Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/200/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313211606 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313211606.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci navrhovateľa: Dopravný záchranný systém Prima TAXI s.r.o., IČO: 35 933 186, Tbiliská 2, Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, Bratislava, proti odporcovi: Z.. J. Š., nar. XX.X.XXXX, bytom T. X, U., o zaplatenie sumy 2.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 21C 187/2013-65, zo dňa 19.12.2013 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č.k. 21C 187/2013-71 zo dňa 21.1.2014 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 119,19 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 21C/187/2013-65, zo dňa 19.12.2013, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.000,- eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 25.5.2013 do zaplatenia a 120,- eur náhradu trov konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 356,76 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd rozhodol na základe návrhu navrhovateľa, ktorý sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť 2.000,- eur s príslušenstvom ako zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti na základe Zmluvy o spolupráci a partnerstve pri zabezpečovaní individuálnej prepravy cestujúcich č. 032/2011 zo dňa 1.12.2011. Odporca nesúhlasil s návrhom navrhovateľa a žiadal návrh zamietnuť z dôvodu, že aj navrhovateľ porušoval svoje povinnosti zo zmluvy voči odporcovi. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že zmluvou o spolupráci a partnerstve pri zabezpečovaní individuálnej prepravy cestujúcich č. 032/2011 zo dňa 1.12.2011, ktorá bola uzavretá medzi navrhovateľom ako objednávateľom a odporcom ako poskytovateľom a bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka sa odporca ako podnikateľ, živnostník, zaviazal počas platnosti zmluvy na účet objednávateľa na vozidle poskytnutom objednávateľom vykonávať prepravu klientov počas doby a v rozsahu uvedenej v písomnej objednávke z určeného nástupného miesta na miesto prepravy a objednávateľ sa zaviazal zaplatiť odporcovi za riadne vykonanie prepravy klienta odplatu dojednanú podľa čl. IV Zmluvy. V zmysle čl. VIII bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá možnosť zániku zmluvy písomnou dohodou alebo uplynutím výpovednej doby a zmluvu mala možnosť ktorákoľvek zo zmluvných strán vypovedať s tým, že výpoveď nadobudla platnosť doručením druhej strane v písomnej forme, podpísaná oprávnenou osobou za zmluvnú stranu. Platnosť zmluvy mala zaniknúť po uplynutí 90 dňovej výpovednej lehoty, ktorá začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca po doručení písomnej výpovede. Počas plynutia výpovednej doby, bol odporca povinný poskytovať plnenie v zmysle čl. III ods. 1 Zmluvy, inak sa malo jednať zo strany odporcu ako poskytovateľa o podstatné porušenie zmluvy. V zmysle čl. XI ods. 1 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli na povinnosti uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 2.000,- eur za každé jedno porušenie svojho prehlásenia alebo povinnosti uvedené v čl. III ods. 1 alebo čl. VIII ods. 2 alebo čl. X ods. 1 alebo čl. V ods. 23 Zmluvy. Výpoveďou Zmluvy zo dňa 3.1.2013 navrhovateľ vypovedal Zmluvu zo dňa 1.12.2011 z dôvodu, že odporca neposkytol plnenie zmluvnej povinnosti, a to prepravu tretích osôb s tým, že podľa čl. VIII bola výpovedná doba 90 dní, počas ktorej vyzval navrhovateľ odporcu na poskytnutie plnenia, ku ktorému sa zaviazal počas plynutia výpovednej doby, pretože v opačnom prípade by sa jeho konanie kvalifikované ako podstatné porušenie zmluvy, za ktoré si klient uplatní sankciu v zmysle čl. XI zmluvy. Okresný súd vychádzal zo zistenia, že odporca počas platnosti predmetnej zmluvy od júna 2012 prestal pre navrhovateľa vykonávať dohodnutú službu v zmysle čl. III bod 1 zmluvy, z ktorého dôvodu mu navrhovateľ v zmysle čl. VIII zmluvy dal dňa 3.1.2013 výpoveď, ktorá bola odporcovi doručená s tým, že výpovedná lehota 90 dní začala plynúť od 1.2.2013 a uplynula 30.4.2013, kedy došlo k zániku predmetnej zmluvy. Navrhovateľ listom zo dňa 13.5.2013 doručeným odporcovi v súlade s čl. VIII zmluvy vyzval odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 2.000,- eur do 24.5.2013 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy, a to plnení, na ktoré sa odporca zmluvou zaviazal, na čo bol odporca navrhovateľom upozornený pri výpovedi zmluvy zo dňa 3.1.2013. Odporca nenamietal, že od júna 2012 neposkytoval plnenia v zmysle zmluvy navrhovateľovi, na ktoré sa zaviazal, a tak porušil čl. III, bod 1 Zmluvy. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 300, § 302, § 349, § 365, § 369 Obchodného zákonníka a § 544 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že navrhovateľ si dôvodne uplatnil u odporcu zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty 2.000,- eur, ktorú mu súd v zmysle čl. IX. ods. 2 Zmluvy priznal v súlade s § 302 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka odo dňa nasledujúceho po dni, kedy vyzval navrhovateľ odporcu listom zo dňa 13.5.2013 na jej zaplatenie, teda odkedy sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd prvého stupňa neprihliadol na tvrdenia odporcu, že aj navrhovateľ porušil v roku 2012 podmienky zmluvy, z ktorého dôvodu navrhol i výsluch svedka, nakoľko predmetom konania bolo porušenie povinnosti zo strany odporcu v čase výpovednej doby. Pokiaľ ide o túto námietku odporcu, zastával názor, že odporca sa samostatným nárokom môže domáhať voči navrhovateľovi svojich nárokov za tvrdené porušenia zmluvy zo strany navrhovateľa. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 120,- eur a trovy právneho zastúpenia 393,51 eur, za 3 úkony právnej služby po 91,29 eur a 3 x režijný paušál 7,81 eur a 20 % DPH. Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že prvostupňový súd nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ zmluvu uzatvorenú dňa 1.12.2011 porušil ako prvý. Už vo svojej výpovedi poukázal na to, že navrhovateľ nevyhotovil faktúry za mesiace apríl a máj 2012 a taktiež neuhradil pre neho celú zarobenú sumu. Upozorňoval navrhovateľa na to písomne v knihe služieb dňa 6.6.2012 s tým, že pokiaľ nevystaví faktúry, nezaplatí nedoplatok, odporca nenastúpi do zamestnania. Navrhovateľ vôbec nereagoval a on si myslel, že akceptoval jeho písomné rozhodnutie. Bol prekvapený, keď o 7 mesiacov neskôr dňa 3.1.2013 dostal výpoveď zo strany odporcu, čo bola podľa neho vyložená špekulácia, aby získal 2.000,- eur ako zmluvnú pokutu. Odporca tvrdil, že navrhovateľ ako prvý porušil ustanovenia zmluvy, a preto nárok na zmluvnú pokutu má on ako odporca. Tiež bol toho názoru, že zmluva je jednostranná, nakoľko nie sú uvedené v zmluve sankcie voči navrhovateľovi. Odporca tvrdil, že navrhovateľ porušil zmluvu v čl. IX. ods. 1 Zmluvy a to tým, že v marci 2012 predal vozidlo, v ktorom vykonával svoju prácu a preto bol najmenej 3 dni bez vozidla a práce. Odporca žiadal vykonať výsluch svedka G. R., bytom T., J. O. Č.. XXX a tiež žiadal, aby odvolací súd vyžiadal od navrhovateľa doklady o zúčtovaní služieb za mesiace apríl, máj, jún a tiež knihu služieb. Predložené doklady preukážu, aké tržby mal v uvedených mesiacoch a akú sumu mu je navrhovateľ dlžný. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ písomným podaním zo dňa 29.1.2014, ktorý žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si trovy odvolacieho konania vo výške 128,86 eur. Vo vyjadrení navrhovateľ uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu, ktoré je vecne správne. V danom prípade je predmetom konania porušenie zmluvnej povinnosti zo strany odporcu v čase plynutia výpovednej doby. Na predmetné porušenie zmluvnej povinnosti je viazaný vznik zmluvnej pokuty v zmysle čl. 11, bod 2 Zmluvy. Z dôvodu, že odporca prestal poskytovať plnenie zo zmluvy a z jeho správania bolo zrejmé, že predmetné plnenie nemá v úmysle ďalej poskytovať, bola mu navrhovateľom zaslaná písomná výpoveď zmluvy. Navrhovateľ poukázal na to, že predmetná zmluvná pokuta je v zmluve dojednaná za účelom ochrany navrhovateľa ako objednávateľa zo zmluvného vzťahu, pretože navrhovateľ má záväzky voči svojim zmluvným partnerom, ktorých plnenie by mohlo byť nekonaním poskytovateľov počas výpovednej doby a v tomto prípade nekonaním odporcu, ohrozené. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 21.1.2014 č.k. 21C/187/2013-71 uložil odporcovi, ktorý podal odvolanie proti rozsudku, povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 120,- eur, podľa § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k uvedenému zákonu s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu, pretože on podal v zákonnej lehote odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 21C/187/2013-65 zo dňa 19.12.2013 a rozsudok namieta v plnom rozsahu, a preto predmetné uznesenie nemá opodstatnenie a nesúhlasí s rozhodnutím o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci, vec aj správne právne posúdil a rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku sa súd prvého stupňa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Dôkladne vysvetlil z akého dôvodu návrhu navrhovateľa vyhovel, keď sa v tejto súvislosti podrobne zaoberal relevantnými ustanoveniami a s jeho záverom a odôvodnením rozhodnutia sa stotožnil aj odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Predmetom konania v danej veci je zaplatenie sumy 2000 eur s príslušenstvom, ktorú si navrhovateľ uplatnil ako zmluvnú pokutu za porušenie zmluvnej povinnosti na základe Zmluvy o spolupráci a partnerstve pri zabezpečovaní individuálnej prepravy cestujúcich č. 032/2011 zo dňa 1.12.2011. Odporca v podanom odvolaní namietal, že prvostupňový súd nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ zmluvu uzatvorenú dňa 1.12.2011 porušil ako prvý, pretože navrhovateľ nevyhotovil faktúry za mesiace apríl a máj 2012 a taktiež neuhradil pre neho celú zarobenú sumu. Upozorňoval navrhovateľa na to, že pokiaľ nevystaví faktúry, nezaplatí nedoplatok, on nenastúpi do zamestnania. Navrhovateľ vôbec nereagoval a on si myslel, že akceptoval jeho písomné rozhodnutie. Odporca tvrdil, že navrhovateľ ako prvý porušil ustanovenia zmluvy, a preto nárok na zmluvnú pokutu má on a nie navrhovateľ. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 300, § 302, § 349, § 365, § 369 Obchodného zákonníka a § 544 Občianskeho zákonníka. Podľa § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. Inštitút zmluvnej pokuty je jedným z právnych prostriedkov na zabezpečenie záväzkov. Právna úprava zmluvnej pokuty je obsiahnutá v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 544 a 545. Zmluvná pokuta predstavuje určitú peňažnú sumu, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, že nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Zmluvnú pokutu možno dohodnúť tak pre prípad nesplnenia záväzku vôbec, ako aj pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka k riadnemu splneniu záväzku. Z ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Citované ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ si dôvodne uplatnil zaplatenie dojednanej zmluvnej pokuty 2.000,- eur, ktorú mu súd v zmysle čl. IX. ods. 2 Zmluvy priznal v súlade s § 302 Obchodného zákonníka, § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka odo dňa nasledujúceho po dni, kedy vyzval navrhovateľ odporcu listom zo dňa 13.5.2013 na jej zaplatenie, teda odkedy sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. V zmysle čl. XI ods. 1 Zmluvy sa zmluvné strany dohodli na povinnosti uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 2.000,- eur za každé jedno porušenie svojho prehlásenia alebo povinnosti uvedené v čl. III ods. 1 alebo čl. VIII ods. 2 alebo čl. X ods. 1 alebo čl. V ods. 23 Zmluvy. Navrhovateľ vypovedal Zmluvu zo dňa 1.12.2011 výpoveďou zo dňa 3.1.2013 z dôvodu, že odporca neposkytol plnenie zmluvnej povinnosti, a to prepravu tretích osôb s tým, že podľa čl. VIII bola výpovedná doba 90 dní, počas ktorej vyzval navrhovateľ odporcu na poskytnutie plnenia, ku ktorému sa zaviazal počas plynutia výpovednej doby, pretože v opačnom prípade by sa jeho konanie kvalifikované ako podstatné porušenie zmluvy, za ktoré si klient uplatní sankciu v zmysle čl. XI zmluvy. Okresný súd mal preukázané, že odporca počas platnosti predmetnej zmluvy od júna 2012 prestal pre navrhovateľa vykonávať dohodnutú službu v zmysle čl. III bod 1 zmluvy, ( čo odporca ani nenamietal ), z ktorého dôvodu mu navrhovateľ v zmysle čl. VIII zmluvy dal dňa 3.1.2013 výpoveď a výpovedná lehota 90 dní začala plynúť od 1.2.2013 a uplynula 30.4.2013, kedy došlo k zániku predmetnej zmluvy. Navrhovateľ listom zo dňa 13.5.2013 doručeným odporcovi v súlade s čl. VIII zmluvy vyzval odporcu na zaplatenie zmluvnej pokuty 2.000,- eur do 24.5.2013 z dôvodu podstatného porušenia zmluvy. Odporca nenamietal, že od júna 2012 neposkytoval plnenia v zmysle zmluvy navrhovateľovi, na ktoré sa zaviazal, a tak porušil čl. III, bod 1 Zmluvy. V podanom odvolaní odporca ale namietal to, že prvostupňový súd nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľ zmluvu uzatvorenú dňa 1.12.2011 porušil ako prvý, pretože navrhovateľ nevyhotovil faktúry za mesiace apríl a máj 2012 a taktiež neuhradil pre neho celú zarobenú sumu a tvrdil, že navrhovateľ ako prvý porušil ustanovenia zmluvy, a preto nárok na zmluvnú pokutu má on a nie navrhovateľ. Súd neprihliadol na tvrdenia odporcu, že aj navrhovateľ porušil v roku 2012 podmienky zmluvy, z ktorého dôvodu navrhol i výsluch svedka, nakoľko predmetom konania bolo porušenie povinnosti zo strany odporcu v čase výpovednej doby. Pokiaľ ide o túto námietku odporcu, odporca sa samostatným nárokom môže domáhať voči navrhovateľovi svojich nárokov za tvrdené porušenia zmluvy zo strany navrhovateľa. Navrhovateľ v odvolaní namietal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O takúto vadu konania, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Pokiaľ odvolateľ namietal, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že z ustanovenia § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Dokazovaním je časť občianskeho súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť aj to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania (porovnaj tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011). Občiansky súdny poriadok stojí na zásade a princípoch, ktoré uprednostňujú zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, trvá na zachovaní zákonov a čestnom plnení povinnosti i na úcte k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.). Podmienky uplatnenia práva na súdnu ochranu z materiálneho hľadiska poskytujú ochranu i takým právam, ktoré účastník konania nie je povinný presne právne kvalifikovať. Postačujúce je i také uplatnenie práva pred súdom, ktoré sa opiera o dostatočné skutkové okolnosti prípadu, teda ide o uvedenie právnych skutočností, s ktorým právny poriadok spája buď vznik, zmenu, či zánik práv a povinnosti. Povinnosťou súdu je na zistený (preukázaný) skutkový stav veci „nájsť“ relevantnú právnu normu, túto vyložiť a na uvedenom základe rozhodnúť, či tu právo (povinnosť) je alebo nie je. Z ustanovenia § 132 O.s.p. totiž vyplýva, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Iba výnimočne zákon súdu ukladá určité obmedzenie pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, že spĺňa náležitosti odôvodnení rozhodnutí v zmysle citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. a rovnako požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd nevykonal ním navrhované dôkazy, keď súd odmietol vykonať dôkazy, ktoré mali podporiť tvrdenie odporcu, že práve navrhovateľ porušil zmluvu a preto by mal on platiť zmluvnú pokutu. V odvolaní odporca žiadal, aby odvolací súd vykonal výsluch svedka G. R., bytom T., J. O. Č.. XXX a tiež žiadal, aby odvolací súd vyžiadal od navrhovateľa doklady o zúčtovaní služieb za mesiace apríl, máj, jún a tiež knihu služieb. Predložené doklady preukážu, aké tržby mal v uvedených mesiacoch a akú sumu mu je navrhovateľ dlžný. Preto pokiaľ odporca predložil ďalšie námietky uvedené v podanom odvolaní, s týmito sa odvolací súd nezaoberal, keďže už prvostupňový súd sa vo svojom odôvodnení podrobne zaoberal argumentmi odporcu, keď tieto námietky nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah odporcu a s predmetom tohto konania nesúvisia a ako správne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia, námietky odporcu, týkajúce sa porušenia povinností zo strany navrhovateľa z predmetnej zmluvy si môže odporca uplatniť v samostatnom konaní podanou žalobou, pretože predmetom tohto konania bol nárok navrhovateľa uplatnený v zmysle petitu návrhu na začatie konania zo dňa 28.6.2013. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Súd prvého stupňa ďalším rozhodnutím, a to uznesením zo dňa 21.1.2014 č.k. 21C/187/2013-71 uložil odporcovi, ktorý podal odvolanie proti rozsudku povinnosť, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 120,- eur, podľa § 5 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k uvedenému zákonu s tým, že ak sa poplatok v určenej lehote nezaplatí, bude ho súd vymáhať. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu, pretože on podal v zákonnej lehote odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa č.k. 21C/187/2013-65 zo dňa 19.12.2013 a rozsudok namieta v plnom rozsahu, a preto predmetné uznesenie nemá opodstatnenie a nesúhlasí s rozhodnutím o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Pri uplatňovaní práva účastníka v občianskom súdnom konaní zákon stanovuje, kedy je účastník povinný uhradiť súdny poplatok, čo je podmienkou pri uplatnení jeho práva v konaní pred súdom. Ústavná zásada vyjadrená v článku 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom, alebo na základe zákona, sa premieta do § 1 zákona o súdnych poplatkoch. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších podpisov, súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona o súdnych poplatkoch, je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu a podľa § 2 ods. 4 tohto zákona, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. V danom prípade je nepochybné a z obsahu spisu to jednoznačne vyplýva, že odporca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a preto mu vznikla poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov podaním odvolania ako odvolateľovi. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu uviesť, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia zákona v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Pri svojom rozhodovaní súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 O.s.p.). Pri výklade a uplatňovaní zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov treba postupovať tak, aby boli v súlade s ústavou (č.l. 152 ods. 4 ústavy). Preto nie je možné ani Zákon o súdnych poplatkoch (zák.č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) uplatňovať tak, aby došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu právnej ochrany pred súdmi, kde platí rovnosť všetkých účastníkov konania. Výklad a používanie jednotlivých ustanovení zák.č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, vrátane súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za aplikáciu a výklad zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že súd prvého stupňa pri uložení poplatkovej povinnosti odporcovi ako odvolateľovi, za podané odvolanie proti rozsudku, postupoval v súlade so zákonom o súdnych poplatkoch a neporušil právo odvolateľa v občianskom súdnom konaní. Odvolací súd sa zároveň nestotožnil s odvolacou námietkou, že pokiaľ odporca podal odvolanie proti rozsudku, preto predmetné uznesenie nemá opodstatnenie a nesúhlasí s rozhodnutím o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, pretože práve z dôvodu, že odporca podal odvolanie, vznikla mu poplatková povinnosť, o ktorej súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 21.1.2014 č.k. 21C/187/2013-71 ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 s § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal náhradu trov odvolacieho konania, vzniknutých mu v súvislosti s právnym zastúpením za 1 úkon poskytnutej právnej služby, a to písomné vyjadrenie, k podanému odvolaniu odporcu proti rozsudku, zo dňa 29.1.2014 doručené súdu dňa 30.1.2014 v sume 91,29 eur podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a 8,04 eur režijný paušál ( § 16 ods. 3 vyhlášky ) a DPH spolu v sume 119,19 eur. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.