Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/355/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206169 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1310206169.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Magdalény Florekovej, v spore žalobcu: N.. H. C., X. P. X., U. T. X, zast. Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom v Bratislave, Plynárenská 7/A, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zast. JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o. so sídlom v Piešťanoch, Sad A. Kmeťa 24, o zaplatenie 1.493,16 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28. marca 2011 č. k. 44C/103/2010- 173 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaná je povinná zaplatiť náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania žalobcu v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.493,16 eur istiny s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.04.2010 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 747,15 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2/Vychádzal zo zistenia, že strany dňa 30.11.1995 uzavreli zmluvu o dôchodku nazvanú ako Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. (ďalej len zmluva o dôchodku), ktorej predmetom je doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu (ďalej len PDF) žalovanej. Žalovaná dňa 26.10.2009 vypovedala predmetnú zmluvu s poukazom na § 582 Občianskeho zákonníka (ďalej len O.z.) s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy mala skončiť ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. k 31.03.2010. Žalobca mal za to, že predmetná výpoveď zo zmluvy o dôchodku je neplatná a preto sa návrhom domáhal plnenia za mesiac 4/2010 v žalovanej výške. 3/Žalovaná mala za to, že zmluva o dôchodku je absolútne neplatná s tým, že pokiaľ by aj bola platná, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou podľa ust. § 582 ods. 1 O.z. Absolútna neplatnosť predmetnej zmluvy je daná absenciou jej podpisu vtedajším predsedom predstavenstva Ing. Ivanom Kiňom ako osoby konajúcej v tom čase za žalovanú. Podľa výpisu z obchodného registra žalovanej za spoločnosť boli v období od 04.07.1995 do 14.03.2002 oprávnení konať všetci členovia predstavenstva s tým, že za spoločnosť podpisujú najmenej dvaja členovia predstavenstva. Žalovaná považuje zmluvu o dôchodku za zmluvu, ktorá sa uzatvára na dobu neurčitú a teda je možné aplikovať na ňu ust. § 582 ods. 1 O.z. Mala za to, že pojem použitý v ust. § 842 O.z. „na doživotne“ nie je stanovením času, počas ktorého má zmluva trvať, ale len vyjadrením toho, že plnenie je obmedzené na osobu veriteľa. Každá zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne je preto zmluvou na dobu neurčitú, je možné ju vypovedať. 4/Pokiaľ žalovaná namietala neplatnosť predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 30.11.1995 z dôvodu absencie písomnej formy, z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ukončil pracovný pomer u žalovanej odchodom do starobného dôchodku dňa 24.06.1994 s tým, že dôchodok bol žalobcovi priznaný až výmerom K. zo dňa 23.10.1995. Dňa 30.11.1995 účastníci uzavreli písomnú zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s., pričom za žalovanú túto zmluvu podpísal JUDr. Zemaník, do ktorého právomoci takáto agenda v zmysle stanov a organizačného poriadku žalovanej patrila. Žalovaná následne v zmysle predmetnej zmluvy začala v prospech žalobcu plniť a správať sa ako účastník platnej zmluvy až do 26.10.2009, kedy zmluvu vypovedala. Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne za preukázané, že predmetná zmluva bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 Obč. zák. a zároveň spĺňala ďalšie požadované náležitosti pre zachovanie formy, pretože bola podpísaná oprávnenými osobami. Za žalovanú ako právnickú osobu podpísal zmluvu jej zamestnanec v rámci svojej obvyklej pracovnej činnosti bez prekročenia svojich kompetencií. Aj v prípade, ak by poverený zamestnanec žalovanej prekročil svoju kompetenciu pri uzatváraní predmetnej zmluvy, tento exces žalovaná konvalidovala dodatočne tým, že jej platnosť akceptovala, cítila sa ňou byť viazaná tým, že poskytovala v prospech žalobcu plnenia z predmetnej zmluvy. Ustanovenie § 20 ods. 2 Obč. zák. v záujme ochrany dobromyseľnosti žalobcu však vyhlasuje za platný právny úkon urobený právnickou osobou (žalovanou) aj taký právny úkon, pri ktorom došlo k excesu, ak sa tento úkon zamestnanca žalovanej výslovne týka predmetu činnosti právnickej osoby, čo mal súd za preukázané a zároveň len vtedy, ak sa jedná o prekročenie, o ktorom žalobca nemohol vedieť, pričom takúto vedomosť žalobcu žalovaná nepreukázala. 5/Žalovaná zdôvodňovala vypovedanie zmluvy tvrdením, že zmluva o dôchodku je zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 O.z. V tomto smere mal súd za to, že právo výplaty dôchodku je charakteristické neurčitosťou doby trvania, t.j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“, teda až do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“, „počas štúdia“, to znamená, že musí ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou. Neznamená to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe žalovaná), nakoľko jej trvanie je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného). 6/Predmetnou zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. sa v prospech žalobcu založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu - zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O.z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom - lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t.j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve zo dňa 30.11.1995 je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi, t.j. 30.11.1995 a tiež jeho trvanie, t.j. doživotne, teda okamihom smrti žalobcu dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O.z. Trvanie právneho vzťahu bolo stranami sporu dohodnuté do okamihu úmrtia žalobcu, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods. 1 O.z. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou. Žalovaná výpoveďou zo dňa 26.10.2009 doručenou žalobcovi vypovedala predmetnú zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. podľa § 582 O.z. Súd mal za to, že v tomto prípade nebolo možné zo strany žalovanej použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi založenom zmluvou o dôchodku, nakoľko podľa tohto ustanovenia možno vypovedať len zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva o dôchodku bezpochyby nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 30.11.1995 nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaná preto nemohla zmluvu vypovedať podľa § 582 O.z. a preto súd považoval výpoveď zo zmluvy za neplatnú podľa ust. § 39 O.z. (odporuje zákonu) a preto je povinná žalovaná naďalej plniť žalobcovi podľa zmluvy, ktorá je platná a účinná. 7/Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal námietkou žalovanej, že jej záväzok voči žalobcovi zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. Občianskeho zákonníka) a i túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalovanou citované ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru súdu sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t.j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných usmernení banky - konkrétne zo štatútu PDF, ktorý v čl. I. uvádza, že podporný dôchodkový fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Súd má za to, že na právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o dôchodku nemožno v žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách. 8/Z týchto dôvodov súd považoval nárok žalobcu za dôvodný, riadne preukázaný a zaviazal žalovanú na zaplatenie 1.493,16 eur ako plnenia, ktoré mal plniť žalobcovi v mesiaci apríl 2010. Keďže podľa zmluvy bola žalovaná povinná vyplácať žalobcovi určenú sumu 1.493,16 eur (44.983,- Sk) mesačne k 15. dňu každého mesiaca, dostala sa počnúc dňom 16.04.2010 do omeškania a preto súd žalobcovi priznal od tohto dátumu úrok z omeškania z uvedenej sumy, a to vo výške 9 % ročne (základná úroková sadzba ECB platná k jednotlivým dňom omeškania bola 1,00 %) v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 O.z. 9/O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspechu a žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania celkom v sume 747,15 eur. 10/Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V odvolaní namietala, že postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 1 písm. a/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázala na dôvody absolútnej neplatnosti zmluvy o dôchodku, ktorá je v rozpore so zákonom a odporuje zneniu ust. § 842 Obč. zákonníka, pretože obsahuje dojednané dve odlišné doby trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia (v čl. II obsahuje záväzok vyplácať príjemcovi doživotne sumu v určitej výške a v čl. III posledná veta obsahuje dojednanie, podľa ktorého vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil). Zmluva o dôchodku je v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. zákonníka neurčitá vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok, keď neobsahuje určitým spôsobom vymedzenú dobu neurčitého trvania, počas ktorej má právo na dôchodok trvať. Rozdielne a vzájomne si odporujúce znenie čl. II. a III. má potom ten právny následok, že ak oprávnená osoba zomrie v období od 15-teho dňa do posledného dňa kalendárneho mesiaca podľa čl. I zmluvy by jej právo na mesačnú platbu za tento mesiac vzniklo, ale podľa bodu II zmluvy by toto právo nevzniklo, pretože oprávnená osoba by sa nedožila konca kalendárneho mesiaca. Konajúci súd na vec neaplikoval ust. § 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov a následne ani ust. § 575 ods. 1 Obč. zákonníka. Ak by súd prvej inštancie tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na plnenie zo Zmluvy o dôchodku voči žalobcovi zanikol, ak by predtým existoval, pretože plnenie zo Zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ust. § 575 ods. 1 Obč. zákonníka s poukázaním na ust. § 27 ods. 8 zák. o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty, ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Zo zákonného zákazu uzavrieť takéto zmluvy potom následne logicky vplýva aj zákaz poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie a plnenie, za ktoré banka nedostáva zodpovedajúcu protihodnotu. 11/Vo vzťahu k právnemu posúdeniu ust. § 842 Obč. zákonníka súdom prvej inštancie žalovaná poukázala na konštantnú judikatúru súdov o tom, že pokiaľ zmluva neurčuje dobu svojho trvania, má sa za to, že ide o zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú so všetkými zákonnými dôsledkami zmluvy uzatvorenej na neurčitú dobu, t.j. aj s možnosťou zmluvu vypovedať. Zmluva uzavretá medzi stranami je právny úkon na dobu neurčitú, ktorú je možno vypovedať, ktorým sa právo na plnenie dôchodku len zakladá - t.j. výpoveďou zanikne právny dôvod výplaty dôchodku, i keby bola dojednaná výplata na dobu „na doživotne" určitá. Citované zákonné ustanovenie neupravuje trvanie zmluvy o dôchodku, ale právne striktne len upravuje na ako (t.j. na doživotne, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) sa zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Keďže zo zákona a ani zo Zmluvy o dôchodku nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote 3 mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka podľa § 582 ods. 1 Obč. zákonníka tak, ako to urobila žalovaná v písomnej výpovedi. Argumentácia súdu o tom, že údaj na „ doživotne“ je dobou určitou, sa dostáva do rozporu so znením § 842 Obč. zákonníka, ktorý vyžaduje, aby išlo o dobu neurčitú ( neurčitého trvania, alebo doživotne - to sú doby pri ktorých nik nevie, koľko bude život človeka trvať - t.j. ide o dobu neurčitú ) - výkladom zákona preto nemožno dospieť k zisteniu o dobe určitej, pretože by išlo o výklad práva odporujúci hmotnému právu. I pokiaľ by takýto výklad bol správny, čo do záveru o tom, že ide o dobu určitú z dôvodu vymedzenia doby objektívne a nezameniteľne určenou udalosťou, tak ust. § 842 Obč. zákonníka nestanovilo, že na takú dobu „ na doživotne" sa uzatvára zmluva - keď o trvaní zmluvy nič neustanovilo, iba o trvaní práva na plnenie ustanovil, na ako sa dojednáva. Výklad súdu prvej inštancie, že zmluva uzavretá na doživotne je uzavretá na dobu neurčitú je správny, keďže pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je i podľa doloženej odbornej literatúry neurčitosť doby jej trvania. Nie je však potom zrejmé, prečo nie je možné zmluvu vypovedať. 12/Súd prvej inštancie podľa odvolateľky pochybil, keď nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že smrť fyzickej osoby je samostatným právnym dôvodom zániku určitej skupiny záväzkov; s poukazom na ust. § 579 ods. 1, 2 Obč. zákonníka možno konštatovať, že všetky zmluvy pri ktorých má plnenie vykonávať osobne dlžník, alebo je plnenie obmedzené len na osobu veriteľa, sú bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvného vzťahu, uzatvárané na doživotne určenú dobu. V tejto súvislosti vzhľadom na stručnosť právnej úpravy zmluvy o dôchodku, je pri riešení tejto právnej otázky potrebné vychádzať z právnej úpravy iných zmluvných typov, pri ktorých má smrť niektorej zo zmluvných strán za následok zánik zmluvného vzťahu - napr. zmluvy o nájme pri ktorej v prípade smrtí nájomcu zmluvný vzťah zaniká (§ 706 až 709 Obč. zákonníka). Ak by bola pripustená možnosť, že zmluvy uzatvárané na dobu končiacu smrťou zmluvnej strany sú uzatvárané vždy na dobu určitú, dôsledkom by bola nemožnosť uzatvoriť zmluvu o nájme s fyzickou osobou ako nájomcom na dobu neurčitú, čoho následkom by bola nemožnosť vypovedania takejto zmluvy. Pri použití uvedených právnych záverov na zmluvu o dôchodku možno dôjsť k jedinému logickému záveru, a to že uzatvorenie tejto zmluvy na dobu života oprávneného, je vždy uzatvorením zmluvy na dobu neurčitú. Pri zmluve o dôchodku je plnenie vždy obmedzené na osobu veriteľa (§ 844 Obč. zákonníka). Dôsledkom je to, že v prípade, ak by bola zmluva o dôchodku uzatvorená na takú dobu neurčitého trvania, ktorá by neskončila smrťou veriteľa, jeho smrť má vždy za následok zánik práva na dôchodok. Toto právo neprechádza na dedičov (s výnimkou splatných dávok). Každé právo na dôchodok je preto zo zákona založené najdlhšie na doživotne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania tohto práva. Úmrtie oprávneného zo zmluvy o dôchodku vo svojej podstate nevymedzuje trvanie zmluvy, ale čas kedy najneskôr zmluva zanikne bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania zmluvy. 13/Odvolateľka v súvislosti s ust. § 7 ods. 1, 2 Obč. zákonníka poukázala na to, že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou právnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí. V čase uzatvorenia zmluvy na dobu života jednej zo zmluvných strán nikdy zmluvné strany nevedia, kedy smrť nastane a ani to, či bude možné smrť objektívne zistiť, teda nevedia, či bude zistiteľný zánik ich zmluvného vzťahu. Táto neistota je odstránená až vtedy, ak smrť nastane takým spôsobom, že ide o objektívne zistiteľnú skutočnosť; aj z týchto dôvodov je zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu neurčitú. 14/Odvolaciemu súdu žalovaná preto navrhla, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne, prípadne napadnutý rozsudok zruší a vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V prípade, ak odvolací súd potvrdí napadnutý rozsudok, žalovaná požiadala odvolací súd, aby pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to o právnej otázke, či zmluva o dôchodku uzatvorená podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na plnenie na doživotne, je zmluvou na dobu určitú a tiež o právnej otázke, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka. 15/Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku, podrobne argumentujúc sa vyjadril k jednotlivým odvolacím dôvodom so záverom vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie. 16/Odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10.12.2013 č.k. 5Co/258/2011-236 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením zo dňa 28.04.2015 pod sp. zn. 8Cdo/170/2014 rozsudok označeného odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej nebolo tejto doručené, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tým k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 17/Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok - platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 18/Odvolací súd po konštatovaní, že vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovanej bolo tejto doručené prvoinštančným súdom dňa 20.05.2015, s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nemožno považovať za dôvodné. 19/Súd prvej inštancie vo vzťahu k predmetu konania riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a v dostatočne primeranom rozsahu z hľadiska podstaty veci aj odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). 20/V danom prípade prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku prvostupňového súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že prvostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovanej. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok žalovanej majúcich pre vec podstatný význam a okolnosti medzi účastníkmi sporné (otázka platnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP zo dňa 30.11.1995 a právneho posúdenia vzťahu z nej vyplývajúceho, otázka platnosti Výpovede z tejto zmluvy zo dňa 26.10.2009) a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vyporiadal. 21/S prihliadnutím na skutkové zistenia súdu prvej inštancie, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní, týkajúce sa podstatných skutočností majúcich význam pre hmotnoprávne posúdenie veci, je potom vo vzťahu k uplatnenému nároku správny záver súdu prvej inštancie v tom, že medzi účastníkmi dňa 30.11.1995 uzavretá Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu je svojim charakterom zmluvou o dôchodku uzavretou podľa ust. 842, § 843 Občianskeho zákonníka na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia). Výpoveď z označenej zmluvy o dôchodku z 26.10.2009 danej žalobcovi žalovanou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon neplatná (§ 39 Obč. zákonníka) a zmluvné strany sú povinné si podľa uzavretej Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 30.11.1995 aj naďalej poskytovať plnenia. 22/Pre zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa a vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd dopĺňa, že aj napriek tomu, že ustanovenia zákona o bankách, na ktoré poukazuje žalovaná (konkrétne § 27 ods. 8 v spojitosti s ust. § 116 a 119 ods. 3) sa týkajú podnikania banky a vzťahov banky navonok k tretím osobám (klientom banky) a iným bankám v súvislosti s predmetom činnosti banky (čo vyplýva aj zo zaradenia predmetných ustanovení, na ktoré sa žalovaná odvoláva, v šiestej časti zákona o bankách upravujúcej požiadavky na podnikanie banky), t.j. nie vnútrozamestnaneckých vzťahov medzi zamestnancom banky a bankou realizujúcou opatrenia sociálnej politiky, uzatvorenú zmluvu o dôchodku nemožno považovať ani za zmluvu uzatvorenú za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na neodôvodnené plnenie alebo plnenie bez protihodnoty. Rentu, ktorú sa banka zaviazala vyplácať svojim zamestnancom súd vníma ako zamestnanecký benefit za hodnoty vytvárané zamestnancami odporcu počas trvania pracovného pomeru, prijatý za účelom zabezpečenia sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Je preto zrejmé, že sa nejednalo o podnikateľský vzťah banky, ale o realizáciu sociálnej politiky zamestnávateľa. Určitej účelovosti tvrdení žalovanej v tomto smere nasvedčuje aj skutočnosť, že žalovaná na základe zmluvy o dôchodku plnila žalobcovi aj po účinnosti právnej úpravy, na ktorú sa odvoláva. 23/Nakoniec odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých svojich rozhodnutiach i Ústavný súd Slovenskej republiky (okrem nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 24/Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 25/O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalobcovi priznal plný nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania, o výške ktorej náhrady rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods.1, 2 CSP). 26/Toto rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).