Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/98/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309203322 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalupka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1309203322.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Chalupku a členov senátu JUDr. Juraja Považana a JUDr. Janky Richterovej v právnej veci navrhovateľky: W. B.T., I..: XX.XX.XXXX, G. Z.: O.I. XXX, O. N., v zast.: JUDr. Jozef Vaculík, advokát so sídlom Včelárska 29, Bratislava, proti odporkyni: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom: Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k.: 28C/51/2009-167 zo dňa 09.10.2013, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, č.k.: 28C/51/2009-167 zo dňa 09.10.2013 p o t v r d z u j e. Odporkyni s a n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu navrhovateľky zamietol. Odporkyni náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa napadnutý rozsudok po právnej stránke odôvodnil podľa § 110 ods. 1 písm. Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a vecne tým, že návrhom podaným na súde prvého stupňa dňa 07.05.2009 sa navrhovateľka domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a žiadala odporkyňu zaplatiť jej škodu vo výške 25 642,73 Eur, ako aj trovy konania. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 29.11.2002 podala na tunajšom súde proti odporcovi Slovak - Sol, spol. s r.o., IČO: 17 313 546 žalobu, ktorou sa voči uvedenej spoločnosti domáhala zaplatenia 400 000,- Sk s príslušenstvom. Dňa 02.09.2003 podala v uvedenej veci návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala zloženia sumy 420 000,- Sk do úschovy tunajšieho súdu z obavy, že po úspešnom ukončení súdneho konania nebude môcť dlžnú sumu vymôcť. Uznesením zo dňa 03.10.2003 bol jej návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Následne v uvedenej veci súd žiadne ďalšie úkony nevykonal, preto dňa 12.01.2004 žiadala o urýchlenie konania, prvý termín pojednávania vo veci bol stanovený na 28.09.2004, ktorý termín pojednávania bol zrušený z dôvodu neprítomnosti zákonného sudcu. Dňa 16.12.2004 podala sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú tiež nedostala odpoveď. Termín pojednávania bol vytýčený na deň 27.02.2007 na ktorom pojednávaní bola vec rozhodnutá za neprítomnosti odporcu a to tak, že súd odporcu zaviazal uhradiť jej istinu vo výške 400 000,- Sk (13 277,57 Eur) s 15,5 % úrokom z omeškania od 27.02.2002 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania vo výške 57 226,- Sk (1 899,55 Eur). Ďalej uviedla, že počas konania sa odporca od roku 2004 začal zbavovať svojho majetku a ako oprávnená nemôže uspokojiť svoju pohľadávku ani exekúciou pre nemajetnosť povinného, ako to vyplýva zo správy súdneho exekútora JUDr. Stanislava Laifera. Pokiaľ by súdne konanie bolo skončené v primeranej lehote, jej šanca na vymoženie uvedenej pohľadávky by bola nepomerne väčšia. Vzhľadom na to jej vznikla škoda v celkovej výške 25 642,73 Eur (772 513,- Sk - istina 400 000,- Sk - úroky z omeškania od 27.02.2008 (zrejme správne od 27.02.2002) do dňa právoplatnosti rozsudku, trovy konania). Odporkyňa žiadala žalobu ako neodôvodnenú, v celom rozsahu zamietnuť, pričom poukázala hlavne na skutočnosť, že prieťahy súdu namietanom konaní neboli Ústavným súdom SR konštatované, navyše v prípade skoršieho rozhodnutia veci na súde prvého stupňa nie je možné predpokladať ukončenie súdneho konania ako takého, keďže v takom prípade by odporca podal odvolanie voči rozsudku (jeho nepodaniu z roku 2007 došlo z dôvodu vypovedania plnej moci advokátke a nezaslaniu rozsudku odporcu z jeho strany). Taktiež v danej veci nie je preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi prípadnými zbytočnými prieťahmi a popísanou škodou, pričom štát v prípade zbytočných prieťahov nepreberá automaticky záväzky dlžníkov. Ak sa povinná spoločnosť počas súdneho konania zbavovala svojho majetku žalobkyňa mala možnosť využiť inštitút žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu. Jej tvrdenie o škode je predčasné, a ak bol povinný nemajetný, uspokojenia pohľadávky sa mohla domáhať návrhom na vyhlásenie konkurzu. Ďalej poukázala aj na skutočnosť, že dlžník vystupoval v procesnom postavení povinného opakovane a to už od roku 2002, pričom boli od neho vymáhané pohľadávky značnej hodnoty a preto je hypotetické domnievať sa, že by pohľadávka bola exekučne vymožená aj v prípade skoršieho ukončenia namietaného konania na tunajšom súde. Súdom prvého stupňa bolo vo veci nariadené pojednávanie na 09.10.2013, na ktorom po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok vo veci samej. Prvostupňový súd vykonaným dokazovaním návrh navrhovateľky vyhodnotil ako nedôvodný v celom rozsahu, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Súd v danom prípade konštatuje, že nie je oprávnený v predmetnom konaní skúmať a konštatovať či došlo k neodôvodneným prieťahom v konaní o návrhu navrhovateľky vedenej pod sp. zn. 18C 153/2002, v tomto smere sťažnosť zo strany navrhovateľky na Ústavný súd SR nebola podaná, pričom v prípade, že by tak urobila a Ústavný súd SR by konštatoval subjektívne prieťahy v namietanom konaní mohlo byť navrhovateľke prípadne priznané z tohto titulu primerané finančné zadosťučinenie. Posudzovaním prieťahov v namietanom konaní by tunajší súd zasiahol do právomoci a kompetencie Ústavného súdu SR. Ďalej súd konštatuje, že v konaní nebola preukázaná priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi dĺžkou konania vo veci sp. zn. 18C 153/2002 a navrhovateľkou popísanou a uplatnenou škodou. Čo je jednou zo základných podmienok priznania náhrady škody. V danom prípade nie je možné ani predpokladať, že by skorším ukončením súdneho konania bola navrhovateľka v rámci výkonu rozhodnutia voči povinnému úspešnejšia, pričom táto v tomto smere už vyjadrila vážne pochybnosti v rámci jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 03.09.2003 a aj keď súd jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia nevyhovel, nedomáhala sa zmeny tohto rozhodnutia podaním odvolania. Taktiež zo znaleckého posudku, ktorý bol nariadený v rámci trestného konania a vyplýva, že povinná spoločnosť už v rokoch 2002, 2003 a 2004 vykazovala záporný hospodársky výsledok. Súd taktiež poukazuje, že v prípade dostatočnej opatrnosti mohla navrhovateľka zistiť, že povinná spoločnosť previedla časť svojho majetku kúpnou zmluvou na iného vlastníka a mala možnosť využiť inštitút žaloby o určenie neúčinnosti tohto právneho úkonu. Taktiež nie je vylúčená aj jej možnosť uspokojenia pohľadávky, prípadne podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu proti povinnej spoločnosti. Okrem iného a veľmi podstatného je potrebné zo strany súdu poukázať aj na to, že právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za 10 rokov odo dňa keď sa malo podľa rozhodnutia plniť (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a aj z tohto pohľadu nie je možné v súčasnosti konštatovať, že na strane navrhovateľky došlo k vzniku škody a že prípadne v budúcnosti bude jej pohľadávka nevymožiteľná. O trovách konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pričom náhradu trov tohto konania úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko tento si ich neuplatnil s tým, že v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p., a teda že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru navrhovateľky predpokladom rozhodnutia o zodpovednosti za škodu a predbežnú otázku v tomto konaní bolo posúdenie či v konaní 18C/153/2002 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý by zakladal zodpovednosť štátu za spôsobenú škodu, čo patrí do kompetencie súdu rozhodujúceho o náhrade škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľka poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp .zn. 4Cdo/60/2003, podľa ktorého Zákon č. 58/1969 Zb. bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje. Za nesprávne právne posúdenie veci vidí navrhovateľka práve to, že do kompetencie súdu v tomto konaní nepatrí skúmať postup v konaní 18C/153/2002. Ďalej navrhovateľka namietala tým, že na základe navrhovateľkou predloženom znaleckom posudku (č. 7/2011) vyplýva, že spoločnosť mala v roku 2004 majetok na úhradu pohľadávky spoločnosti. Rovnako navrhovateľka sa odvoláva na to, že sa súd nevysporiadal s argumentom navrhovateľky, že spoločnosť PEIN a.s., v ktorej bola navrhovateľka členkou si voči povinnej spoločnosti uplatňoval nárok na 50.000,- Sk, ktorý aj vymohol. Odporkyňa sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrila. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, obmedzil odvolací súd odôvodnenie potvrdzujúceho rozhodnutia na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., v odvolacom konaní úspešnej odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnila. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.