Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/281/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214566 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312214566.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/183/2012-43, zo dňa 29.5.2015 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 12C/183/2012-75, zo dňa 18.8.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . III. Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným súdu 27.9.2012 domáhal náhrady škody 175 eur a nemajetkovej ujmy 331,92 eura titulom nesprávneho úradného postupu na základe toho, že žalobca navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu podľa Exekučného poriadku z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní zo strany dlžníka (C.); exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením si záväzku dlžníka vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Žalobca podal návrh na zmenu exekútora a očakával, že ku zmene dôjde rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd o návrhu nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora napriek tomu, že v predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora tento pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Majetková ujma vznikla žalobcovi ako náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Podľa žalobcu vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému 40 eur, na komunikáciu s pôvodným exekútorom sumu 50 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje sumu 15 eur, spolu 175 eur. Nemajetkovú ujmu odôvodnil skutočnosťou, že exekučný súd ho vystavil neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencii povinného. Zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, keď vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu ale aj na strane jeho majiteľov. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si žalobca v uplatnil sumu 331,92 eura za nečinnosť exekučného súdu viac ako 200 dní. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. 2. Súd prvej inštancie nenariadil v zmysle § 115a ods. 2 O.s.p. pojednávanie a vo veci rozhodol na základe skutkového stavu zisteného z obsahu spisu. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 34Er/1103/2003 zistil, že dňa 26.5.2003 bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dňa 5.6.2003 súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Dr. V.. Následne bol 23.11.2010 súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Uznesením zo dňa 6.6.2011 súd rozhodol tak, že vyhovel návrhu žalobcu a vykonaním exekúcie poveril JUDr. K. F.. Z predloženého Znaleckého posudku č. 1/2014 zo 17.1.2014, vypracovaného Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave ďalej zistil, že predmetom znaleckého posudku bolo posúdenie činností a ich ekonomickej náročnosti spojených s vymáhaním pohľadávok žalobcu, ako aj činností, ktoré boli uskutočňované v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, keď tieto neskoro rozhodli resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie a neskoro rozhodli resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora s tým, že znalecký ústav sa nezaoberal majetkovou škodou vzniknutou žalobcovi v súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie na predmetný znalecký posudok neprihliadol, nakoľko ho nemal za vypracovaný na danú (prejednávanú) vec, keď navyše ani nevypovedá o skutočnej výške škody, ktorá mala údajne žalobcovi v predmetných exekučných konaniach vzniknúť. Mal za to, že sa jedná len o všeobecný znalecký posudok bez bližšej špecifikácie konania, pričom znalci sa zaoberali len priemernými výškami údajnej škody na súdoch v rámci celej SR bez bližšej špecifikácie ku konkrétnym konaniam. 3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v označenej exekučnej veci, začatej pred 1.9.2005, exekučný súd o návrhu oprávneného (žalobcu) na zmenu súdneho exekútora, doručeného exekučnému súdu 23.11.2010, rozhodol uznesením zo dňa 6.6.2011; vychádzal z toho, že predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok a to nesprávny úradný postup, existencia majetkovej ujmy resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Nesprávnym úradným postupom sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 4. Podľa súdu prvej inštancie exekučný súd s poukazom na § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v spojení s § 238 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku v rozhodnom období nebol viazaný lehotou na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekúcie, nakoľko v zmysle uvedených ustanovení, ak oprávnený požiada o zmenu exekútora a exekučný súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, exekučný súd vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. 5. K existencii majetkovej škody a nemajetkovej ujmy ako ďalšieho predpokladu vzniku zodpovednosti štátu za škodu súd prvej inštancie uviedol, že v prípade vzniku škody je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, na preukázanie ktorých je povinný žalobca; žalobca však neprodukoval žiaden dôkaz resp. dôkazy preukazujúce vznik majetkovej ujmy a jej výšku, taktiež nijakým spôsobom nepreukázal príčinnú súvislosť medzi tvrdenou škodou a postupom súdu. 6. K požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poznamenal, že vznik zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, ako majetkovej sféry poškodeného a môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a podobne. Zákon pri určení výšky nemajetkovej ujmy neustanovuje žiadne kritériá, a tým ponecháva voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy súdu neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia vychádzať zo skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania. Žalobca nenavrhol žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval nemajetkovú ujmu. 7. Nakoľko žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť, riadne nepreukázal uplatnený nárok, nepreukázal kumulatívne splnenie zákonných predpokladov spájajúcich vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd prvej inštancie návrh v zmysle § 3 ods. 1 písm. d), § 9, zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 6, § 238 Exekučného poriadku ako nedôvodný zamietol. 8. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému, ktorému žiadne trovy konania nevznikli, náhradu trov konania nepriznal. 9. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 10. Namietol prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. 11. Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa žalobcu je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. 12. Žalobca namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvej inštancie účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. 13. K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva na súdnu ochranu a k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa žalobcu v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. 14. V ďalšom žalobca tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalobca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvej inštancie žalobcovi umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvej inštancie v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo veci rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. 15. Uviedol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p. 16. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal žalobca za nepreskúmateľné a arbitrárne, keď súd prvej inštancie sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda žalobcovi nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvej inštancie rozsudok úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva žalobcu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. 17. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy. 18. V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol žalobca skutočnosť, že súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Samotný súd prvej inštancie predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. 19. Za irelevantné žalobca označil úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 20. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.9.2016 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 21. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 22. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 23. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 24. Na zdôraznenie správnosti postupu a záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že súd za splnenia predpokladov uvedených v ustanovení § 115a ods. 1, 2 O.s.p., platných v čase rozhodovania, na prejedanie veci samej nenariadil pojednávanie a o veci rozhodol len na základe listinných dokladov predložených účastníkmi konania. Podľa § 115a ods. 1, 2 O.s.p., účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie na prejednanie veci samej nebolo potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nebolo v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak bolo možné vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali. Pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Za drobný spor sa považoval prípad, ak v priebehu konania dosiahol predmet konania sumu 1.000 eur (§ 200ea ods.1 O.s.p.). S poukazom na predmet konania ( nárok na zaplatenie sumy 175 eur titulom majetkovej ujmy a 331,92 eura titulom nemajetkovej ujmy) nemožno mať pochybnosť o tom, že predmetné konanie spĺňa zákonné kritériá pre jeho posúdenie ako drobného sporu. Preto pokiaľ súd prvej inštancie pri prejednaní veci využil možnosť postupu uvedeného v § 115a ods. 2 O.s.p. a vo veci nenariadil pojednávanie, neodňal svojim postupom možnosť účastníkov konať pred súdom. 25. K otázke nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú žalobca opätovne (a z totožných dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, odvolací súd udáva, že táto už bola v konaní právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď uznesením č.k. 11NcC/349/2012-14, zo dňa 29.10.2012 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III (o.i. zákonná sudkyňa JUDr. Viera Sládečková) s výnimkou JUDr. Nadeždy Weisovej, nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania danej veci. Nie je preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď žalobca v odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len súd vyššej inštancie v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti žalobcu. 26. Odvolací súd nespochybňuje zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo strany sporu byť oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti a plynulosti súdneho konania). Neobstojí preto námietka žalobcu ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď súd prvej inštancie do rozhodnutia o veci samej poskytol žalobcovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a sám žalobca z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Žalobca neoznačil ani nepredložil mimo žaloby ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V danej veci súd prvej inštancie poskytol stranám sporu (aj právnemu zástupcovi žalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných) strana sporu nevyužije, takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v jej prospech. V predmetnej veci súd prvej inštancie nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol žalobca v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný žalobca. Pokiaľ potom súd prvej inštancie pri zachovaní postupu podľa § 115a ods. 2 O.s.p. rozhodol len na základe listinných dokladov navrhnutých žalobcom v návrhu na začatie konania a predložených do momentu jeho rozhodnutia, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. 27. Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že žalobca podal množstvo návrhov na začatie konania, týkajúcich sa totožných strán s takmer totožným skutkovým základom. Samotný žalobca všetky žaloby a procesné návrhy v týchto konaniach odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvej inštancie vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku zaoberal skutočne iba predmetnou vecou. Naproti tomu žalobca v odvolaní uviedol viaceré odvolacie dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. žalobca na jednej strane namietol, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného a na druhej strane že nakoľko sa žalovaný nevyjadril, mal súd prvej inštancie rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). 28. K argumentácii žalobcu namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí o veci samej odvolací súd uvádza, že takýto postup súdu prvej inštancie v danom prípade uplatňovaný nebol. Odvolací súd sa preto nezaoberal odvolacími námietkami žalobcu, v ktorých reagoval na procesný postup súdu prvej inštancie nevyplývajúci z obsahu spisu a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (námietky o nevyhovení žiadosti žalobcu na odročenie pojednávania, námietka o tom, že konečné vydanie rozhodnutia vo veci samej neprichádzalo do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí súčasne rozhodol o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie). 29. Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, má odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho z predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že už prvý zákonný predpoklad, ktorým je nesprávny úradný postup, nebol splnený. Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní, vedenom pre pohľadávku žalobca v zákonom stanovenej lehote. Podľa ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. Podľa ustanovenia § 44 ods. 5 Exekučného poriadku (v znení platnom ku dňu začatia exekučného konania - 26.5.2003 doručená žiadosť o udelenie poverenia) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu exekútora zákonodarca exekučnému súdu nestanovil lehotu. Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora nebol v danej veci viazaný 30-dňovou zákonnou lehotou od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, a teda rozhodnutím o zmene exekútora až po jej uplynutí neporušil žiadnu zákonnú lehotu a nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu. 30. Vzhľadom na nesplnenie prvého z kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z z., nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších predpokladov. Odvolací súd však pre úplnosť dodáva, že sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. 31. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jej tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. 32. Dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko žalobca neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie preto z uvedeného dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že ani samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. 33. V prejednávanej veci teda súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na správne a dostatočne zistenom skutkovom stave veci, ktorý po právnej stránke správne posúdil a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých zákonom kumulatívne stanovených podmienok pre založenie objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu v exekučnom konaní v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom v rozhodnom čase (existencia nesprávneho úradného postupu, vznik majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom). 34. Napadnutý rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie spôsobom zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., účinnému v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strán sporu na spravodlivý proces. II. 35. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur podľa § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. 36. Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu prvej inštancie vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v rozsudku zo dňa 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov C. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 30.9.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na žalobcom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. 37. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že ani odvolanie žalobcu voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné. 38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. 39. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. 40. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania, dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 41. Podľa § 6 ods. 2 prvá a druhá veta zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. 42. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. 43. Podľa § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1.10.2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.9.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.9.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.9.2012. 44. Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. 45. Odvolací súd na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia uvádza, že novelou zákona č. 286/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.10.2012 došlo k zrušeniu § 4 ods. 1 písm. k) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Predmetným ustanovením bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdneho poplatku. Uvedenou novelou bola do Sadzobníka súdnych poplatkov vložená aj položka 7a, podľa ktorej zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur. Odvolací súd v súvislosti s posúdením správnosti vyrubeného súdneho poplatku za podané odvolanie poukazuje na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého je sadzba poplatku ustanovená za konanie, pričom sa tým rozumie konanie na jednej inštancii. Keďže žalobca podal odvolanie na súde prvej inštancie dňa 23.6.2015, podaním odvolania sa začalo odvolacie konanie, t.j. konanie vo veci samej na druhej inštancii. Odvolací súd má za to, že povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané v čase účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zákona č. 286/2012 Z.z., ktorým bol vypustený § 4 ods. 1 písm. k) a vložená nová položka 7a, žalobca je povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Nemožno prisvedčiť výkladu žalobcu, podľa ktorého spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a ktorý je v príkrom rozpore s citovanými § 2 ods. 4, § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Takýto výklad je účelový a protirečiaci platnej právnej úprave; jeho osvojenie by viedlo k absurdnému záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nemohlo byť spoplatnené, nakoľko poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. 46. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva strany súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov a s poukazom na § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je ani podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov. 47. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. III. 48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).