Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/113/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213627 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312213627.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grősslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. januára 2015, č. k. 45C/107/2012-249 a uzneseniu zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-249 s a p o t v r d z u j e. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246 s a p o t v r d z u j e. Žalovanému s a p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, uplatnenej podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 1 a § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 5, § 18 ods. 2, 3, § 19 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z.z.“), ust. § 36 ods. 1, 2, § 41 ods. 1, 2, § 44 ods. 6, § 238 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok (ďalej "EP") a vecne nesplnením všetkých zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatneného žalobcom. Poukázal na obligatórny charakter predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktorý nie je možné uplatniť na súde skôr než uplynie šesťmesačná lehota od uplatnenia nároku pred príslušným orgánom. Vykonaným dokazovaním mal v danej veci za preukázané, že žalobca žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalovanému dňa 23. 4. 2012 a žalobu podal na súde dňa 27. 9. 2012, t. j. pred uplynutím tejto lehoty. Nakoľko však žalovaný nárok na náhradu škody neuznal a v lehote šesť mesiacov od podania žiadosti neuspokojil, súd prvej inštancie zhodnotil, že žalobu nemožno považovať za predčasne podanú. Z pripojených exekučných spisov tiež zistil, že všetky exekučné konania, v ktorých malo dôjsť zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu nerozhodnutia o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, začali pred 1. septembrom 2005 (sp. zn. 36Er/1830/2002, 36Er/2736/2002, 36Er/705/2003, 36Er/2417/2003, 36Er/1833/2002, 35Er/346/2005). Z uvedeného vyvodil, že vo veci je potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 8. 2005, podľa ktorého ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi. Účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Predmetné ustanovenie tak neukladalo exekučnému súdu povinnosť rozhodnúť o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ako tvrdil žalobca. Táto lehota bola v Exekučnom poriadku zavedená až s účinnosťou od 1. septembra 2005 pričom podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku sa konania začaté do 1. septembra 2005 dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca vo veci nepreukázal nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v označených exekučných konaniach), ako jedného zo základných predpokladov pre založenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V ďalšom poukázal na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody z dôvodu prieťahov v súdnom konaní môže súd prihliadať len na výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následky prieťahy v súdnom konaní, právoplatné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov alebo právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V danej veci Ústavný súd SR dňa 3. 10. 2012, sp. zn. I. ÚS 476/2012-12 rozhodoval o sťažnostiach žalobcu, pričom konštatoval, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama o sebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľa, resp. že by doba konaní vedených súdom prvej inštancie zasiahla samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m.m. II ÚS 93/03). Zdôraznil tiež, že v predmetnom konaní o náhradu škody súd nie je oprávnený preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania. Orgánom oprávneným skúmať namietané prieťahy v konaní je len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov, všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného prístupu v súdnictve. K námietke žalobcu, že oprávnený bol postupom súdu vystavený riziku zániku povinného, a tým riziku zmarenia účelu konania uviedol, že súdny exekútor môže vykonávať exekúciu udelením poverenia súdu na jej vykonanie, a preto zmena súdneho exekútora nemala bezprostredný vplyv na povinného, keď pôvodný exekútor mohol vykonávať úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. K samotnej škode vo výške 175,- eur, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom s poukazom na skutočnosť, že poškodený vynaložil na správu pohľadávky pracovnými výkonmi zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, na poštovné a telekomunikačné výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15,- eur, nemal súd prvej inštancie za preukázanú ani existenciu škody v podobe účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou žalobcu uskutočňovanou v rámci správy a vymáhania pohľadávky v rozhodnom období. V tomto smere súd prvej inštancie neprihliadol ani na znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17. 1. 2014, vypracovaný Ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, zaregistrovaný pod č. I.. Č.. XXXX/XXXX, nakoľko sa podľa neho jedná o všeobecný znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný za obdobie rokov 2009-2012, neuvádza sa v ňom presný výpočet škody na konkrétne uplatnené nároky v jednotlivých konaniach, a preto ho považoval za nehodnoverný, jednostranný a vychádzajúci iba z údajov poskytnutých zadávateľom s výpočtami riadiacimi sa voľnou úvahou. Žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov súd prvej inštancie nepovažoval za zmenšenie majetku poškodeného a ani za ušlý majetkový prospech. Z obsahu súdneho spisu mal tiež za preukázané, že žalobca nezaslal žiadne urgencie adresované exekučnému súdu, ktorého postup nevykazoval znaky zbytočných prieťahov, za ktoré by niesol štát zodpovednosť. Vo vzťahu k celému uplatnenému nároku žalobca nepreukázal ani priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi škodou a konaním exekučného súdu, nakoľko vzťah príčiny a následku musí byť podľa súdnej praxe priamy, bezprostredný a neprerušený (nie sprostredkovaný). V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca k svojej činnosti využíva informačný systém na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií a výška nákladov prevádzkovania tohto informačného systému a jeho udržiavania patrí do podnikateľskej činnosti, ktorú žalobca musí vykonávať. Nutnosť spravovať pohľadávku pritom zabezpečil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel vymáhať pohľadávku formou exekúcie, podľa súdu prvej inštancie ide teda o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, že v konaní neboli preukázané nielen zbytočné prieťahy exekučného súdu v konaní, ale ani zánik povinného subjektu, resp. konanie smerujúce k jeho zániku či potreba poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a z paušálnej sumy nie je možné v danom prípade vychádzať. Vzhľadom na nepreukázanie žiadnej zo zákonných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „O.s.p.“) a v konaní plne úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O. s. p., t. j., že súd prvej inštancie odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. 5. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil na to, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej súdom neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. Súd prvej inštancie sa dopustil viacero omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované úseky tomu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment, kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. 6. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise; za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. 7. Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvej inštancie ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti mal rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí súd prvej inštancie vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Záverom poukázal na povinnosť súdu prvej inštancie rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, doručenému v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadril. 9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým zamietol žalobu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 11. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 12. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaniami zo dňa 27. 9. 2012 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutí, ktorými by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie - 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) O. Q., nar. X. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/107/2012), - 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníčkou (povinnou) K. H., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/108/2012), - 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) N. J., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/130/2012), - 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) E. P., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/131/2012), - 175 eur z titulu majetkovej škody a 442,56 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) V. K., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/132/2012), - 175 eur z titulu majetkovej škody a 497,88 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) N. K., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/173/2012). V predmetných podaniach žalobca zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Vec bola podľa platného rozvrhu práce pridelená zákonnej sudkyni S.. A. Q.. 13. V posudzovanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave uzneseniami (vydanými pred spojením veci na spoločné konanie): zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/319/2012-19, zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/320/2012-19, zo dňa 26. 10. 2012, č. k. 5NcC/344/2012-14, zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 11NcC/335/2012-14, zo dňa 23. 10. 2012, č. k. 14NcC/334/2012-15, zo dňa 22. 10. 2012, č. k. 5NcC/325/2012-13 o tom, že S.. A. Q. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. 14. Uznesením zo dňa 15. 5. 2013, č. k. 45C/107/2012-27 Okresný súd Bratislava III spojil na spoločné konanie veci vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 45C/107/2012, 45C/108/2012, 45C/130/2012, 45C/131/2012, 45C/132/2012, 45C/173/2012, s tým, že spoločné konanie bude vedené pod spz. n. 45C/107/2012. 15. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že súd prvej inštancie vytýčil v danej veci dva termíny pojednávania, a to na deň 10. 4. 2014 o 10.30 hod. a na 13. 1. 2015 o 13.00 hod. Predvolanie na v poradí druhé pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 29. 12. 2014 (viď doručenka na č. l. 255). Žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 7. 4. 2014 (č. l. 205) požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III sú podľa neho vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci poukazujúc na sťažnosť podanú na Ústavný súd Slovenskej republiky týkajúcu sa vyššie uvedených uznesení. V podaní zároveň žiadal, aby súd prvej inštancie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Pre potrebu rozhodnutia o tomto procesnom návrhu súd prvej inštancie odročil pojednávanie nariadené na 10. 4. 2014 a uznesením zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Na odvolanie žalobcu predmetné uznesenie potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252. Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 13. 1. 2015 vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením vyhláseným na predmetnom pojednávaní opätovne rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktorý ako nedôvodný zamietol a vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. 16. Odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor navrhnúť a predložiť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie predvolal oboch účastníkov riadne a včas, pričom sám žalobca z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil, preto nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. Súd prvej inštancie poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi žalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy a ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca v návrhu i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý svoj zamietajúci výrok právne a skutkovo odvodzoval od skutočnosti, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady pre založenie zodpovednosti žalované za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. 17. Právne bezvýznamnou je aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, nakoľko súd sa s jeho obsahom oboznámil a tento listinný dôkaz z viacerých podrobne uvedených dôvodov vyhodnotil ako nehodnoverný a nevypovedajúci o skutočnej výške žalobcovi spôsobenej škody. 18. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkam žalobcu o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky žalobcu sú nedôvodné a nepodložené. 19. V danom konaní sa žalobca podanou žalobou domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 20. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava III a v tomto smere plne odkazuje na závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Nezaoberal sa ďalšími odvolacími námietkami žalobcu, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvej inštancie nevyplývajúci z obsahu spisu, prípadne na jeho závery prezentované v odôvodnení rozhodnutia (napr. tvrdenie, že súd prvej inštancie vôbec nerozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania, o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania). Uvedené len preukazuje to, že žalobca v danej veci pri podaní odvolania postupoval formalisticky, bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností daného prípadu a skutkového a právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie; na základe uvedeného nie je možné jeho postup v odvolacom konaní hodnotiť inak, ako šikanózny výkon práva. 21. Záverom odvolací súd dodáva, že za odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom a za vadu v procesnom postupe súdu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p., § 365 ods.1 písm. d/ C.s.p.) nie je možné považovať ani žalobcom namietanú okolnosť, že súd prvej inštancie rozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania súčasne s rozhodnutím o veci samej. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci o návrhu na prerušenie konania rozhodol ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, a to uznesením zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221, ktorým návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Vecnú správnosť predmetného uznesenia potvrdil na odvolanie žalobcu aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252. Žalobca preto nemohol byť úspešný ani s druhým návrhom na prerušenie konania, ktorý odôvodnil rovnakými skutkovými a právnymi skutočnosťami, a o ktorom bolo rozhodnuté samostatným uznesením na pojednávaní konanom dňa 13. 1. 2015 (č. k. 45C/107/2012-246). 22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 23. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 24. Uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 1. 2015, č. k. 45C/107/2012-246 súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej bolo rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorej dôsledkom má byť zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. 25. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a vecne tým, že podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, nie je dôvodom na prerušenie konania. Poukázal tiež na to, že žalobca súdu nepreukázal ani podanie takejto sťažnosti na Ústavný súd SR, jej prerokovanie a prijatie na ďalšie konanie a táto sa týka výlučne procesného postupu nadriadeného súdu. Žalobca zároveň v opätovne podanom návrhu na prerušenie konania neuviedol žiadne nové skutočnosti a o pôvodnom návrhu na prerušenie konania bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/105/2012-369, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 9. 2014, č. k. 14Co/577/2014-402, na odôvodnenie ktorých súd v tejto súvislosti poukázal. Záverom dodal, že konanie o ústavnej sťažnosti žalobcu nezakladá ani také konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v danej veci. 26. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie namietajúc, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), ďalej z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ako i z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Odvolateľ poukázal na nepreskúmateľnosť, arbitrárnosť, ústavnú neakceptovateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo tak vydané v rozpore s čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (z odôvodnenia nevyplýva dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre prerušenie konania, o ktoré požiadal riadne a včas, a zároveň súdu predložil i listiny, ktoré dôvody prerušenia konania preukazovali). Poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvej inštancie upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil, neznamená že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach ( napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta ). Žalobca v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. l Listiny (čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie konanie prerušiť do rozhodnutia Ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu s tým, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Poukázal na skutočnosť, že výsledkom ním podanej ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, keďže procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd - preto rozhodnutie vydané v takomto konaní nemôže byť ústavne akceptovateľné. Uviedol, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je nevyhnutne požiadavka, aby prípadné námietky účastníka súdneho konania ohľadne porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal súd, príslušný o týchto námietkach rozhodovať. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie. 27. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu v súdom stanovenej lehote písomne nevyjadril. 28. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). 29. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaniami zo dňa 27. 9. 2012 sa žalobca domáhal vydania rozhodnutí, ktorými by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie: - 175 eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníčkou (povinnou) K. H., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/108/2012), - 175,- eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) N. J., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/130/2012), - 175,- eur z titulu majetkovej škody a 387,24 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) E. P., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/131/2012), - 175,- eur z titulu majetkovej škody a 442,56 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) V. K., nar. XX. X. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/132/2012), - 175,- eur z titulu majetkovej škody a 497,88 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom za účelom vymoženia pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) N. K., nar. XX. XX. XXXX (konanie pôvodne vedené pod sp. zn. 45C/173/2012). V predmetných podaniach žalobca zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava II z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Vec bola podľa platného rozvrhu práce pridelená zákonnej sudkyni S.. A. Q.. Krajský súd v Bratislave nasledujúcimi uzneseniami (vydanými pred spojením veci na spoločné konanie): zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/319/2012-19, zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 6NcC/320/2012-19, zo dňa 26. 10. 2012, č. k. 5NcC/344/2012-14, zo dňa 29. 10. 2012, č. k. 11NcC/335/2012-14, zo dňa 23. 10. 2012, č. k. 14NcC/334/2012-15, zo dňa 22. 10. 2012, č. k. 5NcC/325/2012-13 rozhodol o tom, že S.. A. Q. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uznesením zo dňa 15. 5. 2013, č. k. 45C/107/2012-27 Okresný súd Bratislava III spojil na spoločné konanie veci vedené na tamojšom súde pod sp. zn. 45C/107/2012, 45C/108/2012, 45C/130/2012, 45C/131/2012, 45C/132/2012, 45C/173/2012, s tým, že spoločné konanie bude vedené pod spz. n. 45C/107/2012. 30. Podľa 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. 30. Citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napr. spojenie vecí, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má súd podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv účastníkov konania zabezpečí čo najrýchlejšie a najúčinnejšie. Rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. 31. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy SR nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy SR a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. 32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s jasne prezentovaným správnym právnym záverom súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že podľa hore citovaných ustanovení neboli v posudzovanej veci splnené podmienky na prerušenie konania. Ako uviedol súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR o ústavnej sťažnosti žalobcu týkajúcej sa namietaného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd, bola založená na rovnakej skutkovej a právnej argumentácii ako návrh predložený súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 7. 4. 2014 (č. l. 206). Nakoľko o predmetnom návrhu už bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 10. 4. 2014, č. k. 45C/107/2012-221 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 10. 2014, č. k. 3Co/461/2014-252, ktoré je právoplatné a pre súd aj sporové strany záväzné (§ 159 ods. 2 O.s.p., resp. § 228 ods. 1 C.s.p.), súd prvej inštancie opakovaný návrh na prerušenie konania založený na rovnakej argumentácii správne bez ďalšieho ako nedôvodný zamietol. 33. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave jednomyseľne, pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).