Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/303/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312213849 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312213849.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova ul. č. 4, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 553,20 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 18. februára 2015, č. k. 11C/125/2012-23, proti uzneseniu zo dňa 5. októbra 2012, č. k. 11C/125/2012-7 a proti uzneseniu zo dňa 21. októbra 2015, č.k. 11C/125/2012-61, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 18. februára 2015, č. k. 11C/125/2012-23 p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 5. októbra 2012, č. k. 11C/125/2012-7 p o t v r d z u j e . Uznesenie Okresného súdu Bratislava III v Bratislave zo dňa 21. októbra 2015, č.k. 11C/125/2012-61 p o t v r d z u j e . Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu zo dňa 27.09.2012, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 175,- eur z titulu majetkovej ujmy a sumy 553,20 eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď ako veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, ktorá vznikla neplnením záväzku z tejto zmluvy voči povinnej Ž. D.. Súd prvej inštancie poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a zároveň mu udelil poverenie. Žalobca neskôr podal návrh na zmenu exekútora s tým, že mal za to, že k zmene dôjde rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote, keď podľa žalobcu mal súd prvej inštancie rozhodnúť v lehote 30 dní odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora. Žalobca z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu si uplatnil náhradu majetkovej ujmy, ktorá podľa žalobcu predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré podľa neho zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o tomto návrhu. Sumu 175,- eur predstavovala suma 70,- eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur, na komunikáciu s pôvodným exekútorom sumou 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje, na poštovné a telekomunikačné výdaje sumu 15,- eur, spolu 175,- eur. Nemajetkovú ujmu si uplatnil z dôvodu, že neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, riziko insolventnosti povinného. Súd bol nečinný podľa žalobcu 305 dní a preto si uplatňuje titulom nemajetkovej ujmy sumu 553,20 eur, pričom vychádzal zo sumy 55,32 eur za mesiac. 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov a konštatoval, že nesprávnym úradným postupom sa zakladá objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 zákona nemožno zbaviť. Zodpovednosť predpokladá kumulatívne splnenie troch podmienok a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradný postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. júna 2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009). 3. Poukázal na ustanovenie § 238 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok), v zmysle ktorého konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 44 ods. 6 Exekučného poriadku platného v čase začatia exekučného konania, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Ustanovenie § 44 Exekučného poriadku bolo novelizované a od 01.09.2005 súd bol povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Keďže v prejednávanaom prípade ide o konanie, ktoré bolo začaté pred 1.9.2005, nebol súd povinný rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní odo dňa doručenia návrhu na zmenu exekútora, tak ako to tvrdil navrhovateľ. Nesprávny úradný postup nie je v tomto prípade založený na porušení ustanovenia Exekučného poriadku. 4. Zároveň konštatoval, že v prejednávanom prípade si žalobca uplatnil majetkovú škodu, ktorá mala vzniknúť správou pohľadávok prostredníctvom pracovných výkonov jeho zamestnancov, pričom takto vyčíslená škoda nemá žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu. Aj v prípade zmeny súdneho exekútora by žalobcovi vznikli náklady súvisiace so správou jeho pohľadávok, aj náklady na udržiavanie a správu informačného systému. Ani ostatná škoda, ktorú si žalobca vyčíslil a to administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných súdu a náklady na poštovné a telekomunikačné náklady, jednak neboli v konaní preukázané, súčasťou súdneho exekučného spisu nie sú žiadne urgencie ani iná komunikácia žalobcu a jednak ani v tomto prípade žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním tvrdenou škodou a postupom súdu. V tomto prípade nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu, ani k vynaloženiu iných nákladov, ktoré by žalobca nemusel znášať aj v prípade, ak by súd o jeho návrhu rozhodol v kratšej lehote. Otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená iba v konkrétnych súvislostiach. O objektívnu zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup ide vtedy, ak je preukázané, že práve nesprávny úradný postup bol príčinou škody. V prejednávanom prípade súd dospel k záveru, že absentuje príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdenou a vyčíslenou škodou a postupom súdu pri rozhodovaní o zmene exekútora. 5. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že postupom súdu bol vystavený riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania, či riziku insolventnosti povinného. Pripomenul, že exekútor môže začať vykonávať exekúciu udelením poverenia súdu na jej vykonanie. V danom prípade súd neodkladne po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, ktorý bol oprávnený ku všetkým krokom smerujúcim k vymoženiu pohľadávky žalobcu a zmena exekútora neovplyvnila ani účel konania, ani nemala bezprostredný vplyv na povinného. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 3Cdo/32/2007, konštatoval, že nerozhodnutie o zmene exekútora v primeranej lehote môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku žalobcu, ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto postupom. Ak by aj súd nerozhodol o návrhu žalobcu na zmenu exekútora v primeranej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti, bez ďalšieho, zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí primeranej lehoty, v ktorej mal súd rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia, a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka konania. 6. Žalobca si návrhom na začatie konania uplatnil aj zaplatenie nemajetkovej ujmy. Vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že neexistuje príčinná súvislosť medzi žalobcom deklarovanou nemajetkovou ujmou, ktorá mu vraj vznikla a postupom súdu pri zmene súdneho exekútora, ktorý žalobca označil ako nesprávny úradný postup. Pre neexistenciu príčinnej súvislosti súd návrh žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. 7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1, podľa ktorého súd prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspešný žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 8. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec prejednal v jeho neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.) napriek tomu, že požiadal riadne a včas o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil listiny s nimi spájané, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že už vo svojej žalobe upovedomil súd prvej inštancie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. To, že krajský súd v označených skutočnostiach nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v jeho očiach, objektívne aj v očiach verejnosti nie je možné tohto sudcu považovať za nestranného, a to aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (ako napr. poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 17.10.2012, č.k. 11NcC/46/2012-24), ako aj na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu a preto podľa neho nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Uviedol, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom prvej inštancie (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že v rovnakom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie s tým, že odvolanie podáva aj proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, pričom v čase odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu prvej inštancie, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred súdom. Namietol, že súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval, a to napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní vedenom nestranným sudcom na nestrannom súde. Vytýkal tiež súdu prvej inštancie, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal, a na ktorých založil svoje rozhodnutie, čím došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. Zastával názor, že súd prvej inštancie sa dopustil viacerých omylov, keď v napadnutom rozsudku konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomuto tvrdeniu nenasvedčujú. Na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je pritom dôležité skúmať nielen samotný moment, kedy exekučný súd vydal poverenie, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Ďalej žalobca poukázal na zásadu kontradiktórnosti a namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a ani navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd prvej inštancie podľa žalobcu porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces. Mal za to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ súd prvej inštancie na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (súd prvej inštancie totiž vykonal dokazovanie, ktoré obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí o tom informovať účastníkov konania a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Poznamenal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise, pričom len také listiny by mohli slúžiť ako dôkaz. Ku skutočnosti, že žalovaná sa vo veci napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadrila, žalobca uviedol, že súd prvej inštancie mal preto rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. na základe žalobcom tvrdeného skutkového stavu. Súd prvej inštancie však namiesto toho bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si sám určil a následne vo veci meritórne rozhodol. Žalobca taktiež namietal, že súd prvej inštancie úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií, ako aj poštovných a telekomunikačných výdajov, a preto je napadnutý rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa neho vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Súd prvej inštancie odôvodnil napadnutý rozsudok rovnako ako v iných rozhodnutiach, v ktorých vystupujú rovnakí účastníci konania, ale v ktorých bol rozdielny skutkový základ. Súd prvej inštancie tak vytvára odôvodnenia rozhodnutí formulárovým spôsobom, čo nemožno ústavnoprávne akceptovať. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný), pretože ak by súd rozhodol o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Podotkol, že právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť, a teda ani znášať náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pri vyčíslení majetkovej škody vychádzal z účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť, obdobne ako pracovné a obchodné zmluvy. Dôkazy o výške majetkovej škody, vrátane znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, chcel predložiť v konaní pred súdom prvej inštancie prostredníctvom vykonaného pojednávania. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy vrátane tých, ktoré vznikli po podaní žaloby v dôsledku narastania škody. Namietal, že súd prvej inštancie vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody a z ktorého jednoznačne vyplývajú konkrétne náklady vynaložené žalobcom v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Zároveň súčasťou posudku sú aj prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému, na poštovné a na telekomunikačné služby. K nemajetkovej ujme žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, hoci sám súd prvej inštancie zistil, že o žalobe nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Namietal, že súd prvej inštancie v súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania pritom jednoznačne vyplýva, že práva žalobcu boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantné považoval úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, keďže súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov, taktiež úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom, ako aj úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, pretože tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Mal za to, že všetky problémy, ktoré boli vyvolané v jeho právnej sfére nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. V závere svojho odvolania žalobca k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol tento súdu prvej inštancie doručený pred nariadeným pojednávaním, súd prvej inštancie bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. 9. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril, odvolanie bolo žalovanému doručené dňa 13.05.2015. 10. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd, keďže nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej ale i právnej stránke sa stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom prihliadal i na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav. 13. Predmetom konania v prejednávanej veci je zaplatenie sumy 125,- eur z titulu náhrady majetkovej sumy a titulom nemajetkovej ujmy suma 553,20 eur. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie pred tým, než rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania, vyzval písomne žalovaného podaním zo dňa 20.05.2014, aby sa písomne vyjadril k žalobe a uviedol rozhodujúce skutočnosti, prípadne pripojil listinné dôkazy, na ktoré sa mieni odvolávať. Súd prvej inštancie vzhľadom k tomu, že predmet konania nedosahuje sumu 1.000,- eur, podľa ust. § 200ea ods. 1 O.s.p., ktorý bol platný do 30.06.2016 a podľa vtedy platného ust. § 115a ods. 2 O.s.p. nebol povinný vo veci nariadiť pojednávanie, nakoľko išlo o tzv. drobný spor. Žalobca si svoje nároky na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatnil voči štátu Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR a svoju žalobu odôvodnil nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 34Er/1058/2002, súdny spis exekučného súdu je založený u súdneho exekútora pod EX 3050/2011. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav a vec aj právne správne posúdil. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie upovedomil o skutočnostiach, ktoré nasvedčujú tomu, že sudcu, ktorému vec bola pridelená, je potrebné z konania vylúčiť, pričom žalobca túto skutočnosť uviedol priamo v žalobe, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že o takto vznesenej námietke rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 26.10.2012, č.k. 5NcC/309/2012-14 a to tak, že sudkyňu súdu prvej inštancie JUDr. Silviu Gandelovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. V predmetnej veci žalobca nenavrhol súdu prvej inštancie prerušiť predmetné konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR. O jeho ústavnej sťažnosti preto námietka žalobcu, uvedená v odvolacom návrhu, týkajúca sa návrhu na prerušenie konania je nedôvodná. K námietke žalobcu, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal, odvolací súd z obsahu spisu mal za preukázané, že žalovaná sa k žalobe žalobcu písomne nevyjadrila i napriek tomu, že jej bola doručená žaloba a súd žalovanú vyzval na vyjadrenie sa k predmetnej žalobe. Nepochybil súd prvej inštancie a neobstojí argumentácia žalobcu, že nakoľko sa žalovaná k žalobe napriek výzve súdu prvej inštancie nevyjadrila, súd prvej inštancie mal vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Aj v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 153b ods. 2 O.s.p. (ustanovenie platné do 30.06.2016), bolo len na úvahe súdu, či rozhodne rozsudkom pre zmeškanie alebo nie, nakoľko toto ustanovenie vyjadrovalo možnosť súdu rozhodnúť takýmto spôsobom, nie však povinnosť. 14. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. V predmetnej exekučnej veci exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a správne súd prvej inštancie konštatoval, že na postup exekučného súdu sa nevzťahovala 15 dňová lehota, uvedená v ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení platnom v rozhodnom čase. V tejto lehote je totiž exekučný súd povinný udeliť poverenie na vykonanie exekúcie, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom. Keďže teda v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nebola splnená základná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Preto nebolo potrebné ďalej skúmať, či boli splnené ďalšie predpoklady vzniku tejto zodpovednosti, ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že sa stotožňuje so súdom prvej inštancie aj v tom, že žalobca nepreukázal ani vznik škody. Ďalšie dokazovanie výšky škody bolo zároveň právne bezvýznamné, keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup. Súd prvej inštancie preto nebol povinný oboznámiť sa so znaleckým posudkom č. 1/2014, na ktorý poukazoval žalobca vo svojom odvolaní. Súd prvej inštancie konštatoval, že vyúčtované režijné náklady žalobcu nemôžu byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť žalobcu v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Tiež, že podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody, zodpovedajúce svojou výškou, výške vynaložených nákladov. Uzavrel, že žalobcom nebol preukázaný vznik škody, preto nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti odôvodnenia súdu prvej inštancie uvádza, že záver súdu prvej inštancie je správny i z dôvodu, že odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že predmetný znalecký posudok nepreukazuje vznik a výšku skutočnej majetkovej škody v tejto konkrétnej veci, ale iba analyzuje mzdové náklady, náklady na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému a na ich základe vyčísľuje majetkovú škodu, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, diferencovanie podľa jednotlivých typov návrhov na začatie konania, t.j. či ide o návrhy na náhradu škody spôsobenej v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo o návrhy na náhradu škody spôsobenej v dôsledku oneskoreného rozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, teda len všeobecne podľa jednotlivých typov návrhov, nie však v konkrétnej veci. Neoboznámenie sa s týmto posudkom tak nemá vplyv na správnosť záverov o nepreukázaní vzniku a výšky škody. 15. Pokiaľ ide teda o vec samu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď zamietol žalobu žalobcu ako neopodstatnenú, nakoľko neboli splnené kumulatívne zákonné predpoklady objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. a to nesprávny úradný postup žalovanej, nebol preukázaný vznik škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 16. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu v súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch. K tomuto odvolací súd navyše uvádza, že takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe, tento záver možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák. č. 514/2003 Z.z.. V prípade právnickej osoby nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. Odvolací súd má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku ním namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Správne preto súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal, že by mu v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní vznikla nemajetková ujma a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi deklarovanou nemajetkovou ujmou a postupom exekučného súdu. 17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď sa odvolací súd stotožňuje s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie, uvedený v odôvodnení napadnutého rozsudku a preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 18. Napadnutým uznesením zo dňa 05.10.2012, č.k. 11C/125/2012-7 súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur za námietku zaujatosti, na účet súdu prvej inštancie. Zároveň vyzval žalobcu, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia predložil jeden rovnopis návrhu na začatie konania a písomnú žiadosť adresovanú Ministerstvu spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V odôvodnení uznesenia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom súdu prvej inštancie - Okresným súdom Bratislava III. Súd prvej inštancie svojim nelegálnym konaním zapríčinil vznik škody a preto nemôže o jej náhrade rozhodovať a žiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia súdu prvej inštancie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci pre ich pomer k veci a k účastníkom konania. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch), účinného v rozhodnom čase, v zmysle ktorého je konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, oslobodené od poplatku, pričom podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch oslobodenie podľa ods. 1 a 2 sa vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. Pretože oslobodenie od súdneho poplatku sa však nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania podľa pol. č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 30.03.2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011-13). Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti a preto súd prvej inštancie žalobcu zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur za podanú námietku zaujatosti. Zároveň súd prvej inštancie vyzval žalobcu na doplnenie rovnopisu žaloby a na doplnenie neúplného podania - predloženie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. 19. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalobca, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, riadne a včas odvolanie, a to v časti, v ktorej bol žalobca zaviazaný zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur za námietku zaujatosti. Žiadal, aby súd prvej inštancie bez prieťahov v konaní podľa § 12 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 12 ods. 3 O.s.p. konal a otázku prikázania veci inému súdu postúpil na rozhodnutie príslušnému krajskému súdu. Napadnuté uznesenie považoval za neopodstatnené, bez právneho významu, nakoľko nepodal súdu námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. a preto spoplatňovanie fiktívneho návrhu je bezpredmetné. Uviedol, že ak by aj súd mal za to, že vo veci je nutné uhradiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol. 17a zákona o súdnych poplatkoch mal za to, že žalobcovi nie je možné túto povinnosť uložiť s poukazom na ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého ustanovenia je súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené. Rovnako sa to týka poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie, či návrhu na vylúčenie sudcov. Žalobca v zmysle tohto ustanovenia v konaní súdne poplatky neplatí. 20. Ďalším napadnutým uznesením zo dňa 21.10.2015, č.k. 11C/125/2012-61 súd prvej inštancie uložil žalobcovi v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle § 5 ods. 1 písm. a/ a § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov, spolu s položkou 7a Sadzobníka o súdnych poplatkov, s prihliadnutím na poznámku č. 3 k pol. č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. 21. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Uviedol, že žalobcovi bol vyrubený poplatok vo výške 20,- eur za podané odvolanie, avšak súd prvej inštancie uviedol, že súdny poplatok bol vyrubený v zmysle pol. č. 7a Sadzobníka o súdnych poplatkov. Podľa tejto položky sa však poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, t.j. spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, pričom spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri pol. 1 Sadzobníka o súdnych poplatkoch. Zároveň poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Žalobca zdôraznil, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu a preto súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Tieto právne závery sú v súlade s rozhodnutím - rozsudkom Najvyššieho súdu SR z 29.03.2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007. Uviedol, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. Sadzobníka o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Mal za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť, a to v prípade, kde ju nemal. Zdôraznil, že ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, v zmysle ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Navyše podľa ust. § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Poukázal i na závery iných súdov prvej inštancie ako i na časť zápisnice z rokovania občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.11.2013. Žiadal, aby súd prvej inštancie tomuto odvolaniu vyhovel a napadnuté uznesenie zrušil bez náhrady, ak tento postup nevyužije, žiadal aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil bez náhrady. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, viazaný rozsahom a dôvodmi oboch odvolaní (odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie proti uzneseniu zo dňa 05.10.2012, č.k. 11C/125/2012-7 a odvolanie žalobcu proti uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 21.10.2015, č.k. 11C/125/2012-61), preskúmal obe napadnuté uznesenia súdu prvej inštancie, prejednal vyššie uvedené odvolania žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že ani jednému odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, nakoľko nie sú dôvodné. 23. Všeobecne k obom odvolaniam odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2, veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 24. V ust. § 358 CSP je uvedený taxatívny výpočet uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie prípustné. Napadnuté uznesenia, ktorými súd prvej inštancie uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur za námietku zaujatosti a ktorým súd prvej inštancie uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- eur, nespadá do okruhu takýchto uznesení (§ 358 CSP). Žalobca podal odvolanie voči obom uzneseniam ešte za platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zák. č. 99/1963 Zb.), pričom odvolanie voči uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti podal dňa 24.10.2012 a odvolanie voči uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku vo výške 20,- eur podal dňa 09.11.2015, teda v čase, kedy bolo proti napadnutým uzneseniam o poplatkových povinnostiach odvolanie prípustné. Pretože o odvolaniach žalobcu nebolo rozhodnuté do nadobudnutia účinnosti nového Civilného sporového poriadku, odvolací súd vychádzajúc z ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP mal za to, že o predmetných odvolaniach je potrebné rozhodnúť bez ohľadu na aktuálny procesný režim a to z dôvodu, aby bol zachovaný právny účinok procesného úkonu žalobcu - odvolania. Odvolací súd preto pristúpil k vecnému prejednaniu oboch odvolaní žalobcu a viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP) dospel k záveru, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné. 25. K napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 05.10.2012, č.k. 11C/125/2012- 7, odvolací súd uvádza nasledovné: 26. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len zákon o súdnych poplatkoch) súdne poplatky (ďalej len poplatky) sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatníkom je žalobca poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok za návrh. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ zákona o súdnych poplatkoch, poplatková povinnosť vzniká podaním námietky zaujatosti účastníkom konania podľa osobitného predpisu. Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom do 30.09.2012, od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch, sa oslobodenie podľa odsekov 1 a 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. Podľa Položky 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu zákona o súdnych poplatkoch, sa za vznesenie námietky zaujatosti účastníkom konania platí súdny poplatok 66,- eur. 27. Z obsahu spisu v predmetnej veci vyplýva, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III. Žalobca v žalobe žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bratislava III sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uplatnil námietku zaujatosti v zmysle § 14 a § 15a O.s.p. (v súčasnosti ust. § 49 CSP a ust. § 52), v spojení s ust. § 53 CSP a to voči všetkým sudcom Okresného súdu Bratislava III v Bratislave. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že nepodal súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti § 52 CSP) a že iba uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný súd prvej inštancie nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú zaujatí. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že o prikázaní veci inému súdu v zmysle predtým platného ust. § 12 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti ide o ust. § 39 CSP, pričom novou právnou úpravou došlo len k spresneniu pôvodnej právnej úpravy), sa rozhoduje vždy až vtedy, ak príslušný súd nemôže vo veci konať, pretože nadriadený súd právoplatne rozhodol o vylúčení všetkých sudcov príslušného súdu z prejednania a rozhodovania veci v zmysle § 14 O.s.p., (teraz ust. § 49 CSP). K vylúčeniu sudcov môže dôjsť buď na základe námietky zaujatosti, ktorú vznesie účastník konania, alebo na základe toho, že samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí (v súčasnosti ust. § 50, v spojení s ust. § 51 CSP). Keďže v predmetnej právnej veci sa sudcovia Okresného súdu Bratislava III v Bratislave necítili byť zaujatí, ako to vyplýva z ich vyjadrenia na č.l. 11 a 12, návrh žalobcu na nutnú delegáciu v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti ust. § 39 CSP, ktorým došlo len k spresneniu pôvodnej právnej úpravy), musel byť z jeho strany podmienený vznesením námietky zaujatosti a jej vznesením mu v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch vznikla poplatková povinnosť vo výške 66,- eur. Súd prvej inštancie teda napadnutým uznesením správne vyrubil tento poplatok žalobcovi. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd uznesením zo dňa 26.10.2012, č.k. 5NcC/309/2012-14 rozhodol, že sudkyňa súdu prvej inštancie JUDr. Silvia Gandelová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Rozhodoval tak podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p., v spojení s ust. § 14 ods. 1 O.s.p., platných v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. 28. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou žalobcu, že mu nie je možné uložiť poplatok za vznesenie námietky zaujatosti z dôvodu, že súdne konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, v znení účinnom do 30.09.2012 od platenia poplatkov oslobodené. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (uznesenie zo dňa 30.03.2011, sp. zn. II. ÚS 124/2011) sa totiž vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch nevzťahuje aj na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa pol. 17a Sadzobníka súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie účastníka občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje iba na súdny poplatok za návrh, za odvolanie, dovolanie, návrh na obnovu konania, výkon rozhodnutia a exekúciu (§ 4 ods. 1 a ust. § 4 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch). 29. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu na rozhodnutie o jeho návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava III (návrh na prikázanie veci z dôvodu nutnosti) odvolací súd opätovne poukazuje na to, že o tejto žiadosti žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.10.2012, č.k. 5NcC/309/2012-14 a to tak, že sudkyňu Okresného súdu Bratislava III JUDr. Silviu Gandelovú nevylúčil z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. Preto nevznikli ani podmienky pre rozhodnutie o návrhu žalobcu na postup podľa vtedy platného ust. § 12 ods. 1 O.s.p. (platný do 30.06.2016 - teraz ust. § 39 CSP). Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 05.10.2012, č.k. 11C/125/2012-7 ako vecne správne podľa § 387 CSP potvrdil. 30. K napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie zo dňa 21.10.2015, č.k. 11C/125/2012-61 odvolací súd uvádza nasledovné: 31. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. 32. Podľa § 2 ods. 4, prvá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. 33. Podľa § 5 ods. 1, písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca, odvolateľ a dovolateľ. 34. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. 35. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. 36. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa vyberá súdny poplatok 20,- eur. 37. Ako uviedol aj súd prvej inštancie, položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do Sadzobníka vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Do 30.09.2012 konanie o náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nebolo uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a v ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb., v znení účinnom do 30.09.2012, bolo výslovne uvedené, že toto konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov. S účinnosťou od 01.10.2012 však bolo uvedené ustanovenie zo zákona č. 71/1992 Zb. vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z.. Tento typ konania tak od 01.10.2012 už nie je vecne oslobodený od súdnych poplatkov. 38. Podaním odvolania žalobcovi vznikla podľa § 5 ods. 1, písm. a/ poplatková povinnosť a v zmysle ust. § 6 ods. 2, prvá veta zák. č. 71/1992 Zb., podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni, by žalobcovi v súvislosti s § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. nebolo možné uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by ho podal pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., ktorým bola zavedená položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. pred 01.10.2012. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že v prejednávanej veci odvolacie konanie začalo už za účinnosti zák. č. 71/1992 Zb., v znení zák. č. 286/2012 Z.z.. Odvolací súd má preto zhodne so súdom prvej inštancie za to, že žalobcovi podaním odvolania vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur v zmysle položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, v znení účinnom v čase podania odvolania. Na uvedené nemá vplyv skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd ešte pred 01.10.2012, dňa 27.09.2012, keďže odvolacie konanie bolo nepochybne začaté až po tomto dátume. Rovnako nedôvodné sú aj odvolacie námietky žalobcu, týkajúce sa svojvoľného rozširovania okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti súdom prvej inštancie. Z ust. § 6 ods. 2, druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. totiž priamo vyplýva, že za odvolacie konanie vo veci samej sa poplatok vyberá podľa rovnakej sadzby ako poplatok za konanie v prvom stupni. Pokiaľ teda v položke 7a Sadzobníka súdnych poplatkov je stanovená výška poplatku zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,- eur, je v nadväznosti na uvedené potrebné v rovnakej výške vyrubiť súdny poplatok aj v odvolacom konaní. Nejde pritom o rozširovanie okruhu úkonov podliehajúcich poplatkovej povinnosti, keďže v Sadzobníku súdnych poplatkov je jednoznačne stanovená sadzba súdneho poplatku za konanie na prvom stupni a podľa § 6 ods. 2, druhá veta zák. č. 71/1992 Zb. tak možno určiť aj sadzbu súdneho poplatku za odvolacie konanie. Neobstojí teda ani poukaz žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.03.2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, ktorý sa vzťahuje na odlišný skutkový základ a v danej veci nie je aplikovateľný. 39. Závery odvolacieho súdu sú zároveň aj v súlade so stanoviskom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.12.2015 zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2016, podľa ktorého, ak bolo odvolanie (dovolanie) podané po 30. septembri 2012, vzťahuje sa na poplatkovú povinnosť v odvolacom (dovolacom) konaní právna úprava účinná od 1. októbra 2012, i keď konanie vo veci samej na súde prvého stupňa začalo pred 30. septembrom 2012. 40. Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vecne aj právne správne. Zároveň spĺňa aj náležitosti rozhodnutia v zmysle § 236 CSP, keď súd prvej inštancie v tejto veci riadne odôvodnil napadnuté uznesenie, je z neho zrejmý dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob a platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti, ako aj príslušná položka Sadzobníka súdnych poplatkov a ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb., na základe ktorej bol súdny poplatok vyrubený. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil podľa ust. § 387 CSP. 41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní, jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnila a ani jej žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 . Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).