Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/362/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312202168 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312202168.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: D.. G.. H. G., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XX, R. proti žalovanej: Mestská časť Bratislava - Nové Mesto, IČO: 00 603 317, so sídlom Junácka 1, Bratislava o splnenie povinnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 23.10.2014, č.k. 9C/19/2012-216, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala voči žalovanej pridelenia primeraného náhradného bytu, eventuálne zaplatenia 110 000 eur v celom rozsahu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 80 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a § 711 ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že rozhodnutím Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 20.3.1995, č.k. 12C/81/94-18 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.1995, č.k. 12Co/322/95-39 súd privolil právnemu predchodcovi žalovanej (Š. E. R. X) k výpovedi z nájmu 2- izbového bytu 1. kategórie na prízemí na Š. ul. č. XX v R. (ktorý mal povahu služobného bytu) zo dňa 14.6.1994 danej žalobkyni a zaviazal ju povinnosťou predmetný byt vypratať a odovzdať žalovanej do 15 dní od pridelenia náhradného bytu; zároveň určil trojmesačnú výpovednú lehotu, ktorá začala plynúť odo dňa 22.1.1996. Žalovaná od právoplatnosti uvedeného rozhodnutia nikdy nepodnikla žiadne kroky smerujúce k vyprataniu žalobkyne a stále prezentuje postoj, že nedisponuje v súčasnosti žiadnym voľným náhradným bytom, ktorý by mohol žalobkyni ponúknuť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že žalovanú nemožno nútiť prostredníctvom rozsudku na plnenie, aby proti svojej vôli využil svoje právo vyplývajúce mu z rozsudku (o privolenie k výpovedi z nájmu bytu) a vypratal žalobkyňu z predmetného bytu ak svoje právo využiť nechce a naopak, žalobkyňu a členov jej rodiny necháva v byte bývať dôvodiac tým, že nemá možnosť poskytnúť jej iný náhradný byt. Zároveň uviedol, že žalobkyňa si uplatňuje svoje právo na základe § 80 písm. b) O.s.p., toto právo však nemožno odvodiť ani zo zákona, ani z právneho vzťahu medzi stranami sporu a ani z porušenia práva. Z uvedeného dôvodu potom nemožno žalovanú zaviazať rozsudkom na splnenie povinnosti, keď voči žalobkyni žiadnu súdnym rozhodnutím vynútiteľnú povinnosť nemá, naopak, na základe právoplatného rozsudku má právo žiadať od žalobkyne vypratanie bytu za splnenia podmienky zabezpečenia náhradného bytu. Vo vzťahu k eventuálnemu petitu zaplatiť žalobkyni 110 000 eur ako finančnú kompenzáciu v prípade, že nebude možné jej predmetný byt prideliť, konštatoval, že táto časť žaloby je vo vzťahu k žalovanej bez právneho základu, keď vzťah medzi stranami je vzťahom nájomným, nie vlastníckym, pričom žalobkyňa žiada od žalovanej istinu vo výške hodnoty 2-izbového bytu zodpovedajúcu kúpnej cene podľa inzercie realitných kancelárii. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa odôvodňujúc ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní došlo k vadám podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., nakoľko súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Poukázala na to, že v podanej žalobe žiadala, aby súd uložil žalovanému splniť povinnosť vyplývajúcu mu z právoplatných rozsudkov, na základe ktorých má žalobkyňa povinnosť byt vypratať a odovzdať do 15 dní od pridelenia náhradného bytu, avšak žalovaný nemal určenú lehotu na pridelenie náhradného bytu, z toho dôvodu s poukazom na § 564 Občianskeho zákonníka „ ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, určí ho na návrh veriteľa súd podľa okolností prípadu tak, aby to bolo v súlade s dobrými mravmi“ mohol súd rozhodnúť aj o určení splatnosti plnenia žalovaného a nemal žalobu zamietnuť. V odvolaní ďalej tvrdila, že v zmysle rozsudkov a príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka ide medzi žalobkyňou a žalovaným o vzťah záväzkový, pričom predmetnými rozsudkami bola obom stranám uložená povinnosť, a teda ide o vzájomnú podmienenosť plnenia, nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nemá žiadnu súdnym rozhodnutím vynútiteľnú povinnosť, naopak, má právo žiadať od žalobkyne vypratanie bytu za splnenia podmienky zabezpečenia náhradného bytu, teda súd vyvodil, že žalovaný nemá povinnosť, ale má ísť iba o „splnenie podmienky“. V ďalšom argumentovala nesprávnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého „povinnosťou žalobkyne je byt dobrovoľne vypratať a ak dôjde k dobrovoľnému vyprataniu bytu zo strany žalobkyne, poskytnúť jej primerané náhradné bývanie“, nakoľko podľa tohto názoru by povinnosť byt vypratať mala predchádzať povinnosti pridelenia náhradného bytu, teda žalobkyňa by mala po vyprataní bytu čakať na poskytnutie primeraného náhradného bývania. Ďalej uviedla, že súd prvej inštancie nespochybnil, že v danej veci išlo o rozsudky na plnenie, avšak jeho záver o tom, že na strane žalovaného ide výlučne o jeho právo požadovať plnenie od žalobkyne, vedie k tomu, že rozhodnutie nie je nútene vykonateľné, čo je nesprávny názor, pretože rozhodnutie musí byť vykonateľné. Záver súdu prvej inštancie v súvislosti s eventuálnym petitom o tom, že dôvodom zamietnutia žaloby je to, že medzi žalobkyňou a žalovaným ide o vzťah nájomný a nie vlastnícky, považuje za nesprávny (nie je zrejmé, z čoho vychádzal), pričom podľa jej názoru existujúci nájomný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným nemôže byť prekážkou uplatnenia eventuálneho petitu, nakoľko podstatou uplatnenia eventuálneho petitu je, že v prípade, ak sa nemožno domáhať plnenia podľa primárneho petitu, možno požadovať náhradné plnenie (peňažné plnenie namiesto náhradného bytu). Zistenie skutkového stavu považovala za nedostatočné, nakoľko súd prvej inštancie neuviedol, ktoré skutočnosti považoval za preukázané (v súvislosti s disponovaním žalovaného s voľnými bytmi), z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako sa vysporiadal s ďalšími vykonanými dôkazmi, pričom tvrdenie o nedostatku náhradných voľných bytov je podľa jej názoru nepravdivé. Nesprávne právne posúdenie podľa jej názoru spočíva v tom, že súd prvej inštancie neuviedol ustanovenia právnych predpisov, z ktorých mal vychádzať, a to § 564 Občianskeho zákonníka a neuviedol žiadne ustanovenie, na základe ktorého rozhodol o eventuálnom petite. Zároveň namietala nedostatočne zistený skutkový stav, nakoľko súd prvej inštancie poukazuje len na vykonanie niektorých dôkazov a neuvádza ako sa vysporiadal s ďalšími vykonanými dôkazmi, nevyjadril sa k žiadnym skutočnostiam uvádzaným v žalobe a to ani k tým, ktoré sa týkali skutkového a právneho stavu veci. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že vyhovie žalobe (v znení po jej zmene). 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 7.5.2015, v ktorom uviedla, že je toho názoru, že nesprávne právne posúdenie veci si dlhodobo vyvodzuje žalobkyňa, keď absolútne ignoruje skutočnosť, že v žalobe na plnenie, ktorá je predmetom tohto civilného sporu, absentuje porušenie práva na plnenie, resp. absentuje povinnosť na plnenie. Poukázala na to, že zo znenia § 80 písm. b) O.s.p. je zrejmé, že žaloba na plnenie predpokladá vznik na jednej strane práva na plnenie, ktoré svoju existenciu odvodzuje a) zo zákona, b) z právneho vzťahu, c) z porušenia práva a na strane druhej stojí plniť povinnosť vyplývajúcu a) zo zákona, b) z právneho vzťahu, c) z porušenia práva. Podľa jej názoru žalobkyňa plne ignoruje už samotnú skutočnosť, kedy jej právo k poskytnutiu náhradného bytu vznikne, a to aj napriek tomu, že podaná žaloba svoju dôvodnosť odvodzuje od rozsudku Obvodného súdu Bratislava III zo dňa 20.3.1995, č.k. 12C/81/94-18 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.1995, č.k. 12Co/322/95-39, na základe ktorého bola z vtedy existujúceho právneho vzťahu medzi stranami sporu určená povinnosť žalobkyni vypratať predmetný byt, a to do 15 dní od pridelenia náhradného bytu. Vzhľadom k tomu, že si žalovaná neuplatnila svoje právo na vypratanie bytu, neexistuje podľa jej názoru ani právo žalobkyne domáhať sa plnenia v podobe pridelenia náhradného bytu; je teda možné konštatovať, že právo požadovať vypratanie bytu môže žalovaná požadovať len pokiaľ poskytne žalobkyni náhradný byt, zároveň žalobkyňa sa môže domáhať pridelenia náhradného bytu až vtedy, keď žalovaná bude na základe vyššie citovaného rozsudku požadovať predmetný byt vypratať a do uvedeného času je žalobkyňa oprávnená stále bývať v citovanom byte. Poukázala na to, že právoplatný rozsudok určuje práva a povinnosti obom stranám sporu a zakladá aj existenciu odkladacej podmienky vo vzťahu k prideleniu náhradného bytu, ktorá je tu daná skutočnosťou, že žalovaná nevyužila súdom priznané právo požadovať vypratanie bytu, a tak žalobkyni nemohlo vzniknúť právo domáhať sa plnenia od žalovanej a požadovať pridelenie náhradného bytu. Zároveň uviedla, že vzťah žalobkyne a žalovanej v súčasnej dobe nie je nijako upravený, teda nie je možné aplikovať ustanovenia § 563 a § 564 Občianskeho zákonníka, ktorých neuplatnenie žalobkyňa vytýka konajúcemu súdu. Na nedôvodnosť podanej žaloby poukazovala od začiatku sporu, keďže nárok na pridelenie bytu žalobkyni, tak ako to v podanej žalobe žiada, neexistuje. Nespochybňuje cieľ žalobkyne získať pre seba a svoje deti bývanie, avšak spôsob, ktorý zvolila, považuje za neštandardný a v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na uloženie povinnosti žalovanej prideliť žalobkyni byt do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, eventuálne na uloženie povinnosti zaplatiť jej sumu 110 000 eur v rovnakej lehote, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje ( § 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu zamietol a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej prideliť jej primeraný náhradný byt do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a pre prípad, že žalovaná nemá primeraný náhradný byt žiadala in eventum, aby bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť jej čiastku 110 000 eur v rovnakej lehote. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Podľa § 80 písm. b) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Podľa § 137 písm. a) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o splnení povinnosti. 11. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 12. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď nárok žalobkyne posudzoval v súvislosti s § 80 písm. b) O.s.p. s prihliadnutím na už vydané právoplatné rozhodnutie vo veci privolenia k výpovedi z nájmu bytu a jeho vypratania. V danom prípade Obvodný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 20.3.1995, č.k. 12C/81/94-18 v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.1995, č.k. 12Co/322/95-39 privolil právnemu predchodcovi žalovanej (Š. E. R. X) k výpovedi z nájmu bytu danej žalobkyni a zaviazal ju povinnosťou predmetný byt vypratať a odovzdať žalovanej do 15 dní od pridelenia náhradného bytu (zároveň určil začiatok plynutia trojmesačnej výpovednej lehoty). Vec prejednávajúci súd pritom aplikoval vtedy platné a účinné ust. § 711 ods. 1 písm. a) a § 712 Občianskeho zákonníka, týkajúce sa výpovedi nájmu bytu s privolením súdu a bytových náhrad. 13. Odvolací súd dáva do pozornosti, že vyššie uvedené ust. § 712 Občianskeho zákonníka (v súčasnosti § 712c Občianskeho zákonníka) zaručuje nájomcovi, aby mohol zostať v byte bývať po zrušení nájomného pomeru, pokiaľ sa mu nepridelí zodpovedajúca bytová náhrada. Citované ustanovenie vychádza z toho, že doterajšiemu nájomcovi svedčí v stanovených prípadoch po zániku práva nájmu právo bývania; toto vecnoprávne zaťaženie, ktorého obsahom je právo užívať „cudzí“ byt, umožňuje nájomcovi i po zániku záväzkového právneho vzťahu (nájomnej zmluvy) v byte bývať až do doby, pokiaľ mu nie je zabezpečená zodpovedajúca bytová náhrada. Osobu, ktorej svedčí právo bývania, môže vlastník bytu vypratať; môže tak urobiť pomocou vypratávacej žaloby podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ak sú splnené podmienky uvedené v § 712 (§ 712c) Občianskeho zákonníka. Ak súd uložil povinnosť vypratať byt, za ktorý treba zabezpečiť bytovú náhradu, nie je účastník povinný byt vypratať, dokiaľ sa preňho nezabezpečí náhradný byt (príp. náhradné ubytovanie). Ak vykonateľné rozhodnutie, ktoré je podkladom na exekúciu, ukladá, aby povinný vypratal byt, za ktorý treba zabezpečiť či už náhradný byt, alebo náhradné ubytovanie, exekútor vykoná exekúciu až vtedy, keď oprávnený preukáže, že pre povinného je zabezpečená taká bytová náhrada, aká je určená v rozhodnutí, ktoré je podkladom na exekúciu. Uvedené ustanovenie Občianskeho zákonníka (na základe ktorého rozhodol súd o vyprataní žalobkyne) teda viaže vysťahovanie sa z bytu a vypratanie bytu na zabezpečenie zodpovedajúcej bytovej náhrady, pričom povinnosť zabezpečiť bytovú náhradu pre vypratávaného zaťažuje prenajímateľa. Nájomcovi samozrejme nič nebráni, aby si stanovenú bytovú náhradu zabezpečil sám; ide však o celkom dobrovoľný prístup nájomcu. Pokiaľ osoba bývajúca v byte nemá povinnosť vypratať byt skôr, než jej bude poskytnutý náhradný byt, je vlastník bytu povinný užívanie bytu touto osobou až do zabezpečenia náhradného bytu trpieť. Vznik povinnosti vypratať byt je rozdielny v závislosti od toho, či má nájomca právo na zabezpečenie bytovej náhrady alebo nie. Ak je totiž povinnosť nájomcu na vypratanie bytu viazaná na bytovú náhradu, dochádza tu k odsunutiu uvedenej povinnosti až za okamih vlastného zániku práva nájmu bytu a jej realizácia je podmienená zabezpečením príslušnej bytovej náhrady. Po dobu, ako je zabezpečená bytová náhrada, je právne postavenie toho, kto má po zániku nájmu byt vypratať, podobné právnemu postaveniu nájomcu bytu (nájomca má právo bývania). Osobitným zákonom upravujúcim poskytovanie bytových náhrad, je zákon č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami. Zabezpečením bytovej náhrady sa na účely tohto zákona považuje predloženie písomného vyhlásenia osoby, ktorá poskytne náhradný byt alebo náhradné ubytovanie, o tom, že uzavrie zmluvu o nájme alebo podnájme bytu s osobou, ktorá má vypratať byt. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, že povinnosť žalovanej vypratať byt je viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. 14. Odvolací súd zároveň upozorňuje, že rozsudkom Obvodného súdu Bratislava III (v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave), z ktorého žalobkyňa odvíja svoj nárok, bolo rozhodnuté o povinnosti žalobkyne (nie žalovanej), a to konkrétne o jej povinnosti byt vypratať s tým, že táto jej povinnosť bola odsunutá a podmienená zabezpečením bytovej náhrady žalovanou. „Povinnosť“ žalovanej zabezpečiť žalobkyni náhradný byt nastupuje až vtedy, ak si žalovaná uplatní voči žalobkyni vypratanie a odovzdanie predmetného bytu (v rámci exekučného konania, predtým výkonu rozhodnutia). Uvedenú povinnosť však nemožno chápať ako typickú povinnosť uloženú žalovanej súdnym rozhodnutím, ale iba ako podmienku, ktorá má byť splnená z jej strany pri nútenom plnení povinnosti žalobkyne vypratať a odovzdať byt. Túto „povinnosť“ si teda musí splniť iba v prípade, ak chce dosiahnuť vypratanie a odovzdanie bytu. Žalovanú (tak ako žiadnu úspešnú stranu sporu) však nemožno nijakým spôsobom nútiť, aby si voči žalobkyni uplatňovala splnenie povinnosti určenej a vynútiteľnej súdnym rozhodnutím (v tomto prípade vypratanie a odovzdanie bytu). Z uvedeného potom vyplýva, že jej nemožno určiť ani „povinnosť“ poskytnutia (pridelenia) náhradného bytu, keďže táto nastáva až po začatí vymáhania povinnosti žalobkyni byt vypratať (a táto skutočnosť je závislá od vôle žalovanej ako oprávnenej zo súdneho rozhodnutia) a ani určiť jej splatnosť. Nie je preto správna argumentácia žalobkyne (s ohľadom na vyššie uvedené) spočívajúca v použití § 564 Občianskeho zákonníka v súvislosti s určením splatnosti plnenia žalovanej. Súd prvej inštancie potom správne dospel k záveru, že právo na plnenie, ktoré si žalobkyňa uplatňuje voči žalovanej v podobe pridelenia náhradného bytu, nemožno odvodiť ani zo zákona, ani z právneho vzťahu medzi stranami sporu a ani z porušenia práva, pretože takéto právo žalobkyni nemohlo vzniknúť a ak by vzniklo (v prípade vymáhania povinnosti byt vypratať a odovzdať žalovanou), tak iba v podobe obrany v prípadnom exekučnom konaní o vypratanie nehnuteľnosti. Pre vyvodenie uvedeného právneho záveru zároveň nebolo potrebné zo strany prvoinštančného súdu zaoberať sa a bližšie vyhodnocovať dôkazy o existencii alebo neexistencii zodpovedajúcich náhradných bytov a už vôbec nie skutočnosti, či takéto byty žalovaná vlastní alebo spravuje. 15. Súd prvej inštancie postupoval správne aj pri posúdení eventuálneho nároku žalobkyne na zaplatenie 110 000 eur. V prípade eventuálneho petitu ide o taký petit, ak žalobca žiada zaviazať žalovaného na jeden druh plnenia a len ak objektívne nebude možné vyhovieť prvému petitu, žiada ho zaviazať „in eventum" na iné plnenie. V danej veci žalobkyňa žiadala zaviazať žalovanú na plnenie spočívajúce v pridelení náhradného bytu s určením splatnosti tejto povinnosti, uvedenému nároku však v žiadnom prípade nezodpovedá náhradné plnenie v podobe finančnej kompenzácie zodpovedajúcej kúpnej cene bytu, ktoré je typické pri uplatňovaní vlastníckeho práva k veci (tak ako to správne konštatoval súd prvej inštancie). Odvolací súd (zhodne s názorom súdu prvej inštancie) konštatuje, že uplatňovaný eventuálny nárok žalobkyne skutočne nemá oporu v hmotnom práve, je bez právneho základu, keď ani pri hypotetickom vyvodení povinnosti žalovanej zabezpečiť náhradný byt (t.j. zabezpečiť nájomný vzťah k zodpovedajúcej bytovej náhrade), tejto povinnosti nezodpovedá plnenie (náhrada) v podobe kompenzácie vo výške ceny bytu. Ak teda súd prvej inštancie (správne) konštatoval, že uvedený nárok žalobkyne je bez právneho základu, nemožno mu vytýkať (v odôvodnení rozhodnutia) absenciu príslušného ustanovenia právneho predpisu, na základe ktorého rozhodol o eventuálnom petite. 16. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj správne právne posúdil. 17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 18. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanej ako úspešnej strane v spore priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).