Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/553/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213223298 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213223298.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: G. D. P. O. A. Y. Á. O. , L. K. XX.X.XXXX, J. C., Y. Č.. X, zastúpený JUDr. Petrom Kocianom, advokátom v Bratislave, Miletičova č. 7, proti žalovanému: FK DAC 1904, a.s., Dunajská Streda, Športová č. 4744, IČO: 36 233 846, zastúpený Advokátskou kanceláriou Lebovič, s.r.o., Bratislava, Mlynské Nivy č. 73/a, IČO: 50 289 934, za ktorú koná Mgr. Filip Lebovič, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 9. apríla 2014, č.k. 50 C 213/2013-136, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 9. apríla 2014, č.k. 50 C 213/2013-136, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 9.4.2014, č.k. 50 C 213/2013-136, zrušil rozsudok Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu, so sídlom Trnavská cesta č. 100, Bratislava, č.k. 11/12RS, zo dňa 29.4.2013, v právnej veci žalobcu G. D., P. J. Y. X, C., proti žalovanému FK DAC 1904, a.s. so sídlom Športová č. 4774, Dunajská Streda, o zaplatenie sumy 11.270,-- € spolu s príslušenstvom a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu v sume 662,20 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Vyhovel tak žalobe, ktorou sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu, Bratislava, Trnavská cesta č. 100, zo dňa 29.4.2013, č. 11/12RS. Sám sa žalobou podanou na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu dňa 17.4.2012 domáhal, aby rozhodcovský súd zaviazal žalovaného (žalovaného aj v prejednávanej veci) zaplatiť mu sumu 11.270,-- € spolu s príslušenstvom titulom nevyplatenia hráčskej odmeny. Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu vo svojom rozhodnutí uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi (len) sumu 2.025,-- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.025,-- € od 16.2.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a súčasne bolo uložené žalobcovi nahradiť žalovanému trovy konania v sume 641,03 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok bol žalobcovi doručený dňa 9.7.2013, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 24.9.2013. Zrušenia tohto rozhodcovského rozsudku sa žalobca domáha s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. g/, h/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že rozhodcovský súd mu priznal len sumu 2.025,-- € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.2.2012 do zaplatenia, avšak o zvyšku jeho nároku vo výrokovej časti rozsudku nerozhodol; len v odôvodnení rozsudku rozhodcovský súd dôvodil, že si nárok na pomernú časť odmeny za mesiac január 2012 neuplatnil, a preto o nej nerozhodoval. Okrem toho v priebehu konania pred rozhodcovským súdom nemohol súdu predložiť hráčsku zmluvu z predchádzajúceho obdobia, nakoľko ju nemal k dispozícii a v súčasnej dobe ju už k dispozícii má. 3. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Žalobou podanou na Rozhodcovskom súde Slovenského futbalového zväzu dňa 17.4.2012 sa žalobca proti žalovanému FK DAC 1904, a.s., Dunajská Streda, IČO: 36 233 846, domáhal zaplatenia sumy 11.270,-- € spolu s príslušenstvom tvoriaci úrok z omeškania titulom nevyplatenia mesačných odmien v zmysle hráčskej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným dňa 5.7.2011 na obdobie od 14.7.2011 do 31.5.2012. Podľa uvedenej zmluvy mu prislúchala mesačná odmena za jeho športovú činnosť v klube v sume 3.000,-- € vo forme pravidelnej odmeny, ktorá mu bola poukazovaná v lehote do 15. dňa nasledujúceho mesiaca, v ktorom vznikol nárok na odmenu. Zároveň sa účastníci zmluvy dohodli i na vyplácaní prémií v sume 200,-- € za každý začatý bod v prípade, ak hráč odohrá v majstrovskom zápase minimálne 45 minút. Keďže žalovaný porušoval svoju povinnosť uhrádzať žalobcovi splatnú odmenu, žalobca dňa 15.1.2012 odstúpil od zmluvy; za pôsobenie v klube v čase od 14.7.2011 do 15.1.2012 mu vznikol nárok na vyplatenie odmeny a prémií 6 x 3.000,-- € + 1.800,-- € (3 odohrané zápasy). Žalovaný uhradil žalobcovi len sumu 8.530,-- € a zostávajúcu sumu 11.270,-- € mu uhradiť odmieta. Rozhodcovský súd Slovenského futbalového zväzu rozhodol rozsudkom dňa 29.4.2013, sp.zn. 11/12RS, ktorým žalovanému (vystupujúci aj v predmetnom súdnom konaní ako žalovaný) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (vystupujúci aj v predmetnom súdnom konaní ako žalobca) sumu 2.025,-- €, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.025,-- € od 16.2.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne priznal žalovanému náhradu trov konania v sume 641,03 €, ktorú uložil žalobcovi zaplatiť na účet Č.. XXXXXXXXXX/XXXX €. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; právny zástupca žalobcu rozsudok prevzal dňa 9.7.2013. Žalobca dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku odvodzoval z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z., podľa ktorého je možné domáhať sa žalobou zrušenia rozhodcovského rozsudku, ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Rovnosť strán sporu deklaruje § 18 O.s.p., podľa ktorého majú strany v občianskom konaní súdnom rovnaké postavenie a súd je povinný im zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Právo na spravodlivý proces tak, ako je formulované v čl. 6 Dohovoru, požiadavku rovnosti výslovne neobsahuje. Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru zahŕňa ale právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci. Zostalo nepochybné, že žalobca podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku včas v lehote 30 dní od doručenia rozsudku rozhodcovského súdu, že v konaní pred rozhodcovským súdom žalobca si uplatnil právo na zaplatenie sumy 11.270,-- € spolu s príslušenstvom, avšak rozhodcovský súd v danej veci rozhodol vo výroku rozsudku len v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 2.025,-- € spolu s príslušenstvom a o zvyšku (vo výroku) nerozhodol vôbec; nekonal teda v súlade s ustanovením § 33 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z., podľa ktorého je rozhodcovský súd povinný rozhodnúť o každom návrhu uvedenom v žalobe s poukazom na ustanovenie § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. a § 166 ods. 1 O.s.p. Tým boli dané dôvody na zrušenie predmetného rozhodcovského rozsudku v súlade s § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. Súd prvej inštancie dôvodil, že Občiansky súdny poriadok zásadu rovnosti strán sporu ustanovoval v § 18 tak, že strany majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Rovnosť strán v občianskom súdnom konaní nemôže byť ovplyvniteľná tým, ktorá strana je žalobca a ktorá žalovaný. Rovnosť strán je totiž podmienená rovnosťou procesných prostriedkov uplatňovaných pri podaní žaloby i pri obrane proti nej, a to platí aj pre celý priebeh konania (mutatis mutandis PL. ÚS 43/1995). Rovné postavenie strán sporu upravuje taktiež § 17 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., preto zásada rovnosti občanov pred zákonom zakotvená v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa v rozhodcovskom konaní transformuje do zásady rovnosti strán sporu (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) a vzťahuje na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a značí rovné postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorejkoľvek strane sporu. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má pre strany sporu rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, preto je konajúci súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak žalobca uplatňuje svoje právo na základe rozhodnutia vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak žalobca uplatňuje svoje právo na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v rozhodcovskom konaní. Nebola preukázaná existencia druhého dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h/ zákona 244/2002 Z.z., keďže žalobca s rozhodcovskou zmluvou, na ktorú sa v tomto konaní odvoláva, disponoval. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.; spôsob výpočtu, dôvodnosť náhrady trov konania súčasne podrobne odôvodnil. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru o tom, že rozhodcovský súd nerozhodol o celom návrhu žalobcu. Je pravdou, že žalobca si v rozhodcovskom konaní uplatnil nárok na zaplatenie sumy 11.270,-- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. od 16.2.2012 do zaplatenia, že rozhodcovský súd vo výroku svojho rozsudku rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 2.025,-- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 2.025,-- € od 16.2.2012 do zaplatenia. Hoci vo výroku rozsudku výslovne neuviedol, že vo zvyšku žalobu zamieta, táto skutočnosť je zrejmá z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, keď v poslednom odseku na strane 3, v poslednom odseku na str. 4 pokračujúci na str. 5 podrobne uviedol, ako posúdil skutkový stav veci, teda aké nároky si žalobca v rozhodcovskom konaní uplatnil, aké platby mu boli podľa posúdenia rozhodcovského súdu uhradené žalovaným a na základe toho vyhodnotil, ktorá časť uplatneného nároku žalobcu je oprávnená. Je teda zrejmé, že rozhodcovský súd rozhodoval o celom uplatnenom nároku, tento riadne posúdil a dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný len sčasti, a preto výrokom rozhodcovského rozsudku zviazal žalovaného na plnenie iba v rozsahu tej časti nároku, ktorú považoval za oprávnenú. Zákon o rozhodcovskom konaní nestanovuje v žiadnom svojom ustanovení konkrétnu formu, akým spôsobom má rozhodcovský súd vyjadriť nepriznanie časti uplatneného nároku vo výroku rozhodcovského rozsudku. Súd prvej inštancie pochybil, keď sa vyššie uvedenými skutočnosťami a obsahom rozhodcovského rozsudku ako celku nezaoberal a v dôsledku toho nesprávne posúdil skutkový stav. Súd prvej inštancie tiež nezohľadnil skutočnosť, že aj pokiaľ vo výroku rozhodcovského rozsudku nebolo výslovne uvedené, že v zostávajúcej časti bol návrh žalobcu zamietnutý, neboli tým poškodené práva žalobcu, nakoľko zo zamietavého výroku by mu aj tak nevyplývali žiadne právne nároky ani oprávnenia. Výrok o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi oprávnenú časť jeho nároku v sume 2.025,-- € spolu s úrokmi z omeškania bol v rozhodcovskom rozsudku riadne uvedený, pričom iba tento výrok je rozhodujúci pre realizáciu žalobcových práv vyplývajúcich z rozhodcovského rozsudku (napr. podanie návrhu na exekúciu a pod.). Uvedenie výslovného výroku o zamietnutí zostávajúcej časti uplatneného nároku by teda právne postavenie žalobcu nijako nezmenilo. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne právne posúdil otázku existencie dôvodu pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ako dôvod súd prvej inštancie uviedol dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania je definovaná v ustanovení § 17 zákona o rozhodcovskom konaní tak, že účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie; každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, v čom spočíva zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania, avšak vôbec neuviedol, akým spôsobom ním vytýkaná vada (neuvedenie vety o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti vo výrokovej časti rozhodcovského rozsudku) porušila túto zásadu, teda v čom bol žalobca znevýhodnený oproti žalovanému. Zopakoval, že namietaná skutočnosť nemala žiadny vplyv na právne postavenie žalobcu, nebol nijako ukrátený na svojich právach. Obom účastníkom bol doručený rozhodcovský rozsudok v rovnakom znení a počas rozhodcovského konania mohli obaja účastníci rovnako uplatňovať svoje procesné práva (žiadne porušenie procesných práv žalobca ani netvrdil). Nemožno preto hovoriť o porušení zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania len v dôsledku formy vyjadrenia rozhodnutia o nárokoch uplatnených žalobcom vo výrokovej časti rozhodcovského rozsudku, ktorú zvolil rozhodcovský súd. Týmto postupom nebol nijako zvýhodnený ani znevýhodnený ani jeden z účastníkov. Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že inštitút zrušenia rozhodcovského rozsudku nie je možné chápať ako riadny, resp. mimoriadny, opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Za taký možno považovať jedine preskúmanie rozhodcovského rozsudku iným rozhodcom v súlade s podmienkami upravenými v § 37 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. Keďže účelom rozhodcovského konania je prenesenie právomoci v určitých typoch konaní zo všeobecných súdov na rozhodcovské súdy, z uvedeného možno vyvodiť záver, že zisťovanie správnosti skutkových zistení a právneho posúdenia veci je v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku vylúčené. V opačnom prípade by právna úprava rozhodcovského konania stratila opodstatnenie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2011 sp.zn. I. ÚS 496/2011). Zrušením rozhodcovského rozsudku teda nemožno riešiť nespokojnosť účastníka so skutkovým a právnym posúdením veci zo strany rozhodcovského súdu, ako to v podstate žiadal žalobca svojou žalobou v prejednávanej veci, v ktorej namietal najmä skutkové otázky a iba formálne podriadil tieto dôvody pod dôvod zrušenia podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g/ zákona o rozhodcovskom konaní. Súd prvej inštancie preto pochybil, keď tento dôvod akceptoval. Súd prvej inštancie tiež nesprávne právne posúdil otázku, či prípadný chýbajúci výrok rozhodcovského rozsudku o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti môže byť dôvodom na zrušenie existujúceho výroku o čiastočnom vyhovení návrhu. Pokiaľ žalobca považoval výrok rozhodcovského rozsudku za neúplný z dôvodu, že ním nebolo rozhodnuté o celom ním uplatnenom nároku, mal požiadať rozhodcovský súd o vydanie doplňujúceho rozhodcovského rozsudku. Z toho dôvodu žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže byť použitá ako prostriedok nápravy pre tento prípad. Nie je totiž možné zrušiť existujúci výrok rozhodcovského rozsudku, ktorého správnosť nebola nijako spochybnená, iba z dôvodu, že v rozhodcovskom rozsudku podľa názoru žalobcu a súdu prvej inštancie iný výrok chýba. Podľa ustanovenia § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje úpravu postupu pre prípad, ak nerozhodol rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku o niektorej časti predmetu konania. Z tohto dôvodu je v súlade s citovaným ustanovením potrebné použiť ustanovenie § 166 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu. Obdobný princíp potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uviedol k námietke obsiahnutej v mimoriadnom dovolaní, že oba súdy nižších stupňov postupovali v rozpore s ustanovením § 152 ods. 2 O.s.p., pretože nerozhodli o celej prejednávanej veci, nakoľko nerozhodli o časti návrhu žalobkyne. V predmetnej veci môže byť predmetom mimoriadneho dovolania, a tým aj možnej nápravy prostredníctvom dovolacieho prieskumu, iba konkrétny (existujúci) výrok, ktorý tvorí súčasť výrokovej časti napadnutých rozsudkov súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu. V skutočnosti mimoriadnym dovolaním sa obom súdom nižších stupňov vytýka absencia rozhodnutia (t.j. nerozhodnutie). Z ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. V prípade, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nerozhodol o všetkých nárokoch žalobkyňou uplatnených v konaní, hoci tak bol podľa citovaného zákonného ustanovenia povinný urobiť, nemožno sa domáhať nápravy tohto nedostatku prostredníctvom mimoriadneho dovolania. Prostriedkom k náprave v takomto prípade nie je mimoriadne dovolanie, ale návrh na doplnenie rozsudku v zmysle § 166 O.s.p. Predmetom dovolania môže byť iba výrok, ktorý bol súdom vydaný, a nie výrok neexistujúci (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.12.2008 sp.zn. 2 M Cdo 20/2007). Citované rozhodnutie sa síce týka dovolacieho konania, je možné ho však analogicky aplikovať aj na posudzovaný prípad, nakoľko je v ňom jednoznačne vyjadrený princíp, že predmetom preskúmania (o formu preskúmania rozhodnutia ide aj v tomto prípade) môže byť výlučne existujúci výrok a chýbajúci výrok môže byť riešený iba formou vydania doplňujúceho rozsudku. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne postupoval, keď z dôvodu absencie rozhodnutia o časti konania zrušil existujúci výrok týkajúci sa časti uplatneného nároku, o ktorom rozhodcovský súd rozhodol a posúdil ho ako oprávnený. Súd prvej inštancie rozhodol nesprávne aj vo výroku o náhrade trov konania, pretože nezohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pre posúdenie otázky priznania náhrady trov konania procesne úspešnému žalobcovi. Zdôraznil ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať; tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 M Cdo 5/2006, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe 6/2006, str. 206 a nasl. Súd prvej inštancie mal v tomto konaní zohľadniť pri rozhodovaní o trovách konania skutočnosť, že jediným dôvodom pre zrušenie rozhodcovského rozsudku bol formálny nedostatok na strane rozhodcovského súdu, ktorý on (žalovaný) nemohol nijako ovplyvniť. Nemal možnosť vytýkaný nedostatok odstrániť, ani nemohol nijako zabrániť vzniku súdneho sporu. Súd prvej inštancie mal preto tieto skutočnosti zohľadniť a nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnej strane sporu. Pokiaľ žalobcovi vznikli nejaké náklady v súvislosti s týmto konaním, tieto si môže uplatniť ako náhradu škody voči zriaďovateľovi rozhodcovského súdu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu zamietne a uloží žalobcovi povinnosť nahradiť mu trovy konania pred súdom prvej inštancie vrátane trov odvolacieho konania. 5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného dôvodil, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že v konaní pred rozhodcovským súdom boli porušené jeho práva na rozhodnutie o jeho návrhu v celom rozsahu, a teda bol porušený základný princíp konania, a to rovnosť strán sporu a právo strany, aby bolo rozhodnuté o jej celom návrhu. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného v tom, že z odôvodnenia rozsudku rozhodcovského súdu je možné zistiť jeho nárok (žalobcu). Odôvodnenie rozsudku súdu vydaného Rozhodcovským súdom Slovenského futbalového zväzu je podľa názoru žalobcu spracované tak, že rozsudok ako taký je nepreskúmateľný. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. 6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie už nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. l C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti, ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, odvolania, ale posúdil podľa Občianskeho súdneho poriadku. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. novembra 2016 (§ 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 8. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, pretože je vo výrokoch vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Akékoľvek dôvody uvádzané odvolacím súdom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku by bolo len zopakovaním skutkových a právnych dôvodov uvedených súdom prvej inštancie. Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ale odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. 9. Obsah rozhodnutia vo veci samej (o celom nároku) vysloví súd vo výroku rozsudku (§ 155 ods. l veta prvá O.s.p. platný a účinný v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie, rozhodcovského rozsudku; tiež § 218 ods. 1 C.s.p. v znení platnom a účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu). Rovnako tak zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (§ 34 ods. 2 písm. f/, ods. 4 zákona v znení platnom a účinnom v čase konania a rozhodnutia rozhodcovského súdu) ukladá súdu rozhodnúť o všetkých nárokoch žalobcu (§ 33 ods. 2 citovaného zákona o rozhodcovskom konaní, § 152 ods. l, ods. 2 O.s.p.; § 216 C.s.p.), pričom právne záväzný je (len) výrok rozsudku. Výrok rozsudku je konštitutívnou, podstatnou, a preto neopomenuteľnou, súčasťou súdneho rozhodnutia, lebo v ňom súd formuluje svoj záväzný názor v prejednávanej veci, spôsob rozhodnutia o nárokoch žalobcu. Výrok musí byť preto formulovaný tak, aby z neho bolo jednoznačne zrejmé, ako súd vo veci samej (o celej) rozhodol, lebo len tak sa jeho rozhodnutie stáva preskúmateľným. Dôvody rozhodnutia (uvedené vo výroku napadnutého rozsudku) presne, jasne, výstižne uvedie v odôvodnení rozhodnutia. Z výroku napadnutého rozsudku rozhodcovského súdu vyplýva, ktorej časti žalobného návrhu rozhodcovský súd vyhovel, avšak nerozhodol (vo výroku) o celom predmete konania, a teda o všetkých nárokoch žalobcu. Odôvodnenie rozsudku rozhodcovského súdu v tom, že vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, nekorešponduje teda so spôsobom rozhodnutia rozhodcovského súdu a táto absencia výroku o zvyšku žaloby tiež zakladá nepreskúmateľnosť celého napadnutého rozsudku, čo odporuje princípom riadneho a spravodlivého procesu, zakotveným v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Takýto neúplný výrok je zároveň porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ zákona č. 244/2002 Z.z. (platného a účinného v čase podania žaloby, konania a rozhodnutia rozhodcovského súdu), pretože znemožnil žalobcovi namietať rozhodnutie rozhodcovského súdu v prieskumnom konaní (§ 37 zákona o rozhodcovskom konaní). Zostalo preto právne irelevantné, že v odôvodnení rozsudku rozhodcovský súd sa zaoberal celým predmetom konania a aj vo vzťahu k náhrade trov konania. Týmto postupom a spôsobom rozhodnutia rozhodcovský súd na úkor žalobcu zvýhodnil žalovaného. Za tohto skutkového stavu nebol namieste postup podľa § 36 zákona o rozhodcovskom konaní (oprava rozsudku), ani doplnenie rozsudku rozhodcovského súdu. 10. Vecne a právne správny je aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p. Žalovaný žiadne relevantné skutočnosti na postup súdu podľa ustanovenia § 150 O.s.p. ani len netvrdil. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, ktoré možno začať iba na návrh (žalobu), a teda odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 11. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe vyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. V konaní sa nevyskytla žiadna vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). 12. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 13. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 14. Žalobcovi úspešnému aj v odvolacom konaní v celom rozsahu odvolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %; o ich výške rozhodne súd prvej inštancie (§ 396 ods. l, § 255 ods. l, § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).