Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/688/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313200507 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313200507.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: L. J., Q. Š. - F., P. XXXX/XX, zastúpeného: Mgr. Andrej Kelemen, advokát so sídlom Hlavná ul. 39, Šaľa, proti žalovanému: Premium Trading s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, Bratislava, IČO: 50 248 791 (právny nástupca: iXan s.r.o., so sídlom Palkovičova 13 (predtým Pluhová 78), Bratislava, IČO: 45 605 157), o zaplatenie 760,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.mája 2014, č. k. 12C 76/2013-152, takto r o z h o d o l : V odvolacom konaní sa pokračuje namiesto žalovaného: iXan s.r.o., so sídlom Palkovičova 13 (predtým Pluhová 78), Bratislava, IČO: 45 605 157 s jeho právnym nástupcom: Premium Trading s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, Bratislava, IČO: 50 248 791. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej p o t v r d z u j e . Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 577,08 eur na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní. Žalobcovi priznáva náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 760,- eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % od 01. 11. 2012 do zaplatenia a náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 45,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 355,84 eur. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu uzatvorili dohodu o brigádnickej činnosti študentov dňa 19. 09. 2011, na základe ktorej žalobca vykonával pre žalovaného programovacie práce na hardware podľa jeho pokynov. Podľa článku III. a IV. dohody bol dohodnutý rozsah vykonanej práce 20 hodín za týždeň a odmena vo výške 8 eur za hodinu výkonu práce, splatná ku koncu kalendárneho mesiaca nasledujúcom po mesiaci, v ktorom bola práca vykonaná. V dohode nebolo stanovené, akým spôsobom sa vedie evidencia vykonaných prác. Dohoda bola ukončená výpoveďou žalovaného zo dňa 07. 01. 2013. Považoval za preukázané, že žalobca pre žalovaného vykonával práce aj v roku 2012. Poukázal na to, že dňa 28. 12. 2011 písal pán Q. žalobcovi, aby do work logu doplnil hodiny a aby pokračoval ďalej, ako aj na jeho e-mail adresovaný žalobcovi zo dňa 12. 06. 2012, z ktorého možno usudzovať, že prácu žalobca vykonal, čo vyvracia tvrdenie žalovaného o jeho nekvalitne vykonávanej práci, resp. práci, ktorá nebola hodná odmeny. Uviedol, že žalobca hodiny a vykonanú prácu zapísal i do programu work log, hoci oneskorene až 08. 11. 2012, čo ale neznamená, že za vykonanú prácu mu dohodnutá odmena nepatrí. Poukázal na to, že pán Q. e-mailom zo dňa 08. 11. 2012 žalobcovi potvrdil, že od januára nedostal zaplatené preto, že nevyplnil log. Mal zato, že žalobca jednoznačne a spoľahlivo preukázal rozsah 95 hodín vykonaných prác za obdobie od januára 2012 do septembra 2012, čo pri dohodnutej odmene 8 eur za hodinu činí 760,- eur. Pokiaľ ide o žalobcovi vyplatenú sumu vo výške 600,- eur za vykonanú prácu, uzavrel, že táto sa vzťahovala za obdobie september až november 2011, ako to vyplýva aj z bankového výpisu zo dňa 28. 11. 2011 a 27. 12. 2011. S poukazom na § 227 ods. 1 a 2, § 228 ods. 1 a 2 Zákonníka práce považoval žalobu za dôvodnú, a preto jej v celom rozsahu vyhovel. Podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi aj ním požadované úroky z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 355,84 eur a za súdny poplatok za návrh vo výške 45,50 eur, právnemu zástupcovi žalobcu nepriznal ním uplatnenú náhradu za cestovné vlakom a náhradu za stratu času, nakoľko právny zástupca žalobcu nepredložil k vyčísleniu žiadny doklad (cestovné lístky) potvrdzujúci jeho tvrdenie o vykonaných cestách, a preto nemal za preukázané, že cesty vlakom skutočne absolvoval, a teda náhradu za cestovné ani za stratu času právnemu zástupcovi žalobcu nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval, že žalobca nepreukázal rozsah 95 hodín vykonaných prác za obdobie v roku 2012 a v tomto smere vytýkal súdu prvej inštancie, že žiadnym spôsobom nevysvetlil, čím mal rozsah týchto prác preukázaný, a preto je v tomto smere jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Poukazoval na to, že za účelom evidencie pracovného času žalobcu prevádzkoval program work log a dňa 03. 08. 2011 vytvoril žalobcovi individuálny prístup do tohto programu a poučil ho o potrebe evidencie vykonaných prác v tomto programe, ktoré skutočnosti v konaní preukázal. Žalobca v tomto programe zaznamenal práce vykonané od 01. do 03. 09. 2011, a preto neobstojí jeho tvrdenie, že od neho nikto nevyžadoval evidenciu prác v programe work log. Zdôraznil, že žalobca vykonal v tomto programe záznam 08. 11. 2012, ktorým si zaevidoval práce za obdobie od 20. 01. do 01.09. 2012. Poukazoval na to, že žalobca v programe neevidoval žiadne vykonané práce v období september až november 2011, keď evidoval len práce za obdobie od 01.03. 2011, za ktoré mu bola vyplatená odmena 192,- eur brutto a ďalej práce v období od 20. 01. do 01.09. 2012. Zotrval na svojej argumentácii, že suma vo výške 600,- eur predstavovala preddavok na mzdu za práce, ktoré budú v budúcnosti vykonané a zúčtované. Zdôraznil, že ak aj oneskorená evidencia prác žalobcom nemá za následok zánik jeho nároku na mzdu, žiadna evidencia, v rozpore s povinnosťou zamestnanca evidovať vykonané práce, odôvodňuje pochybnosť o vykonaní práce žalobcom v dotknutom období, s čím sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Vytýkal súdu prvej inštancie, že za dostačujúci na preukázanie vykonania prác v celom ich rozsahu považoval dodatočný záznam v evidencii prác zamestnávateľa. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd prvej inštancie v konaní dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. k odlišnej aplikácii skutkových zistení v otázke preukaznej sily evidencie prác vykonanej žalobcom ako zamestnancom na pokyn zamestnávateľa v programe work log a následne vec nesprávne právne posúdil v otázke vyplateného preddavku na mzdu a jeho rozhodnutie nie je v otázke preukázania rozsahu 95 hodín vykonaných prác za obdobie roku 2012 náležite odôvodnené. 3. Proti tomuto rozsudku, do výroku o náhrade trov konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 531,58 eur. Poukazoval na to, že podľa § 17 ods. 1 vyhlášky číslo 655/2004 Z.z. mu vznikol nárok na náhradu za stratu času stráveného cestou na pojednávania dňa 08. 11. 2013, 02. 04. 2014 a 30. 05. 2014 s poukazom na to, že má sídlo v Šali, ktorú skutočnosť uvádza na všetkých svojich písomných podaniach, a preto predložením cestovných lístkov by sa informácia ohľadom času stráveného na ceste žiadnym spôsobom nezmenila. Vo vzťahu k cestovným nákladom predložil kópie cestovných lístkov, na základe ktorých si uplatňuje náhradu cestovného. Poukázal na to, že rozsudok bol vyhlásený dňa 03. 05. 2014, vyčíslenie trov bolo súdu doručené v zákonnej lehote troch dní 03.07. 2014, čím si splnil svoju povinnosť podľa § 151 O.s.p. a pokiaľ mal súd nejaké výhrady k preukázateľnosti nárokov, mal dostatok času na to, aby ho kontaktoval, keď žiadosť o doručovanie elektronickými prostriedkami podal priamo v žalobe. Pokiaľ mal teda súd pochybnosti o preukázateľnosti uplatnených trov, mal mu umožniť sa k týmto pochybnostiam vyjadriť, a pokiaľ tak neurobil odňal mu možnosť konať pred súdom, čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu v časti výroku o náhrade trov konania. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že v spore predložil rozsiahlu e-mailovú korešpondenciu, ktorú žalovaný nijako nespochybnil, a z ktorej vyplývalo vykonanie a odovzdanie prác, ako aj spokojnosť žalovaného. Argumentoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že vyplatené peniaze boli zálohou. Poukázal na to, že pokiaľ podľa tvrdení žalovaného nemal v roku 2011 žiadnu prácu vykonávať, okrem práce v septembri 2011, ktorú si evidoval, tak potom nebol dôvod, aby ho žalovaný dňa 28. 12. 2011 žiadal o doplnenie hodín do evidencie. Vyplatená suma 600,- eur nebola v komunikácii ani raz označená ako záloha, iba ako odmena a žalovaný nijako nepreukázal, že by bola záloha niekedy zúčtovaná proti jeho nároku na mzdu, a pokiaľ by táto odmena bola vyplatená nad rámec dohody, nejednalo by sa o zálohu ale o bezdôvodné obohatenie na jeho strane, ktoré by si musel žalovaný proti nemu riadne uplatniť. Vo vzťahu k splatnosti odmeny poukázal na článok IV. ods. 2 dohody, a preto považoval ustanovenie § 130 ods. 2 Zákonníka práce za irelevantné. Uviedol, že ním predložený výkaz hodín podporuje existujúca e- mailová komunikácia sporových strán dosvedčujúca, že práce boli vykonané a žalovaným prijaté. Závery súdu prvej inštancie vychádzajúce zo správnej aplikácie zásady voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v § 132 O.s.p. tak považoval za správne. 5. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach stranami uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, zatiaľ čo odvolanie žalobcu do výroku rozsudku o náhrade trov konania je opodstatnené. 6. V priebehu odvolacieho konania pôvodne označený žalovaný iXan s.r.o., so sídlom Palkovičova 13 (predtým Pluhová 78), Bratislava, IČO: 45 605 157 zanikol zlúčením a dňom 12.02.2016 bol vymazaný z obchodného registra. Právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného sa stala; s účinnosťou od 12.02.2016; spoločnosť Red Fox Finance, s.r.o., so sídlom Béžová 2 (predtým Roľnícka 349), Bratislava, IČO: 46 480 005, ktorá zanikla zlúčením a dňom 21.09.2016 bola vymazaná z obchodného registra a jej právnym nástupcom sa stala; s účinnosťou od 21.09.2016; spoločnosť Premium Trading s.r.o., so sídlom Karpatské námestie 7770/10A, Bratislava, IČO: 50 248 791. Vzhľadom na uvedené odvolací súd na základe § 64 CSP rozhodol, že v odvolacom konaní pokračuje s právnym nástupcom zaniknutého žalovaného. 7. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie náležité dokazovanie; v rozsahu dôkazných návrhov strán; potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie odmeny za vykonanie práce na základe dohody o brigádnickej práci študentov, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností, ktoré uvádzal na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 227 ods. 1 a 2, § 228 ods. 1 a 2) a svoje úvahy vedúce k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie pracovnej odmeny za 95 hodín práce na základe dohody o brigádnickej práci študentov aj dostatočne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup vysvetlil ako s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti tak aj s poukazom na prijaté právne závery, jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní; tým bolo realizované právo strán sporu na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a nebola im odňatá možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu prvej inštancie podaním opravného prostriedku. Nedôvodná je preto námietka žalovaného, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom prvej inštancie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia jeho rozsudku čo do záveru o preukázaní rozsahu vykonaných prác. 8. Na základe vzájomnej e-mailovej komunikácie v mesiacoch január, apríl, máj a jún 2012; za ktoré mesiace boli práce žalobcom vykázané; možno vyvodiť záver zhodný so súdom prvej inštancie, že žalobcom v programe work log; hoci aj dodatočne; vykázané práce a následne špecifikované v jeho písomnom podaní zo dňa 28.01.2014, boli ním pre žalovaného aj riadne vykonané. V tejto súvislosti považoval aj odvolací súd za relevantný e-mail zo dňa 12.06.2012; kedy už bola väčšina prác vykonaná; a z ktorého vyplýva nielen spokojnosť žalovaného s vykonanou prácou, ale aj potreba zápisu hodín pre zaslanie peňazí. Námietky žalovaného týkajúce sa toho, že práca nebola žalobcom vykonaná, resp. že nebola vykonaná riadne, tak aby mu vznikol nárok na odmenu, boli vznesené len vo všeobecnej rovine, popieral, že žalobca vykázané práce nevykonal s poukazom na skutočnosť, že si ich priebežne; hoci takú povinnosť mal; do programu work log nezaznamenával, a preto za dôkaznej situácie, keď žalobca dodatočne špecifikoval aké práce, v akom rozsahu a trvaní za sporné obdobie vykonával a žalovaný nenamietal, že konkrétna práca ním zaznamenaná nebola vykonaná alebo nemohla byť vykonaná v takom rozsahu či za taký počet hodín ako boli uplatnené, možno vyvodiť záver, že žalobca dostatočne preukázal, že práce v uplatňovanom rozsahu vykonal, keďže žalovanému sa dôveryhodnosť ním predložených dôkazov nepodarilo spochybniť do tej miery, že by ďalšie vykonané dôkazy neumožňovali prijať záver o pravdivosti tvrdení žalobcu. 9. Žalovaný nedôvodne poukazuje na ustanovenie § 130 ods. 2, ods. 3 Zákonníka práce v relevantnom období, nakoľko v danom prípade nebol medzi stranami dojednaný právny režim domáckej práce podľa § 52 Zákonníka práce a poskytovanie preddavku na mzdu nebolo dojednané ani v uzatvorenej dohode; navyše uvedené ustanovenia nachádzajúce sa v štvrtej časti Zákonníka práce nebolo možné na dohody o brigádnickej práci študentov aplikovať, nakoľko zo znenia ust. § 223 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2012 vyplývalo, že na pracovnoprávny vzťah založený dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru; teda aj dohodami o brigádnickej práci študentov; sa vzťahovali iba ustanovenia prvej časti a šiestej časti Zákonníka práce, teda ustanovenia všeobecné a ustanovenia o ochrane práce. 10. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že by suma 600,- eur bola žalobcovi vyplatená ako preddavok na práce, ktoré v budúcnosti pre neho vykoná. E-mailová korešpondencia nenasvedčuje tomu, že by malo ísť o vyplatenie zálohy na budúcu odmenu, bankové výpisy s variabilnými symbolmi svedčia tomu, že išlo výplatu za mesiace 10,11/2011. Tvrdeniam žalovaného nenasvedčuje ani predchádzajúca prax medzi stranami a ani následné správanie žalovaného v tom, že by tento preddavok zúčtoval na odmenu žalobcu. Pokiaľ žalovaný dostatočne spoľahlivo nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že za práce vykonané žalobcom v mesiacoch január až september 2012 mu bol vyplatený preddavok na odmenu v novembri a decembri 2011, je irelevantné, či vyplatená suma 600,- eur bola jednorazovou odmenou alebo mzdou za práce v mesiacoch október a november 2011, a či boli práce žalobcom v týchto mesiacoch aj skutočne vykonané. Obsah spisu nedáva podklad ani pre záver, že by medzi stranami bola uzatvorená dohoda o zúčtovaní uvedenej sumy na odmenu za prácu vykonanú žalobcom v budúcnosti. Obrana žalovaného v tomto smere sa javí ako nedôveryhodná aj vzhľadom na tú skutočnosť, že žalovaný ju uplatnil až v priebehu konania, s odstupom roku po podaní odporu, v ktorom sa nebránil vyplateným preddavkom na mzdu, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha. 11. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalovaného uvádzané v jeho odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec posúdil aj po právnej stránke, žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 12. Vo výroku o náhrade trov konania súd prvej inštancie pochybil pokiaľ žalobcovi nepriznal trovy právneho zastúpenia, ktoré vznikli jeho právnemu zástupcovi podľa ust. § 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ako náhrada za stratu času vo výške 52,04 eur, t.j. 4 x 13,01 eur za čas strávený cestou na pojednávanie dňa 08.11.2013 a vo výške 2x 53,60 eur, t.j. 4 x 13,40 eur za čas strávený cestou na pojednávania dňa 02.04.2014 a 30.05.2014 z miesta sídla v Šali do Bratislavy a späť a cestovné náhrady, na ktoré mu vznikol nárok podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, a to za účasť na týchto pojednávaniach vo výške zodpovedajúcej cene cestovného lístka verejným hromadným dopravným prostriedkom 2 x 5,65 eur a 1x 5,20 eur. V danom prípade; pokiaľ ide o posúdenie opodstatnenosti účtovanej výšky náhrad; ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré je možné overiť z verejne dostupných zdrojov, a preto nepovažoval odvolací súd za správny postup súdu prvej inštancie, ktorý bez preskúmania a bližšieho overenia výšky účtovaných nákladov tieto žalobcovi nepriznal. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa § 388 CSP tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov (prvostupňového) konania vo výške 577,08 eur, z toho náhradu trov právneho zastúpenia v sume 531,58 eur a náhradu trov za zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 45,50 eur. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatňovaním jeho práva. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).