Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/49/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212222222 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212222222.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobcu: Intrum Justitia Slovakia s.r.o., so sídlom Karadžičova 8, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom v Bratislave, proti žalovanému: Ľ. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, K., za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. Legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v Stropkove, o zaplatenie 241,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 11C 183/2012 - 82 zo dňa 26.09.2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 11C 183/2012-82 zo dňa 26.09.2013 zamietol návrh žalobcu o zaplatenie 241,18 eur s príslušenstvom, žalovanému nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 105,37 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca sa podaným návrhom domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 241,18 eur s príslušenstvom z dôvodu, že na základe zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby a poskytovanie ďalších produktov a služieb k tomuto účtu pod číslom XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou I. O. U..W.. so sídlom Z. K.. X, O., poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému povolené prečerpanie na bežnom účte v rozsahu úverového rámca v sume 5.000,- Sk (165,97 eur). Žalovaný v rozpore so zmluvným dojednaním po poskytnutí povoleného prečerpania na účte nezabezpečil dostatok peňažných prostriedkov na úhradu splátok, úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov na svojom účte, a preto právny predchodca žalobcu v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu zúčtoval svoje pohľadávky voči žalovanému na ťarchu jeho účtu, čím sa účet žalovaného dostal do nepovoleného prečerpania, ktoré žalovaný nevyrovnal v lehote do 29.09.2007 a v dôsledku toho sa dostal do omeškania. Právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o bežnom účte a účet žalovaného zrušil. Odstúpením o zmluvy o bežnom účte vzniklo právnemu predchodcovi žalobcu právo na vrátenie dlžnej sumy vo výške 241,18 eur rovnajúcej sa nepovolenému prečerpaniu, ktoré vzniklo na účte žalovaného spolu s príslušenstvom. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou I. O. U..W.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, a to dňa 14.12.2009 vo výške 241,18 eur s príslušenstvom. Vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove vstúpil do konania a to podaním doručeným súdu dňa 18.07.2012. Vedľajší účastník podaním doručeným súdu dňa 21.11.2012 vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku, ktorú neskôr doplnil o vyjadrenie zo dňa 06.08.2013. V námietke poukázal na ustanovenie § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v súlade so Zákonom č. 616/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004 a ktorým bol zavedený pojem spotrebiteľská zmluva. Podľa dôvodovej správy k Zákonu č. 616/2004 Z.z. išlo o terminologické zosúladenie s Občianskym zákonníkom, a preto aj typové zmluvy uzatvorené pred 25.11.2004 je potrebné považovať za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje § 879f Občianskeho zákonníka. Preto zmluva, ktorá je právnym titulom uplatňovaného nároku, je spotrebiteľskou zmluvou. Vedľajší účastník poukázal na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je zákaz, aby sa zmluvné podmienky spotrebiteľských zmlúv odchýlili od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Preto aj keď spotrebiteľ súhlasí, aby sa jeho vzťah s dodávateľom riadil podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka režimom obchodného kódexu, nemôže si privodiť zhoršenie svojho právneho postavenia, ktoré mu garantuje Občiansky zákonník. Zmluvná podmienka koncipovaná v rámci predformulovanej štandardnej zmluvy spotrebiteľa nezaväzuje, pokiaľ je formulovaná nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka. Ide o jednostrannú konventnosť ustanovenia Občianskeho zákonníka v záujme vyššej ochrany spotrebiteľa pri predformulovaných štandardných zmluvách. Vedľajší účastník tvrdil, že v danom prípade je potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu podľa Občianskeho zákonníka. Ak teda žalobca podal návrh na súd po uplynutí premlčacej doby, je potrebné návrh zamietnuť. Právny zástupca žalobcu tvrdil, že námietka premlčania, ktorú podal vedľajší účastník, je neopodstatnená, nakoľko medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 20.08.2003 uzavretá zmluva o bežnom účte s možnosťou čerpania peňažných prostriedkov formou povoleného prečerpania podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka, z ktorej nároky vznikli dňa 30.09.2007, teda pred 01.01.2008, pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z.z. Záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte s možnosťou prečerpania úveru formou povoleného prečerpania uzavretej dňa 20.08.2003, má charakter absolútneho obchodu a vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, čo je charakteristické pre zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka, ale vznikla až dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok žalobcu poskytnúť v prospech žalovaného finančné plnenie a zároveň záväzok žalovaného takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok splácať v dohodnutých splátkach. Preto nie je možné pri posudzovaní povahy zmluvy v predmetnom spore aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a je potrebné premlčanie práva vzhľadom na charakter a povahu zmluvy posudzovať podľa predpisov Obchodného zákonníka. Právny zástupca žalobcu tiež tvrdil, že zmluva o bežnom účte, ktorá bola uzavretá v danej veci, nebola ako zmluvný typ spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy bez ohľadu na právnu formu bolo uskutočnené až novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2008, pričom v zmysle prechodného ustanovenia § 879j Občianskeho zákonníka sa vznik právnych vzťahov pred 01.01.2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2008 posudzujú podľa doterajších predpisov, teda podľa Občianskeho zákonníka platného a účinného pred 01.01.2008. Súd prvého stupňa právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka a § 111 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. V prejednávanej veci podal námietku premlčania vedľajší účastník na strane žalovaného a súd sa stotožnil s jeho argumentáciou ohľadom uplynutia premlčacej doby, a preto dospel k záveru, že uplatnený nárok žalobcu je premlčaný. Súd dospel k záveru, že napriek charakteru zmluvného záväzku účastníkov konania ako absolútneho obchodu (§ 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka) je v záujme zvýšenej ochrany žalovaného vystupujúceho v postavení spotrebiteľa potrebné aplikovať premlčaciu dobu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, pretože je pre spotrebiteľa priaznivejšia ako premlčacia doba upravená v § 397 Obchodného zákonníka. Preto za danej situácie právo na zaplatenie povoleného prečerpania bolo možné uplatniť prvýkrát dňa 29.09.2007, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením a kedy trojročná premlčacia lehota podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 29.09.2010. Návrh bol podaný dňa 29.09.2011, a preto je námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom na strane žalovaného dôvodná a súd návrh ako premlčaný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovaný si trovy konania neuplatnil a ani žiadne trovy mu nevznikli a nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. O trovách vedľajšieho účastníka súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatnenie a bránenie práva proti žalobcovi, ktorý úspech nemal. Náhrada trov konania je priznaná ako trovy právneho zastúpenia v sume 105,37 eur za 3 úkony právnej služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie vo veci samej, vyjadrenie v základnej sadzbe tarifnej odmeny 21,58 eur, 1 úkon a 2x režijný paušál 7,63 eur za rok 2012 a 1x režijný paušál 7,81 eur za rok 2013 a k tomu 20% DPH. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 13.11.2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 14.11.2013 a v ktorom žiadal, aby odvolací súd návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovel a priznal mu aj trovy konania. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že pre účasť vedľajšieho účastníka vystupujúceho na strane žalovaného v konaní, je nevyhnutný aj súhlas samotného žalovaného so vstupom vedľajšieho účastníka do konania a s pomocou v spore. V odvolaní žalobca namietal nesprávne posúdenie veci, pokiaľ ide o charakter a povahu zmluvy o bežnom účte uzavretej dňa 20.08.2003, z ktorej nároky vznikli dňa 30.09.2007, a to pred 01.01.2008. Nesprávne právne posúdenie zmluvy o bežnom účte a aplikovanie predpisov občianskeho práva týkajúcich sa premlčania na uvedený právny vzťah mali za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci, ktoré je poskytnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že jeho pohľadávka nebola v čase začatia konania premlčaná, a preto nebol dôvod na zamietnutie jeho návrhu. Podľa § 1 ods. 3 prvá veta Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon sa nevzťahuje ani na úver formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutý bankou iným spôsobom ako na kreditnú kartu, tým nie je dotknuté ustanovenie § 3 ods. 6. V zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákonníka sa spravujú vzhľadom na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o bežnom účte. Citované zákonné ustanovenie je konventným ustanovením, a preto sa účastníci konania nemôžu od neho odchýliť ani ho vylúčiť podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka. Záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o bežnom účte s možnosťou čerpania úveru formou povoleného prečerpania uzavretej dňa 20.08.2003 má charakter absolútneho obchodu, pretože vždy podlieha režimu Obchodného zákonníka. Okrem toho ďalším dôvodom, pre ktorý nemožno na danú vec aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadom spotrebiteľských zmlúv, teda aj premlčanie podľa Občianskeho zákonníka, je ustanovenie § 879j Občianskeho zákonníka. Predmetná zmluva nebola ako zmluvný typ spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 v tom čase platného a účinného Občianskeho zákonníka. Výpočet spotrebiteľských zmlúv podľa tohto ustanovenia v znení do 31.12.2007 má taxatívny charakter, pretože presne stanovuje skupinu zmlúv, ktoré bolo možné považovať za spotrebiteľské. Vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy ako akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom bez ohľadu na právnu formu, bolo uskutočnené až novelou Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 01.01.2008. Úpravu spotrebiteľských zmlúv preto podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka možno použiť jedine na zmluvy uzavreté so spotrebiteľom po 01.01.2008, ak nárok z tejto zmluvy vznikol do 01.01.2008 po účinnosti novely Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007. Nerešpektovanie § 879j Občianskeho zákonníka narušuje princíp ochrany a zachovania právnej istoty. Námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom na strane žalovaného, na ktorú súd nemal vôbec prihliadať v tomto konaní, neobstojí, nakoľko žalobca podal žalobný návrh ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Pohľadávka sa stala splatnou dňa 29.09.2007 a žaloba bola podaná dňa 29.09.2011, a to pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby. Žalobca tvrdil, že právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nebola prijatá za účelom ochrany spotrebiteľa. Zároveň napadol odvolaním aj výrok, ktorým súd zaviazal žalobcu na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, a to pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s právnym názorom v podanom odvolaní a rozsudok potvrdí ako vecne správny. Žiadal, aby o náhrade trov konania bolo rozhodnuté tak, že náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného súd nepriznáva. S prihliadnutím na dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1. prvá veta O.s.p. V tej súvislosti uviedol, že z povahy inštitútu vedľajšieho účastníctva plynie, že jeho účelom je pomôcť niektorému z účastníkov z prvého konania. Vedľajší účastník v tomto spore je združením podľa § 25 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a toto združenie môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi a o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa. Podmienkou, ktorá sa vyžaduje pre zápis združenia, je aj jeho aktívne pôsobenie v oblasti ochrany spotrebiteľa po dobu najmenej 2 roky. Preto účelom Združenia na ochranu spotrebiteľa je vo všeobecnosti aktívna ochrana spotrebiteľov aj v spotrebiteľských súdnych sporoch. Preto také združenie musí byť spôsobilé poskytovať kvalifikovanú právnu ochranu a pomoc spotrebiteľovi bez toho, aby muselo byť zastúpené advokátom. Pri zastúpení združenia advokátom nemožno zastávať názor, že združeniu vznikol nárok na náhradu potrebných trov právneho zastúpenia na účelné uplatnenie alebo bránenie práva. Okrem toho vedľajší účastník používa opakovane rovnaké formulárové podania v každom jednom spore, v ktorom vystupuje bez vedomosti povahy a základu sporu. Preto jeho obrana spočíva len vo vznesení námietky premlčania. Na základe týchto skutočností žiadal, aby náhrada trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného, nebola priznaná s poukazom na § 150 ods. 1 O.s.p. Z uvedených dôvodov žalobca žiadal, aby súd odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel a uplatnil si trovy konania v sume 35,27 eur, trovy právneho zastúpenia v sume 35,27 eur za jeden úkon právnej služby, režijný paušál a DPH. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, preto sa nejedná o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisu dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne. Predmetom tohto konania je úhrada istiny 241,18 eura s príslušenstvom. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o bežnom účte č. XXXXXXXXXX a žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie v rámci platného úverového rámca 5.000 Sk (165,97 eur). Žalovaný v rozpore so zmluvným dojednaním po poskytnutí povoleného prečerpania na účte nezabezpečil dostatok peňažných prostriedkov na úhradu splátok, úrokov, poplatkov a ostatných záväzkov na svojom účte, a preto právny predchodca žalobcu v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami zúčtoval svoje pohľadávky voči žalovanému na ťarchu jeho účtu, čím sa účet dostal do nepovoleného prečerpania, ktoré žalovaný nevyrovnal v lehote do 29.09.2007 a v dôsledku toho sa dostal do omeškania. Právny predchodca žalobcu odstúpil od zmluvy o bežnom účte a účet žalovaného zrušil. Odstúpením o zmluvy o bežnom účte vzniklo právnemu predchodcovi žalobcu právo na vrátenie dlžnej sumy vo výške 241,18 eur, rovnajúcej sa nepovolenému prečerpaniu, ktoré vzniklo na účte žalovaného spolu s príslušenstvom. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá bola uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou I. O. U..W.. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, a to dňa 14.12.2009 vo výške 241,18 eur s príslušenstvom. Vedľajší účastník Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove vstúpil do konania, a to podaním doručeným súdu dňa 18.07.2012. Vedľajší účastník podaním doručeným súdu dňa 21.11.2012 vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku, poukázal na ustanovenie § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v súlade so Zákonom č. 616/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004 a ktorým bol zavedený pojem spotrebiteľská zmluva. Podľa dôvodovej správy k Zákonu č. 616/2004 Z.z. išlo o terminologické zosúladenie s Občianskym zákonníkom, a preto aj typové zmluvy uzatvorené pred 25.11.2004 je potrebné považovať za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje § 879f Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa žalobu zamietol s prihliadnutím na námietku premlčania, keď počiatok plynutia premlčacej doby stanovil dňom 29.09.2007, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením a kedy trojročná premlčacia lehota podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 29.9.2010. Súd prvého stupňa aplikoval ustanovenia právnych predpisov zamerané na ochranu spotrebiteľa, vyplývajúce najmä zo smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako i ustanovenia Občianskeho zákonníka prijaté dňom 01.05.2004, t.j. dňom vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie na to, aby spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana, ktorého vyjednávacia pozícia sa nemôže porovnávať s dodávateľom, neutrpel ujmu neznalosťou právnej úpravy a boli aplikované možnosti, ktoré mu táto prináša. Na predmetnú vec sa vzťahujú ustanovenia právneho predpisu, a to § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa obsiahnutá aj v Občianskom zákonníku je daná jeho nerovným postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ, vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily, z ekonomickej nerovnosti a neúmernosti zdrojov (vo veciach spotrebiteľského úveru je to spotrebiteľ, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov žiada úver u veriteľa, ktorý má úverovanie v predmete podnikania). Systém ochrany spotrebiteľa (zavedený Smernicou EHS č. 93/13) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnomernom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska ako vyjednávacej sily, tak úrovne informovanosti, čo vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. I ten, kto ako spotrebiteľ uzavrel zmluvu o bežnom účte a o jeho povolenom prečerpaní v rámci stanoveného limitu, ktorý sa dostal do nepovoleného prečerpania, má právo na ochranu formou zákonných ustanovení prijatých na ochranu spotrebiteľa. V prejednávanej veci je predovšetkým potrebné zistiť to, či ide o vzťah spotrebiteľský, kde na jednej strane vystupuje dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ. Zmluvný vzťah účastníkov bol uzavretý s právnym predchodcom žalobcu, ktorým bola I. O., U..W.. a na druhej strane vystupoval žalovaný ako fyzická osoba. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na strane dodávateľa tu vystupovala I. O., U..W.. zameraná na poskytovanie bankových, investičných a iných služieb, ktoré dodávala i fyzickým osobám (porovnaj výpis z obchodného registra na internete) a žalovaný vystupoval ako fyzická osoba, teda ako subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, predmetný bežný účet bol pre jeho osobnú potrebu, pričom žalobca iný účel zriadenia a vedenia tohto bežného účtu nepreukázal. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník, "V. G. V." dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality. U spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať všeobecnú úpravu spotrebiteľských zmlúv (§ 52 až 54), ako aj osobitnú úpravu uvedenú v príslušných ustanoveniach zmluvných typov. Zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky či obchádzanie niektorej neprijateľnej podmienky, a to by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchylnú úpravu, ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, bude platiť priaznivejší výklad obsahu zmluvy v prospech spotrebiteľa. Ochranu spotrebiteľa zabezpečuje súhrn právnych noriem zameraných na vyvažovanie faktickej nerovnosti medzi spotrebiteľom a dodávateľom v záväzkovo-právnom vzťahu, ktorých cieľom je chrániť spotrebiteľa pri uspokojovaní jeho potrieb, realizácii spotrebiteľských práv, ako aj pri uplatňovaní nárokov v konaniach pred príslušnými orgánmi. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy) spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. V danom prípade nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy, pretože právny predchodca žalobcu uzavrel so žalovaným zmluvu v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a žalovaný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť 1. apríla 2004) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny charakter, a preto bolo v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií potrebné túto úpravu aplikovať. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo dňa 05.02.2013 sp.zn. 3 Cdo 157/2012. Na uvedený právny vzťah sa však aplikuje aj § 23a zákona č.634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý označuje takúto zmluvu za spotrebiteľskú. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy, avšak aj ustanovenie § 52 ods. 2 účinné od 1.4.2015. Podľa § 52 ods. 2 OZ v znení od 01.04.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V zmysle vyššie uvedených všeobecne prijímaných právnych názorov teda platí aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2015 a na ktoré sa uvedené zákonné ustanovenia aplikuje (§ 52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. OZ a čl. IV. zák. č. 151/2014 Z.z.). V preskúmavanom prípade odvolací súd vzal na zreteľ § 52 ods. 2 veta tretia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, ktorý svoje rozhodnutie v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy odôvodnil takto: „aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu)“. Čo sa týka aplikovateľnosti citovaných zákonných ustanovení, dovolací súd uvedené zákonné ustanovenia bezprostredne aplikoval bez ohľadu na to, kedy predmetná žaloba bola doručená súdu, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových právnych predpisov, tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (okresné, odvolacie či dovolacie konanie). Žalovaný a vedľajší účastník v konaní uplatnili námietku premlčania. Súd prvého stupňa sa s ňou vysporiadal tak, že nárok považoval za premlčaný. S týmto záverom sa plne stotožňuje aj odvolací súd, i keď ako bolo uvedené vyššie, tento nárok bolo potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní, pretože uvedená právna úprava je pre žalovaného, ktorý vystupuje v konaní v postavení spotrebiteľa priaznivejšia, pretože núti dodávateľa k tomu, aby neponechal spotrebiteľa v právnej neistote o uplatňovanom nároku, aby tento uplatnil v rozumnej premlčacej dobe tri roky (§ 101 Občianskeho zákonníka) Žalobca preto nestihol žalobu podať v lehote, v ktorej by mu bolo možné uplatnené právo priznať autoritatívnym rozhodnutím súdu, keď bolo potrebné prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného a vedľajšieho účastníka. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, rozhodol vecne správne, a tak odvolací súd toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Žalobca sa v odvolacom konaní domáhal zmeny prvostupňového rozhodnutia v časti trov prvostupňového konania, keďže nesúhlasil s ich priznaním v prospech vedľajšieho účastníka, ktorému súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania v sume 99,40 eura. Žalobca poukazoval vo svojom odvolaní najmä na to, že úkony vedľajšieho účastníka boli neadresné a jeho zastúpenie v konaní tiež nadbytočné, pretože námietku premlčania vzniesol sám žalovaný. V danom prípade v dôsledku odvolania žalobcu bolo potrebné vyporiadať sa so skutočnosťou, či účasť vedľajšieho účastníka v konaní je nadbytočná a či jeho úkony, za ktoré mu bola priznaná odmena, boli úkonmi účelnými. Všeobecne pre náhradu trov konania v sporovom konaní platí zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zásada úspechu vo veci znamená, že účastník, ktorý mal v sporovom konaní plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania. Posúdenie účelnosti pritom závisí od konkrétnych okolností tej - ktorej právnej veci. V predmetnej právnej veci vedľajší účastník riadne hájil práva účastníka, na strane ktorého vystupuje. Samotná okolnosť, či sa dá v danej veci zastúpiť právnym zástupcom, je na voľbe vedľajšieho účastníka, pričom medzi trovy konania podľa § 137 O.s.p. patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Z uvedených dôvodov vedľajšiemu účastníkovi patrí náhrada trov konania titulom právneho zastúpenia. Podania vedľajšieho účastníka obsahujú skutočnosti, ktoré boli dôvodom zamietnutia žaloby a dôvodom úspechu žalovaného v konaní. Vedľajší účastník doručil súdu prvého stupňa podanie, v ktorom uplatnil námietku premlčania, ktorú následne vo vzťahu k žalovanému aj konkretizoval a žalovaný si ju v plnom rozsahu osvojil(uplatnil ju až po oboznámení sa s námietkou vedľajšieho účastníka). Preto odvolací súd považoval trovy vedľajšieho účastníka za účelné, vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a priznané v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. Preto odvolanie žalobcu ani v tejto časti nie je dôvodné a tak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa i v tejto časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p.). Žalovanému odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil, rsp. v odvolacom konaní nebol činný a trovy odvolacieho konania mu nevznikli. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.