Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/92/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313218414 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313218414.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej, v právnej veci: MCST, a.s., Vajnorská 136, 832 61 Bratislava, IČO: 35 779 365, zast. GHS Legal, s.r.o., Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému: Obec Chorvátsky Grob, Nám. Josipa Andriča 17, 900 25 Chorvátsky Grob, IČO: 00 304 760, zast. Advokátska kancelária VOZÁR s.r.o., Trenčianska 56/D, 821 09 Bratislava, IČO: 47 234 628, o žalobe o určenie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb 90/2013-375 zo dňa 9.2.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 23Cb 90/2013-375 zo dňa 9.2.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 828,34 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobou zo dňa 19.9.2013 sa žalobca domáhal, aby súd určil, že žalovaný nemá právo brániť žalobcovi pri užívaní vlastníckeho práva žalobu disponovaním s nehnuteľnosťou, nachádzajúcou sa na parcele registra P. s parcelným číslom XXXX/XX o výmere 3.424 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie P. Z., obec P. Z., okres I., evidovanej Správou katastra I. na liste vlastníctva č. XXXX, keďže predmetná nehnuteľnosť ani žiadna jej časť nie je miestnou komunikáciou a neexistuje zákonný dôvod na to, aby bola ako miestna komunikácia užívaná. Žalobca zároveň žiadal priznať náhradu trov konania. 3. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom parcely registra P. s parcelným číslom XXXX/XX o výmere 3424 m2, druh pozemku: Zastavané plochy a nádvoria, katastrálne územie P. Z., obec P. Z., okres I., evidovanej Správou katastra I. na liste vlastníctva č. XXXX. Žalovaný je obec Chorvátsky Grob. Žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti z titulu kúpnej zmluvy zo dňa 10.7.2009. Časť nehnuteľnosti je súčasťou T. P., zvykovo využívanej aj širokou verejnosťou ako dopravná komunikácia z lokality medzi Pezinkom, Slovenským Grobom - časťou Čierna Voda a Ivankou pri Dunaji, hoci bola v minulosti určená výlučne ako súčasť vnútroareálovej komunikácie v rámci bývalého Hydinárskeho štátneho majetku. Vlastníkom celého areálu bývalého HŠM na Triblavine a aj vlastníkom cestného telesa od okrajov parcely č. XXXX/XX v smere od časti Č. C. (parcela č. XXXX/X a ďalšie), resp. v smere na cestu 1. triedy č. I/61 (I. I. P. - parcela č. XXXX/X a ďalšie) bola neskôr aj spoločnosť VHŠ, a.s. ktorá dňa 25.9.2002 vstúpila do likvidácie. Od spoločnosti VHŠ, a.s. v likvidácii odkúpila areál Bývalého HŠM na T. spoločnosť AGROLIPT spol. s r.o., so sídlom Družstevná 32, Dubová, a to vrátane pozemku s parc. č. XXXX/XX, na ktorom je dvor - vnútroareálová komunikácia v rámci celého areálu o výmere približne 1000 m2 so samostatnými časťami s označeniami Hydináreň a Sušička. Od spoločnosti VHŠ, a.s. v likvidácii odkúpil žalovaný v roku 2003 cestné teleso od okraja parcely č. XXXX/XX v smere do časti Čierna Voda, nachádzajúce sa na parcele č. XXXX/X a ďalšie. Cestné teleso od okraja parcely XXXX/XX (na parcele č. XXXX/X a ďalších) bolo odkúpené ďalšou právnickou osobou, odlišnou od žalobcu, jeho obchodných partnerov a žalovaného. Žalobca sa od druhej polovice roka 2010 aktívne snažil hľadať riešenie dopravnej situácie v lokalite T. a minimálne od mája 2011 žalobca aktívne spolupracoval so žalovaným na procese tzv. „legalizácie" užívania Triblavinskej cesty na celom jej úseku verejnosťou, ktorá by mala byť dosiahnutá usporiadaním cestnej siete zaradením predmetnej časti nehnuteľnosti do cestnej siete ako ucelenej verejnej spojovacej komunikácie medzi cestou I. triedy č. I/61 (známa pod označením Stará senecká cesta) a cestou III. triedy č. III/5021, prechádzajúcou cez časť Čierna Voda obce Chorvátsky Grob, kde sú dva úseky tejto cesty III. triedy č. III/5021 označené ako C., resp. N. ulica. V rámci snáh žalobcu o legalizáciu predmetného úseku nehnuteľnosti ako cesty prebehla medzi žalobcom a kompetentnými orgánmi na strane verejnej správy intenzívna komunikácia spojená s rozsiahlou korešpondenciou, ktorá však neviedla k dosiahnutiu zámeru žalobcu, keďže na návrh etapovitého usporiadania cestnej siete v dotknutej lokalite, predložený žalobcom (list č. MCST/OChG-1492102-ŠS zo dňa 21.2.2013) žalovaný ako jediný z oslovených orgánov relevantne nereagoval, ani napriek opakovaným urgenciám žalobcu. Naopak žalovaný trval na svojom finálnom návrhu zo dňa 12.3.2013, ktorý spočíval v darovaní časti nehnuteľnosti, zvykovo užívanej ako cesta o výmere približne 1000 m2 z plochy 65.000 m2 celého areálu v lokalite T. vo vlastníctve žalobcu v hodnote približne 60.000,- eur žalobcom žalovanému so súčasným obmedzením užívania celej zostávajúcej plochy areálu na určito nevymedzenú dobu do dobudovania dopravného prístupu na uvažované diaľničné kolektory s predpokladaným začiatkom výstavby v roku 2015. 4. Vzhľadom na neadekvátny prístup zo strany žalovaného bol žalobca nútený využiť nehnuteľnosť na iné účely v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetný úsek nehnuteľnosti - T. P. - dňa 15.4.2013 uzavrel, čo nepovažoval žalobca za neprimerané nakladanie so svojim majetkom s ohľadom na to, ako žalobca interpretoval obsah viacerých písomných usmernení zo strany orgánov žalovaného k premávke na T. ceste. Žalovaný na postup žalobcu reagoval najskôr vykonaním Štátneho odborného dozoru zo dňa 15. 04. 2013, z ktorého bol vyhotovený zápis pod č. ŠOD-5122013-Bk-1- TRIB a následne vydaním rozhodnutia č. SOD-512-2013-BJ-3-TRIB zo dňa 19.4.2013. V tomto rozhodnutí žalovaný nariadil žalobcovi, aby odstránil cestnú prekážku - nepovolenú stavbu - betónové zátarasy na verejnej účelovej komunikácii (T.) v katastri obce P. Z. v lehote 24 hod. od doručenia rozhodnutia. Žalobca na vydané rozhodnutie žalovaného č. ŠOD-512-2013-BJ-TRIB reagoval oznámením o neakceptovaní protizákonného konania žalovaného, porušujúceho všeobecne platné zákony Slovenskej republiky a najmä porušujúce ústavné práva žalobcu ako vlastníka nehnuteľností a taktiež podaním podnetu na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR na preverenie postupu žalovaného. Konanie žalovaného pri prerušení priechodnosti nehnuteľnosti pre dopravnú premávku verejnosti, ktoré realizoval žalobca dňa 15.4.2013, bolo neskôr na základe prešetrovania podnetu žalobcu dokumentované aj viacerými vyjadreniami dotknutých orgánov, a to konkrétne stanoviskami Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci, Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave. Zároveň s podaním podnetu na MDVaRR SR žalobca inicioval verejné prerokovanie problematiky usporiadania T. cesty, ktoré sa uskutočnilo dňa 25.4.2013 na Obecnom úrade Chorvátsky Grob za účasti zástupcu MDVaRR SR, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Senci, ako aj zástupcov žalovaného a taktiež zástupcov vlastníkov nehnuteľností na T.. Toto stretnutie a verejné prerokovanie dalo podľa názoru žalobcu odpoveď na všetky otvorené otázky pre ďalší postup jednak pre usporiadanie/legalizáciu T. cesty, ale aj pre umožnenie využívať areál žalobcu, čo okrem predchádzajúcich stanovísk dotknutých orgánov a organizácií dodatočne svojimi oficiálnymi písomnými vyjadreniami potvrdili aj MDVaRR SR, NDS, a.s. Prihliadnuc na záväzné vyjadrenia prítomných predstaviteľov orgánov a organizácií na verejnom prerokovaní T. cesty preto žalobca dňa 26.4.2013 predmetné betónové panely na parcele č. XXXX/XX odstránil. Uznesením č. 29/2013 z rokovania dňa 9.5.2013 schválilo Obecné zastupiteľstvo žalovaného plánované vydávanie územno-plánovacích stanovísk, v ktorých bude „uvedená podmienka zabezpečenia prístupu podnikateľských areálov na T." počas výstavby a prevádzky dopravných napojení v tejto oblasti, pričom z uznesenia ďalej vyplývalo, že podnikateľské subjekty - obchodní partneri žalobcu, ako aj sám žalobca - nebudú môcť využívať predmetný úsek nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu na dopravné účely pre prístup po T. ceste ku ceste III. triedy III/5021 v časti Čierna Voda a k ďalším nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu v centrálnej zóne časti Čierna Voda, hoci celý tento „zakázaný" úsek T. cesty bol pôvodne vybudovaný ako prepojenie areálov vo vlastníctve žalobcu. 5. Žalobca sa prihliadnuc na uvedený vývoj situácie od zverejnenia Uznesenia OcZ žalovaného č. 29/2013 okolo dňa 20.5.2013 viacerými písomnými výzvami na prerokovanie neprimeraných diskriminačných dôsledkov dotknutého uznesenia na využívanie areálu žalobcu na T., vrátane žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, snažil vyriešiť rozpory v interpretácii podstatných právnych skutočností medzi žalobcom a žalovaným. Všetku snahu žalobcu na zmierlivé a právne odôvodnené vyriešenie situácie však žalovaný opakovane odmietal, čo je potvrdené aj stanoviskom v liste č. 1397/2013-lvKe zo dňa 25.7.2013. Preto listom č. MCST/OChG-1993107-ŠS - Oznámenie o ďalšom postupe MCST, a.s. v súvislosti s využitím areálu na T. a aj s užívaním T. cesty zo dňa 31.7.2013, a to s ohľadom na opakované vyjadrenia žalovaného, na základe ktorých možno predpokladať, že žalobcovi nebude umožnené využívať ani T. cestu, ani areál na T. podľa už druhého podnikateľského zámeru, prepracovaného podľa podmienok žalovaného, žalobca oznámil žalovanému svoje zmenené rozhodnutie vo veci predtým rozpracovaných návrhov na usporiadanie cestnej siete v dotknutej lokalite. V zmysle vynúteného nového využitia areálu na T. bol žalobca nútený už tretíkrát zmeniť svoj podnikateľský zámer využitia tohto areálu. Žalobca preto žalovanému zároveň oznámil, že súčasťou novo uvažovaného spôsobu využitia nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobcu bude využitie predmetnej nehnuteľnosti s vylúčením priameho napojenia na T. cestu smerom na časť Čierna Voda a s pripojením celého areálu na pripravovanú diaľničnú križovatku na T. odpočívadle, a že pre žalobcu prestáva byť prioritou vytváranie potrebných predpokladov pre splnenie podmienok pre pripojenie T. cesty na pripravované diaľničné kolektory. 6. Nakoľko z reakcií obyvateľov obce Chorvátsky Grob na informácie o pripravovanej zmene využívania úseku komunikácie T. cesta na parc. č. XXXX/XX najmä na stránke obce Chorvátsky Grob, umiestnenej aj na sociálnej sieti, vyplynulo, že obyvatelia majú iný názor ako vedenie žalovaného, pokúsil sa žalobca opätovne vyriešiť rozpory v interpretácii súvisiacich právnych skutočností medzi ním a žalovaným tak, že adresoval vedeniu žalovaného, ako aj poslancom Obecného zastupiteľstva žalovaného výzvu na prerokovanie dotknutých rozporov v liste č. MCST/OChG-2062308-ŠS, a zároveň realitný partner žalobcu - spoločnosť MITAN, s.r.o. v tom istom záujme osobne vyzvala starostu ako predstaviteľa žalovaného k rokovaniu o týchto rozporoch. Žalovaný však na všetky písomné iniciatívy žalobcu reagoval odpoveďou na oznámenie o ďalšom postupe MCST, a.s. v súvislosti s využitím areálu na T. a aj s užívaním T. cesty zo dňa 23.8.2013, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 30.8.2013, a v ktorej žalovaný okrem iného uviedol, že v prípade ak bude žalobca nakladať s nehnuteľnosťou ako vlastnou a opakovane preruší priechodnosť predmetnej komunikácie na parcele č. XXXX/XX, bude žalovaný postupovať uložením najvyššej možnej sankcie v súlade so zákonom č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ako aj so zákonom č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Napriek negatívnemu obsahu uvedeného listu žalovaného č. 1542/2013-IvKe zo dňa 23.8.2013 reagoval žalobca opätovnou výzvou žalovaného na vysvetlenie si rozporov v interpretácii súvisiacich právnych skutočností v liste č. MCST/ OChG-2083008-ŠS zo dňa 30.8.2013, ktorý bol s ohľadom na okruh adresátov listu žalovaného taktiež odoslaný všetkým dotknutým orgánom a organizáciám a bola o ňom s ohľadom na verejný záujem informovaná aj verejnosť prostredníctvom komunitného webu. Ani spoločná snaha žalobcu a realitného partnera spoločnosti MITAN, s.r.o. neviedla k zmierlivému vyriešeniu rozporov okolo legalizácie T. cesty a užívania areálu žalobcu na T., čo vyplývalo aj z obsahu zápisnice z rokovania zástupcov vedenia žalovaného, žalobcu a spoločnosti MITAN, s.r.o. zo dňa 12.9.2013. 7. V zmysle všetkých vyššie uvádzaných skutočností a predkladaných dôkazov žalobca odvodzoval svoju vecnú legitimáciu od výlučného vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti a vecnú legitimáciu žalovaného od jeho presvedčenia, že je oprávnený sankcionovať žalobcu za výkon svojho výlučného vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti užívaním nehnuteľnosti. Tak žalobca, ako aj žalovaný získajú právoplatným rozhodnutím súdu príslušného konať v tejto veci pevný právny základ pre svoje budúce postavenie a odstráni sa tým súčasný stav ich právnej neistoty. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je v tomto prípade nepochybne daný, pretože bez určenia, či je predmetná nehnuteľnosť súčasťou siete miestnych komunikácii je ohrozený nerušený výkon vlastníckeho práva žalobcu, ako aj disponovanie s predmetnou nehnuteľnosťou bez hrozby sankcií zo strany žalovaného. Bez požadovaného určenia nebude odstránená právna neistota žalobcu a nejednoznačnosť právneho postavenia predmetnej nehnuteľnosti. Určovacia žaloba je v tejto právnej veci opodstatnená aj z toho dôvodu, že preventívny charakter určovacej žaloby by odstránil právnu neistotu dotknutých subjektov v čase, keď ešte nedošlo k uloženiu sankcií zo strany žalovaného, a teda nedošlo k výraznému narušeniu oprávnených záujmov žalobcu. Naplnením svojho preventívneho charakteru a cieľu určovacej žaloby by došlo k zabráneniu ďalším prípadným sporom medzi účastníkmi. I keď v tejto právnej veci nejde o zhodu medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, keďže z historického pohľadu je zrejmé, že na predmetnej nehnuteľnosti nebolo k predmetnej časti dvora, na nej sa nachádzajúceho a zvykovo využívaného ako komunikácia, nikdy v minulosti zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu ani iné ťarchy, ktoré by obmedzovali výlučné vlastnícke a dispozičné právo žalobcu s nehnuteľnosťou, z uvedenej citácie možno vidieť obdobnosť naliehavého právneho záujmu vyplývajúcu z právnej neistoty v situácii opisovanej v citácii a v situácii, ktorá vznikla medzi žalobcom a žalovaným. Určením, že nehnuteľnosť nie je súčasťou miestnej komunikácie a že žalovaný nemá právo hroziť žalobcovi uložením sankcie za uzavretie časti nehnuteľnosti, by znamenalo v tejto veci úplné vyriešenie obsahu spornosti právneho stavu vyplývajúceho zo vzniknutej situácie a pevný právny základ pre budúce právne vzťahy účastníkov tohto sporu a zároveň by sa takýmto určením mohlo predísť budúcim žalobám na plnenie podľa ust. § 80 písm. b) O.s.p. 8. Naliehavosť právneho záujmu žalobcu je podľa žaloby daná aj tým, že žalobca má v úmysle s predmetnou nehnuteľnosťou v čo najskoršej možnej dobe nakladať spôsobom, ktorý je nezlučiteľný so skutočnosťou, aby bola časť nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve naďalej využívaná ako komunikácia, keďže samotný žalobca, resp. jeho obchodní partneri nemôžu podľa ich interpretácie písomných vyjadrení žalovaného nehnuteľnosť využívať ani ako komunikáciu. Nešetrné mocenské zásahy do práva na pokojné užívanie majetku narúšajú nielen dané základné právo, ale sú v napätí aj s ústavnou hodnotou personálnej autonómie jednotlivcov. Vlastnícke právo má u každého vlastníka rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu. Oprávnenie vec užívať, ktoré požíva vlastník, môže predstavovať individuálnu alebo výrobnú (podnikateľskú) spotrebu predmetu vlastníctva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom určení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve vlastniť majetok. Nielen vyvlastnenie, ale aj nútené obmedzenie vlastníckeho práva je dovolené iba vtedy, ak sa uskutoční v súlade so štyrmi kumulatívne určenými podmienkami čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Zásah do vlastníctva je možný iba v nevyhnutnej miere, ak je vo verejnom záujme, uskutoční sa na základe zákona a za primeranú náhradu. Ak dôjde k nesplneniu čo i len jednej z uvedených podmienok, zásah do vlastníctva nemožno označiť za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré je v súlade s Ústavou SR. Je teda zrejmé, že v uvedenom prípade, kedy by žalovaný mohol brániť v užívaní žalobcovho vlastníckeho práva, nemôže ísť o nútené obmedzenie vlastníckeho práva, keďže neboli kumulatívne splnené zákonom predpokladané podmienky na obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Ako vyplýva z právnych predpisov platných na území Slovenskej republiky, iné zásahy do vlastníckeho práva žalobcu nie sú dovolené, keďže majetok žalobcu nebol nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov, a teda nejde o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. 9. Podľa názoru žalobcu v tejto právnej veci ide nepochybne o zásah do pokojného užívania majetku žalobcu, pričom nejde o prípad, kedy by bol zásah do vlastníckeho práva ospravedlniteľný z dôvodu verejného záujmu, čo možno vyvodiť z analogického výkladu nálezu Ústavného súdu SR, z ktorého vyplýva, že každá komunikácia nie je automaticky vo verejnom záujme, a teda neexistuje dôvod na nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, aj keď by mohlo ísť o záujem väčšej skupiny dotknutých osôb, ktoré predmetnú nehnuteľnosť ako komunikáciu využívajú. Nálezy Ústavného súdu SR zdôrazňujú oprávnenie vlastníka disponovať s majetkom spôsobom a k účelu, na ktorý bol nadobudnutý. Žalobca nadobudol majetok v súvislosti so svojou podnikateľskou činnosťou a v rámci ďalšieho nakladania s jeho majetkom je preňho nepredstaviteľné, aby bol využívaný ako komunikácia. Taktiež zabránením použitia technického prostriedku na zabránenie vjazdu dopravného prostriedku sa vlastníkovi proti jeho vôli znemožňuje užívanie jeho majetku. 10. Súd poukázal na čl. 20 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4, § 123, § 124, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 a 3, § 3d ods. 3, 4 a 5 písm. d), § 4b ods. 1, § 22 ods. 1 a 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), § 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb. a § 43a ods. 3 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. stavebného zákona a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav. 11. Podľa argumentácie súdu, hoci sa žalobca v petite žaloby výslovne domáhal, aby súd určil, že žalovaný nemá právo brániť žalobcovi pri užívaní jeho vlastníckeho práva, teda domáhal sa určenia neexistencie práva žalovaného v zmysle ust. § 80 ods. c) O.s.p., čo potvrdil aj preukazovaním naliehavého právneho záujmu, súd predmetnú žalobu právne kvalifikoval ako zapieraciu žalobu v zmysle ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože zmyslom predmetnej žaloby bola snaha žalobcu domôcť sa ochrany svojho vlastníckeho práva pred zásahmi (rušením) zo strany žalovaného (udelenie pokuty v prípade opätovného ohradenia pozemku vo vlastníctve žalobcu), a teda išlo o to, aby sa žalovaný ako rušiteľ zdržal určitého konania, ktoré by zasahovalo do výkonu vlastníckeho práva žalobcu. Pri takomto type žaloby je aktívne legitimovaný vlastník a pasívna legitimácia patrí osobe rušiteľa. Súd považoval za nesporné, že žalobca je vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/XX (ďalej len „pozemok“) a že žalovaný je rušiteľ, ktorý zasiahol žalobcovi do výkonu jeho vlastníckeho práva k pozemku tým, že ako správny orgán uložil žalobcovi pokutu za ohradenie pozemku v jeho vlastníctve, pričom hrozil, že v prípade opätovného ohradenia predmetného pozemku bude zo strany žalovaného uložená žalobcovi ďalšia pokuta. Taktiež bolo nesporné, že na tomto pozemku je umiestnená inžinierska stavba v zmysle ust. 43a ods. 3 stavebného zákona (cesta, resp. miestna alebo účelová komunikácia), pôvodne vybudovaná ako vnútroareálová komunikácia v rámci bývalého areálu HŠM, š.p. (poľnohospodárskeho družstva) a verejnosťou zvykovo využívaná ako súčasť dopravnej spojnice medzi obcou Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji, nazývaná tiež T. cesta. 12. Súd ako predbežnú otázku musel vyriešiť právnu kvalifikáciu uvedenej inžinierskej stavby - pozemnej komunikácie na pozemku vo vlastníctve žalobcu a jej zadefinovanie v zmysle cestného zákona, keďže v súčasnosti neexistuje žiadne rozhodnutie príslušného orgánu, ktoré by T. cestu ako celok, resp. jej časť prechádzajúcu pozemkom vo vlastníctve žalobcu právne kvalifikovalo, resp. definovalo, a preto súd využil možnosť v zmysle ust. § 135 ods. 2 O.s.p. a túto otázku právnej kvalifikácie predmetnej pozemnej komunikácie posúdil sám. Miestne komunikácie sú v zmysle ust. § 4b ods. 1 cestného zákona definované ako všeobecne prípustné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácii, pričom sieť miestnych komunikácií pre územie obce tvoria v zmysle ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. všeobecne prístupné a užívané pozemné komunikácie nezaradené do cestnej siete, ktoré navzájom spájajú dve obce, prípadne časti obce a sú pre toto spojenie dopravne významné a zároveň platí, že v zmysle ust. 4d ods. 3 cestného zákona sú takéto miestne komunikácie vo vlastníctve obce. Účelové komunikácie v zmysle ust. § 22 ods. 1 cestného zákona slúžia k spojeniu výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľností s ostatnými pozemnými komunikáciami alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch, pričom sa v zmysle ust. § 22 ods. 2 cestného zákona delia na verejné a neverejné (účelové komunikácie v uzavretých objektoch). Podľa ust. § 22 vyhlášky federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984 Zb. účelovými komunikáciami sú najmä poľné a lesné cesty, príchodové cesty k závodom, staveniskám, lomom, baniam, pieskovniam a k iným objektom a cesty v uzavretých priestoroch a objektoch. 13. Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledovné skutočnosti: - z listu žalovaného žalobcovi zo dňa 12.3.2013 vyplývalo, že terajší vlastník T. cesty ako stavby je v dôsledku rôznych okolností z minulosti právne neidentifikovateľný, resp. je zdokladovaná len tá časť komunikácie, ktorá je umiestnená na parc. č. XXXX/X (vo vlastníctve obce), ale zostávajúca časť komunikácie ako stavby právne neexistuje (nebola povolená stavebným povolením a skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím); - z listu NDS žalovanému zo dňa 30.3.2011 vyplývalo, že žalovaný požiadal o napojenie účelovej komunikácie Čierna voda - Ivanka pri Dunaju na diaľnicu D1 a že účelová komunikácia Čierna voda - Ivanka pri Dunaju nie je zaradená do cestnej siete; - z listu obce Ivanka pri Dunaji žalobcovi zo dňa 13.3.2013 vyplývalo, že obec nehodnotila zaradenie účelovej komunikácie do cestnej siete ako prioritu. Táto obec uviedla, že komunikácia bola vybudovaná ako prístup k intenzívne obrábanej poľnohospodárskej pôde a poľnohospodárskym objektom a obec nie je vlastníkom stavby ani pozemkov pod stavbou; - z listu žalobcu žalovanému zo dňa 14.3.2013 vyplývalo, že T. cesta je identifikovateľná ako viacero nasledujúcich samostatných úsekov: a) úsek od Vajnorskej cesty (cesta III. triedy/5021) po okraj mostíka ponad potok Čierna Voda (po okraj pozemku s parc. č. XXXX/X), b) úsek od okraja mostíka ponad potok Čierna Voda (okraj pozemku s parc. č. XXXX/X) po okraj nadjazdu nad diaľnicu D1, c) úsek samotného nadjazdu ponad diaľnicu D1 a d) od nadjazdu až po starú seneckú cestu (cesta I. triedy I/61), - a ďalej, že úsek na parc. č. XXXX/XX bol vybudovaný ako vnútroareálová komunikácia v rámci bývalého areálu HŠM, š.p., a od určitej doby je „zvykovo“ s tichým súhlasom vlastníkov pozemku užívaná ako verejná účelová komunikácia; - z listu (stanoviska) Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave žalobcovi zo dňa 9.9.2013 vyplývalo, že tento úrad bol toho názoru, že sporná cesta, prechádzajúca pozemkom s parc. č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu je pozemnou komunikáciou miestneho významu podľa zákona č. 135/1961 Zb., nakoľko táto reálne existuje a je využívaná verejnosťou, pričom podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb. nemusí byť zaradená do cestnej siete a jej vlastníkom je v zmysle ust. § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. žalovaný; - z listu (stanoviska) Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci žalobcovi zo dňa 1.8.2013 vyplývalo, že T. cesta nie je zaradená do cestnej siete, a z dôvodu, že navzájom spája dve obce a je pre toto spojenie dopravne významná, spĺňa požiadavku miestnej komunikácie; - z návrhu súdneho zmieru vyplývalo, že parc. č. XXXX/XX je integrálnou súčasťou areálu vo vlastníctve žalobcu, pričom tvorí vstupnú časť zo systému vnútroareálových komunikácií a časť parc. č. XXXX/XX je od určitého času dočasne využívaná aj ako prechod z účelovej komunikácie od časti Čierna Voda na účelovú komunikáciu v smere na Ivanku pri Dunaji a starú seneckú cestu; - zo stanoviska Ministerstva dopravy zo dňa 18.8.2014 vyplývalo, že T. cesta nie je evidovaná v centrálnej evidencii podľa ust. § 3h cestného zákona, nakoľko nie je diaľnicou, rýchlostnou cestou alebo cestou I. - III. triedy, pričom ak by mala byť miestnou komunikáciou, mali by ju mať vo svojich evidenciách obce, ktorých katastrálnym územím prechádza. 14. Z vyššie uvedených listinných dôkazov, ako aj zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi konania v zmysle ust. § 120 ods. 3 O.s.p. neboli sporné je teda zrejmé, že pozemná komunikácia na pozemku vo vlastníctve žalobcu bola vybudovaná ako vnútroareálová komunikácia v rámci bývalého areálu družstva a zvyšok pozemnej komunikácie (teda zvyšok T. cesty) ako prístup k intenzívne obrábanej poľnohospodárskej pôde a poľnohospodárskym objektom, čo vyplývalo z listu obce Ivanka pri Dunaji žalobcovi zo dňa 13.3.2013, ako aj z listu žalobcu žalovanému zo dňa 14.3.2013 a návrhu súdneho zmieru, a teda možno mať za to, že T. cesta v minulosti slúžila ako účelová komunikácia v zmysle ust. § 22 ods. 1 cestného zákona. Neskôr sa však táto pozemná komunikácia začala verejnosťou využívať ako dopravná spojnica medzi obcami Chorvátky Grob a Ivanka pri Dunaji, pričom aj samotný súd mal na základe ohliadky zo dňa 17.1.2014 preukázané, že daným úsekom cesty prechádza množstvo áut. Význam T. cesty pre verejnosť a široké okolie preukazuje aj snaha žalobcu ako vlastníka pozemku, cez ktorý časť tejto T. cesty prechádza, o jej napojenie na diaľnicu D1, čo by výrazne zlepšilo dopravnú situáciu v danej oblasti (čo vyplývalo z listinnej komunikácie žalobcu a žalovaného). Žalovaný listinnými dôkazmi (zmluvy o údržbe) preukázal, že sa o danú T. cestu stará. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že T. cestu, vrátane jej časti prechádzajúcej pozemkom vo vlastníctve žalobcu treba chápať ako miestnu komunikáciu, keďže ide o všeobecne prístupnú a užívanú cestu s asfaltovým (teda spevneným) povrchom, slúžiacu miestnej doprave, resp. všeobecne prístupnú a užívanú pozemnú komunikáciu, ktorá nie je zaradená do cestnej siete, spája dve obce a je pre toto spojenie dopravne významná, pričom v zmysle ust. § 4d ods. 3 cestného zákona je vlastníkom takejto miestnej komunikácie príslušná obec, teda žalovaný. 15. S uvedenou právnou kvalifikáciou, resp. definíciou predmetnej pozemnej komunikácie sa stotožnil aj Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave listom zo dňa 9.9.2013, podľa ktorého sporná cesta, prechádzajúca pozemkom s parc. č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu, je pozemnou komunikáciou miestneho významu podľa cestného zákona, nakoľko táto reálne existuje a je využívaná verejnosťou, pričom podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb. nemusí byť zaradená do cestnej siete a jej vlastníkom je v zmysle ust. § 3d ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. žalovaný. K rovnakému záveru dospel aj Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Senci, ktorý v liste zo dňa 1.8.2013 uviedol, že T. cesta nie je zaradená do cestnej siete, a preto z dôvodu, že navzájom spája dve obce a je pre toto spojenie dopravne významná, spĺňa požiadavku miestnej komunikácie. Podľa platnej občianskoprávnej úpravy sa pozemok a stavba na ňom stojaca považujú za dve samostatné veci, a preto môže nastať situácia, že subjektom vlastníckeho práva k stavbe je osoba odlišná od vlastníka pozemku, na ktorom je stavba zriadená. 16. V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočností bol súd toho názoru, že žalobca ako vlastník pozemku by mal strpieť užívanie cesty vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku a prechod cez tento pozemok, pretože právo žalovaného na užívanie predmetnej T. cesty, vrátane jej časti prechádzajúcej cez pozemok žalobcu, ktorým síce dochádza k zasahovaniu do vlastníckeho práva žalobcu, prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu, a preto žaloba na ochranu vlastníckeho práva žalobcu nemôže mať úspech. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 17. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 828,34 eur za 11 úkonov právnej služby podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 18. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) a a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. účinného do 30.6.2016 a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd tento rozsudok zmenil v súlade so žalobným návrhom doručeným na súd dňa 19.9.2013. 19. Podľa názoru žalobcu súd nedostatočne zistil skutkový stav, o čom svedčí časť odôvodnenia rozhodnutia, kde súd považoval za nesporné, že žalovaný je rušiteľ, ktorý zasiahol žalobcovi do výkonu jeho vlastníckeho práva k pozemku tým, že ako správny orgán uložil žalobcovi pokutu za ohradenie pozemku v jeho vlastníctve, pričom hrozil, že v prípade opätovného ohradenia predmetného pozemku bude zo strany žalovaného uložená žalobcovi ďalšia pokuta. Žalobca ani žalovaný však nepredložili v konaní žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné vyvodiť uvedený skutkový stav a takýto dôkaz ani neexistuje, pretože žalovaný ako správny orgán žalobcovi pokutu za ohradenie pozemku v jeho vlastníctve nikdy neuložil. Súd z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav, a teda predpokladal, že žalovaný zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu, tým že mu uložil pokutu za ohradenie pozemku v jeho vlastníctve, v odôvodnení rozhodnutia nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a prekvalifikoval návrh žalobcu ako zapieraciu žalobu podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré podľa ustáleného právneho názoru, ani podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR nemožno aplikovať na právny stav, kedy účastník konania nezasiahol do vlastníckeho práva iného účastníka konania, ale takýmto konaním účastníkovi konania zatiaľ len hrozí, čím súd vec nesprávne právne posúdil. 20. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2162/99 a namietal, že súd počas celého priebehu konania až do vyhlásenia rozhodnutia nenaznačil, že nesúhlasí s právnou kvalifikáciou právnej veci žalobcom a vo svojich vyjadreniach až do vyhlásenia rozhodnutia označoval túto právnu vec ako žalobu o určenie, pričom prvý náznak súdu, že konanie vedie ako konanie o ochrane vlastníckeho práva žalobcu vyplýva až z písomného vyhotovenia rozhodnutia vo veci samej. A to napriek tomu, že žalobca počas priebehu súdneho konania na pojednávaní žiadal súd o vyslovenie právneho názoru súdu podľa § 100 ods. 1 O.s.p., ako sa mu javí právne posúdenie veci a taktiež, či má súd za to, že petit v podobe, v akej je naformulovaný v žalobnom návrhu možno pojať do rozhodnutia vo veci samej, čo súd nepoprel. Žalobca zámerne zvolil právny inštitút určovacej žaloby, aby predišiel budúcim žalobám na plnenie a najmä aby odstránil nastolený stav právnej neistoty, ktorý jednoznačne vyplýva z nespočetných protichodných názorov príslušných správnych orgánov, ktoré vyslovujú vlastné názory o právnej povahe predmetnej časti komunikácie, so záujmom získať rámcové rozhodnutie súdu, v ktorom určuje aké úkony môže, či nemôže vykonať žalovaný v súvislosti s predmetnou nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobcu, teda v súvislosti so zasahovaním do vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti nehnuteľnosti. 21. Žalobca s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 mal za to, že predmetné konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tzv. prekvapivé. Odôvodnenie samotné pozostáva z definícii vybraných ustanovení cestného zákona a definícii vybraných vykonávacích predpisov v rámci riešenia predbežnej otázky o právnej kvalifikácii predmetnej časti nehnuteľnosti žalobcu, zvykovo užívanej ako komunikácia, pričom súd následne vymenúva dikcie listinných dôkazov so zjavne rozpornými názormi o povahe komunikácie (označovanej na niektorých miestach ako účelovej, na niektorých miestach ako miestnej, na niektorých miestach ako pozemnej komunikácie miestneho významu a na niektorých miestach ako vnútroareálovej komunikácie) a z uvedených listinných dôkazov, bez toho aby podrobne odôvodnil, prečo nepovažuje za správne ostatné listinné dôkazy, súd prevzal z listinných dôkazov tie, z ktorých vyvodil právny záver, že nielen že predmetná časť nehnuteľnosti žalobcu je miestnou komunikáciou, ale že je uvedená miestna komunikácia dokonca vo vlastníctve žalovaného. A to napriek tomu, že nebol predložený jediný priamy dôkaz o existencii stavby - cestného telesa na pozemku parc. č. XXXX/XX, ktorý by preukázal rozpor s evidenciou Katastrálneho odboru Okresného úradu I., v ktorej pre k.ú P.T. Z. nie je na liste vlastníctva č. XXXX na pozemku parc. č. XXXX/XX evidovaná žiadna stavba, a taktiež s viacerými dôkazmi zo súdneho spisu, z ktorých priamo nevyplýva existencia žiadnej samostatnej stavby na pozemku parc. č. XXXX/XX a ani na jej časti, teda ani existencia cestného telesa na parc. č. XXXX/XX. 22. Následne súd vyslovil názor že žalobca by mal ako vlastník pozemku strpieť užívanie cesty vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku a prechod cez tento pozemok, pretože právo žalovaného na užívanie predmetnej časti nehnuteľností žalobcu prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu, a preto žaloba na ochranu vlastníckeho práva žalobcu nemôže mať úspech. Žalobca sa argumentačne zaoberal aplikáciou v odôvodnení uvedených predpisov, z ktorých súd nesprávne vyvodil záver, že ide o miestnu komunikáciu, už v samotnom žalobnom návrhu, ako aj v nasledovných písomných vyjadreniach, napr. zo dňa 26.11.2013 a 4.3.2014, avšak súd sa v rozhodnutí nevyjadril k žiadnym v podaniach uvedeným argumentom. Takýmito argumentmi sú napríklad, ako žalovaný nadobudol vlastníctvo k uvedenej časti nehnuteľnosti žalobcu; ako mohol žalovaný odkúpiť zvyšné časti T. cesty, ktoré vedú od hraníc nehnuteľností žalobcu do obcí Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji, keď už mal byť podľa cestného zákona ich vlastníkom; ako mohlo dôjsť k vyvlastneniu, resp. k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti nehnuteľnosti v jeho vlastníctve bez toho, aby boli kumulatívne splnené všetky Ústavou SR stanovené podmienky vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva; ktorým momentom mal žalovaný nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu. 23. Súd sa taktiež nevyjadril k úvahe žalobcu ad absurdum, či hneď ako vybuduje vlastník pri dome na svojom pozemku asfaltovú komunikáciu a táto komunikácia zhodou okolností spája dve obce, vybudoval vlastník na svojom pozemku miestnu komunikáciu a z toho dôvodu je bez splnenia náležitostí vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva automaticky nútený strpieť premávku cez jeho nehnuteľnosť, pretože užívacie právo osôb, ktoré po nej prechádzajú, prevyšuje nad vlastníckym právom žalobcu. Bez logického vyjadrenia sa k uvedeným rozhodujúcim argumentom žalobcu nemôže rozhodnutie súdu a jeho odôvodnenie obstáť a až do momentu vysporiadania sa s uvedenými otázkami nebude rozhodnutie požívať kvalitu a status preskúmateľného rozhodnutia, ktoré zaručuje žalobcovi jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces. Opätovne pritom žalobca poukázal na skutočnosť, že celé konanie bolo zo strany súdu vedené ako určovacia žaloba, a v žiadnom momente súd účastníkom konania nenaznačil (ani na vlastných písomnostiach, ktoré označoval ako právnu vec o určenie), že právnu vec prekvalifikoval, napriek tomu, že žalobca počas konania žiadal o vyslovenie právneho názoru podľa § 100 ods. 1 O.s.p. Pritom ide o tzv. prekvapivosť rozhodnutia súdu, ktoré svojou intenzitou rozhodne nie je obhájiteľné existujúcim právnym názorom, podľa ktorého práve úvahy, názory a zaujaté závery je súd povinný vysvetliť až v rozsudku, resp. že pred vydaním rozhodnutia nie je povinnosťou súdu informovať procesné strany o tom, aké úvahy v ňom vyvolávajú ich prednesy a ako ich priebežne posudzuje a vyhodnocuje. 24. Podľa názoru žalobcu súd z predložených listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov dospel nevysvetliteľne k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný ako správny orgán uložil žalobcovi pokutu za ohradenie nehnuteľností v jeho vlastníctve. Žalovaný však neuložil žalobcovi pokutu ani pri jednom z prípadov, kedy žalobca ohradil svoje nehnuteľnosti. Žalovaný žalobcovi uložením sankcie iba hrozil. Zároveň súd po zhodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a to o povahe predmetnej časti nehnuteľnosti, ktorú charakterizuje ako pozemok, na ktorom údajne existuje stavba - cestné teleso a túto stavbu označuje vo svojom odôvodnení za miestnu komunikáciu a taktiež o význame predmetnej časti nehnuteľnosti žalobcu pre obce, ktoré by nehnuteľnosť žalobcu mala spájať, hoci jedna z týchto obcí (Ivanka pri Dunaji) celú T. cestu (ďalej tiež len „TRBC") za takýto typ významnej miestnej komunikácie nepovažuje a označuje ju ako účelovú komunikáciu. 25. Pri formulovaní rozhodnutia mal súd s ohľadom na stanovisko Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 18.8.2014, na ktoré sa v odôvodnení svojho rozhodnutia odvoláva aj samotný súd, vziať do úvahy v prvom rade neexistenciu dôkazu o výpise z evidencie miestnych komunikácií na strane žalovaného, ktorý by preukazoval existenciu TRBC ako ucelenej miestnej komunikácie. Žalobca pritom poukázal na to, že všetky dotknuté orgány a organizácie vydali opakovane písomné stanoviská, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ani žalovaný - obec Chorvátsky Grob a ani obec Ivanka pri Dunaji nepovažujú TRBC v súčasnom stave za pozemnú komunikáciu miestneho významu. Konkrétne sa jednalo o kópie nasledovných podkladov: listu Obce Ivanka pri Dunaji č. 689/2013 z 13.3.2013 a listu od Obce Ch. Grob č. 2013/276/5526/LM z 27.5.2013, ktorých kópie sú súčasťou súdneho spisu. 26. Aj keď žalobca nepovažuje cestný zákon, ani jeho vykonávacie predpisy za predpisy takej právnej sily, ktoré by automaticky robili z časti asfaltom spevneného povrchu miestnu komunikáciu vo vlastníctve žalovaného, pretože by museli byť nadradené Ústave SR, ktorá taxatívne vymenúva, za akých podmienok možno vyvlastniť, resp. nútene obmedziť vlastnícke právo, z uvedeného podľa názoru žalobcu jednoznačne formálne vyplýva, že TRBC nie je miestna komunikácia, a teda sa k nej nemôže vzťahovať odkaz na § 3d ods. 3 cestného zákona zo záveru prvej strany listu č. A/2013/04326/BCH, ktorý je použitý súdom v rozhodnutí ako jeden z hlavných argumentov, keďže by išlo o výklad cestného zákona a jeho vykonávacích predpisov v rozpore s Ústavou SR. 27. Nedoriešené majetkovoprávne záležitosti / vzťahy v tomto prípade vyvolali viacero sporných situácií a do dnešného dňa k nim bolo dotknutými subjektmi prezentovaných viacero protichodných tvrdení, v prípade tvrdení žalovaného - Obce Chorvátsky Grob dokonca protichodných vyjadrení aj s písomnými tvrdeniami jej vlastných špeciálnych orgánov, ktoré zakladajú stav právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným. Žalobcovi a aj žalovanému je známe, že existujú tri zmluvné dokumenty (kúpno-predajné zmluvy) medzi VHŠ, a.s. v likvidácii ako preukázateľným vlastníkom častí cestného telesa a/alebo pozemkov pod dotknutou komunikáciou TRBC a tromi samostatnými právnickými osobami, na ktoré prešli vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, priamo súvisiacich, resp. ovplyvňujúcich majetkovoprávne vysporiadanie TRBC. 28. K termínu podpisu kúpnej zmluvy so žalovaným a so spoločnosťou UMIT, s.r.o. bola vlastníkom dvoch cestných úsekov účelových komunikácií v rámci tzv. TRBC spoločnosť VHŠ, a.s. v likvidácii, na ktorú prešlo toto vlastníctvo od predchádzajúcich vlastníkov Hydinárskeho štátneho majetku, š.p. Je preto z právneho hľadiska logické, že nemohlo vlastníctvo k tým istým cestným telesám prejsť podľa akýchkoľvek zákonov aj na žalovaného - Obec Chorvátsky Grob alebo na Obec Ivanka pri Dunaji, v ktorých J..Ú.. sa časti cestných telies nachádzajú. K termínu podpisu kúpnej zmluvy so spoločnosťou Agrolipt, s.r.o. nebolo na parcele č. XXXX/XX evidované žiadne cestné teleso, ale iba v rámci svojho dvora predchádzajúci vlastník vybudoval vnútro areálovú komunikáciu pre zabezpečenie prístupu zo všetkých objektov v areáli HŠM, š.p. pri diaľnici D1 do ďalších poľnohospodárskych objektov v smere do Obce Ch. Grob časť Čierna Voda (objekt poľného hnojiska na T. ceste, areál HŠM v centrálnej zóne časti Čierna Voda a aj cesta III/5021) a aj v smere na Ivanku pri Dunaji (poľnohospodárske družstvo v Ivanke pri Dunaji a aj cesta 1/61 I. I. cesta). 29. Obec Ivanka pri Dunaji označuje TRBC v rámci svojho k.ú ako účelovú komunikáciu pre zabezpečenie prístupu aj do poľnohospodárskych areálov, ktoré sú aktuálne vo vlastníctve žalobcu - MCST, a.s. Pričom Obec Ivanka pri Dunaji zároveň konštatuje, že nemá záujem legalizovať TRBC ako miestnu komunikáciu. Po uzavretí priechodnosti dvora žalobcu - MCST, a.s. na parcele č. XXXX/ XX v apríli 2013 a po následnom verejnom prerokovaní problematiky TRBC dňa 25.4.2013 aj za účasti MDVaRR SR, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., ako aj za prítomnosti zástupcov vlastníkov viacerých nehnuteľností a aj zástupcov žalovaného spracovali orgány žalovaného pre potreby obecného zastupiteľstva Obce Ch. Grob (ďalej len „OcZ Obce Ch. Grob") dôvodovú správu, v ktorej je dokonca priamo uvedené, že „pozemky a samotné teleso komunikácie sú alebo v rozdielnych vlastníctvach, alebo sú neznáme, alebo sa vedú spory o ich vlastníctvo“, a taktiež to, že „nemá verejná účelová komunikácia (teda nie miestna komunikácia) reálneho správcu zo zákona". 30. Na tomto mieste žalobca zdôraznil, že pri podaní žaloby v tejto právnej veci považoval žalobca za jednoznačný skutkový stav, že predmetná časť nehnuteľnosti v jeho vlastníctve v žiadnom prípade nemôže byť považovaná za miestnu komunikáciu. Práve preto žalobca v tomto konaní nežiadal výlučne o určenie povahy predmetnej časti nehnuteľnosti, ale uvedené považoval v tomto konaní za jednoduchú predbežnú otázku, ktorá je súčasťou tohto súdneho sporu, a preto tak aj viedol toto súdne konanie svojimi návrhmi a vyjadreniami v tejto veci. Žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v niektorých prípadoch súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu a v iných prípadoch súd aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne. Súd prvej inštancie pri posúdení právnej kvalifikácie predmetnej častí nehnuteľností aplikoval síce správnu právnu normu (cestný zákon a príslušné vykonávacie predpisy), ale jej obsah nesprávne interpretoval, čo viedlo k jeho záveru, že predmetná časť nehnuteľnosti je miestnou komunikáciou vo vlastníctve žalovaného. Počas priebehu tohto konania sa žalobca dôsledne zameriaval na výklad ustanovenia § 4b ods. 1 cestného zákona a podrobne analyzoval, prečo nemožno vykladať uvedené ustanovenie tak, že toto ustanovenie priznáva vlastnícke právo k miestnej komunikácii, ale že len pomenúva skutkový stav, že keď už raz nejaká komunikácia prešla procesom zaradenia do siete miestnych komunikácií, musí byť logicky vo vlastníctve obce, keďže prevod vlastníctva ku komunikácii na obec, je jednou z obligatórnych podmienok jej zaradenia do siete miestnych komunikácií. 31. Žalobca poukázal na to že ObÚCDaPK v Bratislave, ako aj ObÚCD Senec a následne aj súd sa opiera o obsah písmena § 6 ods. 1 vyhlášky č. 35/1984 Zb., ktorá nepoznala iné, než štátne vlastníctvo. Opakovane však zdôraznil, že v zmysle čI. 20 ods. 4 Ústavy SR je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné len za kumulatívneho splnenia nasledovných podmienok: ide o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade nemožno čo i len uvažovať o tom, že by vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným došlo k splneniu uvedených náležitostí, ktoré pripúšťajú nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu. Poukazoval pritom na skutočnosť, že v zmysle rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (nález PL. ÚS 19/09 z 26.1.2011), verejný záujem nemožno chápať automaticky (teda, že každá cesta je vo verejnom záujme) ani aritmeticky (oprávnený záujem väčšiny prevažuje nad oprávneným záujmom jednotlivca). S prihliadnutím na uvedené, časť odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, a síce že: „žalobca ako vlastník pozemku by mal strpieť užívanie cesty vo vlastníctve žalovaného nachádzajúcej sa na jeho pozemku a prechod cez tento pozemok, pretože právo žalovaného na užívanie predmetnej T. cesty, vrátane jej časti prechádzajúcej cez pozemok žalobcu, ktorým síce k zasahovaniu do vlastníckeho práva žalobcu, prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu, a preto žaloba a ochranu vlastníckeho práva žalobcu nemôže mať úspech“ nemôže v žiadnom prípade obstáť, keďže podľa čl. 20 ods. 5 Ústavy SR iné zásahy ako vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu nemožno s prihliadnutím na všetky okolnosti dovoliť. Uvažovať o tom, že by užívacie právo žalovaného mohlo prevyšovať nad vlastníckym právom žalobcu teda nemá akýkoľvek právny základ, najmä s prihliadnutím na vyjadrenia Obce Ivanka pri Dunaji, z ktorých vyplýva, že Obec Ivanka pri Dunaji nemá záujem, resp. dokonca priamo nechce riešiť TRBC ako komunikáciu medzi časťou Čierna Voda a Ivankou pri Dunaji. 32. V zmysle preukázaného právneho stavu, že pre Obce Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji nepredstavuje T. cesta dopravne významné spojenie ani pre vzájomné spojenie dvoch obcí, a ani pre časti jednej obce, že pozemok na parcele č. XXXX/XX, a ani betónovo-asfaltová vnútro areálová komunikácia na nej nie sú definované ako verejne prístupné, neexistuje žiadny právny predpoklad na to, aby žalovaný mohol brániť žalobcovi v užívaní jeho vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti alebo akejkoľvek jej časti, bez ohľadu na Ústavou SR definované predpoklady takéhoto vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu, a taktiež neexistuje žiadny logicky, jasne, zrozumiteľne, preskúmateľne a v súlade s právnym stavom v Slovenskej republike odôvodnený argument, prečo predmetná časť nehnuteľnosti nie je neverejnou účelovou komunikáciou, ktorú proti vôli žalobcu užíva verejnosť, ale by mala byť miestnou komunikáciou, a to bez akéhokoľvek procesu, ktorým by bola do siete miestnych komunikácii zaradená, alebo ktorý by žalobcu odbremenil od daňovej povinnosti za daň z nehnuteľnosti nachádzajúcej sa pod takouto miestnou komunikáciou, ktorú daň žalobca musí platiť, bez ohľadu na to, že mu nebol ozrejmený spôsob ani proces, akým mal stratiť vlastníctvo k predmetnej časti nehnuteľnosti, na ktorej sa údajne nachádza miestna komunikácia vo vlastníctve žalovaného. 33. K odvolaniu žalobcu sa dňa 27.3.2015 písomne vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za správny s tým, že dôvody odvolania nie sú podľa jeho názoru opodstatnené. 34. Žalobca sa svojim podaním zo dňa 9.8.2016 vyjadril k vyjadreniu žalovaného zo dňa 27.3.2015 a opätovne poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, v ktorom sa súd nevysporiadal so základnými otázkami prejednávanej veci: ako (žalobca mal na mysli spôsob - modus nadobudnutia vlastníckeho práva) žalovaný nadobudol vlastníctvo k uvedenej časti nehnuteľnosti žalobcu; ako mohol žalovaný odkúpiť zvyšné časti T. cesty, ktoré vedú od hraníc nehnuteľnosti žalobcu do obcí Chorvátsky Grob a Ivanka pri Dunaji, keď už mal byť podľa cestného zákona ich vlastníkom; ako mohlo dôjsť k vyvlastneniu, resp. k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu k predmetnej časti nehnuteľnosti v jeho vlastníctve bez toho, aby boli kumulatívne splnené všetky Ústavou SR stanovené podmienky vyvlastnenia, resp. núteného obmedzenia vlastníckeho práva; ktorým momentom mal žalovaný nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu - jej vybudovaním, spevnením jej povrchu asfaltom, nadobudnutím účinnosti cestného zákona, resp. jeho vykonávacích predpisov a noviel, z dikcie ktorých ustanovení má vyplývať, že miestne komunikácie sú vo vlastníctve obce, alebo momentom, keď ju začne využívať iná osoba, alebo niekoľko iných osôb bez ohľadu na súhlas vlastníka nehnuteľnosti; načo existuje proces zaraďovania komunikácií do siete miestnych komunikácií, keď sú komunikácie, ktoré spájajú dve obce prípadne časti obce, alebo ktoré spájajú obec so železničnou stanicou, železničnou zastávkou, letiskom alebo prístavom, alebo ak spájajú obec s cintorínom, automaticky zo zákona miestne komunikácie. 35. Žalobca ďalej argumentoval, že súd nevyhodnotil rozsiahlu komunikáciu, ktorá je súčasťou spisu, s príslušnými verejnými orgánmi, ktoré nepovažujú spornú časť nehnuteľnosti za miestu komunikáciu. Súd pritom bez preskúmateľného a presvedčivého právneho odôvodnenia konštatoval, že žalovaný je vlastníkom predmetnej časti nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, bez splnenia Ústavou SR garantovaných predpokladov na vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, a že žalobca je povinný strpieť právo užívania predmetnej časti nehnuteľnosti verejnosťou, pretože je toto právo užívania nadradené vlastníckemu právu žalobcu s tým, že predmetná časť nehnuteľnosti je pre žalovaného dopravne významná. 36. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 16.11.2016, teda po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 37. Odvolací súd preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalobcu dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 38. Podľa názoru odvolacieho súdu v predmetnej veci nebol dôvod na to, aby súd o podanej žalobe rozhodoval ako o žalobe podľa § 126 Občianskeho zákonníka, t.j. o žalobe negatórnej (zapieracej), ktorá má povahu žaloby o plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p., pretože žalobca si v tejto veci podal určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, na ktorej počas konania zotrvával, a ktorej cieľom bolo predísť prípadným budúcim žalobám o plnenie a odstrániť stav právnej neistoty vyplývajúci z nespočetných právnych názorov, ktoré o právnej povahe predmetnej časti nehnuteľnosti vyslovujú žalobcom označené orgány verejnej správy. Na zapieraciu žalobu podľa § 126 Občianskeho zákonníka navyše neboli splnené predpoklady, keďže, ako to aj žalobca vo svojom odvolaní uvádza, zo strany žalovaného nebol vykonaný žiadny zásah do vlastníckeho práva žalobcu (žalovaný neuložil žalobcovi sankciu, iba mu pohrozil jej uložením v prípade opätovného zahradenia pozemku), a teda nebol tu dôvod rozhodovať priamo o povinnosti žalovaného zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva žalobcu, čo by bolo predmetom negatórnej žaloby podľa § 126 Občianskeho zákonníka. 39. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie nesprávne predmetnú žalobu posúdil ako zapieraciu žalobu podľa § 126 Občianskeho zákonníka, pričom taktiež nesprávne procesne postupoval, pokiaľ o podanej žalobe prekvapivo rozhodol ako o zapieracej žalobe bez toho, aby predtým umožnil stranám sporu vyjadriť sa k možnej aplikácii iného ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav, s ktorým sa súd dosiaľ nezaoberal. Napadnuté rozhodnutie o negatórnej žalobe podľa § 126 Občianskeho zákonníka nebolo predvídateľné, keďže mu nepredchádzal predvídateľný postup súdu pri konaní a rozhodovaní v predmetnej veci a stranám sporu nebola daná procesná možnosť tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska právneho názoru súdu a prípadne navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Tým došlo v predmetnej veci k nerešpektovaniu práva strán sporu argumentovať po samotné rozhodnutie a predvídať možné rozhodnutie súdu, t.j. v danej súvislosti aj k nerešpektovaniu ich práva na spravodlivý súdny proces. 40. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie vyslovené závery, ktoré tvorili právny základ jeho rozhodnutia o zamietnutí predmetnej žaloby, odvolací súd aj s ohľadom na obsah odvolania žalobcu poukazuje na to, že všeobecným súdom neprináleží v civilnom konaní určiť, že určitá komunikácia je miestnou komunikáciou, a to tak, ako to urobil súd prvej inštancie s poukazom na § 135 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016, t.j. bez toho, že by bolo ohľadom predmetnej otázky vedené riadne správne konanie. Vychádzajúc z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania možno nepochybne konštatovať, že v prípade predmetnej časti nehnuteľnosti išlo o účelovú komunikáciu (pôvodne vybudovanú len pre potreby bývalého HŠM) s poukazom na § 22 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ktorá časom získala znaky miestnej komunikácie, avšak súd prvej inštancie sa v danej súvislosti nevysporiadal s otázkou vlastníctva obce k predmetnej komunikácii, ktoré je zákonným atribútom miestnej komunikácie v súlade s § 4b ods. 1 a 3d ods. 3 cestného zákona v spojení s § 6 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 35/1984 Zb, a ktoré musí byť preukázané na základe výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. nie len na základe strohého odkazu na § 3d ods. 3 cestného zákona. 41. So zreteľom na uvedené a z dôvodu, že uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a taktiež nie je účelné doplniť dokazovanie v uvedenom smere v štádiu odvolacieho konania, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom sa súd prvej inštancie postupujúc v súlade s procesnou úpravou CSP musí pridržiavať určovacieho petitu požadovaného žalobcom, ak je tento vykonateľný, prípadne vykonať potrebné úkony smerujúce k odstráneniu vád žalobného návrhu a rozhodnúť o určovacom petite po dôkladnom zisťovaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. V novom rozhodnutí o veci súd rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov odvolacieho konania. 42. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).