Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/14/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214210381 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1214210381.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobkyne: A.. Y. I., E.. X. X. XXXX, D. X, I., zast. JUDr. Eva Pravdíková Bučková, advokátka, Sputnikova 18, Bratislava proti žalovanej: Mestská časť Bratislava - Ružinov, Mierová 21, Bratislava, zast. ALMOND LEGAL, s. r. o., Grösslingova 45, Bratislava, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 4. 5. 2016, č. k. 50Cpr/4/2014-213, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 4. 5. 2016, č. k. 50Cpr/4/2014-213, p o t v r d z u j e. Žalovanej sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznáva v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 27. 2. 2014 je neplatné ako aj v časti o náhradu mzdy. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 3.739,07 eur. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že na základe dohody o zmene pracovnej zmluvy naposledy zo dňa 14. 3. 2013 pracovala u žalovaného na pracovnej pozícií zamestnanca odboru školstva a sociálnej politiky. Dňa 3. 2. 2014 bola žalobkyňa vypísaná na PN a bol jej nariadený liečebný režim. Práceneschopnosť žalobkyne trvala od 3. 2. 2014 do 7. 2. 2014. Doklad o práceneschopnosti bol žalobkyňou odovzdaný zamestnávateľovi. Žalobkyňa svoju práceneschopnosť nahlásila zamestnávateľovi aj telefonicky dňa 3. 2. 2014. Ani po uplynutí jedného týždňa sa žalobkyňa necítila v poriadku, oznámila to telefonicky zamestnávateľovi. Žalobkyňa následne požiadala zamestnávateľa o dovolenku, na ktorú nastúpila dňom 10. 2. 2014 a trvala do 14. 2. 2014, v rozsahu päť dní. Dovolenka bola schválená až dodatočne. Žalobkyňa nastúpila do práce dňa 17. 2. 2014. Dňa 27. 2. 2014 jej bolo oznámené, že hrubým spôsobom porušila pracovnú disciplínu a má neospravedlnenú absenciu v trvaní 5 dní. Ide o dni, počas ktorých žalobkyňa čerpala dovolenku na doliečenie. Následne jej žalovaná predložila dokumenty, a to výpoveď z hrubého porušenia pracovnej disciplíny a dohodu o ukončení pracovného pomeru na návrh zamestnanca. Ani jeden dokument nevyjadroval skutočnú vôľu žalobkyne, ktorá si nebola vedomá žiadneho porušenia pracovnej disciplíny. Napriek tomu pod tlakom žalovaného, bez svojho výslovného súhlasu a vôle, žalobkyňa zvolila formu dohody, ktorou sa mala vzdať aj všetkých nárokov súvisiacich s ukončením pracovného pomeru. Nakoľko sa žalobkyňa nestotožnila s tvrdením žalovanej, že by z jej strany došlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré by žalovanú oprávňovalo s ňou skončiť pracovný pomer niektorou z možných foriem prípustných Zákonníkom práce, vyzvala žalovanú listom zo dňa 27. 2. 2014, aby ju ďalej zamestnávala a prideľovala jej prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Žalovaná na výzvu nereagovala. Žalobkyňa si zároveň uplatnila nárok náhrady ušlej mzdy. Žalovaná sa k návrhu písomne vyjadrila podaním doručeným súdu dňa 29. 5. 2014 v spojení s podaním právneho zástupcu doručeným súdu dňa 24. 6. 2015. Uviedla, že pracovný pomer bol so žalobkyňou skončený dohodou o skončení pracovného pomeru č. PPAM/CS2366/2014/1/MMU dňa 27. 2. 2014 s tým, že pracovný pomer sa skončil dňa 28. 2. 2014. Dňa 27. 2. 2014 žalobkyňa vedome, dobrovoľne a bez nátlaku vlastnoručne podpísala písomnú Dohodu o skončení pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer sa skončí dňom 28. 2. 2014. Žalovaná považuje tvrdenia žalobkyne týkajúce sa nátlaku a nútenia žalobkyne za zavádzajúce. Žalobkyňa v čase podpisu Dohody o skončení pracovného pomeru mala skončené vysokoškolské vzdelanie a ďalšie minimálne dva roky štúdia na právnickej fakulte. Žalobkyňa jasne vedela čo podpisuje. Pri podpise Dohody v kancelárii starostu bol prítomný starosta, vedúca odboru a prednostka. Navrhovateľka bola v čase podpísania Dohody plne spôsobilá na právne úkony, plne pri vedomí, schopná posúdiť následky svojho konania. Žalobkyni nikto nebránil opustiť miestnosť. Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 27. 2. 2014 uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovanou, spĺňa všetky zákonné predpoklady. Žalobkyňa v decembri 2013 poškodila dobré meno štatutárneho zástupcu Mestskej časti Bratislava - Ružinov pri neporiadnom a nezodpovednom plnení pracovných úloh v dvoch konaniach vedených na Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len "Ministerstvo") o poskytnutie dotácie na podporu rozvoja sociálnych služieb celkovo v sume 31.315,92 Eur. Žalobkyňa zaslala na Ministerstvo nekompletný materiál, bez podpisu, pečiatky štatutárneho zástupcu. Žalovaná požiadala žalobkyňu, aby sa osobne ospravedlnila na Ministerstve, a aby nesplnenú pracovnú úlohu napravila a doplnila o požadované dokumenty. Nenaplnením podmienok v stanovenej lehote by žalovaná dotáciu nezískala. Žalobkyňa uznala pochybenie a súhlasila s nápravou. Žalobkyňa mala ísť so štatutárnym zástupcom osobne na Ministerstvo dňa 3. 2. 2014 za účelom ospravedlniť sa a doplniť spis. Žalobkyňa však dňa 3. 2. 2014 odišla na PN, bez upovedomenia nadriadenej a slušného ospravedlnenia. Žalobkyňa neoznámila bez zbytočného odkladu vedúcemu zamestnancovi, že jej skončila PN dňa 7. 2. 2014. Vedúcej odboru telefonicky oznámila dňa 10. 2. 2014, že sa ešte potrebuje doliečiť, čím vytvorila dojem, že pokračuje v PN. Vedúcu odboru žalobkyňa nepožiadala ani telefonicky o súhlas s čerpaním dovolenky, táto sa dozvedela o "dovolenke" až po jej vyčerpaní dňa 17. 2. 2014. Neprítomnosť v práci žalobkyne viac ako 1 pracovný deň bez vedomia a výslovného súhlasu vedúceho zamestnanca pred nástupom na dovolenku, bolo zo strany žalovanej vyhodnotené ako neospravedlnená absencia 5 dní. 2/ Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobkyňa dňa 12. 8. 2008 uzavrela so žalovanou pracovnú zmluvu na pozíciu zamestnanec odboru školstva a sociálnej politiky na dobu určitú od 12. 8. 2008 do 11. 2. 2009. Následne dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 19. 9. 2011 bola žalobkyni určená pracovná pozícia zamestnanec referátu sociálnych služieb, odboru sociálnych vecí a dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 14. 3. 2013 došlo k zmene platov zaradenia a funkčného platu a k úprave ďalších práv a povinností. Súd prvej inštancie zároveň zistil, že žalobkyňa od 3. 2. 2014 do 7. 2. 2014 bola lekárkou A.. A. S. vypísaná ako práceneschopná, následne v pondelok dňa 10. 2. 2014 nastúpila na dovolenku, ktorá trvala do 14. 2. 2014 - celkovo 5 pracovných dní a do práce nastúpila v pondelok 17. 2. 2014. Dovolenkový lístok bol vedúcim útvaru schválený až dodatočne dňa 27. 2. 2014. Z dohody o skončení pracovného pomeru súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa a žalovaná sa dohodli o skončení pracovného pomeru dohodou ku dňu 28. 2. 2014. Následne žalobkyňa listom zo dňa 27. 2. 2014 vyzvala žalovanú o trvanie ďalšieho zamestnávania a prideľovania práce. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie výsluchom účastníkov konania ako aj výsluchom svedkov, žalobkyňa trvala na podanej žalobe. Pokiaľ jej žalovaná vytýkala nedostatky s pridelením vybavenia dvoch žiadostí a poskytnutie dotácie na podporu sociálnych služieb v domove dôchodcov a najmä chýbajúci podpis štatutárneho zástupcu na vypracovanej dokumentácii, uviedla, že za tieto nedostatky nemohla niesť zodpovednosť. Tieto nedostatky mali byť odstránené v lehote 7 pracovných dní, najneskôr do 31. 1. 2014 a žalobkyňa zostala na PN dňa 3. 2. 2014. Dovolenku žalobkyňa riešila telefonicky dňa 10. 2. 2014. Dohodu o skončení pracovného pomeru žalobkyňa považuje za neplatnú, nakoľko na jej strane absentovala slobodná a vážna vôľa. Zo strany žalovanej došlo k psychickému nátlaku tým, že žalobkyni nedôvodne hrozila okamžitým skončením pracovného pomeru, ktorého si žalobkyňa nebola vedomá a vyvolal v nej stav časovej tiesne bez možnosti premyslieť si a poradiť sa o obsahu predloženej dohody, jednostranne pripravenej žalovanou. Tiež došlo k nápadne nevýhodným podmienkam pre žalobkyňu, nakoľko sa žalobkyňa mala vzdať všetkých nárokov, ktoré by jej pri riadnom ukončení pracovného pomeru patrili, a to napr. odstupné. Nešlo o vážnu vôľu na strane žalobkyne, nakoľko táto nechcela vyvolať právne následky spojené s dohodou o skončení pracovného pomeru, jej skutočnou voľou bolo zotrvanie v pracovnom pomere, čo dala najavo aj vo výzve zo dňa 27. 4. 2014. Zo strany žalovanej neboli dané zákonné predpoklady ani na okamžité skončenie pracovného pomeru a ani na výpoveď. Poukázala na to, že v kancelárii starostu jej vedúca oznámila, že má päťdňovú absenciu a ukázala jej pred očami svoj služobný mobilný telefón, že tam nie je žiadny záznam, ktorý by dosvedčoval, že jej žalobkyňa telefonovala. Žalobkyňa uviedla že čerpanie dovolenky telefonicky oznámila personálnemu oddeleniu pani A., na to však vedúca uviedla, že mala postupovať podľa interného predpisu, tento je jej známy, ale v tom danom okamihu, keď sa doliečovala, žalobkyňu nenapadlo postupovať podľa tohto pokynu, pričom volala do práce viacerým kolegyniam, ktorým oznámila, že má dovolenku. Poukázala na tlak vedúcej, ktorá mala žalobkyni povedať, kancelárii starostu, že by bolo dobré keby dohodu teraz podpísala, keď má tu dosť kľudu a času, na čo žalobkyňa sa zľakla a dohodu podpísala. Žalovaná poukázala na písomné vyjadrenie žalobkyne, v ktorom uviedla, že „neuvažovala som nad tým, že musím oznámiť vedúcej, napriek tomu, že som ešte chorá, akým spôsobom si čerpám formu liečenia, či PN alebo dovolenkou“. Žalobkyňa sa teda zámerne vyhýbala kontaktu s vedúcou a v konaní neuniesla dôkazné bremeno, že by konala v tiesni alebo pod nátlakom. Zdôraznila, že žalobkyňa si bola vedomá svojich pracovných povinností, keď jediným štatutárnym orgánom je starosta, pracovala na MÚ Mestskej časti Bratislava - Ružinov viac ako 7 rokov, žiadosť o dotáciu nebola prvou ani jedinou písomnosťou, ktorú bolo potrebné doručiť na iný štátny orgán. Vypracovanie a doručovanie písomností bolo bežnou súčasťou agendy väčšiny zamestnancov. Ako sa má postupovať s materiálmi, ktoré majú byť podpísané štatutárnym orgánom je uvedené aj v bode 3.2. internej smernice o obehu zmlúv, s ktorou sa žalobkyňa oboznámila dňa 20. 12. 2013 po následnom pokarhaní vedúcou za nesprávne splnenie úlohy. Žalobkyňa komentovala túto situáciu: „No a čo, to je starostov problém..., že si to nepodpísal.“ Žalovaná trvala na tom, že žalobkyňa ako zamestnankyňa bola povinná ísť osobne na ministerstvo spolu so starostom, ako so svojim podriadeným zamestnancom, zodpovedným za splnenie danej úlohy, pričom dňa 3. 2. 2014 iba oznámia kolegyni, že nepríde do práce a nekontaktovala svoju vedúcu odboru, aby upozornila na plánované pracovné stretnutie na ministerstve spolu so starostom. Nevysvetlila čo je potrebné zobrať ju na ministerstvo. Lekárka ordinovala v ten deň až od 12.30 hod, žalovaná vytkla žalobkyni, že ako zodpovedná zamestnankyňa mohla zatelefonovať a požiadať vedúcu o zabezpečenie náhrady za ňu a vybavenie tejto dôležitej a neodkladnej úlohy. K čerpaniu dovolenky žalovaná poukázala na interný príkaz vedúcej odboru, že dovolenku má zamestnanec žiadať a pýtať súhlas na čerpanie dovolenky priamo od vedúcej odboru A.. K.. Žalobkyňa dňa 10. 2. 2014 nepožiadala ani telefonicky, sms ani e- mailom o súhlas o čerpaní dovolenky. Obchádzala i mobilnú komunikáciu. K dovolenke bol potrebný dopredu písomný alebo ústny súhlas. Nebolo dovolené vybavovať a odsúhlasovať dovolenku cez personálny odbor. 3/ K skončeniu pracovného pomeru žalovaná uviedla, že tak vedúca odboru, ako aj starosta, sa so žalobkyňou rozprávali bez nátlaku, vecne a bez emócií sa vyjadrovali na tému porušenia pracovnej disciplíny, nezvyšoval nikto z prítomných hlas na žalobkyňu a nesúril ju k podpisu dohody. Obe listiny, okamžité skončenie pracovného pomeru, ale aj dohodu, si žalobkyňa v kľude v kancelárii starostu prečítala, pričom poukázal na pracovný poriadok žalovanej, keď sa závažné porušenie pracovnej disciplíny sa považuje neospravedlnená absencia zamestnanca viac ako jeden deň. Žalobkyňa vedela, že žiadneho nadriadeného nepožiadala o čerpanie dovolenky, pričom žalovaná považovala takéto správanie žalobkyne, a to svojvoľné čerpanie dovolenky za neakceptovateľné. Žalovaná pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru oboznámila žalobkyňu o merite veci, o tom, že má päťdňovú absenciu a následne dala žalobkyni možnosť sa k tomu vyjadriť. Žalobkyňa na svoju obranu nepovedala nič seriózne, nevedela rozumne vysvetliť prečo dňa 3. 2. 2014 telefonovala, že sa zle cíti len kolegyniam a nie vedúcej. 4/ Súd prvej inštancie vypočul svedkyne A.. G. K., A.. Y. A., A.. A. Š., O.. C. Z., A. A.Č. a svedka U.. Z. K., U.. B. Z., svedkyňu S. Y.. Vec správne posúdil, s poukazom na ust. § 34 a ust. § 37 až 39 Obč. zák., v spojení s ust. § 60 ods. 1 až 3 Zákonníka práce a § 77 Zákonníka práce, pričom konštatoval že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere na dobu neurčitú, a že dňa 27. 2. 2014 podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer mal skončiť ku dňu 28. 2. 2014. Podľa súdu prvej inštancie dohoda o rozviazaní pracovného pomeru spĺňa formálne náležitosti. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že dohoda bola uzatvorená pod nátlakom zo strany žalovanej ako zamestnávateľa. Ak žalobkyňa poukázala na to, že uzatvorenie predmetnej dohody nebolo prejavom jej slobodnej vôle, potom jej slobodu a vážnosť jej vôle vylučuje iba priame fyzické donútenie, ktoré však žalobkyňa v konaní netvrdí alebo bezprávna vyhrážka. Žalobkyňa v konaní uviedla, že akceptácia dohody bola vynútená, ale nie fyzickými hrozbami. Podľa súdnej praxe o bezprávnu vyhrážku ide vtedy, ak osoba, ktorá vykonáva psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť (napr. hrozba ublíženia na zdraví) alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by zo strany žalovanej došlo k psychickému nátlaku a bezprávnej vyhrážke v súvislosti so skončením pracovného pomeru smerom k žalobkyni. Túto skutočnosť nepreukázali ani výpovede svedkov. Nie je bezprávnou vyhrážkou a zneužitím výkonu práva na ujmu zamestnanca to, ak zamestnávateľ pri rokovaní so zamestnancom dôvodí tým, že podľa jeho názoru sú dané dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer, alebo tým, že vytkne zamestnancovi zistené nedostatky v plnení pracovných povinností alebo porušenie pracovnej disciplíny, pretože sa jedná o právo zamestnávateľa (žalovanej), ktoré mu vyplýva zo Zákonníka práce. Pokiaľ žalobkyňa žiadala priznať náhradu mzdy, súd prvej inštancie vzhľadom na to, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne považoval za platné, nemohol jej uplatnený nárok na náhradu mzdy vzniknúť. O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a neúspešnú žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej náhradu trov konania, s poukazom na ust. § 142 ods. 1, v spojení s ust. § 149 a 151 ods. 1 a 5 Občianskeho súdneho poriadku. 5/ Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa a žiadala, aby odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej zmenil tak, že uzná dôvody žaloby žalobkyne alebo alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vrátane trov prvostupňového konania. Žalobkyňa mala za to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam jednak vo veci samej a jednak vo vzťahu k náhrade trov konania. Dokazovanie bolo zhrnuté neobjektívne a jednostranne v prospech žalovanej, pričom súd do konca cituje nepravdivé skutočnosti lživo tvrdené žalovanou, a to aj napriek tomu, že tieto nepravdy v konaní vyvrátila, t. j. tvrdenie, že údajne sa v zamestnaní po skončení pracovného pomeru vôbec neukázala, že v súvislosti s čerpaním dovolenky žalobkyňa vôbec nekontaktovala priamu nadriadenú, ale len personálne oddelenie, že žalobkyňa nevrátila stravné lístky. Na druhej strane žalovaná zničila všetky písomné dôkazy o tom, že chce okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, keď v jej osobnom spise sa o tejto skutočnosti nenachádza žiadna zmienka ani o tom, že takýto postup bol odsúhlasený zástupcom zamestnancov v súlade so Zákonníkom práce. Súd interpretoval výsledky ich dokazovania jednak len vo vzťahu k ním vybraným dôkazom a vyjadreniam strán či svedkov, ktoré však vyvolávajú mylnú domnienku o osobe žalobkyne, ako o účelovo konajúcej osobe, čo vôbec nesvedčí o spravodlivosti a nestrannosti súdu. Žalobkyňa si uvedomuje vlastné pochybenie, ktoré spočíva v tom, že pri svojej žiadosti o čerpanie dovolenky pred nástupom do pracovnej zmeny adresovanej telefonicky jej priamej nadriadenej nedokázala so svojou priamou nadriadenou otvorene komunikovať a jednoznačne vysloviť „dovolenka“, ale z kontextu jej predchádzajúcej práceneschopnosti a žiadosti o pokračovanie v doliečovaní mala za to, že ju priama nadriadená správne pochopila. Uviedla, že v kompetencii nadriadenej nie je schvaľovanie čerpania práceneschopnosti. Ostatné tvrdenia, ktoré osočujú žalobkyňu z údajného svojvoľného čerpania dovolenky údajne poza chrbát zamestnávateľa sú vyfabulované v celom ich rozsahu. Žalovaná nezohľadnila náročnosť práce žalobkyne, spočívajúcu v pridelení celkom novej agendy, s ktorou sa žalobkyňa nedokázala úspešne popasovať, čo ju v dôsledku nadmerného stresu vyčerpalo natoľko, že zostala práceneschopná. Žalovaná ani konajúci súd nezohľadnili skutočnosť, že žalobkyňa kontaktovala priamu nadriadenú, a to riadne a včas pred nástupom do pracovnej zmeny, o čom svedčí najmä listinný dôkaz, ale aj svedecké výpovede. Žalovaná neposkytla žalobkyni dostatočný priestor, aby vzhľadom na jej povahu dokázala dostatočne spracovať nepravdivé osočovanie z niekoľkodňovej absencie v práci a v pokoji bez ústnych výstupov a súrenia sa rozhodnúť či napriek týmto nedôvodným obvineniam chce alebo nechce prísť o svoje zamestnanie, živobytie. Časový úsek 15 minút nie je možné považovať za primeraný, navyše keď traja nadriadení útočia obvineniami o porušení pracovnej disciplíny hrubým spôsobom. Pre účelovo vyfabulované hrubé porušenie pracovnej disciplíny mala žalobkyňa stratiť pracovný pomer - jediný zdroj jej príjmov. Ide o zneužívanie dominantného postavenia v pracovnom vzťahu a o šikanózny výkon práva, ktorý nemôže požívať právnu ochranu. Žalobkyňa konala v rozpore so svojím vnútorným presvedčením, pri vnútenom podpise dohody o údajnom dobrovoľnom skončení pracovného pomeru, čo vyvracia i zvuková nahrávka z 27. 2. 2014, ktorú situáciu žalobkyňa opisuje ako výpoveď z pracovného pomeru. Súd však túto nahrávku, ako i ďalšie dôkazy nespomenul, rovnako ako nevyhodnotil množstvo iných dôkazov, ktoré svedčili v prospech žalobkyne. Žalobkyňa má za to, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje elementárnu náležitosť, a to dôsledné odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 1 C. s. p. Zároveň žalobkyňa podala odvolanie i voči výroku ohľadom trov konania, keď minimálne na pojednávaní dňa 8. 7. 2015 a dňa 18. 11. 2015 nedokázala zabrániť odročeniu pojednávania, ktoré spočívalo v tom, že súd nevedel vykonať navrhnutý dôkaz - zvukovú nahrávku, ktorú žalobkyňa považovala za rozhodujúci dôkaz. Namietala dôvodnosť písomného podania žalovanej zo dňa 11. 11. 2015, ktorým žalovaná opakovane nedôvodne namietala vykonanie dôkazu - zvukovej nahrávky, pričom svoje námietky uplatnil už na súdnom pojednávaní zo dňa 8. 7. 2015. Týmto podaním sa žalovaná nevenovala žiadnym iným skutočnostiam, ktoré súviseli s predmetom konania. Rovnako za nedôvodné považovala písomné podanie žalovanej zo dňa 21. 1. 2016 z dôvodu jeho bezobsažnosti vo vzťahu k predmetu konania. Poukázala na ust. § 257 C. s. p., ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Zároveň poukázala na skutočnosť, že pri aplikácii tohto zákonného ustanovenia možno prihliadať i na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, pričom nie každú okolnosť, ktorá by aj bola príčinou vzniku sporu, však možno považovať za dôvod hodný osobitého zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému účastníkovi konania súd náhradu trov konania nepriznal. Poukázala na uznesenie NS SR č. k. 4Ncdo/2/2008, 3Ncdo/5/2006, 3Ncdo/19/2010, prípadne 4Ncdo/11/2011. Zdôraznila, že zamestnávateľ si vyfabuloval dôvod údajného hrubého porušenia pracovnej disciplíny a týmto argumentoval žalobkyni pri jej presviedčaní, aby pristúpila na skončení pracovného pomeru dohodou. Ak subjekt práva zavádza a udáva nepravdivé údaje, ktoré sú spôsobilé u adresáta vyvolať mylnú predstavu o ich právnych následkoch, môže ísť o výkon práva, ktorý by nemal požívať právnu ochranu. Žalobkyňa tak stratila svoj jediný príjem na zabezpečenie živobytia, v dôsledku jednostranne nadiktovanej vôle žalovanej. Výrok o trovách konania vo výške 3.739,07 eur, t. j. vo výške viac ako 5 mesačných platov žalobkyne u žalovanej je prejavom neprimeranej tvrdosti voči žalobkyni. Navyše súd by mal prihliadať výlučne na hlavný predmet konania, a to určenie platnosti, resp. neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a až následne by mal konať o tom, či žalobkyňa má alebo nemá nárok na náhradu mzdy. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy okolnosti, ktoré svedčia v prospech žalobkyne, a ktoré by odôvodňovali opačné rozhodnutie vo veci samej, vrátane nepriznania náhrady trov konania žalovanej. 6/ K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá žiadala, aby odvolací súd ako vecne správny vo výroku vo veci samej, ako aj vo výroku týkajúcom sa náhrady trov konania, rozsudok potvrdil. K námietke žalobkyne o údajne neobjektívnom a jednostrannom dokazovaní v prospech jednej strany žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí necituje žiadne nepravdivé tvrdenia žalovanej, nakoľko žalovaná v tomto konaní žiadne nepravdivé tvrdenia neuviedla. Súd pravdivo a úplne zhrnul vyjadrenie oboch strán sporu ako aj vykonané dôkazy, vrátane svedeckých výpovedí. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že žalobkyňa vôbec nekontaktovala priamu nadriadenú, toto tvrdenie je pravdivé a svedecká výpoveď A.. K. a ani výpis z telefonických hovorov toto tvrdenie nevyvrátili. Žalobkyňa síce dňa 10. 2. 2014 kontaktovala A.. K., ale nie v súvislosti s čerpaním dovolenky, ale výlučne z dôvodu, aby ju informovala, že údajne nie je zdravotne v poriadku a potrebuje sa doliečiť čím vyvolala dojem, že pokračuje už v predtým nahlásenej práceneschopnosti. Túto skutočnosť potvrdzuje výpoveď svedkyne A.. K., ale aj list žalobkyne z 27. 2. 2014 v ktorom žalobkyňa uviedla, že neuvažovala nad tým, že musí oznámiť vedúcej akým spôsobom si čerpá formu liečenia, či PN alebo dovolenkou. Navyše sama žalobkyňa v odvolaní na strane 2 výslovne uvádza, že si uvedomuje vlastné pochybenie, a že nedokázala so svojou priamou nadriadenou otvorene komunikovať a vysloviť slovo „dovolenka“. K námietke, že žalovaná údajne zničila všetky písomné dôkazy o tom, že chcela okamžite skončiť pracovný pomer so žalobkyňou, uviedla, že v osobnom spise sa skutočne nenachádzajú podklady, týkajúce sa okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to z dôvodu, že táto forma skončenia nakoniec nebola využitá. Pracovný pomer žalobkyne bol skončený dohodou strán tohto sporu a súčasťou osobného spisu je písomné vyhotovenie predmetnej dohody. K námietke, že spôsob akým súd interpretoval dôkazy vyvoláva mylnú domnienku o žalobkyni, ako o účelovo konajúcej osobe, ktorá je údajne nekonfliktnou, introvertnou, submisívnou osobou, žalovaná považuje za nesprávny, nakoľko sa súd v napadnutom rozhodnutí obmedzil výlučne len na zhrnutie výpovedí svedkov, čo zhrnul vyčerpávajúco a objektívne, nie jednostranne. Z rozsudku je zrejmé, že charakter žalobkyne nemal na rozhodovanie súdu žiaden vplyv, pričom súd založil svoje rozhodnutie výlučne na posúdení, či dohoda o skončení pracovného pomeru je alebo nie je platná, či bola uzavretá pod nátlakom žalovanej alebo zamestnávateľa. Črty a charakter žalobkyne sú pre posúdenie tejto otázky irelevantné. K námietke, že žalovaná žalobkyni údajne neposkytla dostatočný časový priestor žalovaná udáva, že všetky vykonané dôkazy preukazovali, že pri podpise predmetnej dohody boli žalobkyni v slušnej pracovnej atmosfére predložené dokumenty, a to okamžité skončenie pracovného pomeru a dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú si žalobkyňa mala možnosť prečítať, porozumela jej obsahu, zo žiadneho vykonaného dôkazu nevyplývalo, že na žalobkyňu bola vyvíjaná akákoľvek forma nátlaku, že by bola v čase podpisu v časovej tiesni alebo trpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila nespôsobilou na uzavretie dohody. Žalovaná poukázala na svoje písomné vyjadrenia, ako i na výpoveď samotnej žalobkyne na pojednávaní dňa 27. 2. 2014, ako aj na výpovede svedkov A.. Y. A. W. A.. G. K., A.. A. Š. W. U.. Z. K. W. U.. B. Z.. K námietke, že hrubé porušenie pracovnej disciplíny malo byť účelovo vyfabulované, a že zo stany žalovanej išlo o zneužitie dominantného postavenia v pracovnom vzťahu žalovaná uviedla, že závažné porušenie pracovnej disciplín nebolo v žiadnom prípade účelovo vyfabulované. Skutočnosti, ktoré žalovaná vyhodnotila ako porušenie pracovnej disciplíny, boli preukázané viacerými dôkazmi, ako aj vyjadreniami samotnej žalobkyne, keď žalobkyňa po ukončení PN dňa 10. 2. 2014 nenastúpila do práce, a to z dôvodu, že sa ani po uplynutí PN údajne necítila dobre. Žalobkyňa priamej nadriadenej A.. K. oznámila, že nenastúpi do práce z dôvodu, že ešte nie je zdravotne v poriadku, ale svoju priamu nadriadenú neupozornila, že lekárkou vypísaná PN jej skončila ešte v piatok dňa 7. 2. 2014 a v týždni odo dňa 10. 2. 2014 plánuje čerpať dovolenku. Žalobkyňa telefonicky kontaktovala len pracovníčku personálneho oddelenia, ktorej oznámila, že si bude čerpať dovolenku, pričom táto svedkyňa vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 20. 3. 2015 uviedla, že žalobkyňu výslovne upozornila, že čerpanie dovolenky je potrebné nahlásiť priamej nadriadenej žalobkyne. Žalovaná preto postup žalobkyne správne vyhodnotila ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a bola oprávnená okamžite ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa zrozumiteľne informovaná. Takýto postup žalovanej nemožno považovať za zneužitie dominantného postavenia v pracovnom vzťahu ani za šikanózny výkon práva. Je na výlučnom rozhodnutí zamestnanca či návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru bude alebo nebude akceptovať. Platnosť dohody o skončení pracovného pomeru nespochybňuje ani nahrávka telefonického rozhovoru. Z vyjadrení žalobkyne je zrejmé, že rozumela obsahu dohody o skončení pracovného pomeru. Ako vysokoškolsky vzdelaná osoba nepochybne pozná rozdiel medzi dohodou o skončení pracovného pomeru a výpoveďou. 7/ K trovám konania žalovaná poukázala na ust. § 251 a § 257m C. s. p., ako aj vyhlášku č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a uviedla, že pojednávania zo dňa 8. 7. 2015 a 18. 1. 2016 boli odročené nielen z dôvodu, že súd nevedel zabezpečiť prehratie zvukovej nahrávky, ale aj za účelom vykonania ďalších dôkazov, napríklad výsluch svedkyne S. Y. a za účelom predloženia osobného spisu žalobkyne. Žalovaná žiadnym spôsobom odročenie týchto pojednávaní nezavinila, trovy na týchto pojednávaniach sú odôvodnené a účelne vynaložené. K úkonu zo dňa 11. 11. 2015 a k tvrdeniam žalobkyne k tomuto úkonu sú nepravdivé. Žalovaná síce namietala vykonanie dôkazu - zvukovej nahrávky, ale s obsahom predmetnej nahrávky sa žalovaná mohla oboznámiť až po 15. 10. 2015, kedy mu bol zo strany súdu poskytnutý USB kľúč, a preto v podaní zo dňa 11. 11. 2015 sa žalovaná vyjadrila k obsahu predmetnej nahrávky a k samotnému dôkazu, ktorý nepovažoval za podstatný pre rozhodnutie v tomto konaní. K písomnému podaniu žalovanej zo dňa 21. 1. 2016 a k námietkam žalobkyne o jeho údajnej bezobsažnosti vo vzťahu k predmetu konania žalovaná uviedla, že toto podanie bolo odpoveďou žalovanej na výzvu súdu a žalovaná sa týmto podaním vyjadrila k žalobkyňou navrhovanej zmene vo výške požadovanej náhrady mzdy, a teda je podaním, ktoré sa týka vo veci samej za ktorý žalovanej patrí náhrada trov právneho zastúpenia. K odvolaniu žalobkyne, aby súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania podľa § 257 C. s. p. uviedla, že v danej veci neexistujú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal súd náhradu trov konania žalovanému nepriznať, keď takéto dôvody neuviedla ani žalobkyňa vo svojom odvolaní. Návrh odôvodnila výlučne len skutočnosťou, že jej konanie a podnet na začatie tohto konania má spočívať v údajnom protiprávnom konaní žalovanej - vyfabulovaný dôvod hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Žalovaná má za to, že sa voči žalobkyni nedopustila žiadneho protiprávneho konania ani konania v rozpore s dobrými mravmi v tomto konaní neboli preukázané. V zásade odmieta tvrdenie žalobkyne, že postup žalovanej bol šikanózny alebo že by mal predstavovať zneužitie dominantného postavenia. Naopak, popísané domnienky žalobkyne nemôžu predstavovať dôvod hodný osobitného zreteľa. Z judikatúry na ktorú poukázala žalobkyňa vyplýva, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a žalobkyňa slobodne a vážne uzavrela so žalovanou dohodu o skončení pracovného pomeru, a to napriek tomu, že obsah dohody za akých bola uzavretá, žiadnym spôsobom nenaznačovali tomu, že by malo ísť o neplatný právny úkon. Žalovanej v tejto súvislosti vznikali vyššie trovy právneho zastúpenia, najmä vypočutím množstva svedkov a vykonaných dôkazov ktoré nepreukázali žiadne zo žalobkyňou uvádzaných tvrdení. Žalovaná počas celého konania nemenila svoj postoj a navrhla len vykonanie dôkazov nevyhnutných pre jeho obranu. Naopak žalobkyňa navrhla vykonanie takých dôkazov ktoré neboli spôsobilé preukázať žiadne skutočnosti podstatné pre rozhodnutie v tejto veci, napríklad výsluch svedkyne S. Y. alebo nahrávku telefonického rozhovoru, čím dochádzalo k zvyšovaniu trov oboch strán sporu. Nie je pravdivá informácia žalobkyne, že sa nachádza po finančnej, majetkovej a zárobkovej situácii čo je zrejmé z daňového priznania za rok 2014 z ktorého vyplýva, že žalobkyňa podniká na základe živnostenského oprávnenia v Rakúskej republike. Naopak prípadné rozhodnutia o nepriznaní náhrady trov by nespravodlivo prinieslo ťarchu znášania týchto trov na majetok týchto častí, napriek tomu, že žaloba zjavne nie je dôvodná. K námietke, že trovy boli priznané nesprávne, nakoľko súd mal prihliadať len na hlavný predmet konania, ktorým bolo určenie platnosti, resp. neplatnosti o skončení dohody pracovného pomeru, žalovaná poukázala na to, že predmet konania vymedzila samotná žalobkyňa, ktorá je zastúpená advokátkou. V žalobe sa žalobkyňa domáha nielen neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale aj náhrady mzdy, čo sú dve samostatné právne veci pri ktorých je potrebné uplatniť zvýšenie tarifnej odmeny v súlade s ust. § 13 ods. 3 vyhlášky. Správne preto súd prvej inštancie rozhodol, keď žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia. 8/ K vyjadreniu žalovanej k odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne, pričom trvala na podanom odvolaní v celom rozsahu. Zdôraznila, že naďalej za sporné a podstatné v tejto veci považuje to, že žalovaná sa opiera o nepravdivé a vopred naučené výpovede svojich zamestnancov. Žalobkyňa neuviedla svoju priamu nadriadenú do omylu, že pokračuje v PN. Toto tvrdenie je nepravdivé. Tiež je nepravdivé tvrdenie, že žalobkyňa účelovo uviedla svoju priamu nadriadenú do omylu. Žalovanej vyhovuje dezinterpretácia toho, čoho nebola osobne účastná. Uviedla, že dokola je možné sa točiť ohľadom toho, že žalobkyňa vedomá si splnenia si svojej povinnosti žiadať o voľno svoju priamu nadriadenú túto povinnosť považovala za splnenú, keď následne kontaktovala pracovníčku personálneho oddelenia, ktorá ju na túto povinnosť upozornila, nakoľko nemala vedomosť o tom, že žalobkyňa s priamou nadriadenou už v tejto veci práve dotelefonovala. Pracovníčka personálneho oddelenia nemohla vedieť, či medzi ňou a jej priamou nadriadenou prebehol telefonický rozhovor, keďže ho nebola účastná, preto ju žalobkyňa v rámci druhého telefonického rozhovoru do zamestnania v dotknutý deň 10. 2. 2014 upozornila. Žalovaná však tieto skutočnosti účelovo dezinterpretuje. Za šikanózny výkon práva zo strany žalovanej žalobkyňa považuje jeho spôsob účelovo vymysleného pochybenia na strane žalobkyne, ktoré malo spočívať v údajnej neospravedlnenej absencii v práci. K trovám konania žalobkyňa uviedla, že sa s dôverou obrátila na súd, pretože konanie žalovanej voči nej považovala za neprimerané tomu, čo sa v skutočnosti stalo. Podľa nej je absurdné požadovať za jednovetové vyjadrenie sa na výzvu súdu odmenu advokáta, keď takýto výklad zákona nespĺňa materiálnu spravodlivosť pri určovaní náhrady trov konania a nie je ani ústavným konformným výkladom právneho predpisu v zmysle § 152 ods. 2 Ústavy SR. Uviedla, že nepriame dôkazy, ktoré predložila, nemusia prebiť účelové výpovede zamestnancov, ktorí buď neboli prítomní pri rozhodných skutočnostiach alebo účelovo opísali v prospech svojho zamestnávateľa. 9/ Žalovaná sa k vyjadreniu žalobkyne k podaniu žalovanej zo dňa 3. 8. 2016 vyjadrila písomne podaním zo dňa 7. 10. 2016 s tým, že mala za to, že napadnutý rozsudok je vecne a aj po právnej stránke správny, jednak vo výroku vo veci samej ako aj vo výroku, ktorý sa týka náhrady trov konania. Žalobkyňa ani vo svojom vyjadrení zo dňa 7. 9. 2016 neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by správnosť napadnutého rozsudku spochybnili, a preto navrhli, aby ho súd v súlade s ust. § 387 C. s. p. potvrdil. Zdôraznila, že žalobkyňa opakovane obviňuje žalovanú zo šikanózneho výkonu práva, resp. z nečestného konania a uvádza v tejto súvislosti skutočnosti, ktoré nie sú podstatné pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku. Žalovaná sa voči žalobkyni nedopustila žiadneho šikanózneho postupu pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila so záverom žalovanej, že sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, mala možnosť brániť sa proti postupu žalovanej o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu však žalovaná tvrdí, že žalobkyňa sa dopustila závažného porušenia pracovnej disciplíny, i keď zdôraznila, že pracovný pomer žalobkyne bol ukončený dohodou. Žalobkyňou opakovane spochybňovaný záver žalovanej o tom, že bola uvedená do omylu ohľadne pokračovania PN žalobkyne, v konečnom dôsledku nie je rozhodujúci pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru žalobkyne. Správne súd prvej inštancie priznal žalovanej náhradu trov konania, ktorá bola v tomto konaní úspešná. Išlo o úkony, ktoré boli nevyhnutné a účelné pre bránenie jej práva výška náhrady trov bola vyčíslená v súlade s vyhláškou. 10/ Odvolací súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11/ Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C. s. p.), a to jednak z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 12/ Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13/ S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, odvolací súd nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali na následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Po skutkovej a právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 25. 4. 2014 domáha určenia, že skončenie pracovného pomeru dohodou zo dňa 27. 2. 2014 medzi ňou a žalovanou ku dňu 28. 2. 2014 je neplatné a zároveň sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu ušlej mzdy. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranným právnym úkonom, ktorým na základe zhodného prejavu zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončenia pracovného pomeru k určitému dňu. Ide o dvojstranný právny úkon na základe ktorého možno platne skončiť pracovný pomer. Doba skončenia pracovného pomeru sa musí určiť tak, aby nevznikla pochybnosť o dojednanom dni, ktorým sa má pracovný pomer skončiť. Správne súd prvej inštancie uviedol, že podmienkou dohody o skončení pracovného pomeru je jednak prejav vôle účastníkov, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru a jednak stanovenie určitého dňa ku ktorému má pracovník pomer skončiť. Dohoda o skončení pracovného pomeru tieto formálne náležitosti spĺňa. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že v danej veci sa zaoberal posúdením skutočností, či predmetná dohoda bola uzatvorená pod nátlakom zo strany žalovanej ako zamestnávateľa. K okolnostiam podpisovania dohody o skončení pracovného pomeru medzi stranami sporu súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne a stručne opísal vykonané dôkazy, tieto následne vyhodnotil, pričom právne konštatoval, že zákonník práce v súvislosti s úpravou všeobecných náležitostí právnych úkonov odkazuje na úpravu obsiahnutú v občianskom zákonníku, pričom následne poukázal na ustanovenie § 37 ods. 1, v spojení s ust. § 38 ods. 1 a 2 Obč. zák., v spojení s ust. § 39 Obč. zák. Uzavrel, že výpovede svedkov v konaní nepreukázali, že by na žalobkyňu bol vyvíjaný psychický nátlak, spočívajúci v bezprávnej vyhrážke, keď nejde o bezprávnu vyhrážku a zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca, ak zamestnávateľ pri rokovaní so zamestnancom dôvodí tým, že podľa neho sú dané dôvody, pre ktoré by mohol so zamestnancom ukončiť pracovný pomer, prípadne aj tým, ak zamestnancovi vytkne zistené nedostatky v plnení pracovných povinností alebo porušenie pracovnej disciplíny. Ide totiž o právo zamestnávateľa, ktoré mu vyplýva zo Zákonníka práce. Po oboznámení sa s obsahom spisu ani odvolací súd nezistil, že by na základe vykonaných dôkazov bol na žalobkyňu vyvíjaný nátlak, že by v čase podpisu predmetnej dohody bola v časovej tiesni. K skutočnosti, či predmetná dohoda bola uzatvorená pod nátlakom a či nebola prejavom slobodnej a vážnej vôle žalobkyne. Žalobkyňa v písomne podanom odvolaní namietala, že žalovaná neposkytla žalobkyni dostatočný časový priestor, aby mohla dostatočne spracovať nepravdivé osočovanie z niekoľkodňovej absencie v práci, aby sa mohla v pokoji bez nástojčivých pohľadov a súrenia v časovom úseku približne 15 minút rozhodnúť, či chce alebo nechce prísť o svoje zamestnanie. Zdôraznila, že žalovaná vyfabulovaným hrubým porušením pracovnej disciplíny zneužil jeho dominantné postavenie. Naopak, žalovaná v priebehu prvostupňového konania uviedla, že nielen pred vstupom žalobkyne do kancelárie starostu, ale aj počas trvania rozhovoru o absencii žalobkyne a o skončení pracovného pomeru sa prítomní, a to vedúca odboru A.. K., prednostka a starosta, vecne a bez emócií, vyjadrovali na tému porušenia pracovnej disciplíny, rozhovor bol vedený vážne a seriózne, pričom i okamžité skončenie pracovného pomeru, ako aj dohoda bola žalobkyni fyzicky odovzdaná. Mala možnosť a čas si obe listiny prečítať a mohla sa slobodne rozhodnúť, čo prevezme a podpíše. Odvolací súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania či už z výpovede oboch strán sporu, ale i na základe výsluchu svedkov súd prvej inštancie správne uzavrel, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by na žalobkyňu bol vyvíjaný akýkoľvek nátlak. V konaní nebolo preukázané zneužívanie dominantného postavenia žalovaného a nešlo ani o šikanózny výkon práva, tak ako to žalobkyňa tvrdí v písomne podanom odvolaní. Žalobkyňa neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tvrdenie žalobkyne, že konala v rozpore so svojím vnútorným presvedčením pri údajnom vnútenom podpise dohody o skončení pracovného pomeru v odvolaní neodôvodnila novými skutkovými ani právnymi skutočnosťami. Pracovný pomer žalobkyne bol ukončený dohodou, s ktorou sa mala možnosť oboznámiť a ktorú po oboznámení sa následne podpísala. Žalobkyňa má právnické vzdelanie a musela si byť vedomá následkov vyplývajúcich z podpísania predmetnej dohody. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil nemá spôsobilosť na právne úkony (§ 38 ods. 1 Obč. zák.), ale neplatný je právny úkon i osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou (§ 38 ods. 2 Obč. zák.). Žalobkyňa v konaní nepreukázala a ani na základe vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by podpísanie dohody zo strany žalobkyne nebolo urobené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; že by žalobkyňa nemala spôsobilosť na právne úkony, resp., že by konala v duševnej poruche. 14/ Žalobkyňa v odvolaní namieta a vytýka súdu prvej inštancie, že tento cituje nepravdivé skutočnosti, lživo tvrdené žalovaným, ktoré mala žalobkyňa v konaní vždy vyvrátiť. Tieto námietky odvolací súd považuje na nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na výpovede a tvrdenia strán sporu, postupoval v súlade s ust. § 220 ods. 1 C. s. p. 15/ Súd prvej inštancie v súlade s ust. § 220 ods. 1 C. s. p. poukázal na obsah výpovede jednotlivých svedkov, vrátane výpovede svedkyne A.. K., pričom z výpovede tejto svedkyne vyplynulo, že jej zavolala žalobkyňa a oznámila jej, že bola u lekárky, tiež že jej zdravotný stav nemá doliečený a bude sa doliečovať bez časového ohraničenia, a preto svedkyňa mala za to, že žalobkyňa naďalej čerpá PN. Žalobkyňa podľa výpovede tejto svedkyne mala nastúpiť do práce bez akéhokoľvek vysvetlenia prišla za svedkyňou a dala si podpísať dovolenkový lístok. Sama žalobkyňa v odvolaní konštatovala a uvedomila si vlastné pochybenie, ktoré podľa nej spočíva v tom, že si pri svojej žiadosti pri čerpaní dovolenky pred nástupom do pracovnej zmeny adresovanej telefonicky jej priamej nadriadenej, nedokázala so svojou priamou nadriadenou (A.. K.) otvorene komunikovať a jednoznačne vysloviť slovo „dovolenka“, ale z kontextu jej predchádzajúcej práceneschopnosti a žiadosti o pokračovanie v doliečovaní mala za to, že ju priama nadriadená správne pochopila. Žalobkyňa však správne nevysvetlila z čoho sama vyvodila, že ju priama nadriadená mala správne pochopiť pokiaľ jednoznačne nežiadala priamu nadriadenú o dovolenku. K ďalšej námietke, že žalovaná zneužíva dominantné postavenie v pracovnom vzťahu a jej konanie žalobkyňa považovala za šikanózny výkon práva, odvolací súd má za to, že takéto konanie žalovanej nebolo v priebehu prvostupňového konania preukázané. Odvolací súd opätovne poukazuje na vykonané dokazovanie, či už listinnými dôkazmi, výpoveďami strán sporu, svedkami, ktorí boli vypočutí v priebehu prvostupňového konania s tým, že nebolo úlohou súdu prvej inštancie vyhodnocovať, či došlo zo strany žalobkyne k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, a či bola žalovaná oprávnená okamžite ukončiť so žalobkyňou pracovný pomer, nakoľko predmetom žaloby vo veci samej sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou a náhrady mzdy. Odvolací súd však vzhľadom na takto vznesenú námietku žalobkyne uvádza, že za porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca možno považovať zavinené porušenie povinností, ktoré zamestnancovi vyplývajú z právnych, pracovnoprávnych predpisov, pokynov zamestnávateľa, z kolektívnej či pracovnej zmluvy, resp. z pracovného poriadku. Právne preto súd prvej inštancie hodnotil len skutočnosť, či predmetná dohoda, ktorá bola žalobkyňou podpísaná, bola uzatvorená pod nátlakov zo strany žalovanej, či bola podpísaná slobodne a vážne. V prípade, ak by žalobkyňa podpísala a prevzala okamžité skončenie pracovného pomeru a následne by s ním nesúhlasila, teda, že sa nedopustila takéhoto závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré by bolo presne špecifikované v okamžitom skončení pracovného pomeru, súd by v takom prípade skúmal, či zo strany žalobkyne došlo k hrubému porušeniu pracovnej disciplíny, avšak takéto skutočnosti súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať, vzhľadom na vyššie uvedené. Preto i všetky ďalšie námietky žalobkyne uvedené v odvolaní, ako i vo vyjadrení žalobkyne zo dňa 7. 9. 2016 nie sú takými odvolacími dôvodmi, ktoré by mali priamy vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Navyše na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd súhlasne so súdom prvej inštancie uvádza, že nejde o bezprávnu vyhrážku a zneužitie práva zo strany zamestnávateľa - žalovanej, ak zamestnávateľ rokujúc so zamestnancom dôvodí tým, že podľa neho sú dané i dôvody pre ktoré by mohol zo svojim zamestnancom ukončiť pracovný pomer alebo ak pri rokovaní so zamestnancom poukáže na porušenie pracovnej disciplíny zamestnanca. 16/ K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotí dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi ako má z hľadiska pravdivosti ten, ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočnom prípade zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (viď § 192, § 193 C. s. p.). Podľa § 220 C. s. p. súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného úkonu použil, ako sa vo veci vyjadril a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné a skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu dôkazov. 17/ Právne, ale aj skutkové, závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na podrobné zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V konaní nebolo preukázané, resp. vykonaným dokazovaním bolo vyvrátené, že by žalobkyňa podpisovala predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru v tiesni, za nápadne nevýhodných podmienok. K tvrdeniu žalobkyne, že súd prvej inštancie v rámci svojho nedôsledného hodnotenia vykonaného dokazovania vôbec nespomenul nahrávku ani ďalšie dôkazy svedčiace v prospech žalobkyne. Odvolací súd uvádza, že takýto dôkaz v priebehu prvostupňového konania súd prvej inštancie nevykonal priamo na pojednávaní. Žalovaná namietala vykonať takýto dôkaz, ktorý podľa nej nebol spôsobilý preukázať žiadne zo žalobkyňou uvádzaných tvrdení, preto takýto dôkaz pokiaľ nebol priamo vykonaný priamo na pojednávaní, nebolo možné vyhodnotiť a následne naň prihliadať. 18/ Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd v celom rozsahu sa stotožnil s vysloveným právnym a skutkovým záverom súdu prvej inštancie a s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 19/ Odvolací súd za nedôvodnú považoval i odvolaciu námietku žalobkyne k trovám prvoinštančného konania, pokiaľ žalobkyňa namietala účelnosť úkonu, a to súdne pojednávanie zo dňa 8. 7. 2015 a 8. 11. 2015. Z obsahu spisu odvolací súd mal za preukázané, že pojednávanie v deň 8. 7. 2015 bolo riadne otvorené, súd prvej inštancie vo veci konal, okrem iného bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedka U.. B. S.. Na tomto pojednávaní bol prítomný zástupca žalovanej. Tak isto pokiaľ sa týka pojednávania zo dňa 18. 11. 2015 na tomto pojednávaní bol prítomný zástupca žalovanej a následne vypočutá svedkyňa S. Y.Á.. Neobstojí námietka žalobkyne, že tieto úkony sú nedôvodné pre priznanie náhrady trov konania. Za účelne vynaložené odvolací súd považuje i úkony žalovanej, a to písomné podanie zo dňa 11. 11. 2015, ako i písomné podanie zo dňa 21. 1. 2016. Správne žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení reagovala na námietky žalobkyne, keď uviedla, že v podaní zo dňa 11. 11. 2015 sa žalovaná vyjadrila k obsahu nahrávky. Zástupca žalovanej sa vyjadroval priamo k dôkazu, ktorý mal byť vykonaný v priebehu prvostupňového konania. Písomné podanie zo dňa 21. 1. 2016 odvolací súd považoval za dôvodný, keď sa zástupca žalovanej písomne vyjadril priamo na výzvu súdu prvej inštancie, pričom jeho vyjadrenie smerovalo k písomnému podaniu žalobkyne, a to k návrhu na zmenu žaloby, týkajúcej sa zmeny výšky náhrady mzdy, a teda ide o písomné podanie strany sporu k veci samej. 20/ Zákonné ustanovenie § 150 O. s. p. (účinné do 30. 6. 2016) umožňovalo súdu, aby vo výnimočných prípadoch, z dôvodov hodných osobitného zreteľa, účastníkovi, ktorý inak mal právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípadoch, keď boli naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospel k záveru, že tu boli dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Toto ustanovenie vyjadrovalo výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok (ak všeobecné zásady ohľadne náhrady trov konania vyjadrenej v ust. § 142 ods. 1 O. s. p., účinného do 30. 6. 2016). Muselo však ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť mohla spočívať tak v okolnosti a danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa bolo potrebné prihliadnuť na osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. V prípade tohto zákonného ustanovenia išlo predovšetkým o to, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení bolo zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania. Zákon však vyžadoval, že muselo ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok bol ponechaný na súdnej praxi a bolo potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré mohli byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem ktoré upravovali náhradu trov konania. V predmetnej veci odvolací súd vyhodnotiac okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k uplatneniu jej nároku na súde a postoj strán sporu v konaní, nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by súd žalovanej, ktorá bola plne úspešná v konaní, nemal priznať náhradu trov konania. Žalovaná dobrovoľne a bez nátlaku podpísala predmetnú dohodu o skončení pracovného pomeru (odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje i na ukončené právnické vzdelanie žalobkyne) a následne bezprostredne na to listom zo dňa 27. 2. 2014 vyzvala žalovanú, aby ju ďalej zamestnával a prideľoval jej prácu v zmysle pracovnej zmluvy, keď žalovaná na výzvu žiadnym spôsobom nereagovala. Podaním zo dňa 24. 4. 2014 podala na súd prvej inštancie žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a zároveň žalobu o náhradu ušlej mzdy. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že dôkazné bremeno v konaní spočíva na žalobkyni, keď jej povinnosť v čase rozhodovania súdu prvej inštancie vyplývala z ust. § 79 ods. 2, ust. § 120 ods. 1 O. s. p., platného do 30. 6. 2016. V konaní však žalobkyňa nepredložila žiaden taký dôkaz, ktorý by preukázal, že by bola k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru donútená zamestnávateľom alebo že by v čase uskutočnenia právneho úkonu výpovede sa nachádzala v duševnom stave, ktorý by spôsoboval neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 38 Obč. zák. Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne vyhodnotil ako účelové a nepreukázané s tým, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno. Vzhľadom na tieto skutočnosti, preto o trovách prvostupňového konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (platný do 30. 6. 2016) a neúspešnú žalobkyňu zaviazal nahradiť žalovanej náhradu trov konania. Žalobkyňa v konaní, a ani v odvolacom návrhu, nepreukázala, že by jej majetkové, zárobkové, prípadne iné pomery neumožňovali uhradiť žalovanej náhradu trov konania. V danej veci preto odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p. (účinného do 30. 6. 2016), v súčasnosti ust. § 257 C. s. p. v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 21/ Odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, a preto odvolací súd preskúmaval priznanú výšku trov prvostupňového konania len v jej napadnutej časti, tak ako to bolo vyššie uvedené. Neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že súd by mal prihliadať výnimočne na hlavný predmet konania, ktorým podľa nej bolo určenie platnosti, resp. neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, a až následne by mal súd konať o tom, či žalobkyňa má alebo nemá nárok na náhradu mzdy, pričom súd prvej inštancie správne vychádzal zo žalobných petitov žalobkyne, keď predmetom žaloby bola neplatnosť skončenia pracovného pomeru dohodou a zároveň i žaloba o náhradu ušlej mzdy. V ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. 22/ O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s ust. § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Podľa § 239 ods. 1 C. s. p. proti súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C. s. p.). 23/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).