Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/18/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213240361 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213240361.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: A.. K. Š.X., I. I., E. F. XX, proti odporcovi: O.. P. S., S. C., I., D. X, o zaplatenie 74 €, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 24. 9. 2014 č.k. 51C 114/2014 - 47, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia 74 €. V odôvodnení svojho rozsudku prvostupňový súd uviedol, že vykonaným dokazovaním zistil, že odporca ako súdny exekútor vykonával proti navrhovateľovi ako povinnému exekúciu na základe rozhodnutia Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 14. 8. 2009 č. DK 91/000001/2009/R, a to pre vymoženie pohľadávky v sume 38,13 € pod č. EX 1443/10, vedené na Okresnom súde v Pezinku pod sp. zn. 8Er 768/2010. Odporca ako súdny exekútor požiadal v zmysle § 118 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. Okresný dopravný inšpektorát v Pezinku o „vykonanie blokácie“ motorového vozidla zn. I. X, C. : S.-XXXBO, vo vlastníctve navrhovateľa. Zároveň tiež na účte navrhovateľa zablokoval sumu 341,80 €, t.j. vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom. Dňa 15. 4. 2013 nadobudlo právoplatnosť uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 3. 2013 sp. zn. : 1Sžso/12/2012, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dňa 14. 8. 2009 č.k. : DK 91/000001/2009/R. Listom zo dňa 2. 9. 2013, zaslaným poštou a opakovane listom zo dňa 8. 11. 2013, doručeným osobne v ten istý deň, navrhovateľ odporcovi oznámil a preukázal zrušenie exekučného titulu. Navrhovateľ odporcu v liste zo dňa 8. 11. 2013 tiež vyzval na uvoľnenie peňažných prostriedkov blokovaných na jeho bežnom účte a na ukončenie blokácie jeho vozidla. Dňa 4. 9. 2013 podal navrhovateľ na Okresnom súde v Pezinku návrh na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm.b/ Exekučného poriadku. Napokon dokazovaním prvostupňový súd zistil, že navrhovateľ, ako vlastník motorového vozidla zn. I. X, C. : T.-XXXBO, sa rozhodol vozidlo predať a za tým účelom na www.bmwklub.sk <http:// www.bmwklub.sk> inzeroval predaj vozidla. Keďže o kúpu nebol záujem, dňa 18. 10. 2013 znížil cenu na 1.900 €, na ktorú reagoval záujemca. Dňa 18. 11. 2013 bol navrhovateľ nútený vykonať výmenu kolies s letnými pneumatikami za kolesá so zimnými pneumatikami, za ktorú výmenu uhradil v autoservise sumu 74 €. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odporca v konaní nie je vecne pasívne legitimovaný. Predmet konania vyhodnotil ako nárok navrhovateľa na náhradu škody, ktorú mu ako účastníkovi exekučného konania mal spôsobiť odporca ako súdny exekútor, v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti v exekučnom konaní, v ktorom mal navrhovateľ postavenie povinného. Vzťah medzi účastníkmi konania tak súd prvého stupňa vyhodnotil ako verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcie štátu. Povahou takýchto nárokov sa už opakovanie zaoberal Najvyšší súd SR napr. v konaní sp. zn. 7 M Cdo 16/2011, 3 Cdo 58/2009 ), v ktorých dospel k záveru, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej ( štátnej ) moci v rozsahu stanovenom v exekučnom poriadku a právny vzťah exekútora a účastníka exekučného konania nie je možné považovať za súkromnoprávny vzťah. Odporca ako exekútor je podľa § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou vykonávajúcou nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí ( exekučná činnosť ). Teda exekútor ako verejný činiteľ pri výkone exekučnej činnosti plní úlohy štátu. Ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku napokon výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Prvostupňový súd ďalej dodal, že zodpovednosť exekútora za škodu je v Exekučnom poriadku upravená v ust. § 33 ods. 1, podľa ktorého ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Takýmto osobitným zákonom je v danej veci zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, ak súdny exekútor v rámci výkonu jeho exekučnej činnosti počas prebiehajúceho exekučného konania spôsobil škodu, tak za túto škodu s poukazom na citované zákonné ustanovenia zodpovedá výlučne štát. zodpovednosť štátu sa síce nevzťahuje na všetku činnosť súdneho exekútora, vzťahuje sa však vždy na exekútorskú činnosť, ktorá je upravená v § 29 až § 194 Exekučného poriadku a keďže v prejednávanej právnej veci išlo jednoznačne o činnosť odporcu ako súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti ( išlo o činnosť súvisiacu s vykonaním blokácie motorového vozidla navrhovateľa ), je zrejmé, že za prípadný vznik škody v takomto prípade nemôže zodpovedať odporca, ale za takúto škodu vy prípadne mohol zodpovedať výlučne štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa tak, že podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania v sume 16,50 €, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku za odpor. Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že odvolací súd jeho návrhu na začatie konanie vyhovie a zároveň mu prizná trovy konania, spočívajúce v súdnom poplatku za návrh a odvolanie, t.j. 2 x 16,50 €. Navrhovateľ nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní. Poukazoval na ust. § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z., ako aj na zákon č. 514/2003 Z.z. a argumentoval tým, že zákon č. 514/2003 Z.z. nehovorí, že by súdny exekútor nezodpovedal za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti, iba ustanovuje, že štát zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil pri svojej činnosti súdny exekútor. Ide teda o situáciu spoločnej zodpovednosti za škodu, kedy sa poškodený môže rozhodnúť, či si nárok uplatní priamo proti súdnemu exekútorovi alebo voči štátu, prípadne voči obom. Na vylúčenie zodpovednosti exekútora za škodu, ako to predpokladá ust. § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. by musel zákon č. 514/2003 Z.z. alebo iný zákon výslovne určiť, že exekútor priamo za škodu spôsobenú exekučnou činnosťou nezodpovedá. Takáto právna norma však neexistuje. Uznesenia NS SR, na ktoré poukazuje v odôvodnení rozsudku prvostupňový súd, vôbec nepotvrdzujú právny názor súdu prvého stupňa, keď uznesenie sp. zn. 7 M Cdo 16/2011 rieši súbeh nárokov na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom súd sa výslovne zdržal vyslovenia právneho názoru a uznesenie sp. zn. 3 Cdo 58/2009 obdobne uvádza, že súd nemal nárok navrhovateľa posudzovať ako bezdôvodné obohatenie ale mal ho posudzovať podľa ust. 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. Na odvolanie navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 4 ods. 3 jednoznačne určuje zodpovedný subjekt v konaniach o zodpovednosti za prípadnú škodu, ktorá bola spôsobená subjektami, na ktoré štát delegoval časť svojich právomocí - v prípade súdneho exekútora § 2 ods. 1 Exekučného poriadku - a ktoré ju potom vykonávajú v mene štátu. K týmto činnostiam patrí aj exekučná činnosť podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku. T.j. aj keby vznikla navrhovateľovi škoda v dôsledku vykonávanej exekučnej činnosti súdneho exekútora preukázateľne aj nejaká škoda, je povinný postupovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Argument navrhovateľa, že mu zákon č. 514/2003 Z.z. ako poškodenému dáva na výber od koho má prípadnú škodu uplatňovať, označil odporca za nesprávny. Odporca ďalej označil samú podstatu sporu za absurdnú v tom, že sa navrhovateľ domáha vzniku fiktívnej škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť tým, že si dal z vlastnej vôle vymeniť letné pneumatiky za zimné, pretože chcel predať svoje motorové vozidlo. Navrhovateľ pokračuje v modelovaní fiktívnych situácií, ktoré mohli nastať ak by svoje konanie smeroval určitým alternatívnym smerom ( napr. mohlo nasnežiť a mal by následný problém prepraviť vozidlo do autoservisu alebo vykonať prípadnú skúšobnú jazdu s potencionálnym kupcom a pod. ). Odporca vo vyjadrení tvrdí, že navrhovateľ ani nemohol preukázať všetky zákonné predpoklady k vzniku škody súkromnoprávnej povahy a to porušenie právnej povinnosti, vzniku škody, existenciu príčinnej súvislosti a zavinenie. Nakoľko neboli kumulatívne splnené zákonom vyžadované predpoklady vzniku škody - navrhovateľ sám dobrovoľne vynaložil uvedené náklady, súdny exekútor blokovaním vozidla v exekučnom konaní neporušil zákon a pod. ), nemohol by si túto škodu ani uplatňovať od Ministerstva spravodlivosti SR podľa zák. č. 514/2003 Z.z.. návrh na začatie konania zo strany navrhovateľa označil odporca za zjavne špekulatívny. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom ( t.j. v celom ) rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p., keď odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Navrhovateľom uplatňovaná pohľadávka vznikla z právneho vzťahu medzi súdnym exekútorom a navrhovateľom, ako účastníkom exekučného konania ( v ktorom mal postavenie povinnej osoby ). Ako správne skonštatoval prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí, povahou takýchto nárokov sa zaoberal opakovane Najvyšší súd Slovenskej republiky ( napr. vo svojom uznesení sp. zn. 3Cdo 58/2009, sp. zn. 7 M Cdo 16/2011 ), v ktorých dospel k záveru, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej ( štátnej ) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Exekútor je podľa § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí ( ďalej len exekučná činnosť ). Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou SR, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydaným v exekučnom konaní. Pre úplnosť hodno poznamenať, že ustanovenie § 5 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. 9. 2005 výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Aj medzi účastníkmi konania išlo v prípade uskutočňovaného exekučného konania o verejnoprávny vzťah, sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v ktorom účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, ktoré je typické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Vo vzťahu medzi účastníkmi jeden z nich - súdny exekútor - vystupoval voči druhému - navrhovateľovi - ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. Vzhľadom na vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý si osvojil aj odvolací súd, je nutné uzavrieť, že odporca ako súdny exekútor nemôže byť a nie je vecne pasívne legitimovaný v konaní o náhradu škody podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku. v prípadoch pohľadávky, vzniknutej z právneho vzťahu medzi súdnym exekútorom a účastníkom exekučného konania. Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Takým osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že súdny exekútor nesprávne aplikoval ustanovenia zák. č. 233/1995 Z.z. ( Exekučný poriadok ), tak za takúto škodu by zodpovedal štát ( Slovenská republika ) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo vydaním nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd len pre úplnosť poznamenáva, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia než podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. totiž predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Tak tomu bolo aj v prejednávanej právnej veci, keďže k blokácii motorového vozidla odporcu došlo na základe žiadosti súdneho exekútora zo dňa 13. 10. 2010 adresovanej Dopravnému inšpektorátu Pezinok ( ktorému bola žiadosť o blokáciu vozidla doručená dňa 18. 11. 2010 ), a to na základe poverenia na vykonanie exekúcie č. XXXX*XXXXXX vydaného odporcovi ako súdnemu exekútorovi Okresným súdom Pezinok ešte dňa 21. 9. 2010 ( exekučné konanie vedené pod sp. zn. 8Er 768/2010 ). Iba ak by súdny exekútor spôsobil škodu inak než pri takej exekučnej činnosti, ktorá má oporu v súdnom poverení, iba vtedy by za škodu zodpovedal priamo súdny exekútor ( a nie štát ), a to podľa všeobecných predpisov o zodpovednosti za škodu ( t.j. len v takých prípadoch by zodpovednosť za škodu nespadala pod ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ). Názor navrhovateľa, že mu ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. dávajú na výber, voči komu si v súdnom konaní uplatní právo na náhradu tvrdenej škody, ktorá mala vzniknúť v rámci výkonu exekúcie na základe poverenia súdu preto neobstojí. Vecne pasívne legitimovaným subjektom v konaní o práve na náhradu škody, ktorá mala byť spôsobená súdnym exekútorom v rámci výkonu exekučnej činnosti na základe poverenia súdu je štát ( Slovenská republika ), nie súdny exekútor, z dôvodov uvedených v texte vyššie ( a v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ). Už len z dôvodu, že návrh navrhovateľa na náhradu škody smeroval proti účastníkovi konania bez vecnej pasívnej legitimácie nemohol byť navrhovateľ v konaní úspešný. Súd prvého stupňa vo veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu a tento tiež správne posúdil po právnej stránke, keď dospel k záveru o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného odporcu v konaní. Svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). Námietky, ktoré navrhovateľ uplatnil v odvolacom konaní, neboli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku prvostupňového súdu. Vecne správne rozhodol prvostupňový súd aj o náhrade trov prvostupňového konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil ( § 151 ods. 1 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.