Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/30/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211451 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312211451.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členov senátu JUDr. Edity Szabovej a JUDr. Branislava Krála, v právnej veci navrhovateľa: P.. Z. N., bytom A. 2, C., štátny občan SR, zastúpený advokátskou kanceláriou B&S Legal, s.r.o., so sídlom Grösslingová 5, Bratislava, IČO: 35929049, proti odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s., v skratke SLSP, a.s., IČO: 00151653, Tomášikova 48, Bratislava, v zastúpenému advokátom JUDr. Romanom Kvasnicom, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 6203116832, o zaplatenie 4.665,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 17.10.2013, č.k. 45C/215/2012-107, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 17.10.2013, č.k. 45C/215/2012-107 p o t v r d z u j e . Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi 214,53 eur na náhradu trov odvolacieho konania, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Dovolanie vo veci súd nepripúšťa. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi žalovanú istinu 4.665,87 eur s príslušenstvom a nahradiť mu aj trovy konania vo výške 279,50 eur za uhradený súdny poplatok a 915,87 eur za trovy právneho zastúpenia. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľ so domáha zaplatenia žalovanej pohľadávky návrhom doručeným súdu dňa 16.8.2012. Skutkovo návrh odôvodnil tým, že dňa 14.4.1999 uzavrel s odporcom zmluvu o dôchodku, nazvanú ako zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s.“ (ďalej len PDF). Predmetom tejto zmluvy bolo doživotné plnenie z PDF odporcu. V zmysle zmluvy o dôchodku sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľovi v pravidelne sa opakujúcich plneniach sumu 172,81 eur (pôvodne 5.206,- Sk) mesačne, vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do dožitia navrhovateľa. Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľ dožije. Zmluva o dôchodku spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o dôchodku ako zmluvného typu podľa § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Výpoveďou zo dňa 26.10.2009 odporca vypovedal zmluvu a ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa § 582 OZ. Podľa výpovede platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku skončí ku koncu najbližšieho kalendárneho štvrťroka, t.j. ku dňu 31.3.2010. Podľa navrhovateľa odporca nesprávne posúdil právny charakter zmluvy o dôchodku a následne nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka, upravujúce možnosť výpovede zmluvy uzavretej na dobu neurčitú (§ 582 ods. 1). Predmetná zmluva je z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa ust. § 842 až § 844 OZ, pričom z gramatického výkladu formulácie ust. § 842 OZ vyplýva, že slovné spojenie „doba neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Odporca na svoju obranu uviedol, že po oboznámení sa s obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II ÚS 26/2012-33, nemá voči navrhovateľovi žiaden záväzok zo spornej zmluvy, pretože právo na plnenie, ktorého sa domáha, je v rozpore s hmotným právom, a ak by aj v minulosti existovalo, už zaniklo. Súd tak nemôže poskytnúť právnu ochranu neexistujúcemu právu. Na vec sa vzťahujú ust. § 27 ods., 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len ZoB) a následne sa na vec aplikuje ust. § 575 ods. 1 OZ. Plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo zo strany odporcu právne nemožné. Ust. § 119 ods. 3 ZoB neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. V rozpore so ZoB je taká činnosť banky, keď má poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. najmä plnenie bez protihodnoty (v zmysle 27 ods. 8 ZoB). Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ust. § 34, § 39, § 842, § 843, § 844, § 582 ods. 1 a § 517 ods. 2 OZ, na ust. § 3 ods. 1 nar. vlády 87/1995 Z.z. a ust. § 1, § 27 ods. 1 a ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 ZoB. Ako otázku prejudiciálnu riešil otázku platnosti, príp. neplatnosti spornej zmluvy. Súd konštatoval, že zmluvou sa v prospech navrhovateľa založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na dobu určenú neurčitého trvania. Právo na vyplácanie dôchodkov je osobným právom viažucim sa na prijímateľa dôchodku. Z osobnej povahy dôchodku vyplýva, že nárok naň zaniká smrťou oprávneného poberateľa a neprevádza sa na dedičov. Z obsahu pojmu dôchodok vyplýva, že sa jedná o opakujúce sa peňažné plnenie (rentu) v pravidelných splátkach, je teda odlišnou zmluvou od poistnej zmluvy, od nárokov na dôchodky a podobne. Výpoveď odporcu danú navrhovateľovi zo dňa 26.10.2009 podľa § 528 ods. 1 OZ súd považoval za neplatnú z dôvodu, že zmluva o dôchodku bola uzatvorená na doživotne, t.j. do dožitia, teda jej trvanie je ohraničené smrťou navrhovateľa, teda objektívne zistenou skutočnosťou. V danom prípade v predmetnej zmluve o dôchodku tým bol presne vymedzený začiatok právneho vzťahu a koniec právneho vzťahu, a to počnúc mesiacom nasledujúcom po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný alebo invalidný dôchodok, až do jeho dožitia. Súd bol toho názoru, že trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi dohodnuté na doživotne, t.j. na určenú dobu neurčitého trvania, (právo vyplácania dôchodku do okamžiku úmrtia navrhovateľa), teda do doby nezávislej od ich vôle. Z uvedených dôvodov súd považoval výpoveď odporcu zo dňa 26.10.2009 za neplatnú pre rozpor so zákonom podľa § 39 OZ, nakoľko podľa citovaného zákonného ustanovenia vypovedať možno iba zmluvu dojednanú na dobu neurčitú. Predmetná zmluva o dôchodku nebola uzavretá na dobu neurčitú, ale na určenú dobu neurčitého trvania. Odporca preto nemohol navrhovateľovi podľa § 582 ods. 1. OZ zmluvu vypovedať a má naďalej povinnosť poskytovať mu plnenie podľa uzatvorenej zmluvy o dôchodku. Súd tiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.04.2012, č.k. US 26/2012-33, v ktorom dospel k záveru, že zmluva o dôchodku je upravená ako samostatný zmluvný typ a jej podstata spočíva v záväzku jednej zmluvnej strany poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane počas trvania zmluvy. Dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne„ je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania zmluvy na dobu určitú. Bolo by v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek zmluvný vzťah ukončiť, preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 OZ. Okresný súd sa nestotožnil s názorom odporcu, že podľa § 575 ods. 1 OZ., zaniklo právo na plnenie, pretože sa stalo nemožným podľa § 27 ods. 8, § 116 a §119 ods. 3 veta za bodkočiarkou ZoB. Pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľ bol dlhoročným zamestnancom odporcu, ktorému odporca poskytol určitú protihodnotu z PDF. Odporca zo zisku vytvoril PDF, ktorý slúžil na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú jeho pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Zo strany odporcu išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, o snahu hmotne zabezpečiť pracovníkov na dôchodku, pričom výška sumy plnenia sa riadila dĺžkou nepretržitého hlavného pracovného pomeru u odporcu, najmenej 10 rokov a viac. PDF bol spravovaný sociálnym útvarom ústredia SŠTSP. Zmluvu s navrhovateľom odporca neuzatváral ako podnikateľ pri výkone podnikateľskej činnosti, a preto sa nejedná o vzťah banky s klientom a na vec nemá vplyv ani tá skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená po skončení pracovného pomeru, nakoľko bez predchádzajúceho pracovného pomeru za splnenia požadovaných podmienok by ani nebola uzavretá predmetná zmluva o dôchodku. Podľa názoru súdu sa ust. § 27 ods. 8 ZoB nevzťahuje na predmetnú zmluvu o dôchodku v tom zmysle, že záväzok odporcu voči navrhovateľke zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a násl. OZ). Ust. § 27 ods. 8 ZoB sa vôbec netýka vzťahov upravených zmluvou o dôchodku, t.j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale upravuje vzťahy banky pri jej podnikaní, čo vyplýva zo začlenenia tohto ustanovenia v časti zákona o bankách nazvanej " požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky“. ZoB upravuje vzťahy a aktivity odporcu ako banky navonok, t.j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu podnikateľskej činnosti, pričom upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s týmito aktivitami podľa § 1 ZoB. Uzatváranie zmlúv o dôchodku s vlastnými zamestnancami nie je podnikaním banky. Ust. § 119 ods. 3 ZoB len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. ZoB však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 ZoB bolo nemožné alebo protiprávne. Z tohto ustanovenia nevyplýva ani skutočnosť, že by došlo k zániku zmluvy o dôchodku z dôvodu nemožnosti dodatočného plnenia. Záväzok povinného zo zmluvy trval aj pri zmene jeho právnej formy, a trval aj pre jeho právneho nástupcu (bod 6 zmluvy). Odporca plnil zo zmluvy o dôchodku aj po účinnosti ZoB, t.j. po 1.1.2002 až do jej vypovedania (do roku 2009). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvého stupňa vyhodnotil uplatnený nárok navrhovateľa na zaplatenie sumy vo výške 172,81 eur za obdobie od mája 2010 do júla 2012 za dôvodný, a preto zaviazal odporcu na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 4.665,87 eur. Odporca sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu od 16.5.2010, nakoľko plnenie podľa zmluvy bol povinný vyplácať mesačne, vždy k 15-temu dňu každého mesiaca. Výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ďalej ECB), platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá bola uplatnená v správnej výške k jednotlivým dňom omeškania podľa základnej úrokovej sadzby ECB. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech priznal trovy konania v plnej výške. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Namietol, že súd napadnutým rozsudkom popiera účel ZoB, vyjadrený v ust. § 1 tohto zákona. Úmyslom zákonodarcu určite nebolo pri prijatí ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, aby sa tento všeobecný a široký zákaz takých činností, ktoré sú v rozpore so ZoB dal obchádzať. Keďže účelom ZoB je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný, nemožno sa stotožniť s argumentáciou súdu prvého stupňa. Súdom podávaný výklad ustanovení ZoB sa dostáva do rozporu so znením ust. § 1 tohto zákona, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky. Upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky. Ustanovenie § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou, neobsahuje pritom žiadne obmedzenia čo do skúmania subjektov alebo či šlo o bankovú činnosť banky pri podnikaní. Plošne zakazuje vykonávať činnosti v rozpore so ZoB od účinnosti zákona. Rozhodnutie súdu tak predstavuje nebezpečný precedens a návod na obchádzanie bankových regulatívov. Súd preto nesprávne vec posúdil, keď neaplikoval citované ust. § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou ZoB a nerešpektoval ust. § 1 ZoB, ktoré vymedzuje oblasť jeho aplikácie. Je zrejmé, že spornú zmluvu banka neuzatvorila pri bankovej činnosti, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou. Avšak práve na takéto prípady sa vzťahuje ust. § 119 ods. 3, ust. § 27 ods. 8, ust. § 116 ZoB, ako aj ust. § 575 ods. 1 OZ. Ust. § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou ZoB zakazuje banke pokračovať v určitých druhoch plnení, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom. Ust. § 27 ods. 8 ZoB sa použije na zistenie druhov plnení, ktoré sú v rozpore so ZoB, t.j. tých plnení, za ktoré banka nedostáva protihodnotu, ako je to úplne zrejmé aj zo zmluvy o dôchodku. V rozpore so zákonom je taká činnosť banky, keď má banka poskytovať plnenie hospodársky neodôvodnené alebo zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Pri aplikovaní citovaných ustanovení ZoB záväzok odporcu na plnenie zo zmluvy zanikol, ak by aj predtým existoval, pretože toto plnenie sa stalo nemožné. Zmluva o dôchodku je uzatvorená bez protiplnenia pre odporcu. Nesúhlasí ani s názorom prvostupňového súdu, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať. Súd neprávne vyložil ust. § 842 OZ, že zmluva o dôchodku je uzavretá na dobu určitú. Zmluva o dôchodku sa vyznačuje neurčitosťou doby trvania a nie je nikdy uzavretá na dobu určitú. Podľa názoru odporcu je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa súd prvého stupňa v celom rozsahu nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, a preto rozhodnutie nie je po právnej stránke presvedčivé. Takýto postup súdu prvého stupňa je nezlučiteľný zo zásadou spravodlivého súdneho konania, keďže znemožňuje vyjadriť sa účastníkom relevantným spôsobom k tomu, ako sa súd vysporiadal s ich právnou argumentáciou. Uvedený postup súdu prvého stupňa je i odňatím práva konať pred súdom. Napadnutý rozsudok preto navrhol zmeniť a žalobu zamietnuť. V prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok okresného súdu, odporca žiada, aby odvolací súd podľa ust. § 238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie. Dovolanie žiada pripustiť z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, a to o právnej otázke, či ZoB sa vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 OZ. K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 6.12.2013. K jednotlivým odvolacím námietkam uviedol nasledovné: K námietke nebezpečného precedensu a obchádzania bankových regulatívov pripomenul, že celú argumentáciu v súvislosti s ustanoveniami ZoB a nemožnosťou plnenia odporca predložil až po tom, ako zlyhal jeho pokus ukončiť zmluvu výpoveďou z dôvodu, že ide o zmluvu na dobu neurčitú. V tejto súvislosti poukázal na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 43C/120/2010 a na to, že k charakteru zmluvy sa jednoznačne vyjadril Ústavný súd SR v náleze pripojenom k žalobe. Argumenty odporcu odporujú jeho samotnému konaniu v minulosti a je dôvodná otázka, prečo odporca v roku 2009 zmluvu vypovedal z dôvodu, že ide o zmluvu na dobu neurčitú. Navrhovateľ zdôraznil, že plnenia zo zmlúv o dôchodku pochádzajú z čistého zisku banky, čo ZoB nezakazuje. Inak by banka so ziskom nemohla slobodne disponovať a jej činnosť by stratila zmysel. Za nebezpečný precedens navrhovateľ skôr považuje konanie odporcu, ktorý sa svojvoľne rozhodol ukončiť plnenie z platnej zmluvy. K námietke odporcu, že súd vôbec neaplikoval ZoB uviedol, že výklad odporcu považuje za zavádzajúci. V prípade ak by banka mala zakázané uzatvárať napr. darovacie zmluvy, či vyplácať odmeny svojim predstaviteľom (čo opakovane robí), išlo by tiež o hospodársky neodôvodnené plnenie. Účelom zákona o bankách bolo upraviť také právne vzťahy s tretími osobami, ktoré vznikli pri činnosti banky, a to v období, kedy banky poskytovali napr. bezúročné alebo nedostatočne kryté bankové služby. Zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti v zmysle ZoB a navyše plnenie z takejto zmluvy plynie z čistého zisku banky. Žiadny zákon nemôže banke zakazovať alebo prikazovať, ako má naložiť s čistým ziskom. Výklad predkladaný odporcom je preto v rozpore s ústavou garantovaným princípom ochrany vlastníctva. K odvolacím námietkam odporcu, že Zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú, priložil výňatky z dvoch českých komentárov k § 842 OZ. Navrhovateľ uviedol, že autori v nich nehovoria o „dobe neurčitej“, ale o „neurčitosti doby trvania“. Podobnú formuláciu obsahuje aj samotné ust. § 842 OZ, ktoré používa pojem „doživotne alebo inak určená doba neurčitého trvania“. Autori predložených komentárov len zdôraznili neurčitosť trvania každej zmluvy o dôchodku, ktorá je uzavretá na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, keďže nemožno dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie. Z gramatického výkladu formulácie ust. § 842 vyplýva, že slovné spojenie „určená doba neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Vždy ide o dobu, ktorá je určená buď ako „doživotne“ alebo „inak“. Doba je tak ohraničená právnou skutočnosťou. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/513/2003 a sp. zn. 29Odo/423/2006. Z týchto dôvodov navrhovateľ považuje výpoveď odporcu zo zmluvy za neplatnú a má za to, že ich zmluvný vzťah naďalej trvá. Uvedená problematika už bola predmetom aj rozhodovania Ústavného súdu SR, ktorý sa vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 26/2013-33 jednoznačne vyjadril k charakteru zmluvy o dôchodku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku má všetky obsahové náležitosti podľa ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. To, že súd nepovažoval argumenty odporcu za relevantné, neznamená odňatie jeho možnosti konať pred súdom. O jedinej skutočne relevantnej otázke, či predmetná zmluva uzavretá podľa § 842 OZ „na doživotne“ je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú alebo neurčitú, a či je možné ju platne vypovedať podľa ust. § 582 ods. 1 OZ rozhodol už Ústavný súd SR citovaným nálezom. Navrhovateľ preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a nepripustil vo veci podanie dovolania. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby vo výške 214,53.. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolanie odporcu vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S jeho odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky odporcu neobstoja, a v napadnutom rozsudku sa s nimi už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd predovšetkým konštatuje, že podľa jeho právneho názoru (ktorý je v súlade aj s citovaným nálezom Ústavného súdu SR), zmluvy o dôchodku uzatvorené na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. V prejednávanej veci vymedzením povinnosti odporcu plniť doživotne, prejavili zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti navrhovateľa. Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, s úmyslom poskytnutia mu výhody z podporného dôchodkového fondu, slúžiaceho na subvenciu životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne znížená. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 1 predmetnej zmluvy, ktorý odkazuje na Štatút PDF SLSP, v čl. I. ktorého je upravený účel fondu s tým, že tento podporný dôchodkový fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Z uvedeného účelu zmluvy je zjavné, že jej účastníci ani nepredpokladali možnosť jednostrannej výpovede zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca ju nemohol vypovedať podľa § 582 OZ. Odvolací súd preto, rovnako ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď odporcu zo dňa 26.10.2009 vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ). Ani ďalšie námietky odporcu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ust. § 27 ods. 8, § 116 a 119 ods 3 ZoB, neobstoja. Uvedené zákonné ustanovenia sa netýkajú vzťahov upravených predmetnou zmluvou, pretože odporca neuzatváral zmluvu s navrhovateľom ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ani nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných vecí banky - zamestnávateľa a jej zamestnanca, a ako už bolo uvedené vyššie, jej účelom bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Sú plne dôvodné argumenty navrhovateľa, že zmluvy o dôchodku boli finančne zabezpečované z čistého zisku banky, s ktorým banka ako vlastník môže slobodne nakladať, bez akéhokoľvek obmedzenia zákonom. ZoB môže regulovať len podnikateľskú činnosť bánk, nie spôsob nakladania bánk s ich vlastníctvom. Pokiaľ sa banka dobrovoľne zaviazala priznať zamestnancom „bonus“ za ich prácu formou vyplácania dôchodku po ich odchode z aktívneho pracovného pomeru, a na tento účel vyčlenila finančné prostriedky zo svojho čistého zisku, nemožno na tento záväzok aplikovať ustanovenie § 27 ods. 8 ZoB. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že na zmluvu o dôchodku podľa § 842 OZ sa nevzťahuje ZoB. Napadnutý rozsudok preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súčasne nepripustil vo veci podanie dovolania, pretože podľa názoru odvolacieho súdu otázka, ktorá by mala byť predmetom dovolacieho konania, je dostatočne určito vyriešená súčasnou právnou úpravou tak, ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní plne úspešný a vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súd mu preto priznal náhradu za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie zo dňa 6.12.2013 k odvolaniu odporcu, pričom tarifná odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje čiastku 170,97 eur, režijný paušál za jeden úkon právnej služby 7,81 eur, čo spolu s 20 % DPH (35,76 eur) predstavuje čiastku 214,54 eur. Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v sume 214,53 eur. Keďže súd nemôže priznať trovy konania vo vyššej sume, ako si účastník uplatnil, odvolací súd mu priznal trovy konania v sume 214,53 eur. Uvedenú sumu je odporca navrhovateľovi podľa § 149 ods. 1 O.s.p. povinný zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa. Po rozhodnutí vo veci odvolacím súdom mu bolo doručené späťvzatie návrhu zo dňa 13.7.2016 a súhlas odporcu so späťvzatím z dôvodu uzatvorenia mimosúdnej dohody. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolací súd dňa 21.6.2016 vo veci už vyhlásil rozsudok, na tento dispozičný úkon navrhovateľa už nemohol prihliadať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.