Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/157/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214126 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312214126.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova č. 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Grősslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody vo výške 175 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 221,28 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22. októbra 2014, č. k. 21C/147/2012-130, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu sumu 175 eur titulom majetkovej škody a sumu 221,28 eur titulom nemajetkovej ujmy uplatnených podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 44 ods. 5, § 238 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok v znení účinnom v rozhodnom období, § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a/, b/, c/, d/ zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, keď z vykonaného dokazovania zistil, že v exekučnej veci oprávneného (navrhovateľa) proti povinnému: Z. I., nar. XX. X. XXXX vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 36Er/2353/2002 rozhodol súd o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora doručeného súdu dňa 23. 11. 2010 uznesením zo dňa 5. 4. 2011, č. k. 36Er/2353/2002-11. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nesplnil dôkaznú povinnosť, riadne nepreukázal uplatnený nárok, nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov spájajúcich vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (a/ nesprávny úradný postup, b/ existencia majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy, c/ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom), a preto súd jeho návrh ako nedôvodný zamietol. K nesprávnemu úradnému postupu ( ad a/) súd prvého stupňa uviedol, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ak bol preto návrh na zmenu súdneho exekútora podaný na súd dňa 23. 11. 2010, podľa súdu prvého stupňa exekučný súd nebol v danom období viazaný lehotou na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, a to s poukazom na ust. § 44 ods. 5 v spojení s § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. V tomto smere sa súd prvého stupňa stotožnil aj s vyjadrením odporcu, že v danom konaní súd nie je oprávnený skúmať tzv. prieťahy v konaní, keď na ich preskúmanie je oprávnený len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti alebo predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Vo vzťahu k existencii majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ako ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu (ad b/) mal súd prvého stupňa za to, že v prípade vzniku škody je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, na preukázanie ktorých je povinný navrhovateľ. Podľa súdu prvého stupňa navrhovateľ neprodukoval žiaden dôkaz resp. dôkazy preukazujúce vznik majetkovej ujmy a jej výšku, pričom nijakým spôsobom nepreukázal, že práve v období od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o tomto návrhu mu vznikla škoda vo výške 175 eur. Podľa prvostupňového súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Nedodržanie zákonnej lehoty samo o sebe nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na účastníka v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Navrhovateľ v návrhu poukázal, že zbytočným a právne nezdôvodniteľným časovým omeškaním v rozhodovaní exekučného súdu s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom mu bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, pričom vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu mu spôsobila hospodársku stratu. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V dôvodoch napadnutého rozsudku prvostupňový súd okrem iného argumentoval aj tým, že nemohol navrhovateľovi priznať požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle žalobného návrhu vo výške 221,28 eur, zdôvodnenie ktorej sa pohybovalo len v rovine hypotetických tvrdení, nakoľko navrhovateľ nijakým spôsobom bližšie nešpecifikoval a nekonkretizoval aké konkrétne podnikateľské aktivity a konkrétne podnikateľské plány boli "nezákonným" rozhodnutím ovplyvnené a v akom rozsahu. Súd prvého stupňa neakceptoval navrhovateľom paušalizovanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 663,88 eur za rok prieťahov, s odôvodnením, že je potrebné prihliadať na význam sporu navrhovateľa, a to najmä pri právnických osobách, kde je nutné zohľadniť podnikateľskú činnosť tej - ktorej osoby. O príčinnú súvislosť - kauzálny nexus - medzi škodou a nesprávnym úradným postupom (ad c/) ide podľa prvostupňového súdu vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Uviedol, že otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ale skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je pritom treba škodu izolovať zo všeobecných súvislosti a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Je rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. Mal za to, že navrhovateľ ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení ( ďalej „ O.s.p.“) a v konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. l písm. f/, g/, h/, § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/, f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Odvolateľ poukazujúc na § 101 ods. 2 O.s.p. uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvého stupňa preto nemohol postupovať podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Z neúčasti sa ospravedlnil, pričom trval na osobnej účasti právneho zástupcu a žiadal o odročenie pojednávania. Ak napriek tomu súd konal a rozhodol v neprítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu, odňal mu možnosť konať pred súdom. Odvolateľ poukázal na obsah jeho žaloby, v ktorej súd prvého stupňa upozornil na skutočnosti nasvedčujúce tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že sa krajský súd s dôvodmi na vylúčenie sudcu nestotožnil neznamená, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného z dôvodov (okrem tých, ktoré označil v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach (napr. vo veci vedenej na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 11NcC/46/2012 zo dňa 17. 10. 2012, ktorý vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie Okresnému súdu Galanta). Navrhovateľ v odvolaní poukázal ďalej na to, že nakoľko podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa názoru odvolateľa v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania ale bolo potrebné vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise. Za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal mu súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Ak teda súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Majú právo vyjadriť sa aj k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Pokiaľ ide o návrh na náhradu majetkovej škody, súd prvého stupňa ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode vzniknutej titulom udržiavania a správy informačného systému a súvisiacich výdajov (na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje). V tejto časti považoval navrhovateľ rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a mal za to, že je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. V konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo a navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Tiež tvrdil, že súd prvého stupňa v rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvého stupňa sám zistil, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Záverom tiež súdu prvého stupňa vytkol, že ak mu bol v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu doručený návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd na základe podanej ústavnej sťažnosti, bol povinný pred rozhodnutím o veci samej rozhodnúť o tomto procesnom návrhu. Odporca sa k riadne doručenému odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 ) keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a ani dokazovanie doplniť a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 219 ods.1, 2 O.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa uplatnený podľa zák.č. 514/2003 Z.z., v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam; z uvedeného dôvodu, osvojac si dôvody napadnutého rozhodnutia v tejto časti, odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľa na náhradu škody je v danom prípade ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že podaním zo dňa 27. 9. 2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 175 eur z titulu majetkovej škody a 221,28 eur z titulu nemajetkovej ujmy vzniknutej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, pretože tento v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora, v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku navrhovateľa vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) Z. I., nar. XX. X. XXXX. V podaní navrhovateľ zároveň žiadal o prikázanie veci inému súdu z dôvodu vylúčenia všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava III z prejednávania a rozhodovania veci s odôvodnením, že Okresný súd Bratislava III, ktorý by bol inak oprávnený vec prejednať ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 85 ods. 3 O.s.p., zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane navrhovateľa, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. V posudzovanej veci Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26. 10. 2012, č. k. 11NcC/259/2012-15 rozhodol o tom, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III JUDr. Tomáš Michálek, JUDr. Tatiana Buchvaldová, Mgr. Marián Degma, Mgr. Ingrid Degmová - Pospíšilová, JUDr. Beáta Farkašová, JUDr. Roman Fitt, JUDr. Silvia Gandelová, JUDr. Anna Klepáčová, JUDr. Marián Kurinec, JUDr. Viera Lamprechtová, JUDr. Daniela Linetová, JUDr. Anna Moravová, JUDr. Viera Sládečková, JUDr. Dagmar Vaverčáková, JUDr. Mária Zbyňovcová, JUDr. Iveta Halvoňová, JUDr. Ľudmila Hatalová, JUDr. Zdenko Čaniga, JUDr. Eva Fulcová, JUDr. Jeanette Kostolanská, JUDr. Miriam Repáková, JUDr. Viera Kukučková, JUDr. Božena Richtáriková, Mgr. Ivana Dufalová, Mgr. Maroš Fekete, JUDr. Andrea Krišková, JUDr. Ivan Bartek, JUDr. Zdenka Mattielighová, JUDr. Zuzana Lohnertová, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci a návrhu na prikázanie veci inému súdu nevyhovel. Z prejednávania a rozhodovania veci bola predmetným uznesením vylúčená len sudkyňa JUDr. Nadežda Weisová. K procesným námietkam odvolateľa týkajúcim sa porušenia práva na kontradiktórny proces z dôvodu prejednania veci v neprítomnosti navrhovateľa s odkazom na ust. § 101 ods. 2 O.s.p. odvolací súd uvádza, že tieto neobstoja, nakoľko súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie (na deň 22.10.2014), na ktoré bol navrhovateľ riadne predvolaný (predvolanie spolu s poučením doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa do vlastných rúk dňa 25. 9. 2014) a bez včasného ospravedlnenia a dôležitého dôvodu sa na toto nedostavil. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu, žiadosť o zrušenie pojednávania v danej veci z dôvodu nerozhodnutia o námietke zaujatosti, na ktorú sa navrhovateľ odvoláva, bola elektronicky doručená dňa 17. 10. 2014 (piatok) o 16.44 hod. avšak Okresnému súdu Bratislava II (nie konajúcemu Okresnému súdu Bratislava III), ktorý ju Okresnému súdu Bratislava III postúpil dňa 27. 10. 2014 (č. l. 199). Odvolací súd ďalej udáva, že navrhovateľ mal od podania žaloby (27. 9. 2012) do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia (22. 10. 2014) dostatok času na predloženie, resp. navrhnutie dôkazov, pričom sám z vlastného rozhodnutia tento časový priestor nevyužil. Navrhovateľ nemôže svoju vlastnú pasivitu dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku ju využiť vo svoj prospech. V danej veci súd prvého stupňa poskytol účastníkom (aj právnemu zástupcovi navrhovateľa) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) nevyužili, takéto správanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ v návrhu a i v odvolaní uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne spôsobených prieťahov v exekučnom konaní, neuvádzal však konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoj zamietajúci výrok vo veci samej právne a skutkovo odvodzoval od postupu exekučného súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 36Er/2353/2002. Právne bezvýznamným je aj tvrdenie navrhovateľa, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko v ďalšom priebehu konania chcel predložiť dôkazy o výške vzniknutej majetkovej škody, a to znalecký posudok, ktorého vypracovanie zabezpečil, pretože povinnosťou účastníka konania je podľa § 120 ods. 1 O.s.p. označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navrhovateľ si túto povinnosť nesplnil, keď na existenciu znaleckého posudku ani v návrhu na začatie konania nepoukázal a tento v priebehu prvostupňového konania (a napokon ani v odvolacom konaní) súdu nepredložil. Súd prvého stupňa preto správne a v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. o veci rozhodol len na základe listinných dokladov predložených do momentu jeho rozhodnutia účastníkmi konania. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám navrhovateľa o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje a námietky navrhovateľa sú nedôvodné a nepodložené. V danom konaní sa navrhovateľ svojim návrhom domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Štát (Slovenská republika), ako správne uviedol aj súd prvého stupňa, zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci (okrem orgánov územnej samosprávy pri výkone samosprávy) a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 2, § 3 ods. l citovaného zákona). Podľa citovaného zákonného ustanovenia teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh orgánov verejnej moci uvedených v ustanovení § 2 citovaného zákona o.i. aj nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, nezákonným rozhodnutím (nezákonne vydaným). Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť ( § 3 ods. 2 citovaného zákona). Je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie); štát však zodpovedá len vtedy, ak sú súčasne splnené aj ďalšie podmienky zodpovednosti, a to existencia škody, nemajetkovej ujmy, nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, nezákonné rozhodnutie, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Je nespornou skutočnosťou, že povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. l písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky), rovnako podľa čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd každý je oprávnený konať čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v posudzovanom prípade nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 36Er/2353/2002 v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd tiež konštatuje správnosť úvahy súdu prvého stupňa o tom, že v prejednávanom prípade navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody a ani príčinnú súvislosť medzi tvrdenou majetkovou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Nie je opodstatnený názor odvolateľa, že súd prvého stupňa ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. V tomto ohľade poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vysvetlil, prečo nepovažuje návrh v časti náhrady majetkovej škody za dôvodný. Odvolací súd dodáva, že ak navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnej konkrétnej exekučnej veci vznikla škoda, mal ju vyčísliť a preukázať jej konkrétnu výšku. Nie je možné vychádzať z jeho ničím neoverených a nepreukázaných tvrdení - navrhovateľ totiž výšku škody vyčíslil paušálne bez viazanosti na konkrétny nesprávny úradný postup exekučného súdu v danej veci. Výška škody tvrdená navrhovateľom nie je preukázateľná a overiteľná z dôvodu, že navrhovateľ škodu nevyčíslil na podklade preukázateľného zníženia jeho majetku, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ale ju vyčíslil paušálne. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ uvádzal, že situácia vyvolaná nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však tieto svoje tvrdenia nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov jeho riadiacich orgánov a u jeho vlastníkov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo, treba poukázať na to, že sám navrhovateľ nevyužil zákonné možnosti - vydanie rozhodnutia neurgoval a ani nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní. Okrem toho, v rámci odškodnenia právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú neprimeranou dĺžkou konania by nemali byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, pretože im nevzniká ujma priamo a chýba tu príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011). S ďalšími odvolacími námietkami navrhovateľa, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvého stupňa nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia rozhodnutia (námietky týkajúce sa nerozhodnutia o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR, námietka o tom, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania) sa odvolací súd nezaoberal. Len v krátkosti poukazuje na to, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, ktorého sa navrhovateľ bez náležitého ospravedlnenia nezúčastnil a o jedinom podanom návrhu na prerušenie konania bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté uznesením zo dňa 7. 4. 2014, č. k. 21C/147/2012-76 potvrdeným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 7. 2014, č. k. 3Co/401/2014-119, čo zároveň zo strany navrhovateľa svedčí o formalistickom postupe pri podaní odvolania a šikanóznom výkone práva, nezohľadňujúcom konkrétne okolnosti daného prípadu a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa (vrátane správneho výroku o trovách konania pred súdom prvého stupňa) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému odporcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ich náhradu si ani neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.