Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Cob/303/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313221423 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313221423.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, so sídlom Jakubovo námestie 14, 813 48 Bratislava, IČO: 17 310 598, proti žalovanému: RELCO s. r. o., Okružná 3239, 900 01 Modra, IČO: 36 541 818, (predtým BOTA SK, s. r. o.), zast.: OLEXOVA VASILISIN s.r.o., Gorkého 6, 811 01 Bratislava, IČO: 36 820 059, o zaplatenie 127 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 24 Cb/49/2014 - 48 zo dňa 20.06.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 24 Cb/49/2014 - 48 zo dňa 20.06.2014 p o t v r d z u j e . Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 127 eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 15.03.2012 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 16,50 eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol tak s poukazom na §§ 18 ods. 2 písm. g) a h), 78 ods. 1, 81 ods. 1 písm. a) a j), 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.01.2013. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 16.10.2013, došlým súdu dňa 18.10.2013, sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 127 eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 127 eur od 15.03.2012 do zaplatenia a náhrady súdneho poplatku. Žalobca uviedol, že je nezávislou spoločnosťou výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, ktorá vykonáva autorskoprávnu ochranu uvedených subjektov. Pôsobnosť v tomto smere vykonáva podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve vo vzťahu k používateľom verejných hudobných produkcií. Má štatút nezárobkovej organizácie, vznikol na základe zákona č. 83/1990 Zb. a je registrovaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (MV SR) pod č. VVS/1-900/90-3742. Svoju činnosť vykonáva na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (MK SR) č. 3/2004 zo dňa 30.03.2004 pod č. MK-326/2004-900. Žalovaný prevádzkoval v roku 2012 zariadenia uvedené v Zmluve č. 1265250. Dňa 22.02.2012 preto uzatvoril so žalobcom Zmluvu č. 1265250, ktorá upravuje vzťahy medzi používateľom a výkonnými umelcami a výrobcami zvukových a obrazových záznamov, zastúpenými žalobcom, ktoré vznikajú pri verejnom prenose v zmysle § 5 ods. 14 autorského zákona v priestoroch príslušnej prevádzky. Podľa článku 2 zmluvy sa žalovaný ako používateľ zaviazal uhradiť odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov prostredníctvom žalobcu, za používanie v roku 2012 v priestoroch jeho predajní R. F. V., J. J. U. F. Q., a to formou jednorazovej odmeny vo výške 127 eur. Podľa článku 5 ods. 2 zmluvy je táto zmluva zároveň daňovým dokladom - faktúrou č. 1201764. Splatnosť odmeny bola dohodnutá v článku 2 na 14.03.2012. Žalovaný odmenu neuhradil ani po telefonickej výzve a pokuse o zmier zo dňa 09.05.2012 zaslanom doporučene, v ktorom bol upozornený, že žalobca pristúpi k súdnemu vymáhaniu pohľadávky. 3. Žalovaný považoval takto uplatnený nárok za nedôvodný, nakoľko predmetnú zmluvu podľa svojho vedomia so žalobcom nikdy neuzavrel a žalobca uzavretie zmluvy ani nepreukázal. Okrem zmluvy neoznačil žiaden právny dôvod na úhradu. Z opatrnosti namietal aj nedostatok aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Nie je zrejmé, na aký predmet mala byť zmluva uzavretá, kto sú nositeľmi autorských práv, preto nie je možné ani len posúdiť, či ich zastúpenie žalobcom podľa § 78 ods. 2 autorského zákona je platné. Oprávnenie zo strany MK SR podľa žalovaného zároveň nezahŕňa verejný prenos bez odplaty ako je relevantné v tejto veci, čo je prekážkou úspešného uplatnenia žalovaného nároku. 4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom - oprávnením organizácie kolektívnej správy na výkon kolektívnej správy práv podľa autorského zákona na území Slovenskej republiky č. 3/2004, potvrdeniami MV SR zo dňa 30.09.2013 a 21.03.2014 o registrovaní žalobcu ako združenia podľa zákona č. 83/1990 dňa 02.04.1991 pod č. VVS/1-900/90-3742, Zmluvou č. 1265250 a daňovým dokladom - faktúrou č. 1201764 zo dňa 22.02.2012, pokusom o zmier zo dňa 09.05.2012, poštovým podacím hárkom zo dňa 10.05.2012 a ďalšími zmluvami (daňovými dokladmi) medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 28.07.2011, 22.01.2013 a 04.02.2014. Žalovaný žiadne listinné dôkazy nepredložil. Ako jediný dôkaz navrhol svedeckú výpoveď B. Q., ktorá sa mala s niekým od žalovaného dohodnúť na tom, že žalobca ešte dodatočne vystaví faktúru. Súd tento dôkaz nepripustil z toho dôvodu, že sa tým nespochybňoval skutkový stav významný pre rozhodnutie. Zmluva, ktorá bola zároveň aj daňovým dokladom, obsahovala všetky náležitosti daňového dokladu vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty (DPH). Okrem toho žalovaný nevedel ani uviesť, s kým sa mala svedkyňa dohodnúť na predložení faktúry. 5. Súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je preukázaný a dôvodný. Žalovaný sa v zmluve zaviazal zaplatiť dohodnutú jednorazovú odmenu v lehote splatnosti 14.03.2012 Zmluva zároveň predstavuje riadny daňový doklad, mala všetky náležitosti vyžadované zákonom o DPH. Preto bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi dohodnutú autorskú odmenu aj s vyúčtovanou DPH. Neuhradením v lehote splatnosti sa dostal do omeškania s platením, v dôsledku čoho je povinný od nasledujúceho dňa platiť aj úrok z omeškania v zákonnej výške podľa citovaných predpisov. Súd zdôraznil, že zmluva mala všetky náležitosti daňového dokladu, strany sa v zmluve dohodli, že zmluva je zároveň daňovým dokladom - faktúrou. Žalovaný preto nemal žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila zaplatiť. Ak by teda aj došlo k dohode o dodatočnom zaslaní osobitnej faktúry, na omeškanie žalovaného by to nemalo vplyv. 6. Žalovaný tiež uviedol, že predmetnú zmluvu „podľa svojho vedomia nikdy neuzavrel“. Už z tejto formulácie vyplýva, že žalovaný výslovne nepopieral uzatvorenie zmluvy a pripúšťal, že si to nemusí pamätať. Uzatvorenie zmluvy však žalobca dostatočne preukázal predložením písomnej zmluvy, a to nie len na rok 2012, ale aj na roky 2011, 2012 a 2014. Nakoniec, aj tvrdenie žalovaného, že sa so žalobcom dohodol na dodatočnom predložení faktúry, predpokladá, že zmluva bola uzatvorená. Ak by žiadnu zmluvu neuzatvoril, nežiadal by o vystavenie faktúry. O aktívnej legitimácii žalobcu súd nemal pochybnosti, bola preukázaná jednak uvedenými oprávneniami a potvrdeniami ministerstiev, ako aj samotnou zmluvou. 7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.. Súd preto žalobcovi priznal náhradu účelných trov konania vo výške 16,50 eur za zaplatený súdny poplatok. 8. Proti rozsudku súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že má za to, že právo priznané najprv platobným rozkazom a následne rozsudkom nemá vecný základ, resp. existujú skutočnosti, ktoré ho vylučujú. V súlade s tvrdením klienta, malo medzi žalovaným a žalobcom dôjsť k uzavretiu dohody, v súlade s ktorou mal žalobca dodatočne vystaviť a doručiť žalovanému faktúru, nakoľko Zmluvu č. 1265250 nepovažoval a do dnešného dňa ani nepovažuje za daňový doklad, toto nebolo do dnešného dňa naplnené. Uzavretie predmetnej dohody sme mali v úmysle preukázať prostredníctvom výsluchu, resp. svedectva zamestnankyne žalovaného pani Q.. Tejto požiadavke nebolo vyhovené. Súd rozhodol aj bez predmetného výsluchu, z čoho vyplývajúc neumožnil žalovanému prostredníctvom svedeckej výpovede preukázať pravdivosť jeho tvrdenia a rozhodol v jeho neprospech. Súd preto neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Preto navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III a v zmysle § 213 ods. 4 doplnil dokazovanie vykonaním dôkazov navrhnutých žalovaným, nakoľko ich súd nevykonal, hoci mu ich žalovaný navrhol. 9. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že v súlade s dohodou mal žalobca dodatočne vystaviť a doručiť žalovanému faktúru, nakoľko Zmluvu č. 1265250 nepovažoval za daňový doklad. Žalobca predložil súdu listinné dôkazy, ktoré jednoznačne preukázali existenciu zmluvného vzťahu medzi ním a žalovaným a opodstatnenosť jeho nároku. Žalovaný nespochybnil existenciu Zmluvy o odmene za verejný prenos č. 1265250, ktorú dňa 22.02.2012 uzatvoril so žalobcom. Podľa článku 5 ods. 2 tejto zmluvy, zmluva je po podpise oboma zmluvnými stranami zároveň daňovým dokladom - faktúrou. Okrem toho, žalobca po uplynutí dňa splatnosti kontaktoval žalovaného najprv telefonicky (dňa 27.04.2012) a potom mu zaslal poštou pokus o zmier (dňa 09.05.2012), pričom žalovaný nereagoval a ani nijakým spôsobom sa nedomáhal dodatočného zaslania faktúry, ako to tvrdí teraz. Výsluch svedka, ktorý spomína v odvolaní, by nijakým spôsobom nebol preukázal jeho odôvodnenosť nezaplatenia odmeny za verejný prenos, respektíve neoprávnenosť súdne vymáhaného nároku žalobcu. Žalovaný aj v minulosti bez výhrad akceptoval zmluvy žalobcu o verejnom prenose, ktoré po podpise boli platným daňovým dokladom. Túto skutočnosť preukázal žalobca na pojednávaní, kedy súdu predložil zmluvy uzatvorené medzi ním a žalovaným. Zmluvne dohodnutú odmenu z týchto zmlúv žalovaný riadne uhradil. Na základe týchto skutočností žalobca mal za to, že žalovaný v odôvodnení svojho odvolania neuviedol žiadne konkrétne tvrdenia, ktoré by spochybňovali opodstatnenosť rozsudkom uloženej povinnosti, ale naopak sa vedome snaží oddialiť rozhodnutie vo veci. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. 10. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že je irelevantné, akým spôsobom žalovaný v minulosti hradil odmeny, pretože v prípade zmluvy, na základe ktorej žalobca podal návrh na zaplatenie odmeny 127 eur, sa zmluvné strany dohodli inak, a to tak, že žalovaný odmenu uhradí až po vystavení a doručení faktúry. K vystaveniu a doručeniu faktúry zo strany žalobcu však do dnešného dňa nedošlo, takže niet ani základu odôvodňujúce úhradu odmeny. Zmluvné strany sa dohodli na tom, že žalobca žalovanému vystaví a doručí faktúru, na základe ktorej sa má odmena platiť. K dohode došlo z dôvodu, že žalovanému zmluva spojená s faktúrou už z interných administratívnych dôvodov nevyhovovala. Túto dohodu chce preukázať výsluchom svedkyne B. Q.. Výsluch svedkyne je podstatný dôkaz preukazujúci opačný záver, ako tvrdí žalobca, preto ho mal súd prvého stupňa vykonať. Žalobca opak nepreukázal, preto apeluje na dodržanie zásady kontradiktórnosti. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby súd vykonal výsluch svedkyne B. Q. a rozhodol, ako uviedol v odvolaní zo dňa 15.08.2014. 11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu a žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 12. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 13. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 15. Žalobca svoju činnosť vykonáva podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve vo vzťahu k používateľom verejných hudobných produkcií. Má štatút nezárobkovej organizácie, vznikol na základe zákona č. 83/1990 Zb. a je registrovaný na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky (MV SR) pod č. VVS/1-900/90-3742. Svoju činnosť vykonáva na základe Oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (MK SR) č. 3/2004 zo dňa 30.03.2004 pod č. MK-326/2004-900. Predloženými dôkazmi žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu v konaní. Dňa 22.02.2012 žalovaný uzatvoril so žalobcom Zmluvu č. 1265250, ktorá upravuje vzťahy medzi používateľom a výkonnými umelcami a výrobcami zvukových a obrazových záznamov, zastúpenými žalobcom, ktoré vznikajú pri verejnom prenose v zmysle § 5 ods. 14 autorského zákona v priestoroch príslušnej prevádzky. Zmluva bola podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného T.. J. R.. Je tiež nesporné, že žalovaný prevádzkoval v roku 2012 zariadenia uvedené v Zmluve č. 1265250. Podľa článku 2 zmluvy sa žalovaný ako používateľ zaviazal uhradiť odmeny výkonným umelcom a výrobcom zvukových a zvukovo-obrazových záznamov prostredníctvom žalobcu, za používanie v roku 2012 v priestoroch jeho predajní R. F. V., J. J. U. F. Q., a to formou jednorazovej odmeny vo výške 127 eur. Podľa článku 5 ods. 2 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že táto zmluva je zároveň daňovým dokladom - faktúrou č. 1201764. Splatnosť odmeny bola dohodnutá v článku 2 na 14.03.2012. 16. Žalovaný tvrdil, že medzi žalovaným a žalobcom malo dôjsť k uzavretiu dohody, v súlade s ktorou mal žalobca dodatočne vystaviť a doručiť žalovanému faktúru, v dôsledku čoho Zmluvu č. 1265250 nepovažoval a do dnešného dňa ani nepovažuje za daňový doklad. Ako dôkaz na preukázanie uzavretia predmetnej dohody navrhol svedeckú výpoveď zamestnankyne žalovaného pani Q.. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s názorom súdu, ktorý výpoveď svedkyne nepripustil, nakoľko sa tým nespochybňoval skutkový stav významný pre rozhodnutie. Zmluva, ktorá bola zároveň aj daňovým dokladom, obsahovala všetky náležitosti daňového dokladu vyžadované zákonom o dani z pridanej hodnoty (DPH). Súd tiež uviedol, že žalovaný nevedel ani uviesť, s kým sa mala svedkyňa dohodnúť na predložení faktúry. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný zmluvu so žalobcom riadne uzavrel, v zmluve sa jednoznačne zaviazal zaplatiť dohodnutú jednorazovú odmenu v lehote splatnosti 14.03.2012. Zmluva zároveň predstavovala riadny daňový doklad, mala všetky náležitosti vyžadované zákonom o DPH. Preto bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi dohodnutú autorskú odmenu aj s vyúčtovanou DPH. 17. Odvolací súd v súvislosti s tým, že žalovaný nepreukázal, že medzi ním a žalobcom malo dôjsť k uzavretiu dohody, podľa ktorej mal žalobca dodatočne žalovanému vystaviť a doručiť faktúru, dodáva, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo a boli v konaní preukázané. Žalovaný nevedel uviesť s kým jeho zamestnankyňa dohodu uzatvorila a tým žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 19. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 20. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu ich odvolací súd nepriznal. 22. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).