Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/18/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216206344 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1216206344.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci žalobcu: L. U., B.. XX.XX.XXXX, X. C. D.. Č.. XXX, Z. O., zast. SHM PARTNERS, s.r.o., Svätoplukova ul. č. 28, Bratislava proti žalovanému: Itineris, s.r.o., IČO: 46 903 232, so sídlom Hraničná ul. 18, Bratislava, zast. LEGART s.r.o., so sídlom Nitrianska ul. č. 3, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. septembra 2016, č. k. 19Cpr/2/2016-51, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave odvolacie konanie z a s t a v u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, zastavil konanie v časti zaplatenia istiny 2.941,70 eur a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.02.2016, založeného pracovnou zmluvou uzavretou dňa 09.01.2013 medzi žalobcom a žalovaným. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť mu náhradu mzdy vo výške 4.000,- eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 4.000,- eur od 21.02.2016 až do zaplatenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 19.05.2016, vzal žalobca žalobu späť v časti istiny 2.941,70 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy. V zmysle predložených výplatných pások jeho mzda predstavuje sumu 528,65 eur mesačne, preto si uplatnil náhradu mzdy za obdobie 2 mesiacov v sume 1.057,70 eur. K čiastočnému späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním. Nakoľko žalobca vzal žalobu v sume 2.941,70 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti istiny zastavil. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 09.01.2013. V ten istý deň žalobca nastúpil aj do práce, bol prijatý na pozíciu vodič nákladného motorového vozidla. Miesto výkonu práce bolo sídlo zamestnávateľa. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu neurčitú so skúšobnou dobou 3 mesiace. Dohodnutá mesačná mzda predstavovala sumu 500,- eur brutto. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že do januára 2016 robil na turnusy, ktoré boli 4 týždne práce a 2 týždne voľna. Od januára 2013 chcel zmeniť turnusy tak, že by robil tri týždne a mal by týždeň voľna. Hovoril o tom s p. G. W.. Od januára podľa dohody mal robiť skrátený turnus tri týždne. Už si nepamätal, či nastúpil na turnus 2. januára alebo 5. januára, turnus ukončil 29. januára, v piatok, skončil okolo tretej poobede. Voľno začal čerpať od soboty 30. januára a mal byť doma týždeň. Bol však doma dva týždne. Pôvodne mal ísť do práce po týždni a mal nastúpiť do práce v sobotu 6. februára 2016. Keď končil zmenu v januári, konateľ mu povedal, že s ním končí a že mu dá výpoveď, lebo si robí, čo chce. Tiež mu povedal, že v pondelok 01.02. má prísť do W. podpísať výpoveď. Pani W. mu však predtým povedala, že tam nemá ísť, lebo konateľ odišiel do X., tak v pondelok na firmu nešiel. Bol doma ešte jeden týždeň. V pondelok 08.02.2016 mu volali zo školy, že dcére bolo zle, tak s ňou šiel k lekárovi a bola vypísaná, nevie s akou diagnózou, dostala ešte antibiotiká. Na kontrolu mali ísť v piatok 12.02.2016. S pani W. sa stretol v škôlke, povedala mu, že má v piatok prísť do V. P. W. na podnik. On tam prišiel o 15.00 hod., išiel za konateľom pánom J.. Zavolal ho do svojej kancelárie, spolu s nimi tam bola p. W., jeho dcéra ostala čakať vonku v druhej kancelárii. Pán J. mu povedal, že sa rozhodol, že nekončí, že má v sobotu na druhý deň nastúpiť do práce. Súčasne prevzal od neho upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny a výzvu na nástup do práce. Listiny si zobral, len odmietol podpísať ich prevzatie. Konateľovi povedal, že nemôže v sobotu nastúpiť do práce, lebo je na OČR s dcérou. Na to mu nič nepovedal. On potom išiel domov a doma si uvedomil, že asi s ním neskončili pracovný pomer, tak išiel k doktorke, aby mu vypísala OČR na dcéru, lebo v sobotu nemohol nastúpiť do práce. Potvrdenie o OČR zamestnávateľovi poslal poštou. V pondelok chcel OČR- ku odniesť pani W., niesol to k nej domov, ona ju v pondelok 15.02.2016 odmietla od neho zobrať, že už je neskoro. Povedala niečo také, že ona vie, že ja už do práce nenastúpim. Ukončenie OČR do práce posielal poštou v stredu 08.02.2016 a čakal, že mu príde SMS-ka, kde mu bude napísané, kedy má nastúpiť do práce, ale nič neprišlo. Od soboty 13.02. do 19.02.2016, kedy poštou prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru, do práce nenastúpil. 4. Z pracovnej zmluvy súd prvej inštancie zistil, že sporové strany ju uzavreli podľa § 42 a nasl. Zákonníka práce dňa 09.01.2013, pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce od 09.01.2013, žalobca bol prijatý na prácu vodiča nákladného motorového vozidla. Zmluvné strany sa dohodli podľa čl. VI pracovnej zmluvy na mesačnej mzde 500,- eur brutto, ktorá bola splatná pozadu za mesačné obdobie do 25. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Podľa čl. VII, bod 1 pracovnej zmluvy denný čas vedenia motorového vozidla medzi dvoma nepretržitými dennými odpočinkami alebo medzi a nepretržitým denným odpočinkom nesmie presiahnuť 9 hodín, pričom tento čas možno 2 krát v týždni predĺžiť na 10 hodín. Podľa bodu 4 tohto článku, zamestnanec musí mať v priebehu 24 hodín odpočinok v trvaní najmenej 11 hodín po sebe nasledujúcich hodín. Z čl. IX pracovnej zmluvy súd zistil, že v prípade absencie zamestnanca v práci z dôvodu choroby, alebo úrazu oznámi zamestnanec svoju neprítomnosť zamestnávateľovi do 9:00 hod. prvého dňa takejto neprítomnosti a uvedie jej dôvod a pravdepodobný termín návratu do práce. Podľa bodu 2. tohto článku zamestnanec bol povinný zaistiť doručenie potvrdenia o pracovnej neschopnosti zamestnávateľovi najneskôr do 4 pracovných dní od prvého dňa neprítomnosti v práci. Podľa bodu 3. pokiaľ zamestnanec potvrdenie o pracovnej neschopnosti nedoručí zamestnávateľovi v lehote podľa predchádzajúceho bodu a neprítomnosť v práci tak nebude ospravedlnená, môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. 5. Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 13.02.2016 súd prvej inštancie zistil, že dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bola skutočnosť, že zamestnávateľ žalobcu dňa 12.02.2016 vyzval na nástup do práce od dňa 13.02.2016. Žalobca sa v tento deň do práce nedostavil, ani bezodkladne neoznámil zamestnávateľovi prekážky v práci na strane zamestnanca, jeho neprítomnosť v práci do 13.02.2016 neospravedlnil, preto mu počnúc od 15.02.2016 evidujú neospravedlnenú absenciu. Uvedené správanie zamestnávateľ vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené poštou, osobne ho podľa fotokópie doručenky prevzal dňa 19.02.2016. 6. Z výplatných pások žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobcovi bola vyplatená čistá mzda za mesiac október 2015 v sume 472,72 eur, za mesiac november v sume 804,43 eur a za mesiac december v sume 545,53 eur. 7. Z upozornenia č. 1 za porušenie interného príkazu č. 1/2013, zo dňa 12.02.2016 súd prvej inštancie zistil, že žalobca dňa 25.01.2016, t. j. v pondelok začal pracovať o 06.07 hod. a skončil o 19.30 hod, t. j. spravil výkon 13 hodín a 23 minút, pričom mal podľa Európskeho nariadenia 561/2006 robiť krátenú pauzu minimálne 9 hodín, čo nespravil a svojvoľne si ju predĺžil na 11 hodín a 16 minút, čím porušil interný príkaz č. 1/2013. 8. Z listu zo dňa 12.02.2016 s označením Nástup na zmenu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný vyzval žalobcu na nástup do práce dňa 13.02.2016, po dvojtýždňovom voľne, ktoré čerpal od 01.02.2016 do 12.02.2016. Na listine je v ľavom dolnom rohu rukou napísaná poznámka, že žalobca list odmietol prevziať a nečitateľný podpis svedka. 9. Z fotokópie Žiadosti o ošetrovné č. S. súd prvej inštancie zistil, že bolo vystavené dňa 08.02.2016 ošetrujúcou lekárkou T.. T. G., všeobecný lekár pre deti a dorast, ktorým potvrdila, že I. U., B.. XX.XX.XXXX ochorela a jej zdravotný stav nevyhnutne vyžaduje osobné denné ošetrenie. 10. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 11. Vec právne posúdil podľa § 53 ods. 1 písm. b), § 54 ods. 1 písm. b), § 55, § 64 Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) s tým, že mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že pracovný pomer žalovaného a žalobcu bol ukončený listom zo dňa 13.02.2016, označeným ako okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, a to absencie žalobcu a jeho neprítomnosť v práci od 13.02.2016. Zamestnanec si neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde uplatnil v zákonom stanovenej lehote, netrval na ďalšom zamestnávaní. Zo samotnej výpovede žalobcu mal súd prvej inštancie preukázané, že tento nepostupoval v súlade s čl. IX pracovnej zmluvy, bod 1, 2 a 3 a nesplnil si svoju oznamovaciu povinnosť oznámiť zamestnávateľovi, aj v čase čerpania voľna medzi zmenami, že nemôže nastúpiť do práce z dôvodu čerpania voľna za účelom ošetrenia člena rodiny a svoj pravdepodobný návrat do práce, a nezabezpečil doručenie potvrdenia o tejto skutočnosti do štyroch pracovných dní zamestnávateľovi, štvrtý deň pripadol na deň 12.02.2016, pričom len v tento deň si dal potvrdenie o ošetrovaní člena rodiny vystaviť ošetrujúcej lekárke. Uvedenú skutočnosť, resp. nesplnenie povinnosti oznámiť zamestnávateľovi nemožnosť nástupu do práce, súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Skutočnosť, že sa žalobca domnieval, že to už urobiť nemusel, lebo si myslel, že s ním bol ukončený pracovný pomer, lebo mu to konateľ povedal, že s ním pracovný pomer skončí, súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvod ospravedlňujúci konanie žalobcu, nakoľko tento musel vedieť, že ak jeho pracovný pomer bol uzatvorený písomne, nemohol byť ukončený na základe ústneho vyjadrenia konateľa, že s ním chce ukončiť pracovný pomer, naviac ak sám žalobca uviedol, že si pre listinu, ktorou sa mal jeho pracovný pomer skončiť sám neprišiel. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 12. Nakoľko súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bolo potrebné zamietnuť i žalobu žalobcu v časti uplatnenej náhrady mzdy. 13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. (zák. č. 160/2015 Z.z.). 14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 13.02.2016 je neplatné a žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 1.057,30 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 21.02.2016 až do zaplatenia. Poukázal na to, že podľa čl. IX pracovnej zmluvy upravuje povinnosti žalobcu v prípade jeho neprítomnosti v práci z dôvodu jeho práceneschopnosti. Žalobca však bol neprítomný v práci, nie z dôvodu jeho práceneschopnosti, ale z dôvodu ošetrovania člena rodiny. Z tohto dôvodu nebolo možné na predmetný prípad aplikovať článok IX pracovnej zmluvy. Navyše označenie porušenia povinnosti zamestnanca oznámiť včas jeho práceneschopnosť zamestnávateľovi za dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru neznamená, že uvedená skutočnosť naozaj umožňuje zamestnávateľovi okamžite skončiť pracovný pomer. Zákonník práce výslovne a taxatívne umožňuje okamžite skončiť pracovný pomer len v prípade, ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Súd mal preto skúmať, či porušenie povinnosti zamestnanca včas oznámiť zamestnávateľovi neprítomnosť v práci v konkrétnom prípade je alebo nie je porušením pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Súd prvej inštancie však uvedené skúmanie v konaní nevykonal. Predmetné porušenie povinnosti zamestnanca ako zvlášť hrubé porušenie pracovnej disciplíny vyvodil iba odkazom na ustanovenie článku IX pracovnej zmluvy. V ďalšom poukázal na to, že svoju neprítomnosť v práci oznámil zamestnávateľovi včas, pretože ju oznámil pani W., teda zamestnancovi žalovaného, ktorý má v pracovnej náplni riešenie pracovnoprávnych otázok, vrátane evidencie dochádzky a neprítomnosti zamestnancov v práci. Napokon v danej veci by nešlo o prípad porušenia pracovnej disciplíny zvlášť závažným spôsobom, nakoľko žalobca počas ošetrovania člena rodiny čerpal pracovné voľno, a opakovane oznámil ošetrovanie člena rodiny žalovanému pri doručení oznámenia o nástupe do práce a taktiež vzhľadom na predchádzajúce vyjadrenia konateľa žalovaného ako aj pani W.. 15. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. Poukázal na to, že absencia v práci sa považuje za prekážku v práci na strane zamestnanca a podľa Zákonníka práce a ustálenej súdnej praxe, porušenie tejto oznamovacej povinnosti v zmysle výrazu „včas“ sa považuje za hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca už dňa 08.02.2016 vedel, že nebude schopný dostaviť sa dňa 13.02.2016 do práce z dôvodu ošetrenia člena rodiny a teda už v uvedený deň mal včas informovať zamestnávateľa o prekážke v práci. Zároveň tak mohol urobiť pri osobnom stretnutí so zamestnávateľom dňa 12.02.2016, kedy mohol predložiť aj príslušné potvrdenie, čo sa však nestalo. V danej veci je tak podstatnou skutočnosťou to, že zamestnanec o svojej povinnosti informovať zamestnávateľa o uvedenej prekážke vedel a rovnako vedel o skutočnosti, že nebude schopný sa dostaviť do práce, napriek tomu svoju povinnosť si včas a vedome nesplnil. Následkom bola neospravedlnená neprítomnosť žalobcu v práci. Žalobca tak do práce dňa 13.02.2016 nenastúpil a uvedenú absenciu neospravedlnil. Zamestnávateľ mu preto eviduje neospravedlnenú absenciu od 13.02.2016 do 19.02.2016, kedy si žalobca poštou prevzal okamžité skončenie pracovného pomeru. 16. Dňa 28.11.2016 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu, ktorým zobral svoje odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8. septembra 2016, č. k. 19Cpr/2/2016-51 späť v celom rozsahu. 17. Podľa § 369 ods. 1 C.s.p., dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. Podľa § 369 ods. 2 C.s.p., ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Podľa § 369 ods. 3 C.s.p., ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Podľa § 369 ods. 4 C.s.p., ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 18. V predmetnej právnej veci ešte nebolo o odvolaní žalobcu, odvolacím súdom rozhodnuté, a preto ho žalobca mohol účinne vziať späť (§ 369 ods. 1 C.s.p.). Nakoľko späťvzatím odvolania žalobcu zanikol predmet odvolacieho konania, odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia § 369 ods. 3 C.s.p. odvolacie konanie zastavil. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie v časti zaplatenia istiny 2.941,70 eur zastavené, odvolaním napadnutý nebol a nadobudol právoplatnosť. Vzhľadom na späťvzatie odvolania nadobudol právoplatnosť aj výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá ako i výrok o trovách prvoinštančného konania, keďže platí stav, ako keby odvolanie podané nebolo. (§ 369 ods. 2 C.s.p.) 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, nakoľko zastavenie odvolacieho konania procesne zavinil žalobca späťvztaím odvolania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).