Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/116/2015 z 19. 1. 2016

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/116/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211227823 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1211227823.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu VARIAKOV a.s., Vstupný areál U.S. Steel, Košice, IČO: 00 594 750, práv. zast. advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24 Piešťany, proti žalovanému Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001 o zaplatenie 245.065,29 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1098 zo dňa 16.12.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1098 zo dňa 16.12.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 26Cb/174/2011-1113 zo dňa 16.1.2015 p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania žalobcu sumu 1.093,50 EUR k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 245.065,29 EUR istiny a 6%-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 245.065,29 EUR od 17.11.2005 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 49.770,25 EUR titulom náhrady trov konania zo súdnych poplatkov v sume 29.407,34 EUR, zo zaplateného preddavku na trovy znaleckého dokazovania v sume 500,- EUR a z trov právneho zastúpenia v sume 19.862,91 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 24.7.2006 sa žalobca - obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195 domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 7.382.837,06 Sk (245.065,29 EUR) s príslušenstvom, t.j. úrokom z omeškania v sadzbe 6% ročne zo sumy 7.382.837,06 Sk (245.065,29 EUR) od 12.11.2005 do zaplatenia z titulu náhrady škody. Žalovaný nárok uplatnený žalobou neuznal, pričom namietal skutkovú i právnu opodstatnenosť uplatneného nároku.

Písomným podaním zo dňa 31.10.2013, doručeným súdu dňa 11.11.2013, obchodná spoločnosť VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhla, aby súd pripustil jej vstup do konania na miesto dovtedajšieho žalobcu, a to z dôvodu postúpenia predmetnej pohľadávky žalobcom na obchodnú spoločnosť VARIAKOV a.s. Košice, IČO: 00 594 750 zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 26.10.2012. Súd pripustil navrhovanú zámenu účastníkov na strane

žalobcu uznesením zo dňa 25.11.2013 pod č. k. 26Cb/174/2011-959, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.12.2013.

Súd vykonal vo veci dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu, splnomocneného zástupcu žalovaného, vypočutím svedkov N.. I. Š. a N.. T. W., znaleckým dokazovaním prostredníctvom znaleckého ústavu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu, ako aj s pripojenými spismi a po takto vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav.

Medzi obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 ako kupujúcim a obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING spol. s r.o. Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim bola dňa 21.8.2001 uzavretá v písomnej forme kúpna zmluva na výrobu a dodávku dielcov OK, ktorej predmetom bol záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu jednotlivé dielce nosnej oceľovej konštrukcie (ďalej OK) pre objekt 221.00 - most na diaľnici D1 v úseku Ladce - Sverepec nad údolím Záborského potoka v rozsahu výkresovej dokumentácie, ktorú vypracovala projekčná organizácia BOČKAY - FIGURA Bratislava. Hmotnosť dodávky spolu - ľavý aj pravý most mala byť približne 692 500 kg, pričom výrobu a dodávku jednotlivých dielcov OK mal predávajúci vykonať v termínoch: ľavý most - expedícia od 20.8.2001 do 30.9.2001 a pravý most - expedícia do 30.10.2001, pričom ako miesto určenia je v zmluve uvedené D1 Sverepec. Prepravu mal v zmysle uzavretej zmluvy zabezpečiť kupujúci. Cena za dodávku OK bola stanovená dohodou zmluvných strán v sume 32.884.500,- Sk + DPH. Predmetná zmluva súčasne v článku VI., ods. 6.6. obsahovala dohodu zmluvných strán o tom, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k výrobku až úplným zaplatením kúpnej ceny. V priebehu konania nebola sporná skutočnosť, že napriek dodaniu tovaru, nedošlo zo strany kupujúceho k úhrade kúpnej ceny. Listom zo dňa 22.7.2002 predávajúci oznámil kupujúcemu, že odstupuje od predmetnej kúpnej zmluvy z dôvodu jej podstatného porušenia zo strany kupujúceho predstavujúceho nezaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar. Predávajúci súčasne týmto listom požiadal kupujúceho o okamžité vydanie dodanej oceľovej konštrukcie. Predmetný list je síce datovaný dňom 22.7.2002, avšak z podacej pečiatky je zrejmé, že kupujúcim bol prevzatý dňa 19.7.2002. V nadväznosti na odstúpenie od zmluvy zo dňa 19.7.2002 predávajúci listom zo dňa 29.7.2002 zaslal kupujúcemu dobropisy k vystaveným faktúram v celkovej výške 35.651.439,30 Sk s DPH. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.7.2002 pod č. k. 3K 260/01, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.7.2002, bol na majetok kupujúceho, t.j. obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava, IČO: 31 323 103 vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený JUDr. Jozef Bolješik. Správca konkurznej podstaty listom, ktorý nie je datovaný, prejavil súhlas so vstupom zástupcov predávajúceho na stavenisko diaľnice D1 Ladce - Sverepec za účelom zdokumentovania stavu, a to v termíne od 10.9.2002 do 18.9.2002 včítane a súčasne správca konkurznej podstaty týmto listom oznámil predávajúcemu, že bude súhlasiť s vydaním dodávky oceľových konštrukcií pre objekt 221.00, nakoľko tieto sú pravdepodobne vo vlastníctve predávajúceho, pokiaľ sa nedohodnú na inom postupe, prípadne ak iná spoločnosť neprevezme na seba dlh kupujúceho. Z dokladov predložených žalobcom na preukázanie riadneho dodania predmetu kúpnej zmluvy je zrejmé, že predmet zmluvy realizoval divízny závod Mostáreň, pričom na preukázanie svojej aktívnej legitimácie v danom konaní žalobca predložil súdu zmluvu o predaji časti podniku uzavretú dňa 30.4.2003 medzi obchodnou spoločnosťou VSŽ INŽINIERING, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, IČO: 00 609 242 ako predávajúcim a právnym predchodcom žalobcu - obchodnou spoločnosťou OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195 ako kupujúcim, ktorej predmetom bola časť podniku - Divízny závod Mostáreň podľa príloh č. 1 až 8 tejto zmluvy.

Medzi Slovenskou správou ciest ako obstarávateľom - objednávateľom a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako zhotoviteľom bola dňa 22.1.1998 uzavretá v písomnej forme zmluva o dielo, ktorej predmetom bolo zhotovenie diela „Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ a ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli okrem iného aj Všeobecné zmluvné podmienky - príloha č. 3. Zhotoviteľ sa zaviazal zhotoviť a odovzdať dielo v súlade s Podkladmi pre súťažný návrh zo septembra 1997, prijatým Súťažným návrhom zhotoviteľa zo dňa 10.11.1997, ako i odstrániť všetky prípadné vady diela. Zmluvné strany sa dohodli, že konečná faktúra, ako aj dielčie faktúry budú mať náležitosti daňového dokladu v zmysle zákona o DPH v platnom znení. Zhotoviteľ bol povinný viesť odo dňa prevzatia staveniska o prácach, ktoré vykonával, stavebný denník. Všeobecné zmluvné podmienky sú obsahom pripojeného spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod spisovou značkou 2Cb316/2003. Zo Všeobecných zmluvných podmienok vyplýva, že zhotoviteľ predloží po ukončení každého mesiaca faktúru vykonaných prác za uplynulý mesiac podľa výkazu vykonaných prác. Formu výkazu určí podľa potreby stavebný dozor. Stavebný dozor do 5 dní od obdržania faktúry vykonaných prác doručí

obstarávateľovi potvrdenie takých platieb, ktoré považuje za správne a berie do úvahy. Ani zo zmluvy o dielo a ani zo Všeobecných zmluvných podmienok nevyplýva žiadna osobitná dohoda zmluvných strán o čase prechodu vlastníckeho práva k predmetu zmluvy o dielo.

Listom zo dňa 4.9.2002 právny predchodca žalobcu, t.j. obchodná spoločnosť VSŽ INŽINIERING, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, oznámil Slovenskej správe ciest, že v súvislosti s výstavbou mosta na diaľnici Ladce - Sverepec uzavrel so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava zmluvu na dodávku oceľovej konštrukcie pre objekt 221.00, pričom dňa 19.7.2002 od zmluvy odstúpil a vyzval HYDROSTAV a.s. Bratislava na vrátenie dodanej oceľovej konštrukcie a o súčinnosť pri vrátení oceľovej konštrukcie žiadal aj správcu konkurznej podstaty s uvedením, že odstúpenie od zmluvy bolo urobené pred vyhlásením konkurzu. Predmetným listom právny predchodca žalobcu oznámil Slovenskej správe ciest, že na ochranu jeho vlastníckeho práva využije všetky právne dostupné kroky a súčasne navrhol osobné stretnutie na úrovni štatutárnych zástupcov. Právny predchodca žalobcu sa na Slovenskú správu ciest obracal aj ďalšími svojimi listami, a to listom zo dňa 13.9.2002, v ktorom žiadal Slovenskú správu ciest o súčinnosť pri uspokojovaní jeho finančného nároku za dodané oceľové konštrukcie, listom zo dňa 1.10.2002, ktorým žiadal doriešenie otázky vlastníctva zaplatením kúpnej ceny. Z písomnej správy zo služobnej cesty zo dňa 29.10.2002 spracovanej a podpísanej obchodným referentom N.. W. je zrejmé, že dňa 29.10.2002 právny predchodca žalobcu odviezol zo stavby 24 kusov priečnikov o hmotnosti asi 9 ton s tým, že na stavenisku zostalo 15 kusov priečnikov s hmotnosťou asi 5 ton, pričom nenamontovaná časť mosta - 3 polia na pravej strane v smere do Žiliny bola uložená asi 1 km od staveniska v obci Sverepec pred Motorestom - počet veľkých dielov oceľovej konštrukcie 18 kusov, ktoré boli podľa predmetnej správy uložené na voľnej spevnenej ploche a nestrážené. Správca konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava listom zo dňa 14.10.2003 oznámil právnemu predchodcovi žalobcu, že nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu oceľové konštrukcie, ktoré boli predmetom dodávky podľa kúpnej zmluvy a súčasne mu oznámil, že nemá výhrady voči odvozu nezmontovanej oceľovej konštrukcie (18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov).

V súlade so zákonom č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti bola dňom 1.2.2005 zapísaná do obchodného registra obchodná spoločnosť Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, IČO: 35 919 001, na ktorú v zmysle zákona prešlo vlastnícke právo k diaľniciam, k rozostavaným stavbám diaľnic, ako aj všetky práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov a z iných právnych vzťahov viažucich sa na činnosť vnútornej organizačnej jednotky Slovenskej správy ciest vkladanej do diaľničnej spoločnosti. Zaplatenia kúpnej ceny dodaných oceľových konštrukcií sa právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) domáhal od Slovenskej správy ciest listom zo dňa 5.4.2005, na ktorý Slovenská správa ciest reagovala listom zo dňa 12.4.2005, ktorým oznámila právnemu predchodcovi žalobcu, že všetky kompetencie týkajúce sa diaľničného úseku D1 Ladce - Sverepec prešli zo Slovenskej správy ciest na novovzniknutú Národnú diaľničnú spoločnosť. Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava, t.j. žalovaný, listom zo dňa 27.4.2005 oznámila právnemu predchodcovi žalobcu, že požiadavka právneho predchodcu žalobcu, aby žalovaný odkúpil od právneho predchodcu žalobcu oceľové mostné konštrukcie je právne irelevantná vzhľadom na to, že nie je právny dôvod na plnenie voči subjektu, s ktorým žalovaný nemá právny vzťah a svoju povinnosť zaplatiť za vec si splnila Slovenská správa ciest, resp. žalovaný v rámci zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava. Listami zo dňa 10.5.2005 adresovanými Slovenskej správe ciest, ako aj žalovanému sa právny predchodca žalobcu opätovne domáhal zaplatenia kúpnej ceny za tú časť ním dodaných oceľových konštrukcií, ktoré sa v čase odstúpenia od kúpnej zmluvy nestali súčasťou rozostavaného mosta (diela), ale boli voľne uložené na stavenisku. Žalovaný na túto požiadavku právneho predchodcu žalobcu reagoval listom zo dňa 7.6.2005 s tým, že táto požiadavka právneho predchodcu žalobcu je neprijateľná, nakoľko v rámci zmluvného vzťahu medzi Slovenskou správou ciest a pôvodným zhotoviteľom diela „Diaľnica D1 Ladce - Sverepec“ si Slovenská správa ciest riadne plnila svoje záväzky, vrátane povinnosti zaplatiť za oceľové mostné konštrukcie a z toho dôvodu žalovaný nemá právny titul na plnenie voči subjektu, s ktorým nemá právny vzťah.

Listom zo dňa 2.11.2005 právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) vyzval žalovaného na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk s tým, že právny predchodca žalobcu v predmetnom liste uviedol, že v prvej polovici roka 2005 žalovaný ako vlastník rozostavanej stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec umožnil zhotoviteľovi tohto diela - obchodnej spoločnosti Inžinierske stavby, a.s. vykonať zabudovanie 18 kusov nadrozmerných oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708 kg, ktoré boli uskladnené na skládke vo

Sverepci, do predmetnej stavby, pričom žalovaný takto postupoval napriek tomu, že vedel, že z dôvodu platného odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dňa 21.8.2001 vlastníkom uvedených oceľových konštrukcií bol právny predchodca žalobcu a túto skutočnosť právny predchodca žalobcu opakovane, pred zabudovaním 18 kusov nadrozmerných oceľových konštrukcií do vykonaného diela, písomne žalovanému oznamoval a taktiež preukazoval. Súčasne právny predchodca žalobcu (obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) v predmetnom liste uviedol, že v dôsledku tohto protiprávneho konania vznikla právnemu predchodcovi žalobcu škoda vo výške 7.382.837,06 Sk a vyzval žalovaného na zaplatenie spôsobenej škody 7.382.837,06 Sk v lehote do 5 dní od doručenia tejto výzvy. Predmetný list - výzva bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005, na preukázanie čoho bolo právnym predchodcom žalobcu predložené súdu oznámenie o výsledku reklamačného konania vydané Poštou Košice 15 dňa 12.7.2006.

Žalobca v konaní uviedol, že ku vzniku škody na strane žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu došlo tým, že v prvom štvrťroku roku 2005 žalovaný, resp. jeho právny predchodca umožnil zabudovanie 18 kusov dielcov mosta, a to Inžinierskymi stavbami, a.s., čím došlo k porušeniu povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a žalobca zabudovaním týchto vecí stratil k nim vlastnícke právo, nakoľko vlastníkom diaľnic môže byť len štát - v súčasnosti žalovaný. Podľa jeho názoru existuje priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, o ktorú bol zmenšený majetok žalobcu. Žalobca pri určení výšky škody vychádzal z ceny, za ktorú sa tieto nosníky pôvodne predávali, t.j. 47,- Sk/kg s tým, že pre prípadné ustálenie výšky škody navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Na otázku súdu, z akého dôvodu nedošlo zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu k odvozu predmetných 18 kusov dielcov uviedol, že k odvozu nedošlo z dôvodu, že žalobca stále komunikoval s právnym predchodcom žalovaného o odkúpení predmetných dielcov a mal záujem vec zmierlivo vyriešiť aj vzhľadom na spoločenský význam stavby. Okrem toho bola dôvodom aj tá skutočnosť, že predmetné dielce boli vyrobené špeciálne pre daný účel.

Žalovaný nárok uplatnený žalobou neuznával. Uviedol, že vznikol na základe zákona dňa 1.2.2005, pričom výstavbu predmetného úseku diaľnice D1 začal realizovať ešte právny predchodca Slovenská správa ciest, ktorá mala uzavretú zmluvu o dielo s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava. Pod položkou 423.17 bolo dohodnuté množstvo oceľovej konštrukcie, a to dodávka i montáž za cenu 38.954.868,- Sk bez DPH. Za dodávku oceľových konštrukcií Slovenská správa ciest zaplatila obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava sumu 33.801.050,90 Sk bez DPH, pričom k montáži nedošlo vzhľadom na vstup zhotoviteľa do konkurzu. Touto skutočnosťou bol poškodený aj právny predchodca žalovaného, resp. následne aj žalovaný, keďže potom trvalo dlhý čas, kým sa vybral nový dodávateľ a mohlo dôjsť k samotnej montáži. Rokovania, ktoré sa žalobca, resp. jeho právny predchodca snažil viesť so Slovenskou správou ciest o opätovnom odkúpení týchto dielcov, považovala Slovenská správa ciest, ako aj žalovaný za neopodstatnené, keďže Slovenská správa ciest už raz za túto konštrukciu zaplatila a preto nebolo možné realizovať za túto konštrukciu duplicitnú platbu, nakoľko štát už za ňu zaplatil. Podľa názoru žalovaného nemohlo z jeho strany dôjsť k žiadnemu porušeniu právnej povinnosti, ako to tvrdí žalobca, keďže v tom čase žalovaný ako samostatný právny subjekt ani neexistoval. Žalovaný súčasne z opatrnosti uplatnil aj námietku premlčania z dôvodu, že posledná z faktúr vystavených právnym predchodcom žalobcu smerom k obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava bola splatná dňa 15.2.2002, k odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo v júli 2002 a žaloba bola na súd podaná až dňa 24.7.2006, t.j. po uplynutí štyroch rokov. Žalovaný predložil súdu súpisy vykonaných prác - zisťovacie protokoly za mesiace január až apríl 2002 riadne potvrdené obidvomi zmluvnými stranami v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 22.1.1998, t.j. Slovenskou správou ciest a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, z ktorých je nesporná dodávka nosných oceľových konštrukcií a súčasne žalovaný predložil súdu mesačné faktúry, ktoré boli vystavené zhotoviteľom, t.j. obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava za mesiace január až apríl 2002 na základe predmetných potvrdených zisťovacích protokolov. Súčasne žalovaný predložil súdu doklady preukazujúce úhradu predmetných faktúr, pričom posledná z úhrad započítavaných na predmetné faktúry bola zrealizovaná dňa 11.4.2002. Žalovaný taktiež predložil súdu časť stavebného denníka, z ktorého je zrejmé, že k zabudovaniu predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií došlo v mesiacoch november až december 2004, t.j. ešte pred vznikom žalovanej spoločnosti.

Súd vykonal dopyt na správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava za účelom zistenia dôvodu, pre ktorý nedošlo k reálnemu vydaniu vecí uvádzaných v liste správcu konkurznej

podstaty zo dňa 14.10.2003, t.j. 18 kusov voľne uložených nadrozmerných dielcov a ich odvozu žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom. JUDr. Jozef Bolješik - správca konkurznej podstaty vo svojej odpovedi zo dňa 11.6.2008 uviedol, že mu nie sú známe konkrétne dôvody, pre ktoré nakoniec nedošlo k reálnemu odvozu týchto vecí zo strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Ďalej uviedol, že ako správca konkurznej podstaty od začiatku poskytoval žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi maximálnu súčinnosť, pričom na základe výziev právneho predchodcu žalobcu zo dňa 23.7.2002 a zo dňa 21.8.2002 správca konkurznej podstaty listom zo dňa 9.9.2002 súhlasil, aby zástupcovia právneho predchodcu žalobcu vstúpili na stavenisko diaľnice D1 Ladce - Sverepec za účelom zdokumentovania skutkového stavu týkajúceho sa predmetných oceľových konštrukcií. Následne na základe žiadosti právneho predchodcu žalobcu zo dňa 1.10.2003 správca konkurznej podstaty listom zo dňa 14.10.2003 právnemu predchodcovi žalobcu oznámil, že nemá výhrady voči odvozu predmetnej oceľovej konštrukcie a že predmetné oceľové konštrukcie, ktoré boli predmetom dodávky podľa predmetnej kúpnej zmluvy, nezahrnul do súpisu majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. v konkurze. Správca konkurznej podstaty ďalej uviedol, že podľa jeho vedomostí v súvislosti s odvozom predmetnej oceľovej konštrukcie už so žalobcom, resp. jeho právnym predchodcom neprebehla ďalšia písomná komunikácia. Správca konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava vo svojej odpovedi na výzvu súdu súčasne poukázal na skutočnosť, že v konkurze vyhlásenom na majetok úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava si právny predchodca žalobcu uplatnil pohľadávku voči úpadcovi v celkovej výške 32.320.206,- Sk, ktorú správca konkurznej podstaty na prieskumnom pojednávaní v celosti poprel.

Vypočutý svedok N.. I. Š. v konaní uviedol, že je v pracovnom pomere so žalobcom s tým, že bol aj zamestnancom právneho predchodcu žalobcu, a to od roku 1999, odkedy bol pracovníkom divízie Mostáreň. Svedok uviedol, že najprv v pozícii riaditeľa sa v mene spoločnosti zaujímal o možnú dodávku pri výstavbe diaľnice, keďže ich spoločnosť mala certifikát na výstavbu mostov. Tieto rokovania sa viedli s obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava s tým, že v roku 2000 došlo aj k uzavretiu písomnej zmluvy a následne sa začala spracúvať dielenská projektová dokumentácia. Približne v tomto období svedok prešiel na pozíciu projektového manažéra pre marketing a predaj a tento obchodný prípad ďalej viedol N.. W., ktorý bol podriadeným svedka a z toho dôvodu mal svedok o veci priame informácie. Jednotlivé dielce boli zo strany právneho predchodcu žalobcu riadne zhotovené a odovzdané objednávateľovi s tým, že zo začiatku prebiehala aj montáž. Niekedy v marci až v apríli 2002 zistili, že zo stavby odišli montážnici z právneho subjektu „Montáže Ostrava“, od ktorých sa dozvedeli, že dôvodom ich odchodu bolo neplatenie záväzkov zo strany objednávateľa. Na základe tejto skutočnosti, ako aj skutočnosti, že HYDROSTAV a.s. Bratislava neuhrádzal ani ich faktúry, konatelia spoločnosti následne pristúpili k ukončeniu zmluvného vzťahu s tým, že svedkovi bol zadaný príkaz, aby zabezpečil žalobcovi vrátenie toho, čo bolo dodané a zatiaľ nedošlo k jeho zabudovaniu. Z toho dôvodu svedok išiel na stavbu, kde zistil, že sa tam nepracuje, materiál bol voľne položený a nestrážený. Svedok podľa svojho vyjadrenia na stavbe hovoril s jedným strážnikom, ktorý mu však povedal, že ani jemu nikto neplatí a len sem-tam sa tam ide pozrieť a nech si kľudne odvezú, čo chcú, lebo takto to robia aj ostatní dodávatelia. Z toho dôvodu svedok zabezpečil odvoz dielcov, z ktorých časť aj bola odvezená. Keď však zabezpečili odvoz veľkých kusov, konkrétne aj týchto 18 kusov oceľových konštrukcií, ktoré sú predmetom daného sporu, súkromná bezpečnostná služba Doprastavu, a.s. im ich odvoz nepovolila. Toto sa podľa vyjadrenia svedka udialo tiež v roku 2002. Svedok uviedol, že ďalej presne nevie, čo sa dialo, svedok so správcom konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava priamo nekomunikoval, túto komunikáciu zabezpečovali konatelia žalobcu. Svedok len vedel, že HYDROSTAV a.s. Bratislava im postúpil nejakú pohľadávku voči Slovenskej správe ciest, ktorá však túto pohľadávku v celosti popierala a z toho dôvodu sa od týchto krokov zo strany žalobcu aj ustúpilo. Svedok vo svojej výpovedi ďalej uviedol, že sem-tam, keď išiel okolo stavby, sa pozrel, či sa tam predmetné dielce ešte nachádzajú a niekedy v októbri až v novembri 2004 svedok zistil, že už tam tieto dielce položené nie sú a z toho svedok usúdil, že boli zabudované. Práce na stavbe začali znovu niekedy v období rokov 2003-2004 s tým, že aj žalobca bol oslovený novým zhotoviteľom, či by bol schopný dorobiť niektoré súčasti, na čo žalobca oznámil, že tieto súčasti má zhotovené a aj ich novému zhotoviteľovi stavby dodali. Svedok vo svojej výpovedi tiež potvrdil, že výroba predmetných 18 kusov dielcov patrila pod divíziu Mostáreň.

Vypočutý svedok N.. T. W. v konaní uviedol, že na základe pracovnej zmluvy bol 19 rokov v pracovnom pomere so spoločnosťou VSŽ OCEKON, a to až do mája 2006. Svedok tam najprv pôsobil ako konštruktér a posledné roky ako odborný referent na oddelení predaja. Svedok uviedol, že vie, čo je

predmetom daného sporu, a to podľa jeho názoru skutočnosť, že zo strany spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava nedošlo k úhrade ceny za dielce vyrobené a dodané zamestnávateľom svedka. Predmetnú agendu svedok prevzal od N.. Š., a to v štádiu, keď už bola podpísaná zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, t.j. v štádiu, kedy sa už realizovala výroba. Svedok mal na starosti zabezpečovanie výroby, dodržiavanie termínov a informovanie vedenia o stave zákazky. Objednané dielce boli postupne vyrábané a dodávané na predmetnú stavbu. Montáž nebola realizovaná právnym predchodcom žalobcu, ale montáž zabezpečoval HYDROSTAV a.s. Bratislava, pričom táto prebiehala v roku 2001. Zo strany obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava nebola právnemu predchodcovi napriek zrealizovaným dodávkam uhradená ich cena, pričom priebežne sa zisťoval stav montáže dodaných dielcov, keďže v roku 2001 neboli všetky dodané dielce zmontované, ale boli uskladnené na skládke. V lete roku 2002 bol svedok podľa svojho vyjadrenia jeho zamestnávateľom vyslaný, aby na mieste stavby zistil aktuálny stav a vtedy svedok dostal aj pokyn k odvezeniu drobnejších kusov dielcov, ktoré aj boli za prítomnosti svedka v lete 2002 jedným kamiónom odvezené. Potom trvalo dlhšiu dobu, kým sa vedenie právneho predchodcu žalobcu rozhodlo, aby bolo odvezených aj ďalších 13 kusov dlhých dielcov, ktoré ešte neboli namontované a boli len uložené na skládke. Toto sa však už nepodarilo zrealizovať, nakoľko tomu bolo zabránené bezpečnostnou službou. Pri pokuse o odvoz dlhých kusov dielcov svedok už podľa svojho vyjadrenia osobne prítomný nebol. Na otázku súdu, z akého dôvodu nebol hneď v lete 2002 daný pokyn na odvoz všetkých nezmontovaných dielcov, svedok uviedol, že išlo o istú formu nátlaku zo strany právneho predchodcu žalobcu, ktorý takýmto spôsobom chcel spoločnosť HYDROSTAV a.s. Bratislava donútiť, aby zrealizovala dlžné platby, avšak napriek tomu k ich úhradám nedošlo. Svedok ďalej uviedol, že on osobne nekomunikoval so spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, keďže v čase jeho vstupu do obchodného prípadu bola už zmluva podpísaná, nekomunikoval ani následne so správcom konkurznej podstaty a ani so Slovenskou správou ciest.

Rozsudkom zo dňa 26.5.2009 pod č.k. 24Cb/77/2006-741 súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom svoj rozsudok odôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako predávajúcim a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako kupujúcim bola v písomnej forme uzavretá platná kúpna zmluva v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán o výhrade vlastníckeho práva, pričom v priebehu konania nebola sporná skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k riadnemu dodaniu predmetu kúpnej zmluvy, ktorý bol následne obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava dodaný na stavbu realizovanú na základe zmluvného vzťahu založeného platnou zmluvou o dielo uzavretou v písomnej forme medzi Slovenskou správou ciest ako objednávateľom a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava ako zhotoviteľom. S poukazom na znenie § 541 Obchodného zákonníka mal zhotoviteľ vo vzťahu k predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec a riadne prevzatých Slovenskou správou ciest postavenie predávajúceho, a teda Slovenská správa ciest mala v tomto prípade postavenie kupujúceho. K predmetným dodávkam došlo v období mesiacov január až apríl 2002 a v tomto čase boli Slovenskou správou ciest aj uhradené mesačné faktúry v zmysle zmluvy o dielo, ktoré v sebe zahrňovali aj cenu dodaných materiálov, čo nesporne preukazujú zisťovacie protokoly tvoriace prílohu faktúr, t.j. s poukazom na znenie § 443 Obchodného zákonníka v tomto čase, t.j. január až apríl 2002 prešlo na Slovenskú správu ciest vlastnícke právo k týmto veciam. V tejto súvislosti súd v predmetnom rozsudku uviedol, že zmluva o dielo uzavretá medzi Slovenskou správou ciest a spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava neobsahovala ohľadom prechodu vlastníckeho práva žiadnu osobitnú dohodu odlišnú od zákonnej úpravy. V rámci zmluvného vzťahu obchodnej spoločnosti HYDROSTAV a.s. Bratislava a právneho predchodcu žalobcu nedošlo zo strany kupujúceho ku splneniu povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, čo takisto nebolo v priebehu konania sporné a čo vzhľadom na zmluvne dohodnutú výhradu vlastníctva malo za následok, že vlastnícke právo k dodanému tovaru neprešlo na obchodnú spoločnosť HYDROSTAV a.s. Bratislava, t.j. na kupujúceho. Písomné dojednanie výhrady vlastníckeho práva v zmysle § 445 Obchodného zákonníka má však v podstate účinky iba medzi stranami predmetnej kúpnej zmluvy a kupujúci nie je oprávnený tovar ďalej predávať. Ak však kupujúci túto svoju povinnosť poruší, nemôžu sa tretie osoby stať vlastníkmi predmetných vecí iba v prípade, že vedeli o výhrade vlastníckeho práva. V priebehu konania nebolo preukázané, že by Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k predmetným veciam, t.j. január až apríl 2002 vedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v kúpnej zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou HYDROSTAV a.s. Bratislava, v dôsledku čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciam napriek výhrade vlastníckeho práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého vedomosť o

tom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy došlo zo strany právneho predchodcu žalobcu až po tomto čase, a to dňa 19.7.2002 a takisto až po tomto čase sa právny predchodca žalobcu preukázateľne začal obracať písomnou komunikáciou na Slovenskú správu ciest a následne na žalovaného ako právneho nástupcu Slovenskej správy ciest (prvý list právneho predchodcu žalobcu adresovaný Slovenskej správe ciest zo dňa 4.9.2002). V súvislosti s písomnou komunikáciou právneho predchodcu žalobcu smerovanou na Slovenskú správu ciest a následne na žalovaného, ktorá bola predložená súdu, súd v predmetnom rozsudku uviedol, že ani v jednom z listov sa právny predchodca žalobcu nedomáhal vydania predmetných vecí, ale jeho výzvy jednoznačne vyjadrovali snahu dosiahnuť zaplatenie kúpnej ceny zo strany Slovenskej správy ciest, resp. neskôr zo strany žalovaného, na čo však neexistoval žiadny právny titul. Naopak vydania predmetných vecí sa právny predchodca žalobcu domáhal od správcu konkurznej podstaty úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, ktorý s vydaním týchto vecí aj súhlasil, čo preukazuje jeho list zo dňa 14.10.2003. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že časť svojich dodávok právny predchodca žalobcu po odstúpení od kúpnej zmluvy z predmetnej stavby odviezol, a to v októbri 2002. Argumentácia žalobcu, že tak Slovenskej správe ciest, ako aj žalovanému opakovane oznamoval, že vzhľadom na dohodnutú výhradu vlastníckeho práva je stále vlastníkom predmetných vecí je skutkovo i právne irelevantná, keďže k oznamovaniu týchto skutočností došlo až po čase prechodu vlastníckeho práva k týmto veciam na Slovenskú správu ciest, ktorá skutočnosť riadnej úhrady ceny predmetných vecí takisto opakovane oznamovala právnemu predchodcovi žalobcu. K zabudovaniu predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií došlo podľa predloženého stavebného denníka v novembri až decembri 2004, t.j. jednoznačne ešte pred vznikom žalovanej spoločnosti. V danom prípade žalobca uplatňuje svoje nároky z titulu náhrady škody, avšak vzhľadom na vyššie uvedené mal súd jednoznačne za to, že ani zo strany Slovenskej správy ciest a ani zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu žiadnej zmluvnej a ani právnej povinnosti vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcu, resp. k žalobcovi, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a z toho dôvodu nie je v danom prípade splnená jedna zo základných podmienok úspešného domáhania sa náhrady škody, a to porušenie zmluvnej povinnosti, prípadne právnej povinnosti s odkazom na Občiansky zákonník. Z toho dôvodu súd nevykonal žalobcom navrhované znalecké dokazovanie za účelom ustálenia výšky škody, keďže takéto dokazovanie považoval súd vzhľadom na skutkové zistenia a právne zhodnotenie veci za neúčelné a nehospodárne. Rovnako súd nevykonal ani žalobcom navrhované doplnenie dokazovania pripojením konkurzného spisu úpadcu HYDROSTAV a.s. Bratislava, nakoľko ani v prípade pravdivosti žalobcom tvrdených skutočností ohľadom prihlášky podanej v konkurznom konaní Slovenskou správou ciest by táto skutočnosť nemala žiadny relevantný vplyv na skutkový a právny stav danej veci.

Proti rozsudku podal žalobca (v tom čase obchodná spoločnosť OCEKON Engineering s.r.o. Košice, IČO: 36 207 195) v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, ktorý svojim rozsudkom zo dňa 7.10.2010 pod č. k. 1Cob/307/2009-792 napadnutý rozsudok potvrdil, pričom v odôvodnení uviedol, že z obsahu spisu vyplývajú skutočnosti, ktoré ani medzi účastníkmi konania neboli sporné. Nepochybné je uzavretie kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a spoločnosťou Hydrostav, a.s. zo dňa 21.8.2001, ako aj uzavretie zmluvy o dielo medzi spoločnosťou Hydrostav, a.s. a právnym predchodcom žalovaného Slovenskou správou ciest. Rovnako bolo nepochybne zistené, že právny predchodca žalobcu ako predávajúci dodal spoločnosti Hydrostav, a.s. oceľovú konštrukciu a vyúčtoval kúpnu cenu vo výške 32.884.500,- Sk (1.091.565,43 EUR) + DPH. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo výške 7.382.837,06 Sk (245.065,29 EUR) s príslušenstvom, ktorá vznikla žalobcovi tým, že žalovaný umožnil ako vlastník rozostavanej stavby Diaľnica D1 Ladce - Sverepec zhotoviteľovi stavby zabudovanie 18 ks OK do predmetnej stavby, a to napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že uvedené dielce OK patria do výlučného vlastníctva žalobcu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že v kúpnej zmluve zo dňa 21.8.2001 v čl. VI. bod 6.6 bola dohodnutá v súlade s ustanovením § 445 Obchodného zákonníka výhrada vlastníckeho práva, podľa ktorej sa kupujúci (Hydrostav, a.s.) stáva vlastníkom predmetu kúpy až úplným zaplatením kúpnej ceny. Kúpna cena nebola zaplatená a žalobca listom doručeným kupujúcemu dňa 19.7.2002 od tejto kúpnej zmluvy odstúpil a k už vystaveným faktúram vykonal dobropisy v rovnakej výške. Časť dielcov žalobca zo staveniska odviezol, časť zostala na stavenisku a v priebehu vykonávania diela bola aj zhotoviteľom diela do stavby zabudovaná, a to v období november - december 2004 podľa zápisov v stavebnom denníku. Uvedená oceľová konštrukcia bola teda kupujúcim a vtedajším zhotoviteľom diela Hydrostav, a.s. obstaraná na vykonanie diela Diaľnica D1 Ladce - Sverepec a stala sa tak súčasťou diela. Správne súd prvého stupňa preto poukázal na ustanovenie § 541 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ohľadne vecí, ktoré zhotoviteľ obstaral

na vykonanie diela, má postavenie predávajúceho, pokiaľ z ustanovení upravujúcich zmluvu o dielo nevyplýva niečo iné. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že kúpna cena týchto vecí je zahrnutá v cene za vykonanie diela. Nepochybne cena takýchto vecí obstaraných zhotoviteľom diela je súčasťou ceny za dielo. Žalovaný ako objednávateľ diela sa stáva postupne vlastníkom týchto vecí i v tom prípade, keď by zhotoviteľ použil na vykonanie diela veci, ku ktorým by v dobe namontovania nemal vlastnícke právo. Žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného náhrady škody. Ďalej odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že pre zistenie tohto nároku žalobcu bolo preto potrebné komplexne posúdiť kúpnu zmluvu zo dňa 21.8.2001 a teda vzťah kupujúceho a predávajúceho na základe tejto zmluvy, ako aj zmluvný vzťah medzi objednávateľom a zhotoviteľom diela na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa 22.1.1998. Z týchto zmlúv vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol žiaden právny vzťah. Žalovaný ako objednávateľ zo zmluvy o dielo neporušil z tejto zmluvy žiaden svoj zmluvný záväzok voči zmluvnému partnerovi a už vôbec žiaden záväzok voči žalobcovi. Žalovaný namietal v konaní, že Slovenská správa ciest od zmluvy o dielo odstúpila dňa 30.5.2002. K vzájomnému vyporiadaniu práv a záväzkov z tejto zmluvy musí dôjsť medzi účastníkmi tejto zmluvy bez vzťahu k nárokom žalobcu. Podľa ustanovenia § 373 v spojení s ustanovením § 757 Obchodného zákonníka kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Žalovaný neporušil ani žiadnu povinnosť stanovenú zákonom, zmluvou alebo iným právnym predpisom. Zabudovaním OK do diela žalobca stratil vlastnícke právo k týmto veciam, ich vlastníkom v súčasnosti je žalovaný, teda medzi vznikom škody a konaním žalovaného nie je príčinná súvislosť a žalovaný ani jeho právny predchodca neboli v žiadnom právnom vzťahu so žalobcom. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatoval že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal i s otázkou právneho nástupníctva žalovaného, vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, z ktorého správne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a v ostatných dôvodoch sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p.. Tým rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť dňa 22.11.2010. Žalobca podal proti rozsudku odvolacieho súdu ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd SR rozhodol nálezom zo dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35, ktorým vyslovil, že základné právo spoločnosti OCEKON Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 porušené bolo. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že predmetom konania bolo posúdenie, či napádaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva a práva žalobcu ako sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru a k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. K porušeniu ním označených základných práv a práva malo dôjsť tým, že krajský súd podľa žalobcu dospel k arbitrárnym a svojvoľným záverom o tom, že investor diela (stavba diaľnice), ktorý na jeho zhotovenie použil vec vo vlastníctve sťažovateľky bez jej vedomia, nie je v konečnom dôsledku zodpovedný za škodu, ktorá sťažovateľke týmto jeho konaním vznikla. V uvedených súvislostiach ústavný súd predovšetkým konštatoval, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Krajský súd svoje rozhodnutie založil na závere, že medzi sťažovateľkou na jednej strane a žalovaným (Národná diaľničná spoločnosť, a.s.) na strane druhej neexistoval žiaden zmluvný vzťah, a keďže Obchodný zákonník upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením zmluvnej povinnosti, tak v tomto prípade, keďže medzi účastníkmi konania záväzkový vzťah neexistoval, nemohlo objektívne dôjsť ani k porušeniu povinnosti z tohto neexistujúceho zmluvného vzťahu, a teda v konečnom dôsledku nemôže nastúpiť ani zodpovednosť za škodu, ktorá by porušením takejto povinnosti vznikla, a teda že k vysporiadaniu vzájomných nárokov môže dôjsť iba medzi účastníkmi záväzkového právneho vzťahu, a nie aj voči subjektom do tohto záväzkového vzťahu nezainteresovaným. Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade sa však krajský súd vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil viaceré v konaní pred súdmi oboch stupňov nesporne zistené a ustálené skutočnosti majúce podstatný vplyv na ním vyslovené závery. Krajský súd v prvom rade nezohľadnil „stav“, resp. charakter záväzkovo právnych vzťahov existujúcich

jednako medzi žalobcom a kupujúcim (Hydrostav, a.s.) a tiež medzi zhotoviteľom diela (Hydrostav, a.s.) a žalovaným ako objednávateľom diela v čase vzniku škody, a to aj napriek tomu, že na ich existencii založil svoje rozhodnutie. Inými slovami, krajský súd nezohľadnil, že záväzkovo právny vzťah medzi sťažovateľkou, resp. jej právnym predchodcom ako predávajúcim na jednej strane a spoločnosťou Hydrostav, a.s. ako kupujúcim na strane druhej zanikol odstúpením sťažovateľky od tejto kúpnej zmluvy ešte v roku 2002, pričom obidve zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty spoločnosti Hydrostav, a.s., na ktorú bol v júli 2002 vyhlásený konkurz, súhlasil s vrátením žalobcom dodaných oceľových dielcov späť sťažovateľke, ktorá na túto skutočnosť upozornila aj právneho predchodcu žalovaného (ďalej len „investor“), a to listami zo 4. septembra 2002, z 13. septembra 2002, z 1. októbra 2002 a zo 6. februára 2003, pričom žalobca mu konkrétne oznámil, že 18 kusov dielcov oceľových konštrukcií uskladnených neďaleko staveniska sú v jeho vlastníctve a že vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom diela o ich odpredaji. Z uvedeného teda podľa ústavného súdu vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať. V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukázal na skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým, že Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú úpravu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti z obchodného záväzkového vzťahu, takže táto úprava vylučuje aplikáciu adekvátnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka (podľa ktorého právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.) treba aj na podnikateľské subjekty aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl. Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu vyjadrené v jeho rozsudku č. k. 1Cob 307/09-792 zo 7. októbra 2010 podľa ústavného súdu javia ako svojvoľné, arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a tým aj z ústavného hľadiska kladúceho požiadavku na spravodlivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia za neudržateľné. Ústavný súd dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu žalobcu ako sťažovateľa a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2011, rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26.5.2009 č. k. 24Cb/77/2006-741 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že žalobca namietal na Ústavnom súde SR porušenie základného práva na súdnu ochranu, právo na spravodlivý proces, ako i základné právo vlastniť majetok. Ústavný súd nálezom zo dňa 16.6.2011 č. k. II. ÚS 120/2011-35 rozhodol tak, že základné právo spoločnosti OCEKON Engineering, s.r.o. na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods.1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7.10.2010 č. k. 1Cob/307/09-792 porušené bolo a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd SR vytýkal Krajskému súdu v Bratislave, že nezohľadnil charakter záväzkovo-právnych vzťahov medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Hydrostav, a.s. ako kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným ako objednávateľom diela v čase vzniku škody, hoci na ich existencii založil svoje rozhodnutie. Vyvodil záver, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielov do diela (rok 2004), tak konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Vytýkal mu tiež, že sa nezaoberal zodpovednosťou žalovaného podľa ustanovení OZ o náhrade škody. Uzavrel preto, že rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sa javí ako svojvoľné a arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Krajský súd v Bratislave je v súlade s ustanovením § 56 ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde právnym názorom Ústavného súdu SR viazaný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací opätovne preskúmal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a po opätovnom oboznámení sa s obsahom spisu, dôvodmi odvolania žalobcu, ako i vyjadrením žalovaného k nemu a nálezom Ústavného súdu SR dospel k záveru,

že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť. Ďalej odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že je nesporné, že žalobou zo dňa 24.7.2006 sa žalobca domáhal zaplatenia 7.382.837,06 Sk istiny s príslušenstvom a trovami konania, pričom svoj nárok oprel o ustanovenie § 420 ods. 1 OZ. Uviedol, že žalovaný napriek tomu, že vedel, že z dôvodu platného odstúpenia právneho predchodcu žalobcu od uzavretej kúpnej zmluvy zo dňa 19.7.2002 je 18 ks oceľových konštrukcií vo vlastníctve žalobcu, umožnil zhotoviteľovi diela ich zabudovanie do diela, čím mu spôsobil škodu. Vzhľadom k zabudovaniu predmetných vecí sa žalobca nemôže domáhať už ich vydania, žiadal v súlade s ustanovením § 442 ods. 3 OZ náhradu škody vo výške, o ktorú sa zmenšil jeho majetok. Prvostupňový súd vzťah posudzoval podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka a uzavrel, že zo strany žalovaného ani jeho právneho predchodcu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, a to tak zmluvnej ani zákonnej, ktorá by zakladala právo na náhradu škody. Odvolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu SR poukázal na skutočnosť, že Obchodný zákonník obsahuje iba komplexnú úpravu náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti z obchodno-záväzkového vzťahu, takže táto úprava nevylučuje aplikáciu príslušných ustanovení OZ. Obchodný zákonník však neupravuje problematiku zodpovednosti za škodu v celom rozsahu, a preto ak nie je náhrada škody upravená v Obchodnom zákonníku, potom v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné vzťahy riešiť podľa Občianskeho zákonníka, najmä podľa ustanovení o všeobecnej povinnosti predchádzaniu škodám (§ 415) a včasnej zodpovednosti za škodu (§ 420), ako aj zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd tiež nezohľadnil charakter záväzkových vzťahov medzi predávajúcim a kupujúcim a tiež medzi zhotoviteľom diela a žalovaným, hoci na ich existencii svoje rozhodnutie založil. Nezobral tiež do úvahy, že záväzkový vzťah medzi predávajúcim a kupujúcim zanikol odstúpením predávajúceho od kúpnej zmluvy v roku 2000, pričom obe zmluvné strany si záväzky medzi sebou vysporiadali, keďže správca konkurznej podstaty úpadcu súhlasil s vrátením vecí dodaných žalobcom, pričom žalobca správcovi oznámil, že 18 ks oceľových konštrukcií je v jeho vlastníctve a vzhľadom na rozostavanosť diela je ochotný rokovať s investorom o ich odpredaji. Rozhodnutie o zrušení prvostupňového rozsudku uzavrel tak, že úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie v naznačenom smere a opätovne rozhodnúť.

Žalobca v ďalšom konaní pred súdom prvého stupňa uviedol, že uplatnený nárok na náhradu škody má byť v tejto veci podľa záväzného právneho názoru ústavného súdu riešený podľa predpisov občianskeho práva, a je preto potrebné aplikovať ustanovenia o zodpovednosti za škodu z Občianskeho zákonníka, a to najmä ustanovenia o všeobecnej povinnosti predchádzania škodám (§ 415 Občianskeho zákonníka), o všeobecnej zodpovednosti za škodu (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), ako aj o zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom (§ 424 Občianskeho zákonníka) a nasl. Na existenciu nároku na náhradu škody postačuje naplnenie predpokladov čo i len jednej z vyššie uvedených právnych úprav zodpovednosti za škodu. Právny predchodca žalovaného porušil právnu povinnosť nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu (ku predmetným 18 kusom oceľových dielcov) stanovenú zákonom v ustanovení § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Právu každého vlastníka na ochranu vlastníctva pred neoprávneným zásahom voči všetkým (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zodpovedá povinnosť každého neoprávnene do vlastníctva nezasahovať. Právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať (rovnako str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca žalovaného takto v rozpore s ustanovením § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka disponoval s predmetnými 18 ks oceľovými dielcami vo vlastníctve žalobcu tak, že tieto nechal zabudovať (zapracoval) do diela stavby diaľničného mosta (objekt 221-00 diaľnice D1 Ladce - Sverepec - stavebný denník č.l. 539, 542, 545, 548, 552-553 súdneho spisu), pričom jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať žalobca. Takto vznikla na majetku žalobcu škoda tým, že právny predchodca žalovaného zapracoval (nechal zabudovať) predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004) v čase, keď ich vlastníkom bol žalobca, čím mu ich z majetku odňal zapracovaním (zabudovaním) do diela diaľnice vo vlastníctve právneho predchodcu žalovaného. Z majetkovej sféry žalobcu tak odňal (zabudovaním prestali tieto dielce v právnom zmysle existovať ako samostatné veci) právny predchodca žalovaného do svojej majetkovej sféry predmetných 18 kusov oceľových dielcov. Výška škody je vo výške všeobecnej hodnoty týchto 18 kusov oceľových dielcov, t.j. žalovaná suma. Na preukázanie výšky spôsobenej škody právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení navrhol pribrať do konania znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie 37 10 00 Odhad hodnoty stavebných prác, resp. tiež odvetvie 37 02 00 Dopravné stavby na podanie znaleckého posudku na zodpovedanie znaleckej otázky, aká je všeobecná hodnota

(určenie všeobecnej hodnoty) vyrobených 18 kusov oceľových konštrukcií (nosné oceľové konštrukcie) o hmotnosti 127 708,65 kg špecifikovaných ako dielce PA7, PB7, PC7, PD7, PA8, PB8, PC8, PD8, PA9, PB9, PC9, PD9, PA10, PB10, PC10, PD10, PB11, PC11 v zmysle projektovej dokumentácie. Medzi protiprávnym úkonom žalovaného (jeho právneho predchodcu) a škodou je vzťah príčiny a následku, bez protiprávneho zapracovania (zabudovania) oceľových konštrukcií by tieto neprestali ako samostatná vec existovať (neodňali by sa z majetkovej sféry žalobcu), zabudovaním nastala skutočná škoda na majetku žalobcu vo výške hodnoty zabudovaných vecí - predmetných 18 kusov oceľových dielcov. Zabudovaním tieto veci žalobca zo svojej majetkovej sféry stratil, stali sa súčasťou cudzej veci (bez možnosti následného oddelenia), a to veci hlavnej - diaľnice D1 Ladce - Sverepec. Príčinná súvislosť je takto daná vecná aj časová súvislosť príčiny a následku. Aj nedbanlivostné nevedomé zavinenie je v tejto kategórii považované za zavinenie vzniku škody. Zavinenie žalovaného (jeho právneho predchodcu) je dané tou skutočnosťou, že právny predchodca žalovaného vedel od žalobcu o vlastníckom práve žalobcu ku predmetným 18 kusom oceľových konštrukcií. Právny predchodca žalovaného naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo) a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). V tejto veci ide však naviac o vedomé úmyselné (minimálne však vedomé nedbanlivostné) zavinenie, pretože právny predchodca žalovaného vedel, že vlastníkom oceľových konštrukcií do času ich zabudovania je žalobca (str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Išlo o vedomé a úmyselné porušenie vlastníckeho práva žalobcu - prisvojenie si cudzej veci právnym predchodcom žalovaného, vzhľadom na skutočnosť, že právny predchodca žalovaného naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo) a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca žalovaného porušil právnu povinnosť neoprávnene nezasahovať do vlastníckeho práva žalobcu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka) - právu vlastníka na ochranu pred neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva vlastníka zodpovedá povinnosť každého iného subjektu do tohto práva nezasahovať. Žalobca tvrdí, že žalovaný zodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože žalovaný (jeho právny predchodca) škodu spôsobil porušením právnej povinnosti stanovenej § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu ku predmetným 18 ks oceľových dielcov. Zásah vykonal právny predchodca žalovaného priamo svojím konaním tým, že zapracoval (nechal zabudovať) predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (rovnako nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011). Toto konanie je preukázané konkrétne tak, že Slovenská správa ciest svojim písomným záznamom zo dňa 26.10.2004 do stavebného denníka stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00 (Denný záznam stavby, list č. 159061) prikázala zabudovať predmetné oceľové dielce do stavby mosta diaľnice, keď prikázala postupovať „na základe príkazu vedúceho odboru výstavby SSC, N... L. postupovať v zmysle interného oznámenia SSC.“ (číslo listu 553 spisu). K tomuto písomnému záznamu zo dňa 26.10.2004 je pripojené v stavebnom denníku „Interné oznámenie“ zo dňa 7.10.2004, ktorým Slovenská správa ciest sa snaží zdôvodňovať svoje údajné vlastníctvo k oceľovým konštrukciám, ktoré vyrobil právny predchodca žalobcu (VSŽ OCEKON), t.j. svoje údajné právo zabudovať predmetné dielce. S pohľadom na str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35 je tento právny názor Slovenskej správy ciest samozrejme nesprávny. Naviac, následne dňa 3.11.2004 dal právny predchodca žalovaného (označený ako investor) do stavebného denníka neoprávnene písomný súhlas na nakladanie s vecami žalobcu (č. l. 548 spisu), keď dal súhlas na manipulovanie predmetnej oceľovej konštrukcie 18 kusov oceľových nosníkov. Na také konanie ohľadom dielcov, patriacich žalobcovi, nemal žalovaný (ani právny predchodca žalovaného) oprávnenie. Takto neoprávnene nechal zabudovať dielce do svojej zhotovovanej stavby, vedome a úmyselne. Vedome preto, že vedel o vlastníckom práve žalobcu, ktoré vylučovalo nakladanie s týmito vecami, minimálne na základe štyroch písomných upozornení listami zo 4.9.2002, 13.9.2002, 1.10.2002 a 6.2.2003 (rovnako str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35) a tiež z podanej žaloby o určenie vlastníctva. Predmetná oceľová konštrukcia (18 kusov oceľových nosníkov) bola následne podľa stavebného denníka zabudovaná do stavby D1 Ladce - Sverepec 221-00, o čom svedčia aj denné záznamy stavby, okolnosť zabudovania nie je ničím a nikým spochybnená. Zavinenie tohto konania je tu takto dané právnym predchodcom žalovaného úmyselné a vedomé (i keď postačuje aj nevedomá nedbanlivosť), a to aj vzhľadom na skutočnosti konštatované aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13). Pokiaľ žalovaný nezodpovedá za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením právnej povinnosti nezasahovať neoprávnene do vlastníckeho práva žalobcu (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak zodpovedá žalobcovi za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka spôsobenú porušením všeobecnej prevenčnej právnej povinnosti stanovenej v ustanovení § 415 Občianskeho zákonníka. Žalovaný (resp. jeho právny predchodca) si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku žalobcu

zabudovaním 18 ks oceľových dielcov do stavby diaľnice tak, že umožnil (v skutočnosti prikázal - č. l. 553 a tiež dal súhlas - č. l. 548) zabudovanie predmetných oceľových konštrukcií do stavby diaľnice. Už táto okolnosť stačí na vznik zodpovednosti na náhradu žalovanej škody. Naviac, učinil tak úmyselne a napriek tomu, že od roku 2002 vedel, že predmetných 18 kusov oceľových konštrukcií je vlastníctvom žalobcu. Žalovaný vediac, že nemá žiadnu zmluvu so žalobcom, ktorá by ho oprávňovala disponovať vecami vo vlastníctve žalobcu - konkrétne 18 ks oceľových dielcov - nechal zabudovať do svojej stavby dielce žalobcu - nekonal v súlade s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby nedošlo k zabudovaniu týchto dielcov do stavby diaľnice vo vlastníctve žalovaného. Ide o zavinenie, a to úmyselné (pretože v skutočnosti dala Slovenská správa ciest ako investor diela vedome príkaz na zabudovanie, t.j. nielenže zabudovaniu nebránila, prikázala to a dala tiež súhlas na manipuláciu - t.j. nešlo len o nevedomú nedbanlivosť), minimálne vedomou nedbanlivosťou. Úmyselným konaním žalovaného proti dobrým mravom je úmyselné konanie právneho predchodcu žalovaného, ktorý napriek tomu, že vedel, že 18 ks oceľových dielcov je vo vlastníctve žalobcu (vedel o výhrade vlastníctva a tiež o odstúpení od kúpnej zmluvy medzi žalobcom a zhotoviteľom stavby), vedel tiež o tom, že žalovaný (jeho právny predchodca - Slovenská správa ciest) odstúpil 30.5.2002 od zmluvy o dielo na výstavbu Diaľnice D1 Ladce - Sverepec a vedel, že z tejto zmluvy, teda po jej zrušení odstúpením, nemôže mať práva ani povinnosti, napriek viacnásobným písomným upozorneniam žalobcu, že vlastnícke právo k oceľovým dielcom má žalobca, úmyselne vydal príkaz na zabudovanie dielcov zhotoviteľovi diela do stavby - č. l. 553 spisu a súhlas s manipuláciou s 18 kusmi oceľových nosníkov (č. l. 548 spisu) patriacich žalobcovi. Proti dobrým mravom je toto konanie z dôvodu, že v súlade s dobrými mravmi je konanie neporušujúce vlastnícke právo iných subjektov, neprivlastňovanie si cudzích vecí bez právneho dôvodu, v súlade s dobrými mravmi je nespôsobovať škodu iným subjektom. Žalovaný si na jednej strane uplatňoval vrátenie - vydanie bezdôvodného obohatenia za preddavkovo zaplatené faktúry (za nedodané oceľové konštrukcie na dielo 221-00) voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze, na druhej strane si neoprávnene privlastnil dielce žalobcu. Zavinenie je tu úmyselné, čo je preukázané nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011, str. 13. K týmto trom naplneným právnym titulom vzniku nároku na náhradu škody právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že stačí naplnenie ktoréhokoľvek z nich samostatne, pričom však sú naplnené všetky. Ako je zrejmé z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011, č. k. II. ÚS 120/2011-35, Ústavný súd Slovenskej republiky vyvodil jednoznačný záver, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval 18 ks oceľových dielcov do diela (rok 2004), tak konal plne s vedomím, že tieto sú vo vlastníctve žalobcu. Týmto právnym názorom ústavného súdu je tak Krajský súd v Bratislave, ako aj Okresný súd Bratislava III viazaný v zmysle ustanovenia § 56 ods. 6 a 7 Zákona o ústavnom súde. I keď právnu otázku vlastníctva k 18 kusom oceľových dielcov vyriešil záväzne už ústavný súd, právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení dodal, že ku týmto oceľovým dielcom tak nemohol mať objednávateľ stavby žiadne právo, aj keď predtým platil zálohové faktúry dodávateľovi diela, od zmluvy o dielo následne odstúpil, právny dôvod dodania tak odpadol (tieto platby si žalovaný uplatňuje na vrátenie voči úpadcovi Hydrostav, a.s. v konkurze, čo znamená, že sám tieto dodávky nepovažuje za splnené zo strany spoločnosti Hydrostav, a.s.). Okrem návrhu na doplnenie dokazovania pribratím znalca z odboru „Stavebníctvo“ právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení tiež navrhol doplniť dokazovanie zabezpečením predloženia písomnosti - odstúpenie Slovenskej správy ciest od zmluvy o dielo a pripojením konkurzného spisu úpadcu Hydrostav, a.s..

Žalovaný pred súdom prvého stupňa uviedol, že po nahliadnutí do súdneho spisu zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky si k vysloveniu právnych názorov uvedených v náleze ÚS 120/2011-35 nevyžiadal predmetný súdny spis za účelom komplexného a kvalifikovaného posúdenia veci. Na základe uvedeného žalovaný usúdil, že podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu bola len sťažnosť žalobcu a rozsudky súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu. Preto sa domnieval, že ústavný súd bez preštudovania obsahu súdneho spisu prihliadal len k právnej argumentácii sťažovateľa (žalobcu) obsiahnutej v sťažnosti a k jeho argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, pričom vo svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal k argumentácii žalovaného a ani sa s ňou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Argumentácia žalovaného rozhodujúca pre posúdenie skutočnosti, kto bol vlastníkom 18 kusov oceľových konštrukcií dodaných na stavbu diaľnice D1 Ladce - Sverepec spočíva v tom, že Slovenská správa ciest v čase, kedy nadobudla vlastnícke právo k predmetným veciam, t.j. január až apríl 2002 nevedela o výhrade vlastníckeho práva zakotvenej v kúpnej zmluve uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou Hydrostav a.s. Bratislava, v dôsledku čoho Slovenská správa ciest nadobudla vlastnícke právo k týmto veciam

napriek výhrade vlastníckeho práva, a to s poukazom na znenie § 446 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého vedomosť o tom, že predávajúci nie je vlastníkom tovaru musí u kupujúceho existovať v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť. Z uvedeného vyplýva, že celá právna konštrukcia, na ktorej je založený nárok na náhradu škody žalobcu voči žalovanému je založená na nedostatku dobromyseľnosti žalovaného, ktorý mal neoprávnene zasiahnuť do vlastníckeho práva žalobcu, čím sa dopustil vedomého a úmyselného porušenia vlastníckeho práva žalobcu prisvojením si cudzej veci. Zároveň podľa tvrdenia žalobcu žalovaný vedel o odstúpení žalobcu od kúpnej zmluvy so spoločnosťou Hydrostav, a.s. a o výhrade vlastníctva, o čom svedčia odkazy na listinné dôkazy. Uvedenú argumentáciu opretú o rozhodnutie ústavného súdu žalovaný rozhodne namietol z dôvodov, že žalovaný nadobudol vlastnícke právo k oceľovým dielcom v mesiacoch január až apríl 2002 dobromyseľne riadnym zaplatením dohodnutej zmluvnej ceny zhotoviteľovi (Hydrostav, a.s. Bratislava), žalovaný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva k oceľovým dielcom nevedel o existencii kúpnej zmluvy medzi žalobcom a zhotoviteľom (Hydrostav, a.s. Bratislava) a z tohto dôvodu ani o výhrade vlastníctva k predmetu kúpy a žalovaný nikdy neuznal vlastnícke právo žalobcu z dôvodu, že neexistoval právny titul, na základe ktorého by ho mohol uznať, žalovaný za vec riadne zaplatil, nemal žiadny právny vzťah so žalobcom, žalobca ako vyplýva z písomnej dokumentácie adresovanej žalovanému nepožadoval od žalobcu náhradu škody, ale sa snažil oceľové dielce znovu predať žalovanému za sumu, ktorú mal dohodnutú s pôvodným kupujúcim (Hydrostav, a.s. Bratislava) a o dobromyseľnosti žalovaného v jeho presvedčení, že je vlastníkom oceľových dielcov svedčia aj nasledujúce právne kroky, ktoré vykonal žalobca pred podaním žaloby o náhradu škody v tomto konaní, a to: podanie žaloby zo dňa 12.12.2003 na určenie práva podľa § 80 písm. c) O.s.p. na Okresný súd Bratislava II, pričom toto súdne konanie bolo zastavené na návrh žalobcu, ktorý žalobu zobral v celom rozsahu späť a uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 22Cb/316/2003-104 zo dňa 4.10.2004 bolo konanie zastavené. V uvedenej žalobe na strane 3, v druhom odseku žalobca okrem iného uvádza, že „odporcovia vykonali čiastočné spracovanie oceľovej konštrukcie (OK) tak, že tieto zvarmi spojili s betónovými piliermi, čím sa OK stali aj v súčasnosti sú súčasťou rozostavaného nefunkčného mosta. Tak došlo k spracovaniu OK o hmotnosti 463 398 kg, ktoré dodal navrhovateľ.“, pričom tak mal vykonať zhotoviteľ (Hydrostav, a.s. Bratislave) zjavne ešte pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok, t.z. pred 30.7.2002.

Súd si v ďalšom konaní vyžiadal od konkurzného súdu fotokópie z konkurzného spisu úpadcu Hydrostav, a.s. Bratislava týkajúce sa pohľadávok veriteľa Slovenská správa ciest, resp. Národná diaľničná spoločnosť, a.s. Bratislava. Krajský súd v Bratislave ako konkurzný súd písomným podaním zo dňa 16.4.2013, doručeným súdu dňa 19.4.2013, oznámil súdu, že spisový materiál nie je možné zaslať, nakoľko v súčasnosti prebieha proces prípravy na schválenie Konečnej správy, voči ktorej boli uplatnené námietky veriteľov. V prílohe oznámenia konkurzný súd zaslal konajúcemu súdu fotokópie pohľadávok konkurzného veriteľa Slovenská správa ciest evidovaného pod veriteľským zväzkov číslo 1636 s tým, že celkovo veriteľ uplatnil nárok vo výške 1.962.680.849,69 Sk v 1. triede. Správca konkurznej podstaty JUDr. Jozef Bolješik na prieskumnom pojednávaní dňa 21.4.2004 uznal pohľadávku vo výške 749.455,- Sk v 1. triede, zvyšok poprel. Pohľadávku v plnej výške poprel na prieskumnom pojednávaní veriteľ evidovaný pod č. zv. 2160: KAJRO, s.r.o., Kollárova 34, Trnava. Z tohto dôvodu prebiehal na Krajskom súde v Bratislave incidenčný spor sp. zn. 13Cbi 95/2004 navrhovateľa Slovenská správa ciest voči popierajúcemu veriteľovi KAJRO, s.r.o. Trnava. Súčasne Krajský súd v Bratislave predložil konajúcemu súdu rozsudok 13Cbi/95/2004-82 o priznaní nároku vo výške 749.455,- Sk v 1. triede.

Žalobca v ďalšom konaní uviedol, že ku všeobecnej záväznosti nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky pre všeobecné súdy, a to nálezov ako celku (výslovne výroku aj odôvodnenia) zaujal právny názor Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 343/2010 (zverejnený v Zo súdnej praxe 6/2011, č. 58, str. 233 a nasl.) tak, že: Všeobecné pravidlo, že proti nálezu ústavného súdu sa nemožno odvolať, má za následok, že nález vcelku (výrok aj odôvodnenie) predstavuje definitívne riešenie ústavnoprávnych otázok v konkrétnej veci, a preto musí byť vždy všeobecným súdom rešpektovaný a verne vykonaný v ďalšom štádiu konania. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu, vysloveného hoci aj v odôvodnení jeho predchádzajúceho nálezu, má vždy za následok aj porušenie práva na fair proces. Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v odôvodnení nálezu zo strany všeobecného súdu, zakladá aj porušenie princípu rovnosti, ako aj porušenie právnej istoty občanov, ktorej neopomenuteľnou súčasťou je dôvera jednotlivcov v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, v danom prípade všeobecného súdu. Aj keď ústavný súd nie je neomylný, musí trvať na tom, že v jednotlivých prípadoch je konečnosť sporu nepostrádateľným znakom spravodlivého procesu, a preto ako orgán s posledným slovom na území SR musí byť jeho právny názor v konkrétnej

veci nepodmienečne rešpektovaný. Opačný názor by odporoval princípu „kasačného rozhodovania“ a právneho štátu (všetko v náleze I. ÚS 343/2010). K obsahu písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 14.2.2013 právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že vzhľadom na princíp viazanosti všeobecných súdov tiež odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR konštatuje, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 14.2.2013 v tejto veci odporuje nižšie citovanému záväznému právnemu názoru Ústavného súdu SR vyslovenému v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 120/2011-35 zo dňa 16.6.2011 v tejto veci (str. 13 nálezu ústavného súdu II. ÚS 120/2011-35): „Z uvedeného teda vyplýva, že právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať.“ Taktiež v konaní zdôraznil, že žalovaný sa snaží tvrdiť niečo iné, než čo právne záväzne pre súd prvého stupňa vyriešil už Ústavný súd SR v predmetnom náleze. Nie je možné preukázať opak z dôvodu, že vlastnícke právo v prospech žalobcu posúdil Ústavný súd SR aj vzhľadom na odstúpenie od zmluvy o dielo, teda neexistencia právneho titulu (zmluvy o dielo) bola konštatovaná už v predmetnom náleze. Ústavný súd SR jasne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, z ktorých skutočností učinil právny záver, že „právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve sťažovateľky, ktorá jediná mala oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať“. Právny predchodca žalovaného naviac vedel tiež o oboch odstúpeniach od zmlúv, tak kúpnej, ako aj o dielo (sám odstúpil od zmluvy o dielo), a tiež o výhrade vlastníctva (str. 12 a 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Právny predchodca žalovaného v čase, keď zapracoval predmetných 18 kusov oceľových dielcov do diela (v roku 2004), tak konal plne s vedomím, že predmetné oceľové dielce sú vo vlastníctve žalobcu, ktorý jediný mal oprávnenie ako vlastník s týmito oceľovými dielcami disponovať (t.j. sťažovateľka v zmysle str. 13 nálezu II. ÚS 120/2011-35). Tento právny názor ako právne záväzný konštatoval pre seba už Krajský súd v Bratislave v uznesení č. k. 1Cob/360/2011-808 zo dňa 6.10.2011. Z vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že žalovaný sa s tým nemieni zmieriť, i keď ide o právny názor právne záväzný pre súdy v tejto veci konajúce, ktorý nie je možné zmeniť. K žalovaným uplatnenej námietke premlčania právny zástupca žalobcu v predmetnom písomnom vyjadrení uviedol, že i keď žalovaný námietku uplatnil len „z dôvodu právnej istoty“, žalobca musí nesúhlasiť s námietkou premlčania, nárok na náhradu škody nie je za žiadnych okolností premlčaný. Škoda, náhrady ktorej sa žalobca domáha, nevznikla skôr ako reálnym zabudovaním predmetných 18 kusov dielcov do stavby diaľnice D1, čo prebehlo najskôr podľa stavebného denníka v novembri, resp. v decembri roku 2004 (č. l. 539 spisu). Premlčacia doba začala plynúť najskôr v deň zabudovania predmetných 18 kusov dielcov oceľovej konštrukcie do mosta diaľnice D1, pričom priloženou fotodokumentáciou je zdokumentované, že v októbri roku 2004 konštrukcia bola uložená na parkovisku pred areálom motokrosu. Konštrukcia nikdy predtým ani nebola dodaná na stavenisko. Žaloba v tejto veci o zaplatenie 245.065,29 EUR s príslušenstvom (vtedy 7.382.837,06 Sk) bola súdu podaná už dňa 21.7.2006, t.j. hlboko pred uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a taktiež trojročnej objektívnej premlčacej doby, ak by sa vôbec aplikovali tieto doby, a nie štvorročná premlčacia doba, k čomu žalobca tvrdí, že premlčacia doba je štvorročná podľa Obchodného zákonníka, avšak i tak bola žaloba podaná do dvoch rokov od vzniku škody, ktorá vznikla zabudovaním dielcov, ktoré boli aj podľa nálezu ústavného súdu vlastníctvom právneho predchodcu žalobcu až do ich zabudovania v roku 2004 do stavby diaľnice (podľa č. l. 539 spisu neboli zabudované pred 30.11.2004).

Súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie znaleckým ústavom z odboru „Stavebníctvo“. Znalecký posudok č. 13/2014 zo dňa 2.5.2014 spracovala Slovenská technická univerzita v Bratislave, Stavebná fakulta, Ústav súdneho znalectva prostredníctvom riešiteľov N.. P. Y. - znalec a N.. Y. W., EUR ING - znalec. Predmetný znalecký posudok určuje, že všeobecná hodnota 18 kusov oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli I./2002 predstavovala sumu 263.913,90 EUR = zaokrúhlene 263.900,- EUR vrátane DPH 23% a všeobecná hodnota 18 kusov oceľových konštrukcií o celkovej hmotnosti 127 708,65 kg v kvartáli IV./2004 predstavovala sumu 275.926,76 EUR = zaokrúhlene 275.900,- EUR vrátane DPH 19%.

Žalobca vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že s jeho závermi súhlasí. Žalovaný k znaleckému posudku uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že všeobecná hodnota majetku stanovená v znaleckom posudku je vyššia ako nárok vyčíslený v petite žaloby, žalovaný z opatrnosti vznáša námietku premlčania napriek skutočnosti, že žalobca svoj nárok zatiaľ nevzniesol, pričom žalovaný poukázal na skutočnosť, že zvýšenie požadovanej náhrady by znamenalo nový návrh uplatnený v konaní so všetkými dôsledkami, s ktorými zákon tento právny úkon spája. Rovnako žalovaný namietal skutočnosť, že znalci sa

vo vypracovanom znaleckom posudku nijakým spôsobom nevysporiadali s amortizáciou oceľových konštrukcií, keď medzi ich dodaním na stavenisko a ich zapracovaním do stavby diaľnice uplynuli viac ako dva roky a konštrukcie boli uložené na stavenisku pod vplyvom poveternostných podmienok. Na základe uvedených skutočností žalovaný so závermi znaleckého posudku nesúhlasí.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. §§ 1, 126 ods. 1, 365, 369, 387, 388, 393, 397, 398 Obch. zák. a §§ 415, 420 ods. 1, 2 a 3, 424, 442 ods. 1, 3, 443 Obč. zák. (OZ). Po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd rešpektujúc právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 pod č. k. II. ÚS 120/2011-35 a rešpektujúc právny názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.10.2011 pod č. k. 1Cob/360/2011-808 dospel k záveru, že zabudovaním predmetných 18 kusov oceľových dielcov vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu do stavby diaľnice D1 Ladce - Sverepec v mesiacoch november - december 2004 na základe príkazu právneho predchodcu žalovaného došlo k odňatiu predmetných vecí z majetku právneho predchodcu žalobcu, čím došlo na strane právneho predchodcu žalobcu ku vzniku škody, ktorej výška bola jednoznačne ustálená znaleckým posudkom vypracovaným v danej veci a stanovujúcim všeobecnú hodnotu predmetných vecí v čase ich zabudovania do stavby diaľnice, pričom náhrada škody uplatňovaná žalobcom v danom konaní neprevyšuje výšku škody ustálenú znaleckým posudkom. Vzhľadom na skutočnosť, že ku vzniku škody došlo v priebehu mesiacov november - december 2004 a žaloba o náhradu škody zo dňa 17.7.2006 bola súdu doručená dňa 24.7.2006, je zrejmé, že námietka premlčania uplatnená v danom konaní žalovaným je skutkovo i právne irelevantná, pričom je potrebné uviesť, že žaloba o náhradu škody bola súdu doručená v rámci plynutia tak premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka, ako aj v rámci plynutia premlčacej doby v zmysle Občianskeho zákonníka, pričom však v danom prípade je potrebné podľa názoru súdu posudzovať premlčanie v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko predmetná škoda jednoznačne vznikla v súvislosti s obchodnoprávnymi vzťahmi účastníkov, resp. ich právnych predchodcov. Právny predchodca žalobcu vyzval žalovaného na náhradu škody listom zo dňa 2.11.2005, ktorý bol žalovanému doručený dňa 11.11.2005, pričom v predmetnom liste právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému na úhradu spôsobenej škody vo výške 7.382.837,06 Sk (245.065,29 EUR) lehotu 5 dní od doručenia tejto výzvy, t.j. posledným dňom na splnenie predmetného peňažného záväzku žalovaným bol deň 16.11.2005, v dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania so splnením svojej povinnosti až dňom 17.11.2005, a nie dňom 12.11.2005, od ktorého žalobca v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. S poukazom na zistené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, t.j. určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 245.065,29 EUR predstavujúcu náhradu škody spolu s príslušenstvom predstavujúcim úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 245.065,29 EUR od 17.11.2005 do zaplatenia. V zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania, t.j. v časti úroku z omeškania za obdobie od 12.11.2005 do 16.11.2005 súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p..

Do vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol ho zmeniť tak, že odvolací súd žalobu ako nedôvodnú zamietne. V odôvodnení odvolania argumentoval všetkými dôvodmi, ktoré uviedol pred súdom prvého stupňa, pričom zdôraznil, že v konaní nebolo preukázané, že by jeho právna predchodkyňa vedela o výhrade vlastníckeho práva zakotveného v zmluve medzi právnym predchodcom žalobcu a obchodnou spoločnosťou Hydrostav a.s.. Opätovne poukázal na nález Ústavného súdu SR a neinformovanosť tohto súdu, ktorý rozhodol o sťažnosti žalobcu bez toho, aby preštudoval riadne spisový materiál. Zdôraznil, že neporušil žiadnu zmluvnú povinnosť, ktorá by zakladala nárok na náhradu škody a tiež vytkol súdu prvého stupňa z uvedených dôvodov nesprávne právne posúdenie veci.

K odvolaniu žalovaného sa písomne a tiež obsiahlo vyjadril žalobca a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako správny potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. Zopakoval niektoré tvrdenia, ktoré uviedol pred súdom prvého stupňa a zdôraznil, že odvolateľ nenapadol v podstate naplnenie predpokladov vzniku nároku na náhradu škody ani výšku a jediné čo namietol je vlastníctvo oceľových dielcov a toto bolo právne záväzným spôsobom v prospech žalobcu vyriešené Nálezom Ústavného súdu SR a následným uznesením odvolacieho súdu, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Tvrdenia žalovaného o nedostatočnom naštudovaní veci Ústavným súdom SR považuje za zavádzajúce a neprípustné.

Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poznamenáva, že nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu žalovaného, že nevedel o výhrade vlastníckeho práva žalobcu k predmetným oceľovým konštrukciám, nakoľko toto bolo predmetom rokovaní zúčastnených strán ako i výzvy právneho predchodcu žalobcu jeho právnemu predchodcovi - Slovenskej správe ciest. Vznik škody a zodpovednosť za vznik škody vyriešil už záväzne Ústavný súd SR a preto nebolo možné prihliadať na argumenty žalovaného o tom, že neexistuje žiaden záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

Na základe uvedeného Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako správny potvrdil.

Napadnutým uznesením č.k. 26Cb/174/2011-1113 zo dňa 16.1.2015 súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu v sume 1.746,81 EUR na účet súdu prvého stupňa. Rozhodol tak podľa § 148 ods. 1 O.s.p. s ohľadom na výsledok konania, v ktorom bol žalovaný neúspešný a preto náhradu trov štátu znáša vždy neúspešný účastník konania. Náhrada trov štátu pozostáva zo sumy 56,16 EUR, ktoré boli vyplatené súdom svedkovi T. W. a zo sumy 1.690,65 EUR ako znalečné vyplatené za vypracovaný znalecký posudok, na základe uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 2.6.2014 pod č.k. 26Cb/174/2011-1055.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a navrhol ho pre nesprávne právne posúdenie zrušiť a o trovách štátu rozhodnúť až po rozhodnutí vo veci samej na základe jeho odvolania. K predmetnému uzneseniu uviedol, že na zaplatenie časti znalečného bol zaviazaný prvostupňovým rozsudkom v trovách konania v sume 500,- EUR, ktoré žalobca platil ako preddavok a preto je toho názoru, že súd duplicitne v uznesení v tejto sume rozhodol duplicitne.

Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd prejednaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne vo veci zistil skutkový stav a vec i správne právne posúdil, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na doplnenie poznamenáva, že súd prvého stupňa priznal znalečné uznesením zo dňa 2.6.2014 v sume 2.690,65 EUR, z čoho 1.000,- EUR bolo platené preddavkom (každý z účastníkov po 500,- EUR). 500,- EUR, ktoré platil žalobca má žalovaný uložené mu zaplatiť v rozsudku vo veci samej, teda v jeho výroku o náhrade trov konania. 500,- EUR platil sám žalovaný a preto keď súd prvého stupňa uložil povinnosť zaplatiť z tohto znalečného ako náhradu trov štátu sumu 1.690,65 EUR, rozhodol tak správne a nedopustil sa žiadnej duplicity tak, ako tvrdil žalovaný v odvolaní.

Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako správne.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli na nákladoch

právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu vo výške 911,25 EUR, čo spolu s 20% DPH predstavuje sumu 1.093,50 EUR (§ 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.