Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cob/179/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311213368 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1311213368.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci navrhovateľa: W. nadácia L., L. XX, XXX XX L., N.: XX XXX XXX, zast.: JUDr. Marián Buraj, advokát, Jilemnického 2, 911 01 Trenčín, proti odporcom: 1/ Slovenská republika, v zast. Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, 2/ Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00 164 381, o zaplatenie 696.477,32 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24 Cb/12/2012 - 290 zo dňa 16.04.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 24 Cb/12/2012 - 290 zo dňa 16.04.2013 v časti zamietnutia návrhu voči odporcovi v 2/ rade p o t v r d z u j e . Odporcovi v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh voči odporcom a zároveň im nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa domáhal voči odporcovi v 1/ rade zaplatenia sumy 348.238,66 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 15.04.2009 do zaplatenia. Zaplatenia rovnakej sumy a úroku z omeškania sa domáhal aj voči odporcovi v 2/ rade. Návrh odôvodnil tým, že dňa 04.12.2006 uzavrel s odporcom v 2/ rade Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. U.. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie nenávratného finančného príspevku zo strany odporcu v 2/ rade - poskytovateľa pomoci, ako sprostredkovateľského orgánu, navrhovateľovi - konečnému prijímateľovi, za účelom spolufinancovania realizácie schváleného projektu prijímateľa pod názvom - L. L. „.D. U. G. L. U. W.“. Účelom poskytnutia finančného príspevku zo strany odporcu bola úhrada oprávnených výdavkov prijímateľa, ktoré v zmysle článku IV. a V.3 zmluvy predstavujú skutočne vynaložené, odôvodnené a riadne preukázané výdavky, ktoré súvisia s realizáciou projektu a sú zaúčtované. Prevod finančného príspevku, resp. jeho časti, mal zabezpečiť odporca prostredníctvom platobnej jednotky na účet navrhovateľa v lehote 90 dní odo dňa doručenia žiadosti o platbu. Márnym uplynutím tejto lehoty sa odporca dostal do omeškania so splnením svojho záväzku. Navrhovateľ uviedol, že počas realizácie projektu postupoval podľa zmluvy, uhrádzal všetky vzniknuté výdavky z vlastných zdrojov a prostredníctvom žiadostí príjemcu o platbu žiadal odporcu o refundáciu tej ktorej časti skutočne a účelne vynaložených, oprávnených, preukázaných a riadne evidovaných výdavkov. V čase od 26.06.2007 do 19.12.2008 doručil odporcovi celkom deväť žiadostí o platbu. Odporca mu dňa 19.03.2008 uhradil iba prvé dve žiadosti vo výške 4.112,76 eur a 6.115,35 eur. Ďalšie žiadosti o platbu č. 3 až 9 vo výške 6.013,49 eur, 19.706,18 eur, 15.509,53 eur, 8.012,44 eur, 66.082,47 eur, 79.062,96 eur a 143.623,48 eur, odporca neuhradil. Spolu tak odporca neuhradil navrhovateľovi sumu 338.010,55 eur. Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodujúce, právne významné skutkové okolnosti neboli sporné. Medzi stranami bol sporný iba fakt, či sa projekt vôbec realizoval, resp. či sa realizoval podľa zmluvy. Konajúci súd uviedol, že v časti žalovanej sumy 10.228,11 eur, t. j. za prvé dve žiadosti o platbu, návrh zamietol z dôvodu, že uvedená suma bola navrhovateľovi dňa 19.03.2008 uhradená. Navrhovateľ sa preto nemohol úspešne domáhať jej opätovného zaplatenia. Navyše podľa rozsudku Okresného súdu v Prešove zo dňa 15.03.2011 je navrhovateľ povinný sumy za prvé dve platby vrátiť do štátneho rozpočtu. Rozhodnutie súdu, hoci išlo o tzv. kontumačný rozsudok, je právoplatné, pre účastníkov a súd je jeho výrok v zmysle § 159 ods. 2 O.s.p. záväzný. Pri posudzovaní sporu o zaplatenie zvyšnej sumy 338.010,55 eur súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení zmluvy, najmä z článku VII. bodu 5. Z jeho znenia mu vyplývalo, že nárok na vyplatenie akejkoľvek platby, teda aj časti nenávratného príspevku, vznikne navrhovateľovi až po splnení všetkých podmienok, a to, že (i) navrhovateľ podal úplnú žiadosť o platbu, (ii) predmetom žiadosti sú výdavky spĺňajúce všetky podmienky uvedené v čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy, (iii) Ministerstvo financií SR schválilo súhrnnú žiadosť o platbu, (iv) odporca v 2/ rade rozhodol o oprávnenosti výdavkov. Skonštatoval, že tieto podmienky neboli splnené. Výdavky, zaplatenia ktorých sa navrhovateľ domáhal, neboli uznané ako oprávnené, a ani Ministerstvo financií SR neschválilo súhrnnú žiadosť o platbu. Konajúci súd preto uznal ako správnu argumentáciu odporcu, že vymáhateľný nárok vzniká až schválením súhrnnej žiadosti o platbu, a len v rozsahu, v akom ho odporca v 2/ rade predloží po kontrole oprávnenosti výdavkov na schválenie. Ďalej uviedol, že preambula zmluvy odkazom na konkrétne predpisy jasne určuje, ako sa majú jej ustanovenia vykladať. Strany sa síce dohodli, že ich vzťah založený zmluvou sa bude riadiť aj Obchodným zákonníkom, napriek tomu nejde o zmluvu podliehajúcu výlučne režimu súkromného a obchodného práva, nakoľko nespadá pod zákonné vymedzenie v § 261 Obchodného zákonníka, navrhovateľ nie je podnikateľom. Už pri uzatváraní zmluvy tak navrhovateľ vedel, že zmluva sa bude vykladať a posudzovať podľa nariadení Rady Európskych spoločenstiev a Komisie Európskych spoločenstiev, a podľa zákona o rozpočtových pravidlách. Vedel, že príspevok má byť poskytnutý z verejných financií, že odporca v 2/ rade má možnosť od zmluvy odstúpiť pri akomkoľvek porušení zmluvy, a že postup odporcu vo veciach zmluvy (napr. pri kontrole) bude, vzhľadom na charakter zmluvy, striktne formálny. Súd prvého stupňa uviedol, že účelom zmluvy je podpora verejnoprospešnej činnosti navrhovateľa ako nadácie, nie podpora podnikania osôb, ktoré dodávali nadácii služby a tovary. Z toho potom vyplýva istá nerovnováha vo vzájomných právach a povinnostiach, keďže logicky prevažujú povinnosti príjemcu príspevku a prísne sú aj dôsledky porušenia týchto povinností. To je však v tomto prípade odôvodnené a primerané. Ustanovenia zmluvy nie sú preto v rozpore s dobrými mravmi. Mal za to, že rozpor so zásadami poctivého obchodného styku už vôbec neprichádza do úvahy s ohľadom na uvedený účel zmluvy a zmluvné strany. Poskytnutie nenávratného príspevku pokrývajúceho 100 % z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu projektu z verejných zdrojov, odôvodňuje jednak predchádzajúcu priebežnú kontrolu ich oprávnenosti, ako aj stanovenie zmluvnej podmienky, že nárok na vyplatenie príspevku vzniká až schválením zo strany príslušného štátneho orgánu. S prihliadnutím na to konajúci súd vyhodnotil aj odstúpenie od zmluvy ako platný právny úkon, uskutočnený v súlade so zmluvou. Uviedol, že navrhovateľ sa v zmluve zaviazal, že sa podrobí výkonu kontroly, pričom túto kontrolu mohol odporca v 2/ rade vykonať kedykoľvek, aj bez predchádzajúceho ohlásenia. O uskutočnených kontrolách navrhovateľ vopred vedel, napriek tomu nemal k dispozícii všetky dokumenty, ktoré by preukazovali riadne realizovanie projektu. Súd prvého stupňa uviedol, že o záveroch kontroly nemal dôvod pochybovať, svedectvo pracovníka vykonávajúceho kontrolu L.. U. považoval za dôveryhodné. O tom, že navrhovateľ nepredložil dostatočné doklady, svedčí nakoniec aj následná korešpondencia navrhovateľa, ktorý prisľúbil, že doklady predloží dodatočne a požiadal o poskytnutie lehoty na nápravu. Skutočnosť, že do októbra 2008 navrhovateľ vôbec nepredkladal monitorovacie správy, nebola sporná a navrhovateľ to v konaní uznal. Nebolo teda sporné, že navrhovateľ zmluvu porušil a odporca v 2/ rade mohol od zmluvy odstúpiť pri akomkoľvek porušení zmluvy. Opakované nepredkladanie monitorovacích správ považoval aj súd prvého stupňa za vážne porušenie zmluvy, ktoré vecne odôvodňuje odstúpenie od zmluvy. Podľa článku VIII. bodu 3 a 4 zmluvy bol navrhovateľ povinný preukázať riadnu realizáciu projektu originálnymi dokladmi a požadovanými informáciami už pri kontrole, nie dodatočne. Odporca v 2/ rade nebol povinný akceptovať dodatočné predkladanie dokladov, o čo žiadal navrhovateľ v písomnom stanovisku ku kontrolám. Z týchto dôvodov konajúci súd nepripustil dokazovanie zamerané na samotnú realizáciu projektu, lebo to považoval za nadbytočné. Ohľadne posúdenia nároku titulom vrátenia uskutočnených plnení bol súd prvého stupňa toho názoru, že predmetom zmluvy neboli vzájomné plnenia, ako pri bežných obchodných vzťahoch. Predmetom zmluvy bol príspevok na projekt špecifikovaný v prílohách, išlo však o projekt navrhovateľa, nie o projekt odporcov. Odporca v 2/ rade projekt iba schvaľoval, ako to vyplýva z článku II. bodu 2 zmluvy. Z toho dôvodu považoval za správnu argumentáciu odporcov, že po odstúpení od zmluvy nemajú navrhovateľovi čo vracať, lebo navrhovateľ im nič neplnil. Bezdôvodné obohatenie na strane odporcov je preto vylúčené. Ďalej bol toho názoru, že nakoľko navrhovateľ odporcom nič neplnil, je bez významu i ten fakt, že odporca v 2/ rade od zmluvy odstúpil až potom, čo navrhovateľ vykazoval celý projekt ako zrealizovaný. Záverom konajúci súd poukázal na to, že aj predložené žiadosti o platbu svedčia o tom, že postup odporcu v 2/ rade bol odôvodnený a správny. Súd poskytol navrhovateľovi možnosť, aby sa vyjadril k nerovnomernému vynakladaniu finančných prostriedkov, k preplácaniu státisícových súm rôznym expertom, nezverejňovaniu verejného obstarávania, keďže to vyvolávalo aj u súdu pochybnosti o celom projekte. To, čo na záver konania uviedol navrhovateľ o spôsobe financovania a úverovania celého projektu svedčí podľa názoru súdu prvého stupňa, v lepšom prípade, o nepochopení účelu zmluvy. Navrhovateľ mal podľa článku VII. bodu 2 zmluvy hradiť projekt z vlastných zdrojov, ktoré mu mali byť až následne refundované. Pokiaľ nemal na hradenie výdavkov dostatok vlastných prostriedkov, nemal projekt realizovať. Vyslovil názor, že pri svedomitom plnení poslania nadácie, navrhovateľ nemohol postupovať takým spôsobom ako postupoval. Mal za to, že viaceré zistené skutočnosti vzbudzujú oprávnené pochybnosti o tom, kto vlastne riadil nadáciu, či jej správkyňa alebo jej dodávatelia spolu s financujúcou bankou. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh zamietol voči obom odporcom. Voči odporcovi v 2/ rade preto, lebo ako účastníkovi zmluvy mu nevznikla povinnosť zabezpečiť vyplatenie príspevku, navrhovateľovi nevznikol nárok na jeho vyplatenie. Okrem toho existoval aj ďalší dôvod na zamietnutie, a to, že odporca platne odstúpil od zmluvy, pričom jeho postup nebol svojvoľný. Vo vzťahu k odporcovi v 1/ rade návrh konajúci súd zamietol aj z toho dôvodu, že hoci podľa zmluvy mali byť poskytnuté aj finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu, zo žiadneho právneho predpisu, ani z inej právnej skutočnosti, nevyplýva štátu povinnosť niečo navrhovateľovi plniť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., odporcom, ktorí mali v konaní úspech však žiadne trovy nepriznal, lebo si žiadne neuplatnili. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu zamietajúcej časti návrhu proti odporcovi v 2/ rade, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že podľa zmluvy dochádza len k plneniu zo strany odporcu v 2/ rade. Samotný navrhovateľ sa však v zmysle čl. II ods. 7 zmluvy výslovne zaviazal na určité plnenie, a to realizovať a zrealizovať konkrétny schválený projekt, ktorého realizácia vzišla na základe výzvy na predkladanie projektov v rámci národného programu pre učiace sa regióny. Navrhovateľ teda na základe zmluvy poskytoval po dobu trvania zmluvy odporcovi plnenie spočívajúce vo výkonoch, ktorými realizoval schválený projekt na základe vyhlásenej výzvy, Odporca pritom plnenie prijímal bez výhrad, až do okamihu odstúpenia od zmluvy zo dňa 16.03.2009, kedy až po vykonanej realizácii projektu, t.j. po prijatí plnenia a navrhovateľovom vynaložení všetkých preukázaných nákladov, odstúpil od predmetnej zmluvy. Na preukázanie skutočností ohľadom poskytnutého plnenia, navrhovateľ okrem listinných dôkazov, t.j. celej účtovnej a administratívnej dokumentácie ohľadne projektu, ktorú súd nebral na zreteľ, svojim písomným podaním doručeným súdu dňa 15.01.2013, navrhol v konaní vypočuť celý rad svedkov, ktorí sa na realizácii projektu podieľali. Bol toho názoru, že predmetný projekt v zmysle zmluvy preukázateľne realizoval a riadne plnil, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že zo strany odporcu došlo aj k čiastočnému plneniu (na základe 1. a 2. žiadosti o platbu). Následne sa však odporca dostával s plnením do omeškania, čo navrhovateľovi spôsobovalo problémy so samofinancovaním. Pokiaľ ide o proces schvaľovania žiadostí o platbu, mal za to, že odporca v tomto smere absolútne nedodržiaval príslušné ustanovenia zmluvy a zákona. Podľa názoru odporcu, ako aj súdu by teda bolo vybavovanie a uhrádzanie žiadostí o platbu de facto postavené na svojvôli odporcu. Zdôraznil, že odporca mu počas celej realizácie projektu až do doby tesne pred odstúpením od zmluvy nevytkol žiadne porušovanie povinností. Ďalej uviedol, že tvrdenie svedka U. ohľadne zistení, je možné dať na roveň tvrdení účastníka konania, odporcu, nakoľko ten kontrolu vykonával pre neho, resp. v jeho mene a v jeho záujme. Predmetnú výpoveď súd napriek tomu nepovažoval za potrebné konfrontovať so svedeckými výpoveďami navrhovaných svedkov, pani T. H. L., ktoré sa kontroly fyzicky zúčastnili. Súd do svojho rozhodnutia poňal a považoval za relevantné len listinné dôkazy, ktoré si odporca sám účelovo v rozpore so skutočnosťou vyhotovil, pozmenil, pričom na námietky a podnety zo strany navrhovateľa nijako relevantne nereagoval. O účelovosti záverov monitorovacej návštevy svedčí aj fakt, že na jej základe bola navrhovateľovi uložená povinnosť nad rámec aktivít projektu, zrealizovať video záznam z konferencie. Ten bol vyhotovený a priložený ako dôkaz. Odporca dokonca mesiac pred ukončením projektu vyslal generálneho riaditeľa sekcie celoživotného vzdelávania, pod ktorej gesciu spadal, na konferenciu. Z uvedeného je zrejmé, že odporca poznajúc v tom čase závery z vykonaných kontrol, nemal v úmysle od projektu odstupovať, ale naopak jeho realizáciu dokončiť. Navrhovateľ mal za to, že svoj nárok listinnými dôkazmi preukázal dostatočne. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že návrhu v tejto časti vyhovie a zároveň uloží odporcovi povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania, ktoré dodatočne vyčísli. K odvolaniu sa vyjadril odporca v 2/ rade, v ktorom uviedol, že z predmetnej zmluvy o poskytovaní nenávratného finančného príspevku je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v Nariadeniach komisie a Rady, ako aj na zákon o rozpočtových pravidlách, ktoré sú uvedené priamo v preambule zmluvy a s čím navrhovateľ podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Vyslovil názor, že daný právny vzťah vzhľadom na charakter zmluvy a jej preambulu a najmä na skutočnosť, že navrhovateľovi sa na základe tejto zmluvy poskytovali verejné finančné prostriedky vo výške 100 % z celkových oprávnených výdavkov a na realizáciu projektu, zakladá právo odporcu na kontrolu ich oprávnenosti a na stanovenie zmluvnej podmienky, že nárok na vyplatenie príspevku vzniká až schválením príslušného štátneho orgánu. Opätovne poukázal na zistenia kontrolnej skupiny uvedené v správe z kontroly vykonanej u navrhovateľa dňa 02.10.2008 v zmysle článku 4 nariadenia Komisie (ES) č. 483/2001. Uviedol, že ďalej bola u navrhovateľa uskutočnená Monitorovacia návšteva, počas ktorej boli zistené nedostatky, ktoré sa týkajú kompletnej realizácie projektu. Mal za to, že pochybenia navrhovateľa boli v konaní jasne a jednoznačne preukázané, a to listinnými dôkazmi, ako aj svedeckou výpoveďou, pričom niektoré z pochybení dokonca potvrdil aj samotný navrhovateľ. Bol toho názoru, že na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd vec správne právne posúdil. Závery súdu ohľadom charakteru uzatvorenej zmluvy, platnosti odstúpenia, vzájomného vysporiadania účastníkov po odstúpení od zmluvy považoval za správne, stotožnil sa s nimi a vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 205a O.s.p., s ktorými by sa prvostupňový súd riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. V odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Z obsahu vyplýva, že odporca v 2/ rade ako poskytovateľ pomoci a navrhovateľ ako konečný prijímateľ dňa 04.12.2006 uzavreli Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. U. s odkazom na § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a na § 20 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách č. 523/2004 Z. z.. Predmetom zmluvy bola úprava zmluvných podmienok a práv a povinností zmluvných strán pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku za účelom spolufinancovania schváleného projektu navrhovateľa. Účelom zmluvy bolo spolufinancovanie projektu prijímateľa špecifikovaného v Podrobnom popise projektu v prílohe č. 2. Podľa článku II. bod 6 zmluvy sa odporca v 2/ rade zaviazal, že na základe zmluvy poskytne nenávratný finančný príspevok prijímateľovi, a to pri splnení podmienok uvedených v zmluve a v súlade s ustanoveniami zmluvy a jej príloh, ako aj v súlade s predpismi upravujúcimi systém finančného riadenia štrukturálnych fondov. Podľa článku VII. bod 1 sa prostriedky EÚ a štátneho rozpočtu na spolufinancovanie preplácajú na základe skutočne vynaložených oprávnených výdavkov zo strany navrhovateľa. Podľa čl. VII. bod 2 prijímateľ uhradí výdavky dodávateľovi z vlastných zdrojov a tie mu budú pri jednotlivých platbách refundované v pomernej výške. Podľa čl. VII bod 5 nárok na vyplatenie príslušnej platby vznikne príjemcovi iba v prípade, ak podá úplnú žiadosť o platbu, ktorej predmetom sú výdavky spĺňajúce všetky podmienky uvedené v čl. IV. ods. 1 a 2 zmluvy, a to až po schválení súhrnnej žiadosti o platbu príslušným orgánom finančného riadenia štrukturálnych fondov. Nárok navrhovateľa na vyplatenie príslušnej platby vzniká len v rozsahu, v akom odporca v 2/ rade ako riadiaci orgán rozhodol o oprávnenosti výdavkov. Navrhovateľ podal spolu 9 žiadostí o platbu v priebehu rokov 2007 a 2008. Odporca v 2/ rade vyhovel prvým dvom žiadostiam a navrhovateľovi uhradil spolu 10.228,11 eur, ostatné platby neuhradil pre nesplnenie podmienok. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k. 18Cb/94/2010-104 zo dňa 15.03.2011 bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť odporcovi v 1/ rade sumu 10.175,94 s úrokom z omeškania, a to titulom vrátenia poskytnutého finančného príspevku. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.05.2011. Vzhľadom na to sa navrhovateľ nemôže s úspechom domáhať opätovného zaplatenia súm uvedených v prvých dvoch žiadostiach o platbu, pretože bol právoplatne zaviazaný na ich vrátenie. Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa vo vzťahu k zvyšnej sume, keď podľa jeho názoru preukázal uplatňovaný nárok a spochybnil správnosť záverov monitorovacej návštevy, ktorú považoval za účelovú, odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa s týmito skutočnosťami vysporiadal dostatočne. Odvolací súd dodáva, že súd nemá kompetenciu preskúmavať správnosť záverov kontroly vykonanej ústredným orgánom štátnej správy. Podľa čl. VIII bod 1 posledná veta predmetnej zmluvy prijímateľ je povinný vytvoriť oprávneným zamestnancom vykonávajúcim kontrolu primerané podmienky na riadne a včasné vykonanie kontroly, riadne predložiť všetky vyžiadané informácie a listiny týkajúce sa najmä realizácie projektu, stavu jeho rozpracovanosti, použitia príspevku a poskytnúť im bezodkladne potrebnú súčinnosť, ktorú sú od neho oprávnení požadovať v zmysle všeobecne záväzných prepisov o hospodárení s verejnými prostriedkami. Podľa bodu 3 tohto článku je prijímateľ povinný pri kontrole vykonávanej oprávnenými zamestnancami predložiť originály tých dokumentov, na kontrolu ktorých sú zamestnanci oprávnení. Odvolací súd má za to, že bolo preukázané, že v priebehu kontroly neboli predložené všetky potrebné doklady. Poukazuje na to, že správa z monitorovacej návštevy má charakter verejnej listiny v zmysle § 134 O.s.p., podľa ktorého súd na rozdiel od súkromných listín skúma len pravosť verejnej listiny a hodnotí jej správnosť len, ak sa vyskytnú pochybnosti. V danom prípade mal konajúci súd správnosť obsahu správy potvrdenú aj výpoveďou svedka L.. U., t.j. osoby vykonávajúcej kontrolu. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval tým, že správnosť výsledkov kontroly mala spochybniť výpoveď ním navrhnutých svedkov, ktorí sa mali fyzicky kontroly zúčastniť, odvolací súd zdôrazňuje, že sám navrhovateľ potvrdil nedostatky projektu, resp. skutočnosť, že navrhovateľ nepredložil dostatočné doklady, a to vo vyjadrení k monitorovacej správe zo dňa 26.11.2008, v ktorom uviedol, že štruktúrovaný prehľad pracovných pozícií, databázu zamestnávateľov doručí dodatočne. Podľa článku VIII. bodu 3 a 4 zmluvy bol navrhovateľ povinný preukázať riadnu realizáciu projektu originálnymi dokladmi a požadovanými informáciami už pri kontrole, nie až dodatočne. Odvolateľ ďalej namietal, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, ktoré malo spočívať v realizácii projektu zo strany navrhovateľa v prospech odporcu v 2/ rade. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že každá zmluvná strana je povinná vrátiť to plnenie, ktoré pred odstúpením prijala. Pokiaľ plnenie, ktoré bolo poskytnuté, nie je možné vrátiť, je potrebné postupovať analogicky podľa § 458 ods. 1 OZ, podľa ktorého, ak nie je dobre možné vydať, čo bolo nadobudnuté najmä preto, že plnenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. Výška peňažnej náhrady musí zodpovedať ekonomickej hodnote bezdôvodného obohatenia v čase jeho získania. V danom prípade nie je možné postupovať v zmysle uvedeného ustanovenia. V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že zmluvné strany si režim odstúpenia od zmluvy upravili odlišne od vyššie citovaných dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka a v zmysle týchto dojednaní bol navrhovateľ povinný vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu boli už poskytnuté pred momentom odstúpenia od zmluvy. Ak by súd pripustil výklad, že plnením navrhovateľa došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane odporcu v 2/ rade, inštitút vrátenia finančného príspevku pri nesplnení požadovaných podmienok by strácal význam, nakoľko odporca by bol v podstate povinný vydať „bezdôvodné obohatenie“ zodpovedajúce výške príspevku, na ktorý však navrhovateľovi nevznikol nárok. Došlo by tak k obchádzaniu účelu zmluvy, ktorým bolo spolufinancovanie realizácie schváleného projektu prijímateľa, a to za podmienok uvedených v zmluve a po predložení potrebných dokladov. V konaní nebolo preukázané, že odporca v 2/ rade sa činnosťou navrhovateľa vykonávanou počas účinnosti a platnosti zmluvy nejakým spôsobom obohatil. Práve naopak, bezdôvodné obohatenie by vzniklo na strane navrhovateľa v prípade, ak by prijal peňažné plnenie, na ktoré mu nevznikol nárok z dôvodu riadneho neplnenia projektu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na verejnoprávny charakter zmluvy. V prejednávanej veci je nepochybné, že záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania bol založený Zmluvou o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. U.. Každú zmluvu je potrebné podľa všeobecnej právnej teórie vykladať v kontexte s jej obsahom a nemožno účelovo vytrhať len niektoré jej ustanovenia. Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že úmyslom zmluvných strán pri výklade jej obsahu bolo brať zreteľ na komunitárne právo zakotvené v Nariadeniach Komisie a Rady Európskych spoločenstiev, ktorými je Slovenská republika po vstupe do Európskej únie viazaná a ktoré sú uvedené priamo v preambule predmetnej zmluvy, s čím navrhovateľ podpisom zmluvy vyslovil svoj súhlas. Je nepochybné, že tieto normy komunitárneho práva sú normami verejnými. Prijímateľ čerpá z fondov Európskeho spoločenstva nemalé finančné prostriedky, rovnako i verejné finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Uvedený právny vzťah vzhľadom na charakter zmluvy a jej preambulu a najmä na skutočnosť, že navrhovateľovi sa na základe tejto zmluvy poskytli verejné finančné prostriedky, zakladá právo ministerstva na kontrolu ich použitia a na stanovenie zmluvnej podmienky, že nárok na vyplatenie príspevku vzniká až jeho schválením poskytovateľom. Ministerstvo práve vzhľadom na charakter poskytovaných prostriedkov je oprávnené posudzovať žiadosti o platbu z hľadiska oprávnenosti výdavkov a pri zistení porušení zmluvy vykonať všetky potrebné právne kroky na to, aby prostriedky boli vrátené. Navrhovateľ podpisom predmetnej zmluvy zobral na vedomie, že sa stáva súčasťou systému riadenia štrukturálnych fondov a zaviazal sa prijať nenávratný finančný prostriedok a v súlade s podmienkami stanovenými v zmluve a jej príloh riadne realizovať projekt. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporcovi v 2/ rade ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko si ju neuplatnil. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.