Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/838/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213541 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312213541.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 28. mája 2014, č.k. 7C 101/2012-284 v spojení s opravným uznesením zo dňa 16. septembra 2014 č.k. 7C 101/2012-320, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom pod spisovou značkou 48 Er 362/2009 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na vydanie poverenia pre súdneho exekútora dňa 28.04.2009 a súd vydal poverenie dňa 30.04.2009 na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, v exekučnej veci pod spisovou značkou 36 Er 638/2002 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 14.11.2009 a uznesením zo dňa 03.06.2010 súd jeho návrhu na zmenu exekútora nevyhovel, v exekučnom konaní pod spisovou značkou 36 Er 915/2002 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 23.11.2010 a súd uznesením zo dňa 06.04.2011 jeho návrhu vyhovel, v exekučnom konaní pod spisovou značkou 34 Er 1332/2003 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 23.11.2010 a súd uznesením zo dňa 17.05.2011 jeho návrhu vyhovel, v exekučnom konaní pod spisovou značkou 36 Er 2380/2002 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 23.11.2010 a súd vyhovel jeho návrhu uznesením zo dňa 08.04.2011, v exekučnej veci pod spisovou značkou 36 Er 1062/2002 podal navrhovateľ ako oprávnený návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 14.10.2009 a súd uznesením zo dňa 05.08.2010 jeho návrhu vyhovel. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 3 ods. 1, písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že v danej veci navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť odporcu za vznik škody keď čiastočne k oneskorenému vyhoveniu návrhom na zmenu exekútora došlo prevažne v dôsledku oneskoreného postúpenia exekučného spisu, a teda nie z viny konajúceho súdu. Poukázal na nečinnosť navrhovateľa , ktorý nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to, aby zabránil škode ku vzniku ktorej podľa jeho tvrdenia, avšak ničím v konaní nepreukázaného, malo dôjsť. Dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k preukázaniu vzniku a výšky škody a ani príčinnej súvislosti medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľom uplatňované sumy, ktoré mal použiť v súvislosti so správou pohľadávky, výkonov zamestnancov, informačného systému, administratívy, urgencie, neboli v konaní ničím podložené, išlo len o všeobecné tvrdenia. V súvislosti s návrhom na vydanie poverenia konštatoval, že v súvislosti s exekučnými titulmi ako je notárska zápisnica a rozhodcovský rozsudok nie je daná zákonná lehota (§ 44 ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvostupňového súdu došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania a vec prejednal v jeho neprítomnosti, keď riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spojené s označenými dôvodmi. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného sudcu, keď súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že už v návrhu na začatie konania ho upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť, pričom na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd v uvedených skutočnostiach dôvody na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Mal za to, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Z uvedeného dôvodu nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym prejednávaním, v ktorom vykonáva úkony a rozhoduje vylúčený sudca. Argumentoval, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie, a preto meritórne rozhodnutie vydané pred jeho rozhodnutím o podanom odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu je predčasné. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré však bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Ďalej uviedol, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich proti tvrdení. Namietal, že by bolo možné v danej veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a že si súd vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Vytýkal súdu prvého stupňa, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla na udržiavanie a správu informačného systému a v tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), keď právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V konaní chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Namietal, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Argumentoval tiež tým, že v konaní predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok číslo 1/2014, ktorým bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške; v tejto súvislosti vytýkal súdu prvého stupňa, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, ktoré konkrétne náklady ním boli vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky a jeho súčasťou súd prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa pre účely rozhodnutia vo veci samej všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli naplnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1 ods. 1, písm. a/, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. c/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2), ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje úvahy, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu Okresného súdu Bratislava III v namietaných exekučných veciach aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní a uplatňovaných odvolacích dôvodov , keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie vo veci samej. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekučným súdom v občianskom (exekučnom) súdnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd v namietaných exekučných konaniach nerozhodol o žiadosti navrhovateľa o zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty 30 dní v zmysle ust. § 44 Exekučného poriadku, keď v danej veci exekučný súd nebol lehotou podľa § 44 Exekučného poriadku viazaný, nakoľko pre posúdenie otázky dodržania lehoty 30 dní na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora je; s poukazom na ust. § 238 Exekučného poriadku; rozhodujúce znenie citovaného ustanovenia platného a účinného v čase začatia exekučného konania; ktoré sa začali v týchto prípadoch v roku 2002, kedy zákon lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora na základe žiadosti oprávneného neurčoval; a teda exekučný súd v daných veciach nemohol o zmene súdneho exekútora rozhodnúť až po uplynutí zákonnej lehoty. Odvolací súd tiež dospel k zhodnému záveru, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď podľa citovaného ustanovenia táto lehota neplatí, ak je exekučným titulom; ako v posudzovanej veci; rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku); a teda exekučný súd v danej veci nemohol o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi rozhodnúť až po uplynutí zákonnej lehoty. V preskúmavanej veci je správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a nemajetkovej ujmy, keď nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik skutočnej škody a samotný paušálny výpočet údajných nákladov spojených s uplatnením práv vyplývajúcich mu z exekučného titulu v predmetnom exekučnom konaní vznik škody; tak ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa; nepreukazuje. Hoci sa navrhovateľ odvolával na znalecký posudok preukazujúci výšku škody, tento sa v spise nenachádza pričom od podania návrhu mal dostatok času a príležitostí ho predložiť, prípadne aspoň označiť dôkazy, na preukázanie vzniku škody. Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru i v tom, že navrhovateľ v preskúmavanej veci nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by navrhovateľovi ním tvrdené náklady (vznik ktorých ani nepreukázal) nevznikli, ak by exekučný súd o žiadosti na zmenu súdneho exekútora alebo o vydanie poverenia rozhodol skôr. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie predpokladov pre priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti, resp. následky nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktoré by jej priznanie umožňovali, resp. odôvodňovali. Námietku navrhovateľa, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 28.05.2014 v jeho neprítomnosti, odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú, keďže navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, boli na toto pojednávanie riadne predvolaní, pojednávania sa nezúčastnili a ani nepožiadali z dôležitého dôvodu o jeho odročenie; neodôvodnený návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súvislosti s podaním ústavnej sťažnosti na porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu totiž nemožno považovať za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Za danej procesnej situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať porušenie § 101 ods. 2 O.s.p. Prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, nemal v danom konaní za následok odňatie mu možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a na ňom realizovať procesné právo účastníka konania na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (vyjadriť sa k veci, k výsledkom dokazovania a k vykonaným dôkazom), táto procesná možnosť nebola navrhovateľom využitá. Rovnako nedôvodná je odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď o jeho námietke zaujatosti v preskúmavanej veci; uplatnenej v podanom návrhu na začatie konania; už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Z ustanovenia § 2 O.s.p. vyplýva povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní dbať na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Táto povinnosť súdu sa vzťahuje na práva vyplývajúce z hmotnoprávnych predpisov, avšak rovnako i na procesné práva účastníkov v konaní pred súdom. Súd je potom; so zreteľom na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu; v občianskom súdnom konaní povinný zvoliť procesný postup vychádzajúci z takého výkladu právneho predpisu, ktorým zabráni zneužitiu procesných práv zo strany niektorého z účastníkov konania (porovnaj napr. Nález Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. III. ÚS 11/2011, uverejnený v Zbierke nálezov Ústavného súdu pod č. 64/2011) Zneužitím (procesného) práva je aj konanie procesnej strany v občianskom súdnom konaní, ktoré je v rozpore s účelom procesnej normy či daného procesného inštitútu a ktorým; v rozpore s citovaným ustanovením § 2 O.s.p. a rovnako § 6 O.s.p.; marí riadny postup v konaní. Ustanovenie § 109 O.s.p. umožňuje účastníkovi konania v rámci výkonu svojich procesných práv podať i návrh na prerušenie konania, o ktorom je súd zásadne povinný rozhodnúť; pred rozhodnutím vo veci samej, prípadne najneskôr súčasne s ním; a to tak, že ak sú na to splnené podmienky (§ 109 ods. 1,2 O.s.p.) návrhu vyhovie, alebo tento zamietne. Ani právo podať návrh na prerušenie konania však nesmie byť zneužívané na iné účely, než vyplývajú z podstaty a charakteru daného procesného inštitútu; najmä nesmie slúžiť na sťaženie realizácie práv iných účastníkov konania, či komplikovanie procesu ochrany práv a záujmov fyzických a právnických osôb, s cieľom predĺžiť konanie a oddialiť vydanie rozhodnutia vo veci samej. V takom prípade ide totiž o výkon práva, ktorým sa vo výsledku dosahuje nedovolený účinok takéhoto; zdanlivo dovoleného a právnou normou predpokladaného; správania, ktorému nesmie byť zo strany súdu poskytnutá ochrana ani právne účinky, ktoré inak; ak o zneužitie práva nejde; s daným správaním (procesným úkonom) právna norma spája a ktoré zaručuje. Ako už odvolací súd uviedol vyššie, o návrhu účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, 2 O.s.p. je súd zásadne povinný rozhodnúť. Výnimočne, ak je celkom nepochybné, že podaním návrhu na prerušenie konania účastník zneužíva jeho procesné práva (právo podať návrh na prerušenie konania), keď v skutočnosti nemá (objektívne nemôže mať) v úmysle dosiahnuť prerušenie konania a podaním návrhu sleduje iný cieľ (napr. oddialiť rozhodnutie vo veci samej), však nemusia byť podaniu takéhoto návrhu priznané právne účinky, spočívajúce i v povinnosti súdu o takomto návrhu rozhodnúť. V posudzovanej veci navrhovateľ návrh na prerušenie konania podal za stavu, keď súd prvého stupňa jeho; v poradí prvý; návrh na prerušenie konania zo dňa 16.10.2013 podaný z totožných dôvodov (prebiehajúce konanie na Ústavnom súde SR ktorej predmetom je porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd) uznesením zo dňa 20.11.2013, č.k. 7C 101/2012-76 ako nedôvodný zamietol z dôvodu, že neboli splnené predpoklady na prerušenie konania. Preto je potrebné bez akýchkoľvek pochybností jeho opätovné podanie návrhu na prerušenie konania hodnotiť ako zneužitie jeho procesných práv, konkrétne zneužite jeho práva podať návrh na prerušenie konania s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď procesnému úkonu (návrhu na prerušenie konania zo dňa 23.05.2014) nepriznal účinky a pokiaľ následne vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 28.05.2014 v neprítomnosti navrhovateľa bez toho, aby o tomto jeho návrhu rozhodol, neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom a ani nezaťažil konanie inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a bola tak dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku. Nedôvodná je tiež odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď o jeho námietke zaujatosti v preskúmavanej veci; uplatnenej v podanom návrhu na začatie konania; už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť účastníkov konania za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom vo vzťahu k preukázaniu ním tvrdenej majetkovej škode a uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy; ktorý má dostatočnú oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania; je v súlade s platnou právnou úpravou a postup súdu prvého stupňa, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo navrhovateľovi umožnené realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu účastníkov konania vo vzťahu k meritu veci. Súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie a ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v namietaných exekučných konaniach na Okresnom súde Bratislava III , pričom ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, poukazuje odvolací súd na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, a v rozsahu dostatočne potrebnom, aby proti týmto záverom súdu prvého stupňa mohol navrhovateľ náležite skutkovo, a najmä právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované základné právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom; napadnutý rozsudok nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 115/03). Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal v odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.