Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/144/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1301899585 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1301899585.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci navrhovateľa: I. B. I. U., D.X. X, XXX XX I., U.: XX XXX XXX, zastúpený advokátom O.. J. G., S. S.B. G. X, I., proti odporcom: X. U. G., I. S. X, I., X. Ľ.Í. G., I. S. X, I., obaja zastúpení: A.. A. D., S. S.B. L. E. X, I., o zaplatenie príslušenstva k istine 2.809,38 eur, o odvolaní odporcov v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14.11.2011, č. k. 9C/78/2001-300 v časti prvého a tretieho výroku, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 14.11.2011, č.k. 9C/78/2001-300 v napadnutej časti m e n í tak, že návrh navrhovateľa z a m i e t a . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcom 472,06 eur na náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvého stupňa a 438,73 eur v odvolacom konaní, na účet ich právnej zástupkyne vo VUB a.s., IBAN: S., v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcov v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 01.06.2000 do 06.10.2005 zo sumy 2.807,38 eur a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol. Zároveň nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania. Súd svoje rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 39, § 41, § 100 ods. 1 a 2, § 101, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že navrhovateľ uzatvoril s odporcami dňa 24.02.2000 zmluvu o výkone správy. Odporcovia boli ako členovia družstva, na základe nájomnej zmluvy zo dňa 16.08.1999, nájomcami 6-izbovému bytu č. X, na S. Q.. Č.. X K. I. a na základe nájomnej zmluvy zo dňa 23.02.2000, nájomcami garáže č. X, na S. Q.. Č.. X, X, X K. I.. Na základe zmluvy o prevode vlastníctva družstevného bytu a garáže zo dňa 24.02.2000 sa odporcovia stali dňa 30.03.2000 vlastníkmi týchto nehnuteľností. Odporcovia riadne a včas neuhrádzali platby za služby spojené s užívaním ich bytu a garáže za obdobie od júna 2000 do októbra 2005, čím im vznikol dlh v celkovej výške 2.807,36 eur (84.575,- Sk). Zameškané čiastky v pôvodne vymáhanej výške istiny 2.807,36 eur odporcovia uhradili dňa 06.10.2005. Navrhovateľ žiadal uhradiť čiastku 5.814.68 eur (175.173,- Sk) ako poplatok z omeškania za obdobie do 6.10.2005. Zároveň uviedol, že túto sumu si uplatňuje ako zmluvnú pokutu, ktorá bola v zmysle čl. III bod 4 zmluvy o výkone správy medzi účastníkmi dohodnutá, pričom v tejto zmluve bola označená ako poplatok z omeškania. Odporcovia namietli neplatnosť uvedeného článku zmluvy, nakoľko poplatok z omeškania podľa Občianskeho zákonníka nie je možné v prípade odporcov v zmysle takejto zmluvy vyžadovať. Poukázali na dva rozdielne právne inštitúty - poplatok z omeškania a zmluvná pokuta, ktoré navrhovateľ až v priebehu súdneho konania prekvalifikoval. Odporcovia vzniesli voči nároku navrhovateľa aj námietku premlčania. Súd prvého stupňa v nadväznosti na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 14Co/9/2008-242, zo dňa 19.08.2008, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvého stupňa vydaný vo veci, sa v prvom rade zaoberal platnosťou čl. III bod 4 zmluvy o výkone správy, uzatvorenej medzi navrhovateľom a odporcami. Dospel k záveru, že dojednanie o poplatku z omeškania, upravené daným článkom je neplatné. Konštatoval, že Občiansky zákonník neumožňuje platne dojednať pre daný prípad, t.j. pre omeškanie s platbami za úhradu nákladov spojených s užívaním bytu poplatok z omeškania v navrhovateľom uplatnenej výške. Poplatok z omeškania v takejto výške je možné platne dojednať len v prípade omeškania nájomcov s platbami za nájom bytu. V danom prípade sa dostali odporcovia do omeškania s platbami nákladov spojených s užívaním bytu, pričom neboli nájomcovia daného bytu, ale odo dňa 30.03.2000 boli jeho vlastníkmi. Podľa vyjadrenia navrhovateľa sa odporcovia dostali do omeškania s platbami za úhradu nákladov spojených s užívaním ich bytu až dňa 01.06.2000, t.j. v čase keď už boli vlastníkmi bytu i garáže. Keďže dojednanie obsiahnuté v čl. III bod 4 zmluvy o výkone správy svojím obsahom odporuje zákonu, je absolútne neplatné a domáhať sa daného plnenia nie je možné. Podľa názoru súdu prvého stupňa nie je možné predmetné ustanovenie zmluvy chápať ako ustanovenie o dojednaní zmluvnej pokuty tak, ako to v priebehu konania začal tvrdiť navrhovateľ, nakoľko v zmysle platnej úpravy v Občianskom zákonníku má zmluvná pokuta charakter zabezpečovacieho inštitútu. Vyplýva to aj zo systematiky členenia Občianskeho zákonníka (5. oddiel - zabezpečenie záväzkov) a dojednáva sa pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti vyplývajúcej pre povinnú stranu z uzatvorenej zmluvy. Zmluvná pokuta má charakter zabezpečenia záväzku v prípade nesplnenia určitej povinnosti dojednanej zmluvnými stranami. Poplatok z omeškania je jedným z inštitútov zmeny v obsahu záväzkov (3. oddiel) a je možné si ho dotknutou stranou voči dlžníkovi uplatniť v prípade, ak sa dlžník dostane s plnením svojho peňažného dlhu do omeškania. Poplatok z omeškania vyplýva z ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a má povahu majetkovej sankcie v prípade riadneho a včasného nedodržania stanovenej povinnosti. Tým sa účastník zmluvného vzťahu - dlžník dostane do omeškania a veriteľ má voči nemu nárok uplatniť si poplatok z omeškania vo výške 0,25 % denne, ktorý je však možné si uplatniť len v prípade omeškania s platením nájomného za byt. V ostatných prípadoch má veriteľ nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorého výška predstavovala v danom období dvojnásobok diskontnej sadzby NBS, t.j. 17,6 % ročne. Súd prvého stupňa vo veci rozhodol tak, že odporcovia sú povinní zaplatiť navrhovateľovi titulom príslušenstva úrok z omeškania v tejto výške, a to od 1.6. 2000, kedy sa dostali do omeškania, do 06.10.2005, kedy sa ich omeškanie s platením služieb spojených s užívaním bytu úhradou zameškaných platieb skončilo. Nárok uplatnený navrhovateľom presahujúci mu priznanú sumu napadnutým rozsudkom súd zamietol. Na odporcami vznesenú námietku premlčania navrhovateľom uplatneného príslušenstva istiny súd prvého stupňa neprihliadol s odôvodnením, že navrhovateľ si svoj nárok na príslušenstvo k pôvodne vymáhanej istine uplatnil už pri podaní žaloby, a to dňa 27.03.2001. Následnými podaniami, ktorými postupne rozširoval svoj návrh v časti istiny si vždy uplatnil aj príslušenstvo k nej. Naposledy za celé obdobie omeškania odporcov s platbami za náklady spojené s užívaním ich bytu, ktoré nastalo od 01.06.2000, kedy sa odporcovia neuhrádzaním týchto platieb za mesiac máj 2000 dostali do omeškania až do 06.10.2005, kedy vymáhanú istinu zaplatili. Navrhovateľ si tak uplatnil príslušenstvo vymáhanej pohľadávky včas, aj keď nie v správnej výške. Súd preto výšku príslušenstva presahujúcu priznanú výšku navrhovateľovi napadnutým rozsudkom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. a nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania. Proti napadnutému rozsudku podali odporcovia v 1. a 2. rade v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie podaním zo dňa 31.01.2012. Žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, konanie zastavil a zároveň zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcom trovy konania. Podľa ich názoru súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Stotožnili sa so záverom súdu prvého stupňa, v ktorom konštatoval, že v danom prípadne dojednanie poplatku z omeškania upravené v čl. III, bod 4. Zmluvy o výkone správy je absolútne neplatné a nemožno sa jeho plnenia domáhať súdnou cestou. S poukazom aj na konštatovanie o neplatnosti dojednania zmluvnej pokuty podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, mali odporcovia za to, že na uplatnenie „údajných nárokov navrhovateľa nikdy neexistoval právny titul na plnenie zo strany odporcov“. Súd prvého stupňa konal v rozpore s dispozičnou zásadou ovládajúcou občianske súdne konanie, ako aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď priznal navrhovateľovi plnenie zo strany odporcov, ktoré navrhovateľ v rámci konania nikdy nepožadoval (zaplatenie zákonných úrokov z omeškania). Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu odporcov v 1. a 2. rade zo dňa 27.02.2012 uviedol, že podľa jeho názoru je napadnutý rozsudok správny. V pôvodnom návrhu si okrem istiny uplatnil aj príslušenstvo k nej. Túto skutočnosť odporcovia nespochybňovali, namietali len výšku majetkových sankcií. Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd rozhodol, že dojednanie čl. III bod 4 Zmluvy o výkone správy je absolútne neplatné, preto má navrhovateľ nárok na zaplatenie úroku z omeškania, ktorého výška predstavovala v danom období dvojnásobok diskontnej sadzby NBS, t.j. 17,6% ročne. Vzhľadom k tomu, že sa odporcovia dostali do omeškania s peňažným plnením, stotožnil sa navrhovateľ s rozhodnutím prvostupňového súdu, ktorým zaviazal odporcov zaplatiť navrhovateľovi sankčný postih, úrok z omeškania v zmysle § 517 Občianskeho zákonníka. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a zaviazal odporcov aj na zaplatenie trov odvolacieho konania navrhovateľovi. Na odvolacom pojednávaní nariadenom na deň 17.05.2016, ktoré sa konalo za splnenia podmienok § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa, právny zástupca odporcu uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava všetkých svojich doterajších vyjadrení. Zdôraznil, že navrhovateľ si v prejednávanej veci uplatnil ako príslušenstvo len poplatok z omeškania a po argumentácii odporcov sa snažil prekvalifikovať tento nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že navrhovateľ nemá nárok na poplatok z omeškania a ani na zmluvnú pokutu. V rozpore s dispozitívnou zásadou však priznal navrhovateľovi k žalovanej istine úroky z omeškania. Preto trvá na podanom odvolaní a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobný návrh zamietne. Súčasne navrhol, aby odvolací súd priznal odporcom náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania, ktoré písomne vyčíslia v zákonnej lehote. Odvolací súd po preskúmaní prvostupňového rozsudku v napadnutej časti, obsahu spisu a odvolacích námietok odporcov dospel k záveru, že je daný dôvod na zmenu rozsudku v napadnutej časti, nakoľko rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f O.s.p.). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenia). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ si pôvodne voči odporcom uplatnil nárok na zaplatenie istiny 15 317,- Sk spolu s príslušenstvom, ktoré špecifikoval ako poplatok z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania od septembra 1999 až do zaplatenia. Poplatok z omeškania si uplatnil z dôvodu, že odporcovia mu riadne a včas nezaplatili platby za služby spojené s užívaním bytu za obdobie, kedy už boli vlastníkmi bytu a garáže. V priebehu konania navrhovateľ začal argumentovať, že si nárok uplatňuje ako zmluvnú pokutu, ktorá bola v zmysle čl. III bod 4 zmluvy o výkone správy medzi účastníkmi dohodnutá, pričom v tejto zmluve bola označená ako poplatok z omeškania. Odvolací súd vyhodnotil odvolanie odporcov ako dôvodne podané. Aj keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil čl. III bod 4 zmluvy o výkone správy za neplatný a správne posúdil, že sankciu v uvedenom článku nie je možné posúdiť ako zmluvnú pokutu (odvolací súd v tomto smere poukazuje na správnu argumentáciu, odôvodnenie súdu prvého stupňa), nepostupoval správne, keď navrhovateľovi uplatnený nárok sčasti priznal z titulu úroku z omeškania. Je opodstatnená námietka odporcov, že navrhovateľ uplatnený nárok žiadal priznať z titulu poplatkov z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania od septembra 1999 do zaplatenia, neskôr z titulu zmluvnej pokuty, avšak priebehu celého konania nežiadal nárok priznať z titulu úrokov z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na viazanosť súdu návrhom, súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď navrhovateľovi priznal nárok z titulu úrokov z omeškania. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že odporcovia boli v plnom rozsahu v konaní úspešní, keďže rozsudkom súdu prvého stupňa bol návrh navrhovateľa s časti zamietnutý a odvolací súd ho zamietol aj vo zvyšku, odvolací súd zmenil aj výrok o náhrade trov konania. Vychádzal pri rozhodovaní z ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého plne úspešným odporcom priznal právo na náhradu trov konania. Trovy konania vyčíslila právna zástupkyňa odporcov podaním doručeným súdu dňa 19.05.2016. Trovy prvostupňového konania vyčíslila na celkovú sumu 795,13 eur. V konaní pred súdom prvého stupňa vznikli odporcom len trovy právneho zastúpenia. Obidvoch odporcov v konaní zastupovala advokátka O.. A. D., pričom najskôr zastupovala len odporcu v 2. rade, avšak neskôr prevzala aj zastupovanie odporkyne v 1. rade. Trovy právneho zastúpenia pred súdom prvého stupňa odvolací súd priznal podľa § 10 ods. 1 vtedy účinnej vyhl. Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších úprav, zo základu tarifnej odmeny 2 809,38 eur. Za úkony v roku 2009 (zastupovala len odporcu v 2. rade) bola tarifná odmena v sume 111,21 eur. V tejto výške súd priznal tarifnú odmenu a paušálnu náhradu za dva úkony právnej služby, a to za prevzatie a príprava zastupovania a účasť na pojednávaní dňa 28.09.2009 (2 x 111,21 eur; 2 x 6,95 eur - režijný paušál) v celkovej sume 236,32 eur. Daň z pridanej hodnoty za tieto dva úkony súd nepriznal, lebo podľa osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty je právna zástupkyňa platiteľkou dane až od 15.04.2010. Rovnako odvolací súd nepriznal náhradu nákladov vyúčtovaných za prevzatie a prípravu zastúpenia odporkyne v 1. rade, nakoľko ide o zastupovanie manželov a nároky voči nim si navrhovateľ uplatňuje na základe rovnakých skutkových okolností, teda prevzatím a prípravou zastupovania jedného z nich bola právna zástupkyňa pripravená zastupovať aj druhého odporcu. V tomto prípade by preto išlo o neúčelné trovy konania. Právnou zástupkyňou odporcov boli ďalej vyúčtované trovy právneho zastúpenia za ďalšie dva právne úkony, a to účasť na pojednávaniach v dňoch 17.10.2011 a 14.11.2011, pričom za každého z odporcov účtovala plnú náhradu nákladov. Keďže v roku 2011 bola platná vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., v znení vyhl. č. 232/2010 Z.z., odvolací súd aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania v tom čase platné ust. § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Odvolací súd priznal odmenu za zastúpenie obidvoch odporcov pri každom z uvedených úkonov právnej služby len vo výške tarifnej odmeny v sume 166,81 eur, čo zodpovedá kráteniu podľa vyššie uvedeného ustanovenia vyhlášky o 50% pri odmene za zastupovanie druhého odporcu. K tomu priznal paušálnu náhradu 4 x 7,41 eur, čo je spolu 196,45 eur. DPH z úkonov vykonaných v roku 2011 predstavuje 39,29 eur, takže celková výška priznaných trov právneho zastúpenia za konanie v prvom stupni činí sumu 472,06 eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 1, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. V odvolacom konaní právna zástupkyňa odporcov vyúčtovala odmenu za tri úkony právnej služby, a to za podanie odvolania, ďalšiu poradu s klientom a účasť na pojednávaní, pričom však poradu s klientom nijako nepreukázala. Odvolací súd priznal preto odporcom náhradu len za dva úkony právnej služby, 2 x 111,21 eur (plná tarifná odmena) a 2 x 55,06 eur (krátená tarifná odmena), čo je spolu 333,63 eur + (2 x 7,41 a 2 x 8,58 - režijný paušál v rokoch 2012 a 2016), čo je spolu 365,61 eur + 73,12 eur (20% DPH), čo spolu činí 438,73 eur. Iné trovy odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú. Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. je navrhovateľ povinný trovy prvostupňového a odvolacieho konania zaplatiť na účet právnej zástupkyne odporcov podľa výroku rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.