Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/755/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213204318 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213204318.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci navrhovateľa: V.. R.. W. H., nar. X.X.XXXX, M. X O. I., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. CIMRÁK, s.r.o., Štefánikova 7 v Nitre, proti odporcovi: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1 v Bratislave, IČO: 31 320 155, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. júna 2014 č.k. 14C 47/2013-112 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e . Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie o návrhu navrhovateľa o uložení povinnosti odporcovi zdržať sa používania poplatku za vedenie úverového účtu alebo správu úveru. Vo zvyšku návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia 240 € (zaplatený poplatok za poskytnutie úveru) spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % od 27.7.2012 do zaplatenia, 19,80 € (zaplatené poplatky za vedenie úverového účtu dlžníka a správu úveru), zamietol a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo skutkových tvrdení navrhovateľa, že s odporcom uzatvoril dňa 23.7.2012 Zmluvu o financovaní bývania reg. č. XXX/XXXXXX/XX-XXX/XXX. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie úveru v celkovej čiastke 60.000 € (z toho 42.000 € hypotekárny úver a 18.000 € spotrebný úver) na účel nadobudnutia nehnuteľnosti. Túto zmluvu navrhovateľ mal uzatvoriť v dobrej viere a keďže v predmetnej veci ide o tzv. adhéznu zmluvu, nebola mu daná žiadna možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť jej obsah, mohol ju iba podpísať alebo odmietnuť ako celok. Na základe čl. 12 Zmluvy v spojení s čl. 6 Základných podmienok úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy, vznikla navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi jednorazový poplatok za poskytnutie úveru v sume 240 € a mesačný poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru v sume 3,30 €. Jednorazový poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru za mesiace august, september, október, november a december 2012 a január 2013 boli navrhovateľom riadne zaplatené. Za uvedené poplatky mu však odporca neposkytol žiadne ekvivalentné protiplnenie a zo Zmluvy ani nie je jasné, aké ekvivalentné protiplnenia za ne mali, resp. majú byť poskytnuté. Prejavil záujem iba o tri doplnkové služby - splácanie hypotéky inkasom z Flexiúčtu VÚB, pravidelné zasielanie príjmu na Flexiúčet VÚB a poistenie nehnuteľnosti, pričom za tieto mu bola poskytnutá zľava z hrubej marže odporcu v celkovej výške 0,45 % p.a. O vedenie úverového účtu dlžníka a správu úveru v sume 3,30 € za mesiac navrhovateľ záujem neprejavil. Bez ohľadu na to, ako je poplatok nazvaný, ide o službu, ktorej poskytovanie je podľa neho predovšetkým v záujme odporcu, ktorý vďaka osobitnému úverovému účtu vo svojom vlastnom záujme dokumentuje aktuálny stav jeho záväzkov a kontroluje, či riadne a včas plní svoje záväzky. Takéto služby mu však neposkytujú žiadne nové informácie, nakoľko všetky potrebné informácie týkajúce sa úveru sú uvedené v Zmluve, prípadne v splátkovom kalendári a splácanie úveru môže zdokumentovať napríklad výpisom zo svojho bežného účtu. Poukázal na to, že aj nemecký Spolkový súdny dvor rozhodol, že vyberanie poplatkov za vedenie úverového účtu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže výpis z účtu klientovi žiadnu novú informáciu neprináša (rozsudok XI ZR 388/10). Nemecké právo upravujúce ochranu spotrebiteľa vychádza z rovnakého základu ako príslušné právo Slovenskej republiky, a to zo Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Bol toho názoru, že pokiaľ ide o poplatok za poskytnutie úveru, § 499 Obchodného zákonníka síce umožňuje dojednať odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa, avšak takáto odplata musí byť v zmluve výslovne dojednaná. Navyše podľa citovaného § 499 nejde o odplatu za poskytnutie úveru, ale o odplatu za samotné dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť dlžníkovi na požiadanie peňažné prostriedky, t.j. za uzatvorenie úverovej zmluvy (dá sa povedať za "rezervovanie" peňažných prostriedkov pre dlžníka), pričom nárok na takúto odmenu vzniká bez ohľadu na to, či úver bude alebo nebude vyčerpaný. Odplatou odporcu za poskytnutie úveru je úrok a nie osobitné poplatky, ktoré ho tým fakticky nútia platiť za získanie úveru duplicitne. Zmluvné dojednania, ktoré zakladajú jeho povinnosť platiť uvedené poplatky, tak dosahujú intenzitu hrubého nepomeru práv a povinnosti v neprospech spotrebiteľa, čím sa dostávajú do rozporu s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov, najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že zákonná úprava ochrany spotrebiteľa vychádza z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkaného tovaru a služieb, čo zodpovedá poctivému prístupu v podnikaní. Tým je podľa neho vyjadrená snaha, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi (18Co/136/2010). Ak takýmto spôsobom nepostupuje, spreneverí sa princípu dôvery, resp. princípu právnej istoty druhého účastníka zmluvného vzťahu, ako bol definovaný Ústavným súdom ČR v Náleze zo dňa 15. 6. 2009 sp. zn. I. US 342/09 a takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Mal za to, že podľa ustálenej judikatúry tak systém ochrany zavedený smernicou rady 93/13/EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (6Co 113/2010). Konštatoval, že v súčasných podmienkach štandardizácie ponúkaných produktov, ako aj zmluvných podmienok má spotrebiteľ iba fiktívnu možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené. Uviedol, že napriek právnickému vzdelaniu nemal prakticky žiadnu možnosť podstatne ovplyvniť obsah štandardizovanej Zmluvy a preto musel súhlasiť s platením bankových poplatkov, ako aj rozhodcovskou doložkou obsiahnutou v čl. 13 Zmluvy. Keďže ani rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná, spôsob akým bola koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu I Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 a v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ako taká je už od počiatku neplatná. Napriek tomu čl. XV. Bod 9. Všeobecných obchodných podmienok (ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy) dokonca vychádza z prezumpcie súhlasu s rozhodcovskou doložkou, pokiaľ dlžník nevyjadrí svoj nesúhlas s prejednávaním sporov pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie spôsobom uvedeným v úverovej zmluve. S prihliadnutím na jeho reálnu nemožnosť ovplyvniť obsah Zmluvy a skutočnosť, že napriek pluralite bankového sektora sú zmluvné dojednania jednotlivých bánk v prípade hypotekárnych úverov obdobné, bol v záujme zabezpečenia vlastného bývania donútený Zmluvu podpísať. Jeho povinnosť platiť uvedené poplatky, ako aj súhlasiť s rozhodcovskou doložkou však vznikla na základe zmluvných dojednaní, ktoré v rozpore s dobrými mravmi, ako aj príslušnými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa neboli individuálne dojednané, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto sú absolútne neplatné. Mal za to, že pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je rozhodujúce, či spôsobuje alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to, že jeho podpis je uvedený na konci žiadosti, resp. Zmluvy o úvere (nie pri rozhodcovskej doložke) a ani v jednom z týchto dokumentov sa pri ustanovení o rozhodcovskej doložke nenachádza žiadna kolónka, ktorá by mu umožnila vyjadriť s jej dojednaním súhlas alebo nesúhlas. Z predloženej žiadosti o flexihypotéku nevyplýva záver o možnosti voľby žiadateľov súhlasiť alebo nesúhlasiť s rozhodcovskou doložkou. Nemá žiadnu vedomosť, že by pri vyplňovaní žiadosti o flexihypotéku vyplňoval nejaký dotazník a z predloženého print screenu ani nevyplýva, že takýto dotazník bol pri vyplňovaní žiadosti navrhovateľom použitý. Navrhovateľovi nebola poskytnutá informácia o možnosti voľby akceptovať, alebo odmietnuť rozhodcovskú doložku. Ak by mu bola daná možnosť tejto voľby, s jej dojednaním by nesúhlasil. Nič nebránilo odporcovi, aby rozhodcovskú doložku individuálne dojednal na osobitnej listine, alebo mu aspoň umožnil, aby mal túto možnosť voľby či už pri vyplňovaní žiadosti o poskytnutie flexihypotéky, alebo priamo pri dojednávaní Zmluvy o úvere. Keďže úver súrne potreboval, musel zmluvu prijať ako celok. Dojednanie rozhodcovskej doložky považoval za absolútne neplatné, nakoľko ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Bol toho názoru, že odporca nemal právo vybrať poplatok za poskytnutie úveru, čo bola jeho zákonná povinnosť. Odplatu je možné podľa § 499 Obchodného zákonníka podľa neho žiadať len za dojednanie záväzku, teda za uzatvorenie zmluvy a akési "rezervovanie" peňažných prostriedkov, pretože ich následné poskytnutie je povinnosťou veriteľa v zmysle ustanovení § 497 Obchodného zákonníka. Neplatnosť týchto poplatkov odôvodňoval tým, že ide o neprijateľné zmluvné podmienky, ide o ich rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ide o ich rozpor s dobrými Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, oboznámil s priloženou Zmluvou o financovaní bývania spolu s Prílohou ako aj VOP, Úhradami navrhovateľa na účet odporcu, ďalej Žiadosťou o flexihypotéku, Zmluvou o zriadení záložného práva, Cenníkom odporcu Cestným prehlásením V. L., ako aj rozhodnutím Spolkového súdneho dvora a Nálezom ÚS ČR a ostatným obsahom spisu, a dospel k názoru, že návrh nie je dôvodný. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že navrhovateľ a odporca uzatvorili Zmluvu o financovaní bývania dňa 23.7.2013, ktorej súčasťou sú Príloha a VOP. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie hypotekárneho úveru v sume 60.000 € z toho spotrebného úveru v sume 18.000 € a hypotekárneho úveru v sume 42.000 €. V čl. 6 Prílohy sú uvedené druhy poplatkov, okrem iných aj jednorazový poplatok za poskytnutie úveru v sume 240 € a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru v sume 3,30 € mesačne. Navrhovateľ požiadal o ich vrátenie. Vychádzal z čl. 3, čl 4 bod 2, čl. 8 Smernice rady ES 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 53 ods 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka, § 497, § 499 Obchodného zákonníka. Konštatoval, že v prejednávanej veci sa musel predovšetkým vysporiadať s otázkou právomoci súdu, nakoľko dohodnutou rozhodcovskou doložkou bola daná právomoc riešenia sporov Stálym rozhodcovským súdom SBA. Dospel k názoru, že je daná jeho právomoc na prejednanie tohto sporu, nakoľko ide o spor z vydania bezdôvodného obohatenia v rámci ochrany spotrebiteľa, kde je daná právomoc všeobecných súdov, teda nejde o spor z porušenia záväzkov dohodnutých v Zmluve o úvere. Čo sa týka platnosti predmetnej rozhodcovskej doložky, v tomto smere nezistil žiadne pochybenie odporcu pri jej dojednaní, nakoľko rozhodcovská doložka je uvedená priamo v čl. 13 Zmluvy o úvere. Nadpis tohto článku je "Rozhodcovská doložka k úverovej zmluve", tento nadpis je dostatočne čitateľný a zrozumiteľný. Nejde o dojednanie uvedené vo Všeobecných obchodných podmienkach, ktorých znenie nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, nakoľko tieto podmienky sú schvaľované najvyšším orgánom banky, bez účasti jej klientov. Uviedol, že proces uzatvárania úverovej zmluvy je transparentný, v predzmluvnom štádiu navrhovateľ vyplnil Žiadosť o flexihypotéku, pričom odporca založil do spisu aj tzv. "print screen", kde je náhľad na počítačové spracovanie ustanovení Zmluvy, pričom v časti "Súhlas s návrhom banky na riešenie sporov" je daná možnosť voľby. Návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní je zakomponovaný v Žiadosti o flexihypotéku. Bol toho názoru, že navrhovateľ ako osoba znalá práva, už v čase uzatvárania Zmluvy mal a mohol ovplyvniť jej textové znenie, naviac, keď je nepochybné, že mal dostatok vedomostí o spotrebiteľskom práve, čo aj prezentoval podaním žaloby o pol roka neskôr ako uzatvoril Zmluvu o úvere a obdržal finančné prostriedky. V tomto smere sa súdu prvého stupňa javilo jeho konanie ako účelové, keďže už v čase uzatvárania zmluvy mal vedomosť o hromadných žalobách v Českej republike, avšak zatiaľ bez konečného výsledku. Týmto výsledkom je Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 10.4.2014, pod sp. zn. III ÚS 3725/13, s ktorým sa súd prvého stupňa v celom rozsahu stotožnil. Nestotožnil sa stvrdením navrhovateľa, že Ústavný súd ČR sa nezaoberal hmotnoprávnymi otázkami prípadu sťažovateľky, keď zo samotného obsahu Nálezu vyplýva opak. Tiež nie je podľa neho bez významu, že všeobecné súdy v Českej republike zamietli návrhy na vydanie bezdôvodného obohatenia v 381 prípadoch a len v 4 - och prípadoch boli navrhovatelia úspešní. Nepovažoval za zrejmé, akú značnú nerovnováhu spôsobuje v prípade navrhovateľa dojednanie rozhodcovskej doložky. Riešenie sporov rozhodcovským súdom je zákonnou možnosťou, napokon v konečnom dôsledku je vždy možné dosiahnuť prostredníctvom opravného prostriedku preskúmanie veci všeobecným súdom. Nemal dôvod sa domnievať, že navrhovateľovi pri spracovávaní jeho žiadosti nebola daná možnosť voľby súhlasiť alebo nesúhlasiť s jej dojednaním, keďže aj vo Všeobecných obchodných podmienkach odporcu sa s takouto možnosťou priamo ráta. Okolnosť, že si na túto skutočnosť navrhovateľ nepamätá, ešte neznamená, že sa tak nestalo. Svojim podpisom na Zmluve potvrdil svoj súhlas, preto súd prvého stupňa hodnotil jeho tvrdenia ako účelové. Ďalej sa zaoberal námietkami navrhovateľa ohľadne neprijateľnosti účtovania poplatku za poskytnutie úveru. Nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že dojednanie tohto poplatku nie je totožné s dojednaním odplaty za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, ako to vyplýva z § 499 Obchodného zákonníka. Nejde tu podľa neho o žiadne "synonymum slovných spojení", ale o výklad predmetného ustanovenia zákona. Nemal pochybnosti o tom, že odporca mal pri uzatváraní zmluvy na zreteli práve túto odplatu, nakoľko iná odplata za poskytnutie úveru, či dojednanie záväzku, nie je v zmluve uvedená. Ide o jednorazový poplatok (odplatu), ktorý odporca môže účtovať, keďže poskytovanie peňažných prostriedkov je predmetom jeho podnikania. Odporca neposkytuje finančné prostriedky zadarmo, ale svoje podnikanie založil práve na tom, aby v súlade s účelom podnikania dosiahol zisk. Mal za to, že nie je možné akceptovať, aby akýkoľvek spotrebiteľ zasahoval neprimeraným spôsobom do kalkulácie cien veriteľa ako podnikateľa, keďže cieľom podnikania je dosiahnutie čo najvyššieho zisku, samozrejme v rámci zákonných medzí, ktoré nesmú presiahnuť únosnú mieru hraničiacu s úžerou. Sumu 240 € pri výške poskytnutého úveru a dobe jeho splatenia, považoval za primeranú. Rovnako primeraným z hľadiska jeho výšky sa súdu prvého stupňa javil aj poplatok za vedenie úveru a správu úveru., ktorý poplatok je súčasťou odplaty za úver (i keď sa nazýva poplatok). Keďže poplatky je v súlade s Ústavou možné účtovať len na základe zákona a takýmto zákonom je práve Zákon o bankách, pričom poplatky spomína aj Zákon o spotrebiteľských úveroch, a to v čl. 4 ods. 1 písm. i), nemožno podľa neho odporcovi vyčítať zavedenie tohto poplatku do zmluvy o úvere. Vyslovil, že tento poplatok, ako všetky iné poplatky, ktoré peňažné ústavy účtujú, je teda možné preskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému plneniu. Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Poplatky za vedenie úverového účtu a správu úveru boli spoločnosťou všeobecne akceptované ako súčasť odmeny za poskytnutie úveru až do účinnosti zákona č. 132/2013 Z.z., ktorý tento poplatok so splatnosťou od 10.6.2013 zrušil, čím bola prijatá prísnejšia právna úprava, než aká vyplýva zo Smernice rady ES 93/13/ EHS, pričom táto Smernica v čl.4 ods. 2 výslovne vylučuje z možnosti preskúmavania nekalej povahy definíciu hlavného predmetu zmluvy ako aj cenu a úhradu, pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že v danom prípade dojednania poplatkov za poskytnutie úveru, alebo aj poplatku za vedenie úverového účtu a správu úveru, nejde o neprijateľné zmluvné podmienky, nakoľko odporca dostatočne určito a zrozumiteľne ich vybratie a vyberanie stanovil a to tak, aby si ich navrhovateľ mal možnosť riadne premyslieť, vykonať kalkuláciu svojich výdavkov na poskytnutý úver a rozhodnúť sa, či tento úver vrátane jeho podmienok prijme, alebo nie a vyberie si iný produkt od iného poskytovateľa úverov. Poplatky sú taxatívne uvedené v Prílohe k zmluve a sú čitateľné a zrozumiteľné. Uviedol, že nie je možné vyčítať a pripísať na ťarchu odporcovi, že vyberal od navrhovateľa v období 6 mesiacov po uzatvorení zmluvy aj poplatok, ktorý bol neskôr zákonom zrušený. Vyberanie tohto poplatku bolo dlhodobo akceptované, nebolo v rozpore so všeobecnou právnou úpravou a súdmi bolo v sporoch bežne priznávané. Nemal za dôvodné, aby súd vyslovil po takejto dlhodobej akceptácii neprijateľnosť vyberania tohto poplatku a prisúdil navrhovateľovi právo na jeho navrátenie za dobu 6 mesiacov spätne a pri ostatných spotrebiteľoch aj za dobu 3-och rokov spätne. Takýmto prístupom a výkladom práva by bol podľa neho vykonaný neprimeraný zásah do podnikateľskej sféry finančných ústavov, ktoré pri stanovovaní odplaty ako aj poplatkov, ktoré zákon explicitne nevymenoval, ale s nimi rátal, vykonali kalkuláciu svojich obchodov, s cieľom dosahovať zisk. V neposlednom rade prihliadol aj na to, že z tohto zisku už bola štátu odvedená daň, vykonané audity a schválená účtovná závierka. Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že zo strany odporcu nebola poskytnutá za vyberanie týchto poplatkov navrhovateľovi žiadna protihodnota. Navrhovateľovi bol poskytnutý úver v sume finančných prostriedkov, za ktoré si mohol okamžite zabezpečiť bývanie. Odporca naopak o tieto finančné prostriedky na dlhú dobu prišiel, keďže ich návratnosť bola rozložená na obdobie 30 rokov. Z ekonomického hľadiska považoval za je bezvýznamné, či navrhovateľ zakomponuje sumu poplatkov do sadzieb úrokov, alebo ich účtuje osobitne. Vždy ide podľa neho len o určitú sumu peňazí, ako je skonštatované v Dôvodovej správe k novele zákona č. 568/2007 Z.z. Rovnako mal za bezvýznamnú túto skutočnosť z hľadiska celkových nákladov navrhovateľa na vrátenie úveru. Mal za to, že jednoduchou kalkuláciou si navrhovateľ vyráta, akú sumu finančných prostriedkov musí vynaložiť na poskytnutý úver. Práve naopak, rozdelenie celkovej odplaty za poskytnutý úver do rôznych inštitútov dáva podľa neho tomuto produktu väčšiu transparentnosť a prehľadnosť aj z hľadiska porovnateľnosti rovnakých produktov na trhu s financiami. Konštatoval tiež, že odhliadnuc od vyššie uvedeného preskúmania poplatkov, uvedená Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. V tomto smere ani nehodnotil rozhodnutie Spolkového súdneho dvora v rozsudku zo dňa 7.6.2011 pod sp. zn. XI ZR 388/10 ako prelomové. Uviedol, že toto rozhodnutie vyvolalo v Spolkovej republike Nemecko búrlivú diskusiu odbornej verejnosti a ako správne skonštatoval Ústavný súd ČR, javí sa ako rozporné s vyššie uvedenou Smernicou. Naviac, ako správne skonštatoval odporca, nemecká právna úprava na rozdiel od slovenskej, pozná inštitút hlavého ako aj vedľajšieho dojednania o cene, pričom medzi vedľajšie dojednanie považoval Spolkový súd aj dojednanie poplatku za vedenie úverového účtu, ktorý podľa nemeckého práva podlieha jeho preskúmavaniu. Práve z tohto dôvodu nie je možné bez ďalšieho podľa neho uznať predmetný rozsudok ako spôsobilý prameň práva. Uviedol, že ochrana spotrebiteľa neznamená prelomenie zásady rímskeho práva, na ktorom sú založené európske systémy práva a to zásady "pacta sund servanda"., v súlade so Smernicou znamená väčšiu transparentnosť, prehľadnosť, určitosť a zrozumiteľnosť zmluvných podmienok, ku ktorým spotrebiteľ mieni pristúpiť, aby v procese rozhodovania sa mal vedomosť o ich následkoch a tieto mohol rozumne zvážiť. Oboznámiac sa s obsahom rozsudku Spolkového súdneho dvora na podklade jeho predloženia navrhovateľom, mal za to, že možno polemizovať najmä so záverom, že vedenie úverového účtu nie je vôbec potrebné, resp. je potrebné len pre účely poskytovateľa úveru. Mal za logické, že veriteľ musí mať prehľad o splácaní úveru, najmä pre prípady možného porušenia záväzku dlžníka. Zriadenie takéhoto úverového účtu (s nastavením počítačového programu) sa mu javilo rovnako potrebné ako zriadenie bežného účtu, za ktorý banka taktiež účtuje poplatky a to bez ohľadu na to, či v danom období (spravidla mesačnom) musí pre svojho klienta spracovať nejaké finančné operácie a aké, alebo nemusí byť na bežnom účte vôbec žiaden pohyb. Uviedol, že zriadenie úverového účtu je potrebné najmä pri dlhodobých úveroch, kde sa pohyb výslovne predpokladá a to pri sledovaní splátok úveru, ich včasnosti, ale aj výšky. Pri bežnom účte pracuje banka s finančnými prostriedkami vloženými klientom, naproti tomu pri úverovom účte je to naopak, banka sleduje navrátenie svojich vlastných peňazí. Pri porovnaní úverového účtu a bežného účtu sa mu javil neprimeraným skôr poplatok za vedenie bežného účtu, keďže za vloženie peňazí do banky, by práve klient banky mal mať nárok na odmenu a správa jeho peňazí bankou by nemala byť spoplatňovaná prinajmenšom takým poplatkom, ktorý je z hľadiska poskytnutých úrokov pre klienta nevýhodným, ako je tomu v súčasnosti. Finančné protiplnenia by v tomto prípade mali byť vo vzájomnej rovnováhe, keďže bez vkladov klientov by banka ako finančný subjekt nemohla vôbec vykonávať svoju činnosť. Ak sa aj ponechajú stranou poplatky za vedenie bežného účtu, úverový účet je nevyhnutným a teda nie nepotrebným produktom banky a tvorí jej náklady. Podľa Spolkového súdu nie je možné tieto náklady premietnuť do úrokov, čo neumožňujú tak nemecké ako ani aj slovenské daňové a účtovné predpisy. Ak by teda tieto náklady, ako vedľajší produkt úveru netvorili zároveň časť odplaty vo forme poplatku za vedenie a správu úveru, ich výška by mohla byť podľa neho preskúmaná znalcom z príslušného odboru. Do cien tovarov sa však bežne započítavajú výrobné a prevádzkové náklady, v opačnom prípade by takýto produkt, či tovar, nemal na trhu svoje uplatnenie a bol by pre podnikateľa nezaujímavý. Vyslovil, že ak teda banky poskytujú dlhodobé úvery, čo je aj v záujme štátu a celej spoločnosti, potom pri ich poskytovaní nemôžu byť banky stratové a nemožno preto od nich požadovať, aby ceny svojich produktov stanovovali odlišne od iných podnikateľských subjektov. Cenotvorbu logicky považoval za vylúčenú z jej preskúmavania, v opačnom prípade by spotrebiteľ aj pri kúpe akéhokoľvek tovaru v obchode, mohol jeho cenu namietať a tvrdiť, že hodnota tovaru, ktorý kupuje, je výrazne nižšia, než cena, ktorú zaň zaplatil a teda vzájomné protiplnenia nie sú rovnovážne. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že pri dlhodobých úveroch bol spotrebiteľ povinný strpieť počas celej doby splácania úveru aj takú zložku ceny úveru, akou bol poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru. Konštatoval, že súčasná právna úprava predmetný poplatok zrušila, čím stanovila prísnejšiu normu, než zakotvuje Smernica rady ES 93/13/EHS, čo je v súlade s predmetnou Smernicou. Ďalší vývoj podľa neho ukáže, či sa vedenie úverového účtu a jeho správa premietne do jednorazovej ceny za poskytnutý úver, alebo nie. Nesúhlasí ani s názorom navrhovateľa, že plnenia a protiplnenia v spotrebiteľských zmluvách majú byť rovnovážne. Táto rovnovážnosť ale podľa neho neznamená a ani nemôže znamenať úplnú rovnosť, keďže spotrebiteľ je ten, kto žiada službu, a dodávateľ ten, kto ju poskytuje. Mal za to, že v prvom rade je to dodávateľ, ktorý poskytuje plnenie a nie spotrebiteľ. a z toho dôvodu aj Smernica rady ES hovorí o "značnej" nerovnováhe, nie o nerovnováhe obyčajnej.. Uviedol, že navrhovateľ v spore neozrejmil, o akú značnú nerovnováhu v jeho prípade išlo, keďže mu muselo byť od začiatku jasné, že za plnenie, ktoré mu odporca poskytol, bude žiadať odplatu. Z týchto dôvodov návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný a účelový. Konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi zdržať sa používania poplatku za vedenie úverového účtu alebo správu úveru, zastavil z dôvodu jeho späťvzatia zo strany navrhovateľa a súhlasu odporcu s týmto späťvzatím v súlade s ust.§ 96 ods. 1 písm. a) O.s.p. Súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhnutých odporcom na preukázanie spôsobu dojednávania rozhodcovskej doložky, nakoľko otázka jeho právomoci bola daná bez ohľadu na jej dojednanie, pričom z obsahu predložených dôkazom mal za to, že táto doložka bola dojednaná platne O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi v konaní, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a jeho návrhu vyhovieť, alternatívne zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nepovažoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za dostatočne odôvodnené pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku vzhľadom aj na jeho vyjadrenie sa k nej v písomnom vyjadrení zo dňa 5.6.2013, s ktorými sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal, v prípade ktorej navyše podľa neho neplatí ani konštatovanie súdu prvého stupňa, že skutkový stav nebol medzi ním a odporcom sporný, práve naopak, on tvrdil, že s rozhodcovskou doložkou nevyslovil súhlas, kým odporca tvrdil opak. Mal za to, že súd prvého stupňa síce na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky použil správne ustanovenia právneho predpisu (§ 53 Obč. zák.), tieto si však nesprávne vyložil Pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je podľa neho rozhodujúce, či je rozhodcovská doložka osobitne označená, uvedená v samotnej zmluve alebo vo všeobecných zmluvných podmienkach, prípadne či mal spotrebiteľ vedomosť o jej obsahu, rozhodujúce je, či spôsobuje alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a či mal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť jej obsah (§53 ods. 2 Obč. zák.), pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Obč. zák.)., ktorú skutočnosť podľa neho zvýrazňuje aj ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého bolo povinnosťou odporcu predložiť mu návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby bolo z neho dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh a aby bolo dostatočne zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, a ani jeho právnické vzdelanie nezbavuje odporcu jeho povinnosti vymedzených v § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Odporca nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky ani jeho poučenie o jej následkoch a on nedal odporcovi žiadny pokyn, ktorým by prejavil súhlas s rozhodcovskou doložkou a nebola mu daná možnosť vyjadriť s jej dojednaním nesúhlas. Ku konštatovaniu súdu prvého stupňa, že nie je zrejmá značná nerovnováha rozhodcovskej doložky, uviedol, že už samotná skutočnosť, že právny úkon odporuje zákonu (§ 93b ods. 1 zákona č. 483/1991 Zb. o bankách) spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o spotrebiteľskú zmluvu. Považoval za nedostatočne odôvodnený aj záver súdu prvého stupňa o účelovosti jeho konania. Poukázal na to, že absolútnu neplatnosť zmluvných dojednaní o poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za vedenie účtu dlžníka a správu úveru napádal nielen ako neprijateľné zmluvné podmienky, ale aj z dôvodu ich neurčitosti, nezrozumiteľnosti a rozporu s dobrými mravmi. Uviedol, že v judikatúre sa Súdny dvor Európskej únie vyjadril, že pojem „značná nerovnováha“ ku škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve, na tieto účely je relevantné preskúmať právne postavenie spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy k dispozícii na zabránenie uplatňovania nekalých podmienok. Aj z pohľadu slovenského procesného práva považoval za dôležitú skutočnosť, že príslušný vnútroštátny súd musí skúmať nekalé podmienky ex offo a nie je povinnosťou spotrebiteľa ako slabšej strany zadovažovať dôkazy svedčiace o nekalosti konania dodávateľa. Konštatoval, že európska právna úprava ochrany spotrebiteľa sa vzťahuje aj na hypotekárne úvery, a to aj v prípade, ak smernica o spotrebiteľských úveroch (č. 2008/48/ES), resp. zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov sa na úvery založené nehnuteľnosťou nevzťahuje. Zdôraznil, že v danom prípade nedošlo k uzavretiu úverovej zmluvy faktickým odovzdaním peňažných prostriedkov, ale najskôr došlo k podpisu písomnej úverovej zmluvy, na základe ktorej mu bol následne poskytnutý úver Mal za to, že súd prvého stupňa mal pri výklade uvedeného poplatku vychádzať z obsahu písomnej zmluvy a v prípade pochybností aplikovať ust. § 54 ods. 2 Obč. zák., čo sa zrejme nestalo, nakoľko zmluva výslovne hovorí o poplatku za poskytnutie úveru. Dojednanie poplatku za poskytnutie úveru by bolo absolútne neplatné, keďže bol povinný ho zaplatiť skôr, ako mu bol úver reálne poskytnutý. Pokiaľ ide o posúdenie poplatku za vedenie úverového účtu, dlžníka a správu úveru, ani v tomto prípade sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že tento bol dojednaný v súlade so zákonom, nakoľko pre posúdenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu je irelevantné, či bol určitý právny úkon v spoločnosti akceptovaný, ako dlho bol vyberaný, prípadne, či z neho boli platené dane a pod. Uviedol, že zmluva o úvere obsahuje osobitné dojednania dojednania o úroku ako odplate za poskytnutie úveru a že rozhodujúce nie je, či odporca poplatok vyberal, ale za čo. Mal za to, že zo samotnej zmluvy o úvere nepochybne vyplýva, že protihodnotou, ktorá mu mala byť za tento poplatok poskytnutá, nie je úver, ale akési vedľajšie služby- vedenie úverového účtu dlžníka a správa úveru, t.j. pravdepodobne určité administratívne činnosti, ktoré nie sú bližšie určené, preto trpia vadou neurčitosti právneho úkonu. Uviedol, že výšku týchto poplatkov nenamietal a túto primeranosť z hľadiska ochrany spotrebiteľa ani súd podľa neho skúmať nemôže. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vyhovel žiadosti navrhovateľa, aby súd nezastavil konanie z dôvodu existencie rozhodcovskej doložky. Uviedol, že v súlade s ustanovením § 202 ods. 4 O.s.p. nie je prípustné odvolanie len voči odôvodneniu rozhodnutia. Navyše aj podľa navrhovateľa súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že právomoc všeobecného súdu je v danom prípade daná a tento záver súdu navrhovateľ namieta. Pokiaľ navrhovateľ uvádza niektoré právne názory vyslovené Súdnym dvorom Európskej únie, nijakým spôsobom podľa neho nevyplýva, v čom má byť napádaná úverová zmluva alebo prvostupňové rozhodnutie s nimi v rozpore. Navrhovateľ konštatuje, že európska úprava ochrany spotrebiteľa sa vzťahuje aj na hypotekárne úvery, aj keď s nepovažujú za spotrebiteľské úvery v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., avšak túto skutočnosť ani on ani prvostupňový súd nespochybňujú a túto ochranu navrhovateľovi ani neupierajú. Aj na základe legislatívy prijatej na ochranu spotrebiteľa preukázal, že poplatky za vedenie úverového účtu a poplatok za poskytnutie úveru boli vyberané od navrhovateľa oprávnene. Poukázal aj na argumentáciu v jeho písomných vyjadreniach zo dňa 7.10.2013 a 6.6.2014 a jeho vyjadrení na pojednávaní. Poukázal na to, že v zmluvách o hypotekárnom úvere uvádza všetky poplatky relevantné pre spotrebiteľa priamo v texte úverovej zmluvy, kde je výslovne a jasne uvedený názov poplatku ako aj jeho výška, ako tomu bolo aj v prípade navrhovateľa a navrhovateľ s predmetnými poplatkami vyjadril jednoznačný súhlas., ktorý doposiaľ nijako nespochybnil. Mal za to, že z argumentácie nevyplýva, v čom vidí nesprávny postup súdu a v čom by mala byť úverová zmluva v rozpore s uvádzaným právnym názorom vysloveným v súdnej praxi Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že samotný poplatok za poskytnutie úveruje vyberaný v súlade s ust., § 499 Obch. zák. a to že názov predmetného poplatku sa mierne odlišuje od jeho zákonného znenia (nazýva sa poplatok za poskytnutie úveru, nie poplatok za uzatvorenie úverovej zmluvy) je výlučne dôsledkom snahy o to, aby názov poplatku čo najpresnejšie vystihoval jeho podstatu, má povahu poplatku za uzatvorenie úverovej zmluvy, avšak spotrebiteľ je povinný ho hradiť len v prípade, ak úver je aj reálne poskytnutý, spotrebiteľ ho reálne čerpá. Nepovažoval za pravdivé tvrdenie navrhovateľa, že dojednanie o poplatku je absolútne neplatné a že bol povinný ho zaplatiť skôr, ako mu bol poskytnutý úver, pretože poplatok za poskytnutie úveru bol pri uzatvorení zmluvy dojednaný a v zmluve bola zakotvená povinnosť navrhovateľa poplatok uhradiť, ale najskôr až v momente poskytnutia úveru, t.j. splatnosť poplatku bola dojednaná neskôr, nie pri samotnom uzatváraní zmluvy a navrhovateľ nebol povinný ho hradiť skôr. Konštatoval, že aj prvostupňový súd sa stotožnil s jeho argumentáciou, že poplatok za vedenie úverového účtu (poplatok za poskytnutie úveru) je súčasťou ceny za dojednaný úver, nie je možné ho posudzovať izolovane ako poplatok za osobitné služby, ale ako súčasť celkovej odplaty veriteľa za poskytnutie úveru. Súd prvého stupňa sa tiež stotožnil s jeho argumentáciou, že dojednania o cene sú v zmysle ustanovenia § 53 Obč. zák. vylúčené z preskúmavania, pričom sa nerozlišuje medzi hlavným a vedľajším dojednaním o cene. Uviedol, že navrhovateľ bol o uvedených povinnostiach riadne informovaný, bol si vedomý, že okrem úrokov bude povinný uhradiť ďalšie časti odplaty, s čím súhlasil a postupoval voči nemu úplne transparentne. Uviedol, že s poplatkami súvisiacimi s poskytnutím úveru počíta aj právny poriadok SR, napr. zákon o bankách (§ 75 ods. 4 písm. b/ a ods. 6), zákon o spotrebiteľských úveroch (§ 4 ods. 1 písm. h/ a i/ a § 9 ods. 1 písm. k, m ,n) a tiež boli priznávané bežne aj všeobecnými súdmi SR. Poukázal na § 75 ods. 6 zákona o bankách, podľa ktorého hypotekárna banka bude účtovať okrem úroku aj poplatky, pričom jediné poplatky, ktoré zákon o bankách zakazoval v čase uzatvorenia zmluvy, sú poplatky neuvedené v zmluve a špecifický poplatok za predčasné splácanie úveru. Mal preto za to, že jeho obchodná prax je akceptovaná nielen všeobecne, ale aj právnym poriadkom SR a dojednaním poplatkov nemohol konať v rozpore so zákonom ani v rozpore s dobrými mravmi. Bol tiež toho názoru, že ustanovenia úverovej zmluvy o poplatkoch nemôžu predstavovať neprijateľnú podmienku a že sa jedná o problematiku, ktorú jednoznačne vyriešila novela- zákon č. 132/2013 Z.z., ktorým sa mení zákon o bankách č. 483/2001 Z.z., ktorým sa dopĺňa § 37 ods. 21 a tiež zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z., ktorým sa dopĺňa § 9 o ods. 10, ktorá zakázala používanie predmetných poplatkov, avšak ktorá nemala retroaktívne účinky a táto výslovne zakazuje vyberanie poplatkov splatných po jej účinnosti , t.j. po 9.6.2013. Vzhľadom na túto skutočnosť zmenil aj platný cenník poplatkov a poplatok za vedenie úverového účtu z neho odstránil. Nesúhlasil však s retroaktívnymi účinkami. Mal za to, že účel osobitných ustanovení spotrebiteľského práva priblížiť sa ideálu rovnosti strán, nemôže byť zamieňaný s legalizáciu práva spotrebiteľa nečítať zmluvy, resp. nezaujímať sa o dohodnutý obsah svojich zmluvných záväzkov a jednostranne určovať ich obsah podľa svojich subjektívnych predstáv a že ani n základe ochrany slabšej pozície spotrebiteľa nie je možné zbaviť ho akejkoľvek zodpovednosti za negociačný proces. To by podľa neho odporovalo konceptu spôsobilosti spotrebiteľa na právne úkony a zároveň by umožňovalo spotrebiteľom uzatvárať úverovú zmluvu už s tým vedomím, že po získaní úveru od banky môžu spochybniť akékoľvek ustanovenie úverovej zmluvy, s ktorým predtým prejavili súhlas a ktoré im „nevyhovuje“ a tým spochybniť aj svoju povinnosť plniť svoje záväzky zo zmluvy, čo dáva priestor k špekuláciám a zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa. Poukázal tiež na to, že jeho argumentácia v zásade korešponduje s právnym názorom vyjadreným v Náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 10.4..2014 sp.zn. III.ÚS 3725/13.a celkovú súdnu prax všeobecných súdov ČR. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 Os..p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na vec aplikoval správne právne normy, podľa ktorých aj vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. posúdil a dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom sa s danou problematikou, ako aj s námietkami účastníkov v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd stotožňuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd sa preto zaoberal len rozsahom odvolacích námietok navrhovateľa. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal otázkou právomoci súdu prvého stupňa ako všeobecného súdu rozhodovať predmetnú vec vzhľadom na Rozhodcovskú doložku k úverovej zmluve ako jej súčasti, podľa ktorej dlžník uzavretím tejto zmluvy prejavil súhlas s návrhom VUB, aby prípadné spory z tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne mimosúdnym riešením sporov v rozhodcovskom konaní prostredníctvom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie. Či je možné určitý spor rozhodovať v rozhodcovskom konaní, závisí nielen od zákonom určených predpokladov arbitrability sporov, ale aj od toho, či uvedený spor spadá pod aplikačný rozsah stanovený špeciálnou dohodou (tzv. rozhodcovskou doložkou) zmluvných strán o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú prostredníctvom rozhodcovského konania. V niektorých prípadoch je však možné, že vzniknú pochybnosti o tom, či vôbec rozhodcovský súd je oprávnený prejednať a rozhodnúť spor medzi stranami, či je platná a či sa spor na ňu vzťahuje. Pre určenie rozsahu použitia rozhodcovskej doložky je potrebná analýza, na aké otázky sa má vzťahovať rozhodcovská doložka a či bola v jej rámci prejavená vôľa poriadiť riešenie tohto druhu sporu medzi stranami jurisdikcii rozhodcu, prípadne rozhodcovského tribunálu. Často sa v praxi odporúčajú extenzívne koncipované rozhodcovské doložky, ktoré majú zabezpečiť, aby nedochádzalo k fragmentácii sporov medzi stranami. S prihliadnutím na komplexnosť niektorých právnych vzťahov je však bežné, že sa v právnej praxi aj napriek široko koncipovanej rozhodcovskej doložke vyskytujú prípady, kedy vznikajú pochybnosti o tom, či určitú otázku bude môcť rozhodcovský súd zodpovedať. Ak daná situácia explicitne nie je zmienená v rozhodcovskej doložke je potrebné pristúpiť k výkladu rozhodcovskej doložky. Ide o riešenie situácie predpokladanej v článku 8 Modelového zákona UNCITRAL, nielen či sa nejedná o neplatnú a neúčinnú rozhodcovskú doložku, ale aj to, či je aplikovateľná na spor, na ktorý sa vzťahuje konanie. Vychádzajúc z charakteru rozhodcovskej doložky ako dohody zmluvných strán sa na výklad rozhodcovských doložiek použijú rovnaké všeobecné princípy, aké sú aplikované vo vzťahu ku všetkým zmluvám. Ako každá dohoda, tak aj rozhodcovská doložka nemá byť vykladaná príliš reštriktívne, a zároveň ani široko, či príliš liberálne. Rozhodcovská doložka sa vždy musí vykladať podľa jej znenia, v celkovom kontexte zmluvy a vo svetle okolností, za ktorých bola vytvorená. Má byť teda vykladaná takým spôsobom, ktorý prispeje k určeniu a k rešpektovaniu toho, čo predstavuje spoločnú vôľu strán: takáto metóda výkladu je prejavom aplikácie základného princípu pacta sunt servanda, ktorý je spoločný pre všetky systémy vnútroštátneho práva a medzinárodného práva. Jednou z otázok, ktorá môže vystať pri posudzovaní právomoci rozhodcovského tribunálu je možnosť subsumovania nárokov z bezdôvodného obohatenia pod určitú rozhodcovskú doložku, v ktorej táto možnosť nie je explicitne uvedená. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že širšie koncipované rozhodcovské doložky by mohli jednoznačne zahŕňať aj akékoľvek nároky týkajúce sa bezdôvodného obohatenia. Avšak po bližšom skúmaní charakteru takéhoto nároku vyvstáva otázka, či budú môcť rozhodcovské tribunály rozhodovať o takomto právnom vzťahu. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predpokladom vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia je neoprávnené získanie majetkových hodnôt jedným subjektom na úkor iného, u ktorého sa táto zmena negatívne prejavila. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia ako samostatný záväzkový vzťah vznikne iba v prípade splnenia zákonných predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane obohateného, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje osobu, na úkor, ktorej došlo k obohateniu a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Podľa judikatúry sa pre vznik záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia „zásadne nevyžaduje, aby takýto prospech bol získaný protiprávnym úkonom, a nevyžaduje sa teda ani zavinenie; vzniká bez zreteľa na zavinenie, lebo ide o tzv. objektívnu zodpovednosť. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Jeho samostatnosť je potrebné vnímať aj v súvislosti s otázkou, či v súvislosti s tou ktorou rozhodcovskou doložkou, je možné subsumovať takýto nárok pod jej znenie a obsah. Predpokladom priznania nároku je požiadavka, aby žalobca v priebehu konania právne a skutkovo preukázal, že je tu existujúci nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, o ktorom je možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní. V niektorých prípadoch by takéto preukázanie mohlo byť problematickým, nakoľko rozhodcovské doložky týkajúce sa sporov, ktoré vznikli „v súvislosti“ so zmluvou sa budú vzťahovať skôr len na spory týkajúce sa práv a povinností zakotvených v samotnej zmluve ako na akékoľvek ďalšie spory v širšom zmysle Uvedené, doplnené o záver z rozhodnutia v prípade TCSB Inc. v. Irán, podľa ktorého nárok z bezdôvodného obohatenia nie je možné posudzovať ak si takéto posúdenie vyžiada určenie práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy, by znamenalo, že bezdôvodné obohatenie by nebolo subsumovateľné pod rozhodcovskú doložku nakoľko vzhľadom na samostatný charakter tohto právneho vzťahu nie je možné dosiahnuť prepojenie zmluvy, povinností a práv z nej vyplývajúcich a samotnej rozhodcovskej doložky. Napríklad v rozhodnutí Trustees of Asbury United Methodist Church v. Taylor & Parrish, Inc., kde sa spor týkal pokynu na zmenu v rámci výstavby budovy a zmluva o dielo obsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá sa vzťahovala na všetky nároky a spory týkajúce sa a vyplývajúce zo zmluvy alebo z jej porušenia, Najvyšší súd štátu Virgínia rozhodol, že rozhodcovský rozsudok nemal základ v zmluve medzi stranami a spor nebolo možné riešiť v rozhodcovskom konaní, nakoľko quantum meruit (bezdôvodné obohatenie) nebol nárok, ktorý by spadal pod zmluvu. V zmysle právnej literatúry ak sa v sporoch týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia (resp. z iných právnych vzťahov, ktoré označujú za tzv. extra-ontractual claims, t.j. nespadajúce priamo pod zmluvu), je potrebné, aby tak bolo vždy urobené na základe dohody, ktorá dostatočne zreteľne umožňuje takýto postup, aby sa zamedzilo pochybnostiam o rozsahu právomoci rozhodcov. V prípade, že rozhodovanie o takýchto nárokoch nie je výslovne uvedené v rozhodcovskej doložke, je daná rozhodovacia právomoc všeobecných súdov. V danom prípade z rozhodcovskej doložky nevyplýva vymedzenie rozsahu na prejednanie nároku navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, rozhodcovského súdu, preto bola daná na prejednanie veci ako právomoc súdu prvého stupňa. Navrhovateľ a odporca uzatvorili Zmluvu o financovaní bývania dňa 23.7.2013, ktorej súčasťou sú Príloha a VOP. Predmetom Zmluvy bolo poskytnutie hypotekárneho úveru v sume 60.000 € z toho spotrebného úveru v sume 18.000 € a hypotekárneho úveru v sume 42.000 €. V čl. 6 Prílohy sú uvedené druhy poplatkov, okrem iných aj jednorazový poplatok za poskytnutie úveru v sume 240 € a poplatok za vedenie úverového účtu a správu úveru v sume 3,30 € mesačne, ktorých vrátenia sa svojim návrhom domáhal. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa, že sa súd prvého stupňa dostatočne nevysporiadal s rozhodcovskou doložkou, v prípade ktorej navyše podľa neho neplatí ani konštatovanie súdu prvého stupňa, že skutkový stav nebol medzi ním a odporcom sporný. Navrhovateľ mal za to, že súd prvého stupňa síce na posúdenie platnosti rozhodcovskej doložky použil správne ustanovenia právneho predpisu (§ 53 Obč. zák.), tieto si však nesprávne vyložil. Pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky nie je podľa neho rozhodujúce, či je rozhodcovská doložka osobitne označená, uvedená v samotnej zmluve alebo vo všeobecných zmluvných podmienkach, prípadne či mal spotrebiteľ vedomosť o jej obsahu, rozhodujúce je, či spôsobuje alebo nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a či mal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť jej obsah (§53 ods. 2 Obč. zák.), pričom ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Obč. zák.), ktorú skutočnosť podľa neho zvýrazňuje aj ust. § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého bolo povinnosťou odporcu predložiť mu návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby bolo z neho dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať takýto návrh a aby bolo dostatočne zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, a ani jeho právnické vzdelanie nezbavuje odporcu jeho povinnosti vymedzených v § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Uviedol, že absolútnu neplatnosť zmluvných dojednaní o poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za vedenie účtu dlžníka a správu úveru napádal nielen ako neprijateľné zmluvné podmienky, ale aj z dôvodu ich neurčitosti, nezrozumiteľnosti a rozporu s dobrými mravmi. Tak s poukazom na rozhodnutie Rady č. 93/13/EHS, ako aj ustanovenia § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, Obč. zák., § 497, § 499 Obch. zák., zákona o bankách dojednanie o poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za vedenie úverového účtu a správu úveru v zmluve o úvere nie je neurčité len preto, že neobsahuje úplný výpočet činností, za ktoré je poplatok dojednaný. Na dojednanie takéhoto poplatku v zmluve o úvere sa nevzťahuje zákaz tých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej viery znamenajú na ujmu spotrebiteľa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán (Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10. apríla 2014, sp. zn. III. ÚS 3725/2013). Správu úveru možno vyložiť ako činnosť úverového veriteľa, ktorá nie je krytá inými dojednanými platbami (úrokom ako cenou poskytnutého kapitálu a ostatnými poplatkami za konkrétne služby), a ktorú úverový veriteľ na podklade zmluvy o úvere zabezpečuje službami (typicky poradenstvo a klientsky servis, informácie o úverovom vzťahu, zmeny zmluvy, vydávanie rôznych potvrdení) úverovému dlžníkovi po dobu trvania úverového vzťahu. Z ekonomického hľadiska každá cena odráža náklady predajcu a jeho maržu, a preto nebolo neobvyklé ani nelegitímne, aby náklady úverového veriteľa na správu úveru kryl príslušný poplatok ako súčasť ceny plnenia. Poplatok za spravovanie úveru bol v zmysle občianskeho práva cenou plnenia, preto sa na dojednanie o ňom nevzťahuje možnosť súdneho prieskumu jeho primeranosti v zmysle ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Neexistuje všeobecný zákaz brať na seba v rámci jedného zmluvného vzťahu iné povinnosti než tie, ktoré pre daný zmluvný typ stanoví zákon a na tom nemení nič ani princíp ochrany spotrebiteľa a zakotvený v § 51 občianskeho zákonníka a v rozhodnutí Rady č. 93/13/EHS. Smernica rady ES 93/13/EHS vylučuje z preskúmavania práve dojednávanie ceny, ktoré ponechala na dohodu zmluvných strán v súlade so zákonmi trhového hospodárstva a hospodárskej súťaže. Uvedený poplatok bol do zmluvy o úvere zakomponovaný v súlade so zákonom o bankách, pričom tento je uvedený aj v zákone o spotrebiteľských úveroch, a to v čl. 4 ods. 1 písm. i). Tento poplatok, ako všetky iné poplatky, ktoré peňažné ústavy účtujú, je teda možné preskúmavať len z hľadiska ich primeranosti k poskytnutému plneniu, ktorá neprimeranosť v danom prípade nebola preukázaná. Poplatky za vedenie úverového účtu a správu úveru boli ako súčasť odmeny za poskytnutie úveru zrušené až od účinnosti zákona č. 132/2013 Z.z., ktorý tento poplatok so splatnosťou od 10.6.2013, čím bola prijatá prísnejšia právna úprava, než aká vyplýva zo Smernice rady ES 93/13/EHS, pričom táto Smernica v čl.4 ods. 2 výslovne vylučuje z možnosti preskúmavania nekalej povahy definíciu hlavného predmetu zmluvy ako aj cenu a úhradu, pokiaľ sú tieto podmienky zrozumiteľné. Z obsahu zmluvy nevyplýva ani neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť poplatku a nemožno prisvedčiť navrhovateľovi, že nebol poučený o následkoch a že on nedal odporcovi žiadny pokyn, ktorým by prejavil súhlas s rozhodcovskou doložkou a nebola mu daná možnosť vyjadriť s jej dojednaním nesúhlas. Z rozhodcovskej doložky tiež nevyplýva nerovnováha rozhodcovskej doložky, ani žiadne nekalé podmienky tvrdené navrhovateľom. Právne irelevantné je tvrdenie navrhovateľa, že dojednanie poplatku za poskytnutie úveru by bolo absolútne neplatné, keďže bol povinný ho zaplatiť skôr, ako mu bol úver reálne poskytnutý. V ostatnom sa odvolací súd pridržiava odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, úspešnému v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu nevznikli. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.