Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215205155 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215205155.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Janky Richterovej, v spore žalobkyne: D.. Ľ. O., B. V. XX, B., zastúpenej: JUDr. Eva Borovská, advokátka, so sídlom Štefánikova 7, Bratislava, proti žalovanému: Groupama Biztosító Zrt., so sídlom Erzsébet királyné útja 1/C, Budapest 1146, Maďarsko, konajúca prostredníctvom Groupama poisťovňa a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, IČO: 47 236 060, so sídlom Miletičova 21, Bratislava, zastúpenej: Bartošík Šváby s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16.októbra 2015, č.k. 51Cpr/2/2015-299, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu; ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, danej jej žalovaným listom zo dňa 26.08.2014 podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a určenia, že jej pracovný pomer trvá; a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu iných trov konania vo výške 870,24 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 700,03 eur. Vychádzal zo zistenia, že dňa 01.10.2003 uzavrel zamestnávateľ OTP Garancia poisťovňa, a.s. so žalobkyňou pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, s pracovným zaradením - námestník generálneho riaditeľa pre životné poistenie. Právny predchodca žalovaného v roku 2009 so žalobkyňou okamžite skončil pracovný pomer, na čo žalobkyňa reagovala oznámením, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a trvá na tom, aby ju zamestnávateľ, v tom čase právny predchodca žalovaného, naďalej zamestnával a súčasne podala na Okresný súd Bratislava I žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 10C/130/2009. Dňa 14.12.2011 bola uzavretá medzi spol. Groupama životná poisťovňa, a.s., ako predávajúcim, a spol. Groupama Garancia Biztosító Zrt., konajúcou prostredníctvom Groupama Garancia poisťovňa, a.s. pobočka poisťovne z iného členského štátu, ako kupujúcim, zmluva o predaji podniku, ktorej predmetom bol podnik, ktorého súčasťou v zmysle čl. I bod 1.1 písm. c/ boli aj zamestnanci predávajúceho tak, ako sú uvedení v prílohe 3 k zmluve. V zmysle čl. II, bod 2.4. zmluvy o predaji podniku s účinkom odo dňa účinnosti zmluvy bol predávajúci povinný previesť a kupujúci prevziať všetkých príslušných zamestnancov spoločne so všetkými právami, povinnosťami, pohľadávkami a záväzkami vyplývajúcimi z ich pracovných zmlúv a dokumenty, ktorých zoznam je uvedený v prílohe 4 k zmluvy, do 30 dní odo dňa účinnosti prevodu podniku. Listom zo dňa 24.07.2014 spol. Groupama garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, oznámila žalobkyni, že došlo na základe zmluvy o predaji podniku k prechodu jej pracovnoprávneho vzťahu na spol. Groupama garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, a bolo jej oznámené miesto výkonu práce: F. XX, B., X. X., A.. Č.. XXX a čas pokračovania vo výkone práce: 31.07.2014 o 9.00 hod. a bolo jej navrhnuté stretnutie na prerokovanie možnosti ukončenia pracovnoprávneho sporu na deň 31.07.2014 o 8.30 hod. Dňa 30.07.2014 spol. Groupama garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, ako zamestnávateľ vydal "Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene", ktorým rozhodol o zrušení pracovnej pozície: námestník vedúceho pobočky pre životné poistenie, dotknutá zamestnankyňa D.. Ľ. O., ku dňu 31.08.2014; dôvodom organizačnej zmeny u zamestnávateľa bola nadbytočnosť zamestnankyne na pracovnej pozícii námestník vedúceho pobočky pre životné poistenie, ktorá nebola plánovaná a z dlhodobého hľadiska nebola tak pre zamestnávateľa potrebná, nezodpovedala organizačnej štruktúre ani rozdeleniu kompetencií a zodpovednosti jednotlivých organizačných jednotiek zamestnávateľa ani rozdeleniu kompetencií a zodpovednosti medzi zamestnávateľom a jeho zriaďovateľom, pričom uvedený stav vznikol prechodom pracovného pomeru zamestnankyne zamestnanej na tejto pracovnej pozícii zo spol. GSK LIFE, a.s. v likvidácii (bývalý zamestnávateľ) na zamestnávateľa, ku ktorému došlo na základe zmluvy o predaji podniku, ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2012, na základe tohto zamestnávateľ vytvoril pracovnú pozíciu "námestník vedúceho pobočky pre životné poistenie", aby mohol dotknutú zamestnankyňu naďalej zamestnávať, avšak z dlhodobého hľadiska nie je pre zamestnávateľa táto pracovná pozícia potrebná; ďalšími dôvodmi boli racionalizácia nákladov, záujem znížiť prevádzkové náklady a zvýšiť efektívnosť práce pri vykonávaní poisťovacej činnosti na území SR. Dňa 30.07.2014 zamestnávateľ spol. Groupama garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, vydal "Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene", ktorým rozhodol o zrušení aj ďalších pracovných pozícií (upisovateľ rizika, marketing a PR manager, partner manager /oblasť likvidácie/, riaditeľ pre prevádzku a administratívu) ku dňu 31.07.2014, pričom hlavným dôvodom organizačnej zmeny bol dobrovoľný odchod zamestnancov, ktorí pôsobili na uvedených pracovných pozíciách a prijatie novej koncepcie organizačnej štruktúry. Dňa 26.08.2014 žalovaný oznámil žalobkyni, že v dôsledku organizačnej zmeny, v spojení s odmietnutím inej vhodnej práce jej ponúknutej dňa 31.07.2014 a opätovne dňa 04.08.2014, sa stáva nadbytočnou, a preto na základe ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce jej dal výpoveď z pracovného pomeru s tým, že pracovný pomer žalobkyne, založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.10.2003, sa skončí uplynutím trojmesačnej výpovednej doby, t.j. ku dňu 30.11.2014. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 7 ods. 2, veta druhá, § 63 ods. 1 písm. b/, ods. 2, § 76 ods. 1 , ods. 5, § 77, § 79 ods. 1, ods. 3, písm. b/, § ods.4 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, že na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 14.11.2011 došlo k prevodu práv a povinností z pracovno-právneho vzťahu na žalovaného. Poukázal na to, že z tejto zmluvy vyplývalo, že žalovaný ako kupujúci nadobudol podnik ako celok (vrátane všetkých vecí, práv, povinností a zamestnancov, poistného kmeňa a iných majetkových hodnôt, ktoré súvisia s prevádzkovaním podniku), zo zmluvy ďalej vyplývalo, že podnik bude ďalej zo strany kupujúceho (žalovaného) prevádzkovaný prostredníctvom jeho pobočky. Uviedol, že žalovaný koná na území Slovenskej republiky prostredníctvom pobočky, pričom táto pobočka/organizačná zložka žalovaného nemá osobitnú právnu subjektivitu. Avšak pre pracovnoprávne účely, s poukazom na § 7 ods. 2 Zákonníka práce, môže byť zamestnávateľom (teda osobou s pracovno-právnou subjektivitou) aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu (v tomto prípade napr. stanovy obchodnej spoločnosti žalovaného). Poukázal na to, že stanovy žalovaného v bode 1.4.1, ods. 6 upravovali, že zamestnávateľom zamestnancov pobočky v SR je slovenská pobočka, má právne postavenie zamestnávateľského subjektu, plní svoje práva a povinnosti voči zamestnancom. Z uvedeného vyvodil, že nakoľko na organizačnú zložku boli prenesené práva a povinnosti, týkajúce sa pracovnoprávnych vzťahov v zmysle § 7 ods. 2 Zákonníka práce, tak pre účely pracovnoprávnych vzťahov upravených v Zákonníku práce, pobočka vystupuje v pozícii zamestnávateľa a samostatne vykonáva pracovno-právne úkony, vrátane úkonov smerujúcich k skončeniu pracovného pomeru. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ splnil všetky podmienky stanovené zákonom pre platnosť výpovede v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Konštatoval, že v konaní o neplatnosť výpovede je potrebné skúmať, či nebolo rozhodnutie o organizačných zmenách prijaté účelovo - len s cieľom podania výpovede konkrétnemu zamestnancovi bez toho, aby objektívne zanikla potreba vykonávať jeho prácu. V danej veci na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalovaný nehľadal na uvoľnenú pracovnú pozíciu žalobkyne nového zamestnanca, prácu žalobkyne nezačal vykonávať iný zamestnanec a potreba výkonu práce žalobkyne naozaj zanikla, čo napokon vyplývalo aj z výpovede D.. I., ktorý v určitom prechodnom období vykonával aj činnosti, ktoré patrili do náplne práce žalobkyne, ktoré táto nemohla vykonávať, nakoľko prebiehal súdny spor o určenie neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru; avšak po predaji podniku a po ukončení pracovného pomeru D.. I., už tieto činnosti nevykonával žiaden iný zamestnanec. Mal za to, že v prejednávanej veci išlo o špecifickú situáciu, nakoľko na jednej strane žalobkyňa niekoľko rokov viedla spor o neplatnosť skončenia pracovného pomeru na Okresnom súde Bratislava I a zároveň počas tohto obdobia došlo na základe zmluvy o predaji podniku k zmene subjektu na strane zamestnávateľa, čo samé osebe znamenalo organizačné a štrukturálne zmeny. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že miesto žalobkyne až do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C/130/2009-200 zo dňa 21.09.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/349/2013-35 zo dňa 19.03.2014, zrušené nebolo, napokon na toto pracovné miesto žalobkyňa po rozhodnutí súdu aj opätovne nastúpila. V danom prípade zamestnávateľ nepochybne rozhodol o organizačnej zmene - zrušení pozície, ktorú zastávala žalobkyňa, a to s účinnosťou od 31.08.2014. Cieľom tejto organizačnej zmeny bolo finančná úspora a zefektívnenie činností, pričom navyše v prípade žalobkyne nebolo toto pracovné miesto u žalovaného ani plánované a z dlhodobého hľadiska nebolo pre zamestnávateľa potrebné. Uskutočnené organizačné zmeny tak viedli k zefektívneniu organizácie práce u žalovaného a zrušené pracovné miesta neboli znovu vytvorené. Uviedol, že tieto skutočnosti v konaní žalovaný jednoznačne preukázal aj svedeckými výpoveďami (svedok A., P.. U. T. Q. E.). V tejto súvislosti poukázal na to, že námietky žalobkyne, ktorými namietala samotný obsah rozhodnutia, spôsob akým k jeho prijatiu došlo a tiež charakter dôvodov, pre ktoré došlo k takejto organizačnej zmene, vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko nebol oprávnený skúmať platnosť takéhoto rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. Rovnako za právne irelevantné považoval tvrdenie žalobkyne o účelovosti zmeny z dôvodu, že touto zmenou došlo len k zrušeniu pracovného miesta žalobkyne a nedošlo k zrušeniu iných pracovných miest. V tejto súvislosti uviedol, že platí zásada, že v prípade organizačnej zmeny nemusí dôjsť u zamestnávateľa k zrušeniu všetkých voľných pozícii, organizačnou zmenou môže byť postihnutá hoci aj jediná z viacerých pozícií u daného zamestnávateľa a súd nie je oprávnený skúmať dôvody, pre ktoré zamestnávateľ zrušil len jedno z viacerých, prípadne aj rovnakých, pracovných miest. Poznamenal, že v konaní bolo preukázané, že zároveň so zrušením miesta žalobkyne boli zrušené aj pracovné miesta ďalších troch zamestnancov. Mal za to, že žalovaný preukázal, že nemal pre žalobkyňu ponuku inej vhodnej práce, než boli tri pracovné pozície, ktoré jej ponúkol, všetky tri ponúknuté pracovné miesta spĺňali požiadavky Zákonníka práce na inú vhodnú prácu, nakoľko žalobkyňa spĺňala kvalifikačné predpoklady na vykonávanie ponúknutých pracovných činností a miesto výkonu práce bolo v Bratislave, pritom ani raz v priebehu konania nenamietala, že by táto práca bola, vzhľadom na jej vzdelanie a prax, nevhodná. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaný v čase uskutočnenej organizačnej zmeny mal k dispozícií aj iné vhodné voľné pracovné miesto, a to pozíciu Operations and Back Office Director, poukázal na to, že práve organizačnou zmenou, ktorou bola zrušená pracovná pozícia žalobkyne, bola zároveň ku dňu 31.07.2014 zrušená aj táto pracovná pozícia (na ktorej predtým pracovala p. A. B.Z.), a teda túto pracovnú pozíciu žalovaný žalobkyni ponúknuť nemohol. S ohľadom na uvedené uzavrel, že žalovaný si v zmysle § 63 ods. 2 Zákonníka práce ponukovú povinnosť riadne splnil. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že boli splnené všetky predpoklady platnosti výpovede danej žalobkyni, bola preukázaná existencia písomného rozhodnutia o organizačnej zmene, ktorej obsahom bolo aj zrušenie pracovného miesta žalobkyne a nadbytočnosť žalobkyne ako dôsledok tejto organizačnej zmeny, preukázané bolo aj to, že žalobkyni bola ponúknutá práca zodpovedajúca jej zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam a kvalifikácii, a že žalobkyňa ponúknuté pracovné miesto odmietla. Pokiaľ išlo o nesprávne uvedený dátum v ponukách voľných pracovných miest, ku ktorému bola pracovná pozícia žalobkyne zrušená, poznamenal, že išlo len o chybu v písaní, nakoľko z predložených listinných dôkazov a svedeckých výpovedí, jednoznačne vyplynulo, že pracovná pozícia žalobkyne bola zrušená ku dňu 31.08.2014. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že nemohlo dôjsť k zrušeniu jej pracovného miesta, nakoľko toto nebolo uvedené v organizačnej štruktúre, a preto podľa žalobkyne ani neexistovalo, uviedol, že organizačná štruktúra predstavuje len hierarchické usporiadanie vzťahov medzi jednotlivými pracovnými miestami v rámci organizačných útvarov a vzťahov medzi útvarmi v rámci zamestnávateľa; zahŕňa vzťahy nadriadenosti a podriadenosti a rieši vzájomné právomoci (kompetencie), väzby a zodpovednosť; takáto organizačná štruktúra však nie je právnym úkonom, v prípade žalovaného mala len informačný charakter a jej obsah nemohol byť právne záväzný, a to aj z toho dôvodu, že táto "tabuľka" nebola vyhotovená ani schválená štatutárnym orgánom spoločnosti žalovaného, ale išlo len o iniciatívu zamestnankyne žalovaného - personalistky p. Z. E., ktorá sama vo svojej výpovedi uviedla, že túto vyhotovovala z vlastnej iniciatívy a uvádzala v nej len tie pozície, ktoré boli aktuálne aj obsadené (neuvádzala tam napríklad ani zamestnancov, ktorí boli na rodičovskej dovolenke, hoci ich miesto naďalej existuje). Poukázal na to, že túto skutočnosť potvrdil vo svojej svedeckej výpovedi aj svedok U., ktorý uviedol, že v tejto organizačnej štruktúre boli uvádzané len obsadené pozície. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu iných trov konania vo výške 870,24 eur, predstavujúcich hotové výdavky žalovaného na úradný preklad zakladateľskej listiny žalovaného z maďarského do slovenského jazyka vyhotoveného za účelom preukázania pracovno-právnej subjektivity spol. Groupama garancia poisťovňa, a.s., pobočka poisťovne z iného členského štátu, spochybňovanou žalobkyňou, a preto ich považoval za účelne vynaložené výdavky nevyhnutné na uplatňovanie práva žalovaného a zároveň priznal žalovanému aj náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 700,03 eur, ktoré vyčíslil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby jej žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/, f/ O.s.p. Poukazovala na to, že žalovaný ju nevyzval na nástup do práce po právoplatnom skončení súdneho sporu vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 10C 130/2009 a bola to ona, ktorá vyzývala nielen žalovaného, ale i jeho organizačnú zložku a aj GSK LIFE a.s. - prevodcu, aby jej umožnili po úspešnom ukončení súdneho sporu vykonávať činnosť podľa pracovnej zmluvy. Mailom bola vyzvaná, aby sa dostavila dňa 03. 07. 2014 do budovy oboch spoločností na F. R.. Viac ako 3 týždne po stretnutí 03. 07. 2014, listom zo dňa 24. 07. 2014 oznámil žalovaný, že ustálil právny stav a práva a povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru prešli zmluvou o predaji podniku na kupujúceho, a až týmto dňom možno považovať právny stav za ustálený, nakoľko ani samotní účastníci zmluvy o predaji podniku nemali vedomosť, či práva a povinnosti z pracovného pomeru prešli na žalovaného alebo nie. Poukazovala na to, že súčasťou podniku, ktorý bol predmetom zmluvy o predaji podniku zo dňa 14. 12. 2011, boli aj zamestnanci uvedení v prílohe 3, kde sa však jej meno nenachádzalo a žalovaný si voči nej nesplnil povinnosť oznámiť prevzatie záväzkov podľa tejto zmluvy a je presvedčená, že žalovaný voči nej nesplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy zámerne s účelom vyvolať omyl, na základe, ktorého by sa vyhol svojej povinnosti v prípade, že v spore bude neúspešný. Poukazovala na § 477 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri predaji podniku je kupujúci povinný bez zbytočného odkladu oznámiť veriteľom prevzatie záväzkov. Pretože kupujúci si túto povinnosť nesplnil, ona až do vystavenia dokladov žalovaným zo dňa 24. 07. 2014 nemala a nemohla mať vedomosť o tom, či práva a povinnosti z pracovnej zmluvy prešli na žalovaného alebo nie a rovnako i ďalšie ustanovenia zmluvy o predaji podniku vyvolávali pochybnosti, keď kupujúci - žalovaný bol povinný prevziať všetkých príslušných zamestnancov spoločne so všetkými právami, povinnosťami, pohľadávkami a záväzkami vyplývajúcimi z ich pracovných zmlúv a dokumenty, ktorých zoznam bol uvedený v prílohe 4. Ona nevedela a ani nemohla vedieť, čo zmluvné strany v zmluve o predaji podniku rozumeli pod pojmom všetkých príslušných zamestnancov už aj z toho dôvodu, že ani príloha 4 ju neevidovala, hoci rozhodnutie súdu už existovalo. Trvala na tom, že o prechode práv a povinností sa dozvedela až po právoplatnosti rozhodnutia sp.zn. 10C 130/2009 doručením listu žalovaného zo dňa 24. 07. 2014. Zotrvala na svojej námietke, že výpoveď jej nebola daná zamestnávateľom Groupama Garancia Bistosító Zrt. ale len organizačnou zložkou oprávnenou síce konať v mene zamestnávateľa, ktorá však sama jej zamestnávateľom nebola. Rovnako z listu zo dňa 26. 08. 2014 nevyplývalo, že by mal skončiť pracovný pomer u odporcu. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal zo stanov žalovaného poukazovala na to, že tieto boli predložené až v priebehu súdneho sporu, pričom išlo o znenie zo dňa 01. 07. 2014, z ktorého nebolo zrejmé, kedy ho žalovaný na valnom zhromaždení schválil a kedy nadobudlo účinnosť, naviac úradný preklad stanov bol vykonaný až na podnet súdu v konaní, a teda uvedené stanovy nemohli byť voči zamestnancom pôsobiacim na území Slovenskej republiky účinné, pretože úradným jazykom je slovenčina a zmena nebola premietnutá do pracovných zmlúv; a teda voči nej takého stanovy nemohli byť účinné nielen pre nevedomosť o ich existencii, ale aj z dôvodu, že zmena stanov nebola doložená ani do základných dokumentov spoločnosti v obchodnom registri a ani v zbierke listín. Pokiaľ teda boli stanovy voči nej neúčinné, nesprávny je záver súdu prvej inštancie že na základe vnútorného predpisu - stanov vystupuje pobočka v pozícii zamestnávateľa. Zdôraznila, že bolo dôkaznou povinnosťou zamestnávateľa preukázať organizačné zmeny, nadbytočnosť, príčinnú súvislosť medzi organizačnými zmenami a počtom alebo štruktúrnym zložením zamestnancov. Naďalej je presvedčená, že podmienky podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce neboli splnené, že išlo o účelovú zmenu organizačnej štruktúry. Poukazovala na to, že jej funkcia v čase jej nástupu do práce po ukončení súdneho sporu neexistovala, lebo bola zlúčená s inou funkciou (námestníka pre obchod). Mala za to, že v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku v júni 2014 neexistovala jej funkcia, o čom svedčí predložená organizačná štruktúra z júna 2014, kde sa funkcia námestníka pre životné poistenie nenachádzala. Mala za to, že v danom prípade došlo k fiktívnym organizačným zmenám za účelom zbavenia sa jej bez toho, aby došlo k zmene úloh, zmene technického vybavenia alebo k iným organizačným zmenám, pre ktoré by sa stala nadbytočná. V tomto smere poukázala na prípis žalovaného zo dňa 24. 07. 2014, kde potvrdil prechod práv a povinností a navrhol stretnutie za účelom ukončenia pracovného sporu na deň 31. 07. 2014, pričom na stretnutí sa prejednávala iba možnosť ukončenia pracovného pomeru dohodou, ďalej poukazovala na list zo dňa 26. 08. 2014, kde samotný žalovaný uvádzal, že zamestnávateľ vytvoril funkciu námestník vedúceho pobočky pre životné poistenie, aby ju mohol zamestnávať, pričom dá sa povedať, že skôr ako funkciu vytvoril, ju aj zrušil. Všetky listinné dôkazy predložené žalovaným svedčia o tom, že v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku sa v organizačnej štruktúre jej miesto nenachádzala a bolo umelo - fiktívne vytvorené 01. 08. 2014, pričom už 30. 07. 2014 žalovaný rozhodol o zrušení tohto miesta. Ďalej poukazovala na existenciu listinných dokladov o zlúčení funkcií a menovania D.. I. do zlúčenej funkcie. Namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie, že D.. I. v určitom prechodnom období vykonával činnosti, ktoré patrili do jej náplne, takéto tvrdenia považovala za nepravdivé a rozsudok v tejto časti za riadne neodôvodnený, čo malo za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Vytýkala súdu prvej inštancie, že nezaujal stanovisko k tomu, že postup žalovaného, ktorý účelovo zriadil funkciu a okamžite ju aj zrušil, sa evidentne prieči dobrým mravom, a preto je neplatný. Vytýkala súdu prvej inštancie, že neuviedol, na základe akých svedkami uvádzaných skutočností dospel k záveru a presvedčeniu, že došlo k zefektívneniu činnosti, respektíve k organizačným zmenám, ktoré má na mysli Zákonník práce, pre ktoré je možné dať zamestnancovi výpoveď, keď finančná úspora a zefektívnenie činnosti neboli preukázaná. Opakovane poukazovala na účelovosť organizačnej zmeny v snahe zbaviť sa jej. Poukazovala na protichodné stanoviská uvádzané v odôvodnení rozsudku o tom, že pracovné miesto nebolo zrušené do právoplatnosti rozhodnutia predchádzajúceho súdneho sporu a o tom, že v priebehu súdneho sporu bola jej náplň rozdelená medzi iných zamestnancov. Namietala správnosť výroku o trovách konania, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť sumu 870,24 eur titulom hotových výdavkov za úradný preklad zakladateľskej listiny, a to s poukazom na to, že nejde o účelne vynaložený náklad. Argumentovala tým, že zakladateľská listina a stanovy spoločnosti musia byť založené do obchodného registra aj do zbierky listín aj s úradne overeným prekladom, a pokiaľ si žalovaný nesplnil povinnosti a nedoložil predmetné doklady z úradne overeným prekladom do obchodného registra, takáto zmena nemôže byť účinná voči tretím osobám a náklady na preklad takýchto listín je povinný znášať subjekt, ktorého sa listina týka - žalovaný a nemôže byť týmito neúčelným nákladom pre neplnenie povinnosti žalovaného zaťažovaný iný účastník konania. Dodala, že pobočka zahraničnej poisťovne pôsobí na území Slovenskej republiky a úradným jazykom je slovenčina, pričom všetky doklady je potrebné zamestnancovi i iným účastníkom predkladať v úradnom jazyku. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žiaden z argumentov uvedený v odvolaní nie spôsobilý spochybniť závery uvedené v rozsudku súdu prvej inštancie. Poukazoval na to, že z jeho stanov jednoznačne vyplýva, že pobočka má vlastnú pracovnoprávnu subjektivitu a vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch samostatne, v zmluve o predaji podniku sa vyslovene uvádza, že prevádzaný podnik bude prevádzkovaný na území Slovenskej republiky prostredníctvom pobočky, teda zriaďovateľ preniesol pracovnoprávnu subjektivitu vo vzťahu k zamestnancom pracujúcim na území Slovenskej republiky na pobočku, maďarská spoločnosť Groupama Biztosító koná v Slovenskej republike iba prostredníctvom svojej pobočky, ako zriaďovateľ nezamestnávala na území Slovenskej republiky žiadnych zamestnancov a poisťovaciu činnosť na Slovensku vykonáva len prostredníctvom pobočky, zamestnanci, ktorí v minulosti pracovali pre spoločnosť GSK LIFE a.s. sú v súčasnosti v pracovnoprávnom vzťahu s pobočkou, ktorá vystupuje v pozícii zamestnávateľa a aj žalobkyňa vykonávala v mesiaci august 2014 prácu pre pobočku, riadila sa pokynmi vedúceho pobočky a mzda jej bola rovnako vyplácaná zo strany pobočky. Na základe uvedeného zotrval na tom, že zamestnávateľom žalobkyne bola pobočka, ktorá prijala aj rozhodnutie o zrušení jej pracovnej pozície a doručila jej výpoveď. Namietal svoju povinnosť predkladať svoje stanovy zamestnancom alebo ich vyhotoviť do úradného prekladu ako podmienku ich účinnosti a poukazoval na to, že stanovy sú interným predpisom spoločnosti a spravujú sa maďarským právom, boli riadne prijaté valným zhromaždením a z ich úplného znenia vyplýva, že ich účinnosť nebola ničím podmienená, preto platne previedol pracovnoprávnu subjektivitu na pobočku, ktorá vystupuje na základe prejavenej vôle svojho zriaďovateľa ako zamestnávateľ. V tomto smere žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že by jej zamestnávateľom mal byť niekto iný ako pobočka. Uviedol, že pracovný pomer žalobkyne považoval za platne skončený, a preto ju v roku v roku 2011 neuviedol v zozname zamestnancov, ktorých práva a povinnosti z pracovného pomeru prešli na neho, neskôr však nadobudlo právoplatnosť súdne rozhodnutie o tom, že pracovný pomer žalobkyne a spoločnosti GSK LIFE a.s., od ktorej nadobudol podnik v roku 2012, trvá, a preto k prevodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne v roku 2012 došlo, keďže v prípade prevodu podniku dochádza k prevodu práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov z predávajúceho na kupujúceho zo zákona, na základe kogentných ustanovení Zákonníka práce a strany sa v zmluve o predaji podniku nemôžu dohodnúť, že by sa tento prevod týkal niektorých zamestnancov. Nepopieral, že jeho zamestnanci mali na stretnutí dňa 03. 07. 2014 pochybnosti o tom, ktorá osoba má žalobkyňu ďalej zamestnávať, tieto však boli vyvolané skutočnosťou, že dňa 06. 06. 2014 nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorý stanovil povinnosť GSK LIFE a.s. žalobkyňu ďalej zamestnávať, avšak ku dňu začatia súdneho konania 30. 01. 2015 medzi stranami nebolo sporné, že prevod práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne z jej predchádzajúceho zamestnávateľa skutočne nastal. Pokiaľ sa žalobkyňa dovolávala aplikácie § 477 ods. 4 Obchodného zákonníka poukazoval na to, že medzi ním a žalobkyňou nebol obchodnoprávny vzťah, a preto jeho aplikácia neprichádzala do úvahy. Ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by existovalo nejaké iné rozhodnutie zamestnávateľa o zrušení pracovného miesta žalobkyne ako písomné rozhodnutie zo dňa 30. 07. 2014, na základe ktorého bola žalobkyni daná výpoveď. Pracovné miesto je možné zrušiť iba písomným rozhodnutím zamestnávateľa a akékoľvek faktické konanie zamestnávateľa, ktoré by mohlo spočívať, napríklad v neprideľovaní práce určitému zamestnancovi, vo vypustení pracovného miesto z organizačnej štruktúry alebo prerozdelením práce určitého zamestnanca iným zamestnancom, nespôsobuje zrušenie pracovného miesta v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Poukazoval na to, že žalobkyňa tvrdí, že pracovné miesto neexistovalo, ale súčasne sa domáha, aby ju na tomto mieste zamestnával a prideľovali prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Uviedol, že pracovné miesto sa vytvára uzatvorením pracovnej zmluvy a na jeho vytvorenie tak nie je v zmysle Zákonníka práce potrebný žiadny formálny úkon alebo faktické konanie zamestnávateľa ako uzatvorenie pracovnej zmluvy. Zamestnávateľ nie je povinný po uzatvorení pracovnej zmluvy zamestnanca zakresliť do nejakej abstraktnej štruktúry, nejakým konkrétnym spôsobom vymedziť jeho zodpovednosti, podriadených zamestnancov alebo pracovné úlohy, zamestnávateľ má iba povinnosť prideľovať zamestnancovi prácu v zmysle pracovnej zmluvy. Pokiaľ išlo o tabuľku zasielanú emailom personalistkou ostatným zamestnancom, v tejto boli uvedené len aktuálne obsadené pracovné miesta, tabuľka nemôže byť považovaná za právny úkon a nemôže zriadiť ani zrušiť pracovné miesto. Zdôraznil, že pracovné miesto žalobkyne existovalo na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 a zmluvy o predaji podniku zo dňa 14. 12. 2011, na základe ktorej prešli práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne z predchádzajúceho zamestnávateľa na neho, pracovné miesto možno vytvoriť iba pracovnou zmluvou, žiadny iný právny úkon sa na vytvorenie pracovného miesta nevyžaduje. Za irelevantné považoval kto a na akej pozícii vykonával funkciu žalobkyne viac než 2 roky pred opätovným nástupom do práce. Skutočnosť, že žalobkyňa nastúpila do práce, vykonávala pre neho prácu a dostávala za vykonanú prácu mzdu, považoval za dostatočný dôkaz o existencii pracovného miesta žalobkyne, žalobkyňa nenamietala neexistencie pracovného miesta v čase, keď pre neho vykonávala prácu a poberala mzdu, ale až v rámci konania o neplatnosť skončenia jej pracovného miesta. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že pracovné miesto žalobkyne existovalo, a to až do 31. 08. 2014, kedy bolo zrušené na základe rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, a preto tvrdenia žalobkyne o tom, že pracovné miesto neexistovalo, a preto ho nemohol zrušiť, nemajú oporu v zákone ani v žiadnej judikatúre. S poukazom na predložené listinné dôkazy a svedecké výpovede mal za to, že v konaní bolo preukázané, že cieľom organizačnej zmeny bolo šetrenia nákladov a zefektívnenie fungovania pobočky, uskutočnené organizačné zmeny viedli k zefektívneniu práce a zrušené miesta neboli znovu vytvorené. Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že funkcia žalobkyne existovala a zrušenie tejto pozície bolo motivované reálnymi organizačnými dôvodmi, nie osobnosťou žalobkyne. Uviedol, že pracovné miesto námestníka vedúceho pobočky pre životné poistenie s mesačnou mzdou na úrovni vedúceho pobočky bolo pre neho objektívne nadbytočné, nebolo dlhodobo plánované a pre osobu pracujúcu na tejto pozícii nemal prácu, zrušené pracovné miesto nebolo obnovené a ani nebola jeho náplň práce presunutá na iného zamestnanca. Urobil všetko preto, aby žalobkyňu v pracovnom pomere udržal, o čom svedčila aj tri ponuky inej vhodnej práce, ktoré jej v tejto súvislosti ponúkol, a ktoré žalobkyňa odmietla, hoci išlo o lukratívne pracovné miesta s miestom výkonu práce v Bratislave, zodpovedajúce jej zdravotnej spôsobilosti, schopnostiam a kvalifikácii. Opakovane zdôrazňoval, že cieľom organizačných zmien bola finančná úspora a zefektívnenie fungovania pobočky, nešlo o účelové zmeny, ale o zákonný postup, pri ktorom zrušil pozíciu žalobkyne z dôvodu nadbytočnosti. Dodal, že žalobkyni bola v súvislosti so skončením pracovného pomeru vyplatená náhrada mzdy, odstupné a preplatená nevyčerpaná dovolenka. Záverom poukázal na to, že právna zástupkyňa žalobkyne ním predložený čiastočne úradný preklad stanov týkajúci sa ustanovenia o pracovnoprávnej subjektivite pobočky spochybnila na pojednávaní dňa 13. 05. 2015 s tým, že preklad stanov nie je úplný a bez toho, aby človek rozumel maďarskému jazyku, nemožno zistiť, kedy boli stanovy prijaté, či boli schválené valným zhromaždením a podpísané na to oprávnenou osobou. Kvôli vyvráteniu týchto námietok dal vyhotoviť úradný preklad úplného znenia svojich stanov na svoje náklady a predložil ich súdu. Náklady vynaložené na úradný preklad stanov, ktorých platnosť a účinnosť žalobkyňa neúspešne spochybnila, považuje tak za účelne vynaložené. Z uvedených dôvodov žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie; v rozsahu dôkazných návrhov strán; potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žalobkyňou tvrdených dôvodov neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej jej z dôvodu nadbytočnosti listom žalovaného zo dňa 26.08.2014, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného, z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 7 ods. 2, § 63 ods. 1, písm. b/, § 63 ods. 2), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou judikatúrou a súdnou praxou a svoje úvahy vedúce k záveru, že zo strany žalovaného boli splnené všetky zákonné predpoklady pre platné skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou pre jej nadbytočnosť v dôsledku prijatých organizačných zmien, aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, a zároveň sa dôsledne vysporiadal so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; tým bolo realizované právo strán sporu na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a nebola im odňatá možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie podaním opravného prostriedku. Nedôvodná je preto námietka žalobkyne, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom prvej inštancie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia jeho rozsudku. 6. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 7. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré podstatné sporné otázky z hľadiska námietok tvrdených žalobkyňou v rámci ňou uplatňovaných odvolacích dôvodov. 8. Súd prvej inštancie správne ustálil, že zamestnávateľom žalobkyne sa na základe zmluvy o predaji podniku zo dňa 14.12.2011, stala organizačná zložka - pobočka žalovaného, prostredníctvom ktorej tento - ako zahraničná osoba, prevádzkuje nadobudnutý podnik na území Slovenskej republiky, a na ktorú preniesol pracovnoprávnu subjektivitu vo vzťahu ku všetkým bývalým zamestnancom predávajúceho/zamestnávateľa Groupama životná poisťovňa, a.s., čo bolo dostatočne spoľahlivo preukázané stanovami žalovaného ako zriaďovateľa pobočky; predložených v rámci jeho zakladateľskej listiny. 9. Zhodne so súdom prvej inštancie; ako aj s argumentáciou žalovaného; zastáva aj odvolací súd názor, že pobočka bola oprávnená samostatne vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch ako zamestnávateľ vo vzťahu k zamestnancom pracujúcim na území Slovenskej republiky; vrátane žalobkyne; bola teda oprávnená prijať rozhodnutie o organizačnej zmene, t.j. zrušení pracovnej pozície žalobkyne, a skončiť s ňou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu jej nadbytočnosti. 10. Skutočnosť, že žalobkyňa nebola uvedená v zozname zamestnancov predávajúceho tvoriaceho prílohu 3 zmluvy o predaji podniku; čo bolo spôsobené tým, že v tom čase nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o jej žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia jej pracovného pomeru s predchádzajúcim zamestnávateľom (predávajúcim); považoval odvolací súd za irelevantnú, vzhľadom na to, že právne dôsledky v podobe prechodu pracovnoprávnych vzťahov z predávajúceho zamestnávateľa na kupujúceho zamestnávateľa vyplývajú priamo z § 31 ods. 1 Zákonníka práce, resp. § 480 Obchodného zákonníka, ktoré ako kogentné ustanovenie nemožno zmluvou o predaji podniku žiadnym spôsobom modifikovať; navyše na zamestnancov nezahrnutých do prílohy 3 by sa potom uplatnil bod 1.1. písm. d/ zmluvy o predaji podniku, podľa ktorého súčasťou prevádzaného podniku boli aj všetky ostatné práva, povinnosti, pohľadávky a záväzky, ktoré vznikli alebo v budúcnosti vzniknú, a ktoré súvisia s podnikom, nezávisle od toho, či sú uvedené v zmluve, resp. v prílohe 3 a nezávisle od toho, či ich predávajúci eviduje. 11. Žalobkyňa nebola v čase uzatvorenia zmluvy o predaji podniku známym veriteľom, a preto nemal kupujúci vo vzťahu k nej povinnosť oznámiť jej prevzatie záväzkov v zmysle bodu 2.2. zmluvy o predaji podniku. V tejto súvislosti sa žalobkyňa nedôvodne dovoláva ustanovenia § 477 ods. 4 Obchodného zákonníka, ktoré na daný pracovnoprávny vzťah nemožno aplikovať. 12. Nenáležité sú rovnako námietky žalobkyne týkajúce sa neplatnosti, resp. neúčinnosti stanov zriaďovateľa vyvodzované zo skutočnosti, že tieto neboli oznámené zamestnancom na území SR, že neboli preložené do slovenčiny, a neboli založené do základných dokumentov spoločnosti v obchodnom registri a do zbierky listín. Uvedené argumenty považuje odvolací súd za bezpredmetné, bez potreby na ne bližšie reagovať, keď ani žalobkyňa neuvádza, na akom právnom základe mal žalovaný povinnosť oznámiť zamestnancom obsah stanov ako podmienku nadobudnutia ich účinnosti. Žalobkyňa v spore napokon nepreukázala ani svoje tvrdenie o neplatnosti, resp. neúčinnosti, stanov z dôvodu, že by neboli založené v zbierke listín v obchodnom registri. 13. Zhodne so súdom prvej inštancie považoval aj odvolací súd za relevantné zistenia, že žalobkyňa nastúpila po právoplatnom skončení sporu s predchádzajúcim zamestnávateľom do práce u žalovaného, ktorý jej prideľoval prácu na základe pôvodnej pracovnej zmluvy zo dňa 01.10.2003, žalobkyňa v mesiaci august 2014 vykonávala; pre žalovaného; prácu dojednanú podľa tejto pracovnej zmluvy, za ktorú poberala od žalovaného mzdu, a preto tvrdenia žalobkyne o neexistencii jej pracovného miesta; prideľovania práce na ktorom sa zároveň v tomto spore domáhala určením trvania jej pracovného pomeru u žalovaného; nemajú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, keď boli vyvrátené aj výpoveďami svedkov (D.. A., F.. U., Z.. E.), ktorí zhodne uviedli, že pracovné miesto žalobkyne existovalo a nebolo zrušené. Zo skutočnosti, že v júni 2014; kedy žalovaný nemal ešte vedomosť o právoplatnom skončení súdneho sporu žalobkyne s predchádzajúcim zamestnávateľom; nebolo pracovné miesto žalobkyne personalistkou zakreslené do organizačnej štruktúry; zobrazujúcej aktuálne obsadené pracovné miesta; nemožno vyvodiť, že v čase nástupu žalobkyne na výkon práce jej pracovné miesto neexistovalo u žalovaného ako preberajúceho zamestnávateľa. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so žalovaným , že pracovné miesto sa vytvára uzatvorením pracovnej zmluvy na dojednaný druh práce, podľa ktorej je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi prácu a takto existujúce pracovné miesto môže byť zrušené len rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách, a nie jeho nezakreslením do schémy/ tabuľky zobrazujúcej vnútornú organizačnú štruktúru zamestnávateľa. 14. Žalobkyňa neopodstatnene namieta, že v čase jej nástupu do práce na základe výzvy zo dňa 24.07.2014 bola funkcia námestníka generálneho riaditeľa, resp. vedúceho pobočky pre životné poistenie, zlúčená s funkciou námestníka pre obchod. Z obsahu spisu vyplýva, že D.. I. pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28. 06. 2010; v čase prebiehajúceho súdneho sporu žalobkyne o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru; vo funkcii zástupca generálneho riaditeľa pre úsek obchodu a životného poistenia a pracovný pomer ukončil dňa 17. 02. 2012 dohodou o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ teda v čase nástupu žalobkyne do práce u žalovaného 31.07.2014 D.. I. u žalovaného nepracoval, skutočnosť, že v určitom období vykonával aj činnosti, ktoré patrili do náplne práce žalobkyne, nemá pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru význam. 15. Za nepodložené považuje odvolací súd námietky žalobkyne, že zo strany žalovaného išlo o účelovú a fiktívnu organizačnú zmenu za účelom zbavenia sa jej. Odvolací súd rovnako dospel k záveru, že prijatými organizačnými zmenami bol sledovaný zákonu zodpovedajúci účel organizačnej zmeny, a to finančná úspora a zefektívnenie organizácie práce a činnosti pobočky (už len ušetrením na výdavkoch na plat žalobkyne, ktorého výška jej zostala zachovaná od pôvodného zamestnávateľa) a skutkové zistenia v tomto smere boli dostatočne podložené svedeckými výpoveďami. Vzhľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých došlo ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou, keď jej boli v záujme zachovania pracovného pomeru ponúknuté iné (tri) vhodné miesta, ktoré odmietla; a za stavu, keď v danom období boli súčasne zrušené prijatou organizačnou zmenou ďalšie štyri pracovné miesta u žalovaného; nejaví sa ani odvolaciemu súdu postup žalovaného voči žalobkyni ako účelový, primárne motivovaný snahou "zbaviť sa jej"; a preto nemožno dospieť k záveru o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru ani pre jej rozpor s dobrými mravmi. V tomto smere boli tvrdenia žalobkyne prezentované len vo všeobecnej rovine, neboli argumentačne podložené žiadnou takou konkrétnou skutočnosťou, z ktorej by bolo možné dospieť k záveru, že nešlo výlučne len o jej subjektívne presvedčenie. 16. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalovanému aj náhradu trov, ktoré mu vznikli vynaložením výdavkov na preklad jeho stanov z maďarského do slovenského jazyka, ktorých hodnovernosť žalobkyňa v priebehu konania; na pojednávaní dňa 13.05.2015; neopodstatnene spochybňovala, treba považovať tieto trovy za účelne ním vynaložené na bránenie sa v spore proti (nedôvodným) námietkam žalobkyne. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením jeho práva. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).