Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/168/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213218657 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213218657.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobkyne: T.. R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, J., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, IČO: 36 436 640, proti žalovaným X. E.Á. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U. X, F., 2. F. J., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXC, F., 3. Y. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. X/XXXX, F., žalované v 2. a 3. rade zastúpené Advokátska kancelária Marko, s.r.o., so sídlom Budatínska 47, Bratislava, IČO: 36 860 646, o 29.104,02 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II., č.k. 15C 235/2013-101 zo dňa 15.11.2013 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým súd žalobu proti žalovaným v 2. a v 3. rade zamietol, p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok m e n í tak, že žalobkyňa j e p o v i n n á zaplatiť žalovaným v 2. a v 3. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v sume 1 746 eur a trov právneho zastúpenia v sume 1 106,28 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 15C 235/2013-101 zo dňa 15.11.2013 rozhodol vo veci o zaplatenie 29.104,02 eur s príslušenstvom tak, že konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil, žalovanej v 1. rade nepriznal náhradu trov konania, žalobu proti žalovaným v 2. a v 3. rade zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným v 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania 3.396,05 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 17.06.2013, ktorá bola doručená Okresnému súdu Bratislava II dňa 19.06.2013 domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 29.104,02 eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania z dôvodu, že dňa 08.06.2010 žalobkyňa uzavrela so žalovanými v 1., 2. a v 3. rade Zmluvu o pôžičke, na základe ktorej požičala žalovaným finančnú sumu 50.000,- eur s tým, že žalované mali žalobkyni túto sumu vrátiť do 01.08.2016 a dlh bol splatný splátkami v sume 694,44 eur mesačne vždy k 8. dňu v mesiaci. Prvá splátka bola splatná dňa 08.08.2010. Účastníci Zmluvy o pôžičke si dohodli úrok 3 % mesačne. Žalobkyňa sa domáha podanou žalobou vrátenia dlhu za obdobie od 08.08.2010 do 08.04.2013 spolu v sume 29.104,02 eur z dôvodu, že žalovaní v lehote splatnosti nezaplatili túto sumu žalobkyni ani na pokus o zmier zo dňa 02.08.2012. Okresný súd vydal platobný rozkaz č.k. 31Ro 2141/2013-18 dňa 04.07.2013, proti ktorému podala žalovaná v 3. rade odpor z dôvodu, že výška úrokov 3 % mesačne a výška úrokov z omeškania 0,2 % denne dohodnutých v Zmluve o pôžičke je neprimerane vysoká, a preto Zmluva o pôžičke je neplatná. Žalovaná v 3. rade v odpore tvrdila, že proti žalovanej v 1. rade je vedené konanie o zaplatenie 103.397 eur s príslušenstvom na Rozhodcovskom súde v Žiline a obsahom tohto nároku je aj finančná čiastka zo zmluvy o úvere, ktorú žalobkyňa uzavrela so žalovanými dňa 08.06.2010 a ktorá je predmetom tohto konania. Žalovaná v 3. rade preto tvrdila, že v tomto konaní ide o litispendenciu alebo o res iudicata a žiadala návrh zamietnuť. Z dôvodov uvedených v podanom odpore a vedenia konania na Rozhodcovskom súde v Žiline, ohľadne predmetu tohto konania, žalobkyňa vzala návrh proti žalovanej v 1. rade späť z dôvodu, že na Rozhodcovskom súde v Žiline bol vydaný rozsudok č. RRS 2013/06 zo dňa 21.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.03.2013 a vykonateľnosť dňa 25.03.2013. Okresný súd za základe späťvzatia žaloby zastavil konanie proti žalovanej v 1. rade podľa § 96 O.s.p., a ďalej konal o predmetnom nároku navrhovateľky proti žalovaným v 2. a v 3. rade. Žalované v 2. a v 3. rade tvrdili, že Zmluva o pôžičke dňa 08.06.2010 nebola platne uzavretá aj so žalovanými v 2. a v 3. rade, i keď v záhlaví Zmluvy o pôžičke sú žalované v 2. a v 3. rade uvedené, ale v článku II bod 1. je výslovne uvedené, že veriteľ, ktorým je žalobkyňa, prenecháva touto zmluvou dlžníkovi, a to žalovanej v 1. rade sumu 50.000,- eur, z čoho vyplýva, že táto suma nebola odovzdaná a požičaná všetkým žalovaným, ktoré sú uvedené v tomto konaní, a preto nemožno nárok uplatňovať proti žalovaným spoločne a nerozdielne, ktoré nie sú dlžníčky voči žalobkyni. V článku II bod 3. Zmluvy o pôžičke je uvedené, dlžníkom je žalovaná v 1. rade, ktorá sa zaväzuje poskytnutú pôžičku veriteľovi splatiť, z čoho vyplýva, že žalované v 2. a v 3. rade voči žalobkyni nemajú žiaden záväzok. Žalované v 2. a v 3. rade zdôraznili, že voči žalovanej v 1. rade už existuje právoplatné rozhodnutie Rozhodcovského súdu, ktoré je exekučným titulom na sumu 103.397,- eur s príslušenstvom, a v ktorej sume je zahrnutý aj uplatnený nárok žalobkyne v tomto konaní. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobkyňa ako veriteľ uzavrela dňa 08.06.2010 so žalovanou v 1. rade ako s dlžníkom Zmluvu o pôžičke, v ktorej boli uvedené aj žalované v 2. a v 3. rade a na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť dlžníkovi pôžičku v sume 50.000,- eur. Podľa článku II bod 2. Zmluvy o pôžičke žalobkyňa časť pôžičky v sume 15.000,- eur odovzdala dňa 08.06.2010 žalovanej v 1. rade v hotovosti, čo žalovaná potvrdila svojím podpisom na zmluve a zvyšok pôžičky v sume 35.000,- eur sa žalobkyňa v článku II bod 2 zaviazala poukázať na účet, uvedený v zmluve, č. 2616201811/1100, ktorej majiteľom je žalovaná v 1. rade. Podľa potvrdenia banky G. F. L. E..L.., Bratislava dňa 17. 9. 2013 bola z účtu žalobkyne ako platiteľa č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX dňa 09.06.2010 odpísaná platba v sume 35.000,- € v prospech účtu príjemcu č.ú. XXXXXXXXXX/ XXXX a v správe pre príjemcu bolo uvedené „E. F. Ú. podľa G. A.“. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 15. 11. 2013 tvrdila, že Zmluvu o pôžičke uzatvorila so žalovanými v 1. a v 3. rade a že peňažnú sumu poukázala k rukám žalovanej v 1. rade a v časti prevodom na účet žalovanej v 1. rade. Pôžičku poskytla aj pre žalované v 2. a v 3. rade. Pôžičku v hotovosti 15.000,- odovzdala žalovanej v 1. rade, ktorá pred ňou peniaze odovzdala žalovanej v 2. rade, lebo žalovaná v 1. rade bola dlžná žalovanej v 2. rade, čo tieto účastníčky zhodne potvrdili pred žalobkyňou. Žalobkyňa tvrdila, že zmluvu by nebola uzatvorila, keby spoločne neboli spoludlžníci žalovanej v 1. rade aj žalované v 2. a v 3. rade. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Na základe zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia danej veci okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne v tomto konaní nie je dôvodný. Vychádzal z toho, že pre uzavretie Zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou zmluvy je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky a zo zmluvy musí vyplývať povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Zákon v súvislosti s uzavretím zmluvy vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Okresný súd poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, podľa ktorého dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. S prihliadnutím na uvedené Okresný súd mal preukázané, že žalobkyňa na základe písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.06.2010 odovzdala časť pôžičky v sume 15.000,- eur v hotovosti žalovanej v 1. rade a časť pôžičky v sume 35.000,- eur poukázala na účet žalovanej v 1. rade. V danom prípade podľa názoru Okresného súdu k odovzdaniu peňazí na základe predmetnej zmluvy došlo zo strany žalobkyne v prospech žalovanej v 1. rade, ale nebolo preukázané, že žalobkyňa odovzdala peniaze žalovaným v 2. a v 3. rade, na strane ktorých k odovzdaniu peňazí nedošlo. S prihliadnutím na uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanými v 2. a v 3. rade v danom prípade nevznikol, a preto nárok proti žalovaným v 2. a v 3. rade nie je dôvodný, na základe čoho súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania voči žalovanej v 1. rade, ktoré bolo zastavené, súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a žalobkyni, ktorá zavinila vznik trov konania na strane žalovanej v 1. rade neuložil povinnosť nahradiť trovy konania, pretože žalovaná v 1. rade nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p. a ani jej v konaní žiadne trovy nevznikli. O trovách konania proti žalovaným v 2. a v 3. rade, proti ktorým bol návrh zamietnutý, a ktoré mali vo veci úspech, súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal im náhradu trov konania, a to žalovanej v 3. rade súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu 1.746,- eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.650,05 eur. V sume 453,14 eur za jeden úkon právnej služby. Podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a podľa § 13 ods. 2 tejto vyhlášky, základnú sadzbu tarifnej odmeny zníženú o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Právny zástupca zastupoval v konaní dve účastníčky konania, a to žalovanú v 2. rade a žalovanú v 3. rade, a preto súd podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 uvedenej vyhlášky priznal žalovaným v 2. a v 3. rade za každý jeden úkon právnej služby odmenu v sume 679,71 (453,14 eur + 50 % z 453,14 eur, čo je 453,14 eur + 226,57 eur). Podľa § 13a ods. 1 písm. a/, d/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. priznal súd žalovaným odmenu za dva úkony právnej služby po 679,71 eur za jeden úkon, a to prevzatie a príprava zastúpenia žalovanej v 2. rade dňa 14. 11. 2013 a prevzatie a príprava zastúpenia žalovanej v 3. rade dňa 31. 10. 2013 a účasť na pojednávaní dňa 15. 11. 2013 plus režijný paušál 15,62 eur (2 x 7,81 eur), + 20 % DPH z odmeny a náhrady spolu 1.375,04 eur, čo je 275,01 eur. Súd žalovaným v 2. a 3. rade za každý úkon nepriznal hodnotu režijného paušálu v sume 11,72 eur, ako bolo uplatnené nakoľko § 13 ods. 2 vyhlášky sa vzťahuje iba na základnú sadzbu tarifnej odmeny a nie na režijný paušál. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie zo dňa 17.12.2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 23.12.2013, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobkyni vyhovel v celom rozsahu alebo zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní žalobkyňa namietala odvolacie dôvody podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p., podľa ktorého rozhodoval vylúčený sudca, ďalej odvolacie dôvody podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., že konanie je postihnuté vadou, pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že konajúca sudkyňa nemala vo veci konať, pretože mala byť z prejednania a rozhodovania veci vylúčená z dôvodu, že konajúca sudkyňa sama mala postupovať podľa § 15 ods. 1 O.s.p. V súvislosti s touto námietkou žalobkyňa poukázala na ust. § 14 ods. 1 a § 15 ods. 1 O.s.p. a tvrdila, že je povinnosťou konajúceho sudcu, aby sám pokiaľ sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, tieto oznámil neodkladne predsedovi súdu a tvrdila, že po pojednávaní zistila, že konajúca sudkyňa zrejme mala byť vylúčená pre jej pomer k právnemu zástupcovi žalobcu. Toto tvrdenie žalobkyňa zdôvodnila tým, že jej právny zástupca vystupoval ako právny zástupca žalobcu v konaní vedenom pred Okresným súdom Žilina vo veci sp.zn. 4C 282/2011 a manžel konajúcej sudkyne má byť redaktorom tohto vydavateľstva (C. E. L. L. a.s.), resp. redaktorom s týmto vydavateľstvom úzko spolupracujúcim. Žalobkyňa má preto odôvodnenú pochybnosť o nezaujatosti a objektívnosti konajúcej sudkyne, ktorá do pojednávania dňa 15.11.2013 jej zrejmá nebola a dozvedela sa to až po pojednávaní. Pretože sa o tejto skutočnosti dozvedela neskôr, nevzniesla sama námietku zaujatosti, ale nič to nemení na skutočnosti, že konajúca sudkyňa sama mala postupovať podľa § 15 ods. 1 O.s.p. Odvolateľka tvrdila, že jej návrh voči žalovaným v 2. a v 3. rade je dôvodný. Súd prvého stupňa jej návrh zamietol, pretože nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí žalovaným v 2. a v 3. rade, pričom z vykonaného dokazovania vyplynula práve tá skutočnosť, že k reálnemu odovzdaniu peňazí došlo. Tvrdila, že časť peňazí v sume 15.000,- eur bola vyplatená v hotovosti a zvyšok bol poukázaný prevodom na účet žalovanej v 1. rade E. F.. Podľa odvolateľky, nie je technicky možné odovzdať peniaze na účet viacerých osôb naraz. Z obsahu zmluvy, ktorú účastníčky zmluvy vyhotovili samé vyplýva, že žalované v 2. a v 3. rade súhlasili s tým, že peniaze sa poskytli v hotovosti žalovanej v 1. rade a v časti sa zaplatili opäť so súhlasom žalovaných v 2. a v 3. rade na účet žalovanej v 1. rade. Medzi účastníčkami bolo dohodnuté, že k reálnemu odovzdaniu poskytnutých finančných prostriedkov došlo jednej z dlžníčok E. F., a to žalovanej v 1. rade. Podľa názoru žalobkyne, záver súdu, že nedošlo k reálnemu plneniu žalovaným v 2. a v 3. rade je účelový a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustálenej právnej praxi. Odvolateľka doplnila odvolanie tiež svojím názorom, ohľadne zaujatosti sudkyne voči jej právnemu zástupcovi, pretože sa snažila počas pojednávania znižovať jeho autoritu vyhlásením, že nečíta judikatúru a sama tvrdila, že v odôvodnení rozsudku poukáže na množstvo judikatúry, ktorá má osvedčovať jej právny názor, ktorý odprezentovala už na úvod pojednávania, ešte pred vykonaným dokazovaním, pričom v napadnutom písomnom vyhotovení rozsudku stroho odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 325/09 a iný odkaz na aktuálnu judikatúru, o ktorú by súd prvého stupňa oprel svoj právny záver, konštatovaný v odôvodnení rozsudku nie je. Žalobkyňa tiež namietala rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu a priznanie nároku na náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby, zvýšený o sumu 50 % za každý jeden úkon právnej služby s poukazom na ust. § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. namietala, že súd prvého stupňa pochybil pri rozhodovaní o trovách konania, keď nesprávne určil výšku tarifnej sadzby za jeden úkon právnej služby. Uviedla, že v prípade dvoch zastúpených sa nezvyšuje suma právneho úkonu o 50 %, ale základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastúpení dvoch alebo viacerých osôb. Preto pokiaľ základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje 453,14 eur, tak pri zastupovaní dvoch účastníkov predstavuje sumu 453,14 eur a výsledná suma za zastupovanie dvoch účastníkov nie je 679,71 eur, ale 453,14 eur. Podľa názoru žalobkyne, žalované v 2. a v 3. rade samy svojím konaním zavinili vznik trov konania, pretože ju zaviedli, a teda spoluzavinili, že začalo predmetné konanie, a preto s poukazom na dôvod hodný osobitného zreteľa súd nemá náhradu trov konania žalovaným v 2. a v 3. rade priznať. Žalované v 2. a v 3. rade sa k podanému odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrili. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. V odvolaní žalobkyňa namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil toto svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil, z akého dôvodu žalobu zamietol, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy o 29.104,02 € s príslušenstvom, ktorú si žalobkyňa uplatnila z dôvodu, že žalované si nesplnili dobrovoľne povinnosť vrátiť žalobkyni peniaze za podmienok dohodnutých v Zmluve o pôžičke. Okresný súd nárok žalobkyne právne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie (odovzdanie) veci, najmä peňazí a povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a určenie času vrátenia. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca (veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas dohodnutú náhradu (odplatu), alebo poskytnuté požičané peňažné prostriedky nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že poskytnuté plnenie buď neprijal, alebo za poskytnuté plnenie zaplatil alebo poskytnuté plnenie vrátil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. V prejednávanej veci spočívalo bremeno tvrdenia na žalobkyni, že so žalovanými uzavrela zmluvu o pôžičke a že túto pôžičku aj reálne poskytla. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že žalobkyňa svoje tvrdenie o poskytnutí predmetnej pôžičky žalovaným v 2. a 3. rade nepreukázala. Súd mal preukázané, že proti žalovanej v 1. rade už existuje právoplatné rozhodnutie Rozhodcovského súdu, ktoré je exekučným titulom na sumu 103.397,- eur s príslušenstvom, a v ktorej sume je zahrnutý aj uplatnený nárok žalobkyne v tomto konaní. Okresný súd mal preukázané, že žalobkyňa na základe písomnej Zmluvy o pôžičke zo dňa 08.06.2010 odovzdala časť pôžičky v sume 15.000,- eur v hotovosti žalovanej v 1. rade a časť pôžičky v sume 35.000,- eur poukázala na účet žalovanej v 1. rade. V danom prípade, podľa správneho názoru Okresného súdu k odovzdaniu peňazí na základe predmetnej zmluvy došlo zo strany žalobkyne v prospech žalovanej v 1. rade, ale nebolo preukázané, že žalobkyňa odovzdala peniaze žalovaným v 2. a v 3. rade, na strane ktorých k odovzdaniu peňazí nedošlo. Žalobkyňa v odvolaní namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl.6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenia žalobkyne. Podľa názoru žalobkyne, záver súdu, že nedošlo k reálnemu plneniu žalovaným v 2. a v 3. rade je účelový a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v ustálenej právnej praxi. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa ako veriteľ uzavrela dňa 08.06.2010 so žalovanou v 1. rade ako s dlžníkom Zmluvu o pôžičke, v ktorej boli uvedené aj žalované v 2. a v 3. rade a na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala poskytnúť dlžníkovi pôžičku v sume 50.000,- eur. Podľa článku II bod 2. Zmluvy o pôžičke žalobkyňa časť pôžičky v sume 15.000,- eur odovzdala dňa 08.06.2010 žalovanej v 1. rade v hotovosti, čo žalovaná v potvrdila svojím podpisom na zmluve a zvyšok pôžičky v sume 35.000,- eur sa žalobkyňa v článku II bod 2 zaviazala poukázať na účet, uvedený v zmluve, č. XXXXXXXXXX/ XXXX, ktorej majiteľom je žalovaná v 1. rade. Podľa potvrdenia banky G. F. L. E.. L.., F. dňa 17.09.2013 bola z účtu žalobkyne ako platiteľa č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX dňa 09.06.2010 odpísaná platba v sume 35.000,- € v prospech účtu príjemcu č.ú. XXXXXXXXXX/XXXX a v správe pre príjemcu bolo uvedené „E. F. Ú. podľa G. A.. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 15. 11. 2013 tvrdila, že Zmluvu o pôžičke uzatvorila so žalovanými v 1., 2. a v 3. rade, ale peňažnú sumu poukázala k rukám žalovanej v 1. rade a v časti prevodom na účet žalovanej v 1. rade. Tvrdenie žalobkyne, že pôžičku poskytla aj pre žalované v 2. a v 3. rade. nebolo preukázané, o čom svedčí aj vedenia konania na Rozhodcovskom súde v Žiline, ohľadne predmetu tohto konania, ako aj to, že žalobkyňa vzala návrh proti žalovanej v 1. rade späť z dôvodu, že na Rozhodcovskom súde v Žiline bol vydaný rozsudok č. RRS 2013/06 zo dňa 21.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.03.2013 a vykonateľnosť dňa 25.03.2013. Správnosť záveru súdu prvého stupňa nemôže zmeniť okolnosť, že ak žalobkyňa pôžičku v hotovosti 15.000,- odovzdala žalovanej v 1. rade, ktorá pred ňou peniaze odovzdala žalovanej v 2. rade, lebo žalovaná v 1. rade bola dlžná žalovanej v 2. rade, čo účastníčky zhodne potvrdili pred žalobkyňou. Žalobkyňa tvrdila, že zmluvu by nebola uzatvorila, keby spoločne neboli spoludlžníci žalovanej v 1. rade aj žalované v 2. a v 3. rade. Okresný súd v súlade s ustanovením § 657 Občianskeho zákonníka správne dospel k záveru, že nárok žalobkyne v tomto konaní nie je dôvodný. Vychádzal z toho, že podstatnou náležitosťou Zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky a zo zmluvy musí vyplývať povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Zákon v súvislosti s uzavretím zmluvy vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Okresný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2010, sp.zn. 3 Cdo 325/2009, podľa ktorého dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. V súvislosti s ďalšou odvolacou námietkou, týkajúcou sa najmä porušenia práva na spravodlivý súdny proces, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že keďže dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, nepodala námietku zaujatosti a nevedela predložiť dôkaz, ktorým by preukázala, že so zreteľom na pomer sudkyne k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Z týchto dôvodov sa postupom súdu prvého stupňa zaoberá preto žalobkyňa v odvolaní, svojím názorom ohľadne zaujatosti sudkyne, voči jej právnemu zástupcovi, pretože sa snažila počas pojednávania znižovať jeho autoritu vyhlásením, že nečíta judikatúru a sama tvrdila, že v odôvodnení rozsudku poukáže na množstvo judikatúry, ktorá má osvedčovať jej právny názor, ktorý odprezentovala už na úvod pojednávania, ešte pred vykonaným dokazovaním, pričom v napadnutom písomnom vyhotovení rozsudku stroho odkázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 325/09 a iný odkaz na aktuálnu judikatúru, o ktorú by súd prvého stupňa oprel svoj právny záver, konštatovaný v odôvodnení rozsudku nie je. Neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivý proces je aj garancia toho, aby vo veci rozhodoval nestranný, nezávislý a nezaujatý sudca. Nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných predpokladov dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a právny štát. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom citovaného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t.j. inak ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O.s.p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim. Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa odvolateľky zakladali dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, vychádzal odvolací súd zo zákonnej prezumpcie nestrannosti sudcov a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci (len vtedy alebo až vtedy), ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O.s.p.). Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť sa definuje spravidla ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne) stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania sa sudcu) existujú preukázateľne skutočnosti, ktoré môžu spôsobiť vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený dôvod na obavu, že konkrétny sudca je nestranný, je stanovisko osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú. Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v konaní nevzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni Okresného súdu Bratislava II R.. J. H. a sama uviedla, že nemá a nevie preukázať zákonné dôvody. Odvolací súd zastáva názor, že subjektívna hypotéza žalobkyňe o možnej neobjektívnosti sudkyne, ktorú ničím iným nekonkretizovala a ktorú si vytvorila iba na základe vlastného názoru, nemohla spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudkyne. Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O.s.p., môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však domnienka účastníka o možnej neobjektívnosti sudkyne súdu prvého stupňa. Odvolací súd po preskúmaní veci nezistil žiaden taký kvalifikovaný vzťah sudkyne k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci a ktorý by opodstatňoval podanie námietky zaujatosti zo strany žalobkyne a sama žalobkyňa tvrdí, že takýto dôkaz nemá. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti konajúcej sudkyne nie je možné v danom prípade vyvodiť a v tomto štádiu konania sa odvolací súd pri preskúmavaní správnosti rozsudku súdu prvého stupňa nemôže zaoberať touto námietkou odvolateľky, ktorou odôvodňuje nesprávnosť rozhodnutia súdu. Žalobkyňa mala možnosť podať aj sťažnosť voči postupu vec prejednávajúcej sudkyni, prípadne namietať postup súdu a zápisnicu o pojednávaní, prípadne svoju nespokojnosť s postupom sudkyne riešiť iným vhodným spôsobom. Uvedený názor žalobkyne na prejednávanie veci sudkyňou, nemôže odôvodňovať zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 220 O.s.p. a zmenil výrok o trovách konania v súvislosti s potvrdením rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti žalovaným v 1. a 2. rade tak, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovaným v 2. a 3. rade trovy konania v sume 1 746 eur za súdny poplatok za odpor proti platobnému rozkazu a trovy právneho zastúpenia v sume 1 096,91 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov v spojení s § 13 ods. 2 tejto vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalovaným v 2. a 3.rade, úspešným v odvolacom konaní, priznal náhradu trov konania, vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením advokátom dvoch žalovaných za dva úkony právnej služby a to prevzatie veci dňa 31.10.2013 a príprava zastúpenia a účasť právneho zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 15.11.2013, za jeden úkon právnej služby 453,14 eur, znížený o 50% (226,57 eur) pre 2 osoby x 2 (226,57 eur x 2 = 453,14 eur), za 2 úkony (453,14 x 2) 906,28 eur a režijný paušál 2 x 7,81 eur + 20 % DPH spolu v sume 1 106,28 eur a 1 746 eur trovy konania za súdny poplatok za podaný odpor proti platobnému rozkazu. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.