Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/291/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201052 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1214201052.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: W. V. T., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, K., zastúpený advokátkou JUDr. Luciou Filipkovou, so sídlom Sládkovičova 26, Banská Bystrica, proti žalovanej: O. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. 2, O., zastúpená JUDr. Ján Havlát, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o zníženie výživného, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 9.3.2016, č.k. 50C/13/2014-227 do výroku o náhrade trov konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 9.3.2016, č.k. 50C/13/2014-227, v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaná m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie zmenil rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 20.6.2012, č.k. 20CoP/14/2012-403, vo výroku o výživnom na plnoletú O. B., nar. 16.3.1989 tak, že s účinnosťou odo dňa 21.1.2014 do 10.6.2015 sa výživné znížilo na sumu 50,- eur mesačne, ktoré bol otec povinný platiť vždy do 15. dňa mesiaca k rukám plnoletej dcéry. Súd zrušil povinnosť žalobcu prispievať na výživu žalovanej počnúc dňom 11.6.2015. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu vo výške 2 647,65 eur do troch dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. 2. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 62 ods. 1 až 5, § 75 ods. 1 a 2, § 78 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 65 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 8.12.2011, č.k. 1P/163/2002-351, spolu s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.6.2012, č.k. 20CoP/14/2012-403, právoplatným dňa 30.7.2012, zaviazaný k povinnosti uhrádzať žalovanej výživné v sume 200,- eur mesačne od 9.1.2003. Žalobcu ako otca plnoletej žalovanej o zníženie výživného na sumu 50,- eur mesačne od 11.5.2008 konajúci súd zamietol. V uvedenom konaní sa súd vysporiadal s majetkovými pomermi a životným štýlom otca plnoletej O. B. v rozhodnom období (do roku 2011), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že vzhľadom k predchádzajúcej podnikateľskej činnosti žalobcu spolu s H.. S. bolo nepochybné, že žalobca mal možnosť zabezpečiť si príjem. Ďalšou žalobou, podanou na súd prvej inštancie približne 2 roky od právoplatnosti tohto rozhodnutia súdu, sa žalobca opätovne domáhal zníženia výživného na sumu 50,- eur mesačne s poukazom na to, že sa podstatne zmenili okolnosti na strane jeho pomerov. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorým mal za preukázané, že žalobca nemá trvalý ani prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, jedná sa o holandského občana žijúceho na území SR, ktorý už nepodniká od roku 2006, nevlastní žiaden nehnuteľný majetok na území SR a v Holandsku a jeho jediným príjmom v čase podania žaloby bol príjem od spoločnosti C., kde žalobca mal naposledy v roku 2014 zmluvný základný plat v sume 355,- eur. V tejto spoločnosti ho zamestnávala H.. S., matka jeho dvoch detí, na ktoré je povinný prispievať výživným. Žalobca poberal nemocenské dávky v čase od 1.1.2012 do 31.3.2014 v celkovej sume 2.201,60 eur a od 12.7.2013 mu bol priznaný starobný dôchodok v sume 87,50 eur mesačne, ktorý mu bol od 1.1.2015 zvýšený na sumu 101,50 eur mesačne a od 10.4.2015 znížený na sumu 100,90 eur mesačne. Pracovný pomer u H.. G. S. žalobca ukončil dohodou ku dňu 17.3.2015. Zdravotný stav žalobcu sa zhoršil. Žalobca uviedol, že býva v spoločnej domácnosti s matkou jeho dvoch detí, pričom z jediného príjmu uhrádza výživné na mal. U. T. a plnoletému U. I. T. vo výške 30% sumy životného minima, čo činí cca 27,20 eur mesačne. Na lieky potrebuje mesačne cca 30 - 50 eur a sumu 50,- eur poukazuje žalovanej. Zvyšok slúži na nákup potravín. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalovaná bola v čase podania žaloby v akademickom roku 2013/2014 riadnou študentkou druhého ročníka na T. J. A. S. v Prahe a podľa predloženého diplomu štúdium na tejto škole ukončila dňa 10.6.2015. K tomuto dňu žiadala vyživovaciu povinnosť žalobcu voči nej aj zrušiť. 3. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že plnoleté dieťa, ktoré je v právnom vzťahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, nemôže žiadať plnenie vyživovacej povinnosti od rodiča, ak sa zmenia majetkové a iné pomery u rodiča. Zmena pomerov, resp. zánik vyživovacej povinnosti je u každej oprávnenej osoby individuálnou záležitosťou, preto súd zisťuje pravidelné, ale aj nepravidelné príjmy a vychádza z priemerného mesačného príjmu, z celkovej majetkovej situácie povinného rodiča. U dieťaťa sa zohľadňuje vek, zdravotný stav, štúdium ako príprava na budúce povolanie a uplatnenie sa v spoločnosti, samotná schopnosť zamestnať sa a vykonávať prácu, jeho majetkové pomery atď. Dieťa je schopné samo sa živiť až vtedy, keď je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby z pravidelnej odmeny za svoju prácu, ktorá zodpovedá jeho fyzickým a psychickým schopnostiam. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciami žalovanej o účelovo podanom žalobnom návrhu, keďže súd rozhodol za rovnakých skutkových okolností už pred 2 rokmi. Súdu vyčíslila náklady na štúdium a na výživu v celkovej sume 434,10 eur mesačne, pričom poukázala na skutočnosť, že žalobca si svojvoľne znížil súdom určené výživné zo sumy 200,- eur na sumu 50,- eur, za čo bol aj trestne stíhaný. Môže i pritom zabezpečiť príjem napr. prekladmi, keďže ovláda cudzie jazyky. Súd prvej inštancie mal však za preukázané, že žalobca bol od skončeného súdneho konania sp. zn. 1P/163/2002 (právoplatne skončené konanie dňom 30.7.2012) od roku 2012 opakovane hospitalizovaný v kardiocentre v Nitre a že jeho zdravotný stav sa zhoršil. Tiež mal za preukázané, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku vo výške cca 100,- eur mesačne, z ktorej sumy musí prispievať na výživu trom deťom. 4. Súd zohľadnil zdravotný stav žalobcu, jeho vek 65 rokov a jeho pracovné zaradenie na trhu práce. Zohľadnil aj výdavky žalovanej v sume cca 430,- eur za rozhodné obdobie od roku 2012 do 21.1.2014 a v roku 2015), ako aj bývanie v spoločnej domácnosti s jej matkou, ktorá je tiež zo zákona povinná prispievať na jej výživu, a tiež na príjem z nájmu nehnuteľnosti - bytu v O. na V., ktorou je žalovaná výlučnou vlastníčkou od roku 2006. Súd dospel k názoru, že na strane žalobcu došlo k podstatným zmenám v jeho životnej a majetkovej sfére, ktoré sú dôvodom na to, aby žalobe vyhovel a výživné na žalovanú znížil zo sumy 200,- eur na sumu 50,- eur mesačne počnúc dňom podania žaloby od 21.1.2014. Toto výživné súd následne zrušil ku dňu 11.6.2015, kedy žalovaná prestala byť študentkou, úspešne vysokoškolské štúdium ukončila a sama požiadala výživné k tomuto dátumu zrušiť s poukazom na ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine. 5. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 143 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), podľa ktorého žalovaná, ktorá nemala úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti žalobcovi, ak svojím správaním nedala príčinu na podanie návrhu na začatie konania. Súd prvej inštancie trovy konania priznal neúspešnej žalovanej, nakoľko nedala svojím správaním nijakým spôsobom príčinu žalobcovi na podanie návrhu na začatie konania,. Sama objektívne nemohla ovplyvniť skutkové okolnosti ohľadom zdravotného stavu a majetkových pomerov žalobcu. Navyše žalobca v čase podania návrhu bol už trestne stíhaný pre neplatenie výživného vo výške 31.159,56 eur a po 25. rokoch podal návrh na zapretie jeho otcovstva voči žalovanej. 6. Trovy konania žalovanej pozostávajú z trov právneho zastúpenia za právne úkony pri základnej tarife 253,94 eur vypočítanej podľa § 10 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z.z. (ďalej len „Vyhláška“), podľa ktorého, ak je predmetom právnej služby opakujúce sa plnenie, tarifná hodnota sa určí súčtom hodnôt týchto plnení; ak ide o plnenie na čas dlhší ako päť rokov alebo o plnenie na čas neurčitý, tarifnou hodnotou je päťnásobok ročného plnenia. Žalobca požadoval zníženie vyživovacej povinnosti zo sumy 200,- eur na sumu 50,- eur na dobu neurčitú, a v priebehu konania požiadal o zmenu na dobu určitú od 21.1.2014 do 10.6.2015. Právny úkon posúdil súd z tarifnej hodnoty zodpovedajúcej päťnásobku ročného plnenia, keďže bol návrh podaný na dobu neurčitú a na pojednávaní dňa 9.3.2016 posúdil právny úkon z hodnoty zmeneného petitu. 7. Právnemu zástupcovi žalovanej súd priznal náhradu trov konania za 9 úkonov právnej pomoci podľa § 10 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a),c) a d), §16 ods. 1 a § 18 ods. 3 Vyhlášky nasledovne: • prevzatie a príprava v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • písomné podanie na súd dňa 2.4.2014 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • pojednávanie dňa 23.5.2014 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • vyjadrenie dňa 10.9.2014 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • pojednávanie dňa 19.9.2014 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • pojednávanie dňa 5.12.2014 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,04 eur, • vyjadrenie dňa 24.4.2015 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,39 eur, • vyjadrenie dňa 2.11.2015 v sume 253,94 eur + režijný paušál v sume 8,39 eur, • pojednávanie dňa 9.3.2016 v sume 101,25 eur + režijný paušál v sume 8,58 eur, spolu v sume 2.206,37 eur. Právnemu zástupcovi žalovanej, ako platiteľovi DPH, súd prvej inštancie k vyčíslenej odmene priznal aj 20% DPH zo sumy 2.206,37 eur, čo činilo 441,27 eur, trovy právneho zastúpenia činili potom celkom sumu 2.647,65 eur. 8. Proti výroku o náhrade trov konania podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 17.5.2016. Domáhal sa, aby odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, príp. vo veci sám rozhodol tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádzalo podľa jeho názoru z nesprávneho právneho posúdenia veci. Označil napadnutý výrok rozhodnutia za nesprávny, nedôvodný a nezákonný a odôvodnenie rozsudku v časti náhrady trov konania za nepreskúmateľné. Mal za to, že fundamentálnym kritériom pre priznanie nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje tak na strane žalobcu, ako i na strane žalovanej. V predmetnom konaní, ako vyplýva z obsahu oboch predchádzajúcich výrokov, mal vo veci plný úspech žalobca. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že zmena pomerov na strane žalobcu bola objektívneho charakteru, z čoho možno prijať záver, že sa podaním žalobného návrhu nejednalo o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Vyjadril svoj súhlas s tvrdením súdu prvej inštancie obsiahnutým v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalovaná nemohla objektívne ovplyvniť skutkové okolnosti zdravotného stavu a majetkových pomerov žalobcu, no považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že sa jednalo o objektívne a v konaní preukázané skutočnosti, ktoré svojím konaním nezapríčinil a nemohol do nijakej (ani nepatrnej) miery ovplyvniť. Ďalej upozornil na to, že odkaz súdu prvej inštancie na prebiehajúce trestné konanie a prebiehajúce konanie o zapretie otcovstva nemá súvis s predmetom tohto konania v kontexte posudzovania nároku na náhradu trov konania. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaná svojím správaním nedala príčinu na podanie žaloby, keďže skutočnosti podmieňujúce zmenu súdneho rozhodnutia o výživnom nastali aj na strane žalovanej. Žalovaná ukončila ku dňu 10.6.2015 úspešne vysokoškolské štúdium a právny zástupca žalovanej podaním zo dňa 17.9.2015 túto skutočnosť oznámil súdu prvej inštancie, čiže dala podnet na zmenu rozhodnutia o výživnom. Na základe uvedeného mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval podľa § 143 OSP. Namietol aj výpočet výšky odmeny advokáta za úkony právnej služby, účtovanú podľa § 10 ods. 3 Vyhlášky, druhá časť vety za bodkočiarkou, keďže predmetom konania v zmysle zmeneného návrhu bolo zníženie výživného za obdobie od 21.10.2014 do 10.06.2015. Mal za to, že na správne vyčíslenie malo byť použité ust. § 10 ods. 3 prvá časť vety pred bodkočiarkou a tarifná hodnota mala byť vyčíslená súčtom jednotlivých plnení (z rozdielu 150,- eur) posudzovaného obdobia. Trovy právneho zastúpenia si žalobca uplatnil samostatným podaním zo dňa 28.6.2016 a ich výšku vyčíslil na sumu 3.351,62 eur. 9. Žalovaná sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 10.6.2016. Argumentáciou žalobcu označila za zavádzajúcu a nedôvodnú. Podľa jej názoru je napadnutý rozsudok vecne správny a jeho odôvodnenie je dostatočné, jasné a zrozumiteľné. Žalobca nesprávne a účelovo vykladá relevantné ustanovenia OSP, týkajúce sa náhrady trov konania. V danom prípade je nepochybne potrebné postupovať na základe zásady úspechu vo veci, avšak s ohľadom na konkrétne osobitnosti prípadu a najmä na to, že žalovaná v žiadnom prípade nedala svojím správaním žalobcovi podnet na podanie návrhu na začatie konania. bolo potrebné aplikovať vo veci ustanovenie § 143 OSP ako to urobil súd prvej inštancie. Uviedla, že trestné konanie a konanie o zapretie otcovstva, aj keď s predmetnou vecou nesúvisia, je potrebné zohľadniť charakter týchto konaní, z ktorého je zrejmé, že sa žalobca všetkými možnými spôsobmi snaží vyhnúť sa vyživovacej povinnosti voči žalovanej. Nestotožnila sa s tvrdením žalobcu, že rovnako dala dôvod na začatie konanie. Žaloba vo veci bola podaná na súde prvej inštancie dňa 21.01.2014, teda v čase keď bola študentkou S. T., pričom štúdium ukončila až dňa 10.6.2015. V čase podania žaloby tak nemohli okolnosti na jej strane ovplyvňovať potrebu zmeny rozhodnutia o výživnom. Pokiaľ išlo o príjmy z prenájmu bytu na V., táto skutočnosť nemohla byť dôvodom na zrušenie výživného, nakoľko nepredstavoval pre žalovanú v danom čase možnosť samostatne sa živiť. Táto možnosť nastala až po skončení štúdia. Náklady spojené so štúdiom boli pomerne vysoké, žalobca si svoje vyživovacie povinnosti neplnil už od počiatku. Bolo preto prirodzené zabezpečiť pre žalovanú určitý príjem na život počas sústavnej prípravy na povolanie. Vyjadrila súhlas s tvrdením žalobcu, že v konečnom dôsledku bol druhý výrok, týkajúci sa vyživovacej povinnosti aj objektívnou zmenou pomerov na strane žalovanej, avšak je podľa jej názoru potrebné poukázať na to, že konanie bolo od začiatku až do zmeny žaloby zo dňa 7.10.2015 vedené práve o zmenu výšky výživného, nie o jej zrušenie. Zmena pomerov na jej strane preto nebola dôvodom na začatie a pokračovanie v konaní, a ani nebola v príčinnej súvislosti s podaním žaloby. K výške uplatneného nároku na náhradu trov konania uviedla, že konanie bolo od začiatku až do okamihu podania návrhu na zmenu žaloby zo dňa 7.10.2015 vedené na opakujúce sa plnenia na dobu neurčitú. Ku zmene došlo až v čase, kedy žalovaná ukončila štúdium a vyživovacia povinnosť žalobcu ex lege zanikla. Tento fakt bol zohľadnený pri poslednom úkone, kedy žalovaná vyčíslila hodnotu právneho úkonu vychádzajúc pri určovaní tarifnej hodnoty zo súčtu hodnôt plnení zodpovedajúcich zmenenému petitu v návrhu v zmysle § 10 ods. 3 Vyhlášky, časť vety za bodkočiarkou. Keďže žalovaná nedala svojím správaním žalobcovi dôvod na podanie žaloby a zmena pomerov na jej strane nebola v príčinnej súvislosti s potrebou začatia konania, navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil a priznal žalovanej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 131,80 eur s DPH. 10. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ustanovenia § 143 OSP nemá ekvivalent v novej právnej úprave. 11. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu podľa § 379 a 380 CSP, bez nariadenia pojednávania, postupujúc v zmysle vyššie uvedených právnych ustanovení, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutej časti a poukazuje naň podľa § 387 CSP. 12. K odvolaniu žalobcu odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania je primárna úspešnosť strany sporu vo veci samej, ktorá zakladá právo úspešnej strane na náhradu vzniknutých trov konania voči neúspešnej strane. Výnimku v čase rozhodovania súdu prvej inštancie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku upravovalo ustanovenie § 143 OSP, v zmysle ktorého „ak v konaní neúspešný odporca svojim správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania, mal právo na náhradu trov konania proti navrhovateľovi“. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v prejednávanej veci žalovaná žiadnym spôsobom nezapríčinila podanie žaloby na súd. Okolnosti, ktoré spôsobili zmenu pomerov na strane žalobcu, a pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru, že je potrebné sumu výživného znížiť, nemohla žalovaná nijako ovplyvniť. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že v konečnom dôsledku skončením štúdia žalovanej došlo k ukončeniu vyživovacej povinnosti zo strany žalobcu, a teda vznikli okolnosti aj na strane žalovanej, ktoré zasiahli do konečného rozhodnutia súdu prvej inštancie. K tejto skutočnosti došlo až v priebehu súdneho konania a doba, kedy sa malo ukončiť štúdium žalovanej, musela byť žalobcovi známa už v čase podávania žaloby, resp. sa mal o túto skutočnosť ako otec žalovanej zaujímať. V čase začatia konania tak mal vedieť, že ku skončeniu jeho vyživovacej povinnosti by ukončením štúdia žalovanej došlo ex lege aj v prípade, že by sa súdne konanie nekonalo. 13. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacími námietkami žalobcu, čo do nesprávnosti výpočtu náhrady trov právnej pomoci. Súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 10 ods. 3 Vyhlášky, keďže pôvodný žalobný návrh na zníženie vyživovacej povinnosti bol podaný žalobcom na dobu neurčitú, a až v priebehu súdneho konania požiadal žalobca o zmenu na dobu určitú od 21.1.2014 do 10.6.2015. 14. Na základe skutočností uvedených pod bodmi 12. a 13. dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie v napadnutej časti je vecne správne a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 15. Podľa 396 ods. 1 v nadväznosti na § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal v odvolacom konaní úspešnej strane žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).