Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/97/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1311215275 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1311215275.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: X.. J. B., R.. XX. XX. XXXX, D. S. B.. Č.. XXXX/X, D., zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Zuzana Čížová, s.r.o., IČO: 36 789 925, ul. J. Jesenského č. 69, Bánovce nad Bebravou, proti žalovaným: X/ K.. K. J., R.. XX. XX. XXXX, D. S. B.. Č.. XXXX/X, D., zastúpený: NIKU & partners, s. r. o., IČO: 36 866 008, ul. Prokopa Veľkého č. 51, Bratislava, X/ K.. T. K., R.. XX. XX. XXXX, D. S. B.. Č.. XXXX/X, D., zastúpená: BADUCCI Legal, s.r.o., IČO: 35 872 900, Mostová ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 112.859,32 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 08. apríla 2015, č. k. 7C/2/2013 - 494, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť jej istinu 112.859,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 6 % ročne zo sumy 112.859,32 eur od 30. 11. 2005 do zaplatenia s tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 34, § 35 ods. 1, 2, 3, § 37 ods. 1, § 39, § 100 ods. 1, § 101, § 110 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že Dohoda o uznaní dlhu uzavretá medzi žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/ dňa 16. 05. 2006, predmetom ktorej bolo uznanie dlhu čo do dôvodu i výšky v sume 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur), ktorú podpísala žalobkyňa a žalovaná 2/, je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže nebol vykonaný v súlade s právnymi predpismi, nakoľko dlh uznala iba žalovaná 2/ počas trvania manželstva so žalovaným 1/, a aby bol tento právny úkon perfektný, mal byť podpísaný aj žalovaným 1/, ktorý bol manželom žalovanej 2/ v čase uzavretia uvedenej dohody. Uviedol, že medzi žalobkyňou, ako predávajúcou a žalovanými 1/ a 2/, ako kupujúcimi, bola dňa 29. 11. 2005 uzavretá kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k bytu č. XX, R. I. na X. N. D. A. na S. B. Č.. X, I. Č.. XXXX, C. D. - R. K., J. Ú. C. s tým, že žalovaní 1/ a 2/ sa stali bezpodieloví spoluvlastníkmi uvedeného bytu vkladom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vedeného Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor, pričom podľa článku IV. kúpnej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na kúpnej cene za prevod bytu vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur), ktorá bola splatná priamo pri podpise kúpnej zmluvy. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ uzatvorili dňa 19. 12. 2005 s Tatra bankou, a.s., IČO: 00 686 930, Hodžovo námestie č. 3, Bratislava Zmluvu o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej im banka poskytla hypotekárny úver vo výške 2.900.000,- Sk (96.262,36 eur) za účelom úhrady kúpnej ceny uvedeného bytu s tým, že z listinných dôkazov a výpovede svedka X.. X.na K. zistil, že ako spoločník a konateľ obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., uzavrel so žalovaným 1/ v roku 2005 zmluvu o pôžičke vo výške 3.500.000,- Sk, ktorú mu žalovaný 1/ vrátil a nestotožnil sa s vyjadrením žalobkyne, že jej kúpna cena za byt nebola vyplatená z dôvodu, že v samotnej kúpnej zmluve je výslovne uvedené, že žalobkyňa kúpnu cenu prijala, keď dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti bolo na nej, pričom sám žalovaný 1/ preukázal dispozíciu s finančnými prostriedkami (pôžička od obchodnej spoločnosti), avšak žalobkyňa žiadnym spôsobom túto skutočnosť nevyvrátila a nemôže byť na ťarchu žalovaného 1/, či uvedená obchodná spoločnosť evidovala pôžičku poskytnutú žalovanému 1/ a jej vrátenie. Tvrdenie žalovanej 2/, že chcela žalobkyni ako svojej matke, poskytnúť právne relevantnú záruku a preto s ňou uzavrela Dohodu o uznaní dlhu, o ktorej mal žalovaný 1/ vedomosť, avšak ju odmietol podpísať, avšak určenia relatívnej neplatnosti Dohody sa podľa § 145 Občianskeho zákonníka nedomáhal, ako i spochybnenie svedeckej výpovede svedka X.. X. K., že v čase poskytnutia pôžičky sa so žalovaným 1/ nepoznal, išlo o vysokú sumu bez akejkoľvek záruky na dobu štyroch rokov, vyhodnotil ako účelové z dôvodu, že uznanie dlhu musí mať všetky potrebné náležitosti, inak je tento právny úkon absolútne neplatný a z tohto dôvodu zobral do úvahy i námietku premlčania vznesenú žalovaným 1/. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala, že dôvodom uzavretia Dohody o uznaní dlhu so žalovanou 2/ bola existencia uplatnenej pohľadávky, predstavujúcej nezaplatenú kúpnu cenu za nehnuteľnosť, ktorej obsahom mali žalovaní 1/ a 2/ uznať jej dlh v sume 3.400.000 eur a zaviazať sa zaplatiť ho jednorázovo na jej účet do 01. 07. 2006. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že v zložitých prípadoch, ktoré nie sú v zákone taxatívne vymenované, je možné rozhodnúť o náhrade trov konania do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia v merite veci. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ako i z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť a priznať jej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Uviedla, že žalovaný 1/ nepreukázal, že mu spoločnosť MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o. poskytla pôžičku 3. 500. 000,- Sk, ani že s touto sumou v čase uzavretia kúpnej zmluvy disponoval a vôbec nepreukázal, že túto pôžičkou svojmu údajnému veriteľovi vrátil s tým, že naopak v konaní bolo preukázané, že táto spoločnosť v čase údajného poskytnutia pôžičky žalovanému 1/ touto hotovosťou nedisponovala a neúčtovala ju, keďže z účtovnej dokumentácie tejto spoločnosti vyplynulo, že listina označená ako zmluva o pôžičke zo dňa 23. 11. 2005, ako i doklady o jej údajnom vrátení zo dňa 02. 01. 2009, 26. 05. 2009, 10. 09. 2009 sú fiktívnymi úkonmi, ktoré nekorešpondovali so skutkovým stavom. Žalobkyňa vo svojho odvolaní ďalej uviedla, že v prípade zmluvy o pôžičke ide o reálnu zmluvu, takže je potrebné preukázať reálne odovzdanie finančných prostriedkov pri poskytnutí pôžičky, k čomu ale nedošlo a žalovaný 1/ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie skutočného reálneho kontraktu, zmluvy o pôžičke, na základe ktorej mal obdržať finančné prostriedky vo výške 3.500.000,- Sk so 4 % ročným úrokom. Namietla účelovosť a nepravdivosť výpovede svedka X.. X. K., konateľa obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., z dôvodu ktorého mal súd prvej inštancie výpoveď tohto svedka vyhodnotiť ako irelevantný dôkaz pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu, nakoľko jej znenie a obsah bol dohodnutý so žalovaným 1/ v rozpore s ust. § 131 O. s. p. s tým, že jeho výpoveď ani nekorešponduje s predloženými účtovnými dokladmi tejto spoločnosti, nakoľko ako jej konateľ na pojednávaní dňa 18. 12. 2013 uviedol, že na účel pôžičky žalovanému 1/ vložil do pokladne spoločnosti v hotovosti svoje finančné prostriedky, ktorých poskytnutie aj vrátenie pôžičky v súlade so zákonom o účtovníctve bolo riadne zaúčtované, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva opak tohto tvrdenia, keďže z predložených účtovných dokladov bolo zistené, že spoločník tejto spoločnosti finančné prostriedky neposkytol, a preto je tvrdenie svedka nepravdivé. Vytkla súdu prvej inštancie, že nevzal do úvahy dôkazy preukazujúce skutočnosť, že žalovaný 1/ jej kúpnu cenu za byt neuhradil s tým, že sa s nimi žiadnym spôsobnom vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, nakoľko podľa tvrdení žalovaného 1/ mala byť kúpna cena zaplatená v hotovosti pri podpise zmluvy v byte na Jelšovej ulici, avšak daná kúpna zmluva na Jelšovej ulici podpisovaná nebola, ale na notárskom úrade, na ktorom bol jej podpis ako predávajúcej osvedčený. Namietla, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal dôkazy, ktoré navrhla na zistenie rozhodujúcich skutočností, výsluch svedkov X.. K. Z., N.. O. X.. S. K., ktorých navrhla v konaní vypočuť za účelom preukázania skutočnosti, že jej nebola uhradená kúpna cena v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, ani dokazovanie ohľadne presnejšieho preskúmania majetkových pomerov žalovaného 1/, a to jeho finančných prostriedkov na podúčtoch a využívania jeho sporiacich investičných produktov za obdobie od 01. 05. 2006 do 30. 09. 2009 napriek tomu, že z výpisov z jeho účtu vyplývajú presuny finančných prostriedkov. Vytkla súdu prvej inštancie nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, ako aj skutočnosť, že si osvojil tvrdenia žalovaného 1/ týkajúce sa zaplatenia kúpnej ceny za predaj bytu v deň podpisu kúpnej zmluvy z pôžičky od obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., ktorú aj vrátil, a jej tvrdenia, ako i žalovanej 2/ považoval napriek veľkému množstvu dôkazov za účelové, ale tvrdenia žalovaného 1/, ktoré boli spochybnené poukázaním na niekoľko existujúcich rozporov, za pravdivé. Uviedla, že článok IV. bod 3. kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, ktorým mala byť podľa žalovaného 1/ potvrdená skutočnosť, že sa so žalovanými 1/ a 2/, ako kupujúcimi dohodla na splatení kúpnej ceny tak, že ju uhradili v hotovosti v deň podpisu kúpnej zmluvy nepreukazuje, že aj došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov zodpovedajúcich kúpnej cene s tým, že údaj uvedený v kúpnej zmluve o zaplatení kúpnej ceny má povahu tvrdenia o prijatí plnenia, tzn. kvitancie a úspešné popretie kvitancie k akému došlo v danom prípade na základe uznania dlhu, umožňuje vymáhať nárok z kúpnej zmluvy. Namietla, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy viacero rozporov, na ktoré poukázala a dospel k záveru, že poskytnutie a vrátenie pôžičky bolo preukázané, napriek tomu, že svedok X.. X. K. a žalovaný 1/ hovorili o odlišných sumách bankoviek, v ktorých mala byť pôžička poskytnutá, keď žalovaný 1/ uviedol, že pôžička vo výške 3.500.000,- Sk bola poskytnutá asi jeden týždeň pred uzavretím kúpnej zmluvy, pričom peniaze mali byť uložené v byte na S. B. Č.. X C. D. a pri podpise kúpnej zmluvy ich odovzdal žalobkyni fyzicky v tomto byte v 500,- Sk bankovkách za prítomnosti žalovanej 2/, avšak svedok uviedol, že malo ísť o bankovky v hodnote 500,- Sk a 1.000,- Sk, ktoré mali byť odovzdané v športovej taške, takže ak by v skutočnosti došlo k prevzatiu finančných prostriedkov žalovaným 1/, ktorý jej ich mal následne odovzdať, došlo by k ich prepočítaniu a muselo by prísť k zhode vo výpovedi ohľadne toho, či išlo o 500,- Sk alebo 1.000,- Sk bankovky, keď ďalším rozporom v skutkovom stave je skutočnosť uvedená žalovaným 1/ o odovzdaní hotovosti pri podpise kúpnej zmluvy, nakoľko ona kúpnu zmluvu nepodpisovala v byte na S. B. Č.. X C. D., ale v kancelárii notára z dôvodu osvedčenia jej podpisu, takže žalovaný 1/ jej ani nemohol kúpnu cenu za byt odovzdať sám v uvedenom byte. Poukázala na skutočnosť, že obchodná spoločnosť MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o. nedisponovala v čase poskytnutia pôžičky žalovanému 1/ finančnou hotovosťou, ktorú mu mala údajne požičať, pôžička vedená v účtovníctve tejto spoločnosti nie je, keď napriek tomu, že išlo o vysokú sumu a svedok X.. X. K., ako odborník - daňový poradca, ju mal žalovanému 1/ odovzdať v športovej taške bez potreby podpísania účtovného dokladu potvrdzujúceho odovzdanie peňazí a bez akéhokoľvek zabezpečenia jej vrátenia. Vytkla súdu prvej inštancie, že všetky jej argumenty o tom, že zmluva o pôžičke je fiktívnym úkonom urobeným dodatočne pre účely tohto konania, nezobral do úvahy, pričom ani z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa týmito argumentami zaoberal, okrem konštatovania, že aj prípadné nesprávne účtovanie obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o. nie je pre vec právne relevantné, k čomu dospel aj napriek tomu, že svedok X.. X. K. bol súčasne daňový poradca registrovaný v komore daňových poradcov pod č. 615/99 a uviedol, že uvedená spoločnosť zaúčtovala poskytnutie aj vrátenie pôžičky v súlade so zákonom o účtovníctve, avšak toto jeho tvrdenie bolo vyvrátené účtovnými dokladmi uvedenej obchodnej spoločnosti, z ktorých vyplýva, že v roku 2005 nedošlo zo strany spoločníka tejto obchodnej spoločnosti k poskytnutiu finančných prostriedkov, a rovnako i tvrdenie tohto svedka, že za účelom pôžičky vložil do pokladne spoločnosti hotovosť, pretože ani v účtovnej závierke za rok 2005 a ani počas celého trvania údajnej pôžičky do roku 2009 nie je o nej, a o jej poskytnutí a vrátení žiadna zmienka, nebol zaúčtovaný ani príjem úrokov z údajnej pôžičky, ktorých dojednanie potvrdil na pojednávaní svedok X.. X. K. a ktoré mal žalovaný 1/ vo výške 500.000,- Sk zaplatiť. Uviedla, že súd prvej inštancie si mohol overiť pravdivosť tvrdení svedka X.. X. K. o poskytnutí a evidencii údajnej pôžičky v účtovníctve a v prípade ak by tak urobil, preukázalo by sa, že tvrdenia svedka sú nepravdivé, resp. ich pravdivosť by bola vážne spochybnená, napriek tomu ale prvoinštančný súd skonštatoval poskytnutie a vrátenie pôžičky bez uvedenia konkrétnych dôvodov a úvah, z ktorých vychádzal. Namietla, že súd prvej inštancie si osvojil aj tvrdenie žalovaného 1/ o vrátení pôžičky napriek tomu, že z výpisov z účtov žalovaného 1/ vyplynulo, že k 31. 12. 2009 nedisponoval dostatkom finančných prostriedkov na vrátenie údajnej pôžičky a preukázaný výber žalovaného 1/ z jeho účtov predstavoval výrazne nižšiu sumu (62.985,71 eur), ako sumu pôžičky, ktorú mal vrátiť s úrokmi, z čoho je zrejmé, že jediným relevantným dôkazom týkajúcim sa údajného poskytnutia a vrátenia pôžičky mala byť účtovná dokumentácia uvedenej obchodnej spoločnosti, výpisy z účtov žalovaného 1/, z ktorých vyplýva, že žiadna pôžička mu poskytnutá nebola, takže nedisponoval dostatkom finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005 a kúpnu cenu jej neuhradil. Uviedla, že prvoinštančný súd dospel k nesprávnym právnym záverom keď vyhodnotil Dohodu o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2006 ako absolútne neplatný právny úkon, pretože vôbec neprihliadol na prenos dôkazného bremena ohľadne vyvrátenia existencie záväzku žalovaných 1/ a 2/ uhradiť kúpnu cenu na nich a vôbec neprihliadol na jej námietku premlčania voči námietke relatívnej neplatnosti uznania dlhu uplatnenej žalovaným 1/, nakoľko námietka absolútnej neplatnosti uznania dlhu dôvodná nie je, keďže ide o právny úkon, ktorý spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu, má písomnú formu, je v nej vyjadrený prísľub zaplatenia dlhu a uvedený dôvod i výška dlhu, takže je uznaný čo do dôvodu a výšky, prejav vôle v ňom uznať dlh voči nej z titulu neuhradenej kúpnej zmluvy je jednoznačne určitý, bol urobený slobodne a vážne, v súlade so zákonom a dobrými mravmi a podpisom Dohody o uznaní dlhu bolo potvrdené, že kúpna cena nebola žalovanými 1/ a 2/ uhradená, čím došlo k popretiu neplatnej kvitancie uvedenej v kúpnej zmluve a k založeniu vyvratiteľnej právnej domnienky existencie záväzku v čase uznania dlhu. Poukázala na to, že pre existenciu dlhu v dôsledku jeho uznania je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku a preto prvoinštančný súd mal mať podľa ust. § 133 O. s. p. existenciu záväzku žalovaných 1/ a 2/ za preukázanú, keďže v konaní nevyšiel najavo opak, z dôvodu ktorého nemal posudzovať existenciu pôvodného právneho vzťahu, ale mal vychádzať z toho, či v konaní bola vyvrátená domnienka, podľa ktorej záväzok v čase uznania trval, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný 1/ túto domnienku nevyvrátil, keď v dôsledku právnej domnienky existencie dlhu dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní neexistencie dlhu, zaťažovalo žalovaného 1/. Uviedla, že ak sa žalovaný 1/ domnieval, že žalovaná 2/ vykonala právny úkon - uznanie dlhu voči nej bez jeho súhlasu a presahoval bežné záležitosti, mal sa dovolať relatívnej neplatnosti právneho úkonu, pri ktorej je stanovená objektívna trojročná premlčacia lehota, ktorá začala plynúť dňom, keď sa toto právo mohlo vykonať prvý raz, t. j. dňom nasledujúcim po uznaní záväzku žalovanou 2/ bez ohľadu na to, či žalovaný 1/ o tomto právnom úkone mal vedomosť a ak nie, kedy sa o ňom dozvedel, avšak žalovaný 1/ vzniesol námietku relatívnej neplatnosti uznania dlhu zo dňa 16. 05. 2006 v podaní zo dňa 28. 11. 2012, hoci premlčacia doba uplynula dňa 17. 05. 2009, ona však v podaní zo dňa 11. 01. 2013 vzniesla úspešne námietku premlčania voči právu žalovaného 1/ dovolávať sa relatívnej neplatnosti uznania dlhu. Vytkla súd prvej inštancie, že Dohodu o uznaní dlhu posúdil ako absolútne neplatnú bez toho, aby tento nesprávny názor odôvodnil, keď zo skutkového stavu vyplýva, že žalovaný 1/ sa v konaní neúspešne domáhal relatívnej neplatnosti uznania záväzku, ktorý je predmetom konania, tzn. tento právny úkon by mohol byť iba relatívne neplatný, toho sa ale žalovaný 1/ nedovolával, pričom v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami, ustálenou judikatúrou a dôvodnými očakávaniami jednotlivých účastníkov dospel k záveru o absolútnej neplatnosti uznania dlhu, keď všetci účastníci uvažovali maximálne o možnosti dovolania sa relatívnej neplatnosti uznania dlhu. Vytkla súdu prvej inštancie, že svoje rozhodnutie v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. riadne neodôvodnil, keď bez akéhokoľvek odôvodnenia a v rozpore so značným množstvom vykonaných dôkazov svedčiacich v jej prospech a žalovanej 2/, posúdil ich tvrdenia ako účelové a tvrdenia žalovaného 1/ spochybnené poukázaním na viacero existujúcich rozporov vyhodnotil ako pravdivé, avšak z akých konkrétnych dôvodov niektoré jej tvrdenia a argumenty, ako i žalovanej 2/ neskúmal, nie je možné z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zistiť, z dôvodu ktorého je postup prvoinštančného súdu nezákonný, napadnutý rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný, nakoľko bol povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať do úvahy, alebo prečo sa niektorými dôkazmi odmietol vôbec zaoberať. 3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonnej lehote aj žalovaná 2/ z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia ako i z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe žalobkyne vyhovieť (uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni spoločne a nerozdielne sumu 112.859,32 eur so 6 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 112.859,32 eur od 30. 11. 2005 do zaplatenia a trovy konania). Uviedla, že svedok K.J. S.e nedôveryhodným, pretože jeho výpoveď pred súdom prvej inštancie nekorešponduje s predloženými účtovnými dokladmi obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., ktorej je konateľom, keď z dôvodu pôžičky žalovanému 1/ vložil do pokladne tejto obchodnej spoločnosti v hotovosti svoje finančné prostriedky a zároveň ako osoba odborne spôsobilá (daňový poradca evidovaný v komore daňových poradcov pod č. 615/99) uviedol, že uvedená spoločnosť zaúčtovala poskytnuté peňažné prostriedky žalovanému 1/ a taktiež aj ich vrátenie v súlade so zákonom o účtovníctve, avšak z vykonaného dokazovania vyplýva opak, pretože z predložených účtovných dokladov tejto obchodnej spoločnosti je zrejmé, že v roku 2005 nedošlo zo strany spoločníka spoločnosti k poskytnutiu finančných prostriedkov a počas celého obdobia údajnej pôžičky (2005 - 2009), žiadna pôžička žalovanému 1/ účtovne evidovaná nebola. Uviedla, že k poskytnutiu pôžičky žalovanému 1/ nikdy nedošlo, pretože v účtovných závierkach danej obchodnej spoločnosti nie je od jej údajného poskytnutia v roku 2005 do jej údajného vrátenia v roku 2009 zmienka, v účtovníctve nie je zaúčtovaný vklad v hotovosti svedkom K. do pokladne a nebol ani zaúčtovaný príjem úrokov za údajne poskytnutú pôžičku, ktoré mali byť zmluvne dohodnuté a podľa výpovede žalovaného 1/ v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III, pod sp. zn. 42C/123/2011 mali byť vo výške 500.000,- Sk, zaplatené. Vytkla súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil správne dôkaz - výsluch svedka K. vzhľadom na jeho kamarátsky vzťah k žalovanému 1/, ktorý ho preukázateľne kontaktoval ešte pred pojednávaním, rozprávali sa o predmete sporu, z čoho vyplýva, že svedecká výpoveď tohto svedka je účelová a koordinovaná účastníkom konania, keď porovnaním svedeckej výpovede s ostatnými dôkazmi by musel dospieť k záveru o nepravdepodobnosti svedkom tvrdených skutočnostiach ohľadom údajnej pôžičky. Uviedla, že prvoinštančný súd nepostupoval správne, keď svoje zistenia založil na výpovedi svedka K. a jediným relevantným dôkazom o údajne poskytnutej pôžičke je účtovná dokumentácia obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., z ktorej vyplynulo, že žiadna pôžička žalovanému 1/ poskytnutá nebola. Poukázala na skutočnosť, že podľa výpisu z účtov žalovaného 1/ v Tatra banke, a.s., žalovaný 1/ ku dňu 31. 12. 2009 nedisponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov na vrátenie údajnej pôžičky vo výške 3.500.000,- Sk (116.178,71 eur), keď jeho výbery v roku 2009 predstavujú sumu 53.193 eur, ide teda o oveľa nižšia sumu (o 62.985,71 eur) ako sumu istiny pôžičky, z čoho vyplýva, že žalovaný 1/ pôžičku tejto obchodnej spoločnosti nevrátil a ani nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny žalobkyni podľa kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s tvrdením žalovaného 1/, že kúpna cena mala byť zaplatená v hotovosti v byte na S. B. Č.. X C. D., avšak kúpna zmluva bola podpísaná na notárskom úrade z dôvodu osvedčenia podpisu žalobkyne ako predávajúcej. Namietla nevykonanie navrhovaného dokazovania výsluchom svedkov X.. K. Z., N.. O. X.. S. K., ktorých navrhla v konaní vypočuť žalobkyňa za účelom preukázania skutočnosti, že jej nebola uhradená kúpna cena v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, ani dokazovanie ohľadne podrobného preskúmania majetkových pomerov žalovaného 1/ za obdobie rokov 2005 až 2009, a to finančných prostriedkov na podúčtoch a využívania sporiacich investičných produktov napriek tomu, že z výpisov z jeho účtu vyplývajú presuny finančných prostriedkov. Uviedla, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2006 je neplatná, nakoľko je perfektná, obsahuje náležitosti podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, bola dodržaná písomná forma, právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, ktorého plnenie je možné a bol urobený osobami spôsobilými na právne úkony, neobchádza zákon a ani sa neprieči dobrým mravom, pričom zo žiadneho zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť neplatnosť tejto dohody s tým, že nakoľko uznanie dlhu podpísala iba ona, ako jeden z manželov, mohol by sa žalovaný 1/ domáhať iba relatívnej neplatnosti tejto dohody, ak by sa domnieval, že nejde o bežnú vec, a to v trojročnej premlčacej dobe, ktorá mu začala plynúť dňa 17. 05. 2006 a uplynula dňa 17. 05. 2009, avšak žalovaný 1/ sa relatívnej neplatnosti dohody o uznaní dlhu dovolal až v podaní zo dňa 28. 11. 2012, teda po uplynutí premlčacej doby, pričom žalobkyňa v podaní zo dňa 11. 01. 2013 vzniesla námietku premlčania práva žalovaného 1/, v dôsledku čoho prvoinštančný súd nemal žalovanému 1/ priznať právo dovolať sa neplatnosti uznania dlhu. Poukázala na skutočnosť, že absencia podpisu druhého manžela na uznaní dlhu nemôže v žiadnom prípade spôsobiť jeho absolútnu neplatnosť, keď jediným prípustným právnym následkom absencie podpisu druhého manželka je, že ide o právny úkon urobený len tým z manželov, ktorý predmetné uznanie dlhu podpísal, a rovnako nemožno ani namietať nedostatok vážnosti právneho úkonu pre rozpor s článkom IV. bod 3. kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, nakoľko kvitancia obsiahnutá v kúpnej zmluve nebola vážne mysleným právnym úkonom, pretože bola uvedená len pre účely hypotekárnej banky na naliehanie žalovaného 1/, ale všetkým zmluvným stranám bolo jasné, že kúpna cena nebola pri podpise kúpnej zmluvy uhradená a uznaním dlhu došlo k popretiu absolútne neplatnej kvitancie obsiahnutej v kúpnej zmluve a založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie záväzku v čase uznania dlhu, keď podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka sa predpokladá, že záväzok v čase uznania trval, aj bez súhlasu, resp. podpisu druhého manžela - žalovaného 1/, z dôvodu ktorého podľa ust. § 133 O. s. p. mal mať súd prvej inštancie existenciu dlhu za preukázanú v čase jeho uznania dňa 16. 05. 2006, keďže z vykonaného dokazovania preukázaný opak nebol a dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať neexistenciu dlhu v čase jeho uznania bolo na žalovanom 1/. Vytkla súdu prvej inštancie, že svoj záver o absolútnej neplatnosti Dohody o uznaní dlhu bližšie neodôvodnil, keď iba poukázal na ust. § 36 Občianskeho zákonníka a nasl. v rozpore s tvrdeniami účastníkov, pričom žalovaný 1/ považoval uznanie dlhu za relatívne neplatný právny úkon, avšak ona považuje Dohodu o uznaní dlhu za platnú, pretože žalovaný 1/ sa v zákonnej lehote nedovolal relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu, a preto považuje takéto zdôvodnenie za absolútne nedostatočné, v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami, ustálenou judikatúrou a taktiež očakávaním účastníkov konania, keď všetci účastníci uvažovali o relatívnej neplatnosti uznania dlhu, z dôvodu ktorého argumentácia prvoinštančného súdu v napadnutom rozhodnutí nemá kvalitu a presvedčivosť vyžadovanú ust. § 157 ods. 2 O. s. p. Uviedla, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia a v rozpore so značným množstvom vykonaných dôkazov označil za účelové tvrdenia jej právneho zástupcu o dôvodoch jej uznania dlhu, z ktorých žalovaný 1/ uznanie dlhu nepodpísal a rovnako tvrdenia, ktorými spochybnil výpoveď svedka K. a tým bez akéhokoľvek odôvodnenia označil za účelovú celú argumentáciu účastníka konania, keď vôbec neuviedol, prečo sa nezaoberal argumentami žalobkyne o tom, že zmluva o pôžičke bola fiktívna, urobená dodatočne, takže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočné, nepresvedčivé, nepreskúmateľné a arbitrárne, a tým podľa ustálenej judikatúry trpí tzv. inou vadou konania. 4. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedla, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi odvolania a argumentami uvádzanými žalovanou 2/, keď jej výhrady proti napadnutému rozhodnutiu považuje za skutkovo dôvodné, vecne správne, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 5. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedol, že sa nestotožňuje s dôvodmi jej odvolania, nakoľko súd prvej inštancie riadne a dostatočne vykonal dokazovanie, úplne zistil skutkový stav veci a dospel k správnym skutkovým zisteniam a následne k správnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že považuje nárok žalobkyne uplatnený v žalobe, ktorý uznala iba žalovaná 2/ (dcéra žalobkyne a jeho bývala manželka) čo do právneho dôvodu jeho vzniku a výšky za nedôvodný, v rozpore so skutkovým a právnym stavom, ktorý bol uplatnený účelovo konaním žalovanej 2/ a žalobkyne v zhode proti nemu za účelom jeho poškodenia tak po psychickej, ako i po finančnej stránke. Poukázal na skutočnosť, že kúpnu cenu podľa článku IV. kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005 uzavretou so žalovanou 2/, ako kupujúcimi, vyplatili za predaj nehnuteľnosti žalobkyni, ako predávajúcej, vo výške 3.400.000,- Sk v hotovosti k jej rukám, skutočnosť ktorú potvrdila sama žalobkyňa článkom IV. bod 3 kúpnej zmluvy, nakoľko v opačnom prípade by žalobkyňa využila všetky jej zákonom priznané práva veriteľa a pristúpila by k uplatneniu tejto jej nesplatenej pohľadávky voči nemu a žalovanej 2/ súdnou cestou skôr, a to predovšetkým počas plynutia trojročnej premlčacej doby vzťahujúcej sa na takýto jej údajný nárok. Uviedol, že žalobkyňa prijatie kúpnej ceny nehnuteľnosti v celej výške v hotovosti potvrdila svojim podpisom na kúpnej zmluve a túto skutočnosť potvrdili vlastnoručnými podpismi aj žalovaní 1/ a 2/ na tejto zmluve, pričom z článku VI. kúpnej zmluvy vyplýva, že všetci účastníci zmluvy zmluvným podmienkam porozumeli, vyjadrujú skutočnú, slobodnú a vážnu vôľu v čase podpisu zmluvy, takže žalobkyňa prevzala kúpnu cenu nehnuteľnosti od žalovaných 1/ a 2/ pri podpise kúpnej zmluvy, čo aj potvrdila svojim podpisom, osvedčeným notárom. Uviedol, že žalobkyňa ako jediný dôkaz, preukazujúci jej tvrdenie, že jej kúpna cena za nehnuteľnosť nebola zaplatená pri podpise zmluvy, predložila iba Dohodu o uznaní dlhu údajne uzavretú dňa 16. 05. 2006 medzi ňou a žalobkyňou 2/, ktorá ako dlžník (za trvania manželstva so žalovaným 1/) uznala dlh voči žalobkyni, teda svojej matke ako veriteľovi vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur) titulom nezaplatenej kúpnej ceny nehnuteľnosti podľa uvedenej kúpnej zmluvy, avšak v roku 2006 neexistoval dôvod, pre ktorý by bolo potrebné údajný dlh uznať, v opačnom prípade by bol o tomto dôvode informovaný aj on, keď o uvedenej dohode v rozhodnom čase vedomosť nemal až do doby začatia rokovaní žalovaných 1/ a 2/, ako rozvedených manželov a ich právnych zástupcov ohľadne vyporiadania ich bezpodielového spoluvlastníctva (rok 2010), keď žalovaná 2/, ako jeho vtedajšia manželka, ho v čase podpisu uvedenej dohody o nej neinformovala a nikdy ani nebol vyzvaný na podpis tejto dohody, pričom ani nikdy žalovanej 2/ neudelil súhlas na podpis takejto dohody, k čomu nemal žiaden dôvod, pretože kúpna cena nehnuteľnosti bola vyplatená pri podpise kúpnej zmluvy v celom rozsahu žalobkyni. Poukázal na skutočnosť, že ak by do roku 2010 mal vedomosť o Dohode o uznaní dlhu, dovolal by sa v zákonnej premlčacej lehote jej relatívnej neplatnosti s tým, že odchod žalovanej 2/ zo spoločnej domácnosti v roku 2008 spolu s deťmi, ich rozvod a neúspešné snahy o uzavretie dohody o vyporiadaní BSM, následné prebiehajúce súdne konanie o vyporiadanie BSM, súdne konanie o úprave styku s deťmi, podané viaceré trestné oznámenia na jeho osobu, prehĺbili antipatiu žalobkyne, ako jeho bývalej svokry voči nemu, ako bývalému zaťovi a takáto situácia bola dôvodom konania žalobkyne v zjavnej a účelovej súčinnosti so žalovanou 2/ k účelovému uplatneniu neexistujúceho peňažného nároku, na základe predmetnej Dohody o uznaní dlhu. Uviedol, že sa domnieva a nasvedčujú tomu všetky okolnosti, ako i doterajší postup žalobkyne a žalovanej 2/, že niekedy v období definitívneho rozvratu jeho manželstva so žalovanou 2/ (rok 2008 a 2009) došlo v skutočnosti k účelovému uzavretiu Dohody o uznaní dlhu medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ s cieľom žalovanú 2/ zaťažiť (čo do pasív) a následne aj postihnúť exekúciou (takýmto vysokým peňažným záväzkom/dlhom voči jej matke) jediný spoločný nehnuteľný majetok žalovaných 1/ a 2/ patriaci do ich ešte nevyporiadaného BSM, pričom s odstupom času a po zhodnotení všetkých okolností týkajúcich sa majetkových pomerov v jeho rodine a žalobkyne, má za to, že žalovaná 2/ a žalobkyňa realizovali ešte za trvania jeho manželstva so žalovanou 2/, ale s možnosťou jeho blízkeho rozvratu, viaceré prevody nehnuteľností (byt na S. B. Č.. X C. D., chata v obci C. na K., D. na K. B. Č.. XX C. D.) z BSM, resp. z výlučného vlastníctva žalovanej 2/ do vlastníctva žalobkyne a jej ostatných príbuzných v priamom rade, v snahe vylúčiť ho z majetkovej účasti na tomto nehnuteľnom majetku titulom dedenia v prípade jeho smrti. Uviedol, že jediným a základným dôkazom zaplatenia kúpnej ceny nehnuteľnosti je samotná kúpna zmluva zo dňa 29. 11. 2005, z čoho je zrejmé, že v čase uzavretia Dohody o uznaní dlhu tento neexistoval a preto je Dohoda zo dňa 16. 05. 2016 zo strany žalovanej 2/ voči žalobkyni v hrubom nepomere s článkom IV. bod 3 predmetnej kúpnej zmluvy, v ktorom je výslovne a zhodne uvedené, ako aj vlastnoručne podpísané žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, že kúpna cena nehnuteľnosti bola zaplatená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy žalobkyni, pričom kúpna zmluva bola uzavretá slobodne, vážne, takže nebol dôvod na uznávanie dlhu, navyše bez jeho vedomosti, keď z uvedeného vyplýva, že v týchto zásadne odporujúcich prejavoch vôle žalobkyne (ako predávajúcej a veriteľa) a žalovanej 2/ (ako kupujúcej a dlžníka) v kúpnej zmluve a následne v Dohode o uznaní dlhu spočíva objektívna pochybnosť ohľadne slobodného, vážneho, určitého a zrozumiteľného prejavu ich vôle pri právnom úkone - uznaní dlhu, ktorý nesmie svojim obsahom alebo účelom odporovať zákonu, alebo ho obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom, inak je absolútne neplatný, a tieto zákonné náležitosti žalovanej 2/ ako dlžníka pri uznaní dlhu v predmetnej Dohode o uznaní dlhu, vzhľadom na jej pôvodný prejav pri uzatváraní kúpnej zmluvy, nie sú splnené. Uviedol, že v konaní sa dovolával absolútnej neplatnosti právneho úkonu - uznania dlhu z dôvodu jeho rozporu s ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, keď aj napriek uznaním založenej vyvrátiteľnej domnienke o existencii dlhu v čase jeho uznania dlžníkom, mu Občiansky zákonník priznáva ako dotknutej osobe právo dovolať sa okrem relatívnej neplatnosti aj absolútnej neplatnosti uznania dlhu žalovanou 2/ aj z iných dôvodov ako je samotná neexistencia uznaného dlhu a stotožnil sa so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorý ako prejudiciálnu otázku riešil absolútnu neplatnosť Dohody o uznaní dlhu, ako aj s tým, že prihliadol na ním vznesenú námietku premlčania voči nároku žalobkyne, nakoľko kúpnu cenu za nehnuteľnosť zaplatili žalovaní 1/ a 2/ z peňažných prostriedkov, ktoré zabezpečil on z peňažnej pôžičky poskytnutej mu obchodnou spoločnosťou MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., na základe písomne uzavretej zmluvy o pôžičke zo dňa 23. 11. 2005, pričom poskytnuté peňažné prostriedky tejto spoločnosti vrátil a tieto skutočnosti preukázal Zmluvou o pôžičke, výpoveďou svedka X.. X. K., ako i jeho písomným vyhlásením zo dňa 03. 01. 2014. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne a žalovanej 2/, že uvedená obchodná spoločnosť od roku 2005 do roku 2009 vo svojom účtovníctve neevidovala jeho pôžičku z dôvodu, že táto pôžička vo výške 3.500.000,- Sk bola riadne vykázaná v účtovnej evidencii tejto spoločnosti na účte 067 - ostatné pôžičky a aj v účtovnej závierke v Súvahe zostavenej ku dňu 31. 12. 2005 v riadku 028 - ostatný dlhodobý finančný majetok, keď táto spoločnosť mala a evidovala v účtovnej evidencii dostatok peňažných prostriedkov z vlastnej činnosti ako aj z cudzích zdrojov, ktoré postačovali na poskytnutie pôžičky a dohodnutý úrok z pôžičky bol zaúčtovaný v roku 2009 na účte 668 - ostatné finančné výnosy, vo Výkaze ziskov a strát za rok 2009 v riadku 42 vo výške 16.298 eur, pričom obchodná spoločnosť neevidovala predmetnú pôžičku vo výkaze CASH FLOW na riadku 36 len preto, že nemala v zmysle všeobecných záväzných predpisov povinnosť overenia účtovnej závierky audítorom a ani nevyhotovovala prehľad peňažných tokov - CASH FLOW požadovaný k overeniu účtovnej závierky audítorom s tým, že išlo o zákonný postup. Poukázal na skutočnosť, že účtovné postupy uvedenou obchodnou spoločnosťou ako veriteľom a jej externou účtovnou firmou a výhrady k nim zo strany žalobkyne nemajú žiaden vplyv na preukázaný fakt, že uvedená spoločnosť mu skutočne poskytla pôžičku, pričom žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala opak. Uviedol, že pôžičku obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o. vrátil z peňažných prostriedkov, ktoré mu v roku 2006 poskytla Tatra banka, a.s. v zmysle zmluvy o úvere a peňažné prostriedky ním získané zo zhodnotenia týchto peňažných prostriedkov z úveru v roku 2006 až 2008 prostredníctvom viacerých sporiacich a investičných produktov Tatra banky, a.s., ako aj jeho príjmy z jeho zárobkovej činnosti v rozhodnom období, keď dostatok finančných prostriedkov preukázal výpismi zo svojich bankových účtov a termínovaných účtov vedených v Tatra banke, a.s. Namietol, že jeho vzťah so svedkom X.. X. K. nepoprel on, ani tento svedok, poznajú sa, majú kamarátsky vzťah, ktorý sa vyvinul zo sprostredkovanej a bežnej známosti, pričom v priebehu konania oznámil uvedenému svedkovi, že ho navrhne vypočuť ako svedka a požiadal ho, aby sa na súd prvej inštancie dostavil, avšak nikdy mu nepovedal ako má v tejto veci vypovedať pred súdom, ani v jeho prospech a nestotožnil sa s tvrdením žalovanej 2/ v jej odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav, keď nevypočul svedkov navrhnutých žalobkyňou, a to X.. K.. Z. O. X.. S.. K., nakoľko tieto osoby neboli prítomné pri vyplatení kúpnej ceny nehnuteľnosti v hotovosti žalobkyni zo strany žalovaných 1/ a 2/, z čoho vyplýva, že tieto osoby mohli vypovedať o skutočnostiach, ktoré sa mohli dozvedieť sprostredkovane od žalobkyne a žalovanej 2/, z dôvodu ktorého by ďalšie navrhnuté dokazovanie bolo nadbytočné a nehospodárne. Uviedol, že odvolanie proti napadnutému rozsudku podala plne úspešná žalovaná 2/ a nie sama žalobkyňa, keď dôvodom na takýto postup z ich strany môže byť aj povinnosť žalobkyne zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, pričom podaním odvolania žalovanou 2/ proti napadnutému rozhodnutiu vznikla špecifická situácia, ktorá sa prieči základným princípom právnej logiky a zásadám občianskoprávneho sporového konania, nakoľko zamietnutím žaloby o zaplatenie tak vysokej peňažnej sumy je nespokojná len jedna strana sporu, a to žalovaná 2/, čo sa dá vysvetliť iba tým, že medzi ňou a žalobkyňou existuje blízky príbuzenský vzťah (matka a dcéra) a spoločný zámer týchto dvoch, inak proti sebe stojacich strán sporu, s cieľom ho poškodiť (bývalý zať žalobkyne a bývalý manžel žalovanej 2/) na jeho právach, oprávnených záujmoch a hlavne majetku, ktorý nadobudol za trvania manželstva so žalovanou 2/. 6. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že je po obsahovej stránke zhodné s časovo skorším odvolaním podaným žalovanou 2/ a je odlišné len svojou úpravou a formátovaním a navrhol napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a priznať mu náhradu trov konania. Uviedol, že považuje nárok žalobkyne uplatnený v žalobe, ktorý uznala iba žalovaná 2/ (dcéra žalobkyne a jeho bývala manželka) čo do právneho dôvodu jeho vzniku a výšky za nedôvodný, v rozpore so skutkovým a právnym stavom, ktorý bol uplatnený účelovo konaním žalovanej 2/ a žalobkyne v zhode proti nemu za účelom jeho poškodenia po psychickej, aj finančnej stránke, pretože kúpnu cenu podľa článku IV. kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005 spoločne so žalovanou 2/, ako kupujúci, vyplatili za predaj nehnuteľnosti žalobkyni, ako predávajúcej, vo výške 3.400.000,- Sk v hotovosti k jej rukám, skutočnosť, ktorá je potvrdená práve uvedeným článkom kúpnej zmluvy. Poukázal na to, že uzavretie Dohody o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2006 medzi žalobkyňou, ako veriteľom a žalovanou 2/ bolo účelové z ich strany voči nemu ako bývalému zaťovi a bývalému manželovi s cieľom žalovanej 2/ zaťažiť a následne aj postihnúť exekúciou jediný spoločný majetok žalovaných 1/ a 2/ patriaci do ešte nevyporiadaného BSM, keď uznanie dlhu žalovanou 2/ voči žalobkyni v Dohode o uznaní dlhu je v hrubom rozpore s článkom IV. bod 3. kúpnej zmluvy, v ktorom je výslovne a zhodne uvedené, ako aj vlastnoručne podpísané žalobkyňou a žalovanými 1/ a 2/, že kúpna cena nehnuteľnosti bola zaplatená v hotovosti pri podpise tejto zmluvy žalobkyni, ako predávajúcej zo strany žalovaných 1/ a 2/, ako kupujúcich, pričom kúpna zmluva bola uzavretá slobodne, vážne a preto nebol dôvod na uznávanie dlhu, navyše bez jeho vedomosti. Uviedol, že z uvedeného vyplýva, že v týchto zásadne odporujúcich prejavov vôle žalobkyne (ako predávajúcej a veriteľa) a žalovanej 2/ (ako kupujúcej a dlžníka) v kúpnej zmluve a následne v Dohode o uznaní dlhu spočíva objektívna pochybnosť ohľadne slobodného, vážneho, určitého a zrozumiteľného prejavu ich vôle pri právnom úkone - uznaní dlhu žalovanej 2/ voči žalobkyni. Žalovaný 1/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne ďalej uviedol, že sa v konaní dovolával absolútnej neplatnosti právneho úkonu - uznania dlhu z dôvodu jeho rozporu s ust. § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ktorého tvrdenie žalobkyne a žalovanej 2/ v ich odvolaniach, že všetci účastníci konania uvažovali v súvislosti s Dohodu o uznaní dlhu maximálne o možnosti dovolania sa relatívnej neplatnosti nie je pravdivé, nakoľko o tejto možnosti už v čase uzavretia uvedenej dohody uvažovala iba žalobkyňa a žalovaná 2/, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že o Dohode o uznaní dlhu sa dozvedel až pri rokovaniach ohľadom uzavretia dohody o vyporiadaní BSM so žalovanou 2/, t. j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby stanovenej Občianskym zákonníkom, a nakoľko je podľa obsahu a dôvodu odvolanie žalobkyne zhodné s odvolaním žalovanej 2/ proti napadnutému rozhodnutiu, poukázal na svoje písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovanej 2/. 7. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ k odvolaniu žalobkyne a k odvolaniu žalovanej 2/ uviedla, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného 1/ uvádzanými v jeho vyjadrení z dôvodu, že z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že záujem na výsledku sporu nie je a ani nemôže byť dôkazom o zámernosti a účelovosti postupu pri právnych a faktických úkonoch žalovanej 2/, ktoré predchádzali podaniu žaloby a že nedošlo k úhrade kúpnej ceny, ktorej nezaplatenie bolo platným právnym úkonom, ktorý dlžník uznal, pričom skutočnosť uvedená v článku IV. bod 3. Kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005 nepreukazuje, že naozaj došlo k reálnemu odovzdaniu kúpnej ceny, keď jej neuhradenie bolo potvrdené Dohodou o uznaní dlhu, ktorú v konaní predložila, a ktorej pravosť potvrdila aj žalovaná 2/. Uviedla, že Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2016 je právny úkon vykonaný podľa ust. § 145 Občianskeho zákonníka, z ktorého sú povinní obaja žalovaní 1/ a 2/, keď zo žiadneho ustanovenia zákona nie je zrejmé, že bez podpisu žalovaného 1/ na tejto dohode, je tento právny úkon absolútne neplatný a súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ani neuviedol ustanovenie Občianskeho zákonníka, z ktorého mal túto absolútnu neplatnosť vyvodiť, pričom iba poukázal na ust. § 36 a nasl., a preto namietaná absolútna neplatnosť uvedenej dohody nie je dôvodná, pretože ide o právny úkon, ktorý spĺňa náležitosti platného právneho úkonu, má písomnú formu, je v nej vyjadrený prísľub dlh zaplatiť, dôvod a výška dlhu, prejav vôle v ňom uznať dlh voči nej z dôvodu neuhradenia kúpnej ceny je jednoznačne určitý, bol urobený slobodne a vážne, v súlade so zákonom a dobrými mravmi. Poukázala na skutočnosť, že podpisom Dohody o uznaní dlhu s následkami podľa § 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo potvrdené, že kúpna cena žalovanými 1/ a 2/ uhradená nebola, čím došlo k úspešnému popretiu neplatnej kvitancie uvedenej v kúpnej zmluve a k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie záväzku v čase jeho uznania. Uviedla, že žalovaná 2/, ktorá koná spoločne a nerozdielne so žalovaným 1/ potvrdila, že k úhrade kúpnej ceny nedošlo, dlh uznala a teda sa predpokladá, že dlh v čase uznania trval, a to aj bez súhlasu, resp. podpisu žalovaného 2/, ako druhého manžela. Poukázala na skutočnosť, že pre existenciu dlhu v dôsledku jeho uznania platí zákonná domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku a preto mal mať súd prvej inštancie podľa § 133 O. s. p. existenciu záväzku žalovaných 1/ a 2/ za preukázanú, pretože v konaní opak najavo nevyšiel, z čoho vyplýva, že ani nemal posudzovať existenciu pôvodného záväzkového vzťahu, ale len vychádzať z toho, či bola v konaní vyvrátená domnienka, podľa ktorej záväzok v čase uznania trval. Uviedla, že prvoinštančný súd uznanie dlhu posúdil ako absolútne neplatné v rozpore s tvrdeniami strán sporu, pričom aj sám žalovaný 1/ považoval toto uznanie za relatívne neplatný právny úkon a jeho relatívnej neplatnosti sa v podaní zo dňa 28. 11. 2012 dovolal, voči čomu ale úspešne vzniesla námietku premlčania, avšak súd prvej inštancie bez bližšieho zdôvodnenia iba poukázal na § 36 a nasl. Občianskeho zákonníka, uznanie dlhu vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon a v rozpore so zákonom konštatoval, že na platnosť tohto právneho úkonu boli potrebné podpisy oboch manželov. Za nepravdivé označila tvrdenie žalovaného 1/, že sa dovolával absolútnej neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2016 už vo svojom prvom písomnom podaní vo veci s tým, že tvrdením o zámernosti, účelovosti údajného spoločného postupu žalovanej 2/ a jej, chcel iba odpútať pozornosť od merita veci. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dôvody žalovanou 2/ uvedené v jej odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie sú skutkovo dôvodné, vecne správne, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré boli potrebné na zistenie skutkového stavu veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného 1/, že ako predávajúca, ktorá mala splatnú peňažnú pohľadávku z dôvodu nevyplatenia kúpnej ceny, by pri bežnej starostlivosti a opatrnosti veriteľa využila všetky jej zákonom priznané práva a k uplatneniu nesplatenej peňažnej pohľadávky by pristúpila skôr, nakoľko však zohľadnila rodinné vzťahy medzi stranami sporu, dané riešenie by bolo veľmi radikálne a mohlo spôsobiť ich narušenie s tým, že uznanie dlhu je zabezpečovací inštitút, ktorý sa javil ako vhodný prostriedok pre posilnenie jej pozície ako veriteľa. Uviedla, že v čase údajnej pôžičky, ktorú mala obchodná spoločnosť MANAGEMENT SLOVAKIA s.r.o. poskytnúť žalovanému 1/ dňa 23. 11. 2005, mali všetky strany sporu dobré vzťahy, avšak žalovaná 2/ ako vtedajšia manželka žalovaného 1/ o nej žiadnu vedomosť nemala, žalovaný 1/ ju o nej neinformoval, zmienil sa o nej až v tomto konaní, keď žalovaní 1/ a 2/ si za účelom úhrady kúpnej ceny vybavovali úver, pričom žalovaný 1/ nepreukázal, že mu uvedená obchodná spoločnosť finančné prostriedky vo výške 3.500.000,- Sk poskytla, že s týmito peňažnými prostriedkami disponoval v danom čase a že ju aj vrátil, z čoho vyplýva, že ani nevyvrátil zákonnú domnienku založenú uznaním dlhu, ako i jej tvrdenie a žalovanej 2/, že k úhrade kúpnej ceny nedošlo. Namietla, že súd prvej inštancie tým, že nevykonal navrhnuté dôkazy - výsluch svedkov X.. K. Z., N.. O. X.. S. K., neúplne zistil skutkový stav veci, a ani nevykonal dokazovanie týkajúce sa konkrétnejšieho preskúmania majetkových pomerov žalovaného 1/, resp. jeho finančných prostriedkov na podúčtoch a využívania jeho sporiacich a investičných produktov v období od 01. 05. 2006 do 30. 09. 2009, keď z výpisov z jeho účtov vyplývali presuny finančných prostriedkov. Uviedla, že predložila dostatočné množstvo dôkazov, informácií a argumentov na to, aby jej bol priznaný ňou uplatňovaný nárok, ktorý súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil z hľadiska skutkovej stránky a aj právneho posúdenia veci. 8. Žalovaná 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu a k vyjadreniu žalovaného 1/ k jej odvolaniu uviedla, že sa pridržiava svojich argumentov v podanom odvolaní v celom rozsahu s tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ako i nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazu, výsluchu svedka pre jeho kamarátsky vzťah so žalovaným 1/, ktorý svedka ešte pred pojednávaním kontaktoval a preto jediným relevantným dôkazom týkajúcim sa údajnej pôžičky, ostáva iba účtovná dokumentácia obchodnej spoločnosti MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., z ktorej vyplynulo, že žiadnu pôžičku žalovanému 1/ neposkytla. Uviedla, že prvoinštančný súd sa nezaoberal dôkazmi preukazujúcimi skutočnosť, že žalovaný 1/ kúpnu cenu žalobkyni za predaj bytu nezaplatil a s touto skutočnosťou sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal, najmä s tým, že podľa žalovaného 1/ mal kúpnu cenu žalobkyni zaplatiť v hotovosti pri podpise zmluvy v byte na Jelšovej ul. č. 3 v Bratislave, avšak kúpna zmluva bola podpísaná na notárskom úrade s tým, že žalovaný 1/ sa účelovo dovolával absolútnej neplatnosti Dohody o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2006, pričom na súde prvej inštancie namietol jej relatívnu neplatnosť, avšak vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany žalobkyne, nebol žalovaný 1/ úspešný v otázke relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Namietla, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v otázke posúdenia platnosti uvedenej dohody je absolútne nedostatočné z dôvodu, že jeho adresáti sa nemajú ako dozvedieť, prečo súd prvej inštancie, v rozpore s relevantnými zákonnými ustanoveniami, ustálenou judikatúrou a aj očakávaním strán sporu, dospel k záveru, že uvedená dohoda je absolútne neplatným právnym úkonom. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. septembra 2016 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli právni zástupcovia strán sporu upovedomení zákonným spôsobom. 10. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.). 11. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 12. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. 13. V posudzovanej veci je predmetom sporu nárok žalobkyne na zaplatenie istiny 112.859,32 eur s príslušenstvom titulom nevyplatenia kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti - bytu nachádzajúceho sa na Jelšovej ul. č. 3 v Bratislave žalovanými 1/ a 2/, ako kupujúcimi, žalobkyni, ako predávajúcej, podľa článku IV. bod 3. Kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, z dôvodu ktorého žalobkyňa, ako veriteľ a žalovaní 1/ a 2/, ako dlžníci uzavreli dňa 16. 05. 2006 Dohodu o uznaní dlhu, ktorú podpísala žalobkyňa a žalovaná 2/. 14. Podľa § 558 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. 15. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie dlhu je zabezpečovacím inštitútom, ktorého podstatou je založenie právnej domnienky existencie dlhu v čase jeho uznania. Dohoda o uznaní dlhu je akcesorickým právnym úkonom vo vzťahu k pôvodnému záväzkovému vzťahu a účastníkmi dohody sú dlžník a veriteľ už existujúceho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého uznávaný dlh vznikol. Dlh, ktorý sa má uznávacím prejavom uznať, môže vzniknúť na základe právnej skutočnosti (napr. povinnosť zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy) medzi dlžníkom a veriteľom. Právny dôvod vzniku dlhu musí spočívať na platnom právnom úkone alebo zákonom aprobovanej právnej skutočnosti; inak by bola následne uzavretá zmluva o uznaní dlhu neplatná. Uznanie dlhu okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony pre svoju platnosť vyžaduje písomnú formu, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky a listina o uznaní dlhu musí byť dlžníkom podpísaná, takže dohoda o uznaní dlhu musí zodpovedať všetkým náležitostiam platného právneho úkonu. Uznanie dlhu len jedným z manželov môže zaväzovať aj oboch manželov, ak ide o ich spoločný dlh a ak taký úkon možno u nich považovať za bežnú vec. 16. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 17. Z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že náležitosťou právneho úkonu je okrem iného aj vážnosť vôle, pričom právny úkon je urobený vážne, ak vôľa smeruje naozaj k urobeniu právneho úkonu. 18. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 19. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že právny úkon môže byť v rozpore so zákonom buď svojim obsahom alebo účelom. Z hľadiska absolútnej neplatnosti právneho úkonu je dôležitý výsledok konania, t. j. nedovolenosť právneho úkonu (rozpor so zákonom), nie pohnútka či iné okolnosti, ktoré viedli k vzniku právneho úkonu. Tieto okolnosti môžu mať právny význam iba z hľadiska ust. § 37 (vada vôle, resp. predmetu právneho úkonu), § 38, § 49 a § 49a Občianskeho zákonníka. K obchádzaniu zákona dochádza v prípade, keď právny úkon nie je síce v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojim účelom jeho ciele a zmysel obchádzajú. 20. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 16. 05. 2006 uzavretá medzi žalobkyňou, ako veriteľom, a žalovanými 1/ a 2/, ako dlžníkmi, ktorú podpísali iba žalobkyňa a žalovaná 2/, je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že uvedená dohoda bola uzavretá v čase, keď nebol dôvod na uznanie dlhu zo strany dlžníkov - žalovaných 1/ a 2/, nakoľko kúpna cena za predaj nehnuteľnosti bola žalobkyni vyplatená pri podpise kúpnej zmluvy žalovanými 1/ a 2/, ako to vyplýva z článku IV. bod 3. kúpnej zmluvy, z čoho je zrejmé, že absentovala vážnosť vôle žalobkyne a žalovanej 2/ pri právnom úkone - Dohode o uznaní dlhu, ktorý bol z ich strany urobený spôsobom a za okolností, ktoré vyvolávajú pochybnosti spočívajúce v tom, že medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ je príbuzenský pomer (žalobkyňa je matka žalovanej 2/), v čase uznania dlhu boli žalovaní 1/ a 2/ manželia a v prípade, ak by skutočne existoval dlh, ktorý je predmetom tejto dohody, nemal by žalovaný 1/, ktorý bol v tom čase zaťom žalobkyne, dôvod túto dohodu nepodpísať. 21. Odvolací súd zároveň uvádza, že právny úkon - uvedená Dohoda o uznaní dlhu obchádza zákon z dôvodu, že z ust. § 558 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyplýva, že dlh v čase svojho uznania musí existovať, avšak v posudzovanej veci dlh, ktorý je predmetom uvedenej dohody neexistoval, keď tak ako je uvedené vyššie, kúpna cena za predaj nehnuteľnosti bola žalobkyni zaplatená pri podpise kúpnej zmluvy, nakoľko žalobkyňa v konaní nepreukázala právne relevantným spôsobom, že pri podpise kúpnej zmluvy, jej kúpna cena vyplatená nebola, t. j. žalobkyňa dôkazné bremeno neuniesla. 22. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka, písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé. 23. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že podpis je ďalšou pojmovou náležitosťou písomnej formy prejavu, ktorý platí až od podpisu a bez podpisu sa písomný právny úkon považuje za neplatný právny úkon. 24. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie poukazuje aj na to, že Dohoda o uznaní dlhu mala byť podpísaná oboma dlžníkmi - žalovanými 1/ a 2/, keďže k jej uzavretiu došlo za trvania ich manželstva, avšak túto dohodu podpísala iba žalovaná 2/, pričom podľa ust. § 145 Občianskeho zákonníka môže síce bežné veci týkajúce sa spoločných vecí vybavovať každý z manželov, ale v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, keď v danom prípade uzavretie Dohody o uznaní dlhu vo výške 112.859,32 eur (3.400.000,- Sk) nie je obvyklou správou spoločného majetku, pretože ide o právny úkon, ktorý enormne zaťažuje spoločný majetok oboch manželov, ktorý môže byť postihnutý exekúciou. 25. K tvrdeniu žalobkyni v podanom odvolaní, že jej kúpna cena za predaj nehnuteľnosti nebola žalovanými 1/ a 2/ vyplatená pri podpise kúpnej zmluvy, považuje odvolací súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa článku IV. bod 3. Kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005 sa žalobkyňa, ako predávajúca, dohodla so žalovanými 1/ a 2/, ako kupujúcimi na splatení kúpnej ceny vo výške 3.400.000,- Sk (112.859,32 eur) tak, že kupujúci uhradili dohodnutú kúpnu cenu predávajúcej v hotovosti pri podpise tejto zmluvy, ktorú skutočnosť potvrdila predávajúca svojim podpisom na tejto zmluve, pričom podľa článku VI. kúpnej zmluvy, účastníci zmluvy vyhlásili, že si zmluvu prečítali, vyhlásili, že jej ustanoveniam rozumejú, uzatvorili ju slobodne, bez nátlaku, že je pre nich vzájomne výhodná, čo potvrdili svojimi podpismi, z čoho vyplýva, že v prípade, ak by žalobkyni kúpna cena za nehnuteľnosť vyplatená nebola, nepodpísala by uvedenú kúpnu zmluvu, resp. by mohla vyhlásiť, že kúpna cena bude vyplatená dodatočne s uvedením spôsobu a lehoty jej zaplatenia, keď žalobkyňa, ktorá je spôsobilá na právne úkony, si pri uzatváraní kúpnej zmluvy musela byť uvedenej skutočnosti vedomá, nakoľko v prípade, ak by kúpnu cenu pri podpise zmluvy neprevzala, dôvod jej uzavretia nemala a v priebehu prvoinštančného konania ani hodnoverne nevysvetlila, resp. právne relevantným spôsobom vôbec nepreukázala, že je kúpna cena vyplatená dňa 29. 11. 2005 nebola. 26. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobkyne, že žalovaný 1/ nepreukázal, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy dňa 29. 11. 2005 disponoval dostatočným množstvom finančných prostriedkov na zaplatenie kúpnej ceny uvádza, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaná 2/ ako spoludlžník uzavreli dňa 14. 12. 2005 s Tatra bankou, a.s., ako veriteľom, Zmluvu o hypotekárnom úvere č. 2005034980, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi hypotekárny úver vo výške 2.900.000,- Sk (96.262,36 eur) na financovanie nehnuteľnosti - D. Č.. XX, na S. B. Č.. X C. D., keď dňa 23. 11. 2005 uzavrel žalovaný 1/, ako dlžník s obchodnou spoločnosťou MANAGEMENT SERVICE SLOVAKIA s.r.o., IČO: 35 809 086, Trnavská cesta č. 82 Bratislava, ako veriteľom, zmluvu o pôžičke, ktorej predmetom bolo poskytnutie pôžičky vo výške 3.500.000,- Sk spolu so 4 % úrokom ročne, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť najneskôr do 31. 12. 2009 a aj z výpovede svedka X.. X. K., konateľa a spoločníka tejto obchodnej spoločnosti vyplynulo, že so žalovaným 1/ uzavrel uvedenú pôžičku, peniaze mu odovzdal a žalovaný 1/ ich aj vrátil, z čoho je zrejmé, že žalovaný 1/ disponoval v čase uzavretia kúpnej zmluvy finančnými prostriedkami na zaplatenie kúpnej ceny nehnuteľnosti, pričom skutočnosť, že pôžička nebola vedená v účtovnej evidencii uvedenej obchodnej spoločnosti, tak ako konštatoval súd prvej inštancie, nemôže automaticky znamenať, že pôžička žalovanému 1/ poskytnutá nebola, keď si uvedená obchodná spoločnosť nesplnila svoju povinnosť zaevidovať v účtovníctve túto pôžičku a rovnako jej vrátenie. 27. K námietke premlčania vznesenou žalovaným 1/, odvolací súd uvádza, že na platné uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je okrem všeobecných náležitostí (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) potrebné, aby tento jednostranný právny úkon dlžník urobil písomnou formou, vyjadril v ňom prísľub zaplatenia dlhu a uviedol dôvod vzniku dlhu a jeho výške, keď splnením predpokladov uvedených v ust. § 558 Občianskeho zákonníka dochádza k založeniu vyvrátiteľnej právnej domnienky trvania dlhu a sú s ním spojené i právne účinky pretrhnutia premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka a pre vznik domnienky trvania dlhu sa vyžaduje, aby ten, kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel, ale pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu nemá právny následok v podobe tejto domnienky (dôjde však k založeniu plynutia novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 28. V posudzovanej veci žiaden dlh v čase jeho uznania neexistoval, a nakoľko uznaním dlhu nevzniká nový záväzok, a potvrdzuje sa ním už existujúci záväzok v prípade, ak by nebola žalobkyni vyplatená kúpna cena podľa kúpnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2005, možnosť domáhať sa jej zaplatenia vo všeobecnej premlčacej lehote, nevyužila. 29. Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 30. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 31. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník z dôvodu, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí rozhodol o trovách konania tak, že o ich náhrade rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O. s. p., keď podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).