Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/5/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227611 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211227611.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: R. H., U. T. W., H.. F. Č.. XX, proti odporcovi: AUTO-IMPEX, s.r.o., Bratislava, Vlčie Hrdlo č. 68, zastúpený JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Nám. Martina Benku č. 9, o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa, odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 18Cpr 2/2011- 194 zo dňa 26.novembra 2014 v pomere hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti a v časti výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Odvolacie konanie o odvolaní odporcu z a s t a v u j e . Odvolací súd v r a c i a odporcovi súdny poplatok v sume 269,80€ prostredníctvom Slovenská pošta, a.s.- prevádzkovateľ systému, IČO : 36631124, so sídlom Partizánska cesta č. 9, 975 99 Banská Bystrica po právoplatnosti tohto uznesenia. Žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 4.616,52 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku / navrhovateľ sa domáhal náhrady mzdy vo výške 11.850€ / súd návrh zamietol. Zároveň prvostupňový súd rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a že odporca je povinný zaplatiť na účet tunajšieho súdu 376,- € titulom súdneho poplatku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že vo veci rozhodol medzitýmnym rozsudkom zo dňa 17.12.2012 č.k 18 Cpr 2/2011-127, keď rozhodol len o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru tak, že určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 16.12.2010 je neplatná s tým, že o náhrade mzdy a trovách konania súd rozhodne v konečnom rozsudku. Odvolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9CoPr 4/2013 vo veci dňa 25.07.2013 verejne vyhlásil rozsudok ktorým napadnutý medzitýmny rozsudok potvrdil, keď dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, a vyvodil z neho aj správny právny záver. Keďže súd vo veci rozhodol v súlade s ust. § 152 ods. 1, veta prvá a ods. 2 O.s.p. medzitýmnym rozsudkom o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru po vrátení veci okresnému súdu súdnom odvolacím bolo preto potrebné rozhodnúť v tzv. konečnom rozhodnutí aj o náhrade mzdy a trovách konania. Po vrátení veci prvostupňovému súdu navrhovateľ písomne aj na pojednávaním vyšpecifikoval žalovaný nárok za náhradu mzdy sumou 11.850,-€ za obdobie od 01.03.2011 do 23.08.2013 (právoplatnosť medzitýmneho rozsudku), teda za obdobie 30 mesiacov, pričom v rozhodujúcom období (mesiace 10,11,12/2010) mal, podľa jeho tvrdení, priemerný mesačný zárobok vo výške 395 €. Po právnej stránke prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 79 ods. 1,2, § 134 ods. 1,2,3,4 Zákonníka práce, keď prvostupňový súd zistil, že navrhovateľovi v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy a to odo dňa 07.03.2011, kedy bola odporcovi doručená žiadosť navrhovateľa o ďalšie zamestnávanie. Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z priemerného hrubého zárobku navrhovateľa v rozhodujúcom období mesiacov október až december 2010. Zo mzdových listov navrhovateľa prvostupňový súd zistil, že navrhovateľ mal hrubú mzdu v mesiaci október 2010 v sume 334,54 €, v mesiaci november 2010 v sume 373,88 € (z toho náhrada mzdy predstavovala sumu 16,85 €) a v mesiaci december 2010 v sume 476,36 €, teda spolu 1.167,93 € (334,54 € + 373,88 € - 16,85 € + 476,36 €). Navrhovateľ pritom odpracoval v mesiaci október 2010 167 hodín, v novembri 2010 176 hodín a v decembri 2010 184 hodín, teda spolu 528 hodín. Jeho priemerný hrubý hodinový zárobok tak predstavuje sumu 2,2120 € (1.167,93 € : 528 hodín), jeho priemerný hrubý denný zárobok predstavuje sumu 17,696 € (8 x 2,2120 €). Navrhovateľov priemerný hrubý týždenný zárobok bol predstavovaný sumou 88,48 €eur (40 x 2,2120 €) a priemerný hrubý mesačný zárobok sumou 384,71 € (88,48 € x 4,348, čo je koeficient vyjadrujúci priemerný počet týždňov v mesiaci). Keďže navrhovateľ si uplatňoval náhradu mzdy za jeden mesiac v sume 395,- € (teda viacej ako bol jeho skutočný priemerný mesačný zárobok), súd mu priznal náhradu mzdy v titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za jeden mesiac iba vo výške 384,71 € a vo zvyšku jeho návrh zamietol. Prvostupňový súd navrhovateľovi priznal náhradu mzdy od 07.03.2011 (kedy bolo odporcovi doručené oznámenie navrhovateľa, že trvá na ďalšom zamestnávaní) za dobu 12 mesiacov. Navrhovateľ si síce uplatňoval náhradu mzdy za obdobie 30 mesiacov, avšak odporca žiadal, aby súd nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy nad zákonom stanovený čas 12 mesiacov. Prvostupňový súd túto námietku odporcu vyhodnotil ako dôvodnú, pričom prihliadol na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že by si aktívne hľadal po 07.03.2012 zamestnanie (navrhovateľ do spisu založil e-mailovú komunikáciu z mesiacov september a november 2011), teda, že by sa vôbec snažil nájsť si po tomto dátume nejaké zamestnanie. Pokiaľ v tejto veci pred súdom tvrdil niečo iné, tieto tvrdenia nevedel preukázať a teda neuniesol dôkazné bremeno a prvostupňový súd tiež prihliadol na to, že navrhovateľ je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, teda má zabezpečený určitý príjem. Za obdobie 12 mesiacov teda patrí navrhovateľovi náhrada mzdy vo výške 4.616,52 € (12 x 384,71 €), ktorú súd navrhovateľovi priznal a vo zvyšku jeho nárok zamietol (domáhal sa sumy 11.850 €). Pokiaľ odporca žiadal, aby súd odpočítal z náhrady mzdy sumu 1.259,10 €, ktorá bola navrhovateľovi vyplatená Sociálnou poisťovňou z titulu dávok v nezamestnanosti v období od 01.03.2011 do 06.10.2011, k tomu prvostupňový súd uviedol, že na povinnosť zamestnávateľa zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku za dobu počas obdobia 12 mesiacov odo dňa keď oznámenie, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nemá žiaden vplyv skutočnosť, či v tomto období zamestnanec poberal dávky v nezamestnanosti, prípadne iného sociálne dávky, alebo či mal v tomto období akýkoľvek iný príjem. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keďže obidve procesné strany mali v konaní čiastočný úspech aj neúspech. O povinnosti odporcu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za návrh prvostupňový súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v platnom znení ku dňu podania návrhu, teda k 26.04.2011. V časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru je súdny poplatok 99,50 € (položka 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov) a v časti o náhradu mzdy je súdny poplatok 276,50 € (6% zo sumy 4.616,-€ - položka 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov). Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ aj odporca. Odvolanie navrhovateľa smerovalo proti výroku predmetného rozsudku, ktorým súd návrh týkajúci sa náhrady mzdy vo zvyšku zamietol a žiadal aby odvolací súd rozsudok v tejto napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom odvolaní uviedol, že zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhrada mzdy môže byť podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Z tohto dôvodu požadoval, aby mi bola vyplatená náhrada mzdy za obdobie 30 mesiacov vo výške 11.850 ,-€ za obdobie od 01.03.2011 do 23.08.2013. t.j. za čas odkedy požiadal odporcu o ďalšie zamestnávanie, až do nadobudnutia právoplatnosti medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18Cpr/2/2011-130 zo dňa 17.12.2012, ktorým tento súd určil, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 16.12.2010 je neplatná, potvrdeného odvolacím súdom pod č. k. 9CoPr 4/2013 zo dňa 25.07.2013. Prvostupňový súd v odôvodnení uviedol, že prihliadol pri rozhodovaní na to, že nepredložil v priebehu súdneho konania dostatočný počet žiadostí, ktorými by preukázal aktívne hľadanie zamestnania počas doby, kým nebolo rozhodnuté o tom, že výpoveď daná mi zamestnávateľom (odporcom) je neplatná a priznal mu nárok na náhradu mzdy iba za dobu 12 mesiacov. K uvedenému viedol, že na pojednávaniach v predmetnom spore predložil iba dve e-mailové žiadosti o zamestnanie, nakoľko pochopil, že majú slúžiť iba na ilustráciu. Ďalšie žiadosti, ktoré mal prichystané a ktorými by preukázal aktívne hľadanie zamestnania počas doby, kým nebolo rozhodnuté o tom, že výpoveď daná mi zamestnávateľom (odporcom) je neplatná, odo neho konajúci súd už viac nežiadal. K odvolaniu ako dôkaz pripojil 23 e-mailových správ - žiadosti o zamestnanie + vyjadrenia o nezaradení do výberového konania na pracovné miesto. Domnieval sa, že rozhodnutie prvostupňového súdu je voči nemu diskriminujúce a to z dôvodov, že hľadanie zamestnania mal sťažené z dôvodov na strane odporcu kvôli výpovedi danej mu zo strany zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny, čo viedlo ku skutočnosti, že žiaden zamestnávateľ nebol ochotný uzavrieť s ním mnou pracovný pomer a tiež z dôvodu, že je zdravotne ťažko postihnutý, o čom mal konajúci súd listinný dôkaz. Súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne a to v prípadoch, ak právo na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce a popierala by sa hodnota spravodlivosti. Podľa nej „každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania“. To znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, že sa neguje poskytnutie ochrany zamestnancovi a vyplatí sa zamestnávateľovi konať protiprávne (t. j. neplatne rozviazať pracovný pomer a vyplatiť zamestnancovi iba časť náhrady mzdy, ktorá by mu za toto obdobie, ak by bol zamestnaný, patrila). S poukazom na vyššie uvedené mal zato, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, čím je daný odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. c), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Odvolanie odporcu smerovalo proti výroku, ktorým ho prvostupňový súd zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 4.616,52€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žiadal , aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti prvého výroku „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 4.616,52 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a vrátil mu vec na ďalšie konanie. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s názorom odporcu, že by došlo k bezdôvodnému obohateniu v prípade, ak by mi bola uznaná popri dávke v nezamestnanosti aj náhrada mzdy vo výške 4.616,52 €. Náhrada mzdy podľa Zákonníka práce patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci ak rozhodne o skončení pracovného pomeru. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý poukázal na dôkaznú povinnosť na strane navrhovateľa, vyplývajúcu z § 120 O.s.p.. Je nepochybné, že pri námietke zamestnávateľa. t. j. odporcu, aby súd v zmysle § 79 ods. 2 nepriznal navrhovateľovi náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, je povinnosťou navrhovateľa preukázať skutočnosti, na základe ktorých by mu mal súd priznať náhradu mzdy presahujúcu obdobie 12 mesiacov. Na tieto skutočnosti nemá zamestnávateľ dosah. Podľa ustálenej súdnej praxe je možné uzavrieť, že navrhovateľ je ten, kto má preukázať snahu o získanie zamestnania, čo v tomto konaní nepreukázal. Dôkazy predkladané navrhovateľom v odvolacom konaní sú dôkazy predložené po vyhlásení uznesenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Zároveň je nepochybné, že tieto dôkazy museli existovať v čase konania na súde prvého stupňa, čím nemôže byť daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. , keď navrhovateľ sám tvrdí, že ich mal pripravené už počas konania a na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Nadovšetko prvostupňový súd nemohol „nevykonať dokazovanie“, nakoľko zo strany účastníkov konania neboli prednesené žiadne návrhy na vykonanie dokazovania, ani neboli predložené dôkazy. Odvolací dôvod uvedený v § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. týmto nie je daný. Prvostupňový súd žiadnym spôsobom neznevýhodnil navrhovateľa pri rozhodovaní, ani v rámci priebehu konania, keď súd viazaný zákonom, rozhodol plne v súlade so zákonom. Na základe odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe dôvodov odvolania nie je podľa názoru odporcu žiadnym spôsobom preukázané, že by súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, nakoľko rozhodoval už iba o určení výšky náhrady mzdy, čo je v podstate matematický výpočet. Keďže navrhovateľ nepredložil absolútne žiadny dôkaz preukazujúci jeho aktívnu snahu o získanie zamestnania po uplynutí 12 mesiacov, za ktoré súd musí priznať náhradu mzdy, ani v tomto smere objektívne nemohol súd nesprávne právne posúdiť vec - keďže nebolo ani čo posudzovať. Písomným podaním doručeným prvostupňovému súd dňa 13.3.2015 odporca vzal svoje odvolanie späť v celom rozsahu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej zamietajúcej časti po späťvzatí odvolania odporcom bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce platného a účinného do 31.12.2010 t.j v čase výpovede / ďalej len „Zákonník práce „ / ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., potrebný pre rozhodnutie vo veci, keď medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava č.k 18 Cpr 2/2011-127, zo dňa 17.12.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 9CoPr 4/2013 - 142 zo dňa 25.07.2013 bolo rozhodnuté, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 16.12.2010 je neplatná. Prvostupňový súd vec správne právne posúdil, keď s poukazom na vyššie citované ustanovenie Zákonníka práce dospel záveru, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku odo dňa 07.03.2011, kedy navrhovateľ oznámil odporcovi že trvá na ďalšom zamestnávaní, pričom pri výpočte náhrady mzdy prvostupňový súd správne vychádzal z priemerného hrubého zárobku navrhovateľa v rozhodujúcom období mesiacov október až december 2010 a správne určil priemerný hrubý mesačný zárobok sumou 384,71€. Prvostupňový súd správne vzhľadom na žiadosť odporcu aby súd navrhovateľovi nepriznal náhradu mzdy nad zákonom stanovený čas 12 mesiacov, priznal navrhovateľovi náhradu mzdy len za obdobie 12 mesiacov, keď správne dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že by si aktívne hľadal po 07.03.2012 zamestnanie (navrhovateľ do spisu založil e-mailovú komunikáciu z mesiacov september a november 2011), teda, že by sa vôbec snažil nájsť si po tomto dátume nejaké zamestnanie a správne prvostupňový súd tiež prihliadol na to, že navrhovateľ je poberateľom čiastočného invalidného dôchodku, teda má zabezpečený určitý príjem. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 Os.p. / a odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v odvolaní poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď uviedol, že na pojednávaniach v predmetnom spore predložil iba dve e-mailové žiadosti o zamestnanie, nakoľko pochopil, že majú slúžiť iba na ilustráciu. Ďalšie žiadosti, ktoré mal prichystané a ktorými by preukázal aktívne hľadanie zamestnania počas doby, kým nebolo rozhodnuté o tom, že výpoveď daná mi zamestnávateľom (odporcom) je neplatná, odo neho konajúci súd už viac nežiadal. K uvedenému odvolací súd dodáva, že tieto tvrdenia navrhovateľa nezodpovedajú obsahu spisu. Ako vyplýva zo Zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.3.2014 / č.l. 159 spisu / prvostupňový súd pojednávanie odročil na termín 12.5.2014 s tým, že navrhovateľovi bola okrem iného uložená povinnosť v lehote 14 dní doložiť do spisu doklady, ktoré budú preukazovať, že si v období od 1.3.2011 do 23.8.2013 hľadal zamestnanie. Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 2.4.2014 / č.l. 161 spisu / doručil súdu doklady o hľadaní zamestnania -mailovú komunikáciu z 8.9.2011 september a 8.11.2011. Na pojednávaní dňa 23.6.2014 / č.l. 186 spisu / uviedol, že vyvíjal aktivitu ohľadne zamestnania, v tejto súvislosti žiadne listinné dôkazy nemá a taktiež nemá ďalšie návrh na dokazovanie. Rovnako aj na pojednávaní dňa 26.11.2014 / č.l. 191 spisu / navrhovateľ na dotaz súdu uviedol, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Ak si teda navrhovateľ napriek tomu, že mu to bolo uložené súdom nesplanil svoju povinnosť a nedoložil do spisu doklady, ktoré budú preukazovať, že si v období od 1.3.2011 do 23.8.2013 hľadal zamestnanie, neobstojí jeho obrana, že tieto doklady po doručení dvoch jeho žiadostí, už od neho prvostupňový súd už viac nežiadal. Odvolací súd neprihliadol na listinné dôkazy založené navrhovateľom k odvolaniu (e-mailových správ - žiadosti o zamestnanie + vyjadrenia o nezaradení do výberového konania na pracovné miesto ), z dôvodu, že tieto nie sú dôkazmi v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O.s.p., keď tieto dôkazy objektívne existujú od rokov 2011 až 2013 a navrhovateľ ako už bolo uvedené aj vyššie žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Zároveň odvolací súd poukazuje i na to, že navrhovateľ bol riadne súdom prvého stupňa poučený (§ 120 ods. 4 O.s.p.) na povinnosť predloženia a oznámenia všetkých dôkazov a skutočností najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (č.l. 33, 191 spisu) a na pojednávaniach dňa 23.6.2014, 26.11.2014 uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Z vyššie uvedeného dôvodu potom odvolací súd na tieto listinné dôkazy, predložené až v odvolacom konaní, neprihliadol. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku navrhovateľa že rozhodnutie prvostupňového súdu je voči nemu diskriminujúce a to z dôvodov, že hľadanie zamestnania mal sťažené z dôvodov na strane odporcu kvôli výpovedi danej mu zo strany zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny, čo viedlo ku skutočnosti, že žiaden zamestnávateľ nebol ochotný uzavrieť s ním mnou pracovný pomer a tiež z dôvodu, že je zdravotne ťažko postihnutý, o čom mal konajúci súd listinný dôkaz. Odvolací súd nezistil žiadnu skutočnosť, preukazujúcu, že by bol navrhovateľ znevýhodnený v rámci konania alebo rozhodovania prvostupňového súdu. Dôvodom pre zamietnutie zvyšku návrhu bolo neunesenie dôkazného bremena navrhovateľa a a nie, že by prvostupňový súd nezohľadnil, že hľadanie zamestnania mal navrhovateľ sťažené kvôli výpovedi danej mu zo strany odporcu ako zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny, čo viedlo ku skutočnosti, že žiaden zamestnávateľ nebol ochotný uzavrieť s ním mnou pracovný pomer a resp. že prvostupňový súd nezohľadnil, že je zdravotne ťažko postihnutý. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1.2 O.s.p. potvrdil vrátene výroku o náhrade trov prvostupňového konania o ktorých prvostupňový súd vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov v konaní rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. Čo sa týka ďalších námietok uvedených v odvolaní, tak s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Písomným podaním doručeným prvostupňovému súd dňa 13.3.2015 odporca vzal svoje odvolanie, ktoré smerovalo proti výroku, ktorým ho prvostupňový súd zaviazal zaplatiť navrhovateľovi 4.616,52€ späť v celom rozsahu. Odvolací súd vzhľadom na túto skutočnosť, keďže o odvolaní odporcu nebolo ešte odvolacím súdom rozhodnuté, postupoval podľa § 207 ods.2 O.s.p. a v dôsledku zániku predmetu odvolacieho konania, odvolací súd odvolacie konanie zastavil (§ 207 ods.3 O.s.p.). O vrátení súdneho poplatku vo výške 269,80€ rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 11 ods. 3, 4 a 6 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Odporca zaplatil súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 276,50 € (č.l. 219) , avšak s poukazom na cit. ustanovenia mu bude vrátený súdny poplatok krátený o 6,70 €, t.j. vo výške 269,80€. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 O.s.p. s poukazom na rovnaký čiastočný úspech účastníkov v odvolacom konaní / navrhovateľ bol úspešný v časti odvolania podaného odporcom ktoré bolo vzaté späť, odporca bol úspešný v časti odvolania podaného navrhovateľom / tak, žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.