navrhovateľ plnil. Napriek existencii vecnej pasívnej legitimácie odporcu 1/ však súd navrhovateľovi tento nárok nepriznal z dôvodu vznesenej námietky premlčania, ktorú súd vzhliadol dôvodnou. b) suma 572.311 € vymožená od navrhovateľa v exekúcii vedenej súdnym exekútorom D.. D. E. pod sp. zn. EX 1018/06 a suma 99.581,76 € predstavujúca peňažné prostriedky úschov vydané odporcovi 1/: Z obsahu spisu súdneho exekútora D.. E. sp. zn. EX 1018/06 a súdneho spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8Er 28/2006 súd zistil, že na návrh odporcu 1/ začalo dňa 11.7.2006 exekučné konanie na vymoženie pohľadávky z exekučného titulu - exekučnej notárskej zápisnice F. XXX/XXXX, F. XXXXXX/XXXX, zabezpečujúcej pohľadávku z úverovej zmluvy č.172/2003. Exekučná notárska zápisnica obsahujúca jednostranné vyhlásenie navrhovateľa (jednostranný právny úkon), ktorým uznáva záväzok a súhlasí s vykonateľnosťou exekúcie na svoj majetok je spôsobilým exekučným titulom len v prípade, ak zabezpečuje existujúcu a exekučne spôsobilú pohľadávku oprávneného. Hmotnoprávna konštrukcia § 323 ObZ a na ňu nadväzujúca ustálená judikatúra súdov vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, ktorá z hľadiska preukázania neexistencie dlhu, zaťažuje dlžníka. V prípade, ak bol uznaný neexistujúci záväzok, je na dlžníkovi, aby preukázal neexistenciu uznaného záväzku, inak bude nútený záväzok splniť. Navrhovateľ právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami vydanými vo veciach Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 23Cb/229/2005, 23Cb/72/05 a Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C 22/2005 dostatočne a bez pochybností preukázal, že predmetom uznania záväzku v exekučnej notárskej zápisnici F. XXX/XXXX, F. XXXXXX/XXXX, bol záväzok z absolútne neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003, t.j. záväzok, ktorý hmotnoprávne nevznikol a v čase uznania neexistoval. Záväzku na strane dlžníka zodpovedá pohľadávka na strane veriteľa. Vzhľadom na uvedené v čase spísania exekučnej notárskej zápisnice a v nej vyjadreného uznania záväzku neexistovala a nemohla existovať ani žiadna zabezpečovaná pohľadávka odporcu 1/, ktorej ochrana a vymožiteľnosť sa mala označenou notárskou zápisnicou dosiahnuť. V exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka, ktorá (ako sa ukázalo neskôr - v uvedených sporových konaniach) neexistovala a oprávnený (odporca 1/) nebol hmotnoprávnym nositeľom vymáhaného plnenia. Vymožením tohto plnenia odporca 1/ získal na úkor povinného (navrhovateľa) bezdôvodné obohatenie a súčasne navrhovateľovi svojím konaním spôsobil aj škodu. Skutočnosť, že exekučné konanie prebehlo na základe poverenia súdu (ktorý v čase začatia, ako aj počas priebehu exekúcie nemal pochybnosť o exekučnom titule) nič nemení na zodpovednosti odporcu 1/ (oprávneného) za získanie plnenia, ktoré mu hmotnoprávne nesvedčí. Zodpovednosť odporcu 1/ za získanie neoprávneného plnenia nevylučuje ani ust. § 61 Exekučného poriadku, t.j. nemožnosť vrátenia do pôvodného stavu (restitutio in integrum). Táto zásada exekučného konania znamená nemožnosť zvrátenia (zrušenia) už vykonaných úkonov v rámci prebiehajúceho exekučného konania (ide najmä o prípady predaja hnuteľných alebo nehnuteľných vecí, ktorých vlastníkom sa stane vydražiteľ). Neznamená a nevylučuje však možnosť navrhovateľa (ako povinného) domáhať sa ochrany svojich práv v samostatnom súdnom konaní, ktorého predmetom je peňažné plnenie. Vylúčenie možnosti ochrany povinného pre prípad nedôvodnej exekúcie žalobou o náhradu škody alebo vydanie bezdôvodného obohatenia by bolo nesporne porušením ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 46 Ústavy SR, ako aj porušením ústavného práva na vlastníctvo majetku podľa čl. 20 Ústavy SR, ktorým je aj peňažná náhrada, resp. peňažné plnenie v prípade nedôvodnej exekúcie. Súd mal preukázané, že v exekučnom konaní sp. zn. EX 1018/06 súdny exekútor v prospech odporcu 1/ (ako oprávneného) vymohol sumu 435.572,59 € (13.122.060,- Sk) predstavujúcu nezaplatený zostatok istiny úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003 a sumu nezaplatených úrokov 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk). Od navrhovateľa ako povinného bola ďalej vymožená suma 16,60 € (500,- Sk) predstavujúca súdny poplatok za vydanie poverenia, suma 39.500,76 € (1.190.000,- Sk) predstavujúca 20 % odmenu exekútora a suma 179,24 € (5.399,70 Sk) predstavujúca hotové výdavky exekútora tvoriace jednu z častí trov exekúcie. Celkovo bolo exekučnom konaní od navrhovateľa (povinného) vymožené plnenie 572.311,- € (17.241.441,18 Sk). Z obsahu exekútorského spisu vyplýva, že na základe príkazu na začatie exekúcie a doplňujúceho príkazu na začatie exekúcie doručeného Q. T., I..J.., banka listami z 8.9.2006 a 23.3.2007 súdnemu exekútorovi oznámila vykonanie blokácie sumy 17.413.364,13 Sk nachádzajúcej sa na účte navrhovateľa (povinného), č. XXXXXXXXXXX/XXX (išlo o účet pre finančné prostriedky z úverovej zmluvy č. 1833/06) a súčasne banka SE vyrozumela o stave finančných prostriedkov na ďalších účtoch navrhovateľa vedených v Q. T., I..J.. Dňa 25.2.2008 súdny exekútor doručil Q. T., I..J.., exekučný príkaz na odpísanie sumy 435.572,59 € (13.122.060 Sk), sumy 16,60 (500,- Sk - súdny poplatok za poverenie) a sumy trov exekúcie (1.020.000,- Sk + 19 % DPH). K vymoženiu istiny 435.572,59 € (13.122.060,- Sk) došlo dňa 28.2.2008 plnením na účet odporcu 1/ na základe exekučného príkazu na vykonanie exekúcie doručeného Q. T., I..J.., v zmysle ktorého Q. T., I..J.., zaslala z účtu navrhovateľa (povinného) na účet odporcu 1/ (oprávneného) finančné prostriedky úveru (poskytnuté povinnému zmluvou o splátkovom úvere č. 1833/06). Túto skutočnosť mal súd vykonaným dokazovaním preukázanú (čl. 405, 410/411, 412, spis sp. zn. 26Cb/60/2011 čl. 41, spis sp.zn. EX 1018/06). K vymoženiu úrokov v sume 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk) došlo dňa 7.3.2008 (úhrada 2.900.000,- Sk) a dňa 10.3.2008 (úhrada 23.481,18 Sk) plnením na účet odporcu 1/. Túto skutočnosť má súd preukázanú z listín exekútorského súpisu sp. zn. EX 1018/06 (čl. 413/414 a z obsahu spisu sp. zn. 26Cb/60/2011 čl. 40). Exekučne vymožená istina úveru a úroky z úveru zdieľajú rovnaký osud a svedčí im rovnaká právna kvalifikácia ako sume zaplatenej istiny a úrokov, ktoré si navrhovateľ uplatnil v konaní sp. zn. 23Cb/229/2005 ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd konštatoval, že prijatím exekvovanej pohľadávky 435.572,59 € (13.122.060,- Sk) a 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk), ktorá navrhovateľovi hmotnoprávne nesvedčila, keďže nebol veriteľom navrhovateľa (z dôvodu absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a neplatnosti právneho úkonu uznania vykonateľnosti vyjadreného v exekučnej notárskej zápisnici) sa odporca 1/ na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil prijatím plnenia z neplatného právneho úkonu. Nárok navrhovateľa pod písm. b) návrhu v časti súm 435.572,59 € (13.122.060,- Sk) a 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk) preto súd posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nestotožnil sa s právnou kvalifikáciou navrhovateľa označenou ako náhrada škody. K vzniku bezdôvodného obohatenia odporcu vo vzťahu k týmto plneniam došlo ich prijatím v mesiacoch február a marec 2008. Štvorročná premlčacia doba, ktorú je vzhľadom na postavenie účastníkov potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka (§ 394 ods. 2, § 397), bola ku dňu podania návrhu (30.10.2011) zachovaná. Súd nárok navrhovateľa voči odporcovi 1/ vo vzťahu k týmto plneniam preto vzhliadol dôvodným a námietku premlčania vyhodnotil ako neopodstatnenú. Pokiaľ ide o sumu 16,60 € (500,- Sk) predstavujúcu súdny poplatok za vydanie poverenia, sumu 39.500,76 € (1.190.000,- Sk) - odmena exekútora a sumu 179,24 € (5.399,70 Sk) - hotové výdavky exekútora (spolu 39.696,60 € / 1.195.899,70 Sk), exekučne vymoženú v roku 2008, súd tento nárok v zhode s navrhovateľom posúdil ako nárok na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy (§ 268 ObZ). Vzhľadom na osobitné ustanovenie § 394 ods. 3 ObZ upravujúce premlčanie nároku na náhradu škody podľa § 268 ObZ by však ku dňu podania návrhu bol tento nárok už premlčaný. Škoda vznikla navrhovateľovi v roku 2008 v príčinnej súvislosti s absolútne neplatným právnym úkonom (úverovou zmluvou č. 172/2003). Začiatok plynutia premlčacej doby sa datuje už odo dňa uskutočnenia neplatného právneho úkonu t.j. od 3.11.2003. Súd v tomto prípade nepriznal ochranu vznesenej námietke premlčania pre rozpor tohto práva z dobrými mravmi a nárok vzhliadol voči odporcovi 1/ dôvodným. Uplatnenie námietky premlčania súd považoval v celom rozsahu za účelové, nakoľko odporca 1/ si je vedomý právnej úpravy premlčania škody vyplývajúcej z § 268 ObZ, ako aj toho, že svojím konaním (vymožením pohľadávky z neplatnej zmluvy) spôsobil navrhovateľovi škodu. Námietkou premlčania sa podľa názoru súdu odporca 1/ snaží dosiahnuť ochranu nedôvodne prijatému nároku, využijúc stav, že navrhovateľ (s poukazom na zákonnú úpravu) by sa už náhrady škody nemohol domôcť. V dôvodoch rozporu výkonu práva odporcu 1/ uplatniť námietku premlčania s dobrými mravmi súd ďalej odkazoval na svoju argumentáciu na str. 12/13 rozsudku. Navrhovateľ si v rámci nároku označeného pod písmenom b) návrhu ďalej uplatnil aj sumu 99.581,76 €, ktorú mal podľa svojho tvrdenia odporcovi 1/ uhradiť z peňažných prostriedkov zložených do súdnych úschov Okresného súdu Topoľčany 13U 1/05, 13U 5/05, 13U 7/05, 13U 11/05, 13U 2/06, 13U 4/06. Právny zástupca navrhovateľa pred súdom uviedol (čl. 334), že k vymoženiu peňažných prostriedkov úschov v prospech odporcu 1/ došlo úkonom súdneho exekútora v exekučnom konaní EX 1018/06. Toto tvrdenie navrhovateľa v konaní preukázané nebolo. Z obsahu spisu OS Topoľčany sp. zn. 13U 1/2005 mal súd preukázanú len tú skutočnosť, že uznesením č. k. 13U 1/2005-37 zo dňa 1.4.2008 súd na základe žiadosti odporcu 1/ a súhlasu navrhovateľa rozhodol o vydaní sumy 16.596,95 € (500.000,- Sk) zo súdnej úschovy v prospech odporcu 1/, ktorá mu bola následne poukázaná dňa 12.6.2008. Navrhovateľ odporcovi 1/ plnil dobrovoľne na podklade zamietajúceho (v dovolacom konaní neskôr zrušeného) rozsudku KS Bratislava č. k. 1Cob 103/2007-335, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok OS Bratislava II č. k. 23Cb/229/05-301 tak, že návrh o vydanie bezdôvodného obohatenia 10.390.412,15 Sk s príslušenstvom zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Navrhovateľ odporcovi 1/ sumu súdnych úschov plnil domnievajúc sa, že plní svojmu veriteľovi, pričom sa až neskôr ukázalo, že išlo o plnenie z neplatnej zmluvy. Súd preto tento nárok navrhovateľa právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a v rozsahu 16.596,95 € (500.000,- Sk), v akom ho vykonaným dokazovaním považoval za preukázaný, ho navrhovateľovi priznal. V prevyšujúcej časti 82.984,81 € nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného prijatím súm súdnych úschov ako nepreukázaný zamietol. Premlčanie súd posudzoval podľa § 394 ods. 2 ObZ - plnenie z neplatnej zmluvy. K bezdôvodnému obohateniu došlo dňa 12.6.2008 poukázaním sumy 16.596,95 € odporcovi 1/. Premlčanie podlieha 4-ročnej premlčacej lehote plynúcej od momentu, kedy k plneniu došlo. Premlčacia doba ku dňu podania návrhu neuplynula a návrh tak bol v tejto časti podaný včas. Vznesenú námietku premlčania preto súd vyhodnotil ako neopodstatnenú. c) suma 16.862,49 € predstavujúca súdne poplatky uhradené navrhovateľom v exekučnom konaní EX 1018/06, 8Er 28/06 a suma 829,85 € predstavujúca súdne poplatky uhradené navrhovateľom v konaní o súdnych úschovách sp. zn. 13U 1/2005 a 13U 5/2006. Navrhovateľ si pod písm. c) návrhu titulom náhrady škody uplatňoval sumu súdnych poplatkov uhradených v súvislosti s procesnou obranou - návrhmi doručenými exekučnému súdu v Topoľčanoch v konaní vedenom u súdneho exekútora D.. E. pod sp. zn. EX 1018/06 a na súde pod sp. zn. 8Er 28/06. Zo spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8 Er 28/2006 súd zistil, že v označenom exekučnom konaní boli navrhovateľovi vyrubené súdne poplatky za námietky voči exekúcii vo výške 16.596,95 € (500.000,- Sk), za návrh na odklad exekúcie vo výške 99,58 € (3.000,- Sk), za návrh na zastavenie exekúcie vo výške 99,58 € (3.000,- Sk) a za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,38 € (2.000,- Sk). Nakoľko navrhovateľ súdne poplatky v stanovenej lehote neuhradil, uznesenie bolo postúpené na vymáhanie Justičnej pokladnici. Dopytom na Justičnú pokladnicu súd zistil, že navrhovateľ dňa 2.3.2012 prevodom z účtu uhradil súdny poplatok: - za návrh na odklad exekúcie vo výške 99,58 € (vymáhaný pod VS 4640010109), - za návrh na zastavenie exekúcie vo výške 99,58 € (vymáhaný pod VS 4640010209), - za vznesenie námietky zaujatosti vo výške 66,38 € (vymáhaný pod VS 4640010309), - na základe dohodnutého splátkového kalendára zároveň uhradil časť súdneho poplatku za námietky voči exekúcii vo výške 9.200,- €; vo zvyšku (t.j. v sume 7.396,95 €) bolo konanie zastavené. Na základe zisteného skutkového stavu vzal navrhovateľ so súhlasom odporcov návrh v časti 7.396,95 € s príslušenstvom späť (čl. 522). Vykonaným dokazovaním súd ďalej zistil, že navrhovateľ v konaní o úschovách OS Topoľčany sp. zn. 13U 1/2005 zaplatil súdny poplatok 165,97 € ( 5.000,- Sk). Pokiaľ ide o konanie 13U 5/2006, dopytom na OS Topoľčany a z uznesenia ním zaslaného (čl. 373) súd zistil, že toto konanie bolo 15.2.2007 právoplatne zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku vyrubeného navrhovateľovi v sume 663,87 €. Na základe zisteného skutkového stavu navrhovateľ so súhlasom odporcov vzal návrh v sume 663,87 € s príslušenstvom späť (čl. 522). Predmetom konania v nároku pod písm. c) návrhu tak zostala suma uhradených súdnych poplatkov 9.631,51 €. Tento nárok súd právne kvalifikoval ako nárok na náhradu škody podľa § 268 ObZ a vzhliadol ho dôvodným v sume 9.565,13 €. Za nedôvodný súd vzhliadol nárok navrhovateľa v časti súdneho poplatku 66,38 € za námietku zaujatosti súdneho exekútora v konaní 8 Er 28/06, ktorá bola uznesením OS Nitra č. k. 8Er 28/2006-310 zo 14.2.2008 vyhodnotená ako nedôvodná. V zostávajúcej časti sumy uhradených súdnych poplatkov súd nárok navrhovateľa na náhradu škody vzhliadol voči odporcovi 1/ ako opodstatnený. Škoda predstavujúca na strane navrhovateľa zmenšenie majetku úhradou súdnych poplatkov vznikla v príčinnej súvislosti s jeho legitímnou obranou voči exekučne vymáhanému plneniu z neplatného právneho úkonu (úverovej zmluvy č. 172/2003), ktorého neplatnosť spôsobil odporca 1/ (v dôvodoch zavinenia neplatnosti odporcom 1/ súd odkazoval na svoju argumentáciu uvedenú vyššie). Vzhľadom na ust. § 394 ods. 3 ObZ by tento nárok ku dňu podania návrhu bol už premlčaný. Súd však námietke premlčania pre rozpor s dobrými mravmi nepriznal právnu ochranu. Vzhľadom na výnimočnosť situácie, v ktorej navrhovateľ nezavinil uplynutie premlčacej doby by pri akceptovaní námietky premlčania nemal možnosť domôcť sa súdnej ochrany. Súd opätovne odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu na str. 12/13 a nasl. rozsudku). d) suma 42.965,94 € predstavujúca úroky z úveru zaplatené Q. T., I..J.. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že navrhovateľovi bol Q. T., I..J.. poskytnutý a daný do dispozície úver, peňažné prostriedky ktorého boli na základe exekučného príkazu súdneho exekútora D.. E. v celom rozsahu odpísané z účtu navrhovateľa (povinného) v prospech odporcu 1/ (oprávneného). V súvislosti s úverom bol navrhovateľ povinný uhradiť Q. T., I..J.. úroky z úveru, ktoré podľa potvrdenia banky doručeného na žiadosť súdu (čl. 342) boli vo výške 44.791,94 €. Navrhovateľ súdu preukázal, že o úver v Q. T., s ktorým sú spojené návrhom požadované úroky, bol nútený požiadať v súvislosti s exekučným konaním sp. zn. EX 1018/06, v ktorom si odporca 1/ napriek prebiehajúcemu súdnemu konaniu sp. zn. 23Cb/229/2005 (kde sa prejudiciálne riešila otázka existencie a platnosti jeho pohľadávky), vymáhal od navrhovateľa istinu a úroky z úveru č. 172/2003. Nakoľko v exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka z neplatnej zmluvy v príčinnej súvislosti s touto neplatnou zmluvou, ktorú spôsobil odporca 1/, navrhovateľovi vznikla škoda v podobe úrokov z úveru, ktorý použil na úhradu exekvovanej pohľadávky, a za ktorý bol povinný Q. T., I..J.. uhradiť úroky z úveru. Premlčanie tohto nároku je vzhľadom na jeho právny základ vyplývajúci z § ust. 268 ObZ potrebné posudzovať podľa § 394 ods. 3 ObZ. Ku dňu podania návrhu by však v zmysle uvedeného ustanovenia bol aj tento nárok už premlčaný. Súd preto aj v tomto prípade námietke premlčania nepriznal právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi vzhľadom na právny názor súdu uvedený vyššie. Ani v tomto prípade navrhovateľ nezavinil uplynutie premlčacej doby a pri akceptovaní námietky premlčania by nemal možnosť domôcť sa súdnej ochrany. e) suma 24.159,90 € vymožená od navrhovateľa v exekúcii vedenej súdnym exekútorom E.. D. H. (odporcom 2/) pod sp. zn. EX 148/07. Súd mal za preukázané, že v exekučnom konaní sp. zn. EX 148/07 vedenom na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 103/2007-355, bola v prospech odporcu 1/ vymožená suma 20.693,86 € (623.424,- Sk) predstavujúca trovy konania a trovy exekúcie 2.490,97 € (75.043,- Sk). Exekučné konanie začalo 18.12.2007 a skončilo 26.3.2008 vrátením poverenia exekučnému súdu. Exekučne vymáhanú pohľadávku oprávneného tvorili trovy konania sp. zn. 23Cb/229/2005, ktoré krajský súd rozhodujúc v odvolacom konaní priznal v zmeňujúcom rozsudku odporcovi 1/, a trovy exekúcie. Navrhovateľ sa v súvislosti s exekučným konaním sp. zn. EX 148/07 domáhal nároku vo výške 24.159,90 €, ktorý špecifikoval ako vymoženú pohľadávku oprávneného 20.693,86 € a predbežné trovy exekúcie 3.466,24 €. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že v exekučnom konaní bola vymožená pohľadávka oprávneného 20.693,86 € (623.424 Sk), a že trovy exekúcie si súdny exekútor vyčíslil vo výške 2.490,97 € (75.043,- Sk). Navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnom konaní došlo k plneniu trov exekúcie v ním uplatnenej výške 3.466,24 €. V čase výkonu exekúcie prebiehalo voči exekučnému titulu konanie o dovolaní navrhovateľa, o ktorom rozhodol NS SR rozsudkom NS SR č. k. 2 Obdo 6/2007 z 28.5.2008 tak, že dovolaním napadnutý rozsudok zrušil, v dôsledku čoho došlo k situácii, že po skončení exekúcie bol exekučný titul zrušený. Súdna exekúcia prebehla v súlade so zákonom a súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu 2/, že mimoriadny opravný prostriedok sám o sebe nemá vplyv na vykonanie exekúcie, avšak v dôsledku neskoršieho zrušenia exekučného titulu (ktoré znamená, že na zrušené rozhodnutie sa hľadí akoby nebolo) došlo k stavu, že oprávnený prijal plnenie, ktoré sa neskôr ukázalo nedôvodným a hmotnoprávne mu nesvedčiacim. Prijatím takéhoto plnenia sa odporca 1/ (ako oprávnený) do výšky prijatej sumy na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatil. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že odporca 1/ prijal od navrhovateľa sumu 20.693,86 € (623.424,- Sk), ktorú mu poukázal navrhovateľ (povinný) v mesiaci marec 2008. Toto plnenie, ako sa ukázalo po zrušení exekučného titulu, bolo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Premlčacia lehota začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, nakoľko zákon neustanovuje osobitnú úpravu (§ 391 ods. 1 ObZ). Navrhovateľ mohol právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatniť na súde najskôr deň nasledujúci po zrušení rozhodnutia sp. zn. 1Cob 103/2007-355 (exekučného titulu), t.j. dňa 28.5.2008, keď sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške vymoženej pohľadávky 20.693,86 € (623.424,- Sk) ku dňu podania návrhu nebol premlčaný (a nebol by premlčaný ani pri počítaní začiatku premlčania odo dňa nasledujúceho po vykonaní plnenia, t.j. od marca 2008). Námietku premlčania preto súd v tejto časti posúdil ako neopodstatnenú a nárok vzhliadol voči odporcovi 1/ dôvodným. Z obsahu exekučného spisu sp. zn. EX 148/07 a jeho obsahu zodpovedajúceho vyjadreniu odporcu 2/ súd zistil, že trovy exekúcie odporcovi 2/ ako súdnemu exekútorovi uhradil priamo odporca 1/ (oprávnený) a nešlo o plnenie vymožené od navrhovateľa (povinného). Súd nemal preukázané, že sumu trov exekúcie vo výške 3.466,24 € plnil navrhovateľ (povinný), preto v tejto časti vzhliadol žalovaný nárok nedôvodným. Vecnú pasívnu legitimáciu vo vzťahu k nároku pod písm. e) návrhu súd vzhliadol opätovne len u odporcu 1/. Vecná pasívna legitimácia odporcu 2/ daná nie je a odporca 2/ nemá podľa hmotného práva za tento nárok žiadnu zodpovednosť. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a zákonné ustanovenia (§ 420 ods.1, § 451 ods. 1, 2 OZ, § 268, § 373, § 394 ods. 2 a 3, § 397, § 398, § 497 ObZ) súd dospel k záveru, že návrh je čiastočne dôvodná voči odporcovi 1/, a to v sume 662.132,90 € (pozostávajúcej z nárokov pod písm. b/ návrhu v sume 572.311,- € - exekúcia SE D.. E. + 16.596,95 € - suma súdnych úschov v konaní 13U 1/2005, pod písm. c/ návrhu v sume 9.200,- € - súdny poplatok za námietky voči exekúcii, 2 x 99,58 € za návrh na odklad a návrh na zastavenie exekúcie + 165,97 € za súdnu úschovu 13U 1/2005/, pod písm. d/ návrhu v sume 42.965,94 € - úroky z úveru v Q. T., I..J.., a pod písm. e/ návrhu suma 20.693,88 € - exekučne vymožená pohľadávka odporcu 1/ v konaní sp. zn. EX 148/07). V tejto časti súd návrhu vyhovel a odporcu 1/ zaviazal na úhradu týchto súm vrátane úrokov z omeškania, ktoré si navrhovateľ uplatnil v súlade so zákonom a v rozsahu úrokovej sadzby platnej ku dňu vzniku omeškania (§ 369 ObZ v znení platnom do 31.1.2013). Medzi účastníkmi konania prebehli pred podaním návrhu rokovania o úhrade žalovanej sumy, ktoré súd považoval za výzvu navrhovateľa na úhradu plnenia, preto sa stotožnil so navrhovateľom, že odporca 1/ bol ku dňu 31.10.2011 v omeškaní. Odporca 1/ nepredložil žiadny dôkaz a nepreukázal ani jednu z okolností vymedzených § 374 až § 376 ObZ, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti za plnenie, na ktoré ho súd zaviazal. Vo zvyšku súd návrh voči odporcovi 1/ ako nedôvodný zamietol, keď dospel k záveru, že navrhovateľ v zamietajúcej časti neuniesol dôkazné bremeno preukázania opodstatnenosti žalovaných nárokov. Zamietnutie návrhu v sume 124.447,30 € s príslušenstvom sa týkalo nárokov pod písm. a/ návrhu v sume 37.929,87 € - uplatňované úroky z úverovej zmluvy č. 172/2003, nároku pod písm. b/ návrhu v sume 82.984,81 € - zostávajúca časť uplatňovanej sumy úschov, nároku pod písm. c/ návrhu v suma 66,38 € - súdny poplatok za námietku zaujatosti a nároku pod písm. e/ návrhu v sume 3.466,24 € - navrhovateľom uplatňovaného ako predbežné trovy exekúcie v konaní sp. zn. EX 148/07. Voči odporcovi 2/ súd návrh z dôvodu čiastočného akceptovania námietky premlčania a pre absenciu vecnej pasívnej legitimácie (vo zvyšku nárokov) ako neopodstatnený zamietol. Navrhovateľ voči odporcovi 2/ neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal jeho súvis s prejednávanými nárokmi, ani jeho zodpovednosť podľa hmotného práva. V časti 8.060,82 € s príslušenstvom súd z dôvodu späťvzatia návrhu konanie zastavil. Súhlas odporcov 1/ a 2/ so späťvzatím v zmysle § 96 O.s.p. bol daný. O trovách konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy konania (R 49/1993). Keďže v danom prípade navrhovateľ vzal návrh v časti o zaplatenie 8.060,82 € späť, pričom nepreukázal, že dôvodne podaný návrh v tejto časti zobral späť pre správanie odporcov, z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania, preto mu vznikla povinnosť nahradiť odporcom trovy konania. Odporca 1/ si voči navrhovateľovi uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.354,66 €. Po oboznámení sa s obsahom spisu a špecifikáciou trov sa súd nestotožnil s výškou trov právneho zastúpenia a odporcovi 1/ priznal náhradu trov konania v sume 2.335,37 € v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb za 6 úkonov právnej služby nasledovne: 1) príprava/prevzatie veci v roku 2012 237,34 € + 7,63 € RP 2) vyjadrenie odporcu 1/ k návrhu zo dňa 14.9.2012 237,34 € + 7,63 € RP 3) účasť na pojednávaní dňa 4.2.2014 (09:00 hod. - 11:20 hod.) 474,68 € + 8,04 € RP 4) písomné podanie vo veci samej zo dňa 24.3.2014 237,34 € + 8,04 € RP 5) účasť na pojednávaní dňa 8.4.2014 237,34 € + 8,04 € RP 6) účasť na pojednávaní dňa 10.6.2014 (09:00 hod. - 12:20 hod.) 474,68 € + 8,04 € RP spolu: odmena + režijný paušál = 1.946,14 €+ 20 % DPH = 2.335,37 € O trovách konania medzi navrhovateľom a odporcom 1/ v časti, v ktorej bolo meritórne rozhodnuté, súd rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p, podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Úspech navrhovateľa vo veci je vyjadrený pomerom sumy, ktorá bola navrhovateľovi priznaná a sumy požadovanej návrhom po čiastočnom späťvzatí, t.j. 84,18 % (662.132,90 € / 786.579,99 €). Úspech odporcu 1/ vo veci je vyjadrený pomerom sumy, ktorá bola zamietnutá a sumy požadovanej návrhom po čiastočnom späťvzatí, t.j. 15,82 % (124.447,09 € / 786.579,99 €). Keďže náhradu trov konania je potrebné pomerne rozdeliť, navrhovateľovi, ktorý mal prevažný úspech v konaní, prináleží náhrada trov konania vo výške rozdielu medzi percentuálnymi pomermi úspechov účastníkov konania, t.j. 68,36 %. Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22.678,06 € za 14 úkonov právnej služby. Súd sa nestotožnil s uplatnenou výškou trov právneho zastúpenia a po oboznámení sa so špecifikáciou trov právneho zastúpenia a obsahom spisu sp. zn. 23Cb/177/2011 priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 11.095,65 € za 9 úkonov právnej služby podľa § 13a, § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. podľa rozpisu obsiahnutého v rozsudku súdu prvého stupňa. Okrem trov právneho zastúpenia navrhovateľa vznikli navrhovateľovi trovy konania vyplývajúce zo spisu, a to súdny poplatok zaplatený za návrh v sume 33.193,50 €. Vzhľadom na úspech navrhovateľa v konaní v rozsahu 68,36 %, patrí navrhovateľovi náhrada súdneho poplatku v sume 22.691,08 €. Trovy konania navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi 1/ tak predstavujú sumu spolu vo výške 33.386,73 €. O trovách konania medzi navrhovateľom a odporcom 2/ rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi 2/, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva proti navrhovateľovi, ktorý vo vzťahu k odporcovi 2/ úspech v konaní nemal. Odporca 2/ si uplatnil trovy konania vo výške 6.490,21 €, a to titulom cestovného a ušlého zárobku. Súd sa s výškou uplatnených náhrad nestotožnil, a odporcovi v 2/ rade priznal náhradu trov konania v sume 174,86 €, ktorá pozostáva z: - základná náhrada cestovného za každý 1 km jazdy spolu v sume 103,31 € podľa § 137 Os.p., § 73 a nasl. zákona č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy a § 7 ods. 1 zák. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách za 3 x cesty na pojednávania z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy a späť v dňoch 4.2.2014, 8.4.2014 a 10.6.2014 (0,183 € x 570 najazdených km), - náhrada za spotrebované pohonné hmoty v sume 35,14 € podľa § 137 Os.p., § 73 a nasl. zákona č. 543/2005 Z.z. a § 7 zák. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za 3 cesty na pojednávanie osobným motorovým vozidlom zn. Hyundai ACCENT z Brezovej pod Bradlom a späť pri priemernej spotrebe 4,6 litra na 100 km pri cene PHM 1,34 € / liter nafty za najazdených 570 km, - ušlý príjem v sume 36,41 € podľa § 137 O.s.p., § 72 ods. 3 zákona č. 543/2005 Z. z. a nariadenia vlády č. 321/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014, bol odporcovi 2/ priznaný za účasť na pojednávaní dňa 4.2.2014 vrátane cestovania za 7 hodín (7 x 2,023 € / hodinová mzda), za účasť na pojednávaní dňa 8.4.2014 vrátane cestovania za 5 hodín (5 x 2,023 € / hodinová mzda), za účasť na pojednávaní dňa 10.06.2014 vrátane cestovanie za 6 hodín (6 x 2,023 € / hodinová mzda). Odporcovi 2/ súd nepriznal náhradu straty na zárobku v uplatnenej výške 5.269,06 €, pri vyčíslení ktorej vychádzal z celkového zisku za rok 2013, ktorý mal podľa svojho vyjadrenia dosiahnuť v sume 217.730,79 €. Podľa § 72 ods. 3 zákona č. 543/2005 Z. z. účastníkovi patrí náhrada za stratu na zárobku, ktorá sa vypočíta zo základu dane z príjmov fyzických osôb, pričom výšku základu dane z príjmov fyzických osôb preukazuje účastník platobným výmerom za posledné zdaňovacie obdobie. Pretože odporca 2/ platobný výmer súdu nepredložil a ani nijakým ďalším relevantným spôsobom nepreukázal výšku základu dane, súd pri výpočte straty na zárobku vychádzal zo sumy minimálnej hodinovej mzdy podľa § 72 ods. 3 posledná veta zákona č. 543/2005 Z.z. v spojení so zákonom č. 90/1996 Z.z. o minimálne mzde a nariadením vlády č. 321/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014. Súd odporcovi 2/ nepriznal náhradu ušlého zisku za čas strávený písaním vyjadrení, vyhľadávaním a študovaním rozhodnutí súdov, študovaním zákonov a iných dokumentov, ktorú si uplatnil za 33,5 hodiny. Náhrada ušlého zárobku sa v zmysle ust. § 137 a nasl. O.s.p. a ust. § 72 a nasl. zákona č. 543/2005 Z.z. viaže len na trovy, ktoré sa týkajú bezprostredného konania pred súdom (cesta na pojednávanie, účasť na pojednávaní, cesta späť), kedy účastník nemôže z objektívnych dôvodov vykonávať svoju zárobkovú činnosť. Taktiež súd poukázal na to, že odporca 2/ ako účastník sporu by si mal svoje vyjadrenia k návrhu pripravovať vo svojom voľnom čase a nie v rámci výkonu práce súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že ušlý zárobok odporcovi 2/ v tomto prípade nepatrí. Trovy odporcu 2/ tak spolu predstavujú sumu 174,86 €. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd návrh voči odporcovi 1/ v časti nároku na zaplatenie sumy 82.984,81 € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia (t.j. nepriznaných finančných prostriedkov zložených do súdnej úschovy podľa písm. b) návrhu) zamietol, ako aj v časti náhrady trov konania priznanej odporcovi 1/ voči navrhovateľovi v časti, v ktorej bolo konanie zastavené, a priznanej navrhovateľovi voči odporcovi 1/ v menšej ako navrhovateľom uplatnenej výške, podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v týchto častiach zmenil a navrhovateľovi priznal aj sumu 82.984,81 € s úrokmi z omeškania v uplatnenej výške a náhradu trov konania v plnom rozsahu, a aby odporcovi 1/ náhradu trov konania nepriznal, eventuálne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania rozhodol v súlade so zásadami spravodlivosti a logiky. Prvostupňový súd sa venoval veci podrobne a vyhodnocoval všetky okolnosti a súvislosti. K nároku v sume 82.984,81 € s príslušenstvom, ktorý bol voči odporcovi zamietnutý z uplatnených 99.581,76 € podľa bodu b/ návrhu, navrhovateľ uviedol, že vo veci samej medzi navrhovateľom a odporcom 1/ prebehlo viacero súdnych konaní, v ktorých bol naisto zistený právny a skutkový stav veci, ktorý svedčí o úkonoch odporcu 1/ realizovaných v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Navrhovateľ a odporca 1/ dňa 3.11.2003 uzatvorili zmluvu o úvere č. 172/2003. Išlo o zmluvu, podľa ktorej mal odporca v l. rade poskytnúť navrhovateľovi peňažné prostriedky ako úver vo výške 25.200.000,- Sk, a to po splnení odkladacích a rozväzovacích podmienok na platbu v prospech tretích osôb podľa jednoznačnej a úplnej požiadavky navrhovateľa. Išlo o simulovaný úkon. Odporca 1/ v rozpore s realitou vyvolal u navrhovateľa omyl o jeho postavení veriteľa. Odporca 1/ napriek tomu, že on sám podľa zmluvy o úvere č. 172/2003 (ani inak) neplnil, plnenia od navrhovateľa prijímal. Na základe zmluvy o úvere č. 172/2003 odporca 1/ od navrhovateľa prijal celkovo 10.390.412,15 Sk. Potom, ako navrhovateľ zistil omyl, do ktorého ho uviedol odporca v 1. rade, si uplatnil svoje nároky a domáhal sa autoritatívnych rozhodnutí súdu. Vzhľadom na postup odporcu 1/ a jeho nulitné rešpektovanie akýchkoľvek zásad slušnosti a dodržiavania dobrých mravov a poctivého obchodného styku navrhovateľ plnil. K plneniu dochádzalo postupom podľa zásad ust. § 568 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 185a a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľ jednotlivé splátky v rozsahu 500.000,- Sk vkladal do úradnej (súdnej) úschovy, a to u Okresného súdu v Topoľčanoch. Opatrnosť navrhovateľa sa preukázala ako opodstatnená. Postup spočívajúci v zložení plnenia do úradnej (súdnej) úschovy u Okresného súdu v Topoľčanoch nie je náhodilý a navrhovateľ nemohol plniť len podľa vlastnej úvahy a svojvoľne. Fyzickému zloženiu hotovosti predchádza súdne konanie na základe návrhu, o ktorom rozhodoval Okresný súd v Topoľčanoch. V jednom prípade došlo vzhľadom na rozhodovací proces Okresného súdu v Topoľčanoch k uplynutiu lehoty splatnosti jednej splátky úveru, čo odporca 1/ zneužil a začal tvrdiť, že došlo k splatnosti celého dlhu (aj keď neposkytnutého) a podal návrh na exekúciu. Následne D.. D. E., súdny exekútor, Exekútorský úrad v Púchove dňa 11.7.2006 začal exekučné konanie EX 1018/06 v prospech odporcu 1/ a v neprospech navrhovateľa. V záujme minimalizovať rozsah škôd, ktoré navrhovateľovi vznikali, navrhovateľ zabezpečil finančné prostriedky vo výške 14.336.360,- Sk, t.j. sumu „vymáhanú” v exekúcii a DPH. Navrhovateľ podľa zásad ust. § 568 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 185a a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku chcel finančné prostriedky použiť na úradnú - súdnu úschovu. Navrhovateľ exekútorovi oznámil, že Okresný súd v Topoľčanoch jeho žiadosti vyhovel a zaslal mu poukaz, podľa ktorého má vložiť peňažnú sumu vo výške 14.142.560,- Sk na účet Okresného súdu v Topoľčanoch č. XX XXXXXXXX/XXXX vedený v J. J., I..J.. Q. pri využití VS XXXXXXXX, s tým, že po vložení finančných prostriedkov bude súd pokračovať ďalej. Na uvedenú výzvu exekútor nereagoval, a to ani negatívne a znemožnil dočasné usporiadanie veci (do doby rozhodnutia o podaných námietkach) a obmedzoval podnikanie povinného. Navrhovateľ sa dostal do neriešiteľnej pozície. Neuznával pozíciu povinného. Napriek neexistencii dlhu, nesplneniu predpokladov vymedzených v exekučnom titule - notárskej zápisnici notárskeho úradu č. k. F. XXX/XXXX F., ktorú vydala D.. G. H. dňa 3.11.2003, navrhovateľovi exekútor obstavil účty v peňažnom ústave a znemožnil mu plnenie najzákladnejších povinností veľkochovateľa zvierat, čo odporca 1/ aj exekútor vedeli. V snahe predísť úhynu zvierat a ich trýzneniu bol navrhovateľ nútený vo veci „vyhovieť" vzneseným požiadavkám a zabezpečiť si požadované finančné prostriedky na vyrovnanie údajných nárokov zo zmluvy o úvere č. 172/2003 uzatvorením zmluvy o splátkovom úvere č. 1833/06 dňa 06.09.2006 so spoločnosťou Q. T., I..J.. s tým, že v rámci exekúcie si exekútor prisvojí aj finančné prostriedky zložené do úradnej úschovy. Vo veci hrozilo, že ak navrhovateľ bude odporovať úkonom exekútora, ktorý si prisvojí aj finančné prostriedky zložené do úradnej úschovy, exekúcia bude „pokračovať” a dôjde k likvidácii navrhovateľa. Na uvedenom základe Okresný súd v Topoľčanoch vydal: uznesenie sp. zn. 13U/1/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk, uznesenie sp. zn. 13U/2/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk, uznesenie sp. zn. 13U/4/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk, uznesenie sp. zn. 13U/5/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk, uznesenie sp. zn. 13U/7/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk, uznesenie sp. zn. 13U/11/2006 zo dňa 1.4.2008, ktorým vydal odporcovi 1/ predmet úschovy - peňažnú čiastku 500.000,- Sk. Na uvedenom základe si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody v rozsahu 3.000.000 Sk (6 x 500.000,- Sk) t.j. 99.581,76 €. Ďalej uviedol, že navrhovateľ vychádzal a vychádza zo skutočnosti, že ak odporca 1/ podnikol na základe absolútne neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 voči navrhovateľovi právne kroky smerujúce k vymoženiu pohľadávky z úveru, ktorá však odporcovi 1/ podľa hmotného práva nesvedčí, a preto odporca 1/ musí znášať aj právne následky, ktoré sú s takýmto konaním spojené, a ktoré v majetkovej sfére navrhovateľa vyvolali vznik škody. Uvedené skutočnosti boli a sú zistiteľné zo súdnych spisov Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 13U1/05, 13U5/05, 13U7/05, 13U11/05, 13U2/06, 13U4/06. V danom význame navrhovateľ poukázal na to, že odporcovi 1/ sumu súdnych úschov plnil z dôvodu vadných postupov odporcu 1/, exekútora, ale aj prvostupňového či odvolacieho súdu, keďže sa ani náznakom nezaoberali námietkami vznesenými v exekučnom konaní, ktoré boli v následných konaniach preukázané ako vecné správne. Nejednalo sa o dobrovoľné plnenie, ale o realizovanie úkonov pod nátlakom, keď hrozilo, že napriek „uspokojeniu” značnej časti neexistujúcej pohľadávky nedôjde k odblokovaniu účtov navrhovateľa a ten nebude môcť plniť svoje záväzky veľkochovateľa, dostane sa do platobnej neschopnosti a bude nútený podať na seba návrh na konkurz. Na základe uvedených skutočností mal navrhovateľ za to, že plnenie v rozsahu 82.984,81 € pozostávajúce zo súm prijatých do súdnych úschov bolo preukázané, a preto nebol dôvod ani v tejto časti návrh zamietnuť. Uviedol, že úkonmi odporcu 1/ prišiel navrhovateľ o značný majetok. V konkrétnom prípade mu boli odňaté finančné prostriedky vo výške 99.581,76 € k čomu došlo na základe uznesení Okresného súdu Topoľčany zo dňa 01.04.2008. Ak teda voči odporcovi 1/ bol návrh podaný dňa 31.10.2011, nárok bol uplatnený navrhovateľom riadne a včas. Pre úplnosť navrhovateľ poukázal na to, že s odporcom 1/ uzatvorili obchodnoprávny vzťah podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Podľa ust. § 261 ods. 6 písm. d/ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov je zmluva o úvere absolútnym obchodom, a teda predmetné záväzkové vzťahy sa riadia Obchodným zákonníkom nezávisle na povahe účastníkov. Preto odporca 1/ zodpovedá navrhovateľovi za spôsobenú škodu bez ohľadu na zavinenie v zmysle ust. § 373 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov. V súvislosti s náhradou trov konania navrhovateľ poukázal na to, že súd prvého stupňa v predmetnom rozsudku zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 8.060,82 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia. Uvedený procesný postup odporca 1/ považoval za "sporový úspech" a domáhal sa náhrady trov konania vo výške 2.335,37 €. Navrhovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/03 a argumentoval, že nakoľko je odporca 1/ peňažným ústavom, ktorý má nezistiteľné množstvo pracovníkov majúcich právnické vzdelanie a samostatné právne útvary, bolo len na ňom, aby ich poveril zastupovaním v predmetnom súdnom konaní. Teda aj keď podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR môže každý využívať právnu pomoc v konaní, podľa názoru navrhovateľa v tomto prípade nie je možné súhlasiť s priznaním náhrady trov odporcovi 1/, ktoré predmetné trovy konania vynaložil neúčelne. Nakoľko navrhovateľ podal odvolanie voči rozsudku v časti, v ktorej bol návrh zamietnutý v nároku na zaplatenie 82.984,81 €, t.j. finančných prostriedkov zložených do súdnej úschovy, navrhovateľ podal z opatrnosti odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania, pretože po predpokladanej zmene výroku v napadnutej časti sa zmení pomer „úspešnosti", a teda aj nároky, ktoré si navrhovateľ uplatňuje voči odporcovi 1/. Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd uložil odporcovi 1/ povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 662.132,90 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 31.10.2011 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vo výške 33.386,73 €, podal v zákonnej lehote odvolanie odporca 1/ z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh v celom rozsahu zamietne a odporcovi 1/ prizná náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, alebo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietne v rozsahu všetkých uplatnených nárokov na náhradu škody a odporcovi 1/ prizná náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odporca 1/ považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Podľa názoru odporcu 1/ je odôvodnenie rozsudku nedostačujúce, a to čo do dôvodov, ktoré by bližšie vysvetľovali a približovali úvahy súdu tykajúce sa tak hodnotenia dôkazov, ako aj právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že rozhodujúce a kľúčové otázky sporu (definované v bodoch 1.2 až 1.7 odvolania odporcu 1/) súd nezodpovedal buď vôbec alebo ich zodpovedal extrémne nepresvedčivo, ba až zmätočne. Povinnosť konajúceho súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie je pritom súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie a spravodlivý proces a absenciu náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia je nutné kvalifikovať ako ...denegatio iustitiae“. t.j. popretie spravodlivosti, ako na to odporca v 1. rade vo svojom odvolaní poukazoval. Odporca 1/ argumentoval, že jednou z kľúčových procesnoprávnych otázok tohto sporu bolo posúdenie a vyhodnotenie „miery záväznosti“ predchádzajúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v tej istej právnej otázke, ktorá sa nachádzala v odôvodnení (nie vo výroku) súdnych rozhodnutí definovaných v žalobnom návrhu. Pre prijatie zákonného rozhodnutia v tomto súdnom konaní bolo nutné ustáliť a presvedčivo vysvetliť: a) či pravidlo záväznosti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nepripúšťa absolútne žiadne výnimky. Inými slovami či pre súd konajúci v tejto veci sú predchádzajúce súdne rozhodnutia „absolútne“ právne záväzné, t.j. záväzné až do tej miery, že konajúcemu súdu vôbec (ani len výnimočne) neprislúcha právo odchýliť sa od predchádzajúceho posúdenia rovnakých otázok (a preto konajúci súd nemá vôbec dôvod skúmať znovu tieto už dávnejšie zodpovedané otázky (najmä však otázku, či zmluva o úvere č. 172/2003 trpí vadou absolútnej neplatnosti); alebo naopak, b) či súčasné právo predsa len pripúšťa výnimku z tohto pravidla záväznosti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov. A teda, či konajúci súd má právo (aspoň právo, ak už nie povinnosť) posúdiť rovnaké právne otázky znovu a následne dospieť hoci aj k obsahovo diametrálne odlišným záverom v otázke absolútnej neplatnosti spornej úverovej zmluvy č. 172/2003 - pochopiteľne len za predpokladu, že tento odklon od predchádzajúcich súdnych rozhodnutí v otázke absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy bude možné „objektívne a rozumne odôvodniť“. Poukazujúc na písomné vyhotovenie rozsudku mal odporca 1/ za to, že konajúci súd sa pravdepodobne „priklonil“ k prvej z dvoch vyššie ponúkaných odpovedí na danú otázku, avšak predmetné rozhodnutie súdu nič nehovorí o tom, či existuje alebo neexistuje nejaká dovolená výnimka z uvedeného pravidla. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako sa konajúci súd vysporiadal s inou (odporcom 1/ výslovne v konaní spomínanou) judikatúrou, ktorá favorizuje opačný postup. Z týchto iných konštantných judikátov súdov vyššieho stupňa jednoznačne vyplýva, že odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov je možný, ak odklon možno „rozumne odôvodniť“. Z rozsudku však nie je zrejmé, či súd zisťoval (ne)existenciu dôvodov pre takýto prípadný odklon od predchádzajúceho súdneho rozhodnutia. Konštatovanie o tom, že sa súd stotožňuje s už vyslovenými tvrdeniami o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, považoval odporca 1/ za nedostačujúce a absolútne nepresvedčivé a v tejto čiastkovej otázke aj za arbitrárne. Odporca 1/ považoval rozsudok za nepresvedčivý aj v ďalších významných hmotnoprávnych otázkach sporu, a to ohľadom údajného protiprávneho konania odporcu 1/, ktoré malo byť dôvodom vzniku škody na strane navrhovateľa. V tejto súvislosti súd konštatuje, že odporca 1/ „zavinili“ vznik „neplatnosti“ danej úverovej zmluvy č. 172/2003. Súd odporcovi 1/ vytýka nasledovné tri „skutky“: a) že „vyhotovil“ návrh danej úverovej zmluvy a „predložil“ ho navrhovateľovi, b) že svojho zmluvného partnera „uviedol do omylu“ v otázke právneho nástupníctva po AGRO Partizánske, a.s., c) a že navrhovateľovi „neposkytol žiaden úver“. Z odôvodnenia rozsudku však vôbec nie je zrejmé v čom vzhliadol konajúci súd protiprávnosť prvého z uvedených troch skutkov odporcu 1/. V prípade, ak by návrh úverovej zmluvy bol naozaj v rozpore s ustanovením § 497 Obchodného zákonníka (a tento rozpor s Obchodným zákonníkom by zakladal absolútnu neplatnosť zmluvy s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka), tak uvedený dôvod neplatnosti mohol včas „odhaliť', prípadne si ho aspoň „všimnúť“ ktorýkoľvek zo zmluvných kontrahentov - t.j. nielen odporca 1/, ale i sám navrhovateľ. Nie je vôbec zrejmé, prečo súd prisudzuje „vinu“ za takéto včasné neodhalenie dôvodu absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy len odporcovi 1/, a nie zároveň aj samotnému navrhovateľovi, takisto účastníkovi danej úverovej zmluvy. Odporca 1/ mal za to, že takýto spôsob výkladu negociácie úverovej zmluvy zo strany súdu je neodôvodnene znevýhodňujúci a diskriminujúci vo vzťahu k nemu. Daná úverová zmluva pritom nezaložila žiaden spotrebiteľský právny vzťah, v rámci ktorého by nadštandardná ochrana spotrebiteľa, ako tzv. slabšej zmluvnej strany, bola legitímnym a legálnym konaním zo strany súdu. Odporca 1/ bol presvedčený, že navrhovateľ ako plnohodnotný účastník daného zmluvného vzťahu nesie úplne rovnakú zodpovednosť (rovnako ako odporca 1/) tak za proces kreovania obsahu úverovej zmluvy, ako aj za včasné neodhalenie dôvodu absolútnej neplatnosti tejto zmluvy. Odporcovi 1/ rovnako nie je zrejmé, akým konaním sa mal dopustiť druhého z troch vytýkaných skutkov a vyvolať tak omyl na strane navrhovateľa. Odporca 1/ namietal, že konajúci súd vôbec nedefinoval toto jeho údajné protiprávne konanie ani čo do určenia obsahu jeho správania, ani čo do času výskytu tohto konania. Konajúci súd taktiež neponúkol vysvetlenie, akú právnu relevanciu by mal mať v posudzovanom prípade údajný omyl protistrany v otázke jej nástupníctva po AGRO Partizánske. a.s., keďže absolútnu neplatnosť právneho úkonu nemôže ani len teoreticky vyvolať žiadny omyl žiadnej zo zmluvných strán. Odporca 1/ tiež vytýkal súdu, že zodpovednosť (vinu) za to, že sa navrhovateľ dostal do omylu v otázke, či je alebo nie je právnym nástupcom po AGRO Partizánske, a.s., konajúci súd bez akéhokoľvek vysvetlenia prisudzuje odporcovi 1/ a nie samotnému navrhovateľovi, hoci sám navrhovateľ by mal najlepšie vedieť, kto konkrétne je jeho univerzálnym alebo singulárnym právnym predchodcom. Pokiaľ ide o tretí skutok vytýkaný zo strany súdu (t.j. údajné „neposkytnutie žiadneho úveru“ navrhovateľovi), odporca 1/ bol toho názoru, že pri súdom konštatovanej absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 nemôže byť takýto skutok považovaný za jeho protiprávne konanie (a teda ani za dôvod vzniku škody). Ak by totiž posudzovaná úverová zmluva bola naozaj absolútne neplatnou (ako konštatuje súd), tak povinnosť poskytnúť dlžníkovi úver nemohla vôbec veriteľovi vzniknúť (z absolútne neplatnej úverovej zmluvy nemôže vyplynúť vznik povinnosti na strane veriteľa poskytnúť dlžníkovi úver). Ak by naopak, úverová zmluva netrpela vadou absolútnej neplatnosti v čase jej uzavretia, resp. podpísania, tak ani prípadné neskoršie (eventuálne) nedovolené správanie sa veriteľa (spočívajúce v nesplnení zmluvnej povinnosti poskytnúť úver dlžníkovi) by už nemohlo „spätne“ vyvolať vznik absolútnej neplatnosti tejto úverovej zmluvy, ktorej výskyt kladie súd za vinu práve a výlučne odporcovi 1/. Odporca ďalej namietal, že z textu rozsudku nevyplýva ani to, na základe čoho súd dospel k záveru, že uvedené tri jeho skutky by mali byť príčinou a dôvodom vzniku škody na strane navrhovateľa a že je nepochybne preukázaný kauzálny nexus (príčinná súvislosť) medzi touto kombináciou troch skutkov odporcu 1/ a vznikom škody na strane navrhovateľa. Taktiež nie je zrejmé, na základe čoho konajúci súd otázku ustálenia času, kedy sa sporové strany mali dozvedieť o dôvodoch údajnej absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy, zodpovedal úplne inak vo vzťahu k odporcovi 1/ (veriteľovi z úverovej zmluvy) a úplne inak vo vzťahu k navrhovateľovi (dlžníkovi). Ak by daná úverová zmluva mala byť naozaj absolútne neplatnou, o dôvodoch absolútnej neplatnosti (spôsobenej rozporom so zákonom) mohla a mala vedieť každá zo zmluvných strán už v momente jej uzavretia, a teda nie je jasné, na základe čoho dospel súd k záveru, že vo vzťahu k navrhovateľovi bolo treba postupovať oveľa viac benevolentnejšie (podľa odôvodnenia rozsudku navrhovateľ „po prvý krát relevantným spôsobom zistil“ dôvody absolútnej neplatnosti až v roku 2007 a „právnu istotu“ mal v tejto otázke dokonca „až v roku 2008“, prípadne „v roku 2009“). Odporca 1/ osobitne poukazoval na fakt, že práve uvedený, prekvapivý postoj súdu v danej neodôvodnene zvýhodnil navrhovateľa na jeho úkor pri ďalšom posudzovaní dielčích nárokov uplatnených v žalobnom návrhu. Len pri takomto posúdení uvedenej čiastkovej otázky bol totiž súd schopný subsumovať jednotlivé čiastkové nároky na náhradu škody pod ustanovenie § 268 Obchodného zákonníka. Ak by naopak súd vyhodnotil správnym spôsobom danú čiastkovú otázku (a teda, ak by súd ustálil, že obe zmluvné strany získali vedomosť o údajných dôvodoch absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy v rovnakom čase, konkrétne v čase jej uzavretia), musel by zároveň dospieť k (správnemu) záveru, že v danom prípade nie sú vôbec splnené predpoklady zodpovednosti za škodu vyplývajúce z § 268 Obchodného zákonníka, a teda, že nie sú prítomné ani žiadne dôvody (údajný rozpor konania odporcu 1/ s dobrými mravmi), ktorými súd odôvodňoval nepriznanie ochrany odporcom 1/ vzneseným námietkam premlčania nároku na náhradu škody, regulovaného ust. § 268 Obchodného zákonníka. Pri takejto interpretácii prejavov vôle zmluvných strán by totiž súd musel zároveň konštatovať, že o neplatnosti úverovej zmluvy vedeli (dokonca ju „spoluspôsobili“) rovnako obe zmluvné strany (t.j. nielen odporca 1/), a teda, že zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti odporcu 1/ za škodu podľa § 268 Obchodného zákonníka určite nie sú dané. Z odôvodnenia rozsudku však vôbec nevyplýva, prečo konajúci súd nepostupoval takýmto predvídateľným spôsobom pri skúmaní podmienok zodpovednosti za škodu podľa § 268 Obchodného zákonníka. Tento prístup súdu podľa názoru odporcu 1/ znižuje mieru presvedčivosti rozsudku a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Odporca 1/ argumentoval, že práve uvedené skutočnosti mu znemožňujú riadne uplatniť jeho právo na obranu voči rozsudku prvého stupňa podaním odvolania, keďže nie je zrejmé, ako prvostupňový súd pri rozhodovaní uvažoval a ktoré jeho úvahy a argumenty treba podrobiť „testu správnosti“. Absencia týchto „rozhodujúcich úvah súdu“ spôsobila, že prvostupňové konanie je postihnuté závažným nedostatkom - vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný do takej miery, že je porušené ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa názoru odporcu 1/ je rozsudok súdu prvého stupňa nielen nepreskúmateľným súdnym rozhodnutím, no zároveň je aj obsahovo nesprávnym súdnym rozhodnutím, pretože vychádza z evidentne nesprávneho posúdenia totožného prípadu v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach, ktorými však súd v tomto konaní nebol a nie je viazaný a rozhodujúce otázky tohto sporu by mal súd zodpovedať znovu. V tejto súvislosti odporca 1/ pripomínal, že posúdenie spornej úverovej zmluvy č. 172/2003 sa nachádza nie vo výroku, ale len v odôvodnení predchádzajúcich súdnych rozhodnutí. Je teda zrejmé, že toto minulé hmotnoprávne posúdenie rozhodujúcich skutočností nie je a nebolo pre konajúci súd vôbec záväzné, nakoľko (vzhľadom na miesto a spôsob tohto posúdenia) nespadá do žiadnej z dvoch skupín záväzných „prameňov“ pre konajúci súd, vymenovaných v § 135 ods. 1 O.s.p. a § 159 ods. 2 O.s.p. Odporca 1/ považoval predchádzajúce súdne rozhodnutia za nesprávne a nezáväzné. Poukázal na odlišné znenie právnej úpravy obsiahnutej v § 19a ods. 5 zákona č. 92/1991 Zb. pred 1.1.2004 a po tomto dátume, ako aj na to, že úverový záväzok spoločnosti AGRO Partizánske, a.s. voči nemu vznikol v čase medzi účinnosťou zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy, pričom po odstúpení od zmluvy bol v súpise pasív podniku zachytený. Odporca 1/ mal za to, že predmetný záväzok ako súčasť podniku prešiel na FNM SR a následne na navrhovateľa, preto konajúce súdy mali túto predbežnú otázku vyhodnotiť kladne. Odporca pritom vyjadril názor, že pre meritórne rozhodnutie veci v predchádzajúcich súdnych konaniach ani nebolo podstatné riešiť predmetnú predbežnú otázku, pretože je irelevantná pre posúdenie, či úverová zmluva č. 172/2003 uzavretá 3. novembra 2003 medzi navrhovateľom a odporcom 1/ je platná, a či na základe označenej úverovej zmluvy došlo k poskytnutiu úveru navrhovateľovi. Podľa argumentácie odporcu 1/, omyl pri aplikácii práva (nesprávne právne posúdenie), ktorého sa konajúce súdy dopustili v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach, a ktorý si v tomto konaní „osvojil“ aj Okresný súd Bratislava II, spočíval i v tom, že súdy za neprípustné považovali nahradenie úveru novým úverom (čo býva v praxi označované ako reštrukturalizácia úveru). Odporca 1/ v tejto súvislosti dôvodil, že v zmysle platnej právnej úpravy sa akákoľvek banka, ktorá poskytla dlžníkovi úver, môže s dlžníkom platne dohodnúť, že právny vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom. Nová úverová zmluva je po obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku dlžníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy. Zo žiadneho ustanovenia platného právneho poriadku nevyplýva, že by takáto dohoda bola dohodou neplatnou. Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemožno vyvodiť z toho, že banka „neodovzdá peňažné prostriedky do dispozície dlžníka", čo konajúce súdy v predchádzajúcom spore považovali za neprípustné z dôvodu kogentného charakteru právnej úpravy. Zmluvný záväzok banky poskytnúť plnenie (úver) dlžníkovi môže zaniknúť aj inak ako splnením (napríklad započítaním alebo nováciou). Iné spôsoby zániku záväzku banky poskytnúť úver (iné ako splnením) nie sú vylúčené. Na základe uvedeného mal odporca 1/ za to, že navrhovateľ a odporca 1/ sa mohli platne dohodnúť, že novým úverom nahradia existujúci záväzok navrhovateľa voči odporcovi 1/ a rovnako sa mohli platne dohodnúť, že odporca 1/ poskytne navrhovateľovi úver tým, že uhradí záväzok tretej osoby voči banke. Z týchto skutočností vyplýva, že v tomto konkrétnom posudzovanom prípade vychádzali obe sporové strany pri uzavretí predmetnej úverovej zmluvy z toho, že na navrhovateľa prešiel záväzok AGRO Partizánske, a.s. voči odporcovi 1/. Je preto zrejmé, že žiadny údajne právne významný omyl na strane navrhovateľa, ktorý odporca 1/ vraj svojim presne neurčeným konaním vyvolal, sa v posudzovanom prípade nevyskytol. Z uvedených dôvodov bol odporca 1/ toho názoru, že súdy v predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach mali skutkový stav posúdiť tak, že úverová zmluva č.172/2003 uzavretá dňa 3.11.2003 medzi navrhovateľom a odporcom 1/ je platná a na jej základe došlo k poskytnutiu úveru navrhovateľovi. Odporca 1/ sa preto neobohatil tým, že navrhovateľ úver splácal. Rovnako nemôže byť odporca 1/ zodpovedný za škodu, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť v súvislosti s výkonom exekučných konaní vedených voči žalobcovmu majetku. Napadnutý rozsudok, ktorý konštatuje opak, považoval odporca 1/ za obsahovo nesprávne rozhodnutie, ktoré je dôsledkom nesprávneho právneho posúdenia prípadu. V prípade, ak by súd po opätovnom posúdení platnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 predsa len dospel k záveru, že zmluva je absolútne neplatná, odporca 1/ uviedol, že zákonom stanovené predpoklady jeho zodpovednosti za škodu nie sú splnené. Odporca 1/ nemôže byť za žiaden z čiastkových nárokov na náhradu škody zodpovedný aj preto, že neexistuje kauzálny nexus (v podobe bezprostrednej príčinnej súvislosti) medzi konaním odporcu 1/ a údajnou škodou na strane navrhovateľa. Vznik nákladov, resp. výdavkov na strane navrhovateľa (ktoré súd považoval za tzv. škodu navrhovateľa) spôsobil totiž primáme sám navrhovateľ svojimi vlastnými dobrovoľnými konaniami, k uskutočneniu ktorých nebol nikým donucovaný, a ktoré navyše uskutočňoval navrhovateľ v čase, keď už sám sporoval existenciu pohľadávok odporcu 1/ z úverovej zmluvy č. 172/2003. Je to zrejmé z toho, že exekučné konanie vedené D.. E. bolo realizované nie na podklade neskôr zrušených súdnych rozhodnutí, ale na podklade navrhovateľom dobrovoľne uskutočneného uznania záväzku v podobe notárskej zápisnice. Rovnako aj súdne úschovy realizoval navrhovateľ dobrovoľne, bez akéhokoľvek donucovania. Pokiaľ ide o úver z Q. T., I..J.., tak odporca 1/ nepovažoval za preukázané, že by bol navrhovateľ naozaj „nútený zobrať“ tento úver v súvislosti s exekučným konaním vedeným D.. E.. Podľa odporcu 1/ je naopak zrejmé, že úver čerpal navrhovateľ takisto iniciatívne (akoby z opatrnosti), a to v čase, keď už mal vážne pochybnosti o existencii exekučne vymáhaných súm. Vzhľadom na tieto skutočnosti možno vysloviť záver, že nie odporca 1/, ale naopak navrhovateľ sám spôsobil vznik (resp. aspoň rozhodujúcim spôsobom prispel k vzniku) predmetných nákladov eventuálne škody na svojej strane. V zmysle všeobecne akceptovanej zásady v súkromnom práve vibilintibus iura scripta sunt preto nemožno priznať ochranu právam navrhovateľa za údajnú náhradu škodu, ktorú si sám spôsobil. Odporca 1/ osobitne poukázal aj na skutočnosť, že dielčie nároky navrhovateľa na náhradu škody mali vzniknúť na základe súdnych rozhodnutí, ktoré doteraz neboli zrušené a voči ktorým sa navrhovateľ mal šancu brániť prostredníctvom bežne dostupných právnych inštitútov, najmä exekučného práva (napr. prostredníctvom návrhu na odklad exekúcie, prípadne návrhu na zastavenie exekúcie, no v ktorých úspech nedosiahol). Ak by odvolací súd predsa len, napriek uvedeným skutočnostiam, mienil rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, odporca 1/ žiadal, aby odvolací súd s poukazom na § 238 ods. 3 O.s.p. vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozhodnutia, že je prípustné dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Napádaný rozsudok totižto môže mať nepriaznivé dopady na judikatúru, a to najmä: v otázke, či pravidlo záväznosti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov nepripúšťa absolútne žiadne výnimky; alebo či súčasné právo predsa len pripúšťa výnimku z tohto pravidla záväznosti predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov, za predpokladu, ak takýto odklon možno rozumne a presvedčivo odôvodniť, rovnako aj v otázke, či osoba oprávnená v exekučnom konaní je alebo nie je zodpovednou voči osobe povinnej v exekučnom konaní, a to za vznik škody spočívajúcej v povinnosti tzv. povinnej osoby uhrádzať platby na základe súdnych rozhodnutí v exekučnom konaní, ktoré doteraz neboli zrušené ani zmenené. Odporca 1/ uviedol, že tieto zásadné právne otázky, nielen pre tento konkrétny spor ale i pre obdobné budúce možné spory riešené všeobecnými súdmi, nemal konajúci súd za potrebné náležíte zodpovedať, a preto z pohľadu odporcu 1/ najmä tieto atribúty umožňujú považovať daný rozsudok za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie aj odporca 2/ v časti výroku o povinnosti navrhovateľa zaplatiť mu náhradu trov konania vo výške 174,86 € a žiadal súd o prehodnotenie svojho rozhodnutia v tejto časti. Odporca 2/ namietal, že súd mu ako trovy konania priznal len základnú náhradu cestovného osobným motorovým vozidlom zn. Hyundai ACCENT vo výške 103,31 €, náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 35,14 € a ušlý príjem v celkovej výške 36,41 €, teda celkom 174,86 €. Pritom ušlý príjem mu súd vyčíslil z minimálnej hodinovej mzdy určenej podľa osobitného predpisu s odôvodnením, že nakoľko odporca 2/ vychádzal pri vyčíslení trov konania zo svojho celkového zisku za rok 2013, túto skutočnosť mal preukázať platobným výmerom za posledné zdaňovacie obdobie vydaným orgánom vykonávajúcim správu dane, pričom odporca 2/ tento platobný výmer súdu nepredložil. S poukazom na § 72 ods. 3 zákona č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy odporca 2/ vo svojom odvolaní prehlasoval, že k jeho osobe ako k podnikateľovi nebol orgánom vykonávajúcim správu dane vydaný za posledné zdaňovacie obdobie platobný výmer, keďže odporca 2/ podal riadne daňové priznanie za rok 2013. Vzhľadom na túto skutočnosť mohol odporca 2/ svoj celkový príjem preukázať len daňovým priznaním za rok 2013. Odporca v 2. rade poukázal na to, že na pojednávaní dňa 10.6.2014 súdu osobne odovzdal návrh na zamietnutie návrhu proti nemu a súčasne aj návrh na priznanie trov konania z 28.5.2014, súčasťou ktorého bola fotokópia technického preukazu vozidla použitého na cestovanie a tiež doklady slúžiace k výpočtu cestovných náhrad, a to fotokópia z daňového priznania odporcu 2/ za rok 2013, kde na prvej strane boli uvedené jeho identifikačné údaje daňovníka a na druhej stránke, ktorá je číselne označená ako strana 3 predtlače bol v tabuľke č. 1 bod 3 v časti príjmy uvedený jeho celkový príjem za rok 2013, ktorý bol vo výške 217.730.79 €, z ktorého odporca 2/ vychádzal pri svojom uplatňovaní trov konania. Aj v zápisnici z pojednávania - začiatok strany 8 - je uvedené, že súd priznal odporcovi 2/ náhradu trov v rozsahu, v akom ich vyčíslil v podaní z 28.5.2014 s tým, že trovy za dnešné pojednávanie vyčísli písomne v lehote 3 dní. Dňa 11.6.2014, teda na druhý deň po pojednávaní poslal odporca 2/ súdu vyčíslenie trov konania, v ktorom bolo už zahrnuté aj pojednávanie dňa 10.6.2014, pričom odporca 2/ tam navyše uplatnil aj DPH z trov konania, keďže ako exekútor je platcom DPH. Vzhľadom na uvedené odporca 2/ mal za to, že mu prináležia trovy konania nie z minimálnej mzdy, ale z jeho ušlého zisku vypočítaného z daňového priznania za rok 2013, keď výška príjmu odporcu 2/ bola súdu preukázaná fotokópiou z jeho daňového priznania odovzdanou na pojednávaní dňa 10.6.2014. K nepriznaniu náhrady ušlého zisku odporcovi 2/ v predmetnom rozsudku za čas strávený písaním vyjadrení, vyhľadávaním a študovaním rozhodnutí súdov, študovaním zákonov a iných dokumentov, uplatnenej za 33,5 hodiny, odporca 2/ uviedol, že navrhovateľ podal proti nemu návrh o zaplatenie 794.640,81 € s príslušenstvom spoločne a nerozdielne s odporcom 1/, ktorý sa ho dotýkal predovšetkým ako súdneho exekútora a ním vykonávanej činnosti, a preto aj čas, ktorý musel venovať písaniu vyjadrení a odvolaní na súd, nemôže zasahovať do voľného času odporcu 2/, ale je celkom logické a spravodlivé, že tento čas si odporca 2/ musel vyhradiť vo svojej pracovnej dobe, v dôsledku čoho sa nemohol venovať exekučnej práci, čím bol znížený aj jeho príjem. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v jeho napadnutých častiach, prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi odvolaní navrhovateľa, odporcu 1/ a odporcu 2/ dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v častiach špecifikovaných vo výroku rozsudku odvolacieho súdu potvrdiť a v iných jeho napadnutých častiach špecifikovaných vo výroku rozsudku odvolacieho súdu je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť v rozsahu zrušenia súdu prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd mal za to, že v časti rozsudku súdu prvého stupňa napadnutej navrhovateľom, ako aj v jeho častiach napadnutých odporcom 1/ a týkajúcich sa súm v celkovej výške 569.905,23 € priznaných navrhovateľovi z titulu bezdôvodného obohatenia súd prvého stupňa dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správne právne závery. Odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na tieto časti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pričom na doplnenie dôvodov týchto častí napadnutého rozhodnutia aj s ohľadom na odvolacie námietky navrhovateľa a odporcu 1/ odvolací súd uvádza nasledovné. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa (str. 18), navrhovateľ si v rámci nároku označeného pod písmenom b) návrhu uplatnil aj sumu 99.581,76 €, ktorú mal podľa svojho tvrdenia odporcovi 1/ uhradiť z peňažných prostriedkov zložených do súdnych úschov Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 13U 1/05, 13U 5/05, 13U 7/05, 13U 11/05, 13U 2/06, 13U 4/06. Z obsahu spisu OS Topoľčany sp. zn. 13U 1/2005 mal súd preukázanú len tú skutočnosť, že uznesením č. k. 13U 1/2005-37 zo dňa 1.4.2008 súd na základe žiadosti odporcu 1/ a súhlasu navrhovateľa rozhodol o vydaní sumy 16.596,95 € (500.000,- Sk) zo súdnej úschovy v prospech odporcu 1/, ktorá mu bola následne poukázaná dňa 12.6.2008. Navrhovateľ odporcovi 1/ plnil dobrovoľne na podklade zamietajúceho (v dovolacom konaní neskôr zrušeného) rozsudku KS Bratislava č. k. 1Cob 103/2007-355, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok OS Bratislava II č. k. 23Cb/229/05-301 tak, že návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia 10.390.412,15 Sk s príslušenstvom zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Navrhovateľ odporcovi 1/ sumu súdnych úschov plnil domnievajúc sa, že plní svojmu veriteľovi, pričom sa až neskôr ukázalo, že išlo o plnenie z neplatnej zmluvy. Súd preto tento nárok navrhovateľa právne kvalifikoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ a v rozsahu 16.596,95 € (500.000,- Sk), v akom ho vykonaným dokazovaním považoval za preukázaný, ho navrhovateľovi priznal. V prevyšujúcej časti 82.984,81 € súd nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného prijatím súm súdnych úschov ako nepreukázaný zamietol. Odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj odôvodnenie rozsudku v tejto časti návrhu za vecne správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi zamietnutia návrhu navrhovateľa súdom v prevyšujúcej časti 82.984,81 € jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného pod písm. b) návrhu, ktoré dôvody spočívajú v tom, že navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal plnenie aj ďalších súm súdnych úschov odporcovi 1/). Navrhovateľ spolu so svojim odvolaním predložil kópie ďalších uznesení Okresného súdu Topoľčany vydaných v konaniach sp. zn. 13U 5/05, 13U 7/05, 13U 11/05, 13U 2/06, 13U 4/06, v ktorých Okresný súd Topoľčany na základe žiadosti odporcu 1/ a súhlasu navrhovateľa rozhodol v každom z týchto konaní o vydaní sumy 16.596,95 € (500.000,- Sk) zo súdnej úschovy v prospech odporcu 1/. Keďže tieto dôkazy boli navrhovateľom predložené až po rozhodnutí súdu prvého stupňa vo veci samej, ich prípustnosť bolo potrebné posudzovať podľa ust. § 205a O.s.p. Odvolací súd tieto dôkazy vyhodnotil tak, že ide o dôkazy, ktoré nielen existovali v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale boli aj v dispozícii navrhovateľa, ako to vyplýva z prijímacej pečiatky družstva, ktoré tieto uznesenia prevzalo dňa 04. 04. 2008. Nakoľko navrhovateľovi nič nebránilo, aby tieto dôkazy predložil do rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolací súd na tieto dôkazy nemohol prihliadať, pretože v zmysle ust. § 205a O.s.p. nemôžu byť odvolacím dôvodom. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti voči odporcovi 1/ podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd zároveň uvádza, že nevzhliadol v tejto časti rozsudku súdu prvého stupňa dôvod na pripustenie dovolania vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, pretože navrhovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu dovolaciu otázku, a preto jeho žiadosť podľa § 238 ods. 3 O.s.p. považoval odvolací súd za bezpredmetnú. Vo vzťahu k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil aj v napadnutej časti, v ktorej súd prvého stupňa rozhodol o jeho povinnosti nahradiť trovy konania odporcovi 1/ v súvislosti so zastavením konania. V prípade zastaveného konania súd nerozhoduje o trovách konania podľa zásady úspechu ale podľa zásady procesnej zodpovednosti na zastavení konania. Ustanovenie § 146 ods. 2 O.s.p. vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania s tým, že otázka zavinenia sa tu posudzuje výlučne z procesného hľadiska, podľa procesného výsledku. V danom prípade navrhovateľ vzal svoj návrh v časti istiny 8.060,82 € s príslušenstvom späť, pričom nešlo o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., kedy sa dôvodne podaný návrh vezme späť pre správanie odporcu. Podľa obsahu zápisnice o pojednávaní na č.l. 522 súd na tomto pojednávaní oboznámil účastníkov so zistením, že na základe dohodnutého splátkového kalendára s Justičnou pokladnicou navrhovateľ uhradil len časť ním uplatneného súdneho poplatku za námietky voči exekúcii, a to 9.200,- € a vo zvyšku (t.j. v sume 7.396,95 €) bolo konanie zastavené, pričom konanie vedené na OS Topoľčany sp. zn. 13U 5/2006 bolo právoplatne zastavené dňa 15.2.2007 pre nezaplatenie navrhovateľom uplatneného súdneho poplatku, vyrubeného mu v uvedenom konaní v sume 663,87 €. Na základe tohto zistenia navrhovateľ so súhlasom odporcov vzal svoj návrh v uvedených sumách 7.396,95 € a 663,87 € s príslušenstvom späť. S poukazom na uvedené preto platí, že navrhovateľ späťvzatím návrhu na začatie konania v časti istiny 8.060,82 € s príslušenstvom z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, a preto je povinný uhradiť jeho trovy podľa ust. § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, keď odporcovi 1/ priznal v tejto časti konania náhradu trov konania, ktoré odporca 1/ účelne vynaložil v súvislosti s uplatnením svojho základného práva na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ktoré mu aj vzhľadom na obtiažnosť sporu, ako aj na rozsiahlosť a rôznorodosť posudzovaných vzťahov medzi účastníkmi konania, nie je možné v predmetnej veci odoprieť. Odvolací súd taktiež považoval rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny v časti tých nárokov navrhovateľa, ktoré súd v rámci napadnutej vyhovujúcej časti rozsudku voči odporcovi 1/ priznal z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 OZ. Konkrétne ide o sumy 435.572,59 € (13.122.060,- Sk), 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk) a 16.596,95 € (500.000,- Sk) uvedené pod písm. b) návrhu navrhovateľa a sumu 20.693,86 € (623.424,- Sk) uvedenú pod písm. e) návrhu. V prejednávanej veci nebolo sporné, že identická prejudiciálna otázka platnosti/neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, ako aj právneho nástupníctva navrhovateľa voči subjektu AGRO Partizánske a.s., týkajúca sa rovnakých účastníkov sporu v rovnakom procesnom postavení, bola riešená v súčasnosti už právoplatne skončených súdnych konaniach vedených na OS BA II pod sp. zn. 23Cb/229/2005, 23Cb/72/05 a na OS Topoľčany pod sp. zn. 6C 22/05, v ktorých prvostupňové, ako aj odvolacie súdy a dovolací súd dospeli k zhodnému a jednoznačnému záveru o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003 a o neexistencii právneho nástupníctva navrhovateľa voči subjektu AGRO Partizánske a.s. Z judikatúry Ústavného súdu SR (jeho uznesenie z 22. 11. 2011 č. k. IV. ÚS 499/2011-25), na ktorú odporca 1/ vo svojom odvolaní poukazuje, vyplýva, že aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). V spojitosti s uvedenou súdnou judikatúrou, ako aj s odvolacími námietkami odporcu 1/ a jeho žiadosťou, aby bola vyslovená prípustnosť dovolania v odvolacom rozsudku pri prvej dovolacej otázke, odvolací súd uvádza, že od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, v danom prípade o predbežnej otázke platnosti / neplatnosti úverovej zmluvy č. 172/2003, je možné sa v určitých prípadoch odchýliť, a to keď pre takýto odklon existujú relevantné dôvody a možno ho rozumne a presvedčivo odôvodniť. Vo vyššie uvedených skorších rozhodnutiach súdy konštatovali absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy č. 172/2003 podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu, konkrétne § 497 ObZ, keď odporca navrhovateľovi žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky navrhovateľ neprevzal. Odporcove argumenty použité v predmetnom konaní vrátane jeho odvolania nie sú spôsobilé v daných súvislostiach vyvrátiť skutkové a právne skutočnosti, z ktorých súdy práve vyvodili uvedený záver o neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 podľa § 39 OZ v spojení s § 497 ObZ, pričom taktiež nejde o okolnosti, ktoré súdy nemohli zohľadniť pri svojich skorších rozhodnutiach o predmetnej predbežnej otázke. Nakoľko odporcom 1/ uvedené dôvody nie sú relevantnými dôvodmi na spochybnenie už vysloveného právneho názoru súdov o predmetnej predbežnej otázke, súd konajúci v prejednávanej veci nemal vôbec dôvod skúmať znovu už skôr zodpovedanú predbežnú otázku, a teda tým neprichádzal do úvahy ani jeho prípadný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov vo vyššie označených konaniach. Na základe uvedeného mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade s príslušnou súdnou judikatúrou (na ktorú poukazuje tak súd v napadnutom rozsudku, ako aj odporca 1/ vo svojom odvolaní), keď právny názor už skôr vyslovený na danú predbežnú otázku všeobecnými súdmi (aj vyššieho stupňa) v označených právoplatne skončených konaniach v danom prípade rešpektoval a stotožnil sa s ním. Z uvedených dôvodov odvolací súd zároveň uvádza, že tu nie je dôvod na pripustenie dovolania vo výroku rozsudku odvolacieho súdu, pretože nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Nakoľko súd prvého stupňa v prejednávanej veci rešpektoval a plne sa stotožnil s právnym názorom už skôr vysloveným na danú predbežnú otázku všeobecnými súdmi (aj vyššieho stupňa) v označených právoplatne skončených konaniach, pričom súčasne nevzhliadol dôvod na odporcom 1/ žiadaný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej činnosti súdov, nebolo potrebné, aby súd tento svoj postup súladný s príslušnou súdnou judikatúrou, ako aj s účelom princípu právnej istoty a princípu na spravodlivé súdne konanie, odôvodňoval v takej intenzite, v akej by mal súd povinnosť odôvodňovať práve prípadný odklon pri jeho rozhodnutí. Rozsudok súdu prvého stupňa preto nie je nepreskúmateľný, a ani zmätočný z odporcom 1/ v jeho odvolaní uvedených dôvodov a hľadísk, ktoré nie sú spôsobilé ovplyvniť správnosť uvedeného postupu súdu v predmetnej veci. Súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci dospel pri nárokoch uplatnených v sume 435.572,59 € (13.122.060,- Sk), 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk) a 16.596,95 € (500.000,- Sk) pod písm. b) návrhu navrhovateľa a v sume 20.693,86 € (623.424,- Sk) pod písm. e) návrhu k správneho právnemu záveru, že ide o opodstatnené nároky navrhovateľa z bezdôvodného obohatenia odporcu 1/. Všetky nároky uplatnené v návrhu, a teda aj nároky z bezdôvodného obohatenia priznané súdom vo vyhovujúcej časti rozsudku voči odporcovi 1/, odvodzoval navrhovateľ od neplatnej zmluvy o úvere č. 172/2003 a následného konania odporcu 1/ spočívajúceho vo vymáhaní pohľadávky z tejto úverovej zmluvy. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v exekučnom konaní sp. zn. EX 1018/06 súdny exekútor v prospech odporcu 1/ (ako oprávneného) vymohol sumu 435.572,59 € (13.122.060,- Sk) predstavujúcu nezaplatený zostatok istiny úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003 a sumu nezaplatených úrokov 97.041,80 € (2.923.481,18 Sk). Taktiež bolo preukázané, že v exekučnom konaní sp. zn. EX 148/07 bola vymožená pohľadávka odporcu 1/ 20.693,86 € (623.424 Sk), ktorá predstavovala trovy konania sp. zn. 23Cb/229/2005 priznané odporcovi 1/ zmeňujúcim rozsudkom odvolacieho súdu č. k. 1Cob 103/2007-355. Navrhovateľ (povinný) túto sumu poukázal odporcovi (oprávnenému) v mesiaci marec 2008. Z obsahu spisu OS Topoľčany sp.zn. 13U 1/2005 bolo ďalej preukázané, že uznesením č. k. 13U 1/2005-37 zo dňa 1.4.2008 súd na základe žiadosti odporcu 1/ a súhlasu navrhovateľa rozhodol o vydaní sumy 16.596,95 € (500.000,- Sk) zo súdnej úschovy v prospech odporcu 1/, ktorá mu bola následne poukázaná dňa 12.6.2008. Ako teda vyplynulo z vykonaného dokazovania, v exekučných konaniach sp. zn. EX 1018/06 a EX 148/07 bola vymožená pohľadávka odporcu 1/ (nezaplatený zostatok istiny úveru z úverovej zmluvy č. 172/2003 vo výške 435.572,59 € a nezaplatené úroky vo výške 97.041,80 €), ktorá neexistovala, čo vyplýva z vyslovenej neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003 vo vyššie označených sporových konaniach (posúdenie ktorej predbežnej otázky si súd v predmetnom konaní dôvodne osvojil), ako aj pohľadávka (trovy konania vo výške 20.693,86 € priznané odporcovi 1/ v konaní sp. zn. 23Cb/229/2005), ktorá bola vyplatená na základe exekučného titulu - rozsudku KS BA č. k. 1Cob 103/2007-355 neskôr zrušeného v dovolacom konaní. Navrhovateľ na podklade tohto neskôr zrušeného rozsudku KS BA taktiež plnil dobrovoľne sumu súdnej úschovy 16.596,95 €. Na základe uvedených skutočností mal odvolací súd za to, že súd prvého stupňa správne pri týchto nárokoch navrhovateľa ustálil, že dobrovoľnou úhradou, ako aj vymožením plnení z neplatného právneho úkonu a plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol, sa odporca 1/ v zmysle ust. § 451 OZ bezdôvodne obohatil na úkor navrhovateľa, a preto je odporca 1/ povinný toto bezdôvodné obohatenie navrhovateľovi vydať v celkovej sume 569.905,23 €. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti voči odporcovi 1/, okrem nárokov v sume 92.227,67 eur a ich príslušenstva, podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd zároveň poukazuje na argumentáciu súdu prvého stupňa, podľa ktorej skutočnosť, že exekučné konanie prebehlo na základe exekučného titulu, ktorý v čase exekúcie nebol ešte zrušený, nič nemení na zodpovednosti oprávneného za získanie plnenia, ktoré mu hmotnoprávne nesvedčí, aj keď sa toto ukázalo až neskôr. S touto argumentáciu sa odvolací súd stotožňuje, pričom nakoľko nejde o spornú právnu otázku, nie je možné považovať ani rozhodnutie súdu, ohľadom týchto nárokov za rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, čím je zároveň vylúčená možnosť, aby odvolací súd pripustil vo výroku svojho rozsudku dovolanie o druhej odporcom 1/ uvedenej dovolacej otázke. Pokiaľ ide o nároky navrhovateľa v celkovej sume 92.227,67 € s príslušenstvom (uvedené pod písm. b) návrhu: súdny poplatok za vydanie poverenia vo výške 16,60 €, 20 % odmeny exekútora vo výške 39.500,76 €, hotové výdavky súdneho exekútora v sume 179,23 €, uvedené pod písm. c) návrhu: súdom priznaná zostatková suma uhradených súdnych poplatkov 9.565,13 €, a uvedené pod písm. d) návrhu: úroky z úveru zaplatené Q. T., I..J.. vo výške 42.965,94 €), súd prvého stupňa tieto nároky navrhovateľa posúdil ako nároky na náhradu škody vzniknutej plnením z neplatnej zmluvy podľa § 268 ObZ. Odvolací súd prisvedčil odporcovi 1/, že rozhodnutie súdu je v tejto časti zmätočné a nepreskúmateľné, pretože súd prvého stupňa pri týchto nárokoch navrhovateľa dostatočne neodôvodnil, na základe akých skutočností dospel k záveru o existencii zodpovednosti odporcu 1/ za škodu spôsobenú neplatným právnym úkonom podľa § 268 ObZ. Odvolací súd v súvislosti s aplikáciou § 268 ObZ považoval za zmätočnú konkrétne tú argumentáciu súdu, že neplatnosť zmluvy o úvere č. 172/2003 podľa § 39 OZ, a to z dôvodu odporovania § 497 ObZ, zavinil (spôsobil) odporca 1/ tým, že zmluvu vyhotovil a predložil ju na podpis navrhovateľovi, ako aj tým, že ho uviedol do omylu, že je právnym nástupcom spoločnosti AGRO Partizánske a.s., pričom navrhovateľovi ani žiadny úver neposkytol a v rozpore s dohodnutým účelom úveru peňažné prostriedky úveru použil na uspokojenie vlastných pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so subjektom, ktorého záväzky navrhovateľ neprevzal. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zodpovednosť za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu v zmysle § 268 Obchodného zákonníka je špeciálnou zodpovednosťou vo vzťahu k všeobecnej zodpovednosti za škodu upravenej Obchodným zákonníkom. Zodpovednosť za škodu podľa § 268 ObZ je objektívnou zodpovednosťou a sankcionuje každého, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu, v dôsledku ktorej škoda vznikla. Liberácia spod zodpovednosti spočíva v tom, že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela. Iné liberačné dôvody pri všeobecnej úprave zodpovednosti za škodu sa nepoužijú. Ide pritom o zodpovednosť, ktorá nie je dôsledkom porušenia právnej alebo zmluvnej povinnosti. Pokiaľ teda pri absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere č. 172/2003, vyslovenej z dôvodu porušenia právnej a zmluvnej povinnosti úkonom odporujúcim § 497 ObZ a obsahu zmluvy o úvere č. 172/2003, súd navrhovateľovi priznal nároky na náhradu škody podľa § 268 ObZ, ktorého aplikácia je možná len pri zodpovednosti, ktorá nie je dôsledkom porušenia právnej alebo zmluvnej povinnosti (súd nároky na náhradu škody priznal zrejme z dôvodu omylu podľa § 49a OZ, ktorý však podľa § 40a OZ spôsobuje relatívnu neplatnosť právneho úkonu), odvolací súd považoval takéto rozhodnutie súdu prvého stupňa o uplatnených nárokoch na náhradu škody za zmätočné a nezrozumiteľné s tým, že súd prvého stupňa si toto svoje rozhodnutie ani neodôvodňoval vo vzťahu k vyššie uvedeným predpokladom vzniku zodpovednosti podľa § 268 ObZ. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti uplatnených nárokov na náhradu škody v celkovej sume 92.227,67 eur s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o trovách konania súvisiacich s konaním vo veci samej, zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a podľa ods. 2 tohto ustanovenia vec vrátil v rozsahu zrušenia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, v ktorom súd nároky navrhovateľa na náhradu škody opätovne posúdi v intenciách vyššie uvedeného a svoje nové rozhodnutie v predmetnej časti návrhu riadne odôvodní v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vo vzťahu k zákonným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti náhrady trov konania priznanej odporcovi 2/, nakoľko sa súd prvého stupňa nevysporiadal so skutočnosťou, že odporca v 2. rade na pojednávaní dňa 10.6.2014 súdu osobne doručil fotokópiu jeho daňového priznania za rok 2013, a teda ani s tým, či je možné na základe doložených dokladov o jeho trovách konania zmysle § 72 ods. 3 zákona č. 543/2005 Z. z. rozhodovať podľa tohto daňového priznania (a nie na základe minimálnej hodinovej mzdy podľa § 72 ods. 3 posledná veta zákona č. 543/2005 Z.z. v spojení so zákonom č. 90/1996 Z.z. o minimálne mzde a nariadením vlády č. 321/2013 Z.z., ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2014), za ktorým účelom odvolací súd podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie aj v tejto časti. Odvolací súd pritom konštatuje správnosť záveru súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti trov uplatnených odporcom 2/ v súvislosti s písaním vyjadrení, vyhľadávaním a študovaním rozhodnutí súdov, študovaním zákonov a iných dokumentov, celkom za 33,5 hodiny, a to z dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. O trovách odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 224 ods.3 O.s.p. súd prvého stupňa v novom rozhodnutí. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.