Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cob/52/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313205092 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313205092.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: VIKONT SK s.r.o., Studienka 425, 908 75 Studienka, IČO: 36 717 703, proti žalovanému: ROZAN, spol. s r.o., Hrušková 42, 831 06 Bratislava, IČO: 35 745 959, o zaplatenie sumy 355,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23 Cb/81/2013 - 85 zo dňa 04.12.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb/81/2013 - 85 zo dňa 04.12.2013 v napadnutej časti o zaplatenie sumy 355,16 eur s úrokom zo meškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 119,50 eur od 30.03.2009 do 20.12.2012 a zo sumy 236 eur od 30.03.2009 do 13.01.2013, ktorou bola žaloba zamietnutá p o t v r d z u j e . Krajský súd v Bratislave vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb/81/2013 - 85 zo dňa 04.12.2013 zrušuje a konanie zastavuje. Žalovaný má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Zmena žaloby navrhnutá žalobcom v odvolacom konaní sa n e p r i p ú š ť a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 227,72 eura (z čoho trovy právneho zastúpenia žalovaného predstavujú sumu 206,22 eura) k rukám právnej zástupkyne žalovaného JUDr. Viery Jurkovičovej, advokátky, v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 25.03.2013 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 355,16 eura s príslušenstvom, z titulu pohľadávky vzniknutej z neuhradenia predmetnej sumy za služby spojené so stravovaním dodané žalovanému s odôvodnením, že spoločnosť AUTO ROTOS s.r.o., IČO: 31 348 653 ako prenajímateľ uzatvorila nájomnú zmluvu na nebytový priestor so žalobcom ako nájomcom. Tento priestor bol žalobcovi prenechaný do nájmu za účelom prevádzkovania pohostinskej činnosti pod názvom „Pizzeria Rotoska“, s dohodnutou cenou za prenájom vo výške 10.000,- Sk za mesiac. Prenajímateľ a žalobca ako nájomca sa konkludentne dohodli, že žalobca zabezpečí prípravu obedov pre zamestnancov prenajímateľa a žalovaného, ktorí pracovali v týchto priestoroch. Prenajímateľ a žalobca sa dohodli na vzájomnom započítaní faktúr za nájomné s faktúrami za stravovanie vystavených žalobcom prenajímateľovi a žalovanému. Žalobca sa vo februári 2009 rozhodol ukončiť svoju činnosť v prenajatom nebytovom priestore, s čím prenajímateľ nesúhlasil, odmietol žalobcovi vydať jeho zariadenie a vystavil mu faktúru za nájom za mesiac marec 2009. Žalobca dňa 29.03.2009 podľa konkludentnej dohody o započítaní doplatil rozdiel započítania v sume 17,56 eura prenajímateľovi a prenajímateľ sa so žalobcom rozišiel s tým, že sú finančne vyrovnaní. Právny zástupca prenajímateľa mimosúdnou výzvou zo dňa 06.11.2011 vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 1.859,23 eura za nájomné za mesiac november 2008 až marec 2009 + poplatky za odber elektrickej energie. V tejto súvislosti bol Okresným súdom Malacky vydaný platobný rozkaz 18Rob/484/2011-22 zo dňa 08.03.2012, na základe ktorého mal žalobca prenajímateľovi zaplatiť sumu 1.859,23 eura. Nakoľko prenajímateľ nerešpektoval konkludentnú dohodu o započítaní a úhradu rozdielu započítania zo dňa 29.03.2009, zostali otvorené pohľadávky žalobcu voči prenajímateľovi a voči žalovanému za poskytovanie stravovacích služieb. Žalovaný v konaní opakovane vzniesol námietku premlčania z dôvodu, že faktúry vystavené žalobcom žalovanému za poskytnuté stravovacie služby sú v zmysle ust. 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. v zmysle ust. § 388 Obchodného zákonníka premlčané, navyše neobsahovali dátum vystavenia a ani dátum splatnosti. 3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie považoval za nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľmi v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. a/ Obchodného zákonníka došlo k ústnemu uzavretiu nepomenovanej zmluvy v zmysle ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorej predmetom bolo poskytovanie stravovacích služieb žalobcom žalovanému. Vzhľadom na to, že žalovaný v konaní namietol premlčanie uplatňovaných nárokov žalobcu, súd sa touto námietkou premlčania zoberal bez toho, aby skúmal ďalšie sporné veci označené žalovaným, t.j. skutočnosť, či si žalobca mohol do faktúr za nájomné vystavených prenajímateľovi - spoločnosti AUTO ROTOS s.r.o. započítať aj faktúry za poskytnuté stravovacie služby žalovanému a výšku úrokov z omeškania uplatnených žalobcom. Žalobca vystavil žalovanému za poskytnuté stravovacie služby dve faktúry. Konajúci súd považoval právo vyplývajúce z faktúry č. 111/2008 vystavenej na sumu 3.600,- Sk premlčané dňa 20.12.2012 a z faktúry s označením č. 1 vystavenej na sumu 7.110,- Sk dňa 13.01.2013. Súd neuznal tvrdenia žalobcu o uznaní žalovaným a započítaní žalovaného nároku za súladné s ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka a ust. § 580 Občianskeho zákonníka, pretože list žalobcu zo dňa 29.03.2009, ktorým sumarizoval pohľadávku voči žalovanému, žalovaný síce prevzal, ale nie je na ňom žiadny prejav vôle žalovaného, že takúto pohľadávku žalobcu uznáva alebo súhlasí so započítaním vzájomných pohľadávok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu v čase, kedy ním uplatňované nároky boli už premlčané dňom 20.12.2012 a dňom 13.01.2013 a keďže žalovaný v konaní namietol premlčanie uplatňovaných nárokov, súd nemohol v zmysle ust. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka priznať žalobcovi jeho nároky a žalobu zamietol ako neodôvodnene podanú. 4. Právne vec posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, § 340 ods. 1, 2, § 387 ods. 1, 2, § 388 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 a § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 122 ods. 1 prvá veta, ods. 2, 3, § 580 Občianskeho zákonníka. O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému s odvolaním sa na ust. § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. k rukám jeho právnej zástupkyne trovy konania vo výške 227,72 eur, ktorých výšku v odôvodnení rozsudku špecifikoval. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd posúdil opodstatnenosť listiny zo dňa 29.03.2009 z hľadiska začatia lehoty premlčania. Za nesprávny postup súdu prvej inštancie považoval nerešpektovanie návrhu na úroky z omeškania, ktoré boli v návrhu žaloby uplatnené zvlášť za jednotlivé faktúry. Bol toho názoru, že premlčanie istiny a premlčanie úrokov z omeškania môžu plynúť samostatne. Poukázal na to, že žalovaný v konaní namietal len premlčanie istiny a nie premlčanie úrokov z omeškania, túto skutočnosť súd opomenul a spolu so zamietnutím uplatneného nároku na zaplatenie istiny, zamietol nárok aj na uplatnené úroky, respektíve k nároku na zaplatenie úrokov z omeškania sa v rozsudku vôbec nevyjadril. Domnieval sa, že plynutie premlčania úrokov z omeškania môže plynúť od plynutia premlčania istiny odlišne, splatnosť úrokov z omeškania nenastáva spolu so splatnosťou istiny, v zmysle Obchodného zákonníka premlčacia lehota je štyri roky. V danom prípade, ak by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, premlčacia lehota na uplatnenie úrokov z omeškania je daná od 25.03.2009 do 20.12.2013 a od 25.03.2009 do 13.01.2013. Z toho dôvodu sa domnieval, že súd mal v rámci svojej kompetencie vyčleniť rozhodovanie o úrokoch z omeškania na ďalšie súdne konanie. Navrhol, aby odvolací súd uznal žalovanú istinu uplatnenú v rámci premlčacej lehoty, v prípade ak potvrdí rozhodnutie súdu v časti premlčania istiny, navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že uloží povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne z jednotlivých fakturovaných súm za obdobie zo sumy 119,50 eur od 25.03.2009 do 20.12.2012 vo výške 42,49 eur, zo sumy 236 eur od 25.03.2009 do 13.01.2013 vo výške 85,44 eur. V prípade, že odvolací súd zmení rozsudok prvej inštancie v časti úrokov, žiadal nepriznať žalovanému náhradu trov konania, nakoľko by bol v konaní čiastočne úspešný aj žalobca. 6. Na výzvu súdu prvej inštancie zo dňa 08.01.2014, písomným podaním osobne podanom na súde prvej inštancie dňa 15.01.2014, žalobca doplnil odvolanie a uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu dôvodov, ktoré uviedol v odvolaní. Zdôraznil, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil stav veci, a to tým, že v rozsudku rozhodol len o istine, pričom súčasťou žalobného petitu boli aj úroky z omeškania. Voči nároku na zaplatenie úrokov žalovaný nepodal námietku premlčania, a v zmysle zákona plynutie úrokov z omeškania môže plynúť odlišne od premlčania istiny. Žiadal, aby sa odvolací súd vyjadril k začiatku plynutia premlčacej doby, a to či je možné odsúhlasenie zostatku pohľadávok z 29.03.2009 považovať za uznanie dlhu, a teda premlčacia lehota plynie od 29.03.2009 do 29.03.2013. V časti úrokov z omeškania posúdiť opodstatnenosť nároku z hľadiska premlčania. 7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že vo vzťahu k istine, ktorú si žalobca uplatnil v návrhu na vydanie platobného rozkazu vo výške 355,16 eur, sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že istina bola uplatnená po uplynutí premlčacej doby. Listinu z 29.03.2009, ktorú žalobca považuje za uznanie dlhu, je jednostranným právnym úkonom žalobcu, ktorý podľa jeho obsahu možno považovať za jednostranné započítanie, ktoré je však absolútne neplatné pre rozpor so zákonom z dôvodu, že pohľadávky nie sú vzájomné a súčasne za výzvu na zaplatenie dlžných súm. Jednoznačne to vyplýva z poslednej vety tohto listu, ktorý citoval. Poukázal na to, že na uvedenej listine nie je žiadny prejav vôle žalovaného o tom, že by uvedené pohľadávky uznával alebo sa zaväzoval ich zaplatiť. 8. Ďalej vo vyjadrení žalovaný uviedol, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu v odvolaní, že žalovaný v konaní nenamietal premlčanie úroku z omeškania, len istiny a že súd nerozhodol o uplatnenom úroku z omeškania. Poukázal na to, že námietku premlčania vzniesol opakovane a súd prvej inštancie žalobu zamietol ako celok, čiže čo do istiny aj do príslušenstva, a to z dôvodu premlčania nárokov žalobcu (str. 7 rozsudku). Tvrdenie žalobcu, že úrok z omeškania bol v žalobe uplatnený zvlášť za jednotlivé faktúry, sa tiež nezakladá na pravde. 9. Žalovaný súhlasil so znížením úroku z omeškania z 10 % na 9,5 % podľa úrokových sadzieb ECB platných od 11.03.2009. Poukázal na to, že žalobca okrem výšky úroku z omeškania svoj návrh nezmenil. Takže keď v odvolaní žiada odvolací súd, aby zmenil rozsudok a žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 119,50 eur od 25.03.2009 do 20.12.2012 vo výške 42,49 eur a zo sumy 236 eur od 25.03.2009 do 13.01.2013 vo výške 85,44 eur, žiada vlastne viac ako žiadal v samotnej žalobe, nakoľko takto uplatnený úrok z omeškania nebol predmetom prvoinštančného konania, v ktorom žiadal priznať úrok z omeškania od 30.03.2009, nie od 25.03.2009 a žiadal ho zo sumy 355,16 eur, nie zvlášť zo sumy 119,50 eur a zvlášť zo sumy 236 eur, pričom ich súčet predstavuje sumu 355,50 eur, čo je viac ako žalovaných 355,16 eur. Navyše žalobcom vypočítané sumy úrokov z omeškania sú vyššie, ako by mali byť namiesto 84,24 eur si žalobca uplatnil 85,44 eur. Pokiaľ by odvolací súd žalobcovi priznal úrok z omeškania tak, ako ho požaduje v odvolaní, rozhodol by ultra petitum v rozpore s § 153 ods. 2 O. s. p.. 10. S názorom žalobcu, že plynutie premlčania istiny a premlčania úroku z omeškania môže plynúť samostatne, žalovaný nesúhlasil s poukazom na judikát - Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 157/2009 a uviedol, že otázka plynutia premlčacej lehoty istiny a úroku z omeškania je vecou právneho posúdenia. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. vydal rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdí ako vecne správne a prizná žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 41,52 eur za jeden úkon právnej služby. 11. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý zopakoval svoje doterajšie tvrdenia v súvislosti s výkladom obsahu listiny zo dňa 29.03.2009 a otázky premlčania úrokov z omeškania. Nesúhlasil s konštatovaním žalovaného, že v odvolaní žiada viac ako v žalobe, v ktorej bola uvedená istina 355,16 eur ako súčet dvoch faktúr, ktoré v odvolaní rozpísal jednotlivo na sumy 119,50 eur a 236 eur (spolu 355,50 eur). Skutočnosť, že došlo k preklepu pri sčítaní pohľadávok a správne mala byť uvedená suma 355,50 a nie 355,16 neznamená, že si v odvolacom konaní nárokuje viac. Taktiež v žalobe uviedol zaplatenie úroku z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 355,16 eur odo dňa 30.03.2009 do zaplatenia, pričom v odvolaní znížil tento nárok tak výškou, ako aj ohraničením doby, v rozpätí ktorej úroky podľa jeho názoru nie sú premlčané. Lehota premlčania úrokov je ohraničená dátumom podania žaloby (25.03.2013) mínus štyri roky, t.j. od 25.03.2009. Horná hranica je určená splatnosťou jednotlivých faktúr, faktúra č. 111/2008 na sumu 119,50, splatná 20.12.2008 (premlčanie 20.12.2012), úrok 9,50 % = 42,49 eur, faktúra č. 1 na sumu 236 eur, splatná 12.01.2009 (premlčanie 12.01.2013), úrok 9,5 % = 85,44 eur. Určenie rozsahu žalobného nároku je na právnom posúdení súdu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok 23 Cb/81/2013 a vydal rozsudok, ktorým žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi pohľadávku vo výške 355,50 eur a úrok z omeškania vo výške 127,93 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku 20.10.2016 bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalobcu a vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Žalobca v odvolaní opätovne uvádza skutočnosti a tvrdenia prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd v napadnutom rozhodnutí aj riadne vysporiadal. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 14. Podstata odvolania žalobcu spočíva v tom, že žalobca namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, a to tým, že v rozsudku rozhodol len o istine, pričom súčasťou žalobného petitu boli aj úroky z omeškania. Voči nároku na zaplatenie úrokov žalovaný nepodal námietku premlčania, a v zmysle zákona plynutie úrokov z omeškania môže plynúť odlišne od premlčania istiny. Žiadal, aby sa odvolací súd vyjadril k začiatku plynutia premlčacej doby, a to či je možné odsúhlasenie zostatku pohľadávok z 29.03.2009 považovať za uznanie dlhu, a teda premlčacia lehota plynie od 29.03.2009 do 29.03.2013. V časti úrokov z omeškania posúdiť opodstatnenosť nároku z hľadiska premlčania. 15. V prvom rade sa odvolací súd zaoberal posúdením listinného dôkazu zo dňa 29.03.2009 podľa obsahu, ktorú žalobca považuje za uznanie dlhu. S týmto názorom žalobcu nie je možné súhlasiť, nakoľko ako vyplýva zo znenia uvedeného dôkazu označeného ako „Sumarizácia faktúr za obedy pre firmu ROZAN s.r.o.“ žalobca v ňom len uvádza, že na základe nájomnej zmluvy zo dňa 01.10.2008 medzi firmou ROTOS s.r.o. a VOKONT s.r.o. zabezpečoval žalobca obedy pre pracovníkov ROTOS s.r.o. a žalovaného a ku dňu 29.03.2009 eviduje dve nezaplatené faktúry za mesiace november 2008 vo výške 119,49 eur a december 2008 vo výške 235,67 eur. Ďalej oznamuje, že na základe dohody s majiteľom firmy ROTOS s.r.o. B.. A. faktúry za obedy pre pracovníkov oboch firiem sa započítajú s faktúrami vystavenými pre žalobcu za nájomné nebytového priestoru pizzerie „A.“. Záverom žalobca uvádza, že v prípade, že započítanie nebude z akéhokoľvek dôvodu akceptované, žiada, aby mu žalovaný zaplatil sumu 355,16 eur do 15 dní odo dňa prevzatia. Ako je zrejmé z obsahu tohto listinného dôkazu podpísaného zástupcami strán, tento úkon nespĺňa náležitosti § 323 Obchodného zákonníka. 16. Podľa ust. § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. 17. Aby uznanie vyvolávalo tie účinky, ktoré s ním § 323 ods. 1 OBZ spája, musí akt uznania záväzku spĺňať niektoré formálne a obsahové náležitosti. V prvom rade sa pre uznanie záväzku vyžaduje písomná forma. Ďalej uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon musí byť dlžníkom adresovaný, resp. určený, veriteľovi. Z hľadiska obsahu úkonu uznania záväzku sa síce na rozdiel od občianskoprávnej úpravy uznania dlhu nevyžaduje určenie výšky ani právneho dôvodu záväzku, ktorý sa uznáva; stačí ak bude z obsahu úkonu uznania záväzku záväzok, ktorý sa uznáva, bezpečne identifikovaný a odlíšiteľný od iných záväzkov existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom. Jedným z dôsledkov uznania záväzku je začatie plynutia novej štvorročnej premlčacej lehoty na uplatnenie si nároku na úhradu uznaného záväzku súdnou cestou (§ 407 ods. 1 OBZ). 18. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, ktorý právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 19. Podľa článku 11 ods. 1 CSP, úkony strán sporu sa posudzujú s prihliadnutím na ich obsah. 20. Pri výklade prejavu vôle žalovaného v listine zo dňa 29.03.2009 odvolací súd postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami zákonov a stotožnil sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v nej nie je žiaden prejav vôle žalovaného, že pohľadávku žalobcu uznáva. Odvolací súd poukazuje aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý považoval listinu za jednostranný právny úkon žalobcu, ktorý možno považovať za jednostranné započítanie, ktoré je však absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a ktorý zdôraznil, že listinu síce prevzal, ale nie je na nej žiadny prejav vôle žalovaného o tom, že by uvedené pohľadávky uznával alebo sa zaväzoval ich zaplatiť. S poukazom na uvedené nemohol odvolací súd túto listinu považovať za uznanie záväzku žalovaným. 21. Následne sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobcu, že žalovaný v konaní nenamietal premlčanie úroku z omeškania, len istiny a že súd nerozhodol o uplatnenom úroku z omeškania. Uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko ako je zrejmé z výroku, ako aj z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie sa zaoberal celým nárokom uplatneným v žalobe a pozostávajúcim z istiny vo výške 355,16 eur a z úrokov z omeškania zo sumy 355,16 eur od 30.03.2009 do zaplatenia. Výrokom zamietol žalobu žalobcu zo dňa 25.03.2013 v celom rozsahu, vrátane úrokov z omeškania zo žalovanej istiny s odôvodnením a konštatovaním na strane 7, že právne nároky žalobcu uplatnené v návrhu na začatie konania zo dňa 25.03.2013 sú premlčané dňom 20.12.2012 a dňom 13.01.2013, preto súd rozhodol tak, že návrh žalobcu na začatie konania zamietol ako neodôvodnene podaný. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania žalovaný opakovane vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.05.2013, doručenom konajúcemu súdu dňa 23.05.2013, následne v odpore zo dňa 17.07.2013, doručenom súdu dňa 17.07.2013, pred súdom na pojednávaniach konaných dňa 11.11.2013, 04.12.2013 vzniesol námietku premlčania voči celému uplatnenému nároku a žalobu navrhol v celom rozsahu zamietnuť. Z uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol o celom nároku uplatnenom žalobcom. 22. K žiadosti žalobcu, aby sa odvolací súd vyjadril k začatiu plynutia premlčacej doby, zohľadňujúc aj listinu z 29.03.2009, odvolací súd uvádza, že sa v celom rozsahu stotožňuje so stanovením dní, kedy začala plynúť premlčacia doba s názorom súdu prvej inštancie, ktorý podrobne v odôvodnení rozsudku na stranách 6 a 7 pri obidvoch faktúrach zdôvodnil dátumy. Pri faktúre č. 111/2008 začala plynúť v zmysle ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka dňa 20.12.2008, teda odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť (prvýkrát) na súde a vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, ktorá je v zmysle ust. § 397 Obch. Z. štvorročná, právo vyplývajúce z faktúry č. 111/2008 bolo premlčané dňa 20.12.2012. Pri faktúre č. 1 premlčacia doba začala plynúť v zmysle ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka dňa 13.01.2009, teda odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť (prvýkrát) na súde, pričom právo na plnenie vyplývajúce z faktúry č. 1 vystavenej dňa 12.01.2009 bolo premlčané dňa 13.01.2013. 23. Podľa ust. § 391 ods. 1 Obch. Z. pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. 24. Podľa ust. § 397 Obch. Z., ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 25. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 26. Na doplnenie správnosti právneho posúdenia veci odvolací súd dáva do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 157/2009, v ktorom vyslovil právny názor v súvislosti s otázkou premlčania úrokov z omeškania a uviedol, že povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením dlhu (záväzku) nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku; týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok. Opačný výklad by viedol k záveru, že za každý deň omeškania malo vzniknúť veriteľovi nové právo na úrok z omeškania, čím by bolo vo svojich dôsledkoch v rozpore so zákonom popreté, že by povinnosť platiť úrok z omeškania ako právny následok omeškania dlžníka so splnením dlhu bola príslušenstvom pohľadávky zodpovedajúcim tomuto dlhu a že by teda povinnosť platiť úroky z omeškania predstavovala vedľajší záväzkový právny vzťah. 27. Zároveň ale platí, že ak dôjde k premlčaniu pohľadávky, ku ktorej sa úroky z omeškania viažu, nie je možné priznať toto príslušenstvo pohľadávky za dobu od okamihu, kedy došlo k premlčaniu pohľadávky (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.04.2006, sp. zn. 32 Odo 466/2004). Najneskôr sa teda všetky úroky z omeškania premlčia spolu s pohľadávkou. Iný výklad by mal za následok, že napriek premlčaniu práva na splnenie hlavného záväzku prostredníctvom úroku z omeškania, ktorý je vedľajším záväzkovým vzťahom (môže vyplývať zo zmluvy alebo zo zákona), by bol dlžník po časovo neobmedzenú dobu donucovaný na splnenie hlavného záväzku, čím by boli negované právne dôsledky vyplývajúce z inštitútu premlčania a zároveň by nebol rešpektovaný jeden zo základných princípov súkromného práva, a to princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo). Ak sa dlžník môže brániť námietkou premlčania proti splneniu hlavného záväzku, tým viac sa môže brániť námietkou premlčania proti uplatneniu úrokov z omeškania ako vedľajšiemu záväzku za čas od uplynutia premlčacej doby na splnenie hlavného záväzku. (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2008, sp. zn. 4 Cdo 222/2005). 28. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v otázke posúdenia premlčania pohľadávky a uplatnených úrokov z omeškania z tejto pohľadávky žalobcom správne vec právne posúdil a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené právne nároky sú premlčané dňom 20.12.2012 a dňom 13.01.2013 a žalobu zamietol. Konajúci súd v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania vec správne právne posúdil s poukazom aj na ustanovenia § 391 ods. 1, 392 ods. 1 prvá veta a § 397 Obchodného zákonníka. 29. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že nový civilný proces je budovaný na základných princípoch upravených v článkoch 1 až 18 CSP, kde v článku 2 je upravený princíp právnej istoty. Podľa čl. 2 ods. 1, 2 CSP, ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 30. Odvolací súd zmenu žaloby navrhnutú žalobcom v odvolaní, v písomnom návrhu na rozšírenie žaloby doručený súdu prvej inštancie dňa 22.01.2014 a vo vyjadrení k výzve doručenému odvolaciemu súdu dňa 12.04.2016 nepripustil v zmysle § 371 CSP, nakoľko žalobu nemožno meniť v odvolacom konaní. 31. V súlade s čl. 11 ods. 1 a ust. § 124 ods. 1 CSP odvolací súd posúdil úkon žalobcu v odvolaní v časti jeho návrhu, aby odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 9,5 % ročne zo sumy 119,50 eur od 25.03.2009 do 20.12.2012 vo výške 42,49 eur a od zo sumy 236 eur 25.03.2009 do 13.01.2013 vo výške 85,44 eur a vo vyjadrení k výzve doručenom odvolaciemu súdu dňa 12.04.2016, v ktorom navrhuje vydať rozsudok, ktorým súd uloží žalovanému zaplatiť žalobcovi pohľadávku vo výške 355,50 eur a úrok z omeškania vo výške 127,93 eur ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti výšky úroku z omeškania, ktorú znížil z 10 % na 9,5 % ročne a skrátil obdobie dokedy si uplatňuje úroky, keď v žalobe si uplatnil úroky z omeškania zo sumy 355,16 eur od 30.03.2009 do zaplatenia a v uvedených podaniach zo sumy 119,50 eur od 25.03.2009 do 20.12.2012, vyčíslený 42,49 eur a zo sumy 236 eur od 25.03.2009 do 13.01.2013, vyčíslený 85,44 eur. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobca žiada viac ako žiadal v samotnej žalobe, a to v časti úroku z omeškania za obdobie od 25.03.2009 do 29.03.2009, keď v žalobe žiadal až od 30.03.2009, ako aj v časti istiny, keď pôvodne v žalobe žiadal úrok z omeškania zo sumy 355,16 eur, nie zvlášť zo sumy 119,50 eur a zvlášť zo sumy 236 eur, pričom ich súčet predstavuje sumu 355,50 eur, čo je viac ako žalovaných 355,16 eur. Taktiež žalobcom vypočítané sumy úrokov z omeškania sú vyššie, ako by mali byť namiesto 84,24 eur si žalobca uplatnil 85,44 eur, nakoľko žalobca týmito návrhmi žiadal zmenu žaloby, odvolací súd ako je uvedené v bode 30 rozsudku navrhovanú zmenu nepripustil. 32. Podľa § 370 ods. 1, 2, 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 33. Nakoľko žalobca vzal žalobu v časti uvedenej v bode 31 späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie a žalovaný s tým súhlasil, odvolací súd v zmysle cit. ust. zákona napadnutý rozsudok v späťvzatej časti žaloby zrušil a konanie zastavil. 34. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že žalovaný nárok žalobcu je premlčaný a vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 35. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP podľa tzv. zásady úspechu v konaní a žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. 36. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 37. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).