Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/62/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1309204869 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1309204869.8 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu SLOVSANTECH, s.r.o., Obchodná 39, Bratislava, IČO: 46 103 333 (predtým BGS Daustrab Bystrica, s.r.o., Hurbanova 14A, Banská Bystrica, IČO: 36 001 449), proti žalovanému eD´system Slovakia, s.r.o., Stará Vajnorská 21, Bratislava, IČO: 36 413 658, práv. zast. JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, Vajnorská 20, Bratislava, o zaplatenie 104 080,94 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 22Cb 131/2009-687 zo dňa 14.10.2014, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 22Cb 131/2009-687 zo dňa 14.10.2014 v napadnutej vyhovujúcej časti, v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 56 139,97 EUR s úrokom z omeškania 9,25 % p. a. od 2.4.2009 do zaplatenia, čiastočnú náhradu trov konania v sume 350,- EUR ako znalečné, čiastočnú náhradu trov konania za súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku v sume 3 403,87 EUR a čiastočnú náhradu trov právneho zastúpenia na účet JUDr. Ľubomíra Hlbočana, advokáta, v sume 15 645,09 EUR, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalej súd rozhodol tak, že vo zvyšku vzájomný návrh zamietol, vo zvyšku žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy konania štátu ako znalečné v sume 759,38 EUR, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 16.6.2009 domáhal zaplatenia sumy 104 080,94 EUR titulom ceny za podnájom skladu ako aj odmeny mandatára za mesiace marec a apríl 2009 na základe zmluvy o podnájme uzavretej s právnym predchodcom žalovaného BGS - Distribution, a.s. ako podnájomníkom zo dňa 1.5.2005 na skladové priestory, ktoré užívala spoločnosť BGS LEVI Slovakia a.s. od 5.11.1998 do 31.5.2006 a na základe zmluvy o predaji podniku uzavretej so žalovaným dňa 1.11.2007. Na základe mandátnej zmluvy zo dňa 1.1.2008 a dodatku 1 a 2 uplatňoval žalobca odmenu mandatára za mesiace marec a apríl 2009 s poukazom na dve vystavené faktúry, a to faktúru č. 20900041, splatnú 21.4.2009 na sumu 14 963,06 EUR a faktúru č. 20900027, splatnú 14.04.2009 na sumu 29 929,73 EUR, z ktorej po započítaní uplatňoval sumu 15.925,30 EUR a titulom odstupného podľa čl. V mandátnej zmluvy uplatňoval trojnásobok paušálnej čiastky s poukazom na čl. IV. ods. 2 vo výške 73 192,59 EUR. Žalovaný vzájomným návrhom po jeho čiastočnom späťvzatí uplatňoval sumu 56 139,37 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne od 2.4.2009 do zaplatenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci bolo už skôr rozhodnuté rozsudkom č. k. 22Cb 131/2009-241 zo dňa 28.1.2010, ktorým súd rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 104 080,94 EUR s úrokom z omeškania 9,25 % ročne zo sumy 14 963,06 EUR od 12.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 29 929,73 EUR od 15.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 15 925 EUR od 21.4.2009 do zaplatenia a s úrokom 9 % zo sumy 73 192,59 EUR od 15.5.2009 do zaplatenia ako aj náhradu trov konania a vzájomný návrh žalovaného vylúčil na samostatné konanie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Cob/130/2010-247 zo dňa 30.11.2010 však bol uvedený rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že vzájomný návrh bol žalovaným uplatnený ako obrana proti žalovanej pohľadávke, a preto jeho vylúčenie na samostatné konanie nebolo správne a je potrebné sa s touto obranou vysporiadať a vykonať dokazovanie na posúdenie odstupného a mandátnej odmeny. Súd uviedol, že na základe uvedeného v ďalšom konaní doplnil dokazovanie opätovným výsluchom strán sporu, nariadil znalecké dokazovanie a doplnenie znaleckého posudku a oboznámil sa s doposiaľ vykonaným dokazovaním. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že zo záverov znaleckého posudku č. 2/2012 zo dňa 31.5.2012 a doplnenia znaleckého posudku č. 1/2013 zo dňa 31.7.2013 vyplývalo, že nárok žalobcu predstavoval sumu 99 362,52 EUR a nárok žalovaného sumu 155 502,49 EUR. Súd uviedol, že pri posúdení nároku na odstupné vychádzal z podmienok dohodnutých v mandátnej zmluve zo dňa 1.1.2008, ktorou bol založený zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným a z dodatkov 1 a 2 k zmluve, ktorých uzavretie mal súd preukázané z predložených listinných dôkazov. Rovnako mal súd za preukázané aj uzavretie zmluvy o nájme zo dňa 15.11.2002 uzavretej medzi prenajímateľom BG Real, spol. s r.o. Banská Bystrica a nájomcom BGS Daustrab Bystrica s.r.o. Banská Bystrica na dobu neurčitú, predmetom ktorej boli nehnuteľnosti v Banskej Bystrici a výška nájomného ročne bola 1.459.180 Sk bez DPH; zmluvy o podnájme zo dňa 1.5.2005 medzi BGS Daustrab Bystrica s.r.o. ako prenajímateľom a BGS - Distribution a.s. Bratislava ako podnájomníkom, pričom podnájom bol na dobu neurčitú od 1.5.2005 a výška podnájomného sa stanovila dohodou na sumu 22.700 Sk mesačne (bez DPH) a zmluvy o predaji podniku zo dňa 1.11.2007 uzavretej medzi predávajúcom BGS LEVI Slovakia a.s. Bratislava a kupujúcim eD´system Slovakia s.r.o. Bratislava. Žalovaný zdokladoval hospodárske výsledky za roky 2008 a prvý štvrťrok 2009. Posúdenie nároku na odstupné bolo podľa názoru súdu právnou otázkou, a preto keď súd neuznal nárok na odstupné, vychádzal zo záverov znaleckého posudku, podľa ktorých bol nárok žalovaného vyčíslený na sumu 56 139,97 EUR ako rozdiel oproti vyčíslenému nároku žalobcu. Súd skonštatoval, že nakoľko žalobca žalobou uplatňoval sumu 104 080,94 EUR a znalec vyčíslil jeho nárok podľa skutočných a riadne zdokladovaných účtovných dokladov o hospodárskych výsledkoch na sumu 99 362,52 EUR, žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol o čiastočnej náhrade trov konania, nakoľko dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na odstupné vo výške trojnásobku paušálnej odmeny v sume 73 192,59 EUR podľa čl. IV bod 2 mandátnej zmluvy, a to s prihliadnutím na výpoveď danú mandantom žalobcovi za hrubé porušenie zmluvných podmienok, za neodôvodnené výbery finančnej hotovosti bez jeho súhlasu, na základe čoho by bolo priznanie takéhoto nároku v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 ObZ. Súd ďalej z vykonaného dokazovania zistil, že mandátna zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.1.2008 do 31.12.2008 a nárok na odstupné upravoval čl. V vo výške trojnásobku paušálnej čiastky s poukazom na čl. IV bod 2. Dodatkom č. 1 zo dňa 27.10.2008 bola platnosť zmluvy predĺžená do 31.12.2009 a bolo dohodnuté, že v prípade výpovede danej mandantom (žalovaným) má mandatár (žalobca) nárok na odstupné tiež vo výške trojnásobku paušálnej čiastky podľa čl. IV bod 2. Dodatkom č. 2 však bolo dohodnuté, že zmluvný vzťah sa končí dňom 31.3.2009 a mandatárovi prislúcha odmena podľa čl. VI odsek 3 podľa dosiahnutých hospodárskych výsledkov a mandant bol povinný predložiť vyúčtovanie za prvý kvartál 2009. Týmto dodatkom však nebol dohodnutý nárok na odstupné v zmysle čl. V zmluvy a tento dodatok mandatár ani nepodpísal. Výpoveď mandanta bola daná dňa 2.4.2009 z vyššie uvedených dôvodov. Súd však na základe uvedeného dospel k záveru, že zmluvné dojednania týkajúce sa výpovede už neobsahovali ustanovenia o nároku mandatára na odstupné a preto tento nárok v sume 73 192,59 EUR žalobcovi nepriznal, na základe čoho žalobca v konečnom dôsledku nebol úspešný a je tak povinný žalovanému zaplatiť rozdiel medzi jeho nárokom a nárokom žalovaného vyčísleným znalkyňou. Súd považoval za potrebné poukázať na to, že žalobca si svoj uplatnený nárok vyčíslil podľa svojich odhadov a nie podľa skutočných hospodárskych výsledkov a podkladov, ktoré by boli odsúhlasené žalovaným a navyše žalovaný vo vzájomnom návrhu zúčtoval celkové obdobie do ukončenia mandátnej zmluvy. Úroky z omeškania súd priznal od 2.4.2009 teda od ukončenia platnosti mandátnej zmluvy až do zaplatenia v súlade s § 369 ods. 1 ObZ s poukazom na § 517 ods. 2 OZ a nar. vlády č. 586/2008 Z. z. K vzájomnému návrhu žalovaného súd uviedol, že ho posudzoval ako obranu do výšky žalovanej pohľadávky podľa § 98 O.s.p., nakoľko pôvodná výška vzájomného návrhu bola v sume 81 587,43 EUR a po čiastočnom späťvzatí bol vzájomný návrh upresnený na sumu 56 139,97 EUR uplatňovaný spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 ročne od 2.4.2009 do zaplatenia. Zamietnutie vzájomného návrhu vo zvyšku sa tak týkalo časti úrokov, nakoľko súd priznal úrok len vo výške 9,25 % p.a. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a o trovách štátu podľa § 148 ods. 1 O.s.p., čo odôvodnil tak, že žalovaný mal iba čiastočný úspech v konaní, a to v časti prevyšujúcej čiastočný úspech žalobcu vyčíslený v znaleckom posudku, a preto nemohol byť priznaný nárok na náhradu trov konania žalovaného zo sumy, na ktorú bola žaloba podaná a aj za vzájomný návrh, pretože sa nejednalo o viac úkonov, ale o jednu žalobu a započítanie bolo ako obrana do výšky žalovanej pohľadávky. V sume, v ktorej bol čiastočne úspešný žalovaný boli priznané trovy konania ako aj trovy právneho zastúpenia. 4. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie právny predchodca žalobcu, spoločnosť BGS Daustrab Bystrica, s.r.o., z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. K nároku na podnájomné uviedol, že v konaní bolo preukázané, že od 1.11.2007 do vystavenia sporných, vyššie uvedených faktúr uhrádzal žalovaný podnájomné riadne a včas a ako vyplynulo z výpovede svedka, p. C., žalovaný nemal námietky k fakturovanému podnájomnému čo do právneho dôvodu ani čo do výšky. Z uvedeného preto podľa žalobcu vyplýva, že žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu nároku na úhradu podnájomného za mesiace marec 2009 a apríl 2009. V prípade nároku na paušálnu odmenu na zabezpečenie činnosti mandatára žalobca poukázal na čl. IV bod 2 mandátnej zmluvy, podľa ktorej mal na zabezpečenie výkonu mandatára právo fakturovať dohodnutú paušálnu odmenu v sume 24 397,53 EUR mesačne a podľa čl. IV bod 1 mal nárok aj na odmenu z vykázaného hospodárskeho výsledku žalovaného, ktorý dosiahol za príslušný kalendárny rok. Uviedol, že faktúra č. 20900027 bola vystavená nielen za užívanie predmetných nebytových priestorov za marec 2009 ale aj za vykonávanie činnosti mandatára za toto obdobie a faktúra č. 20900041 sa týkal a obdobia apríl 2009. Avšak vzhľadom k tomu, že žalobca reálne vykonával činnosť mandatára do 16.4.2009, uplatnil si od žalovaného len alikvotnú časť paušálnej odmeny a nájomného. Žalobca zastával názor, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že mu vznikol nárok na zaplatenie paušálnej odmeny za zabezpečenie výkonu činnosti mandatára za marec a apríl 2009 v zmysle čl. IV bod 2 mandátnej zmluvy. K nároku na vyplatenie odmeny žalobca uviedol, že pri posudzovaní dôvodnosti výberu peňažných prostriedkov z pokladne žalovaného súd neprihliadol na dôvody a okolnosti, ktoré k samotnému výberu viedli, pretože z pokladne vybral len svoju pohyblivú odmenu, pri výpočte ktorej vychádzal z hospodárskych výsledkov žalovaného za rok 2007 z dôvodu, že ku koncu roka 2008 nebolo zo strany žalovaného vykonané zúčtovanie. Ďalej žalobca poukázal na to, že faktúry, ktoré vystavil žalovanému za účelom úhrady odmeny mu boli žalovaným vrátené. Žalobca považoval za podstatné, že z jeho strany nešlo o svojvoľný výver hotovosti z pokladne žalovaného, nakoľko vybrané finančné prostriedky slúžili na úhradu záväzkov žalovaného voči žalobcovi a že ako mandatár bol oprávnený nakladať s pokladňou žalovaného, nakoľko išlo o bežnú obchodnú prax. K nároku na odstupné žalobca uviedol, že záver súdu považuje za nesprávny a poukázal na to, že dodatok č. 2 k mandátnej zmluve nikdy nenadobudol platnosť ani účinnosť, pretože zo strany žalobcu nedošlo k jeho podpísaniu, a preto žalobcovi nebolo zrejmé, z akých dôvodov považoval súd tento dodatok za uzavretý. V tomto smere poukázal žalobca na čl. VI mandátnej zmluvy, v súlade s ktorým uviedol, že v prípade predmetného dodatku absentoval vôľa žalobcu na jeho uzavretí. Preto právo na odstupné bolo podľa žalobcu dohodnuté bez akýchkoľvek výhrad a výnimiek, a preto nie je podľa žalobcu na mieste záver súdu o tom, že uplatnený nárok bol v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a obranu žalovaného považoval za účelovú, nakoľko ten s obsahom mandátnej zmluvy bez výhrad súhlasil, čo potvrdil svojim podpisom na nej. Súd podľa žalobcu neprihliadol v konaní ani na niekoľkokrát namietanú skutočnosť, že odstupné slúžilo na úhradu miezd jeho zamestnancov. K vzájomnému návrhu sa žalobca vyjadril, že naďalej zastáva názor, že uvedený návrh mal by vylúčený na samostatné konanie a konajúci súd mal žalovaného vyzvať na úhradu súdneho poplatku za vzájomný návrh, nakoľko preň primerane platia ustanovenia o návrhu, jeho zmene a späťvzatí. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 104 080,94 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 14 963,06 EUR od 22.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 29 929,73 EUR od 15.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 15 925,30 EUR od 21.4.2009 do zaplatenia a 9 % ročne zo sumy 73 192,59 EUR od 15.5.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu v sume uvedenej v písomnom vyhotovení rozsudku. Alternatívne žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil a vyčíslil aj trovy odvolacieho konania. 5. K odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu v sume 649,39 EUR, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za správny a zákonný a súd podľa žalovaného správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku, ktorý bol vypracovaný na základe mandátnej zmluvy. Teda ako vyplývalo zo znaleckého posudku nároky žalobcu a žalovaného boli v ňom ustálené podľa účtovných dokladov, z ktorých znalkyňa vychádzala, pričom posudok vypracovávala v súčinnosti so stranami sporu. Vyčíslila nároky na podnájomné, nárok na paušálnu odmenu mandatára (žalobcu), ale vyčíslila aj nároky žalovaného, ktoré mu vznikli titulom výberov z pokladne a z nezaplatených faktúr. Podľa žalovaného súd po vyčíslení vzájomných nárokov strán sporu rozhodol správne o tom, že žalobca nemá nárok na odstupné, nakoľko jeho nárok nebol daný a oprávnený a jeho priznanie by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pretože výpoveď mandátnej zmluvy bola daná pre správanie žalobcu, pre jeho hrubé porušenie zmluvných podmienok, pre neoprávnené a nedôvodné výbery finančnej hotovosti z pokladne žalovaného a bez jeho súhlasu. Bolo teda nepochybné, že výpoveď svojim správaním vyvolal žalobca, nešlo o svojvoľné a bezdôvodné odstúpenie od zmluvy, ale išlo o využitie práva mandanta, a preto prípadné priznanie práva na odstupné by podľa žalovaného zakladalo aj neoprávnené obohatenie na strane žalobcu. Žalovaný zastával názor, že súd úplne a vyčerpávajúco odôvodnil svoje rozhodnutie, vysporiadal sa so všetkými dôkazmi a tvrdeniami strán sporu a logicky svoje rozhodnutie aj zdôvodnil. 6. Podľa § 470 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 7. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Podľa § 107 ods. 4 O.s.p. (platného a účinného v čase uzavretia zmluvy o zlúčení) ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov a preto ich odvolací súd vzhľadom na zásadu hospodárnosti nepovažuje za potrebné opätovne uvádzať. So zreteľom na uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. 9. Odvolací súd zistil, že po podaní odvolania bola dňa 19.12.2014 uzavretá zmluva o zlúčení, na základe ktorej sa právnym nástupcom žalobcu stala spoločnosť SLOVSANTECH, s.r.o. Odvolací súd, preto v konaní pokračoval s právnym nástupcom pôvodného žalobcu. 10. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca vybral finančné prostriedky z pokladne žalovaného, ktorú spravoval za žalovaného. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že finančné prostriedky nevybral svojvoľne, že tak urobil po odsúhlasení žalovaným prípadne ako tvrdil v súlade s povinnou zaužívanou praxou. So zreteľom na uvedené bola právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzavretá mandátna zmluva vypovedaná výpoveďou z 2.4.2009 dôvodne a žalobcovi by v zásade v zmysle čl. V zmluvy v znení jej dodatku č. 1 z 27.10.2008 vzniklo právo na odstupné vo výške trojnásobku paušálnej čiastky podľa čl. IV ods. 2 zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nezodpovedá výsledku vykonaného dokazovania zistenie súdu prvej inštancie, že účastníci uzatvorili k mandátnej zmluve dodatok č. 2, v ktorom už absentovala dohoda o odstupnom pre prípad predčasného ukončenia zmluvy, vzhľadom na skutočnosť, ktorú súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na odstupné zamietol. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že dodatok č. 2 bol síce žalovaným dňa 31.3.2009 vyhotovený, ale žalobcom nebol nikdy podpísaný. Z čl. VI mandátnej zmluvy vyplýva, že si účastníci dohodli pre prípad zmeny zmluvy písomnú formu, dodatok č. 2 nebol žalobcom podpísaný, nemohlo teda dôjsť k zmene čl. V zmluvy, tak ako to nesprávne v rozpore so zisteným skutkovým stavom skonštatoval súd prvej inštancie. Z výpovede však vyplýva, že žalovaný zmluvu ukončil z dôvodov, ktoré vyvolal a zavinil žalobca, keď bez vedomia a súhlasu žalovaného vybral z pokladne finančné prostriedky. Zodpovedá síce obsahu čl. V mandátnej zmluvy tvrdenie žalobcu, že odstupné bolo dohodnuté pre prípad predčasného ukončenia zmluvy pred uplynutím doby jej platnosti bez akýchkoľvek výhrad resp. výnimiek, teda bez vymedzenia takých dôvodov predčasného ukončenia zmluvy, na ktoré by sa výplata odstupného nevzťahovala. Odvolací súd sa však stotožnil s názorom žalovaného, že priznanie odstupného aj v prípade za predčasného ukončenia zmluvy, ktoré zapríčinil svojím konaním žalobca, by odporovalo v zmysle § 265 Obchodného zákonníka zásadám poctivého obchodného styku a takémuto právu nemožno priznať právnu ochranu. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p., nakoľko žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C. s. p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné dovolanie.