Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/64/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309201816 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1309201816.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobkyne: H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XX, L., zastúpená: JUDr. Ján Chudík, advokát, Ožvoldíkova 11, Bratislava, proti žalovanému: A.. P. M., bytom S. č. X,. L., zastúpený: JUDr. Alexandra Korbeľová, advokátka, Osuského 6, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 01. 07. 2013, č. k. 12C/28/2009-436, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 01. 07. 2013, č.k. 12C/28/2009-436 p o t v r d z u j e . Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol. Žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 4 177,30 Eur. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou podanou súde dňa 13.06.1996, následne hlavne podaniami doručenými súdu dňa 20.05.2005 a 08.07.2005, sa žalobkyňa domáhala aby súd zaviazal žalovaného a ďalších šiestich žalovaných (voči ktorým bola žaloba už právoplatne zamietnutá) spoločne a nerozdielne vydať jej sumu 640 327,- Kčs titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobu v podstate odôvodnila tým, že ako pracovníčka Z. L. v roku 1990 realizovala platby do zahraničia za vydavateľstvo J. a S. W., ktorých majiteľom bol žalovaný s tým, že tento v priebehu roku 1991 čiastku vo výške 750 327,- Kčs zaplatí, čo sa však nestalo. Následne na výzvu zamestnávateľa dlžnú čiastku zaplatila. Napriek tomu, že dlh vyrovnala, zamestnávateľ na ňu podal trestné oznámenie. Žalovaný (pôvodne spolu s ďalšími žalovanými) vzniesol námietku premlčania uplatnenej pohľadávky, ako aj nedostatok pasívnej legitimácie na strane pôvodných odporcov. 2. Vo veci súd prvej inštancie rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k. 12C 28/2009-273 zo dňa 8. 12. 2009 tak, že žalobu zamietol v celom rozsahu. Vyhodnotil ako dôvodnú vznesenú námietku premlčania, ako aj nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaných. Na základe odvolania žalobkyne Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 14Co 110/2010 zo dňa 06.12.2011 napadnutý rozsudok potvrdil vo vzťahu k pôvodným žalovaným v 2. až 7. rade, a voči žalovanému v I. rade (A.. P. M.) rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Nariadil súdu doplniť dokazovanie ohľadne vznesenej námietky premlčania. Najmä tvrdenie žalobkyne, že predpokladala, že sa ňou tvrdené skutočnosti preveria v trestnom konaní a trestný rozsudok bude základom jej nároku voči žalovanému. Trestné konanie voči žalobkyni pod sp. zn. sp. zn. 1T 52/1992 bolo právoplatne skončené až 24.06.1995. 3. V ďalšom konaní súd prvej inštancie na návrh žalobkyne na pojednávaní konanom dňa 08.10.2012 v prítomnosti strán sporu pripustil zmenu petitu žaloby takto: Žalovaný A.. P. M. je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 21 244, 11 Eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súdu. Právny zástupca žalobkyne navrhoval vykonať dôkazy výsluchom účastníkov konania, svedkyne H.. T. Y. a vyžiadať od Daňového úradu originály potvrdení o príjme peňazí. Žalobkyňa zotrvala na tvrdení, že síce potvrdenia o príjme peňazí vystavila, avšak žalovaný jej okrem sumy 90 000,- Kčs a 20 000,- Kčs ďalšie peniaze napriek výzvam nepoukázal. Pohľadávka podľa jej názoru nie je premlčaná. Žalovaný naopak tvrdil, že peniaze riadne odovzdal a naďalej zotrval na vznesenej námietke premlčania s tým, že uplynula dvojročná subjektívna premlčacia lehota a nie je dôvod, aby sa začiatok jej plynutia odvodzoval od právoplatného ukončenia trestného konania. Samotná žalobkyňa uviedla, že už od roku 1992 urgovala žalovaného na vrátenie akejsi dlžoby. 4. Vykonaným dokazovaním súd zistil nasledovný skutkový stav: Rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave, sp. zn. 1T 52/1992 zo dňa 07.06.1995 bola žalobkyňa uznaná vinnou, že ako samostatná odborná referentka devízovej učtárne Z. L. v čase od 17.10.1990 do 20.12.1990 na svojom pracovisku na X. N. v X prípadoch postupne prevzala od A.. M. celkom sumu 750 327,- Kčs ako honorárovú platbu do zahraničia a o prevzatí peňazí vystavila doklady. Požadované sumy do zahraničia síce z devízového účtu Z. L. uhradila, avšak sumu 750 327,- Kčs na účet organizácie Z. Bratislava neodviedla. Ponechala si ju pre vlastnú potrebu, čím zamestnávateľovi spôsobila škodu v sume 750 327,- Kčs, teda, prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená. Spáchala tým trestný čin sprenevery podľa § 428 ods. 1, 3 písm. a), d) Trestného zákona. Za to jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a výkon trestu jej bol odložený na skúšobnú dobu 3 roky. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.06.1995 a podľa § 135 ods. 1 OSP je súd uvedeným rozsudkom v prejednávanej veci viazaný v tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Žalobkyňa vo svojich výpovediach v trestnom konaní potvrdila, že z devízového účtu jej zamestnávateľa odviedla uvedenú sumu v roku 1990 a vydala aj potvrdenia o príjme peňazí zo strany žalovaného, aby mal doklady pre daňové účely. Potvrdila, že na týchto dokladoch je neplatný podpis a aj pečiatka je neplatná, potvrdenky sama podpísala a opatrila pečiatkou, išlo však len o parafu, bez toho, aby sa dalo identifikovať konkrétnu osobu. Potvrdenky vypĺňala a parafovala ona, aj ich opatrila neplatnou pečiatkou. Na rozdiel od predchádzajúcich výpovedí a tvrdení však uviedla pred súdom na pojednávaní dňa 12.11.2012, že tieto potvrdenky si doniesol sám žalovaný koncom marca 1991 s tým, že ako podnikateľ musí zúčtovať honoráre poukázané do zahraničia do daňového priznania za rok 1990 a musí ich predložiť k daňovému priznaniu. Inak by mu hrozila pokuta vo výške 2 000 000,- Kčs. Tieto príjmové doklady vyplnila, podpísala a odovzdala žalovanému v jeden deň s tým, že vedela, že tieto použije na daňové účely zo svojej podnikateľskej činnosti. Následne žalovaného vyzývala na zaplatenie peňazí listami z 30.12.1992, 12.01.1993, 30.03.1993, ktoré sa nachádzajú v trestnom aj civilnom spise. 5. Žalovaný taktiež zotrval na všetkých predchádzajúcich výpovediach a uviedol, že jeho podnikanie sa týkalo vydavateľskej činnosti, v súvislosti s ktorou potreboval zaplatiť honoráre do zahraničia. V literárnej agentúre Z. sa skontaktoval so žalobkyňou a uviedol jej, že potrebuje zaplatiť do zahraničia honoráre, ktoré sa platili postupne tak, ako vyplynulo z potvrdení. Samotná žalobkyňa mu navrhla, že ak si to chce urýchliť, nech vždy donesie hotovosť, ktoré mu ona vyčísli v korunách. Peniaze jej sám odovzdal, žalobkyňa si ich prepočítala a vystavila potvrdenie o prevzatí peňazí, ktoré mu aj odovzdala v origináloch. On si ich zaviedol do jeho podnikateľského účtovníctva. Podnikal ako fyzická osoba pod názvami J. a S. W.. Fotokópie potvrdení o príjme peňazí, ktoré sú v trestnom ako aj civilnom spise, sú totožné s originálmi týchto dokladov, ktoré odovzdal Daňovému úradu Bratislava III v rámci daňovej kontroly. Nie je pravdou, že by ich žalobkyni predkladal, a že mu ich odovzdala naraz v marci 1991. V žiadnom prípade by jej neodovzdal sumy peňazí bez toho, aby mu vydala potvrdenie o ich príjme. Sám pochybnosti o vystavených potvrdenkách o príjme peňazí nemal, nakoľko peniaze odovzdal žalobkyni, táto ich prebrala, pričom uvedené sumy peňazí boli aj poukázané jeho partnerom v zahraničí, s ktorými bol v kontakte a títo mu to potvrdili. Nepamätá si, či v tom čase už mal účet v banke, nakoľko v uvedenom období iba začínal s podnikateľskou činnosťou. Ak by ho žalobkyňa žiadala, aby peniaze poukázal na účet Z., urobil by tak a nebol by to pre neho problém. Žalobkyňa však žiadala hotovosť ako najrýchlejší spôsob platby do zahraničia. Žiadne podozrenie voči žalobkyni nenadobudol, bola pre neho neznámou osobou a nebol s ňou v žiadnom vzťahu. Nemala žiaden dôvod mu nejako pomáhať, nakoľko vzájomne postupovali iba úradne. Rozhodne poprel, že by jej poštovou poukážkou poukázal sumu 90 000,- Kčs, a ani jej osobne nedal sumu 20 000,- Kčs. 6. V rámci dokazovania súd vypočul svedkyňu H.. T. Y., ktorá v minulosti bola riaditeľkou spoločnosti Z.. Uviedla, že o celej veci sa dozvedeli z Daňového úradu Bratislava III, ktorý im doručil príjmové doklady vo fotokópii a zisťoval ich pravosť. V tom čase žiadnu dokumentáciu v spoločnosti nemali a preto k tomu vyzývali samotnú žalobkyňu, ktorá už v tom čase nepracovala v spoločnosti. Ako spoločnosť platby uvedené v potvrdenkách neprevzali a žalobkyňa pred ňou potvrdila, že peniaze od žalovaného prevzala, avšak neodviedla ich na účet spoločnosti. Následne svedkyňa vec ako riaditeľka spoločnosti Z. postúpila právnikom. Rozhodne poprela, že by navrhovateľke šekom posielala sumu 90 000,- Kčs. Šek jej bol predložený až v rámci trestného stíhania žalobkyne a ona so šekom nedisponovala. 7. Súd poukázal na ustanovenia § 451 ods. 1, 2, 454, 456; 100 ods. 1; 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a konštatoval, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatnenej pohľadávky žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia dôvodne. Žalobkyňa dlh zamestnávateľovi uhradila 9 platbami v roku 1992 (08.07., 22.07., 07.08., 13.08., 17.08., 28.08., 22.10. a 17.11.1992), čo vyplýva z pokladničných zloženiek na č.l. XXX-XXX trestného spisu, kedy jej začala plynúť subjektívna premlčacia lehota 2 rokov od jednotlivých platieb. V čase týchto platieb vedela za koho plní a kto by sa mal na jej úkor obohatiť. Sama potvrdila, že žalovaného vyzývala na zaplatenie peňazí listami z 30.12.1992, 12.01.1993 a 30.03.1993, ktoré sa nachádzajú v trestnom aj civilnom spise. Žalobu na súd podala až po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty dňa 13.06.1996. Táto subjektívna dvojročná lehota plynie vždy v priebehu objektívnej trojročnej lehoty, a v prípade úmyselného obohatenia desaťročnej lehoty. V žiadnom prípade na plynutie subjektívnej alebo objektívnej premlčacej lehoty nemalo vplyv trestné konanie, ktoré bolo vedené proti žalobkyni ako obžalovanej. Súd poukázal na obsah trestného rozsudku sp. zn. 1T 52/1992 zo dňa 07.06.1995, v ktorom je priamo vo výrokovej časti je uvedené, že spornú sumu na účet Z. žalobkyňa neuhradila, ale si ju nechala pre vlastné potreby. V rozsudku sa jej priamo kladie za vinu prevzatie spornej sumy od žalovaného a jej neodvedenie zamestnávateľovi. Žalobkyňa sa proti rozsudku neodvolala a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.06.1995. Žalobkyňa nepreukázala, že by jej žalovaný nezaplatil žalovanú sumu. V trestnom konaní na č.l. XX-XX trestného spisu sama potvrdila, že peniaze na zaplatenie honorárov do zahraničia od odporcu prevzala v celkovej sume 750 327,- Kčs, ktoré následne mienila odviesť do pokladne, alebo na účet jej zamestnávateľa, čo však neurobila a zobrala si ich domov. Súčasne uviedla, že uvedené peniaze používala na kúpu liekov v zahraničí (Rakúsko, Nemecko), ktorú kúpu jej zabezpečovali známi, a ich mená nechcela uviesť. Aj v predmetnej veci žalobkyňa potvrdila, že mala zdravotné problémy, chcela aj odísť skôr do predčasného dôchodku, s čím však jej manžel nesúhlasil, nakoľko mali dlhy. Svoju výpoveď v trestnom konaní žalobkyňa odôvodňovala tým, že chcela žalovanému pomôcť, aby nedostal pokutu, ale nepreukázala medzi nimi bližší vzťah, resp. akýkoľvek iný dôvod pomáhať mu, ktorý by bol právne významný. Samotný žalovaný rozhodne poprel skutočnosti tvrdené žalobkyňou s tým, že bol s ňou iba v úradnom styku. Súd poukázal aj na výpisy z listov vlastníctva č. XXXX a XXXX (č.l. XXX a XXX), z ktorých vyplýva, že nehnuteľnosti na nich vedené patrili do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne a jej manžela, žalobkyňa preto nebola oprávnená sama s nimi disponovať za účelom obstarania finančných prostriedkov k úhrade dlhu jej zamestnávateľovi. Dokonca z listu vlastníctva č. XXXX vyplýva, že nehnuteľnosti s manželom nadobudla na základe kúpy XRI XXX/XX - 7/92 v období, ktoré sa týka aj predmetného sporu. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobkyne zamietol. 8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov právneho zastúpenia advokátom v celkovej výške 4 177,30 Eur podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z., v sume 370,12 Eur za 1 úkon, celkovo za 10 úkonov právnej služby spolu s DPH. 9. Rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná, podaním zo dňa 4.10.2013. Domáhala sa, aby odvolací súd rozsudok zrušil , pretože súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne vo veci rozhodol. Falšované príjmové pokladničné potvrdenky sú jedinou príčinou vzniku bezdôvodného obohatenia a súd mal uložiť žalovanému povinnosť predložiť od Daňového úradu Bratislava III príjmové pokladničné potvrdenky, ktoré priložil k svojmu daňovému priznaniu. Bez tohto dôkazu nie je možné poznať okolnosti vzniku falšovaných potvrdeniek. Zamietnutie jej žaloby je nepresvedčivé a nezrozumiteľné. Zakladá sa na jej nespravodlivom odsúdení za trestný čin sprenevery. Po uplynutí lehoty na podanie odvolania žalobkyňa doplnila dôvody odvolania v podaní zo dňa 27.12.2013, v ktorom popísala ako podľa nej prebehol skutkový stav týkajúci sa predmetu sporu s tým, že súd nevykonal dokazovanie na preukázanie úmyselného bezdôvodného obohatenia žalovaného. Podľa jej názoru je neprípustné poukazovať na jej výpovede v trestnom konaní bez spoznania okolností, za ktorých vypovedala. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že jej zaplatil žalovanú sumu. Výpoveď svedkyne T. Y. je krivá. Ona sa nedopustila trestného činu sprenevery, ale len trestného činu porušenie povinnosti pri správe cudzieho majetku, keď uhradila honoráre za žalovaného z prostriedkov Z., bez jeho platby na účet Z.. 10. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 11. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 1.7.2016, (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd preto prejednal odvolanie žalobkyne ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 OSP. 12. Odvolací súd na základe výsledkov dokazovania na súde prvej inštancie a po preskúmaní odvolacích námietok žalobkyne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci (§ 215 CSP), vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil v súlade ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a poukazuje naň podľa § 387 ods. 2 CSP. 13. Na zdôraznenie správnosti záverov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť len nasledovné: Základom rozhodnutia súdu prvej inštancie je záver, že žalovaná pohľadávka je podľa § 107 ods. 1 OZ premlčaná, pretože svoj nárok na zaplatenie žalovanej istiny si žalobkyňa neuplatnila na súde v subjektívnej dvojročnej premlčacej lehote. Táto lehota je rozhodujúca bez ohľadu na to, či márne uplynula v rámci plynutia objektívnej trojročnej alebo desaťročnej lehoty. Je nesporné, že žalobkyňa vyzývala žalovaného na zaplatenie žalovanej pohľadávky troma listami koncom roku 1992 a začiatkom roka 1993, avšak na súde si nárok uplatnila až v roku 1996. K tomuto hlavnému dôvodu zamietnutia žaloby sa žalobkyňa v odvolaní vôbec nevyjadrila. Konkrétne, prečo by sa mala jej subjektívna lehota počítať až od právoplatného skončenia trestného konania voči nej, ako to namietala v predchádzajúcom odvolacom konaní. Nie je preto dôvod, aby sa v súčasnosti týmito skutočnosťami zaoberal odvolací súd. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj hmotnoprávnymi dôvodmi podanej žaloby, aj keď žalovaný nárok vyhodnotil ako premlčaný. Aj tieto závery v napadnutom rozsudku odvolací súd považuje za správne. Súd prvej inštancie bol viazaný právoplatným trestným rozsudkom o vine žalobkyne pre trestný čin sprenevery v súvislosti s konaním žalobkyne, ktoré je predmetom aj toho civilného sporu. Preto sa správne zaoberal aj dôkazmi vykonanými v trestnom konaní, ktoré vyhodnocoval v kontexte dokazovania v uvedenej veci. Vzhľadom na premlčanie nároku žalobkyne toto v konečnom dôsledku ani nebolo potrebné. 14. Z dôvodov uvedených pod bodom 13. odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil ako vecne správny. Podľa 396 ods. 1 v nadväznosti na § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal úspešnej strane žalovaného nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie podľa 262 ods. 2 CSP. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).