Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/43/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1310206201 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1310206201.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: C. J.Á., nar. XX.X.XXXX, štátna občianka SR, bytom K. XXX, XXX XX C., zastúpenej Bartošík Šváby s.r.o., Advokátska kancelária, IČO: 35 929 049, so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa a.s., v skratke SLSP, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 197,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5. septembra 2011, č.k. 16C/121/2010-77, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobkyni sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 5. septembra 2011, č.k. 16 C 121/2010-77 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 197,44 eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 16. apríla 2010 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania právnemu zástupcovi žalobkyne vo výške 137,92 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 1.2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 34, § 37, § 39, § 582 ods. 1, § 842, § 843 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne dôvodnosťou podanej žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na Zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo doživotné plnenie žalovanou žalobkyni z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z „Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne“ v sume 197,44 eur mesačne, ktorá je zmluvou na dobu určitú, neurčitého trvania. Mal za to, že predmet uvedenej zmluvy nie je v rozpore so zákonom, a teda nie je absolútne neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, v Zmluve o dôchodku je jasne špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi stranami, t.j. 17. november 1998 a aj jej koniec, t.j. na doživotne určený čas, teda do okamihu smrti žalobkyne. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovanou namietaný rozpor čl. II. a III. zmluvy o dôchodku nebol daný, článok III. len konkrétne špecifikoval kedy sa končí vyplácanie plnenia. Na základe tohto právneho názoru, že Zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, žalovaná podľa súdu prvej inštancie nemohla túto zmluvu podľa ust. § 582 Občianskeho zákonníka vypovedať, pretože výpoveď podľa uvedeného zákonného ustanovenia sa môže týkať len zmluvy dohodnutej na dobu neurčitú. Z uvedených dôvodov, súd prvej inštancie výpoveď žalovanej danú žalobkyni dňa 26. októbra 2009 z predmetnej Zmluvy o dôchodku vyhodnotil ako neplatnú a vzhľadom na charakter a účel Zmluvy i v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže súd prvej inštancie vyhodnotil Zmluvu o dôchodku ako platnú a jej výpoveď zo strany žalovanej ako neplatnú, zmluva naďalej platila a žalovaná bola povinná žalovanej v zmysle tejto zmluvy plniť. Preto súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 197,44 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačného plnenia za apríl 2010 (odkedy jej žalovaná prestala uhrádzať plnenia v zmysle Zmluvy o dôchodku) v súlade s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mala za to, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože súd prvej inštancie nesprávne vyložil ust. 842 Občianskeho zákonníka a neaplikoval na vec sa vzťahujúcu právnu normu a to zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a neaplikoval ani ust. § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že súd prvej inštancie nepoužil vetu za bodkočiarkou ust. § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorý výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, nakoľko vo vete za bodkočiarkou ustanovuje, že odo dňa účinnosti zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom, pričom v rozpore so zákonom je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t. j. bez protihodnoty, a práve takéhoto plnenia sa žalobkyňa domáha. Žalovaná súdu prvej inštancie vytkla, aj že nesprávne vyložil ust. § 842 Občianskeho zákonníka, a to tak, že zmluva o dôchodku je uzavretá na dobu určitú i keď nie je uzatvorená na určitý čas a teda súd prvej inštancie prijal rozporuplný právny záver, že údaj "na doživotne" je časom neurčitým alebo dobou určitou, k čomu však neexistuje právna opora. Namietala platnosť zmluvy o dôchodku z dôvodu rozporu čl. II a III. zmluvy, ktoré sú neurčité a vzájomne si odporujúce a preto sú podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné, nakoľko z ich obsahu nemožno presne zistiť dobu zániku práva na výplatu dôchodku a túto neurčitosť nemožno odstrániť ani výkladom podľa § 35 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mala za to, že výklad doby "na doživotne" nemožno vykladať ako na dobu určitú, pretože nik dĺžku trvania života pri uzavretí zmluvy nepozná a preto je právo založené na dobu neurčitú a tiež že ak by aj bola zmluva o dôchodku platnou, zmluvný vzťah bol ukončený výpoveďou, pričom zmluvu bolo možné vypovedať, pretože ide o zmluvu na dobu neurčitú. 3. Krajský súd v Bratislave, na základe odvolania žalovanej, rozsudkom zo dňa 6.2.2012, sp.zn. 6 Co 257/2011, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol (podľa ust. § 220 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok; ďalej „O.s.p.“) a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť žalovanej k rukám jej právneho zástupcu do troch dní trovy konania v sume 208,84 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že záver okresného súdu ohľadom charakteru zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu, ako zmluvy ,,na dobu určitú neurčitého trvania“, bol zjavne nesprávny a protirečivý. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno platne uzavrieť zmluvu na dobu určitú neurčitého trvania, ale len zmluvu na dobu určitú alebo neurčitú. Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu vyhodnotil odvolací súd ako zmluvu na dobu neurčitú, ktorú žalovaná bola oprávnená vypovedať v lehote 3 mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka, podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Keďže výpoveď tejto zmluvy zo dňa 26.10. 2009 bola žalobkyni riadne doručená, záväzok žalovanej zo zmluvy zanikol dňom 31.3.2010. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie, že výpoveď predmetnej zmluvy zo strany žalovanej je v rozpore s dobrými mravmi. Preto žalovaná nebola povinná poskytovať žalobkyni plnenie z Podporného dôchodkového fondu a odvolací súd jej žalobu zamietol, pričom uviedol, že vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý však vec po právnej stránke posúdil nesprávne. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a priznal ich náhradu úspešnej žalovanej. 4. Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.2.2012, sp.zn. 6 Co 257/2011 mimoriadne dovolanie. Namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď odvolací súd posúdil zmluvu o dôchodku ako zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú, s možnosťou vypovedať ju podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že základným znakom zmluvy o dôchodku, ak je uzatvorená doživotne, je neurčitosť doby, počas ktorej trvá právo na vyplácanie dôchodku. Neurčitosť trvania záväzku platiť dôchodok znamená, že právo na dôchodok nemôže byť obmedzené určitým dátumom. Zákon výslovne stanovuje, že trvanie práva na vyplácanie dôchodku môže byť v zmluve určené až do smrti oprávneného. Dobu vyplácania dôchodku tak možno určiť na základe objektívnej skutočnosti, ktorou je úmrtie oprávnenej osoby. Z uvedeného vyplýva, že pri zmluve o dôchodku musí ísť vždy o zmluvu uzatvorenú na určenú dobu s neurčitým časom trvania záväzku platiť dôchodok, ako to správne v danom prípade konštatoval súd prvej inštancie. Podľa jeho názoru strany zmluvy od počiatku vedeli, že ide o zmluvu o dôchodku uzatvorenú na dobu určitú - do okamihu, keď nastane smrť oprávnenej (žalobkyne) ako objektívna udalosť, ktorá sa nedá vymedziť konkrétnym dátumom, ale je nepochybné, že nastane. Mal za to, že koniec trvania zmluvy je v predmetnej veci určený určitým a zrozumiteľným spôsobom, a keďže ide o zmluvu uzatvorenú na dobu určitú, nebolo možné ju vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. So zreteľom na to, že výpoveď žalovanej je neplatná, spočíva mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Generálny prokurátor preto navrhol, aby dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 5.9.2011, č.k. 16C 121/2010-77 a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy odvolacieho konania a trovy konania o mimoriadnom dovolaní. 5. Žalovaná sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu nestotožnila s názorom generálneho prokurátora, namietala neprípustnosť mimoriadneho dovolania z dôvodu, že podala na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťažnosť, a preto nebola splnená podmienka podľa ust. § 243e ods. 1 O.s.p., teda ochranu práv strany sporu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Podľa jej názoru mimoriadne dovolanie bolo podané neoprávnenou osobou, pretože nie je podané generálnym prokurátorom ani osobou poverenou konať v jeho mene a nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania. Tvrdila, že žiadne právo, ani zákonom chránený záujem žalobkyne si podanie mimoriadneho dovolania nevyžadoval, pretože žalobkyňou uplatňovaný nárok na plnenie z pohľadu hmotného práva neexistuje. Poukázala na povinnosť banky v zmysle § 27 ods. 8 a § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého sa banke zakazuje uzatvárať určité typy zmlúv a nemôže ani pokračovať v plneniach skôr uzatvorených zmlúv tohto typu, t. j. zmluvy uzatvorené bez protiplnenia a bez hospodárskeho dôvodu. Ďalej sa žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu podrobne zaoberala výkladom charakteru zmluvy o dôchodku ako zmluvy uzatváranej na dobu neurčitú. Rozsudok odvolacieho súdu považovala za vecne správny a zákonný a navrhla, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol podľa § 243i ods. 2, § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a v prípade ak ho neodmietne, aby dovolanie zamietol podľa § 243b ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p. 6. Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu označila tento opravný prostriedok za dôvodný a žiadala mu vyhovieť. 7.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uviedol, že zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku (§ 842 Občianskeho zákonníka). Ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu kalendárneho štvrťroka (§ 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Poukázal na viaceré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v ktorých rozlišuje právne vzťahy uzatvorené na dobu určitú a na dobu neurčitú. Ďalej uviedol, že pre záväzkový vzťah uzatvorený na dobu určitú je typické, že je časovo ohraničený a zaniká uplynutím času, na ktorý bol dojednaný (§ 578 Občianskeho zákonníka). Ide napríklad o zmluvu o ubytovaní, sprostredkovateľskú zmluvu, zmluvu o preprave či poistnú zmluvu. Charakter záväzku vyplýva jednak priamo z jednotlivých dojednaní zmluvných strán, zo zákona alebo aj zo samotnej podstaty a účelu záväzku. Ak má byť záväzkový vzťah dojednaný na dobu určitú, musí byť doba jeho platnosti vyjadrená dostatočne zrozumiteľným spôsobom tak, že strany tohto zmluvného vzťahu môžu objektívne a nezameniteľne určiť kedy záväzok zanikne. Zo zákona pritom výslovne vyplýva, že takáto doba môže byť určená počtom dní, mesiacov či rokov (§ 122 Občianskeho zákonníka), ale súčasne nič nebráni ani tomu, aby bola doba platnosti záväzku vymedzená aj určitou udalosťou, ktorá však musí byť objektívne predvídateľná a musí k nej v budúcnosti určite dôjsť. Za takúto objektívnu právnu skutočnosť môžeme isto považovať aj smrť oprávnenej osoby, ako je to v posudzovanom prípade. Smrť je objektívna právna skutočnosť, teda právna udalosť, ktorá nastáva nezávisle od ľudskej vôle a je zrejmé, že táto právna skutočnosť nastane u každej fyzickej osoby. Naproti tomu o záväzkový vzťah dojednaný na dobu neurčitú ide v prípade, ak doba trvania záväzku nie je vopred stanovená, t.j. strany zmluvného vzťahu nestanovili dĺžku jeho trvania; typickými zmluvami sú nájomná zmluva, zmluva o úschove či príkazná zmluva. Zmyslom ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka upravujúceho výpoveď, je zabezpečiť stranám záväzkového vzťahu neurčitého trvania možnosť ukončiť zmluvný vzťah, ktorý nezanikne uplynutím určeného času. Z toho vyplýva, že právna úprava vylučuje zánik záväzku dojednaného na dobu neurčitú uplynutím času podľa § 578 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda zmluva o dôchodku dojednaná na doživotne zanikne uplynutím doby života oprávnenej osoby, potom nie je možné túto zmluvu vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 Občianskeho zákonníka skôr, ako uplynie doba jej trvania, t.j. počas života oprávnenej osoby. Dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku vyplýva už zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie tejto zmluvy, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku doživotne alebo po určenú dobu neurčitého trvania. Uplynutím tejto doby zaniká celý záväzkovo-právny vzťah. Zákon teda pozitívnym spôsobom priamo vymedzuje dobu platnosti zmluvy o dôchodku. Z uvedeného je zrejmé, že zmluva o dôchodku má presne vymedzený časový úsek svojej platnosti s presne určeným koncom avšak neurčitého trvania. Záver odvolacieho súdu, že Občiansky zákonník definuje zmluvy uzatvorené len na dobu určitú a neurčitú je síce správny, avšak nemožno súhlasiť s tým, že zmluvu nemožno uzatvoriť na dobu určitú neurčitého trvania. Uvedený záver celkom zjavne vyvracia už samotné znenie ust. § 842 Občianskeho zákonníka. Pojmovým znakom zmluvy o dôchodku je práve neurčitosť trvania doby, počas ktorej právo na vyplácanie dôchodku trvá v tom zmysle, že strany vzťahu nevedia určiť konkrétnu dĺžku trvania ich záväzku. 7.2. Dovolací súd v ďalšom uviedol, že v prejednávanom prípade cieľom celého systému Podporného dôchodkového fondu žalovanej ako je uvedené v liste generálneho riaditeľa žalovanej, T.. Q. U., č. 5/1993 z 20. júla 1993 (č. l. 56 spisu), bol výrazný humánny spôsob sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. V usmernení sa uvádzalo, že príspevok sa poskytuje len tým zamestnancom, ktorí nezostávajú naďalej v pracovnom pomere so SLSP, a.s. ako pracujúci dôchodcovia. Príspevok sa poskytoval na základe odpracovaných rokov zamestnancov u žalovanej. Je zrejmé, že uvedený príspevok mal teda jednak motivovať zamestnancov k odchodu do starobného či invalidného dôchodku, pričom poskytovaný dôchodok im mal byť akousi náhradou za zvýšený dôchodok, ktorý by inak dosiahli ako pracujúci dôchodcovia zo systému sociálneho zabezpečenia a jednak tak, ako bolo uvedené v štatúte k Podpornému dôchodkovému fondu v článku I. - účelom fondu bola podpora zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti a kvality práce. Žalovaná vstupovala do tohto právneho vzťahu celkom dobrovoľne, bola to práve ona, ktorá motivovala svojich zamestnancov k odchodu do starobného dôchodku v protihodnote s poskytnutím dôchodku. Preto si musela byť už od začiatku vedomá dôsledkov spojených s týmto zmluvným záväzkom (t. j. doba trvania). Nič nebránilo žalovanej, aby si dojednala možnosť ukončenia zmluvy o dôchodku za vopred stanovených podmienok. Situácia, že žalovaná dospela neskôr po uzatvorení týchto zmlúv k záveru o ich finančnej nevýhodnosti, predsa nemôže byť právnym základom pre porušenie zásady ,,pacta sunt servanda“. Dôsledkom takéhoto stavu by bolo, že každá uzatvorená zmluva o dôchodku hoci uzatvorená na dobu dožitia oprávnenej osoby, by bola od počiatku ponechaná na ľubovôľu povinnej strany, ktorá by tak sama svojvoľne určovala dĺžku trvania tejto zmluvy bez ohľadu na vôľu svojho zmluvného partnera. Takáto zmluva by tak bola zjavne nevýhodná, spôsobujúca značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami a v dôsledku toho i neplatná pre rozpor s dobrými mravmi. Ak by sa takýto výklad pripustil, poprela by sa právna podstata zmluvy o dôchodku ako tzv. odvážnej zmluvy, pri ktorej poskytovateľ dôchodku berie na seba riziko, že bude musieť poskytnúť druhej strane zmluvy plnenie bez náležitého protiplnenia. Pokiaľ by sa pripustila možnosť zániku tohto zmluvného vzťahu výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, stratil by sa celý zmysel a cieľ sledovaný právnou úpravou tejto zmluvy, t. j. poskytnúť doživotné plnenie. Oprávnená osoba by tak bola počas celého trvania záväzkového vzťahu v právnej neistote ohľadom jeho trvania. 7.3. Najvyšší súd vyslovil názor, že v takýchto prípadoch nemožno tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka a poznamenal, že k otázke, či zmluvu o dôchodku možno vypovedať, vyslovil právny názor aj ústavný súd, ktorý vo viacerých rozhodnutiach (viď napríklad z 25. apríla 2012, sp.zn. II. ÚS 26/2012, zo 7. novembra 2012, sp.zn. IV. ÚS 550/2012, z 13. novembra 2012, sp.zn. II. ÚS 505/2012, zo 17. januára 2013, sp.zn. IV. ÚS 31/2013, z 24. júla 2013, sp.zn. IV. ÚS 457/2013) konštatoval, že zmluvu o dôchodku (§ 842 Občianskeho zákonníka), ktorý sa má vyplácať doživotne, nemožno vypovedať podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd pri tom tiež poznamenal, že „dojednanie zmluvy o dôchodku doživotne je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú“. Najvyšší súd vzhľadom na vyššie uvedené uzavrel, že spornú zmluvu o dôchodku nebolo možné vypovedať (§ 582 Občianskeho zákonníka); výpoveď daná žalovanou je preto neplatná. 8. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.2.2012, č.k. 6 Co 257/11-177, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 5.9.2011, č.k. 16C 121/2010-177 zmenil tak, že žalobu zamietol, doručil Najvyšší súd SR vec odvolaciemu súdu na opätovné prejednanie. Riadiac sa právnym názorom NS SR odvolací súd vec preskúmal v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nebolo podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 9. Odvolací súd, prihliadajúc na rozhodnutie NS SR zo dňa 24.11.2014, č.k. 5 MCdo 16/12, obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke, stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odvolaním napadnutom rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd dopĺňa nasledovné. 10. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 vyplývajúcemu z obsahu odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 11. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 12. Vo veci samej dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede a o povinnosti žalovanej vyplácať žalobkyni plnenia z "Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.", keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 842, § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležite odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok žalobkyne aj žalovanej súvisiacich s predmetom konania. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou platnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 17.11.1998 , ako aj s otázkou neplatnosti výpovede z tejto zmluvy danej žalobkyni žalovanou dňa 26. 10. 2009. 13. Po objasnení podstaty veci a Najvyšším súdom SR vyvodených záverov odvolací súd ešte dopĺňa, že je v zásade vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej argumentácie žalovanej by totiž znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú, nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúcej sa od zániku záväzku smrťou. Obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je okrem vymedzenia strán právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu, uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Občianskeho zákonníka) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Občianskeho zákonníka. 14. Je potrebné skonštatovať, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Občianskeho zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva na dôchodok a povinnosť dôchodok vyplácať (tvoriace obsah zmluvy o dôchodku) sú tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku. Dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku vyplýva zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah. Uvedené znamená, že nemôže dôjsť k situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Občianskeho. zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Občianskeho zákonníka. 15. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 1. 1. 2002 v ust. § 27 ods. 5, až od 1. 1. 2007 v ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaná naďalej žalobkyni plnila zo zmluvy o dôchodku aj po 1. 1. 2002, až do jej vypovedania. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 1. 1. 2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by žalovanej bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V prejednávanej veci vystupovala žalovaná ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú zamestnanci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie zamestnancov; zo strany žalovanej teda išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Zmluvu so žalobkyňou žalovaná neuzatvárala, ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nejednalo sa ani o vzťah banky s klientom. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania i dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom i dovolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).