Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/15/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215210093 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215210093.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: P. X., U. Š. XX, U., zastúpenej advokátom: JUDr. Ivan Klementis, so sídlom Mudrochova 2, Bratislava, proti žalovanému: Diligentia R.C., s. r. o., so sídlom Ivánska cesta 12, Bratislava, IČO: 46 008 616, zastúpenému: Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 15. júla 2015, č.k. 21Cpr/3/2015-45, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyni priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom vyhovel súd prvej inštancie podanej žalobe a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015, doručené žalobkyni 20.03.2015 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá; a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni; do rúk jej právneho zástupcu; náhradu trov konania vo výške 291,72 eur. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa na základe pracovnej zmluvy uzavretej dňa 16.01.2013 s právnym predchodcom žalovaného (TERNO Slovensko, spotrebné družstvo) pracovala pre žalovaného na pozícii Manažér procesu Marketing, pričom dňa 20.03.2015 jej doručil okamžité skončenia pracovného pomeru podľa § 68 Zákonníka práce, v ktorom ako dôvod uviedol: a/ dlhotrvajúcu neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci, b/ výkon práce pre seba, prípade pre iné osoby v rámci pracovného času, c/ nerešpektovanie príkazov a pokynov nadriadených, d/ dôvodné podozrenie z prijímania darov alebo iných výhod v súvislosti s výkonom zamestnania, e/ zavinené porušovanie bezpečnostných a iných súvisiacich predpisov, f/ úmyselné poškodzovanie majetku zamestnávateľa, a g/ konanie zamestnanca (žalobkyne), pri ktorom zamestnanec úmyselne použil, v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, relevantné poznatky a informácie nadobudnuté pri práci pre zamestnávateľa. Poukázal na skutočnosť, že pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaný listami zo dňa 12.12.2014, 29.12.2014, 29.01.2015, žalobkyni oznámil, že od 01.12.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.01.2015, ani od 01.02.2015 do 28.02.2015, nepožaduje jej prítomnosť v práci a listom zo dňa 27.02.2015, jej oznámil, že odo dňa 28.02.2015 sa nemusí dostavovať na miesto svojho dojednaného výkonu práce (t.j. pracoviska), a to až do oznámenia zmeny tohto stavu (t.j. do okamihu odstránenia trvania prekážok na strane zamestnávateľa), ktorý jej oznámi písomne na adresu jej trvalého pobytu. Mal tiež preukázané, že listom zo dňa 24.03.2015 žalobkyňa oznámila žalovanému, že vzhľadom na absenciu skutkového vymedzenia jej konania a preukázania existencie takého konania, ktoré napĺňa prípady porušenia pracovnej disciplíny uvedenej v okamžitom skončení pracovného pomeru, považuje okamžité skončenie jej pracovného pomeru za neurčité a neplatné, pričom trvá na ďalšom zamestnávaní. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 68 ods. 1,2, § 70, § 74, § 77, § 81 Zákonníka práce, a dospel k záveru, že žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola podaná dôvodne, nakoľko okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015 nespĺňa zákonom požadované materiálne náležitosti, pretože i keď je dodržaná písomná forma a bolo doručené žalobkyni, dôvody skončenia pracovného pomeru v ňom nie sú dostatočne skutkovo vymedzené, resp. konkretizované, tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi. V tejto súvislosti zdôraznil, že pod skutkovým dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru je z hľadiska prejednávanej veci potrebné rozumieť opísanie konkrétneho konania žalobkyne, ktoré je dôvodom tohto skončenia pracovného pomeru, a ktorý treba v písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru uviesť vždy tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré druhého účastníka pracovného pomeru vedú k tomu, že rozväzuje pracovný pomer. Náležité uvedenie dôvodu pre Okamžité skončenie pracovného pomeru v písomnej podobe vyžaduje podrobnejšiu skutkovú konkretizáciu a nie iba citovanie ustanovení zákona, pričom sporné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015 neobsahuje žiadne skutkové dôvody, len všeobecné tvrdenia. Poukázal na to, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že jednotlivé tvrdené porušenia pracovnej disciplíny chcel žalovaný špecifikovať dodatočne v podaní doručenom súdu dňa 28.05.2015, keďže bez presnej špecifikácie a uvedenia konkrétnych dôvodov skončenia pracovného pomeru aj s ich skutkovým opisom nie je možné v súdnom konaní dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru preskúmať z materiálneho (obsahového) hľadiska, takéto skončenie pracovného pomeru je neurčité, nepreskúmateľné, a to má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Vzhľadom na vyššie uvedené podanej žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a to bez toho, aby sa; z dôvodu hospodárnosti konania; zaoberal ďalšími okolnosťami, a tiež bez vykonania ďalšieho dokazovania navrhnutého žalovaným. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v konaní plný úspech, priznal trovy právneho zastúpenia advokátom za štyri úkony právnej pomoci (1. Prevzatie a príprava právneho zastúpenia, 2. Písomné podanie návrhu na súd, 3. písomné podanie na súd - vyjadrenie navrhovateľa k stanovisku odporcu, 4. účasť na pojednávaní dňa 26.06.2015), podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. predstavuje jeden úkon právnej pomoci 64,54 eur, 4 x režijný paušál po 8,39 eur, teda spolu 291,72 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil. Namietal, že súd prvej inštancie mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces, keď mu na pojednávaní konanom dňa 26.6.2015 doručil písomné podanie žalobkyne, avšak neposkytol mu žiadnu lehotu na písomné vyjadrenie k nemu, a napriek jeho námietkam vyhlásil dokazovanie za skončené, hoci z ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. vyplývala povinnosť súdu zabezpečiť mu dostatok času na prípravu na pojednávanie, a teda i na zaujatie písomného stanoviska k predmetnému vyjadreniu žalobkyne. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že neprihliadol na jeho námietku zaujatosti vznesenú voči vec prejednávajúcej sudkyni JUDr. Dagmar Buchalovej, a to napriek tomu, že bola riadne odôvodnená, ako aj to, že ani do vyhlásenia napadnutého rozsudku v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania. Opätovne v tejto súvislosti zdôraznil, že tu existujú legitímne pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne, založené na jej vonkajších prejavoch v priebehu konania. Vo vzťahu k veci samej sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že napadnuté okamžité skončenia pracovného pomeru žalobkyne, neobsahuje zákonom stanovené náležitosti pokiaľ ide o náležité vymedzenie jeho dôvodu, keď hoci je pravdou, že dôvod okamžitého skončenia musí byť určitým spôsobom konkretizovaný, v súlade s ustálenou judikatúrou nie je potrebné skutočnosti, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia, rozvádzať do všetkých podrobností, iba ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžité zrušený; a preto závery súdu prvej inštancie nemajú oporu v záveroch vyplývajúcich z aktuálnej rozhodovacej praxe. V tejto súvislosti konštatoval, že neobstojí záver súdu prvej inštancie, že v danej veci neboli v okamžitom skončení uvedené žiadne konkrétne skutkové dôvody, ale iba všeobecné tvrdenia, keďže predmetné okamžité skončenie spĺňa všetky formálne a obsahové predpoklady platnosti tohto právneho úkonu, pričom pokiaľ súd prvej inštancie považoval predmetné okamžité skončenia pracovného pomeru za sporné z hľadiska určitosti a zrozumiteľnosti vymedzenia dôvodu skončenia pracovného pomeru, bolo jeho povinnosťou vykonať v tomto smere dokazovanie. Takéto dokazovanie však vykonané nebolo, a preto súd prvej inštancie nemohol dospieť k úplným informáciám, ktoré by ho oprávňovali dospieť k záveru o nedostatočnej konkretizácii dôvodov okamžitého skončenia. Zdôraznil, že ak vznikajú pochybnosti o určitosti prejavu vôle, v prípade jeho výkladu nemožno ľpieť iba na doslovnom význame použitých výrazov, no treba tento prejav vôle posudzovať aj so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, a preto ani predmetné okamžité skončenia nemožno vykladať iba v rozsahu jeho písomného vyjadrenia, t.j. oddelene od okolností, ktoré mu predchádzali, ale súd mal pristúpiť k vykonaniu dokazovania minimálne v rozsahu zistenia skutočne prejavenej vôle konajúcej osoby, a tiež jeho pochopenia zo strany osoby, ktorej bol určený. Vytýkal tiež súdu prvej inštancie viaceré ďalšie pochybenia, keď prvoinštančný súd žalobkyňu nekonfrontoval s jeho tvrdeniami podrobnejšie, konkretizujúcimi jej správanie, vedúce k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a neumožnil mu preukázať, že žalobkyňa sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny, ktoré je dôvodom na skončenie pracovného pomeru, čím je daný aj odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O.s.p. 3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnila so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Zdôraznila, že žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru použil iba všeobecné tvrdenia a dôvody bez ich bližšej konkretizácie a nevyplývajú tak z neho i skutočné dôvody skončenia pracovného pomeru, ktoré dodatočne nie je možné meniť. Námietky žalovaného týkajúce sa postupu súdu prvej inštancie v súvislosti so vznesenou námietkou zaujatosti a návrhom na prerušenie konania označila za účelové, pričom zdôraznila, že k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania určitej veci môžu viesť iba zákonné dôvody, nie však skutočnosť, že neúspešný účastník sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu. Vo vzťahu k podanému návrhu na prerušenie zdôraznila, že dôvody na vyhovenie takémuto návrhu neboli naplnené. Záverom uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobkyne k jeho odvolaniu označil jej tvrdenia a právne závery obsiahnuté v jej vyjadrení za nesprávne, opätovne zhrnul argumentáciu obsiahnutú v podanom odvolaní, na ktorú v podrobnostiach odkázal a zdôraznil niektoré jej zásadné časti, najmä pokiaľ ide o namietanú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie pri posúdení jeho námietky zaujatosti, (ne)rozhodnutí o návrhu na prerušenie konania, a tiež v súvislosti s nesprávnym záverom o absencii konkretizácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru a odňatím možnosti konať pred súdom. 5. Uznesením zo dňa 19. septembra 2016, č.k. 21Cpr/3/2015-128; právoplatným dňa 28.9.2016; zamietol súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania začatého na základe jeho trestného oznámenia na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, keď dospel k záveru, že zákonom stanovené predpoklady na prerušenie konania (§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP) nie sú dané, nakoľko podanie trestného oznámenia žalovaným ani výsledok trestného konania nemôže mať žiadny význam pre toto konanie. 6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia jej pracovného pomeru, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 68 ods. 1,2, § 70, § 74, § 77, § 81 Zákonníka práce, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe, aj dostatočne odôvodnil, pričom sa riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 8. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na zdôraznenie jeho správnosti poukazuje odvolací súd na niektoré právne významné aspekty prípadu z hľadiska odvolacích námietok žalovaného. 9. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, alebo porušil závažne pracovnú disciplínu. 10. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. 11. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. 12. V posudzovanej veci správne súd prvej inštancie, vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, zameral v prvom rade pre účely posúdenia platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pozornosť na dodržanie formálnych a obsahových náležitostí tohto právneho úkonu, a na základe výsledkov vykonaného dokazovania správne ustálil, že predmetné okamžité skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.2.2015; v ktorom žalovaný dôvody skončenia pracovného pomeru žalobkyne špecifikoval tak, že nimi je, cit.: "dlhotrvajúca neospravedlnená absencia navrhovateľa v práci, výkon práce pre seba, prípadne pre iné osoby v rámci pracovného času, nerešpektovanie príkazov a pokynov nadriadených, dôvodné podozrenie z prijímania darov alebo iných výhod v súvislosti s výkonom zamestnania, zavinené porušovanie bezpečnostných a iných súvisiacich predpisov, úmyselné poškodzovanie majetku zamestnávateľa, konanie zamestnanca, pri ktorom úmyselne použil, v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, relevantné poznatky a informácie nadobudnuté pri práci pre zamestnávateľa"; nespĺňa náležitosti vyplývajúce z citovaného ustanovenia § 70 Zákonníka práce, čo má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil najmä vzhľadom na skutočnosť, že už len z obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru vyplýva, že jeho dôvody neobsahujú ani len minimálnu (základnú) konkretizáciu, z ktorej by; prípadne v spojitosti s ďalším obsahom tejto písomnosti; vyplývalo, kedy (v ktorých dňoch) eviduje žalovaný neospravedlnenú absenciu žalobkyne v práci, ďalej kedy, prípadne akú, prácu mala žalobkyňa vykonávať pre seba, aké konkrétne pokyny a príkazy žalobkyňa nerešpektovala, od koho a v akej konkrétnej súvislosti mala prijať dary a iné výhody, ani aké bezpečnostné, prípadne iné súvisiace predpisy žalobkyňa porušila, či akých konaním úmyselne poškodzovala majetok zamestnávateľa a ako (a kedy) žalobkyňa zneužila poznatky získané pri výkone práce. Uvedené obsahové nedostatky tak vôbec neumožňujú posúdiť, či bola pri predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru dodržaná zákonom stanovená lehota (§ 68 ods. 2 Zákonníka práce), avšak ani to, či bol pracovný pomer v tomto prípade skončený dôvodne (§ 68 ods. 1 Zákonníka práce). V zmysle ustálenej judikatúry je pritom účelom riadnej špecifikácie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru zabezpečiť identifikáciu skutočných dôvodov vedúcich k rozviazaniu pracovného pomeru tak, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod okamžitého zrušenia uplatňuje a aby bolo zaistené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. Na splnenie hmotnoprávnej podmienky platného okamžitého skončenia pracovného pomeru teda treba, aby dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru bol určitým spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z ktorého dôvodu sa pracovný pomer okamžite zrušuje (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.1.2002, sp. zn. 3 Cdo 109/01, uverejnený v časopise Zo Súdnej praxe pod č. 4/2002). Takúto časovú a skutkovú konkretizáciu dôvodov skončenia pracovného pomeru žalobkyne však sporné okamžité skončenia zo dňa 27.2.2015 neobsahuje. So zreteľom na uvedené nemôže obstáť ani námietka žalovaného, že ak vznikajú pochybnosti o určitosti prejavu vôle, v prípade jeho výkladu nemožno ľpieť iba na doslovnom význame použitých výrazov, no treba tento prejav vôle posudzovať aj so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, a preto ani predmetné okamžité skončenia nemožno vykladať iba v rozsahu jeho písomného vyjadrenia, t.j. oddelene od okolností, ktoré mu predchádzali, nakoľko na písomné okamžité skončenie pracovného pomeru nemožno aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o výklade právnych úkonov v tom zmysle, že by bolo možné vôľu konajúceho zamestnávateľa zisťovať prostredníctvom okolností, za akých k tomuto právnemu úkonu došlo, keď so zreteľom na ust. § 70 Zákonníka práce je v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru pre účely posúdenia jeho platnosti právne významný výlučne obsah jeho písomného vyhotovenia; je totiž nesporné, že na dodatočne doplnené, prípadne konkretizované, dôvody už prihliadať nemožno. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti nerešpektoval právne závery vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej praxe, odvolací súd uvádza, že tieto závery v preskúmavanej veci bez ďalšieho aplikovať nemožno, a to so zreteľom na odlišný skutkový základ ním citovaných rozhodnutí, v ktorých; na rozdiel od preskúmavanej veci; skutočný dôvod skončenia pracovného pomeru bolo možné zistiť aj inak, z ďalšieho textu predmetných skončení pracovného pomeru (prípadne neboli medzi stranami sporné), čo však v preskúmavanej veci objektívne nebolo možné. 13. Nedôvodné sú tiež námietky žalovaného, ktorý súdu prvej inštancie vytýka odňatie možnosti konať pred súdom a nedostatočne vykonané dokazovanie na zistenie porušení pracovnej disciplíny a ďalšieho konania žalobkyne v rozpore so záujmami žalovaného ako jej zamestnávateľa, keďže takýto postup súdu prvej inštancie treba za stavu, keď okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné z dôvodu jeho obsahových nedostatkov (§ 70 Zákonníka práce), teda vykonanie akéhokoľvek ďalšieho dokazovania nemohlo pre žalovaného privodiť priaznivejšie rozhodnutie v danom spore, považovať za správny a plne rešpektujúci zásadu hospodárnosti konania. 14. Pokiaľ ide o žalovaným vznesenú námietku zaujatosti, z jej obsahu vyplýva, že dôvodom pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Dagmar Buchalovej majú byť jej vonkajšie prejavy v priebehu konania a nesprávny procesný postup, teda skutočnosti spočívajúce v jej postupe v konaní, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď na túto námietku neprihliadal, nadriadenému súdu ju nepredložil, spor prejednal a rozhodol vo veci samej. Odvolací súd však v tejto súvislosti pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že bez zreteľa na uvedené sa zaoberal aj tým, či v danom spore nie sú dané okolnosti, ktoré by mohli mať za následok vylúčenie menovanej sudkyne z prejednávania a rozhodnutia veci. Dospel však k záveru, že z obsahu spisu takéto okolnosti nevyplývajú, a preto v danej veci neexistujú žiadne objektívne prekážky, ktoré by súdu prvej inštancie bránili v prejednaní a rozhodnutí v spore v obsadení zákonnou sudkyňou JUDr. Dagmar Buchalovou. 15. Za nedôvodnú považuje odvolací súd tiež námietku žalovaného, že súd prvej inštancie vo veci nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania, keď súd prvej inštancie o tomto návrhu rozhodol uznesením zo dňa 19. septembra 2016, č.k. 21Cpr/3/2015-128, ktorým návrh; na prerušenie konania do právoplatného skončenia trestného konania začatého na základe jeho trestného oznámenia na neznámeho páchateľa pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku; ako nedôvodný zamietol, keď dospel k záveru, že neboli splnené zákonom stanovené predpoklady na prerušenie konania (§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP). Osobitne je potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že žalovaný proti tomuto uzneseniu odvolanie nepodal. 16. Rovnako žalobca neopodstatnene (a účelovo) vytýka súdu prvej inštancie, že mu odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na spravodlivý proces neposkytnutím časového priestoru na písomné vyjadrenie k podaniu žalobkyne doručenému na pojednávaní konanom dňa 26.6.2015. Je síce pravdou, že žalovanému bolo písomné vyjadrenie žalobkyne zo dňa 17.6.2015 doručené krátkou cestou na uvedenom pojednávaní, na ktorom súd prvej inštancie vyhlásil dokazovanie za skončené, avšak; odhliadnuc od skutočnosti, že argumentácia žalovaného ustanovením § 115 O.s.p. je v tomto prípade celkom evidentne nenáležitá, keď citované ustanovenie upravuje poriadkovú lehotu (spravidla 5 dní vopred) súdu výlučne v súvislosti v nariadením pojednávania, nie však už v súvislosti s poskytnutím priestoru na prípadnú repliku; žalovaný mal i po skončení pojednávania až do vyhlásenia rozsudku nepochybne dostatočný časový priestor (19 dní) na písomnú repliku na predmetné vyjadrenie žalobkyne, ktorý však bez uvedenia dôvodu nevyužil. Za daného stavu, keď žalovaný mal zabezpečený dostatočný časový priestor na to, aby reagoval na písomné podanie žalobkyne, nemožno postup súdu prvej inštancie, ktorý nevyhovel jeho žiadosti o odročenie pojednávania z tohto dôvodu, považovať za postup, ktorým by bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom ani porušené jeho právo na spravodlivý proces. 17. Na základe uvedeného tak možno zhrnúť, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že sporné okamžité skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015 je vzhľadom na nesplnenie všetkých zákonom stanovených formálnych a obsahových náležitostí, neplatným právnym úkonom, pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá, a preto boli splnené všetky predpoklady na vyhovenie podanej žalobe. 18. Preto, keď súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie, ktoré mohlo mať, resp. malo, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.02.2015, za stavu, keď ani na základe podaného odvolania nebolo možné dospieť k odlišnému právnemu posúdeniu tejto otázky odvolacím súdom, pričom súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci, pričom svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).