Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313010851 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313010851.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Petra Štifta, v trestnej veci obžalovanej U. Z. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona, o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/109/2013 zo dňa 09.03.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. apríla 2016 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste. Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sa obžalovanej U. Z., X.. G. E.. XX.XX.XXXX K. I., J. I. Z. Š. XXX/X, S. O. u k l a d á podľa § 158 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 500,-(päťsto) €. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd ustanovuje obžalovanej pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 2T/109/2013 zo dňa 09.03.2015 bola obžalovaná U. Z. uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že dňa 26.11.2012 v čase asi o 17,15 hod riadila v I. po B. ulici, v smere na ulicu Y. osobné motorové vozidlo S. S C.: BL-XXXDF, pričom na priechode pre chodcov nedala prednosť chodkyni Z. L., ktorá prechádzala cez vozovku z pohľadu obvinenej zľava doprava, v dôsledku čoho došlo ku zrážke vozidla s poškodenou. Z. Z. L. utrpela pri nehode zranenia - pomliaždenie pravého predkolenia z vonkajšej časti, pomliaždenie ľavej bedrovej oblasti, vykĺbenie hlavice pravej ramennej kosti s priemernou dobou liečenia 21 až 28 dní v zmysle znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo Z.. A.. O. P., T.. Obvinená U. Z. svojím konaním porušila dôležitú povinnosť, ktorú jej ukladá zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a to porušením ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f/ citovaného zákona (dať prednosť chodcovi prechádzajúcemu cez priechod pre chodcov). Za to bol obžalovanej podľa § 158 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j/, § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona uložený peňažný vo výmere 500,€. Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona súd ustanovil obžalovanej pre prípad, že by bol výkon peňažného trestu úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona bol obžalovanej uložený rest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu v trvaní 16 mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku bola poškodená Z. L. odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote v zmysle § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaná U. Z.. Odvolanie obžalovanej bolo odôvodnené podaním obhajcu. Z odôvodnenia odvolania vyplýva, že toto smeruje proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku. Dôvodom podania odvolania je v prvom rade skutočnosť, že obžalovaná sa necíti byť vinná zo spáchania žalovaného prečinu a namieta, že vo veci neboli odstránené rozpory vyplývajúce zo znaleckých posudkov znalca z odboru zdravotníctva a znalcov z odboru dopravy. Rozpory sú prítomné najmä v otázkach týkajúcich sa priebehu a príčiny vzniku nehody, zranenia poškodenej a vplyvu konania poškodenej na vznik nehody. Rovnako neboli zohľadnené ani všetky okolnosti vzniku nehody, napr. nevyhovujúce vodorovné značenie, počasie, znížená viditeľnosť a tmavé oblečenie poškodenej. Okresný súd nevenoval prejednávanému prípadu náležitú pozornosť, nevykonal všetky dôkazy a vina obžalovanej nebola jednoznačne a bez pochybností preukázaná. Prvostupňový rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, pričom súd sa pri svojom rozhodnutí prikláňal výlučne k dôkazom založeným na výpovedi poškodenej bez toho, aby dôsledne preukázal pravdivosť jej tvrdení, najmä pokiaľ ide o okamih vstupu na priechod, smer a rýchlosť jej pohybu, naopak nevzal do úvahy také významné fakty ako je znížená viditeľnosť. Zo znaleckého skúmania podľa obžalovanej vyplýva, že poškodená narazila do vozidla obžalovanej a znalec Ing. Y. S. absolútne vylúčil možnosť alternatívy v druhom znaleckom posudku, že v prípade rýchlejšieho pohybu poškodenej cez priechod pre chodcov nemala obžalovaná žiadny priestor na reakciu a ani ovplyvnenie vzniku nehody. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania obhajoba cituje príslušné ustanovenia zákona č. 8/2009, ako aj vyhlášky Ministerstva vnútra SR č. 9/2009, ktoré určujú pravidlá správania sa chodcov na priechode pre chodcov a zákonné náležitosti súvisiace s označením priechodu. Po zohľadnení rozhodujúcich právnych predpisov obhajoba trvá na tom, že súd prvého stupňa sa bez uvedenia dôvodov nezaoberal námietkou obhajoby a obžalovanej, že miesto stretu sa nenachádza technicky a ani právne na priechode pre chodcov, ani v zóne priechodu, nakoľko miesto stretu nie je správcom komunikácie vedené ako priechod pre chodcov a ani nespĺňa technické normy a zákonné podmienky pre označenie priechodu pre chodcov v zmysle platnej právnej úpravy. Vychádzajúc zo znaleckého posudku U.. Y. S., pri akceptovaní alternatívy rýchlosti pohybu poškodenej v rozsahu 7 km/h, možno konštatovať, že z technického hľadiska reagovala vodička na chodkyňu včas a podľa znalca bola jej reakcia z technického hľadiska správna a technika pohybu chodkyne nesprávna. Alternatíva rýchleho pohybu chodkyne (7km/h) je postavená na výpovedi obžalovanej, pričom táto nebola žiadnym dôkazným prostriedkom vyvrátená. Na druhej strane však výpoveď poškodenej o tom, že cez priechod nebežala a prechádzala normálnym spôsobom považoval okresný súd za pravdivú, hoci výpoveď bola fabuláciou a bola účelová, nakoľko takýto pohyb chodkyne znalec U.. Y. S. vyvrátil. Priklonenie sa iba k výpovedi poškodenej bez ohľadu na skutkový stav uvádzaný obžalovanou bez pripustenia druhej alternatívy považuje obhajoba za nesprávne . V rámci dôvodov odvolania sa obžalovaná ďalej venuje aj záverom znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, nakoľko podľa týchto záverov k zraneniu poškodenej došlo v dôsledku pádu spôsobeného nárazom vozidla do poškodenej, konkrétne došlo k stretu v oblasti medzi ľavým reflektorom a pravým predným kolesom vozidla. S cieľom odstrániť rozpory v tejto otázke bolo obhajobou navrhnuté vypočutie znalca Z.. A.. O. P. T.. avšak tento návrh nebol zo strany súdu akceptovaný. Obžalovaná namieta nenaplnenie znakov skutkovej podstaty akéhokoľvek trestného činu vzhľadom k tomu, že neporušila zákonnú povinnosť vodiča podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 8/2009 Z.z. V čase pred nehodou venovala náležitú pozornosť vedeniu vozidla ako aj situácii na vozovke, čomu nasvedčuje aj fakt, že s vozidlom v smere jazdy po B. ulici dva krát zastavila, aby dala prednosť iným chodcom prechádzajúcim alebo chystajúcim sa prejsť po priechode. Navyše je potrebné zdôrazniť, že v čase nehody mrholilo, vozovka bola mokrá, bola znížená viditeľnosť, nakoľko v blízkosti priechodu pre chodcov nesvietilo pouličné osvetlenie. Je preukázané, že predtým ako došlo ku kolízii, dala na mieste ktoré nebolo dostatočne zreteľne označené ako priechod pre chodcov, prednosť iným chodcom a až potom čo sa presvedčila, že už nik neprechádza sa po prejazde vozidla z protismeru začala rozbiehať aj ona. Obžalovaná vyslovila presvedčenie, že poškodená sa pred vstupom na vozovku v mieste, kde mal byť riadne vyznačený priechod vodorovným dopravným značením náhle rozhodla prejsť zrýchleným pohybom, pričom nevenovala pozornosť aktuálnej situácii v cestnej premávke (manipulovala s mobilom, mala na ušiach slúchadlá). Okrem toho, podľa znaleckých posudkov z odboru dopravy, mala poškodená dostatočné možnosti zabrániť stretu s vozidlom a to v prípade, ak by venovala náležitú pozornosť aktuálnym podmienkam v cestnej premávke. Vo vzťahu k uloženému trestu obžalovaná nesúhlasí ani s uloženým peňažným trestom vo výmere 500,- € spolu s náhradným trestom odňatia slobody, ani s trestom zákazu činnosti vo výmere 16 mesiacov, nakoľko sú tieto tresty zjavne neprimerané. Obžalovaná doteraz viedla bezúhonný život, nebola nikdy trestne stíhaná a nebola u nej zistená žiadna priťažujúca okolnosť. Od nehody uplynuli viac ako tri roky, počas ktorých sa tak isto obžalovaná nedostala do rozporu so zákonom a vzhľadom k tomu, že jej nebol zadržaný vodičský preukaz po celú dobu viedla motorové vozidlo. Výhrady vzniesla obžalovaná aj proti sprísneniu peňažného trestu oproti jeho výmere v trestnom rozkaze z dôvodu, že oproti dôkaznej situácii pred vydaním trestného rozkazu neboli zistené žiadne nové skutočnosti. Takisto nie je na mieste ani uloženie trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Tento trest nebol uložený trestným rozkazom a na hlavnom pojednávaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti významné pre rozhodovanie o uložení trestu zákazu činnosti. Vzhľadom na uvedené argumenty obžalovaná navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a oslobodiť ju spod obžaloby postupom podľa § 285 písm. a/ Tr. poriadku. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovanej zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Zdôraznil, že v posudzovanej veci boli v neprospech obžalovanej porušené formálne podmienky trestného konania a materiálne neboli naplnené tým, že neboli dôsledne dodržané princípy a zásady konania v súvislosti s objasnením veci. Poukázal na závery znaleckého posudku z odboru cestnej dopravy, konkrétne na údaj, ktorý použil U.. K., ktorý pri predpokladanej rýchlosti pohybu poškodenej 5km/hod ustálil čas v ktorom mala obžalovaná možnosť reagovať na pohyb chodkyne na 2,8 sekundy. Naopak v posudku U.. S. je pri predpokladanej rýchlosti chodkyne 7 km/hod tento čas určený 1 sekundou. Tu bolo ešte dané do pozornosti, že poškodená začala zrýchľovať čo vyplynulo z výsluchu znalcov na pojednávaní. Y. U.. K. vyhodnotil reakčný čas obžalovanej 1,5 sekundy ako neprimeraný. Vychádzajúc z doterajšej praxe, viacerých znaleckých posudkov a judikatúry, v prípade ženy s prihliadnutím na vek, okolnosti prípadu je spomenutých 1,5 sekundy absolútne priemerným reakčným časom. Tento sa môže podľa niektorých znalcov pohybovať až do 2 sekúnd. Znaleckými posudkami bolo jednoznačne preukázané, že poškodená neuviedla vo svojej výpovedi pravdivý priebeh nehody o tom, že išla pomalou chôdzou cez priechod. Pokiaľ by to tak bolo, k tejto nehode by nikdy nedošlo. Vodička nemala žiadnu možnosť reagovať na pohyb chodkyne. Pokiaľ chodkyňa neuvádzala pravdivé skutočnosti svojho pohybu po priechode, je logické, že neuvádzala pravdivé skutočnosti o priebehu celého skutku. Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctva vyplýva, že chodkyňa narazila do vozidla obžalovanej v jeho prednej časti alebo došlo k vzájomnému pôsobeniu oboch, čo nezbavuje samozrejme chodkyňu viny zo spôsobnej dopravnej nehody. Nie je pravda, že obžalovaná sa nezaujímala o zdravotný stav poškodenej, navštevovala ju v nemocnici, kontaktovala jej mamu. Pripomenul, že poškodená po kolízii najskôr hľadala telefón a slúchadlá a potom tvrdila, že sa ponáhľa a ide preč. Až na naliehanie obžalovanej, že ju zoberie kam chce, s tým súhlasila a na základe toho nasadla do auta. Medzitým ju obžalovaná presvedčila, aby sa dala odviezť do nemocnice, s čím najskôr nesúhlasila, lebo chcela ísť za mamou. Až asi po pol hodine sa začala sťažovať, že ju bolí rameno a až po dohovore jej mamy, ktorá jej dala kartičku poistenca, súhlasila s odvozom do nemocnice. Klientka vyhodnotila ako dôležitejšie zabezpečiť odvoz do nemocnice, ako v tom momente hlásiť nehodu a preto to urobila až na druhý deň. Pridržiavajúc sa všetkých argumentov prezentovaných v odvolaní navrhol, aby súd obžalovanú v celom rozsahu oslobodil. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovanej ako nedôvodné zamietnuť, nakoľko sa stotožnila s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Obžalovaná na verejnom zasadnutí upriamila pozornosť súdu na to, že ide o prvé obdobné konanie, nikdy nebola za nič postihnutá, nemala žiadne problémy. Pravidelne šoféruje, denne vozí svoje deti na športové aktivity. Poškodenej sa snažila v prvom rade pomôcť a nakoniec sa to otočilo proti nej. Snažila sa poškodenú dostať do nemocnice, sama ju tam odviezla a predtým kontaktovala aj jej matku. Poškodená stále tvrdila, že je všetko v poriadku, avšak obžalovaná nechcela, aby nastúpila na električku a odišla domov. Čo sa týka návrhu na konečné rozhodnutie vyjadrila súhlas s návrhom obhajcu. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadal len za predpokladu, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 2 ods. 19 Tr. poriadku pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Plnením revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní súdom prvého stupňa boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré súd potreboval aj pre svoje rozhodnutie. Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku ktorých by došlo k porušeniu práva obžalovanej na obhajobu. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto zákonným spôsobom vyhodnotil a následne dospel k správnym záverom tak v otázke viny, ako aj v otázke právnej kvalifikácie. Odvolací súd preto konštatuje, že napadnutý rozsudok je výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci. Pochybenie zistil odvolací súd iba v súvislosti s výrokom o treste, čo bolo dôvodom na postup podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku. Súd prvého stupňa v posudzovanej trestnej veci vykonal okrem výsluchu obžalovanej ďalšie rozhodujúce dôkazy, o ktoré prokurátor oprel svoju obžalobu. Ide najmä o výsluch poškodenej Z. L., výsluchy znalcov z odboru dopravy U.. U. K. a U.. Y. S. a prečítanie znaleckého posudku z odboru zdravotníctva. Čítaním sa súd prvého stupňa oboznámil s listinnými dôkazmi, predovšetkým zápisnicou z obhliadky miesta dopravnej nehody a fotodokumentáciou. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva teda, o ktoré dôkazy oprel súd svoje skutkové závery a je tiež zrejmé, ako sa súd vysporiadal aj s obranou obžalovanej. Na podklade vykonaného dokazovania, ktoré bolo vykonané vo vyčerpávajúcom rozsahu, nemá ani odvolací súd žiadne pochybnosti o skutkových zisteniach uvedených v prvostupňovom rozsudku. Vychádzajúc z vymenovaných dôkazov, možno napriek viacerým výhradám zo strany obžalovanej bezpečne ustáliť priebeh skutkového deja a dospieť k záveru, že v uvedený večer došlo na priechode pre chodcov ku kolízii s poškodenou v dôsledku toho, že obžalovaná nedala prednosť chodkyni, ktorá prechádzala cez vozovku zľava doprava. V dôsledku stretu došlo ku vzniku zranení poškodenej - pomliaždenie pravého predkolenia, pomliaždenie ľavej bedrovej oblasti a vykĺbenie hlavice pravej ramennej kosti, ktoré si vyžiadali dobu liečenia 21 až 28 dní. Obžalovaná išla so svojím vozidlom v čase okolo 17.10 hod po B. ulici smerom dolu na ulicu Y.. Vo vozidle mala svojho syna, ktorého viezla na tréning. Na B. zastala pred priechodom pre chodcov, kde pustila skupinu chodcov a následne prechádzala cez električkovú trať, kde električka dala znamenia, že môže ísť a následne po prejdení električkového pásu opätovne zastavila a dávala prednosť chodcom, ktorí boli dvaja a prechádzali z jej pohľadu sprava doľava. Keď chodci prešli popred vozidlo v protismere a toto sa dalo do pohybu, následne aj ona zaradila prvý rýchlostný stupeň a pomaly sa pohla. Zrazu pocítila náraz do vozidla, na čo reagovala zabrzdením, pričom spozorovala, ako sa niečo resp. niekto prehrnul cez jej kapotu a táto osoba sa pregúľala zľava doprava. Keď vystúpila z vozidla, zistila, že pri vozidle sa nachádza mladá slečna, ktorá sa postavila a prvé o čo sa zaujímala, bolo telefón a slúchadlá. V čase dopravnej nehody bolo nepriaznivé počasie, bola tma. Lampa nad priechodom pre chodcov nesvietila a k tomu ešte mrholilo. Situáciu v danom mieste dobre pozná, nakoľko tadiaľ chodí denne, vedela, že si tam musí dávať veľký pozor, lebo chodci tam prechádzajú aj mimo vyznačených priechodov pre chodcov. Svedkyňa Z. L. zhodne uviedla, že išla od Y. ulice smerom hore do X., kde pred električkovou traťou prechádzala cez priechod pre chodcov v smere k základnej škole. Išla normálnou chôdzou, nebežala. Mala slúchadlá, v ktorých mala slabo pustenú hudbu. Prechádzala po pravej strane priechodu, pričom sa pohľadom uistila najprv vpravo a následne vľavo, či môže bezpečne prejsť cez priechod. Videla vozidlo, ktoré zastavilo vpravo, toto dávalo prednosť chodcom, ktorí prechádzali cez priechod, preto sa rozhodla a išla cez priechod aj ona. V polovici priechodu pocítila náraz do pravej strany svojho tela a v dôsledku tohto nárazu spadla na ľavú stranu. Po zastavení vozidla vyšla obžalovaná, ktorá ju dvíhala zo zeme, ťahala ju za ruku, ktorá ju bolela, začala sa jej ospravedlňovať, že ju vôbec nevidela a že sa nič nestalo. Povedala jej, že ju bolí pravá ruka, preto povedala, že ju odvezie do nemocnice. Následne s vozidlom zastavila v priľahlom parku, vypýtala si číslo na jej matku, ktorej volala s tým, že došlo k nehode, že ju vezie do nemocnice. Predtým sa zastavili ešte za matkou, ktorá obžalovanej dala kartičku poistenca. Ako ju viezla do nemocnice obžalovaná ju upokojovala, že všetko bude v poriadku, ale že nechce mať z toho žiadne problémy, preto má povedať, že spadla z električky. Zároveň obžalovaná udávala, že jej matke dá nejaké peniaze, aby sa to vyriešilo. Priebeh dopravnej nehody čiastočne vnímal aj syn obžalovanej B. Z., ktorý potvrdil, že obžalovaná na prvom priechode zastavila, pustila nejakých ľudí, následne sa presunula k druhému priechodu, kde takisto prechádzali nejakí ľudia, nato zaradila jednotku a pomaly sa pohli dopredu. Vzápätí pocítil, ako niečo narazilo do auta. Videl ako mama niekoho dvíha zo zeme, potom otvorila zadné dvere na aute a chcela zobrať dievčinu do nemocnice. Tá uvádzala, že do nemocnice ísť nechce. Nevšimol si nič zvláštne, že by dievča malo niečo na sebe alebo pri sebe alebo že by niečo po nehode hľadalo. Nakoniec ju matka naložila do auta, po čase sa začala sťažovať, že ju bolí ruka. V čase, keď došlo k nehode, sedel na prednom sedadle spolujazdca. Na priechode nič neregistroval v okolí auta, zaregistroval až to, že niečo buchlo do auta, pričom to bolo na ľavej strane auta. Predtým ako došlo k nárazu sa na ľavú stranu vozidla nepozeral, pozeral sa smerom doprava. Znalec U.. U. K. označil z technického hľadiska je prijateľné, že ku kolízii vozidla Suzuki s chodkyňou došlo na ploche vyznačeného priechodu pre chodcov v ľavej časti jazdného pruhu, cca vo vzdialenosti 2,8 metra od pravého okraja vozovky. Vozidlo S. malo v čase kolízie rýchlosť okolo 12 km/h. Pri akceptovaní rýchlosti pohybu chodkyne po ukončení jej akceleračnej fáze pohybu sa táto mohla pohybovať rýchlosťou 5 km/h, začala vodiča reagovať na chodkyňu približne v čase 1,1 sekundy pred zrážkou. Za uvedených okolností mala vodička možnosť spozorovať pohybujúcu sa poškodenú smerom do jazdnej dráhy svojho vozidla po prejazde protiidúceho vozidla približne v polohe, keď sa chodkyňa nachádzala v prvej tretine až v prvej polovici šírky protismerného jazdného pruhu merané od miesta vstupu chodkyne do vozovky. Analytickými výpočtami bolo zistené, že technika jazdy vodičky bola nesprávna, pretože neakceptovala chodkyňu, ktorá sa pohybovala po vyznačenom priechode pre chodcov a aj napriek tomu uviedla svoje vozidlo do pohybu. Vodička mala možnosť dopravnej nehode zabrániť tým, že mala akceptovať po priechode prechádzajúcu chodkyňu, mala jej umožniť prechádzanie po priechode a zostať stáť až do momentu, kým by poškodená priechod neopustila. Z technického hľadiska nebolo správanie ani správanie chodkyne, pretože počas svojho pohybu po priechode pre chodcov sa nepresvedčila o tom aká je konkrétna dopravná situácia v miestach, do ktorých by mienila vstúpi. Znalec vychádzal z rýchlosti chodkyne 5 km/h, čo je rýchlosť primeraná pre danú vekovú kategóriu poškodenej a štatisticky predstavuje mierne zrýchlenú chôdzu. Takúto hodnotu rýchlosti chodkyne vo svojom znaleckom posudku akceptoval ako jedinú hodnotu. Posudzovaná dopravná nehoda bola špecifická v tom, že možnosť zabránenia nehode z pohľadu vodičky motorového vozidla nezávisela na rýchlosti pohybu chodkyne a preto vo výpočtov použil len jedinú hodnotu rýchlosti pohybu chodkyne. Znalec U.. Y. S. (posudok predložený obžalovanou), vypracoval analýzu nehodového deja na základe výpovede vodičky vozidla S. a vypracovať túto analýzu pre technicky prijateľné hraničné hodnoty času reakcie vodičky S. a pre technicky prijateľné hraničné hodnoty rýchlosti pohybu chodkyne. Hraničné hodnoty rýchlosti pohybu chodkyne určil v rozpätí 5 km/h resp. 7 km/h a čas reakcie vodičky vozidla S. na 1,0 až 1,5 sekundy. Pre tieto krajné hodnoty vyrobil dve simulácie s dvomi závermi. V prvej simulácii sa zaoberal aj možnosťou zabránenia nehode. Z analýzy vyplynulo, že vodička reagovala o 1,1 sekundy neskôr ako chodkyňa vyšla z oblasti zakrytého výhľadu, čo sa dá považovať za jej oneskorenú reakciu. Na základe toho bola technickou príčinou vzniku dopravnej nehody nesprávna reakcia vodičky na chodkyňu, pretože reagovala na ňu oneskorene, aj keď na túto mala dohľad. V druhej simulácii pohybu účastníkov, ktorá bola urobená pre rýchlosť chodkyne 7 km/h a v čase reakcie vodičky vozidla S. 1,5 sekundy, v danom prípade sa reakcia vodičky nedá považovať za oneskorenú. Technická príčina vzniku dopravnej nehody v tejto simulácii by bola nesprávna technika pohybu chodkyne, pretože pokiaľ by sa počas prechádzania cez vozovku pozerala smerom vpravo z pohľadu jej chôdze, bolo S. na dohľad ešte pre tým, ako vstúpila do koridoru jeho pohybu. Pri stanovení vyššej rýchlosti chodkyne (druhá alternatíva) vychádzal znalec z údajov obžalovanej, ktorá vypovedala, že poškodená "musela bežať". Vzhľadom ku skutočnosti, že boli spracovávané dva znalecké posudky, bolo umožnené znalcovi U.. K. vyjadriť sa k znaleckému posudku U.. S.. Y. Ing. K. uviedol, že on zo svojho pohľadu riešil situáciu, ktorá má iný pohľad na možnosti zabránenia vzniku dopravnej nehody, pretože v prípade, že chodec je na priechode a pohybuje sa dopredným pohybom, vodič motorového vozidla stojaci pred priechodom, by mal nechať chodca prejsť a s vozidlom sa vôbec nepohnúť a teda dať mu prednosť tak, ako určuje zákon a preto ani nevypočítaval nejaké rozpätie rýchlosti pohybu chodkyne z hľadiska možnosti vzniku a zabránenia kolízii, tak ako to práve z opačného pohľadu urobil jeho kolega U.. S.. Na podklade prečítaného znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo bolo správne ustálené, že poškodená utrpela pri nehode vykĺbenie hlavice pravej ramennej kosti, pomliaždenie pravého predkolenia z vonkajšej strany a pomliaždenie ľavej bedrovej oblasti. Liečenie spočívalo v napravení (repozícii), vyžadovalo krátku hospitalizáciu a CT vyšetrenie pre podozrenie na zlomeninu hlavice ramennej kosti. Po prepustení z hospitalizácie bola poškodená obmedzená v obvyklom spôsobe života okrem potrebného vylúčenia fyzickej námahy aj tým, že mala do 18.12.2012 pravý ramenný pletenec fixovaný snímateľnou ortézou na suché zipsy. Išlo o nízkoenergetický úraz, nakoľko nárazová rýchlosť osobného motorového vozidla bola nízka. Samotné vykĺbenie hlavice ramennej kosti mohlo vzniknúť aj pádom na zem, ale aj v kombinácii s ostatnými poruchovými zraneniami. Priemerná doba liečenia zranení poškodenej predstavuje rozsah 21- 28 dní. Po zhrnutí dôkazov, ktoré boli podľa názoru odvolacieho súdu vykonané v dostatočnom rozsahu, možno vyjadriť súhlas s rozhodnutím okresného súdu, ktorý mal za preukázané, že skutok sa stal spôsobom, ktorý je opísaný vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Postupoval pritom správne, keď neakceptoval obranu obžalovanej postavenú na tvrdení, že ku kolízii s poškodenou došlo preto lebo táto sa nevenovala sledovaniu cestnej premávky a naopak ona ako vodička postupovala v súlade s dopravnými predpismi. Tým, že poškodenú nevidela, nemohla na ňu reagovať, pričom všetkých ostatných chodcov na obidvoch za sebou nasledujúcich priechodoch zaregistrovala a im dala prednosť. Ostatné vykonané dôkazy, o ktoré sa súd prvého stupňa pri uznaní viny oprel, obranu obžalovanej viac menej vyvracajú. Napriek tomu, že obžalovaná si nesplnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona o cestnej premávke a nehodu ihneď neoznámila polícii, čím znemožnila vykonať ohliadku miesta dopravnej nehody bezprostredne potom čo ku nej došlo, boli zabezpečené dôkazy, ktoré postačovali na vypracovanie znaleckého posudku znalcom z odboru cestnej dopravy a predovšetkým zo záverov znaleckých posudkov súd vychádzal pri ustálení priebehu dopravnej nehody. Bolo nepochybne preukázané, že ku kolízii medzi vozidlom obžalovanej a telom poškodenej došlo na priechode pre chodcov v momente, keď sa vozidlo obžalovanej pohybovalo rýchlosťou približne 12 km/ h a pohyb chodkyne bol znalcom podľa dostupných údajov stanovený na hodnotu 5 km/h. Miesto zrážky sa nachádzalo na rozhraní prvej a druhej tretiny šírky jazdného pruhu určeného pre smer jazdy na Y. ulicu, čiže približne vo vzdialenosti 2,8 m od pravého okraja vozovky. Takisto nie je spornou skutočnosť, že predtým, než došlo k stretu chodkyne s vozidlom obžalovanej, táto už prešla celý protismerný jazdný pruh po priechode pre chodcov. Obidvaja znalci z odboru dopravy dospeli k zhodnému záveru, že pri predpokladanej rýchlosti chodkyne 5 km/h reagovala obžalovaná na chodkyňu oneskorene (o 1,2 s resp. o 1,7 s neskôr). V prípade obidvoch vykonaných analýz bolo zistené, že za predpokladu včasnej reakcie, by dokázala obžalovaná pred miestom stretu zastaviť. Obaja znalci sa zhodli v tom, že okrem nesprávnej techniky jazdy obžalovanej bola ako nesprávne vyhodnotené konanie chodkyne ako účastníčky cestnej premávky, ktorá mala možnosť vyhnúť sa kolízii. Znalec U.. U. K. pri analýze pohybu chodkyne dospel k záveru, že chôdza rýchlosti 5 km/h je mierne zrýchlená chôdza stanovená pre príslušnú vekovú kategóriu poškodenej. Znalec nepracoval s inou alternatívou rýchlosti pohybu chodkyne, čo zdôvodnil tým, že možnosť zabránenia nehode vodičkou nezávisela od rýchlosti pohybu chodkyne. Tento svoj názor odôvodnil tým, že chodkyňa sa na priechode pre chodcov nachádzala už dlhší časový úsek, nakoľko prešla celý protismerný jazdný pruh. Obžalovaná mala možnosť spozorovať ju po prvý krát nie v okamihu, keď vstúpila na vozovku, ale približne v polovici šírky protismerného jazdného pruhu, keď sa jej odkryl výhľad po prejdení vozidla prechádzajúceho cez priechod pre chodcov v protismernom jazdnom pruhu. Pri ustálení tohto momentu sa zhodujú obaja znalci. Znalecký posudok U.. Y. S., ktorý bol predložený obhajobou rieši okrem už spomenutej alternatívy rýchlosti pohybu chodkyne 5 km/h aj alternatívu, pri ktorej sa chodkyňa mala pohybovať rýchlosťou 7 km/h. Pri výpočtoch, ktoré počítajú s takouto alternatívou rýchlosti pohybu chodkyne dospel znalec k záveru, že reakcia obžalovanej bola včasná a z technického hľadiska správna a jedinou technickou príčinou vzniku dopravnej nehody bola v tomto prípade nesprávna technika pohybu chodkyne. Znalec pri prijatí tohto záveru zároveň vychádzal z predpokladu, že pokiaľ by sa počas prechádzania cez vozovku chodkyňa pozerala smerom vpravo z pohľadu jej chôdze, bolo vozidlo obžalovanej na dohľad ešte predtým, ako vstúpila do koridoru jej pohybu. Hodnotiac závery uvedených dvoch posudkov považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že alternatívu behu chodkyne po priechode pre chodcov nebolo možné akceptovať ako pravdepodobnú najmä z dôvodu, že ide iba o predpoklad obžalovanej, ktorý nemá oporu v ďalších vykonaných dôkazoch. Obžalovaná podľa výpovede, ktorú poskytla v prípravnom konaní, vôbec nebola schopná posúdiť rýchlosť pohybu chodkyne, pretože ju zaregistrovala až v momente nárazu do bočnej časti jej vozidla. Až neskôr v rámci svojej obrany vyslovila predpoklad, že poškodená musela bežať. Takýto pohyb chodkyne nezaregistroval ani svedok, ktorý bol spolu s obžalovanou vo vozidle, pretože chodkyňu vôbec nevidel a iné ďalšie dôkazy, ktoré by mohli svedčiť o takomto pohybe poškodenej po priechode pre chodcov nie sú k dispozícii. Vzhľadom na uvedené, musel súd vychádzať z predpokladu, na ktorom sa zhodli obaja znalci, teda z pohybu chodkyne mierne zrýchlenou chôdzou rýchlosťou 5 km/h. Pre tento prípad bolo jednoznačne ustálené obomi znalcami, že obžalovaná nereagovala na pohyb chodkyne včas, pričom objektívne mala možnosť chodkyňu vidieť a umožniť jej pohyb po priechode pre chodcov. Zároveň nebolo možné akceptovať obhajobné tvrdenia, ktoré sú uvedené aj v podanom odvolaní a ktoré súvisia s nedostatočným označením priechodu pre chodcov. Vykonaná fotodokumentácia nepochybne svedčí o tom, že vodorovné dopravné značenie priechodu pre chodcov je v nevyhovujúcom stave, avšak obžalovaná sa celkom jednoznačne vyjadrila, že tak na prvom ako aj na druhom priechode dávala prednosť chodcom, teda bez pochybností si musela byť vedomá, že ide o priechod pre chodcov. Týmto úsekom prechádza dennodenne a eviduje ho dlhodobo ako miesto, kde musí jazde venovať zvýšenú pozornosť aj vzhľadom k tomu, že v úseku medzi dvomi priechodmi pre chodcov prechádza električková trať. Z logického hľadiska nie je možné akceptovať spôsob obrany, pri ktorom obžalovaná najskôr tvrdí, že dávala prednosť chodcom idúcim po priechode pre chodcov a potom čo nezaregistrovala poslednú chodkyňu idúcu po priechode pre chodcov, chce tvrdiť, že ku kolízii vlastne nedošlo na priechode pre chodcov, pretože tento nie je označený zákonným spôsobom, teda že vlastne neexistuje. Za významné považuje odvolací súd aj ďalšie skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania a ktoré neumožňujú akceptovať obranu obžalovanej opierajúcu sa o tvrdenie, že chodkyňa nesledovala situáciu na vozovke z dôvodu, že mala na ušiach slúchadla a nahlas pustenú hudbu. Je možné súhlasiť s ňou iba v tom, že počúvanie hudby zo slúchadiel počas pohybu po vozovke, určite nie je správne a chodcovi znemožňuje dostatočne vnímať zvuky a tým aj vyhodnocovať napr. rýchlosť pohybu vozidiel a ich vzdialenosť. Na druhej strane však z výpovede poškodenej nepochybne vyplýva, že táto napriek slúchadlám v ušiach pozerala pred vstupom na vozovku okolo seba, keďže jednak vnímala vozidlo idúce zľava a vstúpila na priechod pre chodcov až keď toto vozidlo prešlo popred ňu a takisto zreteľne videla vozidlo obžalovanej, videla aj to, že vozidlo obžalovanej dáva prednosť chodcom idúcim po priechode pre chodcov pred ňou. Na rozdiel od obžalovanej, ktorá poškodenú včas nezaregistrovala, poškodená vozidlo videla, to znamená, že o situácii na vozovke prehľad mala. Vzhľadom na predchádzajúce správanie sa obžalovanej ako vodičky, mohla aj dôvodne očakávať, že ju zaregistruje tak, ako aj chodcov pred ňou a umožní jej plynulý pohyb po priechode pre chodcov. V súvislosti s posudzovaním správania sa jednotlivých účastníkov tejto dopravnej nehody, považuje krajský súd za potrebné uviesť, že v prípadoch ak už chodec prejde po priechode pre chodcov celý protismerný jazdný pruh, prípadne pruhy, je celkom jednoznačné, že na priechod vstúpil a prechádza cezeň, vtedy je vodič povinný dať mu prednosť. Pritom ho nesmie ohroziť. Navyše bolo v tomto prípade na podklade záverov znalcov z odboru dopravy zistené, že obžalovaná mala dostatočný čas reagovať na pohybujúcu sa chodkyňu. Aj keď je z preventívneho hľadiska vhodné požadovať zodpovedné a predvídavé správanie aj od chodcov ako účastníkov cestnej premávky, nie je v opísanej situácii po zohľadnení znenia § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 8/2009 Z.z. možné požadovať od chodca, aby napríklad zastavením uprostred vozovky odvracal nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí z dôvodu, že sa vodič včas nepresvedčí o situácii na priechode pre chodcov. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania obžalovanej krajský súd uvádza, že vykonané dokazovanie bez akýchkoľvek pochybností umožňuje prijať záver o naplnení všetkých znakov skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zákona. Obžalovaná U. Z. tým, že včas nereagovala na chodkyňu pohybujúcu sa po priechode pre chodcov porušila dôležitú povinnosť upravenú v ň 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, v dôsledku čoho došlo k stretu jej vozidla s poškodenou a vzniku zranení, ktoré sú podrobne popísané v znaleckom posudku z odboru zdravotníctva. Zranenia, ktoré poškodená utrpela boli správne posúdené ako ublíženie na zdraví v zmysle § 123 ods. 2 Tr. zákona. Priemerná doba liečenia pri zistenom type zranení je podľa znalca 21 - 28 dní. Zranenie poškodenej nezanechalo trvalé následky. V tejto súvislosti je na mieste reagovať na odvolaciu námietku obžalovanej, týkajúcu sa nevyhovenia návrhu obhajoby na vypočutie znalca Z.. A.. O. P. T.. na hlavnom pojednávaní. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.02.2015 vyplýva, že obžalovaná za prítomnosti obhajcu a rovnako aj prokurátor súhlasili s prečítaním znaleckého posudku. Preto bola táto námietka vyhodnotená ako zjavne neopodstatnená. Pochybenie v postupe súdu prvého stupňa bolo zistené vo vzťahu k výroku o treste a toto bolo jediným dôvodom čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku. Okresný súd postupoval správne keď ustálil u obžalovanej poľahčujúcu okolnosť zmysle § 36 písm. j/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaná viedla doposiaľ riadny život, čomu nasvedčuje absencia akéhokoľvek záznamu v evidenčnej karte vodiča ako aj v odpise registra trestov. U obžalovanej nebola takisto správne zistená žiadna priťažujúca okolnosť a preto okresný súd konštatoval prevahu poľahčujúcich okolností u obžalovanej. Čo sa týka uloženia peňažného trestu, ktorý bol uložený obžalovanej aj pôvodne v trestnom rozkaze, tento druh trestu bez akýchkoľvek výhrad akceptuje aj odvolací súd a považuje ho za adekvátnu formu postihu. Zdôrazňuje pritom, že obžalovaná sa doposiaľ nedostala do rozporu so zákonom, ide o riadne zamestnanú osobu starajúcu sa o dve maloleté deti, ktorá je postihovaná za nedbanlivostný prečin nižšieho stupňa závažnosti. Na rozdiel od trestného rozkazu bola súdom prvého stupňa výmera peňažného trestu zvýšená na 500,-€, proti čomu obžalovaná vo svojom odvolaní vzniesla výhrady a označila tento postup za nezákonný. S takýmto názorom nie je možné stotožniť sa vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 355 ods. 3 Tr. poriadku jasne hovorí o tom, že po podaní odporu proti trestnému rozkazu nie je samosudca pri prejednaní veci na hlavnom pojednávaní viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze. Konanie po podaní odporu nie je možné postaviť na úroveň konaniu o opravnom prostriedku v rámci odvolacieho konania a uplatňovať v takomto prípade princíp zákazu reformatio in peius. S prihliadnutím na okolnosti prípadu a následok, ktorý obžalovaná svojím konaním spôsobila, je výmera peňažného trestu v prvostupňovom rozsudku primeraná a odvolacím súdom akceptovateľná. V porovnaní s výškou uvedenou v trestnom rozkaze, výmera peňažného trestu v rozsudku skôr vystihuje závažnosť konania obžalovanej a jeho následky. Odvolací súd však nezdieľa názor súdu prvého stupňa o nevyhnutnosti uloženia trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu, ktorý bol obžalovanej uložený vo výmere šestnásť mesiacov. Napriek tomu, že obžalovaná porušila dôležitú povinnosť uloženú zákonom, nie je v jej prípade nevyhnutné súčasné uloženie trestu zákazu činnosti. Pri prijatí tohto záveru krajský súd vychádza najmä z doterajšieho spôsobu života a predovšetkým disciplinovaného správania sa obžalovanej ako vodičky, keďže prejednávaný prípad je vôbec prvým porušením dopravných predpisov. Do úvahy vzal odvolací súd aj konkrétne okolnosti prípadu a prihliadal na závery znaleckých posudkov, z ktorých je možné vyvodiť čiastočné spoluzavinenie poškodenej na vzniku dopravnej nehody a okrem toho zohľadnil aj osobné a rodinné pomery obžalovanej, ktorá pri zabezpečovaní starostlivosti o maloleté deti denne používa motorové vozidlo. V neposlednom rade pri prijatí záveru o neprimeranosti tohto druhu trestu zavážilo aj zistenie, že od dopravnej nehody uplynula doba takmer štyroch rokov, počas ktorej obžalovaná šoférovala a nedopustila sa žiadneho porušenia dopravných predpisov. Pri posudzovaní výroku o náhrade škody nezistil krajský súd žiaden dôvod na zmenu, nakoľko nárok na náhradu škody nebol poškodenou špecifikovaný čo do dôvodu a výšky a prvostupňový súd tak nemal žiaden podklad pre priznanie nároku v konkrétnej výške. Riadiac sa opísanými úvahami, krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku zrušil prvostupňový rozsudok iba vo výroku o treste, nakoľko nedostatok, ktorý bol zistený, sa dotýka iba tohto výroku. Súčasne je splnená podmienka oddeliteľnosti tohto výroku, preto došlo iba k čiastočnému zrušeniu rozhodnutia a jeho nahradeniu vlastným rozhodnutím odvolacieho súdu v súlade s § 322 ods. 3 Tr. poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodol o odvolaní obžalovanej Ivety Patákovej tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.