Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/177/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312200671 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312200671.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci navrhovateľky: JUDr. Mgr. P. W., F.W. XX, I., zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Cíbikom, Tomášiková 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Okresný úrad Bratislava, Tomášikova 46, Bratislava, o určenie, že pôvodná navrhovateľka W. S. je dedičkou po poručiteľovi F. I., na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 11C/9/2012-103, zo dňa 4.12.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh na určenie, že W. S., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, je dedičkou po poručiteľovi F. I., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že navrhovateľka W. S., narodená XX.X.XXXX, je dedičkou po poručiteľovi F. I., ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľke trovy konania vo výške 100 %. V odôvodnení uviedol, že návrhom doručeným súdu 20.1.2012 sa pôvodná navrhovateľka (W. S.) domáhala určenia, že je dedičkou po poručiteľovi F. I.C. na základe toho, že mala postavenie dediča z titulu jeho družky, nakoľko s ním žila najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti ako druh a družka a z toho dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť; uhrádzala náklady na bývanie, vykonávala domáce práce, zabezpečovala a pripravovala jedlo. Poručiteľ bol poberateľom plného invalidného dôchodku od roku 1959 a nepracoval, taktiež prekonal náhle cievne príhody, po autonehode mal operované bedrové kĺby, trpel TBC pľúc a chorobou srdca. Tiež prispievala na zdravotnícke potreby a lieky poručiteľa, nakoľko jeho príjem a úspory nepostačovali na krytie týchto výdavkov. Uviedla, že po smrti poručiteľa sa ako družka postarala o pohreb a uhradila všetky výdaje s tým súvisiace; pôvodné dedičské konanie po poručiteľovi bolo ukončené uznesením o zastavení konania z dôvodu jeho nemajetnosti. Dňa 3.3.2011 podala návrh na prejednanie dedičstva novoobjaveného majetku, ale odporca jej dedičské právo poprel a preto Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 9.12.2011, sp. zn. 30D/133/2011, jej uložil, aby v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia podala návrh na určenie, že je dedičom po poručiteľovi. Súd prvého stupňa v nadväznosti na § 80 písm. c) O.s.p. a § 175k ods. 2 O.s.p. skonštatoval, že úspešne môže podať určovaciu žalobu len ten, kto má na požadovanom určení naliehavý právny záujem a že v danom prípade pôvodná navrhovateľka nemusí preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko na podanie takéhoto návrhu bola odkázaná v konaní o prejednaní dedičstva. Preto sa ako predbežnou otázkou zaoberal posúdením, či pôvodná navrhovateľka spĺňa zákonné predpoklady, aby mohla byť zaradená do tretej dedičskej skupiny v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka a po vyhodnotení predložených dôkazov v ich vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že pôvodná navrhovateľka uniesla dôkazné bremeno a v konaní preukázala, že spĺňa zákonné predpoklady, aby mohla byť označená za dedičku po poručiteľovi F. I.; dôvodil tým, že už v roku 1999, počas prejednania dedičstva, ju za družku poručiteľa označil jeho známy, O. A., ktorý pred konajúcou notárkou uviedol, že poručiteľ býval u družky W. S. a poznamenal, že v tomto konaní nemohol byť vypočutý, pretože v roku 2003 zomrel. Mal za to, že skutočnosť, že pôvodná navrhovateľka viedla s F. I. spoločnú domácnosť, v konaní potvrdili aj vypočutí svedkovia; nasvedčuje tomu aj fakt, že si zriadili jednu domácnosť a to prepojením ich bytov, ktorú skutočnosť mal v konaní preukázanú. Uviedol, že svedkyňa A. F. sa prisťahovala do domu v máji 1998, F. I. zomrel v E. XXXX, preto jej výpoveď bola vzhľadom na časové obdobie irelevantná. Potvrdila však, že pôvodná navrhovateľka sa o F. I. aj v tom období starala. Svedkyňa A. J. uviedla, že si neboli blízke s pôvodnou navrhovateľkou a stretávala sa s ňou len raz za mesiac, niekedy raz za dva mesiace, preto o jej súkromí nemala vedomosť. Svedkyňa A. P., ktorá v dome býva od roku 2007 potvrdila, že susediace byty W. S. a F. I. boli spojené, pričom uviedla, že to vnímala ako jeden byt, ktorý obývala iba pôvodná navrhovateľka. Súd prvého stupňa vychádzal tiež z výpovedí manželov O. W. a C. W., ktorí potvrdili, že pôvodná navrhovateľka viedla s poručiteľom spoločnú domácnosť, starala sa o neho a žila s ním po dobu najmenej jedného roku pred jeho smrťou a skonštatoval, že túto skutočnosť potvrdila aj ich dcéra P. W.. V nadväznosti na spochybňovanie ich výpovedí odporcom z dôvodu, že W. S. darovala C. W. svoj byt, z čoho odporca dovodil, že svedkovia majú záujem na výsledku sporu, súd prvého stupňa uzavrel, že to svedčí aj o tom, že mali blízky vzťah a práve preto manželia O. W. a C. W. mali informácie o súkromnom živote pôvodnej navrhovateľky, vedeli, ako a s kým žije a mohli sa preto vyjadriť aj o vzťahu medzi ňou a F. I.. K spochybňovaniu zdravotného stavu pôvodnej navrhovateľky odporcom, že nemala vedomosť o prebiehajúcom súdnom spore a o udelenej plnej moci právnemu zástupcovi súd prvého stupňa uviedol, že tieto skutočnosti nemal za preukázané, pretože odporca v konaní nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by smerovali k preukázaniu duševného stavu W. S.; vychádzal preto zo skutočnosti, že nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony a v konaní nebola vypočutá z dôvodu, že prihliadol na lekársku správu ošetrujúceho lekára, podľa ktorej nebola schopná osobne sa zúčastniť pojednávania, ani vypovedať. Návrh na doplnenie dokazovania vykonaním ohliadky predmetného bytu zamietol, nakoľko by dokazovanie neprinieslo žiadnu novú informáciu a považoval za preukázané, že byty boli v minulosti prepojené a inú informáciu by ohliadkou nezískal. Vykonaným dokazovaním mal potom súd prvého stupňa za preukázané, že pôvodná navrhovateľka žila s F. I. najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou (18.11.1998) v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť a je preto dedičkou po poručiteľovi; na uvedenom základe návrhu v zmysle § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 7 O.s.p. a úspešnej pôvodnej navrhovateľke priznal náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že výška náhrady bude po právoplatnosti rozhodnutia priznaná samostatným uznesením. Proti rozsudku podal odporca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. z dôvodu nespôsobilosti pôvodnej navrhovateľky byť účastníkom konania, žiadal konanie zastaviť. Uviedol, že podstatou jeho argumentácie je tvrdenie, že pôvodná navrhovateľka sama pre zlý zdravotný stav nebola procesne spôsobilá byť účastníkom konania, nevedela posúdiť následky svojho konania a súd prvého stupňa ju odmietol vypočuť. Súdu prvého stupňa vyčítal, že rozhodol na základe nevierohodných, nepotvrdených svedeckých výpovedí osôb, ktoré majú záujem na výsledku sporu, nevzal do úvahy elementárne pravidlá správneho ľudského myslenia, nedostatočne zistil skutkový stav a rozhodol na základe účelových tvrdení svedkov, ktoré nepriame dôkazy vylučujú. Mal tak za to, že pôvodná navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno. Uviedol, že pokiaľ existovala spoločná domácnosť medzi W. S. a F. I., mala existovať najmenej jeden rok pred smrťou nebohého, teda XX.XX.XXXX až XX.XX.XXXX, v byte č. XX do 7.2.2005 vlastnenom pôvodnou navrhovateľkou a v susednom byte č. 12, dodnes vedenom na LV č. XXXX v okrese I. U., k.ú. E. A., na meno F. I.. Ozrejmil, že pojmovým znakom spoločnej domácnosti je legálna definícia podľa § 115 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej kľúčovým pojmom je trvalé spolužitie; trvalosť spolužitia nie je daná dĺžkou jeho faktického trvania, ale zhodou úmyslu všetkých zúčastnených osôb trvalo spolu žiť. Odmietol tvrdenie o prepojení bytov, lebo je založené na svedeckých výpovediach pokrvne prepojených osôb v konaní vystupujúcich svedkov C. W.C., O. W. a P. W.. Mal za to, že spoločné uhrádzanie nákladov návrh nepreukázal a nepotvrdil to nik z uhradzovateľov spoločných nákladov. Dôvodil, že predložené ústrižky o predpise sústredených platieb obyvateľstva vystavených poštovým podnikom na meno F. I. nie sú dôkazom o tom, že ich zaplatila pôvodná navrhovateľka. K jej tvrdeniam, že na úhradu kúpnej ceny bytu č. XX podľa zmluvy V-45107/97 zo 17.11.1999 poskytla poručiteľovi potrebnú sumu a údajne žila v domnení, že byt jej vlastnícky patril, uviedol, že v čase smrti F. I. vlastnícke právo nebolo v katastri vložené v jeho prospech, existovala len zmluva o prevode vlastníctva bytu a vklad do katastra bol povolený až po roku od smrti F. I., ktorý zomrel bez zanechania zákonných alebo závetných dedičov. Poukázal na to, že konanie o dedičstve vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 22D/951/1998 bolo zastavené a ako vyplýva z dedičského spisu, pôvodná navrhovateľka nebola účastníčku konania. Pozastavil sa nad pravdivosťou tvrdenia, že viedli spoločnú domácnosť a (pritom) svoje prípadné majetkové práva v dedičskom konaní si pôvodná navrhovateľka neuplatnila a uplatnila ich až v roku 2011. Poprel existenciu spojenia bytov dverným otvorom, nakoľko prípustnosť jeho zhotovenia z archívu vtedajšieho stavebného úradu - Okresného úradu Bratislava III sa nepotvrdila, keďže v registratúrnych záznamoch sa žiadne podanie k tejto veci za obdobie rokov 1994 - 2005 nenachádza. Nesúhlasil s argumentáciu súdu prvého stupňa, že ohliadkou bytu by sa zistilo len to, čo vyplynulo z obrazových záznamov založených do spisu, pretože predložené fotografie z bytu považoval za vopred uvážené kroky, ktoré ich zhotoviteľ mienil v budúcnosti použiť ako dôkaz súčasných tvrdení. Nevidel žiadny logický dôvod, aby si niekto v rokoch 1994 - 1998 zaznamenával obrazové snímky svojej domácnosti a to najmä všedných kusov nábytku a zariadenia domácnosti a nakoľko predložené snímky neboli konfrontované, nevyjadrujú vecnú spojitosť. Pôvodná navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné pre úplné zistenie skutkového stavu, po zhodnotení dôkazov jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti dospel k správnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu. Trvalé spolužitie spravidla predpokladá spoločné bývanie a to bez ohľadu, či sú splnené administratívne podmienky vzťahujúce sa na bývanie (napr. trvalý pobyt, prípadne súhlas so stavebnými úpravami). Mala za to, že v rámci dokazovania bolo preukázané, že spoločná domácnosť s F. I. vznikla v roku XXXX, kedy sa prisťahoval do jednoizbového bytu č. 12, ktorý bol v susedstve s jej bytom a v tomto roku došlo k ich prepojeniu. Skutočnosti, že nájomnú zmluvu uzatvorila v mene poručiteľa, ktorý sa následne nasťahoval do uvedeného bytu a došlo k prepojeniu susediacich bytov do jedného technického bytu, považovala za jednoznačný dôkaz o ich úmysle natrvalo žiť v takto vytvorenej spoločnej domácnosti. Uvedené bolo preukázané a potvrdené svedeckými výpoveďami a predloženými fotografiami vyhotovenými pred a po vykonaní rekonštrukcie bytu č. 11 v roku 2012, kedy došlo k oddeleniu prepojených bytov, pričom stopy prepojenia sú viditeľné ešte aj dnes. Fotografie boli vyhotovené pre účely tohto konania a preto pochybnosti o dôvode a čase ich vyhotovovania sú konštrukcie odporcu. Namietala, že pokiaľ odporca nevieryhodnosť svedkov C. W., O. W. a P. W. odvodzoval od ich záujmu na výsledku sporu, neuviedol, aký záujem by to mal byť a takýto záujem ani nepreukázal. Bola názoru, že v konaní bolo taktiež preukázané aj spoločné uhrádzanie nákladov na potreby domácnosti a to potvrdeniami platieb za služby súvisiace s užívaním bytov a svedeckými výpoveďami; zo svedeckých výpovedí a z predložených listín o majetkových pomeroch poručiteľa (výška invalidného dôchodku, úspory na vkladnej knižke) vyplynulo, že náklady na spoločnú domácnosť boli uhrádzané spoločne. Taktiež považovala za preukázané, že vzhľadom na zdravotný stav poručiteľa, okrem riadnej starostlivosti o spoločnú domácnosť v zabezpečovaní bežných potrieb jej členov, zabezpečovala aj nadštandardnú starostlivosť o zdravotný stav F. I.. Jej vzťah s poručiteľom sa tak z hľadiska citového, mravného a hospodárskeho podobal rodinnému vzťahu. Na základe uvedeného nebolo možné dospieť k záveru, že by chcela na vlastné náklady zabezpečovať iba a výlučne starostlivosť o jeho zdravotný stav. Zdôraznila, že ako jeden z dôkazov o tom, že bola družkou poručiteľa, predložila aj potvrdenia o úhrade nákladov súvisiacich s pohrebom poručiteľa, čím chcela deklarovať svoje postavenie družky, lebo v opačnom prípade, by ako suseda, ako ju označuje odporca, nemala potrebu znášať tieto náklady v značnej výške. K procesnej obrane odporcu, ktorý spochybnil jej procesnú spôsobilosť z dôvodu, že má sťažené vyjadrovanie a nebola schopná sa na pojednávanie dostaviť uviedla, že nie je pozbavená ani obmedzená spôsobilosti na právne úkony. K súdom prvého stupňa nevykonanému návrhu na jej výsluch účastníka konania záverom podotkla, že súd je povinný vykonať iba dôkazy, ktorými je možné zistenie skutkového stavu, pričom jej výpoveďou by boli zistené už iba uvádzané skutočnosti; preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď takýto dôkaz nevykonal aj z dôvodu hospodárnosti konania a ďalej poznamenala, že jej postavenie ako družky so zákonným obsahom bolo už preukázané v pôvodnom dedičskom konaní sp. zn. 22D/951/1998, v ktorom ju v rámci predbežného šetrenia poručiteľov známy O. A. označil za družku poručiteľa a uviedol, že poručiteľ F. I. býval u svojej družky; to, že napriek označeniu družky nebola účastníčkou pôvodného dedičského konania, bolo iba z dôvodu pochybenia súdneho komisára a nie jej vinou. Pôvodná navrhovateľka W. S. dňa X.XX.XXXX zomrela. Z osvedčenia o dedičstve vydaného notárom JUDr. A. M. pod sp. zn. 65D/804/2013, D not 85/2013, zo dňa 3.9.2015, ktoré nadobudlo účinky právoplatného uznesenia 19.9.2015, odvolací súd zistil, že jedinou dedičkou zo závetu po nebohej W. S., rod. Š., nar. XX.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX, je JUDr. Mgr. P. W., F. XX, I.. Nakoľko hmotnoprávna povaha predmetu konania nebráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní, odvolací súd v zmysle § 107 ods. 3 O.s.p. v dôsledku univerzálnej sukcesie pokračoval v konaní s dedičkou W. S., JUDr. Mgr. P. W.. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie na pojednávaní v zmysle § 214 ods. 1 písm. a) O.s.p., zopakoval dokazovanie oznámením obsahu založených listín a podrobnými výsluchmi svedkov: A. J., A. F., Ing. A. P., C. W., O. W. a výsluchom JUDr. Mgr. P. W. v procesnom postavení navrhovateľky (§ 213 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie je podané dôvodne. Uznesením Okresného súdu Bratislava III č.k. 30D/133/2011-59, zo dňa 9.12.2011, bolo konanie v dedičskej veci po poručiteľovi F. I. prerušené a pôvodnej navrhovateľke W. S. bola uložená povinnosť podať v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia návrh na určenie, že je dedičom po poručiteľovi. Predmetom konania je na uvedenom základe návrh na určenie, že pôvodná navrhovateľka W. S. je dedičkou po poručiteľovi F. I. na základe tvrdenej skutočnosti, že s ním žila najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť; nakoľko na podanie uvedeného návrhu bola odkázaná súdom v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p., pričom žaloba podaná v zmysle § 175k ods. 2 O.s.p. je žalobou na určenie právnej skutočnosti, u ktorej naliehavý právny záujem vyplýva z právneho predpisu, nebolo ho potrebné v konaní preukazovať, ako to správne skonštatoval aj súd prvého stupňa. Pretože právo na určenie o ktoré v konaní ide, prešlo na právnu nástupkyňu (dedičku) pôvodnej navrhovateľky W. S., záver o splnení procesnej podmienky na požadovanom určení sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na aktuálnu navrhovateľku. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby. Podľa § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak nededí manžel ani žiadny z rodičov, dedia v tretej skupine rovnakým dielom poručiteľovi súrodenci a tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. V zmysle cit. ustanovenia teda dedia v tretej skupine dedičov aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na poručiteľa. Príbuzenský vzťah medzi poručiteľom a takýmto dedičom sa nevyžaduje. Musí však splniť v čase smrti poručiteľa nasledovné podmienky - a) žiť s poručiteľom v spoločnej domácnosti; b) najmenej po dobu jedného roka pred smrťou; c) a z tohto dôvodu sa starať o spoločnú domácnosť alebo byť odkázaný výživou na poručiteľa. Domácnosť v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby, t.j. ide o skutočné trvalé spolužitie dvoch alebo viacerých osôb v spotrebnom spoločenstve. Základným prvkom domácnosti je spoločné uhradzovanie nákladov na potreby jednotlivých členov domácnosti. Kým predpokladom spoločnej domácnosti je spravidla spoločné bývanie, pre splnenie podmienok podľa § 475 ods. Občianskeho zákonníka sa spolužitie vyžaduje. Je potrebné zdôrazniť, že nikto nemôže byť príslušníkom dvoch domácností súčasne, keď spolupatričnosť k jednej domácnosti bráni fyzickej osobe, aby súčasne založila iné spotrebné spoločenstvo. Rovnako preto nikto nemôže žiť v jednom čase v spoločnej domácnosti s poručiteľom a zároveň v spoločnej domácnosti s inou osobou. Ďalším znakom spoločnej domácnosti je trvalosť, pričom o trvalé spolužitie ide iba vtedy, keď spolužitie nie je vopred časovo ohraničené. Pre vznik dedičského práva sa však vyžaduje, aby spoločná domácnosť trvala najmenej po dobu jedného roka, ktorý sa počíta spätne odo dňa smrti poručiteľa a je potrebné, aby v čase smrti poručiteľa spolužitie trvalo. Ďalšou podmienkou je, aby sa spolužijúca osoba z dôvodu faktického spolužitia v spoločnej domácnosti o túto domácnosť starala (alebo bola odkázaná výživou na poručiteľa), t.j. osobnou činnosťou, finančne, či akýmkoľvek iným spôsobom prispievala na udržiavanie tejto domácnosti. Len na základe dočasnej príbuzenskej alebo inej pomoci pri obstarávaní domácnosti za situácie, keď osoba, ktorá sa starala o poručiteľa (i osamelého), nežila s ním v spoločnej domácnosti, dedičný nárok v zmysle ustanovenia § 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevzniká. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. V predmetnej veci pôvodná navrhovateľka W. S. v návrhu na začatie konanie tvrdila, že z titulu družky žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť tým, že uhrádzala náklady na bývanie, vykonávala domáce práce, zabezpečovala a pripravovala jedlo, starala sa aj o poručiteľa samotného, nakoľko ten bol poberateľom invalidného dôchodku a nepracoval a mal vážne zdravotné problémy. Odvolací súd po dôkladnom zvážení všetkých skutkových okolností veci dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania (najmä pokiaľ ide o výsluchy svedkov, v kontexte poznatkov získaných zhodnotením listinných dôkazov, čestných vyhlásení A. J. a A. F. zo 16.5.2011, ktoré sa ukázali byť nepravdivé, zhodnotením obsahu pripojených dedičských spisov sp. zn. 22D/951/1998 a sp. zn. 30D/133/2011) neumožňujú odvolaciemu súdu prijať záver o pravdivosti tohto tvrdenia. Navrhovateľka tak splnila síce povinnosť tvrdenia na skutočnosti zodpovedajúce skutkovým znakom právnej normy (§ 475 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z ktorých odvodzovala svoj úspech v konaní; avšak ňou predložené a označené dôkazy a zhodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí neboli postačujúce na preukázanie vzniku jej dedičského práva po poručiteľovi F. I.. Svedecké výpovede svedkýň A. F. a Ing. A. P. nemajú priamu dôkaznú relevanciu, nakoľko Ing. A. P. sa do bytového domu nasťahovala až v r. 2007, t.j. po smrti poručiteľa a A. F.E. sa sem presťahovala v máji 1998, t.j. 1 roka pred úmrtím poručiteľa; z jej výpovede vyplynulo, že počas života F. I. v byte u W. S. ani nebola. Ohľadom spolužitia W. S. a F. I. v jednej domácnosti vedela iba sprostredkovane od ľudí z bytového domu, od jej kolegyni poštárky K. a z rozprávania samotnej W. S., ktorá jej však nehovorila nič o tom, ako spolu bývali; hovorila jej o tom, že ako sa o F. I. starala, robila nákupy, varila mu a zabezpečovala lekára. K obsahu čestného vyhlásenia zo 16.5.2011, ktoré je súčasťou dedičského spisu sp. zn. 30D/133/2011 (v ktorom je uvedené, že susedka W. S. žila od roku XXXX spoločne v jednej domácnosti s pánom F. I. ako druh a družka a to až do jeho smrti v roku XXXX a uhrádzala náklady na domácnosť t.j. na bývanie, stravu, ošatenie a lieky p. I.) vypovedala, že „to tak všetci hovorili, aj poštárka, ktorá tam doručovala.“ Z vyššie uvedených dôvodov svedkyňa A. F. nedokázala potvrdiť obsah čestného vyhlásenia a svojou svedeckou výpoveďou pred odvolacím súdom o veciach a súvislostiach, ktoré sama nevnímala, iba o nich počula, svedecky nedosvedčila skutočnosti uvádzané v čestnom vyhlásení o spoločnej domácnosti W. S. a F. I. a starostlivosti W. S. o spoločnú domácnosť, nakoľko ich nevnímala svojimi zmyslami, ale vedela o nich predovšetkým sprostredkovane od iných osôb. Svedkyňa A. J.Á., ktorá v uvedenom bytovom dome bývala v rozhodnom čase, poprela skutočnosti uvádzané v jej čestnom vyhlásení zo XX.X.XXXX, ktoré je súčasťou dedičského spisu sp. zn. 30D/133/2011 (v ktorom rovnako ako v prípade Márie F. je uvedené, že susedka W. S. žila od roku 1994 spoločne v jednej domácnosti s pánom F. I. ako druh a družka a to až do jeho smrti v roku 1998 a uhrádzala náklady na domácnosť t.j. na bývanie, stravu, ošatenie a lieky p. I.); nevedela uviesť, kto vôbec je F. I., nikdy ho nevidela a nemá vedomosť o tom, že by W. S. a F. I. bývali spolu v jednom byte v spoločnej domácnosti. W. S. u nej v byte navštívila max. trikrát, aj to iba v kuchyni, ďalej už v izbe nebola. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že výpoveďami svedkýň: A. F., Ing. A. P. a A. J. neboli preukázané žiadne podstatné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci, keď tieto svedkyne nemali bližšie (konkrétne) poznatky o živote poručiteľa. Pokiaľ ide o svedecké výpovede manželov C. W. a O. W., rodičov navrhovateľky, tieto si vo viacerých smeroch vzájomne odporovali; na rovnakú otázku, aby objasnili svoje tvrdenia na notárskom úrade na pojednávaní v dedičskej veci (sp. zn. 30D/133/11, D Not 25/11), že F.X. I. a W. S. spoločne žili po dobu najmenej 20 rokov v spoločnej domácnosti až do úmrtia poručiteľa, keďže F. I.Ž. sa do domu nasťahoval v roku XXXX a v roku XXXX zomrel, svedkyňa C. W. uviedla, že F. I., aj keď mal byt na D. ul. v I., žil u W. S. už skôr a ešte pred tým, ako dostal susedný byt. Svedok O. W. zase vypovedal, že to bola W. S., ktorá chodievala predtým za F. I. do bytu na D. ul. v I.. Ohľadom toho, či W. S.D. žila s niekým iným v spoločnej domácnosti po smrti F. I., svedok O. W. vypovedal, že žila sama, ale v rozpore s tým svedkyňa C. W. uviedla, že po smrti F. I. sa tam chvíľu na to presťahoval O. A., ktorý býval s W. S. v spoločnej domácnosti. Kým na pojednávaní v dedičskej veci (sp. zn. 30D/133/11, D Not 25/11) na notárskom úrade svedok O. W. mal vedomosť o tom, že W. S. hradila všetky výdavky spojené s chodom spoločnej domácnosti, jeho výpoveď pred odvolacím súdom taká jednoznačná nebola, keď uviedol, že „ťažko povedať, ako hradili náklady za byty“ a vyjadril (iba) svoj názor, že keďže F. I. dostával nízky invalidný dôchodok, nemohlo to stačiť ani na stravu a väčšinu nákladov hradila W. S., ktorá bola snaživá a keď ostala na dôchodku, tak si privyrábala a predávala aj huby. Svedkyňa C. W., napriek jej deklarovanému vzájomnému zblíženiu s W. S., ktorá jej pripomínala matku, a napriek takmer dennodennému navštevovaniu jej domácnosti, nevedela bližšie uviesť, kto a za akých okolností po stavebnej stránke zabezpečoval vybúranie otvoru v spoločnej priečke dvoch susediacich bytov W. S. a F. I., ktorých byty mali byť takýmto spôsobom konštrukčne prepojené; nevedela označiť zamestnávateľa W. S. (v ktorej práčovni bola zamestnaná v rozhodnom období), jej presný zárobok, k akým lekárom chodil F. I., ktorého W. S. mala pri tomto sprevádzať. Aj keď svedkyňa označila W. S., ktorá platila účty (za bývanie atď.), ich výšku opäť nepoznala a nekonkretizovala. Obdobne svedok O. W. ohľadom stavebných úprav uviedol, že na ich realizáciu mali nejakého človeka, ale podrobnejšie sa už nevyjadril; nevedel uviesť ani akých lekárov F. I. navštevoval. Pri hodnotení pravdivosti a vierohodnosti svedeckých výpovedí C. W. a O. W. odvolací súd vychádzal z toho, aký je ich vzťah k aktuálnej (aj pôvodnej) navrhovateľke a aký majú vzťah k prejednávanej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené nedostatky a rozpory v ich výpovediach, boli celkovo správy získané ich výsluchom nepresvedčivé; ich výpovede odvolací súd hodnotil ako príliš všeobecné, z ktorých nebolo možné ustáliť, že v prípade pôvodnej navrhovateľky a poručiteľa išlo o spotrebné spoločenstvo trvalej povahy, v ktorom dochádzalo k ich spoločnému hospodáreniu s ich (obidvoma) príjmami po dobu najmenej jedného roka pred poručiteľovou smrťou. Navyše, uvedení svedkovia môžu mať aj osobnú zainteresovanosť na výsledku sporu v prospech vyhovenia návrhu, preto odvolací súd ich výpoveď vyhodnotil aj s prihliadnutím na túto okolnosť ako menej vierohodnú; nemožno opomenúť, že ide o rodičov aktuálnej navrhovateľky JUDr. Mgr. P. W. a ďalej, že W. S. darovacou zmluvou z X.X.XXXX previedla vlastnícke právo k svojmu bytu na svedkyňu C. W.. Ich tvrdenia o bývaní W. S. s F. I. v spoločnej domácnosti u nej v byte po tom, čo došlo k prebúraniu spoločnej priečky, neboli potvrdené alebo aspoň podporené žiadnymi (inými) priamymi dôkazmi, keď ani predložená fotodokumentácia tvrdený skutkový stav nepreukazuje. Jednou z osôb prichádzajúcich do úvahy, aj keď nie nestrannou, ktorá mohla mať priamu vedomosť o spolužití s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a o tom, či sa z tohto dôvodu starala o spoločnú domácnosť, bola samotná W. S.; výsluch účastníka konania je zo zákona jedným z viacerých rovnocenných dôkazných prostriedkov, ktorý v rámci kontradiktórnosti konania nariadi súd, s výnimkou konaní podľa § 120 ods. 2 O.s.p., na návrh niektorého z účastníkov konania. Nevypočutím W. S. v konaní pred súdom prvého stupňa došlo neskôr, v dôsledku jej smrti (X.XX.XXXX), k zmareniu prípadných dôkazov svedčiacich v prospech návrhu, aj keď hodno podotknúť, že výsluch pôvodnej navrhovateľky nenavrhoval ani jej právny zástupca. Ďalej odvolací súd uvádza, že predložené ústrižky o predpise SIPO vystavených poštovým podnikom na meno F. I., nie sú bez ďalšieho dôkazom o tom, že ich platila W. S.; peňažný zostatok 100,- Sk na vkladnej knižke poručiteľa, je bez akejkoľvek relevancie vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam potrebných na posúdenie uplatneného nároku, keď poručiteľ mohol mať vlastné úspory aj v hotovosti (mal pravidelný mesačný príjem z invalidného dôchodku), resp. nemusel mať žiadne úspory; nejde o skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. Aj keď z jedinej doloženej lekárskej správy z X.X.XXXX vyplýva, že poručiteľ bol na centrálny príjem sprevádzaný osobou v mužskom rode („príbuzným“), samotná skutočnosť, že W. S. mala poručiteľovi „všestranne“ pomáhať v chorobe a prípadne tráviť spoločne čas u nej v jej byte, nepredstavuje vedenie spoločnej domácnosti s poručiteľom, rovnako ani to, že zafinancovala poručiteľov pohreb z vlastných prostriedkov (čo jednoznačne bez ďalšieho nebolo preukázané), ktorý, ako vyplynulo zo svedeckej výpovede O. W., nevybavovala sama, ale spoločne so svedkyňou C. W.. Nezodpovedanou zostala aj otázka, prečo napriek tvrdenému spolužitiu W. S. a F. I. (ako druha s družkou) v spoločnej domácnosti, sa dňa 15.12.1999 nedostavila na notársky úrad na dedičské konanie po poručiteľovi v rámci predbežného vyšetrenia v dedičskej veci (sp. zn. 22D/951/98, D Not 3/99) W. S., ale iba O. A., ktorý navyše označil (okrem W. S.) aj seba, ako spolužijúcu osobu s poručiteľom v jednej domácnosti. Táto právne významná okolnosť ostala bez povšimnutia nielen zo strany súdu prvého stupňa, ktorý jej v rámci vedenia základného konania nevenoval žiadnu pozornosť, ale najmä zo strany pôvodnej navrhovateľky, ktorá sa o nej v žalobnej narácii vôbec nezmienila. Neprihlásenie sa pôvodnej navrhovateľky do dedičského konania po poručiteľovi F. I., napriek jej označeniu ako družky poručiteľa v dedičskom konaní O. A., ktorý v roku 2003 zomrel a v súdnom konaní na preverenie pravdivosti týchto tvrdení nemohol podať žiadnu správu, logicky evokuje záver, že ku dňu smrti F. I.Ž. s ním W. S. nežila v spoločnej domácnosti. Po zhodnotení všetkých skutkových okolností veci zistených vykonaným dokazovaním tak nebola preukázaná tvrdená skutočnosť, že pôvodná navrhovateľka W. S. žila s poručiteľom F. I. najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť; na uvedenom základe odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. zmenil napadnutý rozsudok a návrh ako nedôvodný zamietol. Nakoľko odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, ods. 2 O.s.p. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tieto si neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.