Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/216/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213562 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312213562.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 18.októbra 2013, č.k. 7C 102/2012-56, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že vo všetkých namietaných exekučných konaniach boli žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom zamietnuté s poukazom na to, že exekučným titulom boli rozhodcovské rozsudky vydané Stálym rozhodcovským súdom, pričom dôvodom na zamietnutie bola skutočnosť, že zmluvy o úvere, ktorých súčasťou boli všeobecné podmienky, obsahovali neprijateľné podmienky, teda boli neplatné. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2, § 19 ods. 1,2,3, v spojení § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že v danom prípade nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní, a že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách. Nestotožnil sa s tvrdením navrhovateľa o oneskorenom rozhodnutí súdu v jednotlivých prípadoch (do 15 dní), nakoľko, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku) je povinnosťou exekučného súdu skúmať podmienky, čo sa v jednotlivých prípadoch realizovalo, a nie je namieste 15-dňová lehota. Tvrdenia navrhovateľa o vzniku škody považoval za účelové, mal za to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody, takisto samotný vznik škody, ako aj jej výšku, príčinnú súvislosť, jeho tvrdenia boli v tomto smere len všeobecné a ničím nepodložené. Z uvedených dôvodov nemohol posúdiť ani opodstatnenosť odporcom vznesenej námietky premlčania. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nesplnil základné atribúty predpokladané zákonodarcom pre uplatnenie si náhrady škody, jeho návrh v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvostupňového súdu došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania a vec prejednal v jeho neprítomnosti, keď riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody a predložil listiny spojené s označenými dôvodmi. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného sudcu, keď súd prvého stupňa vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že už v návrhu na začatie konania ho upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť, pričom na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd v uvedených skutočnostiach dôvody na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Mal za to, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva neobstojí, a preto podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Z uvedeného dôvodu nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym prejednávaním, v ktorom vykonáva úkony a rozhoduje vylúčený sudca. Argumentoval, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, proti ktorému pripustil odvolanie, a preto meritórne rozhodnutie vydané pred jeho rozhodnutím o podanom odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí návrhu je predčasné. Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec prejednal v jeho neprítomnosti napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré však bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal, nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom. Za nesprávny považoval názor súdu prvého stupňa, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané. Ďalej uviedol, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Namietal, že by bolo možné v danej veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, a že si súd vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Vytýkal súdu prvého stupňa, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla na udržiavanie a správu informačného systému a v tejto časti považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný) , keď právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V konaní chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Namietal, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. V posudzovanej veci vykonal súd prvého stupňa pre účely rozhodnutia vo veci samej všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli naplnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2, § 19 ods. 1,2,3,) v spojení § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré aj správne vyložil v súlade s ustálenou súdnou a výkladovou praxou a svoje úvahy, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu Okresného súdu Bratislava III v exekučných veciach, v ktorých exekučný súd zamietol žiadosti o vydanie poverenia, aj dostatočne v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvého stupňa z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní a uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie vo veci samej. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú exekučným súdom v občianskom (exekučnom) súdnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to : 1/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. V danej veci je správny záver súdu prvého stupňa, že v preskúmavaných exekučných konaniach k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo v súvislosti s nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu, keď uvedený záver zodpovedá vykonaným dôkazom (§ 132 O.s.p.), nakoľko súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti tvrdené navrhovateľom, ako aj listinné dôkazy založené v spise a svoje skutkové závery založil na ich správnom zhodnotení, v ktorom postupe nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd dospel k zhodnému záveru, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď podľa citovaného ustanovenia táto lehota neplatí, ak je exekučným titulom; ako v posudzovanej veci; rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku); a teda exekučný súd v danej veci nemohol o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi rozhodnúť až po uplynutí zákonnej lehoty. V preskúmavanej veci je rovnako správny záver súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody, keď nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik skutočnej škody a samotný paušálny výpočet údajných nákladov spojených s uplatnením práv vyplývajúcich mu z exekučného titulu v predmetnom exekučnom konaní vznik škody nepreukazuje. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia navrhovateľa, že nemohol pred rozhodnutím súdu z dôvodu ochrany obchodného tajomstva predložiť listinné dôkazy, ktoré by preukazovali vznik nákladov (a teda aj tvrdenej škody), ktoré mienil predložiť až na pojednávaní; ktorého sa nezúčastnil, keď navrhovateľ mal od podania návrhu dostatok času a príležitostí predložiť, prípadne aspoň označiť dôkazy na preukázanie vzniku škody. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie predpokladov pre priznanie požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal žiadne konkrétne okolnosti, resp. následky nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktoré by jej priznanie umožňovali, resp. odôvodňovali. Odkaz navrhovateľa na nálezy Ústavného súdu SR, ktorými bolo priznané sťažovateľovi finančné zadosťučinenie nepovažoval odvolací súd za relevantný podklad pre priznanie uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci, či zbytočné prieťahy v konaní, nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu, alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť. Nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, správne v tomto smere súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Námietku navrhovateľa, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 18.10.2013 v jeho neprítomnosti, odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú, keďže navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, bol na toto pojednávanie riadne predvolaný, pojednávania sa nezúčastnil a ani nepožiadal o jeho odročenie. V spise sa žiadna žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania a ani návrh navrhovateľa na prerušenie konania v súvislosti s podaním ústavnej sťažnosti na porušenie zásady nestrannosti súdu, nenachádza, a preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa porušenie § 101 ods. 2 O.s.p., keď konal v jeho neprítomnosti z dôvodu, že sa na pojednávanie bez ospravedlnenia nedostavil. Rovnako je nedôvodná námietka navrhovateľa, že súd prvého stupňa rozhodol predčasne, keď nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania a rovnako nenáležitá je aj námietka, že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. Prejednanie a rozhodnutie veci v neprítomnosti navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, nemal v danom konaní za následok odňatie mu možnosti konať pred súdom. Súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, procesnú možnosť zúčastniť sa na pojednávaní a na ňom realizovať procesné právo účastníka konania na prerokovanie veci v jeho prítomnosti (vyjadriť sa k veci, k výsledkom dokazovania a k vykonaným dôkazom), táto procesná možnosť nebola navrhovateľom využitá. Rovnako nedôvodná je odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď o jeho námietke zaujatosti v preskúmavanej veci; uplatnenej v podanom návrhu na začatie konania; už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v súlade s dôkazným návrhom navrhovateľa za účelom posúdenia pravdivosti jeho tvrdení uvádzaných v návrhu o tom, že v exekučnom konaní malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a teda nevykonal dokazovanie ex offo/z vlastnej iniciatívy, teda dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám. Neopodstatnená je preto námietka navrhovateľa, že pokiaľ konajúci súd zistil na základe ním vykonaného dokazovania ex offo, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti potom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomuto kontradiktórne vyjadrili. Za stavu, keď sa navrhovateľ v podanom návrhu domáhal pripojenia exekučných spisov z dôvodu nemožnosti pripojiť listinné dôkazy v ňom obsiahnuté k návrhu na začatie konania, a v odvolaní súdu prvého stupňa takýto postup vytýka, neobstojí jeho námietka, že bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu. Pokiaľ navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa, poukazuje odvolací súd na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje relevantné a podstatné dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, a v rozsahu dostatočne potrebnom, aby proti týmto záverom súdu prvého stupňa mohol navrhovateľ náležite skutkovo, a najmä právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované základné právo navrhovateľa na spravodlivý súdny proces a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom; napadnutý rozsudok nebol nepreskúmateľný do tej miery, že by ho nebolo možné v odvolacom konaní preskúmať z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 115/03). So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa správne posúdil a uplatnil zodpovednosť účastníkov konania za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom vo vzťahu k preukázaniu ním tvrdenej majetkovej škode a uplatňovanej výške nemajetkovej ujmy, ktorý má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania, je v súlade s platnou právnou úpravou a postup súdu prvého stupňa, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo navrhovateľovi umožnené realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie jeho tvrdení a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu účastníkov konania vo vzťahu k meritu veci. Navrhovateľ sa svojou neúčasťou na súdnom pojednávaní, na ktorom mu bola vytvorená procesná možnosť, aby sa zúčastnil vykonávania dokazovania, navrhoval jeho doplnenie, resp. sa vyjadril k vykonanému dokazovaniu, svojho procesného práva v tomto smere vzdal, resp. si možnosť jeho realizácie sám svojou nečinnosťou zmaril, a preto sa nedôvodne dovoláva odňatia mu možnosti konať pred súdom v súvislosti s porušením zásady kontradiktórnosti súdneho procesu. Súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie a ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom exekučného súdu v exekučných konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava III, pričom ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Odvolací súd tak nepovažoval námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvého stupňa na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, navrhovateľom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu, vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142 ods.1 O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal v odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.