Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/189/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215206771 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215206771.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: V.. A. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom Š. XX, A., proti odporcom: 1/ V. M., nar. XX. X. XXXX, bytom W. XX, A.J., štátny občan SR, 2/ Q. M., nar. XX. X. XXXX, trvale bytom W. XX, A., štátna občianka SR, o zníženie výživného na plnoleté deti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. októbra 2015, č. k. 51C/145/2015-150, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcom 1/ a 2/ domáhal zníženia výživného najprv u oboch na sumu 100 eur a následne na sumu 50 eur, dôvodiac podstatným znížením svojho mesačného príjmu. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 3 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zák. o rodine“) a vecne neopodstatnenosťou návrhu na zníženie výživného. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že od poslednej úpravy výživného uplynula doba takmer 5 rokov, nakoľko výživné vo vzťahu k odporcovi 1/ bolo naposledy určené rozsudkom zo dňa 11. 6. 2010 a voči odporkyni 2/ rozsudkom o rozvode manželstva a úprave výkonu rodičovských práv a povinností zo dňa 13. 5. 2010, pričom od poslednej úpravy výživného došlo k podstatnej zmene pomerov tak na strane odporcu 1/, ako aj na strane odporkyne 2/, ktorá v tom čase študovala na strednej škole a bola maloletá a v súčasnosti je plnoletou študentkou 3. ročníka vysokej školy. So zameraním na zníženie výživného, poukázal na potrebu porovnania zmeny pomerov na strane rodičov a detí od poslednej úpravy pomerov, t. j. od roku 2010 (resp. od roku 2012). Porovnávajúc túto zmenu konštatoval, že na strane detí došlo k zmene pomerov podstatným zvýšením výdavkov v súvislosti s ich prirodzeným rastom a dospievaním, ako aj so zmenou školy. Poukázal na to, že čase od posledného rozhodovania súdu o výživnom bola odporkyňa 2/ žiačkou strednej školy, v súčasnosti navštevuje 3. ročník vysokej školy, odporca 1/ v súčasnosti študuje tiež v 3. ročníku (jeden ročník dvakrát opakoval ). K zmene pomerov na strane rodičov uviedol, že ich osobný stav sa nezmenil, ani jednému z rodičov nepribudla žiadna ďalšia vyživovacia povinnosť a porovnávajúc ich príjem v čase predchádzajúcej úpravy výživného a v súčasnosti zistil, že matke sa príjem zvýšil, avšak len v minimálnom rozsahu. Navrhovateľ v čase vyhlásenia predchádzajúcich rozsudkov o výživnom, riadne vykonával svoje povolanie a jeho ročný príjem z pracovného pomeru predstavoval sumu 10.672,67 eur a príjem z agentúry sumu 437,28 eur, t. j. jeho celkový príjem v danom čase bol 11.119,90 eur ročne (926,66 eur mesačne). V súčasnosti síce došlo u navrhovateľa od poslednej úpravy výživného k podstatnej zmene pomerov, keďže od 11. 5. 2015 je vo výsluhovom dôchodku a inak je nezamestnaný, avšak pracovný pomer ukončil dobrovoľne (ako sám uviedol, po 25 - tich rokoch mal na to právo), čo súd prvej inštancie ale vyhodnotil ako dobrovoľné vzdanie sa príjmu a konštatoval, že navrhovateľ má povinnosť si zabezpečiť príjem, z ktorého bude schopný plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči deťom. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané (uviedol to napokon aj samotný navrhovateľ), že navrhovateľ by v súčasnosti mohol mať k dispozícii peňažné prostriedky na úhradu výživného, nakoľko pri skončení pracovného pomeru mu bolo vyplatené odchodné vo výške 12.000 eur a rovnako mal právo na 1 kúpnej ceny 6.000 eur získanej z predaja rodičovskej záhrady, pričom na jeho podiel by pripadla suma 3.000 eur (prípadne znížená o sumu 240 eur zodpovedajúcu polovici nákladov na pobyt jeho matky v liečebni). Za irelevantné, účelové a ničím nepreukázané označil v tejto súvislosti súd prvej inštancie tvrdenie navrhovateľa o tom, že tieto peňažné prostriedky vopred uhrádza bratovi na vysporiadanie bratovho budúceho dedičského podielu na byte ich matky, nakoľko má záujem stať sa jeho vlastníkom. 3. S poukazom na to, že výživné má prednosť pred akýmikoľvek inými pohľadávkami a záväzkami, pri rozhodovaní o výške výživného súd prvej inštancie zohľadnil majetkové pomery rodičov, ich príjem, ako i reálne možnosti pri dosahovaní určitej výšky príjmu. Zohľadnil preto nielen skutočné príjmy rodičov, ale aj zárobkové možnosti každého z rodičov ako aj objektívne podmienky každého z nich na dosiahnutie príjmu úmerného týmto predpokladom. Pri určovaní výšky výživného rovnako zobral do úvahy aj celkové majetkové pomery rodičov, t. j. či disponujú majetkom, ktorý im umožňuje platiť výživné v stanovenej výške (úspory, poistky, hnuteľný a nehnuteľný majetok). V súvislosti s posudzovaním schopností a možností rodičov odporcov 1/ a 2/ pri plnení vyživovacej povinnosti označil za účelovú argumentáciu navrhovateľa, ktorou sa snažil presvedčiť súd o tom, že v súčasnosti nemá možnosť dosahovať také príjmy ako v minulosti. Zohľadnil pritom skutočnosť, že navrhovateľ sa dobrovoľne vzdal príjmu, ktorý mal v pracovnom pomere ako odborný colný referent a dobrovoľne odišiel do výsluhového dôchodku, pričom si musel byť vedomý toho, že jeho deti (odporcovia 1/, 2/) sa štúdiom pripravujú na budúce povolanie v dôsledku čoho jeho vyživovacia povinnosť aj naďalej trvá, a že dôsledkom tohto rozhodnutia (dobrovoľného odchodu do výsluhového dôchodku) bude mať problém so zabezpečením si finančných prostriedkov na plnenie vyživovacej povinnosti. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že muž so vzdelaním, praxou a schopnosťami navrhovateľa má dosahovať oveľa vyššie príjmy oproti stavu, ktorý uvádza, čo dokazujú aj jeho príjmy v predchádzajúcich rokoch (minimálne v čase určovania výživného odporcu 1/ v roku 2010- 2012, ako aj pred odchodom do výsluhového dôchodku). Prvoinštančný súd mal tiež za to, že navrhovateľovi nič nebráni sa opätovne zamestnať, a to aspoň na skrátený úväzok, a tak si zabezpečiť príjem na plnenie si vyživovacej povinnosti. Nezohľadnil tvrdenia navrhovateľa o jeho povinnosti starať sa o svoju matku, nakoľko tieto skutočnosti z predloženej zdravotnej dokumentácie nevyplynuli a súd sa stotožnil s argumentáciou odporcov 1/ a 2/, že existujú možnosti na zabezpečenie starostlivosti o matku navrhovateľa napr. prostredníctvom opatrovateľskej služby. Uvedené vyplýva priamo z ust. § 2 v spojení s § 3 Všeobecného záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava - Staré mesto č. 10/2014, v zmysle ktorého mestská časť poskytuje prostredníctvom Seniorcentra Staré mesto, sociálne služby vrátane opatrovateľskej, ktorej podmienkou je rozhodnutie o odkázanosti na poskytovanie takýchto služieb. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že sa pokúšal zabezpečiť matke starostlivosť touto formou, v súvislosti s čím súd prvej inštancie dal do pozornosti skutočnosť, že matka navrhovateľa má aj ďalšieho syna, takže nič nebráni tomu, aby starostlivosť o matku zabezpečovali obaja. Súd prvej inštancie vzal do úvahy aj povinnosť matky odporcov 1/ a 2/ podľa svojich možností prispievať výživným, pričom túto povinnosť si ich matka dlhodobo a riadne plní a hradí prevažnú väčšinu ich výdavkov. 4. Napokon pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti súd prvej inštancie vychádzal aj z potrieb odporcov 1/ a 2/, ktoré sú počas štúdia na vysokej škole dané najmä výdavkami spojenými so zabezpečovaním nevyhnutnej miery základných životných potrieb (strava, oblečenie, bývanie), výdavkami na štúdium (školské pomôcky, MHD, výdavky súvisiace so zdravotným stavom), minimálnym vreckovým, a dôvodnosťou týchto výdavkov. Poukázal na zodpovednosť rodičov za všestranný duševný aj telesný rozvoj svojich detí, z ktorej im plynie aj povinnosť dbať na to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy v takom odbore, pre ktoré má schopnosti a nadanie, a ktoré mu zabezpečí možnosť uplatniť sa, čo štúdium na vysokej škole nepochybne predpokladá. V súvislosti s poukazovaním navrhovateľa na opakovanie ročníka odporcom 1/ súd prvej inštancie poukázal na to, že jedným z dôvodov opakovania bolo to, že pred nástupom na vysokú školu odporca 1/ študoval na strednej odbornej škole a nemal potrebný rozsah vedomostí z niektorých predmetov, ktoré sa vyžadovali pri jeho štúdiu na vysokej škole. Na zreteľ zobral aj snahu odporcu 1/ o úspešné dokončenie štúdia tým, že sa snažil doučiť sa potrebné učivo (napokon doučovanie mu bolo uhrádzané aj z finančných prostriedkov poskytnutých samotným otcom navrhovateľa) a rovnako skutočnosť, že aj keby odporca 1/ dvakrát neopakoval ročník, bol by ešte stále študentom vysokej školy, nakoľko by ešte v danom školskom roku nemal ukončené vysokoškolské štúdium. 5. S prihliadnutím na vyššie uvedené súd prvej inštancie ustálil, že navrhovateľ je schopný prispievať odporcom na úhradu ich odôvodnených potrieb výživným v súdom stanovenej výške, ktorá zodpovedá potrebám odporcov 1/ a 2/, na strane ktorých od posledného rozhodnutia súdu o výživnom došlo k podstatnej zmene pomerov v podobe nárastu ich životných potrieb a neexistuje žiaden dôvod na navrhované znižovanie výživného. 6. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. v znení zmien a doplnkov (ďalej „O.s.p.“) a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal (keďže žiadnemu z nich v tomto konaní trovy ani nevznikli). 7. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne nesprávny zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť tak, že súd zníži výšku výživného na sumu 100 eur a 75 eur. V odvolaní poukázal na to, že v rámci delenia bezpodielového spoluvlastníctva majetku po rozvode sa vzdal svojho zákonného podielu na nehnuteľnosti, byte na W. L. č. XX v A., ako aj všetkého vybavenia bytu, vrátane nábytku, elektroniky a vecí nazhromaždených za 19 rokov manželstva, keď si z bytu zobral len osobné veci a staré osobné auto. Aj napriek ústnemu prísľubu jeho manželky, že keď sa vzdá polovice bytu v jej prospech alebo v prospech detí, tieto budú súhlasiť so znížením výživného, súd prvej inštancie na túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní neprihliadol. V ďalšom vyslovil názor o neprimeranej výške výživného aj s poukazom na to, že v čase jeho určenia predstavovalo cca 38 % jeho príjmu a po odchode do výsluhového dôchodku cca 48 % jeho čistého mesačného príjmu. Po zaplatení výživného mu tak ostáva suma približne vo výške životného minima, z ktorej nedokáže vyžiť. Poukázal aj na rozdiel medzi minimálnou výškou výživného a výškou výživného určeného pre odporcov 1/ a 2/, ktorá je podstatne vyššia. Pozornosť upriamil tiež na skutočnosť, že po odchode do výsluhového dôchodku a poklese jeho príjmu zo sumy 930 eur na sumu 550 eur, si musel požičať peniaze na výživné a živobytie. Doplnil tiež, že do výsluhového dôchodku fakticky odišiel dobrovoľne, ale v skutočnosti bol k tomu donútený okolnosťami, ako zhoršenie zdravotného stavu a iné, ktoré nevie preukázať. V súvislosti s opatrovateľskou službou, ktorú by si podľa súdu mohol pre matku zabezpečiť uviedol, že ani tieto služby nie sú bezplatné a pokiaľ je s ňou doma on, nemusí nikomu platiť. K odchodnému vo výške 12 000 eur uviedol, že toto použil na splatenie dlhu svojmu bratovi za byt a pôžičku z minulosti. Záverom zdôraznil, že má snahu nájsť si trvalý pracovný pomer, avšak túto komplikuje jeho zdravotný stav a liečba bipolárnej poruchy. 8. Odporcovia 1/ a 2/ v obsahovo totožných vyjadreniach k odvolaniu žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že navrhovateľ vo svojom odvolaní uvádza viaceré skutočnosti, ktoré s určením výživného nesúvisia. K tejto argumentácii v krátkosti dodali, že byt, ktorý mal navrhovateľ zanechať ich matke obývajú spolu s ňou a veci, ktoré mali byť jeho súčasťou boli dlhoročným užívaním a navrhovateľovým hrubým zaobchádzaním značne znehodnotené a po jeho odchode bola väčšina z nich vymenená alebo sanovaná. Veci, ktoré im zanechal, boli bez akejkoľvek hodnoty a naviac ich matka navrhovateľovi umožnila si zo zariadenia zobrať čo chce, čo on odmietol, nakoľko dobre vedel, v akom stave je majetok po 19 rokoch. Zdôraznili tiež, že prenechanie ich bytu matke, resp. odporcom bol dobrovoľný a z ich strany ničím nepodmieňovaný počin navrhovateľa. Opätovne pripomenuli, že navrhovateľ o stály a pravidelný príjem prišiel z vlastnej vôle. Za nepravdivé označili jeho tvrdenia, že vyplatené odchodné použil na úhradu dlhov po tom, ako mu v zamestnaní klesol plat, nakoľko na účte mal v danom čase 5.000 eur, ktoré mu po smrti otca dala jeho matka, a z ktorých v tom čase minul cca 500 eur. Okrem toho mal v danom čase aj príležitostné príjmy z účasti na komparzoch a sám matke odporcov povedal, že vyplatené odchodné použil výlučne na vyplatenie svojho brata, ktorému mal zaplatiť časť hodnoty bytu, v ktorom v súčasnosti býva, a ktorý mu rodičia darovali. Uvedené potvrdil aj vo výpovediach na pojednávaní konanom dňa 2. 10. 2015, resp. 16. 10. 2015. Odporcovia 1/ a 2/ boli tiež toho názoru, že navrhovateľ mal vedomosť o svojej vyživovacej povinnosti, a preto si mal časť z týchto peňazí odložil za účelom jej plnenia a naviac v tom čase mal v banke ďalších cca 4.500 eur, ktorých sa podľa odporcu 1/ účelovo „zbavil“, aby v súdnom konaní pôsobil nemajetne. Opomenúť podľa odporcov nemožno ani jeho vlastníctvo trojizbového bytu v centre mesta, v hodnote cca 140 000 eur. Odporca 1/ dal do pozornosti súdu i skutočnosť, že navrhovateľ súdom určené výživné vo výške 150 eur s povinnosťou úhrady k 15. dňu v mesiaci neuhrádza ani riadne, ani včas. Posledné výživné odporcovi 1/ uhradil dňa 16. 2. 2016, najskôr len v sume 100 eur a po pár dňoch mu poslal ešte sumu 18 eur, pričom približne v rovnakom čase si zakúpil lístok na exhibíciu ME v krasokorčuľovaní v hodnote 50 eur. Zostávajúcu dlžnú sumu 30 eur mu uhradil až dňa 11. 3. 2016. K snahe navrhovateľa o hľadanie práce uviedli, že v tejto oblasti mu pomáha aj ich matka, ktorá mu naposledy poslala mailom až 10 linkov s ponukami prác primeraných jeho možnostiam a schopnostiam, pričom navrhovateľ na ne reagoval tak, že žiadnu z nich vykonávať nemôže a ani raz sa nepokúsil zamestnávateľa kontaktovať a prácu získať. V súvislosti s nepriaznivým zdravotným stavom, na ktorý navrhovateľ v odvolaní tiež poukazoval, uviedli, že až do marca minulého roku pracoval ako colník, pričom bez obmedzení sa zúčastňoval streleckej aj fyzickej prípravy a jeho ošetrujúca psychiatrička sa pred jeho matkou opakovane vyjadrila, že v jeho prípade nejde o nič zásadné, a ak bude dodržiavať jej pokyny a riadne užívať lieky, jeho choroba bude pod kontrolou a bude sa zlepšovať, a môže v živote i v práci fungovať bez obmedzení. Odporcovia 1/ a 2/ uviedli, že nikdy, aj napriek rastúcim životným nákladom, nežiadali o zvýšenie výživného a snažia si vystačiť s výživným určeným súdom. Príkladmo odporca 1/ poukázal na náklady na štúdium nemeckého jazyka, ktoré ho tento semester vyšli na 270 eur + učebnica v sume 15 eur. Odporkyňa 2/ poukázala na výdavky vo výške 90 eur na podanie prihlášok na magisterské štúdium a vo výške 30 eur na spracovanie bakalárskej práce. V súvislosti s ukončením jej bakalárskeho štúdia ale v budúcnosti predpokladá aj ďalšie výdavky na učebnice a iné súvisiace potreby, ktoré nateraz nevie špecifikovať a záujem o absolvovanie programu Z. W., ktorého by sa chcela zúčastniť v 5. ročníku, a ktoré je spojené s ďalšími výdavkami. Uviedla, že pokiaľ to finančná situácia jej rodičov nedovolí, programu sa nezúčastní. Zdôraznila tiež svoju snahu o minimalizovanie nákladov na vysokoškolské štúdium a vykonávanie príležitostných brigád, ktorými sa snaží pokryť niektoré potreby, nepokryté výživným od navrhovateľa a príjmom jej matky. Záverom obaja odporcovia zhrnuli, že navrhovateľ do dnešného dňa neurobil nič, čím by konštruktívne zmenil svoju finančnú situáciu k lepšiemu s výnimkou podania návrhu na zníženie výživného a následného odvolania voči rozhodnutiu súdu. 9. Odvolací preskúmal vec v rozsahu navrhovateľom podaného odvolania (§ 65, § 66 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „C.m.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“ v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 35 C.m.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na zníženie vyživovacej povinnosti voči plnoletým odporcom 1/ a 2/, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p). 10. V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30. 6. 2016. O odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 161/2015 Z.z., pričom nebol viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 63 C.m.p.) ani odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní navrhovateľa (§ 66 C.m.p.), len rozsahom podaného odvolania (§ 65 C.m.p.). 11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 67 C.m.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( § 387 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p.). 12. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vysporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 13. V prejednávanej veci súd prvej inštancie po komplexnom posúdení schopností, možností a majetkových pomerov oboch rodičov, ich nevyhnutných výdavkov, ako aj odôvodnených potrieb odporcov 1/ a 2/ správne vyhodnotil návrh otca (navrhovateľa) na zníženie výšky naposledy určenej zákonnej vyživovacej povinnosti ako nedôvodný a svoje rozhodnutie riadne a dostatočne presvedčivo odôvodnil, pričom sa v napadnutom rozsudku náležite vysporial aj so všetkými pre vec podstatnými skutočnosťami. Pri svojom rozhodovaní postupoval správne, keď nezohľadňoval len skutočné zárobkové (majetkové) pomery rodičov, ale aj ich reálne zárobkové a majetkové pomery dané ich zdravotným stavom, vekom, odbornou kvalifikáciou, pracovnými skúsenosťami atď.. Na strane navrhovateľa bolo preto potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že sa sám, z vlastnej vôle vzdal doterajšieho zamestnania a využil možnosť odísť do výsluhového dôchodku, ktorého výška je bez ďalšieho príjmu, ktorý je vzhľadom na jeho fyzický i psychický stav nepochybne schopný dosahovať (a spočiatku aj dosahoval), podstatne nižšia ako príjem z doterajšieho pracovného pomeru. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dôvodom tohto jeho kroku bol nepriaznivý zdravotný stav, na ktorý v odvolaní poukazoval, či iné objektívne okolnosti a vážne prekážky na jeho strane. Ak sa preto navrhovateľ dobrovoľne rozhodol pre poberanie výsluhového dôchodku namiesto výhodnejšieho príjmu z trvalého pracovného pomeru v pozícii odborného colného referenta, je pri posudzovaní výšky zákonnej vyživovacej povinnosti voči plnoletým deťom potrebné vychádzať z jeho príjmu dosahovaného pred odchodom do výsluhového dôchodku (R 27/1980). Navrhovateľ v konaní ničím nepreukázal ani snahu o zlepšenie svojej finančnej situácie prostredníctvom hľadania nového zamestnania, ku ktorému by ho mala v danej situácii viesť aj zodpovednosť za plnenie si rodičovskej vyživovacej povinnosti. V súvislosti s posudzovaním jeho majetkových pomerov, schopností a možností pri plnení vyživovacej povinnosti, netreba opomenúť ani odchodné vo výške 12.000 eur a príjem z predaja záhrady vo výške 3.000 eur, ktoré predstavujú dostatočnú finančnú rezervu na úhradu výživného voči odporcom 1/ a 2/ a životných nákladov navrhovateľa do času zlepšenia jeho finančnej situácie. S prihliadnutím na prednosť výživného pred inými výdavkami rodičov (§ 62 ods. 5 Zákona o rodine) a navrhovateľom ničím nepreukázanú nevyhnutnosť okamžitého vyplatenia vyrovnacieho podielu za rodičovský byt, či existenciu dlhu voči bratovi, nemožno za relevantnú považovať ani jeho argumentáciu, ktorou sa snažil tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd presvedčiť o dôvodnosti použitia odchodného na tieto iné účely. Naviac sám navrhovateľ v konaní uviedol, že podiel na byte matky, ktorý by bol povinný vyplatiť bratovi po jej smrti, spláca už teraz, aby sa v budúcnosti vyhol jednorazovej úhrade. 14. Treba tiež prisvedčiť odporcom 1/ a 2/, že navrhovateľom uvádzané okolnosti a spôsob vysporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemajú žiaden vplyv na rozhodovanie o jeho návrhu na zníženie výživného a odvolací súd tieto hodnotí skôr účelovo. Na druhej strane je potrebné poukázať aj na výšku naposledy stanovenej vyživovacej povinnosti, ktorá aj napriek rastúcim výdavkom odporcov 1/ a 2/ prirodzene spojenými s vekom a prípravou na budúce povolanie prostredníctvom vysokoškolského štúdia, nebola od jej určenia (rok 2010) menená, a ktorá aj podľa odvolacieho súdu celkom nekorešponduje so skutočnými odôvodnenými potrebami odporcov 1/ a 2/. Odvolací súd pritom prihliadol aj na možnosti, schopnosti a majetkové pomery matky odporcov 1/ a 2/, ktorá okrem výživného v peňažnej forme zabezpečuje aj bytové pomery odporcov 1/ a 2/ a starostlivosť o domácnosť, v ktorej žijú, a u ktorej nebola zistená žiadna výraznejšia zmena schopností, možností a zárobkových pomerov, ktorá by mohla mať vplyv na rozsah vyživovacej povinnosti. V ďalšom je potrebné uviesť, že navrhovateľ sa bezpredmetne odvoláva na zákonom stanovenú minimálnu výšku vyživovacej povinnosti, nakoľko na túto má každé dieťa, ktoré nie je schopné sa samo živiť, nárok bez ohľadu na schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov a bez ohľadu na všetky individuálne okolnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie, ako aj v tomto rozhodnutí. 15. Odvolací súd má po preskúmaní spisového materiálu a zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania zhodne so súdom prvej inštancie za to, že výška vyživovacej povinnosti naposledy určená voči odporcovi 1/ rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. 6. 2010, č. k. 14C/43/2010-185 vo výške 150 eur mesačne a voči odporkyni 2/ rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 30. 6. 2010, č. k. 17C/41/2010-21 vo výške 200 eur mesačne je primeraná a zodpovedajúca schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca (navrhovateľa). Navrhovateľom požadované zníženie vyživovacej povinnosti odôvodnené značným poklesom jeho príjmu nie je dôvodné, a to jednak s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ sa dobrovoľne vzdal príjmu dosahovaného pred odchodom do výsluhového dôchodku a tento pokles nekompenzoval ani prostredníctvom zamestnania na kratší pracovný čas a tiež s poukazom na nárast výdavkov potrebných na krytie odôvodnených potrieb odporcov 1/ a 2/ od času poslednej úpravy vyživovacej povinnosti, odôvodnený pokračovaním prípravy na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole. 16. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 2 ods. 1 C.m.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 C.m.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 18. Nakoľko o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z. z. a zák. č. 161/2015 Z. z. uvádza, že v celom svojom rozsudku pojem daný terminológiou používanou v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, „súd prvého stupňa“ nahradil pojmom „súd prvej inštancie, “ tak ako ho zaviedli oba označené procesné predpisy. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).